A manifesto in 50 points

1. For everyone living in Germany, Article 1 of the Basic Law applies: „The dignity of man is inviolable.“

2. For us, there are no infidels! Everyone can believe in whatever they want – even Santa Claus.

3. Anyone who considers our constitution and our legal system as a collection of non-binding recommendations should leave Germany as soon as possible.

4. Anyone who wants to live here permanently must learn German. Only when we speak the same language will we understand each other.

5. Everyone can demonstrate peacefully in Germany for their convictions. Free speech does not include threatening people, assaulting them, throwing rocks, burning cars, or celebrating murderers.

6. We don't wear masks or veils; we look each other in the face (unless it's Carnival or Corona).

7. Respect and charity sustain our free society.

8. Against the backdrop of the darkest chapter in our history, Israel's security is a matter of German national interest! This means: Standing up for the security of the Jewish people is non-negotiable. Criticism of Israel's politics is, of course, allowed.

9. We say please and thank you.

10. We gladly shake hands as a greeting or farewell.

11. We see the police as „friend and helper,“ not as a repressive force or an enemy.

12. Many Germans eat pork. Of course, not everyone does. By the way: We have 10 million vegetarians or vegans because freedom also goes through the stomach.

13. The state has a monopoly on violence. Apart from the state-appointed agencies, nobody has the right to use violence against people or things.

14. We accept that our freely elected parliament sets the rules for our coexistence, which can be checked by independent courts.

15. Men are allowed to love men and women women. Whoever has a problem with that is the problem himself. Love and let love!

16. Even if someone feels neither male nor female, they are not persecuted or punished. In our country, citizens are allowed to think freely and live queer.

17. We don't see social services as employers but as institutions that help people in financial need, people who can't work. Not people who don't want to work.

18. We respect the judiciary because it judges without prejudice.

19. Women wear bikinis or bathing suits in the swimming pool. And if someone wants to swim naked in the Baltic Sea – that's okay too!

20. Women and men are equal in every respect.

21. Equality also in payment for work (we still have to catch up there)!

22. We discuss controversially and passionately, but we don't insult those with different opinions.

23. We are tolerant with the tolerant.

24. And we have no tolerance for intolerance!

25. We only use fireworks on New Year's Eve, so when it's allowed.

26. We don't burn flags of countries we dislike. That's a crime!

27. We respect every religion, but we clearly separate religion from state.

28. Women who have affairs are not ostracized, let alone beaten or stoned! In the event of a divorce, joint custody applies to the children. It doesn't matter who caused the marriage to fail.

29. You don't have to be a virgin to get married!

30. Those seeking protection from political persecution or war in Germany will find it. Even those who have no claim to it can often stay. We don't expect gratitude, even if it would be appropriate. But we do demand strict adherence to our laws and respect for our values and way of life.

31. We don't marry off children. And men can't have more than one wife.

32. Women decide – like men – for themselves how they dress, who they're friends with, whom they love, whether they'd rather go to a club or church, whom they vote for, and what profession they choose.

33. Germany is a country of grillers. After a picnic in the park, we take our trash with us.

34. Knives belong in our kitchens, not in our pockets.

35. We pay taxes because we know they are the foundation of the state.

36. When a woman says no to a man, it is final and absolute. Anything else constitutes sexual harassment or rape.

37. We expect everyone who can and is allowed to, to seek employment and provide for themselves – even if social assistance or citizen's income might initially be higher than the salary.

38. There is compulsory schooling in Germany. We believe in the importance of education and learning.

39. We give up our seats in buses and trains for the elderly and disabled.

40. Cheers, Germany! Beer and wine are part of our culture here. Respect it, and if you don't want to drink, don't.

41. How long or short a skirt is, is decided solely by the woman wearing it.

42. Those who cannot tolerate the caricature of politicians, celebrities, gods, or prophets are not in the right place in Germany.

43. The media question politicians, but we generally trust that the elected officials decide truthfully and for the people's welfare.

44. Honor does not mean the right of the strongest.

45. Respect and appreciation are just as natural in social networks as they are in supermarkets or offices.

46. We try to protect the environment and conserve resources. Sustainability is the future.

47. Germany has a heart for children. They are not beaten but promoted.

48. Catcalling, like whistling or calling out to women, is harassment.

49. Boys and girls can go on school trips together, participate in sports, and swim classes together.

50. We love life, not death.

Možno ste po voľbách frustrovaní. Možno vám je jednoducho smutno. Keď som sa podobne cítil pred istým časom ja, začal som si písať denník.

„Šoférujem po diaľnici, tma a mokro. Z auta predo mnou ktosi vyhodil cigaretu. Prsk! Spŕška iskier na asfalte, môj súkromný ohňostroj. O sekundu zase tma.“

To bolo minulý štvrtok. O pár týždňov skôr v mojom denníku stojí:

„Na ulici nad naším domom prasklo potrubie. Voda, ktorá z neho vytekala, bola čistá a tiekla nežným prúdom po ceste a chodníkoch, a keď sa na niektorom mieste rozliala viac doširoka, vyzerala ako tkanina, keď sa od jej hladiny odrážalo ranné svetlo. Vchádzali sme do toho toku a zase z neho vychádzali, zanechávajúc na asfalte mokré stopy. O minútku už prišli páni z vodární a začali ten malý zázrak zase dávať do poriadku.“

A na inom mieste, koncom leta:

„Stojím pri bufete na priehrade, čakám na dva hotdogy s kečupom. V ruke zvieram lístok s číslicami 151, a čakám, kedy pani z kuchyne zavolá moje číslo. „149,“ kričí pani, v ruke smažený syr. A znova. „149“. Nikto. Pridá sa druhá bufetárka, oplývajúca zvučnejším hlasom. Napokon pomáhajú aj hostia bufetu. „149,“ kričia rôzni neznámi ľudia na celé kúpalisko. Plavci na nafukovačkách k nám otáčajú prekvapené hlavy. Smažený syr, sirota, zatiaľ chladne.“

A dvadsiateho piateho augusta:

„Dcérka mi vraví: milujem šumenie stromov. Tak stojíme uprostred lesa, hlavy zaklonené, a dívame sa na šumenie stromov.“

Dvadsiateho ôsmeho septembra:

„Pavúčie vlákno letí voľne vo vzduchu nad lúkou, dlhočizné, štvormetrové.“

***

Možno ste po voľbách frustrovaní. Možno vám je jednoducho smutno. A možno máte zlosť. Keď som sa podobne cítil pred istým časom ja, začal som si písať denník.

