Stúpa percento frustrovaných, ktorí častokrát nevedia, čo budú o rok
robiť, kde budú bývať a s kým budú žiť. Ich život je komfortný nad mieru
predstaviteľnú pre ich starých rodičov, lenže oni svoju nespokojnosť
nemerajú od absolútnych hodnôt. Nespokojnosť vzniká porovnávaním s inými
– úspešnejšími rovesníkmi, s fiktívnym svetom reklamy a televíznych
seriálov, či dokonca porovnávaním s bašternákmi, ktorí Veyrony svojho
ega za milión vratkových eur beztrestne parkujú na miestach pre
invalidov.
Hoci dnešní frustrovaní občania majú zdanlivo neobmedzený prístup k informáciám, ich občianske vzdelávanie bolo tragicky zanedbané,
a tak veria, že ČOKOĽVEK bude lepšie, než ten súčasný SYSTÉM. Obvykle
neprežili vojnu, útlak, väzenie, vojenskú službu. Ubíjajúcu šeď
a bezmocnosť života v totalite, z ktorej sa nedalo ujsť, len rezignovať,
kolaborovať alebo klásť hrdinský odpor s tragickými dôsledkami, im
nesprostredkovali ani filmy, ani rodičia, ani učitelia. Tí starší
z nich, ktorí to prežili, podľahli stockholmskému syndrómu,
spomienkovému optimizmu alebo mlčia, lebo sami kolaborovali.
Nikto im nesprostredkoval poznanie a skúsenosť, že demokracia je
pomalý, ťažkopádny, a obvykle celkom nudný spôsob, ako riešiť konflikty
bez toho, aby sa občania vzájomne pohlušili sekerami. Nikto im
nesprostredkoval poznanie a skúsenosť, že základnou úlohou ústavného systému je zabrániť zlým rozhodnutiam demokratickej väčšiny, ktoré by menšinu neprávom pripravili o život, majetok, slobodu. Nikto im nesprostredkoval poznanie a skúsenosť, že občianska
spoločnosť je tvorená hustou sieťou inštitúcií (úradov, médií, firiem,
cirkví, spolkov, strán, združení, škôl…), ktoré sa dopĺňajú,
spolupracujú, vyvažujú sa, súperia a navzájom si konkurujú, čím
častokrát aj neúmyselne vytvárajú priestor pre individuálnu slobodu. Nikto im nesprostredkoval poznanie a skúsenosť, že dosť dobrý je už taký štát, z ktorého sa dá bez problémov odísť, a napriek tomu v ňom mnohí zostávajú. Nevedia, že mafie sa odstraňujú voľbami.
Časť frustrovaných uteká do západných krajín, ktorých obyvatelia
dokážu demokraciu, právny štát, trhovú ekonomiku a občiansku spoločnosť
prevádzkovať oveľa zručnejšie. Najšikovnejší emigranti uspejú – a tým
klesne ich motivácia vrátiť sa domov a každý deň bojovať o veci, na
ktoré si v zahraničí zvykli, že môžu byť samozrejmé.
Menej šťastní tam pracujú v podradných pozíciách a občas naletia
niekomu, kto im ponúkne niektorú z pohodlných lží. Napríklad že tí
rozdrapení západniari sú len preto takí bohatí, lebo boli
kolonialistami, ovládli všetky zdroje a teraz vykorisťujú nás a zvyšok
sveta, aj pomocou všemožných sprisahaní a tajných spolkov. (Nepýtajte sa
ich, prečo sa slušne žije aj vo Fínsku, ktoré nikdy nemalo ani kolónie,
ani ropu – len by sa rozčúlili.)
Niektorí z nich si kompenzujú svoj pocit podradenosti pohŕdaním tými,
s ktorými nechcú, aby si ich plietli: s imigrantmi, ktorí prišli až po
nich.
Ďalší zase namiesto úvah o tom, ako po návrate domov zo Slovenskej
republiky urobiť lepšie fungujúci štát, radšej snívajú o mocnom
slovanskom Vodcovi, pred ktorého jadrovými raketami sa trasie aj ten
spupný Angličan, v ktorého krčme umývajú riad.
Internet je pre nich skvelým médiom, kde si po chvíli hľadania každý
môže nájsť skupinu ľudí, podliehajúcich rovnakému bludu, v ktorom sa
budú navzájom utvrdzovať a získavať pocit, že vlastne patria k väčšine.
