Keď novinári informujú o samovraždách, vedia, že nemajú zverejňovať detaily týchto činov, aby tým neponúkali návody ďalším ľuďom. Namiesto toho majú do svojich reportáží dať radšej kontakty na linky pomoci.

Avšak pri informovaní o útokoch, aký sa udial v stredu v bratislavskom podniku Tepláreň, nemajú naše médiá dostatok skúseností a zavedené postupy, pretože u nás – našťastie – podobné činy nie sú bežné.

Problémom je, že chyby novinárov môžu nechtiac ďalej ubližovať pozostalým, robiť z vraha celebritu či inšpirovať jeho nasledovateľov.

Preto keď sa aktuálny spravodajský kolotoč trochu upokojí, bolo by dobré sa na chvíľu zastaviť, ohliadnuť späť a zamyslieť. Nejaká forma sebareflexie a diskusií nepochybne čaká aj nás v Denníku N.

Aké sú zásady

Niektoré výskumy naznačujú, že nesprávna forma a nadmerné informovanie o masových streľbách môže viesť k nárastu budúcich útokov. Médiá by preto mali vyslať jasný signál, že ten, kto bude vraždiť, sa nestane slávnym.

Ako? V tom nemajú ani zahraničné redakcie zhodu, no určité zásady sa v posledných rokoch ustálili. Oplatí sa pozrieť najmä do USA, a to aj preto, že s podobnými útokmi majú tamojšie redakcie zrejme najviac skúseností. Len tento rok tam zaznamenali už 530 masových strelieb a médiá priznávajú, že už všetky ani nestíhajú spravodajsky pokrývať.

„Zodpovedné informovanie o masových streľbách môže vzdelávať verejnosť a znížiť riziko budúceho násilia,“ tvrdí mimovládna organizácia SAVE, ktorá sa venuje prevencii samovrážd, no vypracovala aj odporúčania pre médiá, ako informovať o útokoch.

Spôsob informovania o násilí môže ovplyvniť iných ľudí, SAVE preto radí:

• Médiá by nemali správy zjednodušovať a vytvárať napríklad dojem, že jeden problém viedol k útoku.
• Nemali by ani robiť senzácie, pretože tým môžu povzbudiť ďalších, ktorí sa chcú presláviť.
• Treba minimalizovať správy o páchateľoch, ktorými by sa mohli iní inšpirovať. Problémom môže byť aj zobrazovanie útočníka ako obeť či utrápenú dušu.
• Nie je potrebné ani časté uvádzanie mena páchateľa, lepšie je o ňom zverejniť fakty a zdôrazniť, že jeho správanie bolo nezákonné a škodlivé.
• Fotografie páchateľov by sa mali používať s mierou, treba na to dbať najmä v ďalších výstupoch, ktoré nasledujú po prvých správach. Výnimkou sú prípady, keď polícia po páchateľovi stále pátra.
• Obmedziť treba zverejňovanie explicitných fotiek z miesta činu.
• Médiá by nemali zverejňovať ani fotografie, na ktorých je páchateľ vedľa obetí.
• Treba si dať pozor, aby správy nezväčšovali predsudky voči duševným chorobám, tie totiž nie sú nevyhnutne spojené s násilím.
• Namiesto špekulácií o motívoch je lepšie informovať o príbehoch obetí.
• Je potrebné vyhnúť sa stigmatizácii komunity, na ktorú bol útok namierený.
• Médiá by mali informovať aj o tom, ako sa môžu ľudia zmobilizovať, aby podporili obete a zabránili ďalšej streľbe.

Web Poynter o žurnalistike navyše radí, aby novinári uvádzali meno útočníka len vtedy, keď je to potrebné na pochopenie, čo sa presne stalo. Médiá by sa mali vyhnúť aj špekuláciám o duševnom zdraví páchateľa: „Svedkovia, orgány činné v trestnom konaní a politici o tejto téme vedia vo všeobecnosti veľmi málo a pravdepodobne vedia ešte menej o úlohe duševných chorôb v takejto tragédii.“

Americké rádio NPR odporúča nezverejňovať fotografie útočníka, na ktorých pózuje so svojimi zbraňami. Pri informovaní o prípadných manifestoch strelcov by sa mali novinári poradiť so skúsenejšími editormi. „Takýto materiál by sa mal použiť len vtedy, ak je k nemu možné pridať kontext a odbornú analýzu.“

Foto N – Vladimír Šimíček

Kampane proti zverejňovaniu mien

V USA sa diskutuje o nezverejňovaní mien strelcov už zhruba desaťročie. V lete 2012 zabil útočník v kine v Colorade 12 ľudí a ďalších 70 sa zranilo. Tom a Caren Tevesovci, ktorých syn Alex pri útoku zomrel, následne spustili kampaň No Notoriety (možné preložiť ako žiadna sláva). Boli totiž presvedčení, že novinári sa vo svojom spravodajstve príliš zamerali na páchateľa.

