Na to, abych Prigožinovi fandila, jsem ho asi poslouchala i četla moc dlouho. Přečetla jsem snad všechny jeho posty na Telegramu od roku 2019. Je to netvor. Nikdy mě nikdo tak nekonsternoval jako on, a to jsem sledovala ty různé netflixové rozhovory se sériovými vrahy.

Jestli to nějak oslabí ruskou armádu na Ukrajině, fajn, to je příjemný vedlejší účinek, ale celkově, poté, co jsem Prigovi věnovala půl roku života a opravdu mě bavilo překládat všechny ty jeho frky, si teda nepřeju, aby vládnul čemukoliv. A je naprosto děsivé, že země v nespravedlivé a destruktivní válce vyprodukuje namísto mírového hnutí tohle. Totální lidskou patologii.

Cyklotrasa Partizánska – Cesta mládeže je už v realizácii. Stavebné mechanizmy už pracujú na Ceste mládeže, od pondelka 12. júna sa začnú práce na Partizánskej a o pár dní sa začne pracovať aj na Mierovom námestí, kde vznikne napojenie na aktuálne budovanú cyklotrasu Družstevná – Radlinského.

Cyklotrasa v celkovej dĺžke 2 768 metrov bude samostatne obojstranne vedená a bude prechádzať zastavaným územím.  Spojí ulice Partizánska, Ľuda Zúbka, Námestie SNP, Mierové námestie, Veľkomoravskú a Cestu mládeže.  Na niektorých miestach sa zrekonštruujú aj časti priľahlých ulíc a chodníkov. Pribudne aj nová zeleň v podobe 130 stromov.  

Stavebné práce budú sprevádzať dočasné dopravné obmedzenia, preto prosíme verejnosť o ich rešpektovanie. Všetkým účastníkom cestnej premávky ďakujeme za trpezlivosť.

Koncept prvého a druhého Izraela poukazuje na jednu z deliacich línií izraelskej židovskej populácie. Veľmi zjednodušujúco, ale na potreby tohto textu postačujúco sa dá povedať, že prvý Izrael je liberálny, sekulárny, svoju vzdelanosť odvádza od osvietenstva a v zásade má vyšší životný štandard. Platí však pomerne vysoké dane, počíta sa s jeho solidaritou, posiela svojich synov a dcéry do armády a zostáva do stredného veku v záložnej službe.

Druhý Izrael je pobožný, chudobnejší, menej tolerantný, viac uzavretý, s mentalitou geta a strachu zo všetkého nežidovského, sekulárneho a liberálneho. K svojim politickým zástupcom je lojálny, vidí v nich záruku, že sa nič nezmení a že bude o neho postarané. Pobožné politické strany túto lojalitu odplácajú tak, že sa naozaj bijú za agendu svojich ľudí, hoci to aj štát stojí obrovské peniaze.

Valéria o sebe tvrdí, že v sexualite je veľmi otvorená a rada skúša nové veci. Považuje sa za polyamorickú osobu, čo znamená, že nemá problém viesť viaceré rovnocenné romantické vzťahy naraz.

Zo zvedavosti už vyskúšala aj sex v trojici. Bolo to v čase, keď bola single, neskôr aj vtedy, keď mala priateľa.

„Moja prvá skúsenosť sa udiala, keď som cestovala v zahraničí. Oslovila ma jedna žena cez sociálnu sieť, lebo videla môj profil na Tinderi, a napísala mi, že by sa s priateľom so mnou radi stretli na drinku. Stretnutie potom viedlo k intímnostiam v trojici, nakoniec to však nedopadlo úplne dobre. Mala som pocit, akoby to robila len pre to, že to chce on, a zdalo sa mi, že ani nemali vykomunikované pravidlá, takže sa pri tom celom nakoniec pohádali,“ opisuje Valéria (26). Nie je to jej skutočné meno, redakcii o svojej skúsenosti vyrozprávala pod podmienkou anonymity.

Dotyčná žena Valérii povedala, že to bola pre dvojicu jedna z prvých takýchto skúseností a zrejme ešte potrebuje čas na to, aby ju spracovala.

Sex v trojici je podľa prieskumov jednou z najbežnejších erotických fantázií. Mnohí sa k nej nikdy neodhodlajú a túto predstavu ponechajú len v imaginatívnej rovine.

Iní ju zase vnímajú ako formu experimentovania a niektorí aj ako prostriedok záchrany – pred monotónnosťou či úpadkom sexuálneho života a dokonca vzťahu.

Vpustiť si do intímnej sféry, ktorá v drvivej väčšine zostáva uzavretá pre dvoch ľudí, niekoho ďalšieho, však niekedy chce odvahu. Psychologička Denisa Derevjaniková, ktorá v rámci svojho doktorandského štúdia skúmala pohnútky ľudí, ktorí vstupovali do polyamorických a nemonogamných vzťahov, hovorí, že niektorí z takýchto rozhodnutí môžu profitovať, iným môže ublížiť. Rovnako to platí aj o sexe v trojici.

„Niekedy sa stáva, že ľudia majú veľké očakávania a tie sa napokon nenaplnia. Je mnoho vecí, o ktorých ľudia pred vstúpením do otvorených vzťahov nerátali – rôzne ataky na sebaúctu, zvládanie žiarlivosti, boj so sociálnou stigmou, prípadne sa vynoria úplne nové typy problémov,“ vraví.

Ľudia podľa nej naozaj veria, že ak sa sexuálne otvoria ďalším ľuďom, môže to ich partnerstvám pomôcť.

„Pravdou je, že niektorým ľuďom to vzťahy naozaj zachráni. Týka sa to najmä partnerských vzťahov, v ktorých sú pre túto cestu obaja vnútorne rozhodnutí a nejde o kompromis, ako napríklad vyhovenie partnerovi či podvolenie sa zo strachu, aby oňho osoba neprišla,“ vysvetľuje.

Ak majú takíto ľudia vybudovanú aj vysokú mieru vzťahovej intimity a vedia o veciach otvorene komunikovať, sú podľa psychologičky na dobrej ceste k tomu, aby im otvorenie vzťahu prispelo k vzťahovej aj individuálnej spokojnosti.

Nie je to ako v pornofilmoch

Tridsaťsedemročný Matúš získal prvé skúsenosti s nemonogamným sexom asi pred desiatimi rokmi. Aj on hovorí, že je človek s otvorenou mysľou, hoci k tomuto nastaveniu sa musel dopracovať kladením si správnych otázok – kto vlastne nastavil pravidlá povinnej monogamie?

„Veľmi by som chcel mať krásny monogamný vzťah, ale zároveň som otvorený tomu, aby ľudia mohli skúšať, čo chcú, bez toho, aby ich za to niekto odsudzoval. Hlavne, keď vidím, ako žijú v partnerstvách, no zároveň pokukujú aj po iných a boja sa o tom hovoriť,“ hovorí Matúš. O svojej skúsenosti porozprával pod podmienkou, že redakcia nezverejní jeho priezvisko, keďže by mu to mohlo uškodiť v pracovnej sfére.

Matúš sa aj so svojou bývalou partnerkou zhováral o tom, že by do sexuálneho života prizvali niekoho tretieho, keďže obaja rátali s tým, že skôr či neskôr sa do niekoho zahľadia.

„Povedali sme si, že si my sami nájdeme k sebe niekoho spoločného – či už muža, alebo ženu, ale aby sme s tým obaja súhlasili,“ opisuje.

