U miestnite na
stôl malý bod, trebárs bodku na papieri. Posaďte k takémuto stolu
človeka a spýtajte sa ho, ako ďaleko sa drobný bod nachádza. Čo myslíte,
čo vám odpovie?
Intuitívna odpoveď znie, že záleží iba na
vzdialenosti. Tá správna však dodá, že takmer rovnako záleží aj od toho,
či váš dobrovoľník na bod dočiahne.
Jednoducho, ak je bodka v
dosahu (a to platí aj v prípade, že umožníte používať nejakú pomôcku,
trebárs pravítko), ľudia zvyknú vzdialenosť podceňovať. Naopak, ak sa
nachádza mimo dosahu, bude sa vzdialenosť zdať väčšia.
Tento klasický experiment Jessicy Wittovej z polovice minulého desaťročia podľa magazínu Science
ukazuje, ako naozaj fungujú naše mozgy. Že sú to síce celkom šikovné
rozhodovacie stroje v našich hlavách – ale zároveň i stroje, ktoré nás
systematicky klamú, podvádzajú a robia z nás tak trochu hlupákov.
Potvrdzujúce skreslenie a IKEA
O klamstvách
našich mozgov vieme oddávna. S takýmito tendenciami pracovali doboví
politici a rečníci azda už od okamihu, keď vôbec môžeme o rečnení
a politike hovoriť.
Nutkanie hľadať
kauzálne príčiny za akýmikoľvek udalosťami a pridávať im ľudské
vlastnosti zneužívali kňazi a šamani od okamihu, keď vznikol človek. A
už antickí rečníci a politici poznali rétorické a presvedčovacie klamy,
ktoré im pomáhali manipulovať davom.
Označenie kognitívny bias a systematickú prácu s týmito klamami mozgov však priniesli vedci až začiatkom sedemdesiatych rokov.
Amos
Tversky a Daniel Kahneman si všimli, že ľudia nedokážu dobre pracovať
s veľkými číslami a… dnes poznáme desiatky podobných mentálnych
skreslení. Niektoré vyplývajú z používania jazyka a jeho štruktúr, iné
sú evolučne vkódované do našich mozgov, ďalšie sú dané spoločnosťou.
A časom sa vyvíjajú – alebo aspoň ich mená.
Pred piatimi rokmi Michael I. Norton, Daniel Mochon a Dan Ariely podľa štúdie v magazíne Journal of Consumer Psychology zistili, že v našej spoločnosti existuje akýsi „efekt IKEA“.
Toto
rozkošné označenie ukrýva vcelku banálne zistenie: veciam, ktoré si
sami postavíme, pripisujeme oveľa väčšiu hodnotu. Platí to nielen na
nábytok, ale aj, napríklad, na prípady zeleniny dopestovanej na balkóne –
a to bez ohľadu na zdravotné alebo nutričné faktory, ktoré môžete
jednoducho odmerať.
Je nám úplne jedno, či tie veci majú väčšiu hodnotu aj naozaj.
Samé predsudky
Mimochodom,
ak sa vám predchádzajúce tvrdenie nezdá, odmietate ho a veríte vo
vyššiu hodnotu vlastnoručne vytvorených vecí, zrejme sa vo vašej hlave
objavuje ďalší predsudok – takzvaný potvrdzujúci bias, ktorý spôsobuje,
že novým poznatkom prisudzujeme správnosť podľa toho, či potvrdzujú naše
predchádzajúce predsudky a vieru. Ak áno, musia byť intuitívne
správne… a naopak.
Stále sa vám to nezdá? Myslíte si, že podobné vyhlásenia treba ešte poriadne zanalyzovať?
Iste,
poctivá kontrola je vždy dobrá. No zároveň narážame na ďalšie
skreslenie, veľmi typické práve pre vedu a vedcov – asymetrická
pozornosť.
Aj výskumníci zakladajúci si na svojej racionalite
totiž mávajú tendenciu precíznejšie a podobnejšie skúmať dáta, ktoré
odporujú ich hypotéze. Podrobujú ich dôkladnejšej analýze a viac hľadajú
chyby. Dôkazy podporujúce ich vlastné tvrdenia až tak poctivo
neskúmajú.
(V prípade vedy to ale nemusí viesť nevyhnutne
k zlyhaniu. Obzvlášť, ak kľúčom k vedeckému procesu je práve proces
falzifikácie, vyvracania hypotéz.)
Naše mozgy si jednoducho
upravujú svet okolo nás. Krivia nám vnímanie a klamú nás, ako už ukázal
príklad s úplného úvodu tohto textu. Vzdialenosť (presnejšie, ako sa nám
subjektívne javí) ovplyvňuje aj to, či sme mali úspešný alebo neúspešný
deň, akí sme starí alebo unavení.
Dokonca fakt, či nesieme na našom chrbte ťažký batoh, podľa štúdie v magazíne Visual Cognition určuje, ako strmý sa nám svah zdá.
A platí to nielen na ľudí. Experimenty už dávnejšie ukázali, že podobné predsudky môžu spôsobovať vážne problémy pri testoch so zvieratami.
Myslieť pomalšie
Aké je teda poučenie?
Náš
mozog nás klame a pokúša sa z nás každodenne urobiť hlupákov. Nechce
nám škodiť, tie dôvody sú vcelku rozumné – i keď výsledky ani náhodou
rozumné nie sú.
Podobné skreslenia a predsudky nás majú chrániť
a v evolučnej lotérii sa ukázali ako úspešné (alebo aspoň o trošku
úspešnejšie) stratégie prežitia. Pomohli nám rýchlejšie sa rozhodovať,
pomáhali nám vyhýbať sa zbytočnému riziku i nepreceňovať svoje sily.
Neželaným
dôsledkom je však fakt, že v našich mozgoch fungujú stále. A to aj
v podmienkach, pri ktorých už nemajú žiadne evolučne výhodné
opodstatnenie… ak nie ste práve politikom a nehodí sa vám s všetkými
týmito znalosťami vedome a oportunisticky pracovať.
Dôležité však
je uvedomiť si, že veci, ktoré máme nutkanie tvrdiť, ktoré sa nám na
prvý pohľad páčia a ktoré sa nám zdajú byť blízko alebo ďaleko, ľahké
alebo ťažké, takými jednoducho nemusia byť.
Len potrebujeme pribrzdiť, nahradiť rýchle myslenie myslením pomalým (ako píše Kahneman). A používať ho.
Tento
text je úvodným článkom k novej sérii článkov o chybách myslenia
a zlých argumentoch. Na tech.sme.sk začne týždenný seriál vychádzať
čoskoro.