Prísne pri tom dodržiavam dve pravidlá. Po prvé, zapisujem si len dobré veci. Všetko, čo ma poteší, inšpiruje, ohromí svojou krásou, rozveselí.

Druhé pravidlo: netriedim, nesúdim, neškrtám. Zapisujem si všetko bez ladu a skladu, najlepšie hneď za čerstva. A je mi jedno, či ide o maličkosť, akou je motýlik, ktorého sme zachránili z mláky, každodennú banalitu, akou sú palacinky s javorovým sirupom na raňajky, či o prchavý okamih, akým je fľak svetla, ktorý sa náhle objavil na hladine rybníka. Nič mi nie je príliš nepatrné.

Je až prekvapujúce, ako veľmi mi tieto zápisky proti depresii a frustrácii pomáhajú. Jednak si viac všímam všetko dobré a pekné, čo ma stretne. (Inak by predsa nebolo čo zapísať.) A keď si zase raz za čas sadnem a čítam, čo som za posledné mesiace zaznamenal, vidím, aké pekné a bohaté dni som prežil, i keď moja hlava so svojimi občasnými temnými sklonmi si to môže pamätať inak. Denník je mi dôkazom, že aj tie ťažšie časy sú plné drobných radostí.

***

Po istom čase, keď sa mi zápiskov nazbieralo štatisticky významné množstvo, som sa rozhodol zahrať na vedca, text čo najobjektívnejšie preskúmať a zistiť tak, čo mi vlastne najčastejšie robí radosť. Tu sú výsledky:

V denníku je veľa vtipných zážitkov s našimi deťmi. Sú tam pekné chvíle s mojou ženou. A tiež bezstarostné momenty s kamarátmi. Potom pozorovania života na ulici: pani s oslnivo bielymi vlasmi, spiaci opilec, smejúca sa predavačka. A, samozrejme, príroda: jej farby, tvary, pohyby, svetlo, priestor. Chuť smrekovej živice, smiešny beh vyľakanej sliepky.

Prekvapilo ma, že medzi zápiskami nie je takmer nič o práci, i keď ňou trávim celkom dosť času. Všetky tie hodiny za počítačom v texte takmer nezanechali stopu. V denníku nie je ani nič o peniazoch, zmluvách, pracovných úspechoch a neúspechoch, poistení, či o pohyboch na akciovom trhu.

Snažil som sa tiež nájsť niečo o politike. Objavil som len dve či tri letmé zmienky, nič viac.

O Ficovi som nenašiel ani slovo.

Členovia vládnucich dynastií, slovesné tvary a kvadratické rovnice – to sú príklady typických školských vedomostí. Nebudeme sa teraz zaoberať otázkou, či sa majú vyučovať aj naďalej alebo ich treba nahradiť niečím modernejším.

Namiesto toho vám ukážeme desať užitočných vecí, o ktorých sa počas všeobecného vzdelania zrejme nedozviete nič.

Mohlo by ich byť omnoho viac než desať, nie je to žiadny ustálený výber. Nejde o žiadne tajné ani zložité veci. Sú len prehliadané.

Niektoré majú teoretický charakter a učí sa o nich na univerzitách, iné sú skôr radou ako od múdrej starej mamy. Ich spoločnou vlastnosťou je, že keď sa o nich v dospelosti – niekedy až v starobe – konečne dozviete, uvedomíte si, aké dobré by bolo vedieť ich skôr.

1. Väčšina ľudí o vás vôbec nepremýšľa

Takmer každý má niekedy pocit, že je všetkým na očiach, že je centrom pozornosti, po ktorej môže ľahko nasledovať odsúdenie alebo výsmech. Je to ilúzia.

V skutočnosti o vás premýšľa len niekoľko ľudí: rodičia, súrodenci, niekoľko blízkych priateľov, ktorých zrátate na prstoch, a obvykle na to stačí jedna ruka. Všetkým ostatným ste – povedzme si to na rovinu – viac-menej ukradnutí. Na sociálnych sieťach to platí dvojnásobne.

I keď náhodou niekedy zaujmete svoje širšie okolie – či už v dobrom, alebo v zlom -, vydrží to zvyčajne zopár minút. Potom príde ďalší podnet a váš úspech či neúspech je zabudnutý… pokiaľ ho nebudete sami dookola pripomínať svojím zlým správaním.

Iste poznáte výraz attention whore, prekladať ho nebudeme, po slovensky znie veľmi nepekne. Trochu pozornosti získate len vtedy, keď si ju budete nepretržite vynucovať. Čo je veľká hlúposť.

Správa, že väčšine ľudí na vás nezáleží, je na prvý pohľad možno šokujúca, ale keď sa nad tým zamyslíte, zistíte dve veci: po prvé, že to je pravda (poctivo si zrátajte, o koľkých ľuďoch premýšľate vy sami), a po druhé, že je to dobre. Dáva vám to slobodu.

Vynikajúci fyzik Richard Feynman dal svojmu životopisu názov Hádam ťa netrápia názory druhých ľudí?. Nerobte si s nimi starosti ani vy – hlavne preto, že takmer neexistujú.

2. Väčšina práce je tímová

V škole je práca v skupine výnimkou, ktorú si občas vyskúšate. Všade inde je pravidlom. Ako dobre viete vychádzať s inými ľuďmi, je spravidla ešte dôležitejšie než to, čo viete odborne.

Existujú ľudia, ktorí sú bystrí, usilovní, a napriek tomu si nenájdu dobrú prácu. Nezapadnú. Nedokážu spolupracovať. Nechápu nutnosť kompromisov. Potrebujú za každú cenu vyhrávať, byť najlepší. Hovoria častejšie „ja“ než „my“, a keď sa niečo nepodarí, hovoria „oni“.

Dávajte si pozor, najmä v prípade, že máte na niečo veľké nadanie. Sami pôjdete rýchlejšie než s tímom, ale ďalej sa nedostanete. Narazíte na hranicu, cez ktorú to bez spolupráce nejde.

3. Informácie sa líšia svojou kvalitou

Na začiatok pokojne zabudnite na pojmy fake news, hoax, dezinformácie, trolling, propaganda či spravodajská hra. Zbytočne to komplikujú.

