holandského politológa Casa Muddeho, čo si o tejto téme myslí, začal tento popredný odborník na krajnú pravicu svoju odpoveď slovami: „V prvom rade si nemyslím, že fašizmus narastá“. Argumentoval pritom tým, že súčasná radikálna pravica, ktorej podpora vo svete rastie, je od fašizmu kvalitatívne odlišný fenomén.
Nárast toho, čo sme na pravom aj ľavom okraji politického spektra mohli v minulých rokoch sledovať, tak nebol extrémizmus, ale radikalizmus. Na rozdiel od extrémizmu neodmieta základné demokratické črty, je však kritický k iným hodnotovým alebo praktickým aspektom súčasných liberálnych demokracií, ktoré kritizuje z rôznych viac či menej demokratických pozícií.
A ako sa v tejto kritike líši radikálna ľavica od radikálnej pravice? To napríklad vo svojej štúdii s názvom Čo zostalo na radikálnej ľavici? Európska radikálna ľavica po roku 1989: Úpadok a mutácia vysvetľujú spomínaný Cas Mudde spolu so svojím britským kolegom Lukom Marchom, ktorý sa ako jeden z mála politológov priamo venuje výskumu krajnej ľavice. Kým pre radikálnu pravicu je charakteristická kritika liberálnych aspektov moderných demokracií, akými sú napríklad pluralita či ochrana menšín, v prípade radikálnej ľavice je to, naopak, kritika socioekonomickej štruktúry súčasného kapitalizmu.
Čo na to demokratická teória
Odpoveď na otázku vzájomného vzťahu demokracie a kapitalizmu poskytne rýchly exkurz do demokratickej teórie.
Jeden z jej priekopníkov a najvýznamnejších predstaviteľov zároveň, americký politológ Robert Dahl vo svojej knihe O demokracii, ktorá vyšla aj v českom preklade, označil vzájomný vzťah moderných demokracií a kapitalizmu za antagonistickú symbiózu a prirovnal ho k búrlivému talianskemu manželstvu.
Podľa Dahla, ktorý bol počas svojho života profesorom na Yalovej univerzite, je kapitalizmus na jednej strane pre demokraciu prospešný, pretože produkuje hospodársky rast a materiálny dostatok, ktoré prispievajú nielen k zvýšeniu životnej úrovne obyvateľstva, ale aj k jeho následnej občianskej emancipácii. Tým kapitalizmus pozitívne vplýva na rozvoj, upevňovanie a podporu demokracie.
Túto skutočnosť potvrdzujú nielen príklady viacerých pôvodne nedemokratických krajín, v ktorých zavedenie trhového hospodárstva pomohlo naštartovať demokratizačné procesy, akými boli v minulosti napríklad Južná Kórea či Taiwan, ale aj fakt, že z dlhodobého hľadiska sa demokracia etablovala len v krajinách s prevažujúcim trhovým hospodárstvom.
Kapitalizmus má však z pohľadu demokracie podľa Dahla okrem tejto tváre aj druhú, menej vľúdnu. Odkryje sa v momente, keď sa jeho pozitívny vplyv na rozvoj demokracie končí a jeho pôsobenie, naopak, bráni jej ďalšiemu rozvoju a prehlbovaniu.
Táto janusovská povaha kapitalizmu vo vzťahu k demokracii súvisí s jeho prirodzenou tendenciou produkovať ekonomické nerovnosti, ktoré zas vytvárajú nerovnosti politické, teda priamy protiklad k idei politickej rovnosti ako jednému zo základných demokratických predpokladov.
V praxi sa táto nerovnosť prejavuje napríklad existenciou rôznych finančných záujmových skupín tvorených bohatými a vplyvnými ľuďmi, ktorí majú nepomerne väčší vplyv na politické rozhodovanie ako bežný občan. Či už sú to vplyvní lokálni podnikatelia na komunálnej úrovni, oligarchovia a majitelia finančných skupín na národnej úrovni, alebo vlastníci nadnárodných korporácií na medzinárodnej úrovni, moc, vplyv a záujmy všetkých týchto aktérov dostávajú bežného občana často len do pozície akéhosi štatistu. Jeho váhu hlasu svojho času takmer chirurgicky presne zadefinoval Jaroslav Haščák, považovaný za jeden zo symbolov všetkého, čo je na kapitalizme na Slovensku zlé, svojím povestným výrokom „Volič je úplné hovno“.
Nedokonalosť demokracie
Táto nepríjemná, ale zato úprimná pravda, samozrejme, neznamená, že by sme dnes nežili v demokracii. Znamená skôr to, že demokracie, v ktorých žijeme, nie sú a zo svojej povahy ani nikdy nemôžu byť dokonalé.
Ako totiž argumentuje Charles Taylor, jeden z najvýznamnejších žijúcich politických filozofov súčasnosti v knihe Degenerácie demokracie, ktorú pred dvoma rokmi vydalo vydavateľstvo Harvardovej univerzity, demokracia je v prvom rade procesom, cestou k nikdy nedosiahnuteľnému ideálu.
Odpoveďou na nedostatky a problémy moderných demokracií však nemá byť menej, ale viac demokracie, teda nie jej okliešťovanie, ale, naopak, jej prehlbovanie. Práve to však príliš rozbujnený a neregulovaný kapitalizmus sťažuje. Ako v tejto súvislosti dodáva jeden zo spoluautorov spomínanej knihy, americký sociológ Craig Calhoun, ktorý v minulosti pôsobil ako riaditeľ prestížnej Londýnskej školy ekonómie a politických vied, na to, aby sa demokracia mohla rozvíjať, treba kapitalizmus krotiť prostredníctvom rôznych kompromisov, ktoré s ním musí demokracia uzatvárať. Je to tak práve preto, že vzťah demokracie a kapitalizmu v skutočnosti vôbec nie je harmonický, ako sa poniektorí snažia prezentovať, ale, naopak, ambivalentný, komplikovaný, plný vzájomných konfliktov, rozporov a nikdy sa nekončiaceho napätia.
Obchádza Európu strašidlo komunizmu?
Aj preto názory odmietajúce akúkoľvek kritiku kapitalizmu ako nebezpečný komunisticko-totalitárny exces nie sú príliš hodnotným príspevkom do verejnej diskusie, ale skôr tým, čo francúzsky filozof Jacques Derrida nazval strašidlógiou.
V rámci nej sa hrozba komunizmu pochovaná v roku 1989 vracia z politického záhrobia vo forme akéhosi prízraku, ktorý sa namiesto Medzinárodného festivalu duchov a strašidiel udomácnilo v rámci politickej diskusie, a to do takej miery, že ide o etablovanú súčasť zľudoveného politického folklóru.
Skutočnosť je však taká, že kritika negatívnych následkov kapitalizmu na demokraciu môže, a v mnohých prípadoch aj je, nielen úplne legitímnou, ale aj potrebnou a zdravou súčasťou verejnej diskusie v demokratických spoločnostiach. To by si mali mnohí vrátane Mladých proti fašizmu uvedomiť, pretože ako svojho času vyhlásil nemecko-židovský filozof Max Horkheimer: „Kto nie je ochotný hovoriť o kapitalizme, mal by mlčať aj o fašizme.“