Hľadať niekoho „do trojky“ však pre nich nebolo také ľahké. Nevyužívali žiadnu aplikáciu, priateľov sa báli osloviť, keďže nevedeli, ako zareagujú. Ich vzťah sa napokon skončil rozchodom skôr, než svoje plány stihli zrealizovať.

Matúš však sex v trojici zažil viackrát mimo vzťahov. Prvú skúsenosť mal s dobrým kamarátom, ktorý hľadal niekoho so svojou partnerkou. „Debatovali sme o všetkom možnom a prišiel za mnou s touto ponukou. Bola to výzva, keďže sme sa poznali spoločensky, ale nie intímne, no vraveli sme si, že sme dostatočne zrelí na to, aby nás prípadný neúspech kamarátsky nevzdialil. Od návrhu k realizácii to aj tak trvalo asi polroka,“ spomína. Pri prvej skúsenosti sa jeho kamarát iba díval.

„Povedal mi, aby som prišiel, ale že on bude iba pozorovateľ. Potom mám pokojne odísť a oni budú pokračovať. A tak aj bolo. Bolo to veľmi zaujímavé, tajomné, pre mňa nové. Bol som veľmi nervózny, no navodili príjemnú atmosféru a ďalšie razy už sme sa zapojili všetci naraz.“

Keď neskôr hovoril o tejto skúsenosti s inými ľuďmi, mnohí mužskí kamaráti reagovali, že asi musí byť gej, keď mal sex v trojici aj s mužom. „Narážky boli rôzne. Ale nechápem, prečo by to mal byť problém a čo má byť, že som nahý v prítomnosti iného muža.“

Od začiatku vraj preňho išlo najmä o nové, vzrušujúce a nepoznané zážitky. Zažil však aj prípady, ktoré dopadli menej pozitívne. Raz mal sex s dvomi ženami, ktoré v tomto smere nemali veľa skúseností a málo spolu interagovali.

„Nie je to ako v pornofilmoch, že sa všetci naraz zabávajú. Chýbala tam komunikácia a ich vzájomná spolupráca, iba čakali, čo sa bude diať, takže tento zážitok by som si nezopakoval. V každom prípade vždy hovorím, že keď s niekým začínate, či už je to vzťah alebo kamarátstvo s výhodami, najdôležitejšia je komunikácia – povedať si, čo komu vyhovuje a čo nie. Hlavne sa nehanbiť,“ odporúča.

Matúš tvrdí, že mu veľmi záleží na dôvere a na tom, aby si s ľuďmi sadol aj po ľudskej stránke. „Ak som sa s osobou predtým nepoznal, vždy som sa snažil aspoň o jedno čisto komunikačné stretnutie, kde sme sa spoznali ako ľudia a spoločne rozobrali nielen túto tému. Treba si budovať dôveru. Nešiel by som do toho, ak by to mali byť dvaja úplne cudzí ľudia a rovno by sme sa mali stretnúť niekde na byte. To by som, obzvlášť ženám, neodporúčal.“

Raz takto navrhol sex v trojici svojej kamarátke s výhodami, ktorá bola pozitívne naladená voči novej skúsenosti. Zavolal svojho kamaráta a najprv sa všetci porozprávali. „Chceli sme zistiť, či si sedíme a zároveň aby aj ona pochopila, že nie sme žiadni hulváti a násilníci a ak by jej čokoľvek nevyhovovalo, prípadne sa na to necítila, okamžite by sme to stopli. Súhlas je pre mňa z pozície muža voči žene kľúčový, nechcem robiť nič, čo by ďalšie osoby nechceli,“ zdôrazňuje Matúš.

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/23178557/sex-v-trojici-je-casta-fantazia-no-nie-je-pre-kazdeho-traja-ludia-opisuju-svoje-skusenosti.html?ref=njct

Žiarlivosť treba vykomunikovať

Dvadsaťosemročná Barbora hovorí, že sex v trojici má rada a vyskúšala si ho niekoľkokrát, keď bola vo vzťahoch. „Na začiatku som do toho išla veľmi opatrne, lebo som sa musela sledovať, ako veľmi žiarlim,“ hovorí o situáciách, keď videla svoju partnerku s iným mužom. Obe sú bisexuálne.

„Musela som byť istá, že lásku cíti len vo vzťahu ku mne a s tým druhým človekom je to len fyzické,“ vysvetľuje Barbora. Redakciu požiadala o nezverejnenie priezviska, keďže pracuje ako psychologička a pred klientelou si chce chrániť súkromie.

„Všetci tí muži boli naši kamaráti, nikto cudzí. V zásade išlo najskôr o spontánny nápad alebo sa to vyvinulo niekde pri pive a podobne. Vopred sme síce nemali určené pravidlá, čo bol asi trochu risk, ale počas toho a aj následne sme sa rozprávali, najmä keď som prvýkrát žiarlila. Nakoniec však všetko dobre dopadlo,“ opisuje.

Barbora vraví, že sexuálne experimentovanie v trojici bolo najmä pocitové a spontánne. „Hlavne sme sa snažili vzájomne a aj s daným kamarátom dohodnúť, či máme chuť do toho v ten večer ísť, alebo nie. Aby sa nestalo, že jedna z nás ho pozve a druhá nebude chcieť,“ spomína.

Jej partnerku bavilo najmä to, keď videla Barboru s niekým iným a to sa postupne naučila aj Barbora.

„Je to potom neuveriteľná sloboda – aj vo vzťahu samom osebe, ale tiež vo vzťahu k sebe a k svojmu telu. Naposledy som sa cítila ako najviac sexi bohyňa a ešte dlho som z toho čerpala energiu. Je to pre mňa oslava tela, ľudskej prirodzenosti a lásky.”

Pomohlo jej to tiež uvedomiť si, kde je deliaca čiara medzi tým, keď naozaj niekoho miluje a je pre ňu ten človek dôležitý, a keď je iba pobláznená chémiou.

Prečo to ľudí láka?

Za túžbou okúsiť sex za hranicami monogamného vzťahu stojí potreba sexuálneho dobrodružstva, naplnenia skrytých potrieb či túžba po sebaskúmaní.

„Takáto túžba sa môže týkať napríklad ľudí, ktorí dlhodobo fungujú v partnerskom vzťahu. V mnohých monogamných partnerstvách totiž môže dôjsť k ústupu vášne po tom, ako sa medzi partnermi vytvorí emocionálna väzba sprevádzaná pocitom bezpečia,“ vysvetľuje psychologička Derevjaniková.

Len čo po zhruba dvoch rokoch vzťahu odznie pocit vášnivej lásky, u ľudí sa začína vynárať túžba po jej opätovnom naplnení.

„Ľudia si takýmto spôsobom môžu uspokojovať rôzne potreby, akými sú napríklad prežitie sexuálnych scenárov, ktoré si neskúsili v monogamnom vzťahu, naplnenie túžby po sexuálnej rôznorodosti či naplnenie bisexuálnych fantázií.

Prípadne pre niektorých jedincov ide aj o uspokojenie ,narcistickejších‘ potrieb – napríklad ak muž v jednom čase uspokojí viacero sexuálnych partneriek, môže to priaznivo pôsobiť na jeho sebavedomie.“

Túžba po skupinovom sexe je však pomerne rozšírený fenomén aj u single osôb. Podľa psychologičky sa najmä ľudia v mladom veku nechcú tak skoro viazať. Do dlhodobých partnerských vzťahov chcú vstúpiť až vo vyššom veku. Navyše formovať podobné fantázie môžu napríklad aj pornografia, sociálne siete či tlaky okolia.

