Y:
A ja ti to namodelujem aj z pohľadu takej mladej žabky.
Predstav si, že si dievča, vyrastajúce celý život vo všetkých tých „dobre mienených“ radách, v celom tom spoločenskom mýte o zdržanlivých a cnostných ženách, ktoré sa majú správať tak a tak, aby sa im nestávali zlé veci. A že keď sa tak a tak správať nebudú, môže sa im stať to a to.
A potom máš nejakých 16, 17, 18, 19, plieska s tebou puberta, máš neistý sebaobraz, máš prirodzenú túžbu páčiť sa a byť prijímaná. A vylezieš do sveta – do sveta, v ktorom sú muži, ktorých baví šukať žabky, a ktorí vďaka svojmu veku a skúsenostiam majú nad tebou navrch.
Možno sedíš niekde v bare, niekto ti práve kupuje druhý fernet a pýta sa ťa, aké si znamenie, a tebe sa to páči a vlastne sa ti páči aj ten človek, a možno by si s ním aj chcel niečo mať, len ešte presne nevieš, čo, lebo si žabka.
Idete sa prejsť niekam von do dusného májového večera, voňajú agáty a ty máš motýle v bruchu a zrazu – ani nevieš ako – si pritlačený niekde k stene a niekto ti robí veci, ktoré sú ti úplne nepríjemné. Snažíš sa nejako namietať, ale ten človek pokračuje. A tebe „docvakne“; v hlave sa ti spustí celý ten kolotoč o tom, čo si mal/nemal spraviť, a že je to tvoja chyba, že si sa správal zle, a teraz to už len musíš nejako strpieť. A namiesto toho, aby si sa aktívne fyzicky bránil či radikálne poslal týpka dopreč, si úplne zaseknutý, pozeráš niekam do prázdna a čakáš, kedy to skončí.
A potom ideš domov a nikdy to nikomu nepovieš. Lebo vlastne nemáš komu a nemáš čo.
Takže, ak by si mal niekedy 14 ročnú pubertálnu dcéru, naozaj by som ti odporúčala hovoriť jej radšej o súhlase, o tom, ako si určovať hranice v komunikácii a o tom, že nikto nemá právo robiť jej veci, ktoré sú jej nepríjemné. Hovorila by som jej, že čokoľvek sa jej stane, môže za tebou prísť a zdôveriť sa ti, že sa na ňu nebudeš hnevať a nebudeš ju odsudzovať. Atakďalej.
(A mladým mužom by som hovorila, že „dostať žabku“ napríklad vyššie opísaným spôsobom is not so cool.)