Čo majú moslimskí šialenci spoločné s anti-moslimskými šialencami? Vlastne skoro všetko.
Rado Ondřejíček po teroristických útokoch v Paríži poznamenal, že
človek, ktorý je schopný v rozpore s prirodzeným ľudským inštinktom
odpáliť sám seba bombou, je „vždy v prvom rade psychopat a až potom
moslim alebo čokoľvek iné“.
Skúsme teda na chvíľu zabudnúť na ideológie a hovorme o psychopatoch,
ktorí vraždia. Ako sa dajú spoznať, bez ohľadu na to, či vraždia v mene
islamu, alebo kresťanstva, alebo v mene zbavenia Európy islamu, alebo
zbavenia Európy kresťanstva?
Polícia, ktorá neočakáva zločiny
Jeden z najlepších novinárskych počinov tohto roka je kniha nórskej
novinárky Åsne Seierstadovej Jeden z nás: Príbeh Andersa Breivika a
masakra v Nórsku.
Prvé ponaučenie z knihy je ľahké: Ak sa nejakému územiu terorizmus dlho
vyhýbal, polícia sa bez dôkladného tréningu nebude správať kompetentne.
Napríklad: Ešte pred výbuchom bomby v Osle hlásil okoloidúci na tiesňovú
linku, že podozrivý muž v policajnej uniforme zaparkoval auto v zákaze
priamo pod premiérovým oknom, a uviedol aj značku auta, na ktorej
Breivik odišiel (vraždiť na Utøyu). Po výbuchu to službukonajúci
policajt napísal šéfovi na papierik, ale ten si to nevšimol. Keď si to
konečne všimol a prikázal dvom hliadkam hľadať auto (Breivik medzitým
ešte stále stál neďaleko miesta výbuchu v zápche), tie príkaz jednoducho
ignorovali.
Keď sa konečne varovanie o útočníkovi odoslalo aj na policajnú stanicu v
blízkosti Utøye, nikto si to nevšimol, pretože na prijatie núdzového
varovania by bolo treba zapnúť špeciálny počítač a kliknúť na zložku
„Zdieľané súbory – Varovania“.
Čo si Američan ako prvé pomyslí, keď počuje o novom prípade masovej
vraždy? Ak je to moslim, tak je to teroristický útok, ak je to kresťan,
tak je to zúfalý čin osamelého blázna.
Alebo: Posádka jedinej nórskej policajnej helikoptéry síce mala
dovolenku, ale pilot sa okamžite po výbuchu hlásil do služby. Povedali
mu, že ho nebude treba. Takisto bola odmietnutá pomoc od iných
vlastníkov helikoptér, a tak išla zásahová jednotka z Osla autom.
Takisto bola odmietnutá ponuka požiarnikov pri Utøyi, či polícia náhodou
nechce ich čln, a tak zásahovka desiatky minút čakala na brehu a len
počúvala výstrely. A tak ďalej.
Keby sa nestali tieto a množstvo ďalších chýb, Breivik – zabíjajúci v
priemere jedného človeka za minútu – nezavraždí 77, ale povedzme 20
alebo 30 ľudí.
Čo s prvou obeťou
Vziať si ponaučenie, ako sa vyhnúť aj tým prvým dvadsiatim obetiam, je
už oveľa ťažšie. Seierstadová v knihe starostlivo zmapovala Breivikovu
rodinu až po jeho starých rodičov a je to až príliš ukážkový príbeh
bludného kruhu emocionálneho násilia, chladu, egoizmu a odcudzenia
odovzdávaného z generácie na generáciu.
Fascinujúce pre slovenského čitateľa je, ako skoro nórsky štát zistil,
že táto rodina má problém, a ako dlho sa jej pokúšal pomôcť. „Andersovi
chýba… schopnosť empatie. Nemá žiaden jazyk, ktorým by dokázal vyjadriť
emócie,“ napísal do posudku psychiater vyšetrujúci Breivika – ako
štvorročného.
Psychiatri, psychológovia a sociálni pracovníci Breivikovu rodinu
sledovali ďalšie desaťročia, ale rýchlo narazili na limity svojich
možností. Ak niekto nemá empatiu, nikdy neporozumie, prečo by ju mal
mať. Ani prečo by mal na stretnutie s psychológom znova prísť alebo
vpustiť sociálnu pracovníčku do bytu.
A kým skutočne nezačne ubližovať iným ľuďom, len si to predstavuje, demokratická spoločnosť ho nedokáže nijako zastaviť.
