Počas zamilovanosti ste s tým človekom jedno telo a jedna duša, nikto vám nikdy tak nerozumel. Pamätám si na jednu ženu, ktorá si vzala asociála, grázla, alkoholika a mala s ním tri deti. Aj ona hovorila: Tak mi rozumel, ako nikto, mama mi tak nerozumela. Nakoniec sa s ním rozviedla.

Ako dlho trvá zamilovanosť?

Posledná múdra kniha hovorí, že dva roky. Ja tvrdím, že ak to nie je zamilovanosť, ktorá má reálnu šancu prerásť do vzťahu, tak za tri mesiace vie byť po všetkom. Do pol roka. Je veľmi dôležité, aby sme dokázali rozoznať, aký vzťah je pre nás perspektívny, pretože neperspektívny vzťah nemôžeme viesť dlho a musíme sa rozísť. Ak tam však prebehne zamilovanosť, rozchod býva rovnako bolestivý a darmo vám niekto bude argumentovať, že ste sa k sebe nehodili. Zostane nám smútok zo straty.

Ako to vyzerá, keď zamilovanosť opadne? Čo potom?

Jedného pekného dňa počujeme kamarátky, ktoré už nejaký čas hovoria: Ako môžeš chodiť s takým človekom, veď on nepovie pekného slova, len samé vulgarizmy, ako to znesieš? Alebo povedia: Veď on poriadne nepracuje, stále chodí iba po brigádach. Zamilovaní ľudia toto nevidia a nepočujú, žijú len z vnútorného zdroja, ktorý ich živí a robí šťastnými. Preto tí zamilovaní grázli často dostanú slušné dievčatá od rodiny, lebo je to také mocné a jedinečné.

Keď sa vám potom uvoľnia uši a zrazu od známych počujete, že nie je taký dokonalý, pýtate sa, to naozaj bol vždy taký? Áno, vždy bol taký. Zrazu nemám zastreté uši a počujem, čo hovorí, nemám oči zastreté zlatým závojom a vidím, že má nejakú rapavú pokožku alebo krivé ucho. No a po čase začnem aj premýšľať. Tam začína krivka zamilovanosti klesať. Buď toho muža alebo ženu prijmem takých, akí sú, a bude z toho vzťah a láska, ktorá už nebude taká intenzívna ako zamilovanosť, alebo nie.

V tomto momente, keď zamilovanosť opadne, sa rozchádza najviac párov. Ak sa vzťah udrží, nastáva sínusoida, keď je to vo vzťahu raz lepšie a raz horšie. Tá platí dokonca aj v mizerných manželstvách.

Znie to tak, že je vlastne nebezpečné hľadať si celoživotného partnera podľa zamilovanosti.

My manželskí poradcovia sme hovorili, že v období zamilovanosti sa ľudia nesmú brať. Musí opadnúť, a potom sa rozhodne. A tiež by to nemal byť prvý partner, ale až tretí, aby ste vedeli, čo od vzťahu očakávate a čo do neho chcete dať. Zamilovanosť je riziková, lebo keď trvá dva roky, tak ľudia sa za ten čas stihnú aj vziať a nevieme, ako sa to skončí.

Zamilovanosť je nepochopiteľná.

Volala mi  žena, ktorú muž zmlátil a dokopal. Vrieskal po nej tak, že si myslela, že to počuje celá ulica. Hovorila, že ešte stále je celá modrá. Boli ste u lekára? Nebola. Čo idete robiť? Ja neviem, ja ho asi ešte stále milujem. Veľmi pokojne sme sa porozprávali o tom, že by sa mala naučiť viac milovať seba a stáť viac o seba a svoj život.

Ten muž za sebou už mal jedno podobné manželstvo a jeho bývalá žena tvrdila, že ju občas zbil rovnakým spôsobom, občas sa jej len smial a ponižoval ju, že má celulitídu a nikto o ňu neoprie ani len bicykel. Ani toto nechcela počuť a uveriť, pretože on jej to vysvetlil úplne ináč. Uverila mu, lebo bola zamilovaná. Dokonca si kvôli nemu zobrala úver, majú dieťa.

Nechcela sa s ním rozísť aj preto, že nevedela, ako ho potom bude ďalej splácať. Povedala som jej, že úver sa nejako zaplatí, ale on ju môže zabiť. Skutočne mala strach o život a napriek tomu hovorila, že ho miluje.

Závislosť od zamilovanosti a pragmatické dôvody vytvárajú nebezpečnú sieť najmä v živote žien.

Dá sa zamilovanie nejako vypnúť?

