S transrodovou ženou Martinou Bednár sme sa stretli v Petržalke, kam priviezla svoju dcéru na tanečnú. Sedemročné dievča v ružových šatách k nám na konci rozhovoru pribehlo a spokojne jej sedelo na kolenách. „Mladšia dcéra si ma v podstate inak ani nepamätá,“ hovorí Bednár.

Už niekoľko rokov býva so svojou manželkou a s dvoma dcérami (7 a 9 rokov) v Rakúsku a na Slovensko sa vrátiť neplánuje. Neťahá ju sem práca, mama jej zakázala navštevovať ju v dámskom oblečení a v ceste jej pri návrate stoja aj zákony.

V rozhovore vysvetľuje:

• ako na zmenu rodu reagovali kňazi v ich rodine,
• prečo si zmenila občianstvo na rakúske,
• ako manželka prijala, že je transrodová,
• ako ich vzťah ovplyvnila leukémia dcéry,
• či kolegovia v práci rešpektujú, že je ženou,
• ako vyzerá proces zmeny rodu v Rakúsku.

Žijete aj pracujete v Rakúsku. Ako často sa vraciate na Slovensko?

[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]

Bývame v Hainburgu, čo je kúsok za hranicou, takže na väčšie nákupy chodíme do Bratislavy. Mladšia dcéra zasa chodí do Petržalky na tanečnú a staršia na maľovanie, takže sme na Bratislavu dosť naviazaní. V Hainburgu veľa aktivít nie je, dcéra tam chodí akurát na klavír.

Chodíte na Slovensko aj za rodinou?

Áno aj nie. Moja rodina je zo Spišskej Belej, čo je ďaleko, asi štyri hodiny autom. Návštevy rodiny sa snažím obmedziť, a nie je to len pre vzdialenosť.

A prečo?

Nemáme najlepšie vzťahy, najmä po mojej tranzícii (zmene rodu, pozn. red.).

Vyrastali ste v katolíckej rodine a niekoľko vašich príbuzných sa dokonca stalo kňazmi. Ovplyvňuje to, ako vás rodina prijíma?

Jednoznačne. Moja babka z maminej strany sa nás odmala snažila dostať do kostola každý deň, čo sa veľmi nedalo, ale šli sme tam vždy, keď to šlo. V nedeľu bol kostol, samozrejme, povinný. Babka si vynútila aj to, že jeden z jej synov sa musel stať farárom. Aj z otcovej strany je jeden ujo farárom, ale tam to bolo dobrovoľnejšie. Celé detstvo a dospievanie som patrila do partií, ktoré boli spirituálne založené. Chodila som aj miništrovať.

V tom čase ste ešte netušili, že ste transrodová?

Niečo som cítila, ale nevyznala som sa v sebe tak jasne. Keďže som vyrastala v silne veriacej rodine, snažila som sa to zakrývať. Vedela som, čo si o tom myslí moja rodina, čo o tom kázal pán farár, čo o LGBTI ľuďoch hovoria moji rovesníci. Aj keď vtedy sa ešte táto skratka nepoužívala, hovorilo sa len o homosexuáloch, ktorí sú zvrátení a chodia v koženom oblečení. Nikoho z tejto komunity sme vtedy nepoznali osobne.

Pre tranzíciu ste sa preto rozhodli, až keď ste odišli z domu?

Až v neskorej dospelosti. Prostredie, v ktorom som vyrastala, vo mne zanechalo dosť hlbokú stopu. Tým, že som sa stále stretávala s negativitou voči LGBTI ľuďom, s komentármi, že sú chorí, v hlave to nemajú v poriadku a majú sa liečiť a že z muža sa nemôže stať žena, lebo potom sa môžu stať aj psom alebo škrečkom, zvnútornila som si to.

Snažili ste sa im vysvetliť, ako sa cítite?

Celý život. Už v detstve som začala tajne skúmať svoje hranice, obliekla som si ženské šaty, dala som si mejkap. Hovorila som si, že možno každý má nutkanie niečo takéto skúsiť a vcítiť sa aj do iného rodu. Potom som však zistila, že iní chalani to nerobia, tak som začala zatĺkať. Myslela som si, že je to možno len nejaký fetiš, a ja ho predsa nebudem robiť, veď nie som chorá. Ten pocit inakosti vo mne však zostával.