„V porne je široká škála videí, v ktorých sa skupinový sex odohráva. Je preto dôležité, v akom štádiu vývinu má človek k pornografii prístup, aké konkrétne obsahy v nej vyhľadáva a koľko času pri nej trávi. Vzniká totiž potenciálne riziko, že sa človek naučí chápať sex len ako prostriedok na uspokojenie biologicky podmienenej sexuálnej túžby, pričom mu nepridá ďalší význam – ako napríklad, že si v ňom ľudia prejavujú aj lásku a prehlbuje sa ním vzťahová intimita,” upozorňuje psychologička.

Ľudia s takto vyformovanou sexualitou podľa jej slov môžu následne vnímať svojich sexuálnych partnerov len ako objekty pre uspokojenie sexuálnej túžby, čím ich môžu aj traumatizovať.

Nebude to fungovať, ak to chce len jeden

Valéria hovorí, že skúsenosť so sexom v trojici má aj s jednou zo svojich kamarátok. „To, čo máme medzi sebou, sa ťažko opisuje. S niekým to skrátka ,klikne‘. Nemáme potrebu to nejako často opakovať, ale keď sa to stane, tak si to užijeme. Raz sme boli s jej partnerom, raz s mojím,“ hovorí.

Priateľstvo im tieto skúsenosti vraj nijako nepokazili. Iba raz sa stala situácia, keď sex v trojici nebol podľa slov Valérie úplne vyvážený a jedna z nich sa cítila byť vynechaná. „Ale nepohádali sme sa, normálne sme si to vykomunikovali.“

Nastavenie pravidiel a komunikácie je podľa nej dôležité.

„V minulosti som mala aj partnera, s ktorým sme mali sex v trojici a raz dokonca aj vo štvorici. Jeden z týchto zážitkov je aj môj zatiaľ najobľúbenejší – keď som takto mala dvoch sexuálnych partnerov naraz. Mali sme veľmi otvorený vzťah a dohodli sme sa, že si môžeme robiť s kým chceme a čo chceme, ak dodržíme určité pravidlá,“ vraví.

Pravidlom číslo jeden bolo vždy sa chrániť pred sexuálne prenosnými chorobami a otehotnením, druhým bolo komunikovať o týchto zážitkoch, ak sa mali udiať alebo sa udiali.

„Vždy je dôležité si na úvod určiť pravidlá, hlavne ak ide o dvoch ľudí, ktorí sú spolu vo vzťahu. A povedala by som, aby takéto experimentovanie s nemonogamiou skúšali ľudia len vtedy, keď sa na to cítia obaja. Nebude to fungovať, ak to chce iba jeden a ten druhý to preňho urobí pod istým tlakom,“ tvrdí Valéria.

Viackrát sa vraj stretla s tým, že ľudia síce mali otvorený vzťah, no zároveň nemali nastavené pravidlá a jedna alebo druhá strana bola zranená. „Treba si skúsiť prejsť aspoň teoreticky, ako by to asi mohlo prebiehať a v čom sa kto cíti komfortne, lebo keď už sa to deje, niektoré veci sa komunikujú ťažšie. No, samozrejme, je v poriadku komunikovať aj počas,“ odporúča.

Ona sama sa vraj tiež stretla so žiarlivosťou. „Všetci žiarlia. Aj polyamorní ľudia. Žiarlivosť je normálna, záleží na tom, ako sa k nej postavíme. Do takýchto skúseností treba ísť s veľmi otvorenou mysľou a zahodiť svoje ego,“ myslí si.

Ľuďom, ktorí zvažujú sex v trojici, by odporúčala, aby s treťou osobou komunikovali s rešpektom. A nemusia ju vyhľadávať len na zoznamovacích aplikáciách. „Je v poriadku skúsiť aj pracovníčku v sexbiznise, dokonca mi to pripadá ako najlepšie riešenie. K takej osobe nemá nikto z páru citový vzťah a ani ona k nim. Táto možnosť nie je žiadna hanba,“ vraví mladá žena.

S partnerom či partnerkou je to lepšie

„Zahraničné prieskumy poukazujú na to, že v posledných dvoch desaťročiach stúpol nárast prívržencov nemonogamných vzťahov založených na súhlase, teda takých, ktoré sú otvorené, polyamorné alebo ide o výmenu partnerov,“ hovorí Derevjaniková.

Americká štúdia z minulého roka uverejnená v časopise Archives of Sexual Behavior napríklad prišla so zistením, že účastníci a účastníčky mali vo všeobecnosti pozitívne zážitky so sexom v trojici. Štúdia skúmala skúsenosti so sexom v trojici, v ktorých boli pohlavia zmiešané, a zahŕňala viac mužských respondentov.

Tí účastníci, ktorí zažili „trojku“ so svojou romantickou partnerkou alebo partnerom, mali väčšiu túžbu si ju zopakovať, než ľudia, ktorí sa jej nezúčastnili so svojou „polovičkou“.

Podľa vedeckého tímu môže byť dôvodom to, že páry, ktoré sú spolu, vedia lepšie komunikovať a lepšie sa poznajú, a taktiež môžu vďaka spoločnému zážitku okúsiť silnejšie pripútanie a vzrušenie, ktoré bude spoločné.

Podľa Derevjanikovej sa však takéto experimentovanie nezaobíde bez pravidiel, hoci sa rôznia od vzťahu k vzťahu.

„Kým niektorí vstupujú do otvorenia vzťahu viac voľnejšie a nechávajú sa unášať situačným kontextom, iní sa majú potrebu na všetkom do detailu dohodnúť. Neexistujú uniformné pravidlá pre otváranie vzťahov. Možno dobrou radou je, aby sa ľudia – ak sa rozhodnú otvoriť vzťahy – snažili vnímať jeden druhého a nesnažili sa vzájomne si ubližovať. Aby to bolo v prospech oboch partnerov, teda aby v tom nikto netrpel,“ odporúča.

Matúš priznáva, že aj on je sám preto, lebo si hľadá takú partnerku, pre ktorú by sexuálne otvorenejší vzťah nebol totálne tabu a zakázaná zóna. Nechcel by ju totiž do ničoho nútiť. „Veľmi by som chcel žiť v monogamnom vzťahu a verím, že sa to podarí, no viem, že hľadám osobu, ktorá bude mať otvorenú myseľ a bude prinajmenšom otvorená diskusii a potenciálne aj nejakej realizácii,“ vraví.

Myslí si, že takáto konštelácia je lepšia voľba než nevera – človek si nemusí zničiť vzťah, ale zároveň môže naplniť svoju túžbu aj po zážitku s niekým iným.

Derevjaniková hovorí, že sexuálna nemonogamia môže byť prínosná najmä pre tých, ktorí ju chcú vyskúšať z vnútornej motivácie.

„Angažovanie sa v otvorených vzťahoch totiž láka aj isté percento osôb, ktoré majú vnútorný strach z pripútania. Takíto ľudia nie sú schopní skutočného splynutia s inou osobou. Otvorené vzťahy im potom slúžia len ako prostriedok na chvíľkové zastretie ich pocitov vnútornej osamelosti. Ich vnútorné zranenia však neliečia,“ upozorňuje odborníčka.

Neliečená vnútorná osamelosť môže mať podľa nej dokonca až deštrukčný vplyv na vnútorné prežívanie. „Zahraničné výskumy hovoria o tom, že sú to práve jedinci, ktorí mali v detstve vybudovanú bezpečnú vzťahovú väzbu, ktorí vedia z otvorených vzťahov benefitovať.“

Dôležité je teda ujasniť si dôvody otvorenia partnerského vzťahu. „Zvyčajne sa potom ľahšie pracuje s tým, ako by polyamoria alebo sexuálne otvorený vzťah mali fungovať – a či vôbec, a k čomu by mali vo vzťahu slúžiť,“ uzatvára.

