Ak by som parafrázovala slová filozofa Karla Poppera o tolerancii, aj sloboda (a sloboda slova) je vo svojej podstate paradoxná. Aby sme si slobodu udržali, nielenže sa tá nesmie zvrtnúť v anarchiu, musíme ju tiež aktívne chrániť proti tým, ktorí ju využívajú na samotnú deštrukciu demokratického systému (a v prípade Kotlebovcov na znovunastolenie nacionálneho socializmu či jeho slovenskej vojnovej varianty).

…

Obranou demokracie sme predovšetkým my všetci: keď spolu hovoríme v rodinách, keď diskutujeme so susedmi, keď si vymieňame polemiky na stranách odborných časopisov, keď prekonáme svoje ego a hovoríme aj s tými, o ktorých sme hlboko presvedčení, že sa mýlia.

Sloboda slova nie je absolútna a ani ňou nesmie byť. Sloboda slova či prejavu predstavuje vlastne jednu dlhú, nesmierne zložitú a často vyčerpávajúcu diskusiu. Ak si slobodu chceme uchovať, musíme nielen tvrdo vystupovať proti tým, ktorí hľadajú príležitosť ako ju pošliapať, ale musíme tiež spolu znovu polemizovať, vecne a kriticky zároveň. A práve preto môžeme, nie, máme povinnosť spoločne a nahlas povedať: Kotlebovci nie sú žiadni novodobí martýri. Predstavujú hrozbu demokracie.