Starosta obce Čirč s občanmi strčili do vrecka všetkých politikov.
Celú kopu tvorcov jalových vládnych uznesení i autorov rovnako bezzubých, populistických, nič neriešiacich vyhlásení o tom, ako vyriešia bradatý problém nelegálne postavených rómskych chatrčí, strčil do vrecka Michal Didik (42), starosta obce Čirč.
A išlo to aj bez veľkých slov, bez akých sa vo veľkej politike už nepohne na Slovensku ani lístoček na strome. Lenže z dediny na slovensko-poľskej hranici je do Bratislavy dosť ďaleko na to, aby sa tu ľudia nekriticky opičili po poslancoch parlamentu či po ministerských úradníkoch.
V týchto končinách život naučil ľudí, že keď sa vynorí akýsi problém, treba konať a nie donekonečna mudrovať. Tejto osvedčenej pravdy sa drží aj starosta Čirča, ktorý ukázal celému Slovensku, ako na problém, s ktorým si štát nevie rady.
Zľava: Premiér
Bez veľkých slov
Ťažko sa dnes dorátať dedín, v ktorých sa Rómovia usadili na pozemkoch gadžov. No dozaista ich bude viac než šesťsto. Rómovia si z toho, kde si môžu postaviť strechu nad hlavu, nikdy ťažkú hlavu nerobili, rýchlo pochopili, že štát je na nich prikrátky.
A všetky vlády im to tolerovali, iba občas, aby sa nepovedalo, urobili smiešne bu-bu-bu. Ako sa vraví – s jedlom rastie chuť, a tak každý rok pribúdali na cudzej pôde nové chatrče. Najčastejšie na Spiši, v Šariši, na Zemplíne, Gemeri.
K riešeniu tohto stavu sa pridala aj Európska komisia, ktorá poslala na Slovensko sedem miliónov eur. Ani táto pekná suma však podstatu problému nevyrieši, peniaze pohltia administratívne práce okolo výkupu pozemkov, najmä ich zameranie a geometrické plány. Za pozemky pod chatrčami si už musia Rómovia, tak ako každý iný občan, zaplatiť z vlastnej peňaženky. Až na pár výnimiek prázdnej a ešte k tomu aj deravej.
Starosta Čirča na to išiel po svojom, tak ako mu kázal zdravý gazdovský rozum. Bez peňazí z Bruselu, bez eur zo štátnej kasy. Spoliehal sa sám na seba a na dobrú vôľu majiteľov pozemkov, na ktorých stojí osada s takmer troma stovkami Rómov.
„Bolo mi od začiatku nad slnko jasnejšie, že Rómovia z našej osady si nikdy pozemky pod svojimi príbytkami nekúpia. Táto cesta by bola neschodná, tak som dostal nápad, ktorý sa niektorým zdal nereálny. Na katastrálnom úrade som zistil, komu patrí pôda pod osadou. Aj ma spočiatku ten veľký počet majiteľov zaskočil – hektár zeme bol majetkom až 150 ľudí. Za každým som prišiel s prosbou, aby podaroval svoj pozemok obci. Keď som vysvetlil majiteľom pozemkov pod chatrčami filozofiu a praktickú stránku tohto riešenia, uznali, že inej, schodnejšej a rýchlejšej cesty niet. Na koniec predlhého zoznamu som si nechal troch vlastníkov, o ktorých som predpokladal, že ich ľahko nepresvedčím. Keď však videli, že okrem nich sa už všetci svojich pozemkov vzdali, darovali svoju dedovizeň obci aj oni,“ vysvetlil Životu podstatu nezvyčajného riešenia starosta Michal Didik.
Vysporiadané pozemky
Obísť stopäťdesiat majiteľov pozemkov chcelo od Michala Didika poriadnu dávku trpezlivosti. Keď obci daroval pozemok pod osadou prvý majiteľ, starosta sa nenazdal, že kým podpíše darovaciu zmluvu posledný vlastník, uplynie pol druha roka. Cez týždeň riešil na obecnom alebo iných úradoch aktuálne obecné záležitosti, cez víkendy obchádzal vlastníkov pozemkov.
„Niekde to išlo ako po masle, u iných ako v lete na sánkach. Podstatné však je to, že dnes stojí všetkých 45 chatrčí na obecnom pozemku. Mohli sme ich tak zbaviť puncu čiernej stavby, dostali popisné čísla, Rómovia si už môžu svoje príbytky opravovať, rekonštruovať, na viacerých sú už nové strechy. Na nevysporiadanom pozemku chatrč legalizovať nemožno, nie je možné do osady zaviesť vodovod, kanál, asfaltovú cestu. Možno za pár rokov sa osada v lesnom údolí zmení na nepoznanie,“ prognózuje starosta Čirča. Bodaj by mal pravdu.
