Francúzska herečka Adèle Haenel oznámila, že sa vzdáva filmovej kariéry. Má iba 34 rokov, je jedným z najvýraznejších talentov svojej generácie, na konte má dvoch Cézarov a ďalšie ocenenia.
Haenel svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že francúzsky filmový priemysel chráni sexuálnych agresorov.
Pred tromi rokmi prehovorila o tom, ako ju vo veku 12 rokov, keď začínala ako detská herečka, obťažoval režisér Christophe Ruggia. Ten to poprel, hoci sa priznal k náklonnosti a k obdivu k tínedžerke, ktorú vnímal ako svoju múzu.
Vôbec mu neprekážalo, že on mal vtedy 37 rokov, čo ani zďaleka nebola jediná asymetria v ich „vzťahu“. Aj vo filmovom štábe si všimli, že medzi herečkou a režisérom sa odohráva niečo „nezdravé“, nik jej však nepomohol, ani režiséra nekonfrontoval.
Presne to je to, o čom herečka hovorí, keď opisuje, ako filmový priemysel zo strachu, z nekritického obdivu či z falošnej solidarity kryje ľudí vo vedúcich pozíciách.
Parížska prokuratúra Ruggiu už obvinila zo sexuálneho násilia voči maloletej.
Ako to vysvetlila. Haenel svoje rozhodnutie oznámila v otvorenom liste. Spomína v ňom napríklad Gerarda Depardieua, ktorého zo znásilnenia či zo sexuálneho útoku obvinilo 13 žien a stále dostáva úlohy, ale aj šéfa Národného centra kinematografie Dominiquae Boutonnata, ktorého znovu zvolili do funkcie, hoci čelí obvineniam, že sexuálne napadol svojho krstného syna.
Paradoxne, centrum pod jeho vedením spustilo kampaň proti sexizmu vo filmovom priemysle. Boutannat má podporu ministerstva kultúry aj filmárskej obce, ktoré šibrinkujú termínmi ako prezumpcia neviny či vetami typu, že je to jeho súkromný život.
Frustrácia talentovanej herečky, ktorá už pred dvomi rokmi s niekoľkými ďalšími kolegami, s výkrikmi “bravo, pedofil!” opustila vyhlasovanie víťazov Cézarov, keď cenu za réžiu dostal Roman Polanski (v 70. rokoch ho v USA odsúdili za znásilnenie 13-ročnej dievčiny, ale ešte pred rozhodnutím o výške trestu ušiel do Európy), je pochopiteľná.
Naozaj to vyzerá tak, že francúzsky filmový priemysel, ale nielen ten (platí to napríklad pre literatúru), stojí na strane predátorov, nevidí nič choré na nerovných „vzťahoch“ medzi mladučkými ľuďmi a oveľa skúsenejšími, mocnými, oslavovanými umelcami, ktorí sú uctievaní pre svoj talent, čo z nich robí nedotknuteľné osoby, a opakovane traumatizuje obete sexuálneho násilia. Tie nikto nepočúva, a ak tak so zhadzujúcim prístupom a otázkami, kde boli doteraz a prečo dosť nekričali.
Haenel oznámila odchod z filmového priemyslu krátko pred festivalom v Cannes, kde sa po nechutnom súdnom spore s bývalou manželkou Amber Heardovou triumfálne vrátil Johnny Depp a kde je stále hlavnou hviezdou herečka Catherine Deneuve známa tým, že hnutie MeToo označila za hnutie proti mužom a vysmiala sa ženám, ktoré prehovorili o obťažovaní a útokoch.
Objavili sa aj názory, že tohtoročný festival v Cannes je víťazstvom nad puritánmi a progresívcami, ktorí sú precitlivení na sociálnu spravodlivosť a chceli by cenzurovať a zakazovať veľkých umelcov a umelkyne.
Zosmiešňujú aj Haenelovú a jej prepiatosť. Možno nateraz vyhrali. Debatu o tom, či sa dá oddeliť umelec a jeho dielo, to však nezastaví, rovnako ako história nezabudne na tých, čo sa vykašľali na obete.