Nemá to vypínač. Tak ako to nemá jasné príčiny. Veď aj mafiáni majú ženy, ktoré ich milujú. Do Mikuláša Černáka sa platonicky zamilovalo dievča, keď už bol v base. Aj do vraha Jiřího Kajínka sa mnohé zamilovali, keď ho odsúdili. Zamilovanosť je prirovnávaná k závislosti. Máte pocit baživosti, ako keď je niekto závislý od alkoholu a má strašnú chuť na pohárik.

Na linku mi telefonoval jeden muž, že sa do neho zaľúbila veľmi mladá kolegyňa a nevie, čo má robiť. Vôbec nechcel povedať jej vek, len že je mladá. Povedzte mi, koľko má rokov, lebo do pätnástich je pod zákonom, zavrú vás natvrdo. Tak mi povedal, že má pätnásť, študentka, na praxi.

Dokonca jej rodičom povedal, čo je vo veci, a že mu je sympatická a má ju rád, ale nechce prekračovať určité hranice. Prerušil s ňou kontakt, ale po čase mi volal, že mu chýba, lebo si posielali emaily a bola pre neho dôležitá.

Koľko mal rokov?

Okolo 36. To nie je ešte starý, ale na pätnásťročnú určite je. Bili sa v ňom emocionálne a racionálne zložky. Hovoril mi, že áno, je ešte decko, veď ešte aj uvažuje ako decko, ale celkom sa s ňou dalo porozprávať, dokázala ma vypočuť. Okúzlila ho jej zamilovanosť, oddanosť a mal problém si to potešenie odrieknuť. Napriek rozumu.

Môže fungovať aj vzťah, kde zamilovanosť na začiatku nebola?

Môže, pokiaľ sa jeden z nich po nejakom čase nezamiluje a konečne nezistí, že nikdy nebol zamilovaný. A ešte si to aj povedia. Veď ja som ťa nikdy nemiloval, tak ako milujem ju. Pozerám im do očí a hovorím im, že tá zamilovanosť prejde. A tí muži si často priznajú, že tá, do ktorej sa zamilovali, ani nie je bohvieako krásna, a že ich žena je asi aj krajšia. Možno je trocha inteligentnejšia, a preto si tak rozumejú, ale hovoria, že keď sú s ňou, tak je to číre šťastie. Takto to opisujú – číre šťastie.

Po spoločne strávených týždňoch a dovolenke, aj s jej deťmi, bolo v jednom prípade všetko inak. Pocity boli iné, dotyčný zistil, že on už na taký život nie je, číre šťastie sa rozplynulo. Takže takto prozaicky môže zamilovanosť prejsť. A aj prechádza. Niekedy stačí predstaviť si, ako by sa to skončilo – ako ten istý vzťah, ktorý má doma, akurát v bledomodrom.

Dá sa zamilovať a byť zamilovaný do konca života do tej istej osoby?

Čoby nie, dá sa, vo výnimočných prípadoch. Zvyčajne ide o povahy, ktoré sú veľmi systémové, štruktúrované, usadené. Keď majú manželstvo, majú manželstvo a vodia sa za ruky do konca života. Či je to ale vlastné ľudskej prirodzenosti, to nikto netuší, pretože nikto nevie, čo to tá ľudská prirodzenosť je. Nevieme ani to, či je monogamná alebo nie. Skôr to vyzerá tak, že celkom monogamná nebude a že to nikdy nebolo prirodzené, možno akurát posledné dve storočia. Je to kultúrne vyvinutá pragmatická záležitosť. Či sa to do ľudskej prirodzenosti usadí tak, aby sme s tým vedeli byť spokojní a šťastní, to je zatiaľ veľmi nejasné.

Môže sa človek vo fungujúcom vzťahu zamilovať do iného človeka?

Je normálne, že aj keď máme svojho dlhodobého partnera a milujeme ho, niekto iný sa nám zapáči, osloví nás a vzbudí v nás príťažlivosť priamo v jej čidle. Láska alebo milovať a zamilovanosť alebo zamilovať sa, sú dve rôzne veci. Znázorňujeme to sochami. Človek, keď je voľný, tak po svete chodí s voľným chápadlom a hľadá niekoho, s kým by vytvoril väzbu.

Keď je človek vo vzťahu, tak by to chápadlo malo byť v pokoji, naviazané na toho partnera, ale sem-tam sa osamostatní, alebo sa ho niekto priamo dotkne. Stáva sa to aj v manželstvách. Niektorí si tým len ozdobia život. Majú pekné tajomstvo a opäť prežívajú akési romantické poblúznenie. Pozdvihne sa im hladina hormónov, ale nejdú páchať neveru. Naopak, konzumujú to doma v manželstve.