Pre nepravdivé informácie všetkého druhu väčšinou stačia dve označenia: omyl a lož. Aký je medzi nimi rozdiel, vie každé malé dieťa. Lož je úmyselná a vedomá, omyl ani jedno z toho. Kto chce rozumieť svetu okolo seba, musí mať dobré skóre pri rozlišovaní medzi pravdou, omylom a lžou.

Často sa stretnete s nejakou ich kombináciou. Aj tá sa dá posúdiť jednoducho. Lož plus pravda rovná sa lož. Omyl plus pravda rovná sa menší omyl.

Existuje jednoduchá otázka, ktorá vás pri posudzovaní pravdivosti vždy posunie výrazne ďalej. Môžete ju položiť buď tomu, kto vám informáciu prináša, alebo sami sebe. Znie: Ako to vieš?

Bolo to napríklad vo videu na YouTube? Kto ho natočil – je to niekto, koho poznáš, komu dôveruješ, alebo úplne neznáma osoba? Odvoláva sa na zdroje svojich informácií alebo jednoducho len niečo tvrdí? Tvrdí niečo podobné ešte niekto iný?

Taká úvaha nie je nič ťažké. Keď si na ňu raz zvyknete, pobeží vám v hlave úplne automaticky. Veľa ľudí ráta s tým, že ste príliš leniví zamyslieť sa. Neuľahčujte im to.

4. Dokazovanie nezmyslov je asymetrický problém

Povedať, že ľudia nikdy nepristáli na Mesiaci, že všetky správy a televízne reportáže o letoch Apolla sú podvod, je veľmi ľahké. Nezaberie to ani pár sekúnd.

Dokázať opak dobrými argumentmi je omnoho prácnejšie. Musíte si vyhľadať informácie, premyslieť si ich, vopred odhadnúť námietky a nájsť na ne odpovede. Zaberie vám to veľa času. Budete mať pocit – a právom -, že by ste ho mohli venovať niečomu príjemnejšiemu a užitočnejšiemu.

Táto asymetria nastane vždy. Klamať je ľahké, dokazovať klamstvá je nevďačná drina. Keď je lží veľa, nedá sa to už vôbec stihnúť. Preto je svet okolo nás taký, aký je – plný nezmyslov a klamstiev, ktoré už nikto nemá silu vyvracať. Jediným naozajstným riešením je vzdelanie.

Tak ubudne ľudí, ktorí veria nezmyslom.

5. Veda funguje

Na prírodných vedách nie je najdôležitejšie to, že vďaka nim vieme, prečo je nebo modré, ako liečiť tuberkulózu, že umožňujú riadiť robota pracujúceho na Marse a vyrobiť čip do vášho mobilu. Najdôležitejšia je metóda, ktorou to všetko dosahujú.

Tá spočíva v neustálom pochybovaní a overovaní. Vedci často vymýšľajú, ako spochybniť, čo zistili. Keď sa im to nepodarí, považujú svoju teóriu za dočasne platnú, vždy si však ponechávajú možnosť, že ju nahradí iná, lepšia – čo sa väčšinou nakoniec stane. Prečítajte si nejaké dejiny fyziky či biológie, sú to fascinujúce príbehy.

Touto prácnou a pomalou metódou veda dospieva k pomerne spoľahlivým poznatkom. Lepšiu metódu spoznávania sveta ľudstvo nemá.

Vedci sa často mýlia a niektorí z nich klamú – ako všetci ľudia. Použitá metóda však zaručuje, že jedno aj druhé vyjde najavo, len to niekedy chvíľu trvá. To, čo nájdete v učebniciach, sú vedecké poznatky, ktoré prešli mnohými zaťažkávacími skúškami, a preto sa môžeme na ne spoľahnúť.

To, čo každý deň vzniká v laboratóriách, nie je ani zďaleka také isté. Keď čítate v médiách o prevratnom objave, uvedomte si, že ho väčšina tých skúšok ešte len čaká.

Bez určitej znalosti prírodných vied je dnes už nemožné rozumieť svetu. Problémy ako umelá inteligencia, klimatická kríza, genetické inžinierstvo či budúcnosť energetiky sa týkajú všetkých, názor si na ne však môže urobiť len ten, kto chápe aspoň základné princípy.

Ostatní musia slepo veriť, čo nie je dobrá situácia.

6. Nie, nezhoríme tu

Klimatická kríza je obrovský celosvetový problém. V tejto chvíli je to najťažšia úloha, ktorá stojí pred vašou generáciou – hovorím „v tejto chvíli“, pretože, bohužiaľ, nikdy nevieme, či nenastane nejaká ešte väčšia a naliehavejšia kríza. Pokiaľ niekto tvrdí, že klíma problém nie je, mýli sa alebo klame.

Taktiež sa však mýlia alebo klamú tí, ktorí hovoria, že sa blíži koniec sveta, zánik civilizácie, že všetci čoskoro zhoríme, že život na Zemi nemá budúcnosť a všetko je stratené. Nie je to pravda. A je to veľmi nebezpečný názor, pretože je demoralizujúci. Vedie k zúfalstvu, k beznádeji, a to je to posledné, čo teraz potrebujeme.

Svet bude fungovať aj po vzostupe teploty o ďalšie dva alebo tri stupne. Inak než teraz, ťažšie, s mnohými nepríjemnými a nebezpečnými zmenami, ale fungovať bude, ďalej sa budú rodiť deti, ľudia budú chcieť ďalej žiť.

Správnou reakciou nie je zúfalstvo, ale odvaha, pracovitosť, vzdelanie, vynaliezavosť. Musíme vymýšľať, ako sa prispôsobiť tej časti zmeny klímy, s ktorou už nič nenarobíme, a ako zastaviť jej pokračovanie. Potrebujeme bystrých a motivovaných ľudí, nie emocionálne trosky.

Prehráme len v prípade, ak to sami zabalíme.

7. Zaujímajte sa o politiku

Ľavica, pravica, rozpočet, inflácia, EÚ, NATO. Nie je na tom vôbec nič zábavné. Ale je to prostredie, v ktorom žijeme, a nerozumieť svojmu prostrediu je neprijateľný luxus.

Čím menej ľudí chodí voliť, tým väčšiu váhu má hlas tých, ktorí to robia. Nechávate ich tak rozhodovať o sebe, o svojich životoch. Čím menej ľudí rozumie tomu, čo politici robia, tým ľahšie im prechádzajú menšie aj väčšie zlodejiny.