Viera mi vtedy trocha pomáhala. Človek vlastne odovzdá svoj problém Bohu a prosí ho o uľahčenie kríža, ktorý si nesie. A každý má nejaké trápenie. Snažila som sa navonok vmestiť do noriem a ďalej sa tým nezaoberať.

V koľkých rokoch ste odišli z domu?

V šestnástich som odišla na gymnázium do Revúcej, kde som žila na chlapčenskom internáte. To bolo zaujímavé obdobie, lebo sa mi páčili aj chlapci, no nemala som tu veľmi priestor na spoznávanie sa. Aj tu som totiž žila v kresťanskej komunite, s ktorou sme chodili denne do kostola. Veľmi som sa teda z toho vplyvu rodiny nevymanila.

Na vysokej škole to už bolo iné?

Študovala som matfyz a večernú školu IT, ale obe školy som vzdala, lebo pre mňa vždy mala väčšiu váhu kariéra. Mojím prvým zamestnaním bol Dell. Veľmi rýchlo som sa dostala k plnému úväzku, z človeka v call centre som zrazu bola koučom a manažérom.

Vďaka tomu som sa mohla asi v roku 2006, keď som mala 21 rokov, odsťahovať z internátu do podnájmu. Mala som zrazu svoju vlastnú izbu a súkromie. Začala som preto skúmať svoju identitu. Kúpila som si ženské džínsy, ktoré mi dokonca sedeli viac, lebo mám úzky pás. Izbu som si zariadila trocha dievčenskejšie.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Takže už v prvom zamestnaní ste začali prechádzať tranzíciou?

Vtedy som ešte len začala skúšať, čo musím urobiť, aby som sa cítila sama sebou. Boli to prvé pokusy, keď som na verejnosť vyšla v ženskom oblečení, s mejkapom, dala som si urobiť melír a piercingy. Vymanila som sa z prísneho konzervatívneho rodinného prostredia. V tom čase som si cez internet zohnala aj hormóny.

Z inej krajiny?

Áno, myslím, že to bolo z Thajska. Vďaka internetu som si vedela zistiť viac informácií o transrodových ľuďoch. Čítala som si ich fóra, a keď som mala asi 22 rokov, stretla som prvú transrodovú osobu. V Bratislave som prvý raz navštívila gej bar. Zaviedol nás tam kolega, ktorý oslavoval narodeniny. Bol to pre mňa kultúrny šok.

V práci ste oznámili, že ste transrodová?

Nie. A neoznámila som to ani v ďalšej práci. Pre komplikované vzťahy v Delle som v 25 rokoch odišla pracovať do Írska do IBM. Tam som sa spoznala aj so svojou budúcou manželkou. V Írsku sa nás stretlo viacero Slovákov, ktorí odišli z korporátov zo Slovenska, mali sme tam partiu, chodili sme spolu na výlety.

Vaša manželka vtedy tušila, že ste transrodová?

Netušila. Vtedy som si hovorila, že partnerka pre mňa možno bude vyslobodením z mojej situácie a ukáže mi, čo znamená byť mužom a čo ženou. Snažila som sa teda správať podľa nejakej schémy. Bála som sa, že odíde, keď jej poviem, že som transrodová.

Ako ste sa dostali do Rakúska?

V Írsku sme s partnerkou začali žiť a bývať spoločne. Až jedného dňa povedala, že už má Írska plné zuby, lebo keď chce niekam ísť, stále musí plánovať lety a ešte aj počasie je tam príšerné. Chcela byť bližšie k Slovensku, lebo je veľmi rodinne založená. Začali sme hľadať miesto, kde by sa nám dobre žilo. Ja som vo svojej hlave premýšľala aj nad tým, že by malo ísť o miesto tolerantné k LGBTI ľuďom. V Dubline som videla, ako nádherne môže fungovať totálne multikultúrne mesto, kde žijú ľudia od Nového Zélandu cez celú Afriku až po USA. Keď som potom prišla domov a videla, aký máme problém už len s Rómami vo vedľajšej dedine a s LGBTI ľuďmi, nechcela som sa vrátiť.

Nakoniec ste sa rozhodli pre Rakúsko. Nemčina pre vás nebola problémom?

Od piatich rokov hovorím plynule nemecky. Naučila som sa to z televízie. Takže nie. Navyše vtedy v IBM vo Viedni otvárali rovnakú pozíciu, na akej som pracovala v Írsku, tak som sa tam len dala preradiť.