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/23178557/sex-v-trojici-je-casta-fantazia-no-nie-je-pre-kazdeho-traja-ludia-opisuju-svoje-skusenosti.html?ref=njct

Francúzska herečka Adèle Haenel oznámila, že sa vzdáva filmovej kariéry. Má iba 34 rokov, je jedným z najvýraznejších talentov svojej generácie, na konte má dvoch Cézarov a ďalšie ocenenia.

Haenel svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že francúzsky filmový priemysel chráni sexuálnych agresorov.

Pred tromi rokmi prehovorila o tom, ako ju vo veku 12 rokov, keď začínala ako detská herečka, obťažoval režisér Christophe Ruggia. Ten to poprel, hoci sa priznal k náklonnosti a k obdivu k tínedžerke, ktorú vnímal ako svoju múzu.

Vôbec mu neprekážalo, že on mal vtedy 37 rokov, čo ani zďaleka nebola jediná asymetria v ich „vzťahu“. Aj vo filmovom štábe si všimli, že medzi herečkou a režisérom sa odohráva niečo „nezdravé“, nik jej však nepomohol, ani režiséra nekonfrontoval.

Presne to je to, o čom herečka hovorí, keď opisuje, ako filmový priemysel zo strachu, z nekritického obdivu či z falošnej solidarity kryje ľudí vo vedúcich pozíciách.

Parížska prokuratúra Ruggiu už obvinila zo sexuálneho násilia voči maloletej.

Ako to vysvetlila. Haenel svoje rozhodnutie oznámila v otvorenom liste. Spomína v ňom napríklad Gerarda Depardieua, ktorého zo znásilnenia či zo sexuálneho útoku obvinilo 13 žien a stále dostáva úlohy, ale aj šéfa Národného centra kinematografie Dominiquae Boutonnata, ktorého znovu zvolili do funkcie, hoci čelí obvineniam, že sexuálne napadol svojho krstného syna.

Paradoxne, centrum pod jeho vedením spustilo kampaň proti sexizmu vo filmovom priemysle. Boutannat má podporu ministerstva kultúry aj filmárskej obce, ktoré šibrinkujú termínmi ako prezumpcia neviny či vetami typu, že je to jeho súkromný život.

Frustrácia talentovanej herečky, ktorá už pred dvomi rokmi s niekoľkými ďalšími kolegami, s výkrikmi “bravo, pedofil!” opustila vyhlasovanie víťazov Cézarov, keď cenu za réžiu dostal Roman Polanski (v 70. rokoch ho v USA odsúdili za znásilnenie 13-ročnej dievčiny, ale ešte pred rozhodnutím o výške trestu ušiel do Európy), je pochopiteľná.

Naozaj to vyzerá tak, že francúzsky filmový priemysel, ale nielen ten (platí to napríklad pre literatúru), stojí na strane predátorov, nevidí nič choré na nerovných „vzťahoch“ medzi mladučkými ľuďmi a oveľa skúsenejšími, mocnými, oslavovanými umelcami, ktorí sú uctievaní pre svoj talent, čo z nich robí nedotknuteľné osoby, a opakovane traumatizuje obete sexuálneho násilia. Tie nikto nepočúva, a ak tak so zhadzujúcim prístupom a otázkami, kde boli doteraz a prečo dosť nekričali.

Haenel oznámila odchod z filmového priemyslu krátko pred festivalom v Cannes, kde sa po nechutnom súdnom spore s bývalou manželkou Amber Heardovou triumfálne vrátil Johnny Depp a kde je stále hlavnou hviezdou herečka Catherine Deneuve známa tým, že hnutie MeToo označila za hnutie proti mužom a vysmiala sa ženám, ktoré prehovorili o obťažovaní a útokoch.

Objavili sa aj názory, že tohtoročný festival v Cannes je víťazstvom nad puritánmi a progresívcami, ktorí sú precitlivení na sociálnu spravodlivosť a chceli by cenzurovať a zakazovať veľkých umelcov a umelkyne.

Zosmiešňujú aj Haenelovú a jej prepiatosť. Možno nateraz vyhrali. Debatu o tom, či sa dá oddeliť umelec a jeho dielo, to však nezastaví, rovnako ako história nezabudne na tých, čo sa vykašľali na obete.

ale kedze sa ma to viaceri pytali, dam tu list ktory som zhruba olajkoval mojej mame.
https://www.facebook.com/projektn.sk
https://www.facebook.com/sme.sk
https://www.facebook.com/Aktuality.sk
https://www.facebook.com/peter.tkacenko
https://www.facebook.com/monika.todova
https://www.facebook.com/jan.krempasky.37
https://www.facebook.com/milan.m.simecka
https://www.facebook.com/erik.tabery
https://www.facebook.com/vladimir.snidl
https://www.facebook.com/vladimir.simicek.5
https://www.facebook.com/matus.kostolny.7
https://www.facebook.com/jemine
https://www.facebook.com/smatana
https://www.facebook.com/JaroNadPublic
https://www.facebook.com/arpad.soltesz
https://www.facebook.com/hoaxPZ/
https://www.facebook.com/nikita.slovak
https://www.facebook.com/jakub.goda.9
https://www.facebook.com/konstantin.cikovsky
https://www.facebook.com/miklos.ivan
https://www.facebook.com/profile.php?id=100085872740676
https://www.facebook.com/ekonomialudskourecou

kazdy si samozrejme moze spravit svoj. Ide skor o moralny aspekt ludi a institucii, prozapadne a kriticke myslenie.

Ahojte, pride mi to celkom fajn napad zozdielat si taketo zoznamy. Kedze sa v tomto type komunikacie tiez pohybujem, nizsie som vypisal zoznamy ludi, ktorych sa oplati sledovat z hladiska nejakych sucasnych STRATCOM tem, kritickeho myslenia, atd. Za jednotlive platformy sa ti ludia mozu opakovat

Budem tiez rad ked doplnite vlastne a dalsie – budem doplnat

Ludia
https://www.facebook.com/vladimir.snidl – novinár denníka N venujúci sa hoaxom
https://www.facebook.com/patrik.kimijan.7 – VIA IURIS
https://www.facebook.com/jakub.goda.9 – prezidentská kancelária, stratcom a hoaxy
https://www.facebook.com/tomas.krissak.5 – verejné aktivity, stratcom a hoaxy
https://www.facebook.com/bbalogova – šéfredaktorka SME
https://www.facebook.com/matus.kostolny.7 – šéfredaktor N
https://www.facebook.com/robert.ondrejcsak – veľvyslanec v Británii, stratcom
https://www.facebook.com/mdubeci – exPS, šéf Tabačky
https://www.facebook.com/daniel.milo – stratcom MV SR
https://www.facebook.com/sergio.cobblestone – Mier pre Ukrajinu
https://www.facebook.com/matus.ritomsky – publicista
https://www.facebook.com/minarmikulas – český publicista
https://www.facebook.com/peter.tkacenko – komentátor SME
https://www.facebook.com/monika.todova – novinárka N
https://www.facebook.com/arpad.soltesz – komentátor JoJ
https://www.facebook.com/Jakub.Filo – novinár SME
https://www.facebook.com/mikulas.sliacky – bývalý novinár, už na dôchodku
https://www.facebook.com/jemine – novinár N
https://www.facebook.com/zuzana.petkova.9 – Nadácia Zastavme Korupciu
https://www.facebook.com/struharik – novinár N
https://www.facebook.com/pavol.hardos – publicista

média
https://www.facebook.com/projektn.sk
https://www.facebook.com/sme.sk
https://www.facebook.com/Aktuality.sk