Žijeme v celkom príjemnej demokratickej krajine s veľkou mierou slobody.

Napriek tomu nemáme zákon o manželstve pre všetkých, často sa mlčky toleruje rasizmus, dostať sa na obyčajnú strednú školu môže byť neriešiteľný problém a celkovo vzaté, v žiadnej oblasti života spoločnosti nemá naša krajina uspokojivý dlhodobý plán. A nebude ho mať, pokiaľ k tomu politikov niekto neprinúti. Tým niekým môže byť len vaša generácia.

Ak sa na to vykašle, kašle sama na seba.

8. Bayesovo pravidlo

Niektorí influenceri na sociálnych sieťach zarábajú veľké peniaze. Aké pravdepodobné je, že sa to podarí aj vám? To je, samozrejme, ťažké odhadnúť, ale keď sa pozeráte len na tých úspešných, ľahko svoje šance preceníte. Nevidíte totiž všetkých tých, ktorí to skúsili, ale neuspeli. Je ich iste viac než úspešných, zrejme omnoho viac.

Bayesovo pravidlo je matematický vzorec, ktorý vymyslel anglikánsky duchovný Thomas Bayes a presnú podobu mu dal francúzsky matematik Pierre-Simon Laplace. Patrí k základom výpočtu pravdepodobnosti, vzorec si však teraz odpustíme – kto sa o matematiku zaujíma, môže si ho nájsť a oceniť jeho eleganciu.

Základ bayesovského uvažovania sa zaobíde bez počítania. Ide predovšetkým o to uvedomiť si, že to, čo okolo seba vidím, nie je všetko, čo existuje. A pokiaľ chcem posudzovať pravdepodobnosť javu, o ktorom viem málo, musím vziať do úvahy nielen to, čo vidím a poznám, ale aj to, čo je pre mňa neviditeľné.

Úzko s tým súvisí známe vedecké pravidlo, že mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne dôkazy. Kto ma chce presvedčiť o niečom, čo odporuje väčšine mojich doterajších poznatkov, musí mať odpoveď aj na to, prečo tie poznatky až dosiaľ stačili a dobre fungovali.

9. Occamova britva

Keď objavím v pšeničnom poli dokonalý kruh klasov pritlačených k zemi, môže to byť stopa po pristátí lietajúceho taniera, pozostatok práce poľnohospodárskeho stroja alebo dielo nejakého vtipkára.

Viliam z Ockhamu, anglický františkánsky mních, ktorý žil pred sedemsto rokmi, by nám poradil, nech lietajúci tanier vypustíme z hlavy.

Prečo? Pretože razil zásadu, že ak pre nejaký jav existuje viac vysvetlení, máme vždy dať prednosť tomu jednoduchšiemu. Nemáme zavádzať nové pojmy tam, kde to nie je absolútne nutné. Pokiaľ si dokážeme predstaviť vtipkárov v obilí, neťahajme do svojich predstáv mimozemšťanov.

O „britve“ sa hovorí preto, že akoby odrezáva z našich úvah všetko nadbytočné. Nie je to absolútne platné pravidlo. Občas sa stáva, že pekné jednoduché vysvetlenia zlyhávajú. Potom je potrebné objaviť to zložité.

V bežných denných situáciách však ide o výbornú pomôcku. Umožní nám držať sa nohami pri zemi, nezamotať sa do zložitých teórií. Modernou formuláciou Occamovej britvy je takzvané pravidlo KISS (Keep it simple, stupid!).

Dobrým doplnkom je princíp, ktorému sa hovorí Hanlonova britva: nehľadajte zlý úmysel tam, kde je postačujúcim vysvetlením obyčajná ľudská hlúposť. Podobných britiev existuje ešte viac. Stojí za to zoznámiť sa s nimi.

10. Chestertonov plot

Dajme tomu, napísal britský spisovateľ G. K. Chesterton, že idete po ceste, pozdĺž ktorej je vztýčený plot. Vyzerá úplne zbytočne, len prekáža. Mal by sa zbúrať, napadne vám. Nebúrajte ho, radí Chesterton, pokiaľ si nezistíte, prečo ho postavili.

Všeobecnejšie: predtým, než niečo zmeníte, by ste mali vedieť, prečo sa to robí terajším spôsobom. Možno na to existuje veľmi dobrý dôvod, ktorý len nie je na prvý pohľad zjavný.

To je konzervatívne pravidlo, ostatne jeho autor bol konzervatívny človek a kniha The Thing, v ktorej podobenstvo o plote uviedol, má podtitul „Prečo som katolíkom“. Problém s Chestertonovým plotom spočíva v tom, že sa dá použiť na obhajobu zlých alebo prinajmenšom beznádejne zastaraných vecí.

Lenže zle sa dá zaobchádzať s každou radou. Táto je niekedy dobrá, inokedy nie. Je dosť často dobrá na to, aby stálo za to o nej vedieť, a dosť často zlá na to, aby ste ju nepovažovali za pevné pravidlo.

Keď sa púšťate do sveta, nikdy nebudete vybavení na všetko. Nebudete mať všetky znalosti, všetky rady, všetky nástroje. Budete na tom rovnako ako všetci pred vami. A keď prídete k plotu, budete sa musieť sami rozhodnúť, či ho strhnúť alebo ponechať.

Strávil som v Jaroslavli asi tri týždne. Prespával som v byte kamaráta, ktorý ešte pred vojnou odišiel vzhľadom na politiku do Ameriky a tam si požiadal o azyl. Obvolal som svojich známych, niektorí priviedli ešte svojich známych, celkovo som sa rozprával s desiatkami ľudí. Presvedčil som sa, že podobne ako na Slovensku aj u nás mnohí ľudia žijú v názorových bublinách.

Keď niekto vojnu odmietal, tak si myslel, že rovnako ju musia odmietať aj všetci normálni ľudia. O tých druhých hovoril, že sú to „putinisti“, „rašisti“ (slovná hračka kombinujúca slová Rus a rasista) a „zetnici“ (podľa symbolu invázie, písmena Z). Ľudia podporujúci vojnu si zase mysleli, že rovnako ako oni musí zmýšľať každý, kto nie je zradca alebo egoista. Len sa mi potvrdilo, že nie je potrebné denacifikovať Ukrajinu, ale Rusko.

Čím prívrženci vojny Putinovu agresiu obhajovali?

