V jednom americkom prieskume uviedlo 47 percent účastníkov, že ich šikanovanie v detstve v istom zmysle posunulo dopredu. Väčšina ľudí však pre šikanu trpí takmer celý život.
Marek bol najnižší a najchudší v triede, odstávali mu uši a o jeho otcovi všetci vedeli, že nezriedka prespáva na mol opitý na rôznych verejných miestach v ich obci. „Nebol som ani dobrý žiak, keď som mal trému, čo bolo takmer vždy, zajakával som sa. Jednoducho ideálny terč na posmievanie, štuchance, izoláciu a neskôr aj na celkom premyslenú šikanu,“ hovorí dnes 51-ročný muž.
V šiestej triede ho spolužiaci donútili, aby bozkal dosku na toalete, na telesnej ho obkľúčili a stiahli mu tepláky aj slipy a držali mu ruky, aby sa nemohol obliecť. „Najhoršie však bolo to, že mi nadávali do sprostých a robili si žarty z našej rodiny, napríklad napodobňovali môjho opitého otca,“ spomína si. A dobre si pamätá aj to, že sa ho nikto nezastal.
Hneď ako sa dalo, zo svojho rodiska vypadol. Uprosil mamu, aby ho zapísala na učilište s internátom. Vyučil sa a v krajskom meste začal pracovať vo fabrike, kde dostal slobodáreň. Po revolúcii fabriku sprivatizovali a načas prišiel o prácu. Začal chodiť na sezónne brigády na farmy do Holandska a neskôr tam aj zostal.
„Našiel som si manželku z Poľska a s jej bratom som začal podnikať. Darí sa nám dobre, a to už niekoľko rokov, máme rodinnú firmu, dvadsať zamestnancov a bez veľkých strát sme zatiaľ prežili aj covid,“ opisuje.
Obrátilo sa to, tak to chodí
Keď príde do rodnej dediny, už sa mu nikto nesmeje. „Keby som chcel byť nepríjemný a pomstychtivý, tak by som povedal, že tí, čo mi najviac robili zle, sa ukázali ako najmenej schopní. Zostali bývať na dedine, jeden z nich sa dokonca ešte stále neodsťahoval z rodičovského domu a presne tak ako kedysi môj otec, aj on je nepolepšiteľný alkoholik.“
Hoci Marek možno zvonku žije americký, či skôr holandský sen, priznáva, že šikanovanie ho veľmi zasiahlo. Prišiel na to v dospelosti, lebo keď bol chlapec, nikto to s ním neriešil, ani doma („otec bol nepoužiteľný, mama nás mala doma štyroch, z toho jedného s ľahkým mentálnym postihnutím, na toto už nemala kapacitu“), ani v škole („keď vám stále hrozí prepadnutie, ste zo slabšej rodiny, učitelia na vás kašlú“).
„Mal som problémy s agresivitou, sebavedomím, v istom období aj nočné mory. Nevedel som sa normálne správať, primerane reagovať, od každého som očakával len to najhoršie,“ spomína si. Nikdy nevyhľadal psychológa, ale v Holandsku má rodinného lekára, ktorý sa venuje psychosomatickej medicíne a veľa sa pýta na detstvo pacientov, na ich traumy.
„Pri rozhovoroch s ním sa mi objasnili niektoré veci súvisiace aj s mojím fyzickým zdravím a s mojím celkovým naladením,“ hovorí Marek.
Psychológovia už roky hovoria, že ľudia, ktorí zažili v detstve šikanu, či už od rodičov, alebo od spolužiakov, môžu v dospelosti trpieť až posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD), ktorá sa prejavuje záchvatmi hnevu alebo úzkosti, zneužívaním omamných látok, zníženým sebavedomím a vzťahovými problémami na pracovisku a v súkromí.
Americká rodinná terapeautka a profesorka sociálnej práce Ellen Walser deLara urobila hĺbkové rozhovory s 800 ľuďmi vo veku od 18 do 65 rokov, ktorí v detstve zažili šikanu. Zistila, že zvyčajne majú problémy s dôverou, so sebahodnotením a sebavedomím a častejšie sa u nich prejavujú aj psychiatrické problémy.