Vtedy sme si s partnerkou povedali, že spolu chceme zostať a v Hainburgu sme začali stavať dom. Zosobášili sme sa a narodili sa nám dve deti. Časovo to bolo ťažké obdobie. Cez deň som bola v práci, po večeroch som na stavbe kontrolovala majstrov, potom prišli deti. Nemala som veľmi čas premýšľať nad sebou.

Kedy sa to zmenilo?

Keď som mala 30 rokov, dom už stál, bol zariadený, mala som stabilnú prácu od deviatej do piatej a deti rástli. Zrazu ma to veľmi silno zasiahlo. Začalo sa to tak, že som si do svojho bytu v Bratislave išla po nejaké krabice. Byt bol v podnájme, ale mala som tam odložené nejaké veci. V tých škatuliach bola celá moja história, oblečenie, fotografie. Všetko sa mi začalo spätne vynárať a búšiť vo mne. Vedela som, že niečo nie je v poriadku, mala som temné myšlienky a dostala som sa do bludného kruhu depresií. Vedela som, že s tým musím niečo urobiť.

Čo ste urobili?

Šla som za psychologičkou Katkou Franekovou do inPoradne v Bratislave (poradňa pre LGBTI ľudí, pozn. red.). Tam som sa snažila zistiť, kto som, kde sa nachádzam a ako chcem žiť. Po pár mesiacoch som sa dostala do štádia, keď som sa rozhodla povedať o svojej identite aj manželke.

Bola prvým blízkym, komu ste sa zverili?

Áno.

Ako reagovala?

Bolo to komplikované. Mesiace sme viedli dlhé ťažké rozhovory s veľa plačom. Snažila som sa jej vysvetliť, prečo jej to hovorím až teraz. Hovorila som jej, že som bola veľmi ovplyvnená prostredím, v ktorom som vyrastala, a veľmi som sa bála. Dohodli sme sa, že spolu budeme pokračovať ďalej. Mám šťastie, že manželka je veľmi otvorená a empatická osoba, ktorá je presvedčená, že človek by mal mať slobodu žiť svoj vlastný život. Ja sa jej takisto snažím nechávať dostatok priestoru na jej život a záujmy. Či už chce robiť kariéru, cvičiť, alebo potrebuje voľný čas. Snažím sa ju podporovať, ako sa len dá.

Takže ste zostali spolu.

Áno. V tom čase sa nám stala ešte jedna nepríjemná vec. Keď som začala skúšať vystupovať trocha ženskejšie, naša štvorročná dcéra ochorela na leukémiu. Pol roka sme strávili v nemocnici, ďalšieho pol roka to boli skoro denné návštevy vo Viedni pre chemoterapiu. To nám v podstate ukázalo, že kým žijeme a sme zdraví, všetko prekonáme. Zomklo nás to, veľmi sme sa podporovali. Týždeň som bola s dcérou v nemocnici ja, týždeň ona, a do toho sme sa doma museli starať o druhú dcéru.

Pokračovali ste v tranzícii?

Manželke som povedala, že jej dám s touto témou na chvíľu pokoj. Našla som si vo Viedni psychoterapeuta, lebo som chcela vedieť, ako tranzícia prebieha v Rakúsku. Zisťovala som, ako to funguje právne, ale dostala som sa aj do komunity queer ľudí. Našla som skupinku, ktorá robila cross dressing. To znamená, že skupina mužov sa raz za čas oblečie ako ženy, vyrazia si von, a zvyšok času žijú ako muži. Skúsila som to, či mi to nebude stačiť.

Ale nestačilo.

Nie.

Keď sa dcéra vyliečila, rozhodli ste sa povedať o vašej tranzícii aj deťom?

Áno. V tom čase boli dosť malé, mali 3 a 5 rokov. Mladšia dcéra si ma v podstate inak ani nepamätá. A tá staršia sa na mňa pozrela, pomyslela si, že nevie, o čom hovorím, a hrala sa ďalej. Dlhšie jej trvalo, kým ma začala oslovovať v správnom rode.

Ako vás volajú deti?

Die Papa.

Takže „tá otec“?

Áno. Je to vtipné najmä v obchodoch, keď sa na mňa v obchode pozrú predavačky s výrazom, že nerozumejú, o čom malá hovorí.

Ako ste o transrodovosti povedali svojej mame?