Podobnými frázami, aké môžete počuť aj od slovenských priaznivcov Putina: Krym je ruský, Kyjiv je ruský, Ukrajinci by sami chceli byť Rusko, keby ich Západ nezmanipuloval, a kde som vraj bol osem rokov, keď Ukrajinci zabíjali ľudí na Donbase. A opakovane zaznievalo, že keby Putin neurobil svoju špeciálnu vojenskú operáciu, tak by na Ukrajine už boli Poliaci. Toto mi napríklad hovorila moja dlhoročná susedka.

Zase Poliaci? Tí Poliaci nejako rezonujú. 

Vyzerá to tak, že kremeľská propaganda si v poslednej dobe berie Poľsko do úst už skoro tak často ako Ameriku.

Cestovali sme cez tie „oslobodené územia“ na juhu Ukrajiny a bolo to depresívne. V autobuse sedeli samí dovolenkári, obyvatelia Doneckej oblasti, ktorí si šli oddýchnuť na Krym. Prechádzali sme okolo Mariupola, Melitopola, všade checkpointy, tanky, vojaci. A títo ľudia to brali akoby nič. S batožinou a malými deťmi cestovali na prázdniny.

dakujem id ruzbach za jazykovu korekturu

Rozpráva príbehy a jeho názory o tom ako sa (bohatí) ľudia rozvádzajú. Občas zaujímavé, občas machovské, ale vcelku realistické.

SM-A300-FU

Up to Android 10

Na to, abych Prigožinovi fandila, jsem ho asi poslouchala i četla moc dlouho. Přečetla jsem snad všechny jeho posty na Telegramu od roku 2019. Je to netvor. Nikdy mě nikdo tak nekonsternoval jako on, a to jsem sledovala ty různé netflixové rozhovory se sériovými vrahy.

Jestli to nějak oslabí ruskou armádu na Ukrajině, fajn, to je příjemný vedlejší účinek, ale celkově, poté, co jsem Prigovi věnovala půl roku života a opravdu mě bavilo překládat všechny ty jeho frky, si teda nepřeju, aby vládnul čemukoliv. A je naprosto děsivé, že země v nespravedlivé a destruktivní válce vyprodukuje namísto mírového hnutí tohle. Totální lidskou patologii.

Cyklotrasa Partizánska – Cesta mládeže je už v realizácii. Stavebné mechanizmy už pracujú na Ceste mládeže, od pondelka 12. júna sa začnú práce na Partizánskej a o pár dní sa začne pracovať aj na Mierovom námestí, kde vznikne napojenie na aktuálne budovanú cyklotrasu Družstevná – Radlinského.

Cyklotrasa v celkovej dĺžke 2 768 metrov bude samostatne obojstranne vedená a bude prechádzať zastavaným územím.  Spojí ulice Partizánska, Ľuda Zúbka, Námestie SNP, Mierové námestie, Veľkomoravskú a Cestu mládeže.  Na niektorých miestach sa zrekonštruujú aj časti priľahlých ulíc a chodníkov. Pribudne aj nová zeleň v podobe 130 stromov.  

Stavebné práce budú sprevádzať dočasné dopravné obmedzenia, preto prosíme verejnosť o ich rešpektovanie. Všetkým účastníkom cestnej premávky ďakujeme za trpezlivosť.

Koncept prvého a druhého Izraela poukazuje na jednu z deliacich línií izraelskej židovskej populácie. Veľmi zjednodušujúco, ale na potreby tohto textu postačujúco sa dá povedať, že prvý Izrael je liberálny, sekulárny, svoju vzdelanosť odvádza od osvietenstva a v zásade má vyšší životný štandard. Platí však pomerne vysoké dane, počíta sa s jeho solidaritou, posiela svojich synov a dcéry do armády a zostáva do stredného veku v záložnej službe.

Druhý Izrael je pobožný, chudobnejší, menej tolerantný, viac uzavretý, s mentalitou geta a strachu zo všetkého nežidovského, sekulárneho a liberálneho. K svojim politickým zástupcom je lojálny, vidí v nich záruku, že sa nič nezmení a že bude o neho postarané. Pobožné politické strany túto lojalitu odplácajú tak, že sa naozaj bijú za agendu svojich ľudí, hoci to aj štát stojí obrovské peniaze.

Valéria o sebe tvrdí, že v sexualite je veľmi otvorená a rada skúša nové veci. Považuje sa za polyamorickú osobu, čo znamená, že nemá problém viesť viaceré rovnocenné romantické vzťahy naraz.

Zo zvedavosti už vyskúšala aj sex v trojici. Bolo to v čase, keď bola single, neskôr aj vtedy, keď mala priateľa.

„Moja prvá skúsenosť sa udiala, keď som cestovala v zahraničí. Oslovila ma jedna žena cez sociálnu sieť, lebo videla môj profil na Tinderi, a napísala mi, že by sa s priateľom so mnou radi stretli na drinku. Stretnutie potom viedlo k intímnostiam v trojici, nakoniec to však nedopadlo úplne dobre. Mala som pocit, akoby to robila len pre to, že to chce on, a zdalo sa mi, že ani nemali vykomunikované pravidlá, takže sa pri tom celom nakoniec pohádali,“ opisuje Valéria (26). Nie je to jej skutočné meno, redakcii o svojej skúsenosti vyrozprávala pod podmienkou anonymity.

Dotyčná žena Valérii povedala, že to bola pre dvojicu jedna z prvých takýchto skúseností a zrejme ešte potrebuje čas na to, aby ju spracovala.

Sex v trojici je podľa prieskumov jednou z najbežnejších erotických fantázií. Mnohí sa k nej nikdy neodhodlajú a túto predstavu ponechajú len v imaginatívnej rovine.

Iní ju zase vnímajú ako formu experimentovania a niektorí aj ako prostriedok záchrany – pred monotónnosťou či úpadkom sexuálneho života a dokonca vzťahu.

Vpustiť si do intímnej sféry, ktorá v drvivej väčšine zostáva uzavretá pre dvoch ľudí, niekoho ďalšieho, však niekedy chce odvahu. Psychologička Denisa Derevjaniková, ktorá v rámci svojho doktorandského štúdia skúmala pohnútky ľudí, ktorí vstupovali do polyamorických a nemonogamných vzťahov, hovorí, že niektorí z takýchto rozhodnutí môžu profitovať, iným môže ublížiť. Rovnako to platí aj o sexe v trojici.

