Dnes už takmer neexistujú politici, ktorí by sa dokázali vyhnúť populistickým sľubom. Teda takým, ktoré prinesú voličské hlasy, ale sú viac či menej nesplniteľné. Aj preto delenie na ľavo-pravé politické spektrum prestáva byť platné, keďže politici nasľubujú niečo, čo je zmesou ľavicovej aj pravicovej agendy zároveň.

Napriek tomu je medzi populistami zásadný rozdiel. Jedni sľubujú nesplniteľné, ale ak uspejú, povaha režimu sa nezmení. Demokracia prežije voľby, hoci môže vyzerať dosť žalostne – tak ako tá, ktorú sme videli po roku 2020. Druhí používajú populistické sľuby, aby následne zmenili charakter štátu a podkopali demokraciu, ako sa to stalo v štátoch, ktoré nazývame iliberálne demokracie alebo priamo autoritárske režimy. Pre našu krehkú demokraciu je dnes najhoršie, ak sa všetci populisti hodia do jedného vreca. Výsledkom môže byť, že zvíťazia tí, ktorí chcú demokraciu ovládnuť.

Na Slovensku je v prvej skupine populistov napríklad Igor Matovič a v tej druhej, samozrejme, Robert Fico. Obaja sú populisti, sľubujú, čo nedokážu splniť, ale zároveň je medzi nimi obrovský rozdiel. Matovič rozdáva, na čo náš štát nemá, a nezmyselne zadlžuje spoločnosť. Rozdáva, čo mu nepatrí, len aby uspel vo voľbách. Ale Matovič, ktorého by Hogo Fogo z Limonádového Joea mohol výstižne nazvať „blázen, šílenec, anarchista“, zostane po voľbách rovnaký. Urobí to, čo by mu dovolili koaliční partneri, ale určite by nerozvrátil demokraticky režim. Naopak, Fico je dnes populista, ktorý v tomto momente hrá vabank, a ak by vyhral, hrozí, že urobí všetko pre to, aby si zabetónoval moc. Rovnako ako Orbán sa bude snažiť podriadiť si demokratické inštitúcie, ako aj médiá. Vyhrážanie sa vyšetrovateľom či snaha o spojenectvo s Ruskom sú predzvesťou toho, čo urobí, ak by vyhral voľby. Rozlišovať medzi populistami typu Matovič a Fico je o to dôležitejšie, pretože hoci rétorika je podobná, dôsledky budú diametrálne odlišné.