Koľko mŕtvych je už priveľa
Jedna z najpochopiteľnejších, ale najmenej pravdivých vecí, ktoré
zaznievajú znova po každom teroristickom útoku, je, že „zabíjanie našich
občanov nebudeme tolerovať“.
Naša spoločnosť dáva životu väčšiu hodnotu ako väčšina iných spoločností
na svete alebo iných spoločností kedykoľvek v histórii, ale určite nie
absolútnu hodnotu. Asi 25-tisíc Európanov ročne zomrie pri autonehodách.
Ak by sme odhadli, že tretina sú vinníci a zvyšok obete rovnako nevinné
ako obete terorizmu, tak to sú parížske útoky každé dva dni po celý
rok.
Ľahká cesta, ako všetky tieto životy okamžite zachrániť, je k
dispozícii: stačilo by znížiť maximálnu povolenú rýchlosť všade na 30
kilometrov za hodinu. Neurobíme to, lebo si ceníme ľudské životy, ale
takisto si ceníme naše pohodlie a ekonomický rast a medzi týmito dvoma
hodnotami hľadáme nejaký kompromis.
Ľahká cesta, ako zastaviť terorizmus, by bola deti ako Breivik už ako
štvorročné zavrieť do ústavu a nikdy ich nepustiť von. Alebo ho zavrieť,
keď ho prvýkrát prichytili pri sprejovaní po stenách, alebo keď okolie
zistilo, že patrí k radikálnej pravici.
Ale takéto veci v Európe nerobíme, lebo máme zlú historickú skúsenosť s
režimami, ktoré mohli zatvoriť ľudí ešte pred tým, ako sa niečoho
dopustili, alebo len pre to, čo si myslia, alebo pre to, k akej
ideologickej alebo etnickej skupine patria.
Výsledkom je, že ak chcete žiť v spoločnosti, kde ste chránený pred
uväznením bez súdu, budete nevyhnutne žiť v spoločnosti, kde z času na
čas budú ľudia umierať rukami teroristov.
Máme riešenie, ale nebude sa vám páčiť
Alebo, moment, sú tu vlastne okrem ľahkých ešte aj ťažké cesty, ako zachraňovať životy.
Možno netreba jazdiť tridsiatkou, ale skrátka stačí, aby sa všetci na cestách správali ohľaduplne.
Znie to ako utópia, ale je to utópia, ku ktorej sa v Európe neustále a
systematicky približujeme. Napríklad v takom Nórsku môžete jazdiť aj
celý rok a nikto vás agresívne nepredbehne cez plnú čiaru. Pretože v
civilizovanej spoločnosti vážiacej si život také veci normálni ľudia
nerobia. Úmrtnosť na cestách je oproti Slovensku menej než tretinová.
Ani po vraždení Breivika Nóri nevolali po trestaní každého extrémneho pravičiara.
Civilizovanosť spoločnosti sa dá spoznať aj podľa toho, či po tragédii
inštinktívne skúša ľahké, alebo ťažké riešenie. Po Breivikovi vyšlo
milión Nórov do ulíc, ale nežiadali sledovať každého pravičiara (alebo,
ehm, moslima) alebo prísnejšie psychiatrické posudky detí, alebo viac
právomocí polícii. Ale hovorili: našu tolerantnú spoločnosť ani takéto
niečo nezmení. Zostaneme otvorenou demokraciou. Budeme ešte viac držať
spolu.
„Nemáme tu len pravicového extrémistického bastarda, ale tiež ľudskú
bytosť, ktorá, bez ohľadu na to, čo nám ostatným urobila, trpí. Jeho
osobnosť a extrémna ideológia sa spájajú v snahe dostať ho z jeho
vlastného väzenia. Výsledkom je, že zničí nielen svoj život, ale aj
životy mnohých iných,“ povedal na súde s Breivikom jeden z psychiatrov,
ktorí ho vyšetrovali.
Niektoré odpovede na ťažké otázky sú také banálne, že sa ich až bojíme
vysloviť. Prečo zabíjal Breivik? Pretože jeho mamu jej otec ani jej
manžel nemilovali. Pretože ho spolužiaci v škole nevzali medzi seba.
Takejto odpovede sa strašne bojíme, lebo by znamenala, že to potrvá
desaťročia alebo storočia, kým problém terorizmu vyriešime, a že na to
bude treba nielen, aby sme milovali svoje deti, ale aby sme ich aj
učili, aby boli dobré aj na svojich čudných spolužiakov. Dokonca možno
na moslimov a na Rómov.
Bohužiaľ, ak nie toto ponaučenie, tak žiadne iné z Breivika nemáme.