Alebo idú do druhého vzťahu, neodolajú.

Môžu fungovať aj takéto paralelné vzťahy?

Poznám niekoľko ľudí, ktorí mali paralelné vzťahy a fungovali tak roky. Jedna žena dokonca vedela, že jej muž má takýto vzťah jedenásť rokov a narodilo sa v ňom aj dieťa.

Neťahá jeden z partnerov v týchto vzťahoch za kratší koniec?

Táto pani, ktorá vedela o mužovom paralelnom vzťahu, tým trpela, a doplatila na to aj zdravotne. V rámci poradenstva ľudí vyháňam z takýchto vzťahov, lebo ich to doslova zabíja. S tou staršou vekovou skupinou je to ťažšie, lebo na rozvod nechcú ani pomyslieť. Táto žena mala roky podozrenie, že je tam iná žena, manžel sa k nej nesprával pekne. Ale hovorila si, že veď majú dve deti, o ktoré sa predsa stará. Aj o to tretie sa staral. Najprv urobil Štedrý večer u frajerky, kde doniesol aj darčeky, a potom prišiel domov. Celá rodina bola postihnutá takýmto škaredým tajomstvom.

Poznali ste takýto paralelný vzťah, ktorý fungoval?

Jeden môj známy mi tvrdil, že manželstvo jeho rodičov fungovalo, aj keď otec mal takýto vzťah. Ale ukázalo sa, že ani tento môj známy vo vzťahoch nefungoval celkom štandardne.

Poznáte aj ženu, ktorá mala vzťah mimo manželstva?

Na taký si veru nespomínam. Ženy sú doma a vychovávajú deti. Keď deti odrastú a manželstvo sa príliš nevydarilo, situácia sa mení a aj ženy idú za svojím partnerským šťastím. S menším či väčším úspechom.

Poznám niekoľko žien, ktoré občas potrebujú mať s niekým flirt. Muž jednej takejto ženy hovoril, že on ju má rád, tak jej dopraje. Nepátral po tom, kde a s kým je. Ak potrebovala ísť s niekým na kávu alebo na dva deci vína do kaviarne, tak išla. Boli to také mladé rozšafné manželstvá, ani príliš nehovorili o dôvere, toto myslím funguje stále.

Česká herečka Zdenka Procházková, ktorá má viac ako deväťdesiat rokov, v jednom rozhovore povedala, že jej najlepšou kamarátkou je milenka jej milenca.

V partnerských vzťahoch boli v minulosti rôzne moderné vlny. Časť spoločnosti tomu vždy podľahla, ale vždy existoval stredný prúd.

Čo má urobiť človek, ktorý má dlhoročný fungujúci vzťah s partnerom alebo partnerkou a zamiluje sa do niekoho iného?

Pokiaľ je to slobodný človek bez záväzkov, má ísť za hlasom svojho srdca. To je staré klišé, ale je to tak. Aby ste si potom vo vzťahu nevyčítali, že s tým a tým som mohla byť šťastnejšia. Najväčšia hlúposť vo vzťahu je potom si vyčítať, že ak by som ťa vtedy nechala a chodila s tým a tým, isto by mi bolo lepšie. Je to vec rozhodnutia. A keď sa napríklad rozhodnem pre nejaký vzťah, tak na ňom musím pracovať a nemôžem skúšať raz tu a raz tu, lebo svoj vzťah rozbúram.

Zažila som, ako si jeden mladý pár kúpil byt a po asi štyroch rokoch jeden z nich tomu druhému oznámil, že jeho láska je preč, vyčerpala sa. Ako človeka ťa mám stále rada, ale už ťa nemilujem a sexuálna príťažlivosť sa stratila. Toto sa stalo viacerým párom aj z môjho okolia. Preto spoločné bývanie nezosobášených párov napríklad považujem do istej miery aj za riziko. Ak by už boli zosobášení, mali deti, tak by sa snažili lásku do vzťahu nejako dopĺňať. Nieže si povedia, že už sa vyčerpala, treba na tom pracovať. Aj keď sa ľudia nezoberú, je dobré, aby si vyslovili spoločný záväzok, že spolu chcú zostať, aby sa na seba vedeli spoľahnúť.

Čo už sa dá považovať za neveru a čo ešte nie? V ženských časopisoch sa občas píše, že už aj pomyslenie na iného človeka je neverou.

To je veľmi individuálne. Ak máte žičlivého partnera, ktorému neprekáža, že sedíte na víne v Štefánke, tak máte šťastie. Môže to vzťahu prospieť, lebo riziko je vždy prítomné a zakázané ovocie vonia sladko. Ale teraz mám napríklad klientku, ktorá na ulici nemohla ani len s úsmevom pozdraviť iného muža. Musela sa tváriť, že ho nevidí. Závisí to od založenia partnerov, ich miery tolerancie a dohody oboch, aby si našli spoločnú mieru.