Stranky
https://www.facebook.com/hoaxPZ/ – policia debunkuje hoaxy
https://www.facebook.com/mladiprotifasizmu – OZ Mladí
https://www.facebook.com/CheckbotSK/ – projekt proti hoaxom
https://www.facebook.com/dezinformacie/ – projekt proti hoaxom, stratcom

instagram – treba brat ze uplne ine prostredie a iny typ komunikacie, zaroven som sa pokusil vybrat tych, ktori su relevantni pre vyssie spomenuty problem – v roznych inych oblastiach je vela profilov, ktore siria pozitivne videnie sveta
https://www.instagram.com/dejepisinak/
https://www.instagram.com/krotimehoaxy/
https://www.instagram.com/kellolaura/
https://www.instagram.com/kritickemyslenie/
https://www.instagram.com/todovamonika/
https://www.instagram.com/petrludwig/
https://www.instagram.com/lukasonde/
https://www.instagram.com/zuzanahanzelova/
https://www.instagram.com/jakub.filo/
https://www.instagram.com/mia.jourecq/
https://www.instagram.com/europa.sk/
https://www.instagram.com/gabrielakajtarova/
https://www.instagram.com/zmudri_g/
https://www.instagram.com/mladiprotifasizmu/

twitter – opat uplne ine informacne prostredie, vela veci a tem sa riesi cez glosovanie
https://twitter.com/zuska_kepplova – komentatorka SME
https://twitter.com/PeterTkacenko – komentator SME
https://twitter.com/simonabubanova – politicka marketerka
https://twitter.com/HlavacovaSim – politologicka aktivistka
https://twitter.com/SamoMarec – publicista
https://twitter.com/kolkava – politolog publicista
https://twitter.com/Ondrejcsak
https://twitter.com/DanielMiloSK
https://twitter.com/Jakub_Filo

kos kompost

Dnes už takmer neexistujú politici, ktorí by sa dokázali vyhnúť populistickým sľubom. Teda takým, ktoré prinesú voličské hlasy, ale sú viac či menej nesplniteľné. Aj preto delenie na ľavo-pravé politické spektrum prestáva byť platné, keďže politici nasľubujú niečo, čo je zmesou ľavicovej aj pravicovej agendy zároveň.

Napriek tomu je medzi populistami zásadný rozdiel. Jedni sľubujú nesplniteľné, ale ak uspejú, povaha režimu sa nezmení. Demokracia prežije voľby, hoci môže vyzerať dosť žalostne – tak ako tá, ktorú sme videli po roku 2020. Druhí používajú populistické sľuby, aby následne zmenili charakter štátu a podkopali demokraciu, ako sa to stalo v štátoch, ktoré nazývame iliberálne demokracie alebo priamo autoritárske režimy. Pre našu krehkú demokraciu je dnes najhoršie, ak sa všetci populisti hodia do jedného vreca. Výsledkom môže byť, že zvíťazia tí, ktorí chcú demokraciu ovládnuť.

Na Slovensku je v prvej skupine populistov napríklad Igor Matovič a v tej druhej, samozrejme, Robert Fico. Obaja sú populisti, sľubujú, čo nedokážu splniť, ale zároveň je medzi nimi obrovský rozdiel. Matovič rozdáva, na čo náš štát nemá, a nezmyselne zadlžuje spoločnosť. Rozdáva, čo mu nepatrí, len aby uspel vo voľbách. Ale Matovič, ktorého by Hogo Fogo z Limonádového Joea mohol výstižne nazvať „blázen, šílenec, anarchista“, zostane po voľbách rovnaký. Urobí to, čo by mu dovolili koaliční partneri, ale určite by nerozvrátil demokraticky režim. Naopak, Fico je dnes populista, ktorý v tomto momente hrá vabank, a ak by vyhral, hrozí, že urobí všetko pre to, aby si zabetónoval moc. Rovnako ako Orbán sa bude snažiť podriadiť si demokratické inštitúcie, ako aj médiá. Vyhrážanie sa vyšetrovateľom či snaha o spojenectvo s Ruskom sú predzvesťou toho, čo urobí, ak by vyhral voľby. Rozlišovať medzi populistami typu Matovič a Fico je o to dôležitejšie, pretože hoci rétorika je podobná, dôsledky budú diametrálne odlišné.

Už sa z toho stala takmer tradícia. Predstaviteľ Smeru sa posadí v telke, aby rozprával, ako im každý bráni rozprávať a médiá ich strašne utláčajú. Potom obligátne povie, že si musí po pravdu ísť až k čínskym zdrojom, a pozve divákov k sledovaniu dezinfowebov.

Keďže na Slovensku už človek ani nemôže osláviť oslobodenie Bratislavy červenoarmejcami, Smer zvolal svojich podporovateľov pod Slavín položiť vence a pripomenúť si, že tu dnes už človek fakt ani nemôže položiť vence.

A keďže cenzúra je priam nepreniknuteľná, informovali o tom bohato na svojich kanáloch.

Rožky sú menšie, maslo drahšie, opozíciu chcú zavrieť a človek tu už ani nemôže položiť karafiát na hrob s tabuľkou v azbuke. Tento životný pocit zatiaľ Smeru pomáha ťahať prieskumy.

Šikovne prepojili vlastný beh pred spravodlivosťou s tvrdením, že ich chcú zavrieť, lebo hovoria nepohodlné pravdy. A zároveň klesajúcu životnú úroveň dávajú do súvislosti so škodami na identite.

Prepadnutie Ukrajiny totiž okrem rozpadu bezpečnosti v Európe prinieslo aj obnovenú tému ruského imperializmu. A kritici tvrdia, že nestačí pohoršovať sa nad spupnými rečami o tom, aké európske mesto si zaslúži jadrový útok a koľko miesta na mape môžu dostať Ukrajinci.

Hovoria, že máme hľadať stopy tohto myslenia, ktoré sa neobmedzuje na Putina a jeho suitu, ale vychádza z hlbšieho dejinno-kultúrneho podložia. Máme nanovo čítať ruskú klasiku, nanovo rozmýšľať nad tým, kde sa vzal kultúrny kód tohto nároku rozhodovať o iných národoch. Kde sa vzal nárek, že ponížená mocnosť má prirodzené právo žiadať svoj lebensraum.

Lenže ľahšie ako viesť takúto náročnú debatu je brzdiť ju. A natáčať na Slavíne videá o tom, že tu už človek ani nemôže vyšliapať k hrobom vojakov a uctiť si ich odkaz. Mrzieť sa, že nám uleteli migy a teraz na nich rajtujú skorumpovaní Ukrajinci. (Lebo v kombinácii s prepadnutými susedmi aj v Smere objavili čaro protikorupčného boja.)

Nad vyrabovaným spotrebným košom Smer presviedča voličov, že sa im siaha aj na to posledné, čo drží ich osobnosť pokope – na ich identitu. Že nebudú môcť sláviť to a hovoriť ono. Že sú ich spomienky prepisované a výrazy zakazované.

Toto sa Smer naučil od bojovníkov za „tradičné hodnoty“, ktorí tu dlhodobo pestovali pocit, že politici im zoberú Vianoce, muži budú rodiť deti a tie budú žrať cvrčky.