Mala som na sebe neutrálne oblečenie, nie priamo ženské. Mama najprv nechápala, o čo ide. Zostala zarazená a šokovaná. Veľa toho nepovedala, ale ona celkovo nevie veľmi komunikovať. Veľa vecí si necháva v sebe a potom sa ich snaží spracovať.

Ako to spracovala?

Povedala to mojej krstnej, lebo sa potrebovala niekomu vyrozprávať. Tej nenapadlo nič lepšie, len za mňa dať odslúžiť omšu v kostole a zapojiť online modlitebné krúžky do môjho obrátenia a vyzdravenia. Mama s otcom sú rozvedení. Mama teraz žije na Orave so svojím partnerom a mám zákaz prísť tam v dámskom oblečení. Bojí sa, čo povedia v dedine, čo povie rodina.

Ako často sa stretávate?

Málo, ani nie raz za rok.

Ako to prijal otec?

V pohode, s otcom sa aj oveľa častejšie navštevujeme. Rešpektuje ma a oslovuje ako ženu. Od otca sa to dozvedeli aj jeho bratia a sestry a vzali to dobre. Hovorila som aj s otcovým bratom – mojím krstným, ktorý je rehoľníkom. Je síce takisto silne katolícky založený, ale cítila som uňho prijatie. Nerozumel tomu, ale povedal, že mi dôveruje a že dôveruje aj Bohu, že vie, čo robí. Kto som ja, aby som ťa súdil, povedal mi.

Telefonovala som aj s ujom, ktorý je farár. Dozvedel sa o mne a chcel sa k tomu nejako vyjadriť. Navrhol mi, či by pre mňa nebolo lepšie rozviesť sa a nájsť si partnera, ak sa cítim ako žena. A nech si manželka rieši svoj vlastný život. Argumentoval tým, že deti budú v takejto rodine stigmatizované a šikanované. Nahnevalo ma to. Tak nie, aby sme zmenili spoločnosť, aby nešikanovala, ale ja sa mám odstrániť z ich života?

Viac mu prekážalo, že žijete so ženou, než že ste transrodová?

Áno. Diskutovali sme o tom niekoľkokrát a už sa to trocha upokojilo. Tento jeho postoj mi však znechutil rímskokatolícku cirkev. Oveľa citlivejšie som začala vnímať homofóbiu v cirkvi a organizáciách, ktoré sú jej blízke, ako je Aliancia za rodinu.

Celkom ste prestali veriť v Boha?

Veriť som neprestala, ale celkom som odišla z rímskokatolíckej cirkvi a nevedela som, kam mám ísť.

Ani v Rakúsku nie je cirkev otvorenejšia LGBTI ľuďom?

Chodila som v Hainburgu do kostola, ale s farárom som to neriešila. Nevedela som, ako by zareagoval, ak by som mu na spovedi o všetkom povedala. Na Slovensku by ma určite vyhodil zo spovednice. Nakoniec som sa vrátila k starokatolíkom, ktorí veľmi otvorene prijímajú LGBTI ľudí.

Kde ste sa s manželkou zosobášili?

V gréckokatolíckom kostole v Prešove.

Ak človek na Slovensku prejde tranzíciou, musí sa rozviesť. Ako to, že ste stále zosobášené?

Práve preto som si zmenila občianstvo na rakúske. Nebolo to veľmi lacné, stálo ma to asi štyritisíc eur, veľkú časť som zaplatila na rôznych poplatkoch. Najskôr som si preniesla svoj rodný list do Rakúska. Tam som zmenila svoj rod z muža na ženu a vystavili mi rakúsky rodný list. Potom sme si na rakúskej matrike dali zapísať náš sobášny list. A tento rakúsky sobášny list sa prepísal na manželstvo osôb rovnakého pohlavia.

Čo všetko ste museli v Rakúsku splniť, aby ste si mohli zmeniť rod?

Podľa nariadenia som musela mať tri posudky – od psychológa, psychoterapeuta a klinického psychológa. Každý stojí asi dvesto eur. Psychoterapeut takéto potvrdenie nevystaví len tak zo dňa na deň. Vyžaduje, aby vás nejaký čas poznal. Aj preto som k nemu začala chodiť už skôr. Psychoterapeut mi teda po roku a pol terapie dal kladný posudok a odporučil mi klinického psychológa. Ten si so mnou prešiel nejaký dotazník na počítači, vystavil mi papier a spolu s ďalším potvrdením od psychológa mi vystavili oficiálnu diagnózu F64. Potom som už mala právo brať legálne hormóny alebo ísť na operácie. Tie zatiaľ nemám žiadne.

