<b>Chrípka u väčšiny ľudí rizikom nie je, ale ako môže niekto cez telefón posúdiť trebárs opuch členka a rozhodnúť, že lekár to nemusí vidieť?</b>
V takých prípadoch je bežné, že do ambulancie e-mailom pošlete fotky členka a lekár vám dá vedieť, ako si pomôcť, alebo odkáže, že treba prísť. Čo je zlé na tom, že v telefóne opíšete príznaky, lekár vám poradí konkrétnu masť a povie, že ak opuch do istého času neprejde, máte prísť osobne?
Keď trebárs niekto v Holandsku kašle, ani mu nenapadne utekať k lekárovi skôr ako po týždni. Ľahne si a za pár dní sa v pohode vylieči. Naozaj som nikdy nepočula o tom, že by sa niekomu stala tragédia v dôsledku toho, že všeobecný lekár nesprávne vyhodnotil situáciu. Žiadne hazardovanie so zdravím sa tu nedeje.
**Tento systém by si však veľa priaznivcov na Slovensku zrejme nenašiel.**
Tiež si myslím, že ľudia by ho už neprijali, lebo sú zvyknutí, že k lekárovi môžu ísť okamžite so všetkým vrátane drobností, ktoré by mohli vyriešiť sami alebo cez telefón. Problém je, že to potom stojí veľké peniaze, ktoré chýbajú na potrebné veci.
Povedzme, že máte ekzém a potrebujete krém s kortikoidmi, ktorý dlhodobo užívate a práve ste ho minuli. V Holandsku iba zavoláte asistentke, prípadne správu nahráte na odkazovač, a lekár už automaticky pošle informáciu do vašej lekárne, aby vám ho vydali, prípadne využijete bezplatnú službu na doručenie krému domov. Máte pre takú drobnosť stráviť pol dňa v čakárni a obmedzovať lekára, ktorý sa venuje vážnejším stavom?
Je módou predpisovať tam antibiotiká?
Naopak, lekár sa vám doslova ospravedlňuje, ak ich musí predpísať. Antibiotiká sa tu dávajú, len ak už naozaj nie je iná možnosť, lebo sa vie, že vážne narúšajú rovnováhu v organizme. Na Slovensku sa však bežne dávajú aj deťom, neraz v situáciách, keď je to zbytočné.
V Holandsku mám okolo seba aj 40-ročných kolegov, ktorí v živote žiadne antibiotiká nebrali. Keď som to zistila, bola som v šoku. Ako strašne sa teda musí na Slovensku plytvať liekmi, len preto, lebo pacient bez nich má pocit, že ho riadne neliečia?
Keďže ste odišli hneď po škole, necítite dlh voči krajine, ktorá vám poskytla vzdelanie?
Naopak, ten záväzok si veľmi dobre uvedomujem. S manželom sme však prišli na to, že ak chceme pomáhať Slovákom, zo Slovenska sa to nedá, lebo miesto skutočného výskumu by sme sedeli v ambulancii, vypisovali nezmysly a zháňali peniaze, aby sme vôbec mohli fungovať. Čas, ktorý by sme venovali papierovaniu, v Holandsku využijeme oveľa lepšie.
Benefity z toho má nielen Holandsko, ale aj Slovensko, keďže kolegom a cez nich aj pacientom poskytujeme maximálne množstvo odborných informácií. Okrem toho, na Slovensku je dosť kvalitných lekárov, pacienti naším odchodom neutrpeli. Ak na niečo zdravotníctvo dopláca, tak na krádeže a šialené toky peňazí v ňom.
Napríklad?
Stačí čítať blogy Ľudmily Kolesárovej z Dobrého anjela či mnohých iných. Zistíte, že ešte aj onkologický pacient musí na magnetickú rezonanciu neraz čakať mesiac. To je čas, pri ktorom sa mu môže znížiť šanca na prežitie až o 90 percent. V Holandsku sa pritom toto vyšetrenie používa aj preventívne, trebárs pri drobných vrodených chybách srdca, aby sa odhalili prípadné skryté ochorenia.
Priznám sa, že niekedy až zúrim, keď vidím, ako by všetko mohlo fungovať aj doma. Večer si však cez internet prečítam správy o Slovensku a jeho kauzách, a som v šoku, ako ľudia pri moci pokojne a bez hanby škodia bežným ľuďom.
Holandské zdravotníctvo nemá kauzy?
So žiadnym rozkrádaním som sa nestretla. Keby sa v Holandsku prišlo na to, že niekto si ulieva verejné peniaze, prípadne sa akokoľvek snaží niekomu uškodiť, okamžite končí a má vážne problémy.
Veď tu padali ľudia už len za to, že lekár chytil študentku za plece, alebo mal rasistický komentár. Ľudia v Holandsku sú jednoducho inak nastavení, preto je také šokujúce z diaľky sledovať, koľko Slováci dokážu papalášom prehltnúť. Kedy im vlastne dôjde trpezlivosť s tým, ako sa k nim tí hore správajú a ako ich okrádajú?
…