Niektorí sú nastavení tak, že ich cieľom je každému vyhovieť, iní potrebujú na to, aby zvládali svoj bežný život a banálne sociálne situácie, „pomoc“ v podobe nadmernej konzumácie jedla, alkoholu alebo návykových látok.
Len aby som neurazila
33-ročná Adela bola na základnej škole bezproblémové a šťastné dieťa. Nikto sa jej nevysmieval, nevyčleňoval ju z aktivít v škole alebo vonku na ihrisku. Rodičia ju mali radi, nikdy ju nehanili, ak sa im niečo nepáčilo, povedali to zväčša pokojne.
„O šikane som len niečo počula alebo si niečo prečítala, prišlo mi to, ako keby sa také čosi odohrávalo v inom svete, stávalo sa celkom iným deťom, ako som bola ja,“ hovorí.
Túto „éru nevinnosti“ drsne ukončila v Adelinom prípade umelecká stredná škola. „Naivne som si myslela, že mi postačí môj talent. Na tejto škole sa však pestovala „kultúra“ ponižovania žiakov, zhadzovania pred celou triedou, vraj s cieľom ich viac motivovať. Prenášalo sa to aj medzi študentov. Ja som sa stala terčom preto, lebo som bola tučnejšia, vidiečanka a tak trochu outsiderka. Schytávala som to od učiteľov aj od spolužiakov a spolužiačok. Poznámky na moju váhu, nepozývanie na večierky po škole, vylúčenie zo zoznamu hromadných e-mailov, aby som sa nedozvedela dôležité veci a tak podobne. V osemnástich som brala antidepresíva a vážne som uvažovala, či má život zmysel,“ hovorí.
Naučila sa prežiť, ale za okolností, na ktoré nie je hrdá. „Stala sa zo mňa osoba, ktorá sa snaží nevyčnievať, ktorá sa na každého usmieva, len aby to vyzeralo, že je so všetkým spokojná a nechce žiaden konflikt. Viem, že to nemá žiadnu logiku a ani efekt, lebo problém nie je v tom, čo robí alebo nerobí obeť šikanovania, ale v tých, čo sa ho dopúšťajú,“ hovorí Adela s tým, že už sa snaží na tom pracovať.
Profesorka Walser deLara v skupine ľudí, s ktorými viedla dialóg o ich skúsenostiach so šikanou, našla aj takých, čo v nej nevideli len negatívne stránky, čo by ju však, samozrejme, nemalo v žiadnom prípade ospravedlňovať.
Magazín Slate píše, že „asi 47 percent účastníkov rozhovorov s profesorkou povedalo, že v tom, že zažili šikanovanie, našli aj niečo osožné. Napríklad objavili svoju vnútornú silu, naučili sa spoliehať sami na seba. Ďalší si vypestovali empatiu, vedome sa rozhodli správať k iným pekne alebo si povedali, že navzdory všetkým v živote niečo dokážu.“
Hoci Marek a Adela pochádzajú z rôznych generácií, vyrastali v inom prostredí, mali odlišné zázemie a rodičov, aj oni patria k tým, čo v tom, čo sa im stalo, našli istý prínos. Obaja hovoria, že si z toho odniesli silnejší zmysel pre spravodlivosť a lepšie pochopenie situácií, keď sa niekomu deje krivda.
„Ja som si povedala aj to, že sa budem dištancovať od ľudí, ktorí nie sú láskaví, sú hrubí a stále musia niekomu znepríjemňovať život a vysmievať sa mu,“ vraví Adela s tým, že to niekedy vyzerá tak, že sa opäť ocitá v izolácii. „Ľudia budú skôr tolerovať či dokonca obdivovať toho, čo robí zle, ako by sa mali zastať jeho obete alebo s ňou súcitiť,“ dopĺňa.
Marek si myslí, že nepríjemné zážitky z detstva z neho urobili vnímavejšieho človeka, ale považuje to za príliš vysokú cenu. „Je celkom možné, že keby som nestretol v dospelosti správnych ľudí a nedostalo by sa mi porozumenia, skončil by som veľmi zle. Buď ako grázel, alkoholik, alebo celkom nešťastný človek.“
Profesorka Walser deLara k tomu hovorí: „To, že niektorí ľudia vedia zlé na dobré obrátiť, ešte neznamená, že šikana je dobrá vec. Dokonca aj tí, čo vidia jej pozitívne stránky, majú často iné negatívne následky.“