„Niekedy sa stáva, že ľudia majú veľké očakávania a tie sa napokon nenaplnia. Je mnoho vecí, o ktorých ľudia pred vstúpením do otvorených vzťahov nerátali – rôzne ataky na sebaúctu, zvládanie žiarlivosti, boj so sociálnou stigmou, prípadne sa vynoria úplne nové typy problémov,“ vraví.

Ľudia podľa nej naozaj veria, že ak sa sexuálne otvoria ďalším ľuďom, môže to ich partnerstvám pomôcť.

„Pravdou je, že niektorým ľuďom to vzťahy naozaj zachráni. Týka sa to najmä partnerských vzťahov, v ktorých sú pre túto cestu obaja vnútorne rozhodnutí a nejde o kompromis, ako napríklad vyhovenie partnerovi či podvolenie sa zo strachu, aby oňho osoba neprišla,“ vysvetľuje.

Ak majú takíto ľudia vybudovanú aj vysokú mieru vzťahovej intimity a vedia o veciach otvorene komunikovať, sú podľa psychologičky na dobrej ceste k tomu, aby im otvorenie vzťahu prispelo k vzťahovej aj individuálnej spokojnosti.

Nie je to ako v pornofilmoch

Tridsaťsedemročný Matúš získal prvé skúsenosti s nemonogamným sexom asi pred desiatimi rokmi. Aj on hovorí, že je človek s otvorenou mysľou, hoci k tomuto nastaveniu sa musel dopracovať kladením si správnych otázok – kto vlastne nastavil pravidlá povinnej monogamie?

„Veľmi by som chcel mať krásny monogamný vzťah, ale zároveň som otvorený tomu, aby ľudia mohli skúšať, čo chcú, bez toho, aby ich za to niekto odsudzoval. Hlavne, keď vidím, ako žijú v partnerstvách, no zároveň pokukujú aj po iných a boja sa o tom hovoriť,“ hovorí Matúš. O svojej skúsenosti porozprával pod podmienkou, že redakcia nezverejní jeho priezvisko, keďže by mu to mohlo uškodiť v pracovnej sfére.

Matúš sa aj so svojou bývalou partnerkou zhováral o tom, že by do sexuálneho života prizvali niekoho tretieho, keďže obaja rátali s tým, že skôr či neskôr sa do niekoho zahľadia.

„Povedali sme si, že si my sami nájdeme k sebe niekoho spoločného – či už muža, alebo ženu, ale aby sme s tým obaja súhlasili,“ opisuje.

Hľadať niekoho „do trojky“ však pre nich nebolo také ľahké. Nevyužívali žiadnu aplikáciu, priateľov sa báli osloviť, keďže nevedeli, ako zareagujú. Ich vzťah sa napokon skončil rozchodom skôr, než svoje plány stihli zrealizovať.

Matúš však sex v trojici zažil viackrát mimo vzťahov. Prvú skúsenosť mal s dobrým kamarátom, ktorý hľadal niekoho so svojou partnerkou. „Debatovali sme o všetkom možnom a prišiel za mnou s touto ponukou. Bola to výzva, keďže sme sa poznali spoločensky, ale nie intímne, no vraveli sme si, že sme dostatočne zrelí na to, aby nás prípadný neúspech kamarátsky nevzdialil. Od návrhu k realizácii to aj tak trvalo asi polroka,“ spomína. Pri prvej skúsenosti sa jeho kamarát iba díval.

„Povedal mi, aby som prišiel, ale že on bude iba pozorovateľ. Potom mám pokojne odísť a oni budú pokračovať. A tak aj bolo. Bolo to veľmi zaujímavé, tajomné, pre mňa nové. Bol som veľmi nervózny, no navodili príjemnú atmosféru a ďalšie razy už sme sa zapojili všetci naraz.“

Keď neskôr hovoril o tejto skúsenosti s inými ľuďmi, mnohí mužskí kamaráti reagovali, že asi musí byť gej, keď mal sex v trojici aj s mužom. „Narážky boli rôzne. Ale nechápem, prečo by to mal byť problém a čo má byť, že som nahý v prítomnosti iného muža.“

Od začiatku vraj preňho išlo najmä o nové, vzrušujúce a nepoznané zážitky. Zažil však aj prípady, ktoré dopadli menej pozitívne. Raz mal sex s dvomi ženami, ktoré v tomto smere nemali veľa skúseností a málo spolu interagovali.

„Nie je to ako v pornofilmoch, že sa všetci naraz zabávajú. Chýbala tam komunikácia a ich vzájomná spolupráca, iba čakali, čo sa bude diať, takže tento zážitok by som si nezopakoval. V každom prípade vždy hovorím, že keď s niekým začínate, či už je to vzťah alebo kamarátstvo s výhodami, najdôležitejšia je komunikácia – povedať si, čo komu vyhovuje a čo nie. Hlavne sa nehanbiť,“ odporúča.

Matúš tvrdí, že mu veľmi záleží na dôvere a na tom, aby si s ľuďmi sadol aj po ľudskej stránke. „Ak som sa s osobou predtým nepoznal, vždy som sa snažil aspoň o jedno čisto komunikačné stretnutie, kde sme sa spoznali ako ľudia a spoločne rozobrali nielen túto tému. Treba si budovať dôveru. Nešiel by som do toho, ak by to mali byť dvaja úplne cudzí ľudia a rovno by sme sa mali stretnúť niekde na byte. To by som, obzvlášť ženám, neodporúčal.“

Raz takto navrhol sex v trojici svojej kamarátke s výhodami, ktorá bola pozitívne naladená voči novej skúsenosti. Zavolal svojho kamaráta a najprv sa všetci porozprávali. „Chceli sme zistiť, či si sedíme a zároveň aby aj ona pochopila, že nie sme žiadni hulváti a násilníci a ak by jej čokoľvek nevyhovovalo, prípadne sa na to necítila, okamžite by sme to stopli. Súhlas je pre mňa z pozície muža voči žene kľúčový, nechcem robiť nič, čo by ďalšie osoby nechceli,“ zdôrazňuje Matúš.

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/23178557/sex-v-trojici-je-casta-fantazia-no-nie-je-pre-kazdeho-traja-ludia-opisuju-svoje-skusenosti.html?ref=njct

Žiarlivosť treba vykomunikovať

Dvadsaťosemročná Barbora hovorí, že sex v trojici má rada a vyskúšala si ho niekoľkokrát, keď bola vo vzťahoch. „Na začiatku som do toho išla veľmi opatrne, lebo som sa musela sledovať, ako veľmi žiarlim,“ hovorí o situáciách, keď videla svoju partnerku s iným mužom. Obe sú bisexuálne.