Krivda, morálna panika a interpretačná doložka sv. Jána boli vždy osvedčené nástroje kampane. Smer len natiahol ruku a vzal si plnou hrsťou. Dobrú chuť!

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/23154644/zoberu-vam-aj-to-posledne-zatial-to-zabera-komentar.html?ref=lp_sme

Rozhovor s maďarským premiérom Viktorom Orbánom, ktorý hovorí, prečo má stredná Európa lepšiu budúcnosť než západné štáty EÚ.

Stretávame sa v bývalom karmelitánskom kláštore na budínskom hradnom vrchu. Viktor Orbán sa už pred 20 rokmi pokúšal, aby sa z toho miesta, kde bolo kedysi sídlo uhorských kráľov, stalo sídlo premiéra. Vtedy mu to nevyšlo, prehral voľby, ľavica o sťahovaní nechcela ani počuť, svoj plán tak uskutočnil až teraz nedávno. Asistenti premiéra nás usadia do knižnice s vysokými stropmi, kde každú návštevu hneď zaujme nadrozmerný glóbus. Znázorňuje svet spred prvej svetovej vojny s celkom inou mapou Európy, keď bolo Uhorsko mocnosťou. Orbán začne príbehom tohto glóbusu, ktorý vyhotovil istý maďarský autor. Upozorní nás, že je na ňom viacero zemepisných chýb, nad poznámkou, že hranice Uhorska sú zaiste zobrazené celkom presne, sa pousmeje.  

Maďarský premiér sa potom vracia v spomienkach do mladosti, keď podľa vlastných slov veril, že Československo a Maďarsko vytvoria spoločný štát, ktorý by bol s 25 miliónmi obyvateľov takou stredoeurópskou veľmocou. Ale po páde komunizmu, keď sa Československo rýchlo rozpadlo, pochopil, že to je ilúzia.

Pôvodne plánovaná hodina na rozhovor sa natiahne na viac než dve a pol hodiny. Viktor Orbán pre Postoj hovorí, prečo stratil Západ svoju príťažlivosť, ako nemecký duch mení Európsku úniu, o tom, ako rozumieť jeho iliberálnemu štátu, o slobode médií v Maďarsku, ale aj o tom, ako vníma posledných slovenských premiérov.
 
Začneme najhorúcejšou témou týchto mesiacov, a tou sú vakcíny…

… existuje ešte horúcejšia téma. Prečo tu vlastne sedíme? V Maďarsku sa pripravujeme na predsedníctvo V4 a ja som zistil, že naposledy som dal rozhovor slovenským novinám v roku 2009.
Ten rozhovor s vami robili naši bývalí kolegovia z časopisu .týždeň na sneme SMK v Rimavskej Sobote. Inak je pravda, že takým nemeckým novinám ste poskytli v posledných mesiacoch tri rozhovory…

… presne tak, a Slovákom nič. Podľa mňa to je nenormálne a rozhodol som sa to napraviť.
Už koncom jesene, keď sa ešte netušilo o problémoch EÚ s dodávkami vakcín, ste stavili na vakcíny z Ruska a Číny. Vy ste tie problémy s dodávkami predvídali alebo stávka na východné vakcíny bola najmä blízka vášmu srdcu?

Rozhodol som sa tak, pretože vlani na jar som zažil podobnú situáciu, len vtedy sa to nazývalo bojom o pľúcne ventilátory. Záujem bol oveľa väčší ako ponuka, niečo podobné sme predpokladali aj pri vakcínach a chceli sme sa poistiť. A keďže máme dobré vzťahy s Ruskom aj s Čínou, zisťoval som v predstihu, či nám budú vedieť predať ich vakcíny. Odpoveďou bolo, že v obmedzenom množstve áno.

Teraz, tesne predtým, ako som vkročil do tejto miestnosti, som mal rozhovor s čínskym prezidentom. Dohodli sme sa, že zvyšok vakcín, ktoré k nám majú z Číny prísť, nám dodajú v skoršom termíne.
Na Slovensku sa aj kvôli Sputniku otriasla vláda, jej časť nesúhlasí s použitím bez registrácie Európskou liekovou agentúrou (EMA). Vy ste sa nebáli začať očkovať bez európskej registrácie?

Náš kontrolný orgán je na svetovej úrovni. Ruskú a čínsku vakcínu sme nedali automaticky do obehu, musel ich odobriť náš kontrolný orgán. Ale keď máme podozrenie, necháme preveriť aj západné vakcíny. Napríklad teraz vidíme problémy pri vakcíne Janssen od Johnson & Johnson. Stanovisko EMA k tejto vakcíne nebudeme automaticky akceptovať. Išla do skladu a náš kontrolný orgán ju bude skúmať podobne ako čínsku a ruskú vakcínu.
V najbližších dňoch maďarské laboratóriá rozhodnú o slovenskom Sputniku, mnohí ľudia u nás tomu však nebudú dôverovať s argumentom, že Sputnik v skutočnosti aj tak neschválili maďarskí vedci, ale Viktor Orbán.

Slovensko je suverénna krajina. Požiadali ste nás o pomoc s odborným posudkom. My ho dodáme a vy s ním naložíte, ako uznáte za vhodné. Hlúpe reči tu budú vždy.
Posledné týždne sa však u nás skloňovalo slovo suverenita práve vo vzťahu k Budapešti. Po vašom stretnutí s expremiérom Igorom Matovičom a jeho poslancom Györgim Gyimesim, kde sa dohodlo testovanie Sputnika v Maďarsku, sa pán Gyimesi vyjadril, že predpokladom úspechu týchto rozhovorov bola neúčasť slovenských diplomatov. Ak by tam bol prítomný slovenský diplomat, tak by ste sa s Matovičom nedohodli?

Nebudem si brať na svoje bedrá problémy slovenskej politiky. Môžem povedať len toľko, že môj úmysel a úmysel Maďarska bol dobrý. Každému, kto bol mojím premiérskym kolegom, som vždy ochotný poskytnúť službu a cez neho aj jeho národu. Ak mi zajtra zavolá bývalý premiér Fico alebo Pellegrini s tým, že sa chce so mnou porozprávať, som mu k dispozícii. Som v politike už dlho, je to ťažký džob, ale má aj jednu príjemnú stránku. Musíte spolupracovať s rôznymi typmi ľudí, čo je intelektuálne zaujímavé, už len v prípade Slovenska to boli Fico, Pellegrini a Matovič, čo sú tri úplne rozdielne osobnosti. So všetkými troma som však mal veľmi dobrý vzťah, politicky aj ľudsky.
Štyri roky ste mali oproti sebe aj Mikuláša Dzurindu. Ktorý z nich bol pre vás intelektuálne najzaujímavejší?

(Smiech.) Mikuláš už je trochu v hmle, radšej zostanem pri troch posledných. Robert Fico je bojovník, starý politický harcovník, ktorý vždy tvrdo bojoval za záujmy Slovákov na všetkých rokovaniach, ktoré sme spolu viedli. Museli sme investovať veľa emocionálnej aj intelektuálnej energie, kým sme prišli na to, že pochodíme oveľa lepšie, keď budeme spolupracovať, namiesto toho, aby sme medzi sebou bojovali. Tento bod sme dosiahli a uzavreli sme veľa dobrých dohôd. Keďže aj ja som už starý harcovník, viem, že bojovníci sa navzájom vážia a rešpektujú sa.

Pellegrini je úplne iný typ. Je to človek kompromisu, ktorý sa vždy chce dohodnúť. Samozrejme, usiluje sa o dobré dohody, ale takým mediteriánskejším, uvoľnenejším spôsobom.
A Igor Matovič?