Tevesovci žiadali, aby médiá nedávali mená vrahov do nadpisov článkov a nezverejňovali ich fotky na titulných stranách. Chceli, aby po prvotnej identifikácii páchateľa redakcie obmedzili používanie mena útočníka, stačí to urobiť raz v celom článku.

O tri roky neskôr sa známy moderátor CNN Anderson Cooper zaviazal, že vo svojich programoch už nevysloví mená strelcov. Postupne sa k nemu pridali ďalší novinári.

Ďalšia kampaň s názvom Don’t Name Them (Nemenujte ich), ktorú spustila Texas State University, upozornila, že keď sa médiá príliš zameriavajú na útočníka, umožňujú mu „dosiahnuť jeden zo svojich cieľov a schvaľujú jeho život a činy“.

„Útočníci by mali byť vo svojej smrti rovnako nerozpoznaní, ako boli vo svojom živote,“ argumentuje kampaň. Médiá by sa podľa nej mali viac zamerať na obete a ľudí, ktorí sa počas útoku zachovali hrdinsky.

Čo ukazujú výskumy

Niektorí odborníci si myslia, že medializácia útokov môže inšpirovať ďalších, aby takéto činy kopírovali. Výskumy ukazujú, že mnohí masoví strelci chceli získať slávu, a aj preto maximalizovali smrteľnosť svojich útokov.

Americká psychologická asociácia vyzvala médiá, aby nedopriali vrahom neprimeranú pozornosť. „Ľudia, ktorí v Amerike páchajú masové streľby, majú tendenciu zdieľať tri črty: nekontrolovateľnú depresiu, sociálnu izoláciu a patologický narcizmus,“ uviedla asociácia.

Štúdia z roku 2015 naznačila, že po hromadnej streľbe sa zvýšila šanca, že v nasledujúcich 13 dňoch dôjde k ďalšiemu útoku.

Výskum z roku 2017 ukázal, že americkí novinári vo veľkej miere podporovali spravodajstvo o páchateľoch a nemali jednoznačný názor na to, či to môže vyvolať efekt kopírovania útokov. Problém v tom nevideli najmä starší novinári. Opatrnejší boli ich nebelošskí kolegovia.

Útok, ktorý spáchal moslim, má v médiách väčšie pokrytie ako čin, ktorý spáchal biely nemoslim. Navyše, pri moslimovi je podstatne vyššia šanca, že ho novinári označia za teroristu, beloch je častejšie označený za strelca. Ďalšie výskumy spísal web Journalist’s Resource.

Médiá na Novom Zélande sa spojili proti nenávisti

Pri diskusiách o informovaní o masových strelcoch sa často uvádza príklad Nového Zélandu, kde strelec v roku 2019 zabil 51 ľudí. Tamojšie médiá po útoku zverejňovali meno páchateľa, no jeho fotky boli zväčša rozrastrované.

Pred začiatkom súdu sa najväčšie médiá dohodli, že pri informovaní zo súdnej siene nebudú šíriť rasistickú ideológiu, manifest strelca a ani žiadne obrázky, symboly či signály, ktoré by mohli byť spájané s rasizmom. Zaviazali sa tiež, že o súde budú informovať len skúsení novinári.

V krajine však nebolo toto rozhodnutie jednotné, k iniciatíve sa nepripojil napríklad denník New Zealand Herald. „Našou úlohou v súdnom konaní je byť ‚očami a ušami‘ verejnosti v súdnej sieni. Máme povinnosť verne informovať verejnosť o tom, čo sa deje,“ argumentovala redakcia.

Ukážka, ako novozélandský spravodajský web Stuff informoval o útoku v meste Christchurch v roku 2019. Zdroj – Wayback Machine / Internet Archive

Striedmejšie informovanie o masových strelcoch môže podľa niektorých komentátorov viesť k cenzúre či k ďalšiemu poklesu dôvery v médiá.

Americký denník USA Today upozornil, že niektoré obmedzenia môžu limitovať investigatívnu žurnalistiku, ktorá už pri podobných prípadoch v minulosti odhalila napríklad diery v zákonoch o držbe zbraní.

Potrebné je ísť do hĺbky

Je dôležité, aby dobré úmysly nepodkopali snahy novinárov prinášať žurnalistiku, ktorá ide do hĺbky a ktorá napríklad skúma históriu strelca, ako sa dostal k zbrani, či zodpovedné inštitúcie neurobili chybu pri jeho včasnom odhalení a či polícia pri jeho čine zasahovala správne. To sú informácie, ktoré môžu zabrániť budúcim tragédiám.

Zverejnenie mena páchateľa môže byť dôležité aj na vyvrátenie nepravdivých správ či dezinformácií, pripomína NPR.

„Novinári nesmú stratiť prirodzenú zvedavosť odhaliť o strelcovi čo najviac informácií. Aj keď môže byť nemožné vysvetliť, prečo by niekto spáchal takéto násilie, nemali by sme prestať hľadať stopy,“ napísal Poynter.

Informovať o dôležitých skutočnostiach a súčasne neskĺznuť k propagácii útočníka nie je jednoduché. No novinári by sa mali o túto rovnováhu neustále usilovať.