„Šoférujem po diaľnici, tma a mokro. Z auta predo mnou ktosi vyhodil cigaretu. Prsk! Spŕška iskier na asfalte, môj súkromný ohňostroj. O sekundu zase tma.“
To bolo minulý štvrtok. O pár týždňov skôr v mojom denníku stojí:
„Na ulici nad naším domom prasklo potrubie. Voda, ktorá z neho vytekala, bola čistá a tiekla nežným prúdom po ceste a chodníkoch, a keď sa na niektorom mieste rozliala viac doširoka, vyzerala ako tkanina, keď sa od jej hladiny odrážalo ranné svetlo. Vchádzali sme do toho toku a zase z neho vychádzali, zanechávajúc na asfalte mokré stopy. O minútku už prišli páni z vodární a začali ten malý zázrak zase dávať do poriadku.“
A na inom mieste, koncom leta:
„Stojím pri bufete na priehrade, čakám na dva hotdogy s kečupom. V ruke zvieram lístok s číslicami 151, a čakám, kedy pani z kuchyne zavolá moje číslo. „149,“ kričí pani, v ruke smažený syr. A znova. „149“. Nikto. Pridá sa druhá bufetárka, oplývajúca zvučnejším hlasom. Napokon pomáhajú aj hostia bufetu. „149,“ kričia rôzni neznámi ľudia na celé kúpalisko. Plavci na nafukovačkách k nám otáčajú prekvapené hlavy. Smažený syr, sirota, zatiaľ chladne.“
A dvadsiateho piateho augusta:
„Dcérka mi vraví: milujem šumenie stromov. Tak stojíme uprostred lesa, hlavy zaklonené, a dívame sa na šumenie stromov.“
Dvadsiateho ôsmeho septembra:
„Pavúčie vlákno letí voľne vo vzduchu nad lúkou, dlhočizné, štvormetrové.“
***
Možno ste po voľbách frustrovaní. Možno vám je jednoducho smutno. A možno máte zlosť. Keď som sa podobne cítil pred istým časom ja, začal som si písať denník.
Prísne pri tom dodržiavam dve pravidlá. Po prvé, zapisujem si len dobré veci. Všetko, čo ma poteší, inšpiruje, ohromí svojou krásou, rozveselí.
Druhé pravidlo: netriedim, nesúdim, neškrtám. Zapisujem si všetko bez ladu a skladu, najlepšie hneď za čerstva. A je mi jedno, či ide o maličkosť, akou je motýlik, ktorého sme zachránili z mláky, každodennú banalitu, akou sú palacinky s javorovým sirupom na raňajky, či o prchavý okamih, akým je fľak svetla, ktorý sa náhle objavil na hladine rybníka. Nič mi nie je príliš nepatrné.
Je až prekvapujúce, ako veľmi mi tieto zápisky proti depresii a frustrácii pomáhajú. Jednak si viac všímam všetko dobré a pekné, čo ma stretne. (Inak by predsa nebolo čo zapísať.) A keď si zase raz za čas sadnem a čítam, čo som za posledné mesiace zaznamenal, vidím, aké pekné a bohaté dni som prežil, i keď moja hlava so svojimi občasnými temnými sklonmi si to môže pamätať inak. Denník je mi dôkazom, že aj tie ťažšie časy sú plné drobných radostí.
***
Po istom čase, keď sa mi zápiskov nazbieralo štatisticky významné množstvo, som sa rozhodol zahrať na vedca, text čo najobjektívnejšie preskúmať a zistiť tak, čo mi vlastne najčastejšie robí radosť. Tu sú výsledky:
V denníku je veľa vtipných zážitkov s našimi deťmi. Sú tam pekné chvíle s mojou ženou. A tiež bezstarostné momenty s kamarátmi. Potom pozorovania života na ulici: pani s oslnivo bielymi vlasmi, spiaci opilec, smejúca sa predavačka. A, samozrejme, príroda: jej farby, tvary, pohyby, svetlo, priestor. Chuť smrekovej živice, smiešny beh vyľakanej sliepky.
Prekvapilo ma, že medzi zápiskami nie je takmer nič o práci, i keď ňou trávim celkom dosť času. Všetky tie hodiny za počítačom v texte takmer nezanechali stopu. V denníku nie je ani nič o peniazoch, zmluvách, pracovných úspechoch a neúspechoch, poistení, či o pohyboch na akciovom trhu.
Snažil som sa tiež nájsť niečo o politike. Objavil som len dve či tri letmé zmienky, nič viac.
O Ficovi som nenašiel ani slovo.