„Musela som byť istá, že lásku cíti len vo vzťahu ku mne a s tým druhým človekom je to len fyzické,“ vysvetľuje Barbora. Redakciu požiadala o nezverejnenie priezviska, keďže pracuje ako psychologička a pred klientelou si chce chrániť súkromie.

„Všetci tí muži boli naši kamaráti, nikto cudzí. V zásade išlo najskôr o spontánny nápad alebo sa to vyvinulo niekde pri pive a podobne. Vopred sme síce nemali určené pravidlá, čo bol asi trochu risk, ale počas toho a aj následne sme sa rozprávali, najmä keď som prvýkrát žiarlila. Nakoniec však všetko dobre dopadlo,“ opisuje.

Barbora vraví, že sexuálne experimentovanie v trojici bolo najmä pocitové a spontánne. „Hlavne sme sa snažili vzájomne a aj s daným kamarátom dohodnúť, či máme chuť do toho v ten večer ísť, alebo nie. Aby sa nestalo, že jedna z nás ho pozve a druhá nebude chcieť,“ spomína.

Jej partnerku bavilo najmä to, keď videla Barboru s niekým iným a to sa postupne naučila aj Barbora.

„Je to potom neuveriteľná sloboda – aj vo vzťahu samom osebe, ale tiež vo vzťahu k sebe a k svojmu telu. Naposledy som sa cítila ako najviac sexi bohyňa a ešte dlho som z toho čerpala energiu. Je to pre mňa oslava tela, ľudskej prirodzenosti a lásky.”

Pomohlo jej to tiež uvedomiť si, kde je deliaca čiara medzi tým, keď naozaj niekoho miluje a je pre ňu ten človek dôležitý, a keď je iba pobláznená chémiou.

Prečo to ľudí láka?

Za túžbou okúsiť sex za hranicami monogamného vzťahu stojí potreba sexuálneho dobrodružstva, naplnenia skrytých potrieb či túžba po sebaskúmaní.

„Takáto túžba sa môže týkať napríklad ľudí, ktorí dlhodobo fungujú v partnerskom vzťahu. V mnohých monogamných partnerstvách totiž môže dôjsť k ústupu vášne po tom, ako sa medzi partnermi vytvorí emocionálna väzba sprevádzaná pocitom bezpečia,“ vysvetľuje psychologička Derevjaniková.

Len čo po zhruba dvoch rokoch vzťahu odznie pocit vášnivej lásky, u ľudí sa začína vynárať túžba po jej opätovnom naplnení.

„Ľudia si takýmto spôsobom môžu uspokojovať rôzne potreby, akými sú napríklad prežitie sexuálnych scenárov, ktoré si neskúsili v monogamnom vzťahu, naplnenie túžby po sexuálnej rôznorodosti či naplnenie bisexuálnych fantázií.

Prípadne pre niektorých jedincov ide aj o uspokojenie ,narcistickejších‘ potrieb – napríklad ak muž v jednom čase uspokojí viacero sexuálnych partneriek, môže to priaznivo pôsobiť na jeho sebavedomie.“

Túžba po skupinovom sexe je však pomerne rozšírený fenomén aj u single osôb. Podľa psychologičky sa najmä ľudia v mladom veku nechcú tak skoro viazať. Do dlhodobých partnerských vzťahov chcú vstúpiť až vo vyššom veku. Navyše formovať podobné fantázie môžu napríklad aj pornografia, sociálne siete či tlaky okolia.

„V porne je široká škála videí, v ktorých sa skupinový sex odohráva. Je preto dôležité, v akom štádiu vývinu má človek k pornografii prístup, aké konkrétne obsahy v nej vyhľadáva a koľko času pri nej trávi. Vzniká totiž potenciálne riziko, že sa človek naučí chápať sex len ako prostriedok na uspokojenie biologicky podmienenej sexuálnej túžby, pričom mu nepridá ďalší význam – ako napríklad, že si v ňom ľudia prejavujú aj lásku a prehlbuje sa ním vzťahová intimita,” upozorňuje psychologička.

Ľudia s takto vyformovanou sexualitou podľa jej slov môžu následne vnímať svojich sexuálnych partnerov len ako objekty pre uspokojenie sexuálnej túžby, čím ich môžu aj traumatizovať.

Nebude to fungovať, ak to chce len jeden

Valéria hovorí, že skúsenosť so sexom v trojici má aj s jednou zo svojich kamarátok. „To, čo máme medzi sebou, sa ťažko opisuje. S niekým to skrátka ,klikne‘. Nemáme potrebu to nejako často opakovať, ale keď sa to stane, tak si to užijeme. Raz sme boli s jej partnerom, raz s mojím,“ hovorí.

Priateľstvo im tieto skúsenosti vraj nijako nepokazili. Iba raz sa stala situácia, keď sex v trojici nebol podľa slov Valérie úplne vyvážený a jedna z nich sa cítila byť vynechaná. „Ale nepohádali sme sa, normálne sme si to vykomunikovali.“

Nastavenie pravidiel a komunikácie je podľa nej dôležité.

„V minulosti som mala aj partnera, s ktorým sme mali sex v trojici a raz dokonca aj vo štvorici. Jeden z týchto zážitkov je aj môj zatiaľ najobľúbenejší – keď som takto mala dvoch sexuálnych partnerov naraz. Mali sme veľmi otvorený vzťah a dohodli sme sa, že si môžeme robiť s kým chceme a čo chceme, ak dodržíme určité pravidlá,“ vraví.

Pravidlom číslo jeden bolo vždy sa chrániť pred sexuálne prenosnými chorobami a otehotnením, druhým bolo komunikovať o týchto zážitkoch, ak sa mali udiať alebo sa udiali.

„Vždy je dôležité si na úvod určiť pravidlá, hlavne ak ide o dvoch ľudí, ktorí sú spolu vo vzťahu. A povedala by som, aby takéto experimentovanie s nemonogamiou skúšali ľudia len vtedy, keď sa na to cítia obaja. Nebude to fungovať, ak to chce iba jeden a ten druhý to preňho urobí pod istým tlakom,“ tvrdí Valéria.