Dnes to znie takmer ako sci-fi, no bývali časy, keď boli Rómovia prirodzenou súčasťou spoločnosti. Práve tohto roku je to rovných 600 rokov, čo celá stredná Európa zažila ich obrovskú migračnú vlnu. Ako prezrádzajú historické dokumenty, nebola to žiadna žobrač, vydedenci, ale etnikum, ktoré si hľadalo nové pracovné príležitosti, nový životný priestor.
Ako tiahli zo západu Európou, na ich čele nestáli žiadni otrhaní vajdovia, ale urodzené kniežatá a vojvodovia. Cisár Žigmund Luxemburský dokonca v roku 1433 vydal rómskej skupine ochranný glejt. Prví Rómovia sa na Slovensku usadili v okolí Spišského hradu.
Archívne listiny spísané v 15. storočí prezrádzajú, že Rómovia mali medzi ľuďmi povesť vynikajúcich hudobníkov a kováčov. Ale boli aj takí, ktorí si zarábali na živobytie menej poctivým spôsobom: veštením, čiernou mágiou, odklínaním i krádežami. Práve tí vzbudzovali u obyvateľov miest a dedín nevraživosť, ľudia ich vyháňali zo svojej blízkosti. Tak začali vznikať na okraji miest a dedín prvé rómske osady.
Lacný prenájom
„Dosť často dostávam otázku, prečo pri tomto spôsobe vysporiadania pozemkov pod rómskymi chatrčami nedarovali vlastníci pôdu rovno Rómom, ale obci. Odpoveď je jednoduchá. Keby boli Rómovia vlastníkmi pozemkov, mnohí by o ne rýchlo prišli. Kade-tade si napožičali, narobili si dlhy a exekútori by im boli okamžite na pozemky siahli. A boli by sme opäť tam, kde nechceme. Preto pozemky pod osadou a chatrčami vlastní obec, ktorá ich Rómom prenajíma,“ vysvetľuje starosta.
Lívia Knapíková, pracovníčka Obecného úradu v Čirči, pozná osudy miestnych Rómov ako nikto v dedine. Na stole v kancelárii na prvom poschodí má dokonca kvôli Rómom tlakomer. Ako vraví, nieto dňa, aby niekomu z osady nezmerala tlak. Keď sa jej nepozdáva, nasmeruje „klienta“ k doktorovi v neďalekom Ľubotíne.
V osade žije bezmála 180 detí, väčšinu pozná po mene. Vie, ako sa učia, či sa im chce, alebo nechce do školy, ako sa učia v malotriedke či v špeciálnej základnej škole. Občas sa niektorý žiak dostane aj na strednú školu, no nemá tam dlhého trvania.
„Rómovia platia podľa rozhodnutia poslancov zakotveného vo všeobecne záväznom nariadení ročne za štvorcový meter 25 centov. Za pozemky pod celou osadou dostaneme ročne do obecnej kasy 750 eur. Najmenšie nájomné je 2,50, najväčšie 45 eur, lebo rodina má v prenájme pri obydlí veľký pozemok. Kto nájomné nezaplatí načas, tomu nedoplatok stiahneme pri najbližšej výplate za verejnoprospešné práce. Rómovia už pochopili, že na dlhy žiť nemôžu, platiť treba za prenájom pozemku i odvoz smetí. Majú rovnaké práva ako ostatní občania, a teda musia mať aj rovnaké povinnosti vrátane finančných. Inak poriadok nikdy nebude,“ povedala pre Život Lívia Knapíková.
Starosta je prísny, no keď treba, pomôže nielen gadžom, ale aj Cigánom. Tak sa hovorí o Michalovi Didikovi v osade. A nič mu neunikne. Tak ako v prípade rómskej rodiny, ktorá si bez stavebného povolenia začala stavať v osade novú chatrč. Vytiahla cez víkend už aj múry zo starých tehál a kvádrov.
Na druhý deň dostala rodina od starostu ultimátum: alebo do 24 hodín sama odstráni čiernu stavbu postavenú na cudzom pozemku, alebo starosta zavolá buldozér a brigádnikov a účet pošle rodine. O 24 hodín čierna stavba zmizla. Odvtedy v osade už nikto načierno stavať neskúšal.
„Platíme teraz za pozemky obecnému úradu, lepšie by však bolo, keby boli ako doteraz zadarmo, ale už si môžeme chatrče vynovovať. My aj dolní susedia sme už aj začali, máme nové pekné farebné strechy z Poľska. Už sa chystajú meniť deravé plechy aj ďalší,“ pochválil sa Životu Ľudovít Miko.
Starosta Čirča prišiel s praktickým riešením. Niekomu sa páči, niekomu nie. Život však ukázal, že aj tadiaľ môže viesť cesta k riešeniu problému, s ktorým si politici nevedia poradiť celé desaťročia.