Najmä medzi technicky zdatnými sa zas často šíria predstavy o tom, že
SYSTÉM demokracie, právneho štátu, trhovej ekonomiky a občianskej
spoločnosti sa nevyplatí zlepšovať používaním a postupnými reformami.
Veď sa ho snažili zlepšiť toť minulý týždeň, keď podpísali na internete
petíciu. Kamarát dokonca pár hodín postál na demonštrácii – a nič sa
nezmenilo! Pritom z osobnej skúsenosti dobre vedia, že sformátovať disk
a nainštalovať nový SYSTÉM trvá pár minút! A keď ten nový systém tiež
nebude dobrý, prípadne v ňom budú chýbať obľúbené appky, všetko sa dá
predsa obnoviť do pôvodného stavu zo zálohy… Tak prečo neskúsiť
odinštalovať štát? Prečo neskúsiť rozhodovať o všetkom PRIAMO,
elektronickým hlasovaním ÁNO-NIE?
Podstatou frustrácie však nie sú len nereálne očakávania, ale najmä
pocit bezmocnosti, neschopnosti zmeniť svoj údel. Takže, čo sa dá urobiť
ešte dnes?
1. Pozrieť si pár filmov o tom, čo sme museli na
tomto území prežiť, kým sme sa dostali do súčasného stavu. Najlepší film
o tom, čo prežíval drobný Slováčik v čase, kedy vládol Vodca, ktorý
odstránil demokraciu, aby narobil poriadky so zlodejmi v kravatách
i parazitmi v osadách, je stále Obchod na korze.
Čo sa týka červenej totality, ktorá nahradila totalitu hnedú,
neodporúčam obľúbené Pelíšky, pretože tie evokujú pocit, že komunizmus
bola skôr taká retro zábava. Poriadny film o lámaní charakterov v dobe normalizácie
nám muselo natočiť HBO a poľská režisérka. Na pripomenutie kontrastu
medzi komunistickou propagandou a stalinskými zločinmi asi stále nemáme
nič lepšie, než sú Papierové hlavy.
2. Prečítať si knihu o tom, že voľby, parlament,
ústava nie sú výsledkom práce nešikovného programátora, ale výsledkom
pokusov a omylov, za ktoré občas zaplatili životmi milióny ľudí. Keďže
napísať o tomto poriadne učebnice pre všetky typy škôl akosi doteraz
nikto nemal čas, odporúčam Erazim Kohák: Průvodce po demokracii.
3. Navštíviť webovú stránku svojho mesta alebo obce,
čo pán starosta alebo primátor aktuálne dávajú na rozhodnutie
poslancom. Práve teraz, cez dovolenkové obdobie sa najčastejšie
zverejňujú na verejné pripomienkovanie návrhy zmien a doplnkov územného plánu.
(To je taký zložito sa tváriaci dokument, ktorého odhlasovaním sa môže
napríklad časť detského ihriska zmeniť na stavebnú parcelu – a na
takejto zmene obvykle niekto parádne zbohatne. Ak sa občania spamätajú
až vtedy, keď robotníci začnú odrezávať hojdačky karbobrúskou, už s tým
nič neurobia.)
4. Už teraz uvažovať o tom, koho voliť, a ak sa naozaj nenájde nikto súcejší, využiť pasívne volebné právo – kandidovať sám. Tvrdenie “keby mohli voľby niečo zmeniť, už dávno by ich zakázali”
je paralyzujúci blud. Koľko volebných kampaní sa musel taký Fico
pechoriť, kým sa dostal k súčasnej moci? A aj taký kozák ako Mečiar po
víťazne prehratých voľbách len zaliezol do Elektry, kde opeká klobásky
a tŕpne, aby v ďalších voľbách ľudia nezvolili niekoho, kto rozviaže
ruky vyšetrovateľom.
Obľúbený je aj blud o vytrestaní politikov tým, že občan nepôjde voliť.
To sa už inteligentnejšie správa aj návštevníčka smeráckych estrád,
ktorá vymení svoj hlas za pár pesničiek z Repete, klinček k MDŽ a sľub
neznižovania dôchodkov.
Ak počúvnete moje rady, o nejakých dvanásť až dvadsať rokov sa môžete
dožiť aj nejakých drobných pozitívnych výsledkov. Zdá sa vám to príliš
pomaly? Ale tak to má byť. Deste sa života v krajine, kde by iniciatíva hŕstky ľudí behom pár týždňov stačila na závažnú zmenu.