Čo by podľa vás naozaj pomohlo?

Koncepčne sa zamyslieť a jasne stanoviť, že reedukácia detí nemôže byť založená na väzenských princípoch. Nevyhnutné je posilniť personálne kapacity a rozviazať ruky tým zariadeniam, ktoré naozaj chcú pracovať koncepčne a otvorene. Je totiž pravda, že centrá, ktoré chcú pracovať inak, majú legislatívou zviazané ruky a nemajú žiadnu podporu.

Kým napríklad učitelia a učiteľky majú metodické centrá, na ktoré sa môžu obrátiť, ak majú ťažkosti, zamestnanci reedukačných centier takéto možnosti nemajú. Máloktoré centrum má možnosť supervízie alebo podpory pre personál a to si dovolím povedať, že majú jednu z najnáročnejších prác.

Nie je problém ešte aj na hlbšej úrovni? Teda na tom, ako sa deti do reedukačných centier dostávajú a ako sa na tieto deti dívame?

Samozrejme, to je veľká časť problému. Veľmi by pomohlo, ak by sme sa na deti nedívali ako na vyvrheľov a neprispôsobivých tínedžerov, ktorí museli niečo zlé spraviť a nikto ich nechce. Mali by sme pracovať s myšlienkou, že deti nemôžu za to, v akom prostredí sa narodili, a že nezvládnuteľné veci nezažívajú na základe vlastného rozhodnutia. Predtým, ako niečo „zlé“ spravili, boli totiž aj ony obeťami.

Prečo to dosiaľ nikto takto nevidel? Ide predsa o deti.

Áno, pre nás všetkých by to mali byť deti. Ale pre niekoho sú to len špinaví Cigáni, grázli či fetáčky. V tomto je diskriminácia neúprosná aj pri deťoch.