Z nich povstali dnešní politici
Kto im povedal, že taniere sa zo stola neodnášajú, kým všetci nedojedli, pretože v slovenskej reštaurácii stačí, že sa chvíľu nepozeráte a zmizne vám aj nedojedená polievka, aj príbor, aj obsluha?
Kto im povedal, ako sa dáva prednosť a že na kamarátov na detskom ihrisku sa nemieri ani vodnou pištoľou a ani zo žartu, pretože príde deň, keď môžete skončiť ako Alec Baldwin?
A kto ich kedy ochránil pred tým, že zberateľ zlatých mincí s tvárou obkľúčenou hokejovou striedačkou hovorí o novinároch ako o stádach prasiec, na ktoré sa varí voda, a kto im povedal, že takto nevyzerá politika v krajine, ktorá tristo rokov zápasí o svoje smerovanie a nikam neodchádza len preto, že nemá síl?
A kde sa mali naučiť, ako sa rozprávať so susedmi a s deťmi, ako majú písať komentáre, že nie je pekné ani správne žiadať smrť a vyhrážať sa smrťou a nie je to pekné ani zo žartu a nebolo to pekné ani na základke, keď vám ako deti hovorili židovské vtipy a smiali sa, lebo tak sa smiali doma, na negroch a na židákoch a buzerantoch.
A z nich povstali dnešní politici, aj včerajší politici, nevychovaná politická kasta dezolátov, neplatičov daní a majiteľov schránok, víťazov tendrov na Cypre a Belize, čerpačiek štátnej pomoci a európskych fondov, skrytí vlastníci akvaparkov a píl, autobusových firiem a sietí krčiem a dnes konvertovaných záchrancov uhorských kaštieľov?
Pretože oni nevedia, čo sú pravidlá
Oni, čo vyrastali na sídliskách ako autor textu, no nepovažujú to za svoj domov, ale hanbia sa za svoje detstvo, vždy snívali o Geissenovcoch a príbehoch na South Beach a jetoch a večnom lete, a keď sa už vrátili na miesta zločinu, do svojho detstva, skúpili revír a miestnu chajdu, odkiaľ niekoho pred sto rokmi vyhodili.
Tam sa cítia dobre, na čistinke, so zlatými dukátmi a kurvami a autami a otvorenými bazénmi počas pandémie, lebo oni sú z generácie, pre ktorú spoločnosť ani štát nič neznamenajú, im nezáleží na tom, kto bude kde v dozornej rade a či má na to predpoklady a vzdelanie, stačí, že spolu chodia na poľovačky a chodia spolu na Expo a na Donovaly.
Oni, otcovia a matky najhlbšej podstaty verejného života Slovenka, dezolátizmu nie ako nástroja na malomeštiacke pohoršovanie sa nad dehumanizáciou, ale ako vedomého životného štýlu, zakoreneného už dávno pred týmto režimom, ktorý nás mal ochrániť a kultivovať, dezolátizmu ako životnej podstaty a, povedané koučmi z telerána, životnej filozofie všetko zobrať, všetko vycicať, nenásytne, nekonečne, plnými dlaňami.
Nie ako socky v pevnosti Boyard, čo musia pchať ruky cez mreže a o chvíľu pustia divé zvieratá. Slovenský dezolátizmus ako zlatá fontána so zdvihnutou mrežou, vystavený Kohinoor Ružového pantera, pretože oni nevedia, čo sú pravidlá, nevedia, že sa nemá fetovať na zadnom sedadle so svojou štetkou (pôvodne biač) z moldavského klipu na fejkovej zakaukazkej MTV.
Nevedia, že na políciu nevyťahuješ chromého bratanca, ktorý slúžil niekde v Afganistane a dnes sa plazí pod kasou v Lidli, pretože inak to nevedia, iba sa vyhrážajú.
Oni napĺňajú slová o tom, komu sa čo stane, kto príde o miesto ako sestričky za zlú starostlivosť o pána v lešení a úradníčky v Pezinku za to, že to neurobili diskrétne.
Tridsať rokov boratovskej estrády
Oni nemajú zodpovednosť, oni neplatia ani za marsku a počas čakania si dajú do vrecka tik-tak, lebo to je hra na svet bez pravidiel, v ktorom vyzeráte lepšie, pôsobivejšie. Svet, v ktorom vládne dezolátstvo, politické dezolátstvo, odmietanie myšlienky spoločnosti a pomoci najslabším, odmietanie zodpovednosti za smrť.
Žiadna odvaha, v krajine Gabčíka a Goliana, iba smradľavá vypočítavosť, zbierky zlatých mincí a hnedých lajkov, chuť chodiť po hlavách ľudí najdlhšími opätkami a opäť a znova, verní dezolátstvu, ktoré vidia tieto partizánske skupiny z Lidla a Tesca.
Chudáci, vyrastajúci v krajine, kde ide Róm sedieť za ukradnutý chlieb na trinásť rokov a chalani a dievčatá za joint na desať, no nikto sa neobáva o životy tých, čo tridsať rokov rozoberajú november, tridsať rokov rozkladajú spoločnosť svojím životným štýlom a vkusom.
Tridsať rokov boratovskej estrády v krajine, ktorá mohla mať všetko, pretože začínala dobre, v dobrom čase a na najlepšom mieste, no zničilo ju naše dedičné dezolátstvo, neúcta a nepochopenie pravidiel.
Hodnotné je, čo sa blyští
Nepochopenie, že pravidlá sú spoločnosť a spoločnosť sú pravidlá, že isté veci musíte dodržiavať, lebo sme sa tak dohodli, že nebudeme chodiť nakupovať v húfoch zdivených právnikov v maskáčoch, že v radoch sa nepredbiehame, že sa zdravíme a jeme príborom, že zlaté mince zbiera ľudácka sedľač, pretože hodnotné je, čo sa blyští, zlato a topánky z ľudskej kože.
A že vďaka právu môžeme žiť v relatívnom pocite bezpečia, že násilná smrť je u nás zatiaľ iba hlúpou náhodou a nie najvyšším štádiom politického dezolátsva, nášho historického životného štýlu, našich skúsenosti a možno evolučnej stratégie, ako prežiť so všetkým z moderného štátu v krajine zovretej predkresťanskými pohľadmi na vedu a vyšinutými, vražednými teóriami o ženskom tele.
Odkiaľ to teda majú vedieť, keď každú nedeľu vidia v televízii samých seba pri kase v Lidli, akoby tam boli spolu, rovnaká dikcia, primitivizmus, chýbajúca výchova, neúcta v spoločnosti a k občanom, opovrhovanie, pretože tým sa stala väčšinová slovenská politika.
Prázdna ako vykradnutý poľský kamión na ukrajinskej pumpe, plaziaca sa pod kasami celej republiky, kopajúca kolenami do každého dedinského automatu, či niečo nevypadne, zlatá minca, akcie alebo aspoň miesto na Expo, odfotiť sa so šejkom a neukázať mu, čo som písal o islame.
Krajina, kde si všetci dávame pod pazuchy dezodolant.