Toto už nie je v poriadku, však?

Samozrejme, takáto hranica je chorá a ide o čisté psychické týranie. Skončilo sa to tak, že ten muž si našiel inú ženu, odsťahoval sa k nej, a svojej manželke ešte na rozlúčku povedal, že to ona za všetko môže, lebo ju večne musel strážiť. Som alergická na takýchto mužov, ale ešte viac ma hnevajú tie ženy, ktoré so sebou roky nechajú takto vytierať podlahu.

Veľmi múdry a sebavedomý človek vie, že aj jemu sa zamilovanie občas stane, a nebude vyšetrovať ani prenasledovať. Aj keď to býva pomerne zriedkavé, lebo máme strach, že o svojho partnera prídeme a snažíme sa zabrániť čo i len myšlienkam na iného muža alebo ženu. Vôbec však nie je jedno, či je niekto neverný v myšlienkach alebo v skutočnosti. Človek sa môže zamilovať platonicky, s tým veľa neurobíte. Ale ak sa rozhodnete, že nie, nejdem do toho a radšej si idete zabehať alebo sa to snažíte uzemniť nejako inak, tak ste urobili dosť. Za toto by si partneri mali vedieť byť vďační. Vzťahy sú krehké, riziko je tam vždy a nemôžeme od toho druhého žiadať nemožné.

Je dôležité diskutovať o nevere?

Áno. Mnohí ľudia sú sami o sebe presvedčení, že sa nezamilujú do nikoho iného, a preto to isté očakávajú aj od partnera. Vtedy spolu takéto veci nemôžu mať nijako prediskutované. Ja som svojmu mužovi napríklad veľmi jasne a zreteľne povedala, že mám jasno v otázke nevery. Ak by som zistila, že mi je neverný a začal s niekým po večeroch tajne chodiť, dokonca by to nemuselo byť ani nič sexuálne, tak taška ide pred dvere a nechcem o ňom ani počuť. Mala som nulovú toleranciu k nevere. Je dobré, ak poznáte svoj postoj a ak to tomu druhému viete povedať.

Takže o nevere by ľudia mali hovoriť aj vtedy, keď majú fungujúci vzťah?

Samozrejme, lebo ak to nemajú prediskutované a stane sa to, zrútia sa. Mali by o tom hovoriť aspoň teoreticky alebo na prípadoch svojich známych. O nevere, o žiarlivosti, o veciach, ktoré sú súčasťou partnerského života.

Vo vzťahu treba hovoriť aj o vývine jednotlivých ľudí. Ak sa zoznámime v 25 rokoch, v 35 ste úplne iný, no stále žijete s tým istým človekom. Nie je pritom isté, že sa vyvíjate podobným smerom. Niekedy sa hodnotovo začnete rozchádzať, aj keď vám zamilovanosť hovorila, že ste si blízki.

Existujú nejaké usmernenia, čo robiť, keď sa vo vzťahu objaví nevera?

Teória je prepracovaná. Ten, čo je podvádzaný, má svojho partnera pritlačiť k múru a dať mu termín, dokedy musí s neverou skončiť. Ak to neurobíš, tak je možné, že ja už o teba nebudem stáť, lebo vo mne to pracuje taktiež a môžem stratiť záujem o vzťah s tebou. To je to jediné, čo môžeme s neverníkom urobiť. Nie vždy je to účinné. Prečo? Lebo zamilovanosť, napríklad.

A vtedy sa to končí rozchodom.

Samozrejme, lebo ľudia sú slabí a nie vždy sú čestní a poctiví. Partner napríklad povie, že na skončenie vzťahu potrebuje čas, lebo jeho milenka by spáchala samovraždu alebo že by jej milenec narazil motorkou do betónového múru. Vypýta si niekoľko mesiacov, no ani po tom, čo uplynú, to neukončí. A ten klamaný sa zmieta medzi túžbou nevedieť pravdu a mať všetko pod kontrolou, a túžbou udržať si partnera.

Čas, ktorý vo vzťahu treba na zvládnutie nevery, je asi jeden rok. Nie je v ľudských silách to spracovať rýchlejšie. Keď v poradni vediem manželov, neverníkom a neverníčkam hovorím, že do roka s tým musia byť vysporiadaní, lebo inak ich partner začne byť ľahostajný.

