V štrnástich sa Donna zoznámila s mužom, čo pracoval v zariadení a mal o 15 rokov viac. Prišlo ku klasickému „groomingu“, keď si ju jej budúci manžel omotal okolo prsta tým, že si ju vôbec všímal, venoval jej pozornosť, správal sa k nej ako ku dospelej (vrátane sexu) a sľuboval jej, že spolu budú navždy.
V šestnástich Donnu a jej priateľa so súhlasom jej matky zosobášili v Tennessee. Nikto im nekládol žiadne otázky, nikoho netrápil nevestin mladý vek. „Bolo to chladné a pôsobilo to ako transakcia, úradníčka na matrike ani len nezdvihla oči od svojho počítača,“ hovorí Donna.
Jej manželstvo bolo zlé, manžel ju izoloval od priateľov aj známych, keď sa chcela prihlásiť na strednú školu, odmietli ju s tým, že aj tak ako vydatá žena asi skoro otehotnie. Nebol nikto, kto by jej povedal, že takto škola postupovať nemôže, lebo je to nezákonné.
Donnine pokusy ujsť zo vzťahu plného bitiek a škrtenia neboli úspešné. Síce sa smela vydať, ale ešte nemala 18 rokov, takže si sama nemohla prenajať byt a dokonca ju odmietli aj v azylovom dome pre týrané ženy, lebo neplnoletých tam prijímali len s matkami ako súčasť rodiny v ohrození. Dokonca ani žiadosť o rozvod nemohla sama podať pred dovŕšením 18 rokov.
Rozviedla sa ako 20-ročná, vtedy už mala takmer dvojročnú dcéru. V tomto veku aj konečne začala chodiť na strednú školu. Jej exmanžel ju prenasledoval a emocionálne vydieral ešte roky po rozvode.
Donnu do nešťastného a nerovného manželstva vohnala jej rodinná situácia; iné dievčatá zase náboženské zvyklosti (vydaj neplnoletých, dohodnuté manželstvá, manželstvá na záchranu „rodinnej cti“) alebo rodičia, ktorí nútia tehotné dievča do sobáša s nevhodným partnerom namiesto toho, aby s ním diskutovali o iných možnostiach a prípadne mu ponúkli pomoc, ak sa rozhodne dieťa vychovávať samo.