S Igorom Matovičom som, žiaľ, spolupracoval len krátko. Pri ňom je kľúčom kresťanstvo. Pán Matovič má absolútne dobré úmysly. Je to klasický katolík s dobrou vôľou. Keď som si s ním sadol na rozhovor, tak to bolo, akoby som rokoval s bratom Matovičom. Tieto veci majú svoj význam. Nesmiete celkom veriť tej západnej dikcii, že v politike sú najdôležitejšie inštitúcie. Tie vždy riadia ľudia. Osobný charakter, zmýšľanie, videnie sveta, to je veľmi dôležité. Práve tieto charakteristiky zohrali v ostatných desaťročiach veľmi pozitívnu úlohu pri budovaní slovensko-maďarských vzťahov.

Hoci Maďarsko má menej než 10 miliónov obyvateľov, v Európe sa o vás stále hovorí, ste považovaný za silného hráča, aj médiá vás tak vykresľujú…

… skôr by som povedal, že ma vykresľujú tak, akoby som riadil ríšu čertov. Čiže to nie je pozitívne vyzdvihovanie, skôr naopak.
K tejto novej pozícii vám výrazne pomohla utečenecká kríza, počas ktorej ste hovorili to, čo si aj západne od vás mnohí Európania mysleli, ale ich politici to nehovorili.

To je pravda. Pravdepodobne preto sa dnes všetci zaoberajú Maďarskom viac, než by si svojou váhou zaslúžilo, pretože sme sa v téme migrácie postavili proti celému mainstreamu. Moji európski kolegovia stále hovorili o európskom riešení, ja som im povedal, že to podporujem, ale ak do nejakej lehoty takéto riešenie nevznikne, tak na národnej báze vybudujeme plot a zastavíme migráciu. Čas plynul, európske riešenie neprichádzalo a ja som urobil to, čo som avizoval. Migrácia otvára veľa otázok, ako sú ochrana hraníc, rodina, demografia, bezpečnosť, terorizmus, čo sú závažné geopolitické aj ideologické otázky. A keďže sa na týchto debatách zúčastňujem, udržiava to Maďarsko aj mňa osobne na očiach.
Európa a nemecký duch
Nie je to tak, že európsky symbol z vás urobila kancelárka Angela Merkelová, ktorá v septembri 2015 odmietla chrániť nemecké hranice?

V maďarskej histórii sa často stávalo, že hrdinov aj martýrov vyrábali Nemci.
Odvtedy ste sa s ňou určite viackrát rozprávali. Myslíte, že tento svoj krok oľutovala?

Áno, viackrát som sa s ňou o tom rozprával, pokúšal som sa ju presvedčiť, že cesta, ktorú sme si zvolili my Maďari, je schodná aj pre iných. Nikdy som ju nechcel presvedčiť, aby ona rozmýšľala o migrácii inak.

Ak chcú k sebe Nemci vpustiť niekoľko miliónov moslimov a budovať multikultúrnu spoločnosť, je to ich rozhodnutie, ich osud. Ja som chcel od nej len toľko, aby uznala aj naše právo na slobodné rozhodnutie. To je iné ako to nemecké. My nechceme takúto spoločnosť. Žiadal som ju, aby sa neusilovala o hegemóniu, ale o pluralizmus. Reagovala tak, že migrácia sa nedá zastaviť. Moja odpoveď bola, že Maďarsko dokáže, že to možné je, a nech sa na nás pozerá ako na laboratórium. A či to neskôr oľutovala? V tomto zmysle nie je zaujímavá ani tak Angela Merkelová, ale nemecký duch.
Ako to myslíte?

Nemci veria v to, že ak pôvodná nemecká spoločnosť, ktorá už opúšťa kresťanské hodnoty, bude žiť spoločne s miliónmi moslimských migrantov, tak sa premiešajú a vytvoria novú spoločnosť.

V politickej terminológii sa to nazýva otvorená spoločnosť a Nemci v to veria. Ja v to neverím, pretože si myslím, že takto vzniknú paralelné spoločnosti, ktoré budú žiť popri sebe a z toho môžu vzniknúť veľké problémy. Pre svoju krajinu si takýto vývoj neželám.
Hovoríte o multikultúrnom nemeckom duchu, ale práve po utečeneckej kríze ste sa stali hrdinom v rámci bavorskej CSU, keď na jej masových akciách padlo vaše meno, Bavori nadšene tlieskali, aj šéf ľudovcov Manfred Weber o vás hovoril iba v superlatívoch. Dnes už nie ste spojenci, skôr naopak. Čo sa medzi vami stalo?

Každá láska sa vyvíja, ale ten osobný rozmer nie je zaujímavý. Stačí k tomu povedať len toľko, že pán Weber urazil Maďarsko, keď verejne povedal, že hlasmi Maďarov sa nechce stať predsedom Európskej komisie. Maďarský ľud odo mňa očakával, že takýto výrok nezostane bez následkov. S hlasmi Maďarov sa Weber mohol stať šéfom komisie, ale ak povedal, že ich nechce, tak sa ním nestal. V politike, ktorá je aj o osobných ambíciách, to pre neho predstavuje istú osobnú bolesť. Ale to je život. Za tými osobnými vecami sa však skrýva niečo iné, možno jedna z najvážnejších otázok našej doby. Čo chcú Nemci? Nemeckú Európu alebo európske Nemecko? To je obrovský rozdiel.
V čom spočíva ten rozdiel?

Ak chcú Nemci nemeckú Európu, znamená to, že chcú aj ostatným národom hovoriť, čo majú robiť a ako majú žiť. Manfred Weber sa pripojil k tomuto smeru. Chce určovať, čo je správne v migrácii, rodinnej, daňovej politike. Chce nám hovoriť, ako máme my Maďari žiť. Helmut Kohl robil opak, chcel európske Nemecko, neusiloval sa o hegemóniu, ale o pluralizmus. Vždy uznával, že aj menšie národy majú právo rozhodovať o vlastnom osude.
Angela Merkelová sa na rozdiel od Kohla usiluje o hegemóniu?

O merkelizme budeme vedieť niečo s istotou tvrdiť až s väčším časovým odstupom. Nejakú odpoveď už mám, ale musí ju otestovať čas. Myslím si, že obdobie merkelizmu, ktoré trvalo šestnásť rokov, bolo prechodným obdobím. Na jeho začiatku ešte Nemci nechceli hovoriť ostatným európskym národom, ako majú žiť, pretože nemecká CDU ešte disponovala jasným charakterom, ktorý bol odlišný od európskeho liberálneho mainstreamu.

Helmut Kohl s lídrami tohto liberálneho európskeho mainstreamu a s liberálnou tlačou ešte viedol spor. Po ňom sa to skončilo. Dnes medzi názorom liberálneho mainstreamu a názorom nemeckých kresťanských demokratov neexistuje žiaden rozdiel. Príčina tohto posunu je aj v tom, že kresťanskí demokrati nedokázali vytvárať väčšinu a Angela Merkelová bola nútená vládnuť vo veľkých koalíciách. Môžem teraz urobiť jednu odbočku, aby ste mi lepšie rozumeli?
Nemeckú odbočku?

Áno. Keď som sa v roku 1998 prvýkrát stal premiérom, mal som tridsaťpäť rokov. Už som bol desať rokov v politike, ale dovtedy som nebol premiérom. Zavolal som Helmutovi Kohlovi a požiadal som ho ako skúseného európskeho lídra o stretnutie, či by sa so mnou porozprával, čo je v povolaní politika dôležité. Odpovedal, samozrejme, príďte, som vám k dispozícii. Rozprávali sme sa dlhé hodiny.
A čo vám povedal?