V Rakúsku teda pri prepise rodu nevyžadujú znefunkčnenie pohlavných orgánov, ako je to na Slovensku?

Nie.

Kedy ste zmenu rodu oznámili v práci?

Pomerne nedávno, v auguste 2020.

To už bola pandémia.

Áno, a vyhovovalo mi to. Nebola som kolegom stále na očiach. Najprv som sa skontaktovala s našou zamestnaneckou skupinou Pride at SAP (v preklade Pride vo firme SAP). Celosvetovo má firma asi 100-tisíc zamestnancov a v tejto skupine nás je asi 8-tisíc. Skontaktovala som sa s ľuďmi z tejto skupinky v našej viedenskej pobočke, lebo som chcela vedieť, či sa stretli s homofóbiou alebo transfóbiou. Všetci mi povedali, že nie a že je to v pohode. Ubezpečili ma, že ak chcem ísť do toho, nech to urobím. Šla som teda na oddelenie ľudských zdrojov, kde som sa s nimi poradila, ako a kedy to oznámiť, aby to bolo v súlade s usmerneniami. Dnes už rakúsku skupinu Pride at SAP vediem.

Takže už mali vymyslený proces, ako vo firme oznámiť, že majú transrodového zamestnanca?

V usmernení bolo opísané, s kým a ako o tom komunikovať a s akým časovým predstihom pred oznámením vo firme.

Následne to zamestnancom oznámilo vedenie firmy?

Nie, komunikovala som to sama. Manažérka ľudských zdrojov mi povedala: Vieš čo, Martina, ber to, akoby si sa šla vydať a zmeniť si meno. Je to úplne normálna vec a nikoho do toho nič nie je. Nerob z toho drámu. Mala som z toho totiž strach. Ale bolo to presne tak, ako mi povedala. Ponúkla mi, že ak chcem, môže mi skontrolovať mail, ktorý chcem ľuďom poslať, ale že to zvládnem. V tom čase som v SAP pracovala takmer päť rokov a lietala som od Moskvy až po Londýn, takže ma poznali na mnohých pobočkách a musela som rozšíriť okruh ľudí, ktorým som o tom povedala. Najskôr som o plánovanej zmene rodu informovala svoj lokálny tím. Ich reakcia ma šokovala, lebo to boli samé srdiečka a podporné správy. Keď som počas videohovoru sledovala čet, skoro mi zabehlo a vyhŕkli mi slzy.

Môže firma nejako sankcionovať zamestnanca, ktorý by váš nový rod nerešpektoval?

Rozlišujú otvorenú a nechcenú diskrimináciu. Otvorenou by bolo, ak by ma napríklad vynechali z nejakého online stretnutia alebo projektu len pre to, kým som. Za toto zamestnancovi hrozí až výpoveď. Ale do otvorenej diskriminácie patrí aj mikroagresia, teda ak by napríklad niekto v mojej prítomnosti spomínal len heterosexuálny zväzok, hoci vie, že žijem v homosexuálnom zväzku.

Rešpektujú vás ako ženu všetci kolegovia?

Asi po roku od tranzície som mala online stretnutie s kolegom, ktorého som dlhšie nevidela, a ten mi trikrát povedal Martin a oslovoval ma v nesprávnom rode. Cez súkromný čet som mu potom napísala, že to od neho nie je pekné. Ospravedlnil sa mi a povedal, že si to neuvedomil. Rozumiem, že ľudia si na to potrebujú zvyknúť. Aj môj otec robí dodnes chyby, ale viem, že to nie je zámerné a snaží sa.

Viete si predstaviť, že by ste sa vrátili žiť na Slovensko?

Momentálne by mi na Slovensku nedali ani prechodné bydlisko.

Prečo?

Lebo moje manželstvo je na Slovensku neplatné. Kdesi na východe Slovenska máme zapísaný sobášny list s mojím pôvodným menom, ale aj ten už je asi neplatný. Musela by som sa rozviesť a až potom nejako právne žiadať o občianstvo.

Takže na Slovensko sa nechystáte?

Muselo by sa viac vecí zmeniť. Ani politická situácia tu nie je taká, že by ma to lákalo.