Spomenuli ste, že zamilovanie sa do iného človeka môže byť okorenením dlhoročného vzťahu. Znamená to, že si ho človek môže užívať bez toho, aby mal výčitky?

Ak majú čisté svedomie a nikam to neposúvajú, tak samozrejme. Spisovateľka Nataša Tanská kedysi povedala, že takíto ľudia spolu komunikujú pohľadmi a vedia, že iskra medzi nimi preskočila, troška sa to tam trbliece a to trblietanie si užijú. To je podľa mňa v poriadku, je to ľudské. Ale musí tam byť vedomé rozhodnutie, že ďalej to nezájde a tie iskričky si donesieme domov a zapálime domáci krb.

Môžeme si pocit zamilovanosti navodiť aj literatúrou alebo filmami?

Áno, dá sa to, vždy to bolo infekčné. Rómeo a Júlia, pani Bovaryová, rôzne diela spustili veľké vlny zamilovanosti a romantiky. Pamätám si, že som si tú najväčšiu lásku sama vybudovala. Robili sme si zbierky básničiek s venovaním, tie mám dodnes odložené v kožených väzbách. Na vysokej škole sme mali čas venovať sa téme lásky a zamilovanosti. Koľko času nás to stálo, panebože. Ale nie každého to bavilo. Pamätám si jedného kamaráta Janka, ktorý hovoril, že sa ide hneď po promócii oženiť, lebo chce robiť vedu a na randenie nemá čas.

Môže zamilovanosť fungovať jednosmerne?

Samozrejme, z jednej strany to môže byť veľká láska a z druhej ani ťuk. Ak človek nie je masochista, tak si s tým do roka nejako poradí. Radil sa so mnou jeden chlapec, ktorý staršej dáme pomáhal sťahovať nábytok. Bola k nemu milá, ponúkla mu večeru. Ale bolelo ho z toho srdce, lebo on bol do nej zamilovaný, aj keď ona s ním chcela byť len kamarátka. Tvrdil, že ju nikdy neprestane milovať, ale prestal.

Takže sa to dá vyliečiť.

Dá, ale sú aj tragické povahy, ktoré si z toho urobia stredobod života a z nešťastného zamilovania spáchajú samovraždu. Vie to byť taká veľká túžba ako túžba po živote.

A niekedy pritom stačí počkať pár mesiacov a zamilovanosť opadne.

Áno. Alebo si nájsť niekoho, s kým sa o tom porozprávam. Písala mi jedna stredoškoláčka, že jej frajer mal v tom istom čase aj inú frajerku. Teraz, keď príde do školy, po polhodine jej príde zle od žalúdka, nemôže jesť a existovať v priestore tej istej školy. Má už kopu vymeškaných hodín. Veľmi citlivo som jej napísala, že je citlivejšia, a preto by mala nájsť pomoc. Musí prijať, že bola oklamaná, podvedená, zradená a má sa nahnevať. Hnev je tá dobrá aktívna emócia, ktorá jej môže pomôcť.

Kolujú medzi dospelými nejaké mýty o láske?

Najsilnejším mýtom je, že láska je navždy. Manželský vzťah je vyjadrením tohto mýtu. Partneri si nehovoria „budem ťa milovať, kým budem vládať, kým nestretnem niekoho iného“, ale „budem ťa milovať do smrti, navždy“. Práve toto očakávanie je zdrojom veľkej traumy a bolesti z rozchodu. Keďže tomuto mýtu veríme, vo chvíli, keď sa náš vzťah končí, nám napadne, že niečo s nami nie je v poriadku, sme nanič, bez ceny. A pritom ide o to, že láska nie je večná, je prchavá. Vidíme to každodenne okolo seba, akurát sme presvedčení, že nám sa to nemôže stať, že my budeme tou výnimkou.

Veľa bolesti do milostných vzťahov vnáša aj ďalší mýtus, a tým je presvedčenie, že láska je všeobsažná. Očakávame, že náš partner, partnerka, bude ten, s kým budeme chodiť do kina, do kostola aj do postele, ktorému sa so všetkým zdôveríme a ktorý bude rozumieť, čo mu hovoríme, či už je to klebeta o kolegyni, alebo fungovanie najnovšieho modelu kombinovaného motora.

Očakávame, že osoba, s ktorou vstupujeme do trvalého vzťahu, bude schopná naplniť 95 percent našich potrieb. Že nám zabezpečí spoločnosť a zábavu, intelektuálnu a citovú stimuláciu, uspokojí naše fyzické a sexuálne potreby. So všetkým sa obraciame na partnera, prerušujeme kontakty a stereotypy, ktoré nás predtým v mnohom uspokojovali. Keď sa nám takýto vzťah rozpadne, sme stratení.