Jednu podstatnú vec: volili vás maďarskí voliči, vaša zodpovednosť je najmä za Maďarsko a v tom sa nenechajte nikým obmedzovať. Zároveň mi povedal, že si musím vybojovať, aby v Európe brali na vedomie môj názor. A to tak, že budem hľadať súlad medzi názormi iných európskych národov a tým, že nikdy nedopustím, aby mi niekto diktoval, čo a ako mám robiť.
Tie rady ste si zjavne zobrali k srdcu.

Ale tiež mi poradil, že ak chcem byť úspešným premiérom, musím byť aj predsedom strany. Tejto rady som sa nedržal, vzdal som sa postu predsedu strany a nasledujúce voľby som prehral.

 Helmuta Kohla by dnes asi prekvapil rozpad starých a vznik nových spojenectiev. Váš Fidesz začiatkom roku odišiel z Európskej ľudovej strany (EPP) a spolu s poľskou stranou Právo a spravodlivosť (PiS) a talianskou stranou Liga Mattea Salviniho ste ohlásili vznik novej aliancie, ktorá má chrániť tradičné kresťanské hodnoty. Čo je vaším cieľom, chcete založiť novú frakciu v Európskom parlamente alebo chcete vytvoriť celoeurópske hnutie, ktoré sa bude snažiť zmeniť EÚ?

Keď Fidesz opustil EPP alebo, ako my hovoríme, keď nás opustila EPP, bola pre nás dôležitá otázka, či sa budeme ďalej zúčastňovať na európskom straníckom živote. Rozhodli sme sa, že áno, aj preto, že európske stranícke zápasy majú odozvu v domácej politike. Túto výhodu sme nechceli prenechať našim protivníkom. Teraz si musíme vyjasniť, čo ideme dosiahnuť v európskej politike. Naša odpoveď je, že chceme zmeniť Brusel.
Čo to presne znamená?

Brusel v dnešnej podobe nedokáže poskytnúť správne odpovede na problémy ľudí. Príkladom toho bolo migrácia, ale presvedčivá nebola ani odpoveď Bruselu na finančnú krízu v roku 2008. My sme chceli Brusel zmeniť s EPP, ale tá sa na niečo také nebola ochotná podujať. Teraz musíme vytvoriť novú politickú komunitu, ktorá dokáže vplývať na Brusel, na čom pracujeme Poliaci, Maďari, Taliani, Španieli a mnohí ďalší. Na konci sa to prejaví v nejakom inštitucionálnom rámci.
Ak by v Taliansku vyhrala najbližšie voľby Liga, boli by ste pomerne silní, ale na celoeurópsky vplyv potrebujete ďalších spojencov, rátate aj s politikmi ako Marine Le Penová?

Spolupráca je vždy odrazom vôle viacerých hráčov. Ani jeden z nás nemôže mať požiadavku, že účastníci takejto spolupráce budú len subjekty jemu blízke. Do tejto spolupráce si neprinesie svojich spojencov len maďarský Fidesz, ale aj poľský PiS či Salvini. To treba akceptovať.
Tým chcete povedať, že do úvahy prichádza aj Marine Le Penová, voči ktorej ste boli kedysi odmietavý?

Táto možnosť je vo vzduchu.
Iliberálny štát
Pred niekoľkými rokmi ste začali hovoriť o tom, že budujete iliberálny štát. Mnohých to vyľakalo, lebo tento koncept vnímajú ako spochybnenie deľby moci, ktoré je typické pre pluralitné demokracie. Nie je to oprávnená obava?

Nie. Myslím si presný opak. Dnes neexistuje liberálna demokracia, ale liberálna nedemokracia. Je tam liberalizmus, ale nie je tam demokracia. Liberáli sa usilujú o názorovú hegemóniu. Tomu slúži politická korektnosť, s jej pomocou nálepkujú konzervatívcov a kresťanských demokratov a snažia sa ich diskvalifikovať. Ja s liberálmi vediem zápas o slobodu. Pričom som na strane slobody a oni na strane názorovej hegemónie.

Vaša otázka má však aj ďalší rozmer. Európe uplynulých sto rokov hrozili dve totalitné hrozby, národný socializmus a komunizmus. Odpoveďou bolo, že konzervatívci, kresťanskí demokrati a liberáli sa zomkli v mene obrany demokracie. Po roku 1990 sa vzdialili, lebo o dôležitých otázkach, ako rodina, migrácia, úloha národov, vzdelávanie, si myslíme niečo iné. V tomto zmysle som iliberálny, a preto som nepoužil slovo antiliberálny. Liberáli by v nás nemali vidieť iba nepriateľa. Sto rokov boli našimi spojencami.
Takto podané to znie ako samozrejmosť, ako si vysvetľujete, že ste tým pojmom a definíciou vyvolali takú negatívnu reakciu?

Pretože je to komplikované a dnešná moderná politika má s takouto nuansovitou debatou problém. Priestor pre politiku na báze argumentov sa zúžil. Moderná politika už nie je o presviedčaní, ale o sloganoch, heslách a mobilizácii. Preto je dnešná európska politika oveľa prostoduchejšia, ako bola pred tridsiatimi rokmi.
Čo by si o tvorbe iliberálneho štátu pomyslel Viktor Orbán z roku 1992, ktorý bol v opozícii voči národnokonzervatívnej vláde Józsefa Antalla a zastával aj antiklerikálne názory?

Každú politiku treba hodnotiť súradnicami danej doby. Aké boli vtedy súradnice? Boli tu postkomunistické strany, ktoré sa dostali do opozície, a nastúpili vládnuce konzervatívne strany. Vtedy bola otázka, či tieto nové strany dokážu zabrániť návratu postkomunistov k moci. Nás konzervatívci nevolali do vlády, preto sme zostali v opozícii. Ale nechceli sme prejsť na stranu postkomunistov. Pôvodná veľká liberálna strana k nim preskočila a spáchala morálnu a politickú samovraždu.

My sme nepreskočili, boli sme v opozícii aj voči konzervatívcom a bojovali sme aj proti návratu postkomunistov. Tomu sa, žiaľ, nepodarilo zabrániť. Viedlo nás to k tomu, že sme zjednotili všetky demokratické sily a v roku 1998 sme postkomunistov vytlačili z vlády. Samozrejme, v mnohých ideových témach sme sa odvtedy posunuli, ale existuje i kontinuita. Stáli sme na strane slobody a proti postkomunistom, toto sa nezmenilo.
Skúste povedať, v čom ste sa vy osobne zmenili počas tých tridsiatich rokov.

Je to ťažké povedať, vždy to bude z mojej strany zaujaté. Čo je to, čo dnes vieme a vtedy sme to nevedeli? Vieme, že úloha cirkví v spoločnosti je vyššia, ako sme vtedy predpokladali. Tiež vieme, že bez spolupráce stredoeurópskych krajín si nedokáže uchovať vlastnú suverenitu ani jedna z nich. V 90. rokoch to ešte také evidentné nebolo. Nepredpokladali sme tiež, že sa až natoľko obnaží realita západného modelu, ako sa to stalo v roku 2008 počas ekonomickej krízy. Vtedy sa otriasol ekonomický pilier Západu a následne počas migračnej krízy aj ten spoločenský.

There is an AI for that

Chat GPT

neural network

AI generator