Viackrát sa vraj stretla s tým, že ľudia síce mali otvorený vzťah, no zároveň nemali nastavené pravidlá a jedna alebo druhá strana bola zranená. „Treba si skúsiť prejsť aspoň teoreticky, ako by to asi mohlo prebiehať a v čom sa kto cíti komfortne, lebo keď už sa to deje, niektoré veci sa komunikujú ťažšie. No, samozrejme, je v poriadku komunikovať aj počas,“ odporúča.

Ona sama sa vraj tiež stretla so žiarlivosťou. „Všetci žiarlia. Aj polyamorní ľudia. Žiarlivosť je normálna, záleží na tom, ako sa k nej postavíme. Do takýchto skúseností treba ísť s veľmi otvorenou mysľou a zahodiť svoje ego,“ myslí si.

Ľuďom, ktorí zvažujú sex v trojici, by odporúčala, aby s treťou osobou komunikovali s rešpektom. A nemusia ju vyhľadávať len na zoznamovacích aplikáciách. „Je v poriadku skúsiť aj pracovníčku v sexbiznise, dokonca mi to pripadá ako najlepšie riešenie. K takej osobe nemá nikto z páru citový vzťah a ani ona k nim. Táto možnosť nie je žiadna hanba,“ vraví mladá žena.

S partnerom či partnerkou je to lepšie

„Zahraničné prieskumy poukazujú na to, že v posledných dvoch desaťročiach stúpol nárast prívržencov nemonogamných vzťahov založených na súhlase, teda takých, ktoré sú otvorené, polyamorné alebo ide o výmenu partnerov,“ hovorí Derevjaniková.

Americká štúdia z minulého roka uverejnená v časopise Archives of Sexual Behavior napríklad prišla so zistením, že účastníci a účastníčky mali vo všeobecnosti pozitívne zážitky so sexom v trojici. Štúdia skúmala skúsenosti so sexom v trojici, v ktorých boli pohlavia zmiešané, a zahŕňala viac mužských respondentov.

Tí účastníci, ktorí zažili „trojku“ so svojou romantickou partnerkou alebo partnerom, mali väčšiu túžbu si ju zopakovať, než ľudia, ktorí sa jej nezúčastnili so svojou „polovičkou“.

Podľa vedeckého tímu môže byť dôvodom to, že páry, ktoré sú spolu, vedia lepšie komunikovať a lepšie sa poznajú, a taktiež môžu vďaka spoločnému zážitku okúsiť silnejšie pripútanie a vzrušenie, ktoré bude spoločné.

Podľa Derevjanikovej sa však takéto experimentovanie nezaobíde bez pravidiel, hoci sa rôznia od vzťahu k vzťahu.

„Kým niektorí vstupujú do otvorenia vzťahu viac voľnejšie a nechávajú sa unášať situačným kontextom, iní sa majú potrebu na všetkom do detailu dohodnúť. Neexistujú uniformné pravidlá pre otváranie vzťahov. Možno dobrou radou je, aby sa ľudia – ak sa rozhodnú otvoriť vzťahy – snažili vnímať jeden druhého a nesnažili sa vzájomne si ubližovať. Aby to bolo v prospech oboch partnerov, teda aby v tom nikto netrpel,“ odporúča.

Matúš priznáva, že aj on je sám preto, lebo si hľadá takú partnerku, pre ktorú by sexuálne otvorenejší vzťah nebol totálne tabu a zakázaná zóna. Nechcel by ju totiž do ničoho nútiť. „Veľmi by som chcel žiť v monogamnom vzťahu a verím, že sa to podarí, no viem, že hľadám osobu, ktorá bude mať otvorenú myseľ a bude prinajmenšom otvorená diskusii a potenciálne aj nejakej realizácii,“ vraví.

Myslí si, že takáto konštelácia je lepšia voľba než nevera – človek si nemusí zničiť vzťah, ale zároveň môže naplniť svoju túžbu aj po zážitku s niekým iným.

Derevjaniková hovorí, že sexuálna nemonogamia môže byť prínosná najmä pre tých, ktorí ju chcú vyskúšať z vnútornej motivácie.

„Angažovanie sa v otvorených vzťahoch totiž láka aj isté percento osôb, ktoré majú vnútorný strach z pripútania. Takíto ľudia nie sú schopní skutočného splynutia s inou osobou. Otvorené vzťahy im potom slúžia len ako prostriedok na chvíľkové zastretie ich pocitov vnútornej osamelosti. Ich vnútorné zranenia však neliečia,“ upozorňuje odborníčka.

Neliečená vnútorná osamelosť môže mať podľa nej dokonca až deštrukčný vplyv na vnútorné prežívanie. „Zahraničné výskumy hovoria o tom, že sú to práve jedinci, ktorí mali v detstve vybudovanú bezpečnú vzťahovú väzbu, ktorí vedia z otvorených vzťahov benefitovať.“

Dôležité je teda ujasniť si dôvody otvorenia partnerského vzťahu. „Zvyčajne sa potom ľahšie pracuje s tým, ako by polyamoria alebo sexuálne otvorený vzťah mali fungovať – a či vôbec, a k čomu by mali vo vzťahu slúžiť,“ uzatvára.

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/23178557/sex-v-trojici-je-casta-fantazia-no-nie-je-pre-kazdeho-traja-ludia-opisuju-svoje-skusenosti.html?ref=njct

Francúzska herečka Adèle Haenel oznámila, že sa vzdáva filmovej kariéry. Má iba 34 rokov, je jedným z najvýraznejších talentov svojej generácie, na konte má dvoch Cézarov a ďalšie ocenenia.

Haenel svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že francúzsky filmový priemysel chráni sexuálnych agresorov.

Pred tromi rokmi prehovorila o tom, ako ju vo veku 12 rokov, keď začínala ako detská herečka, obťažoval režisér Christophe Ruggia. Ten to poprel, hoci sa priznal k náklonnosti a k obdivu k tínedžerke, ktorú vnímal ako svoju múzu.

Vôbec mu neprekážalo, že on mal vtedy 37 rokov, čo ani zďaleka nebola jediná asymetria v ich „vzťahu“. Aj vo filmovom štábe si všimli, že medzi herečkou a režisérom sa odohráva niečo „nezdravé“, nik jej však nepomohol, ani režiséra nekonfrontoval.

Presne to je to, o čom herečka hovorí, keď opisuje, ako filmový priemysel zo strachu, z nekritického obdivu či z falošnej solidarity kryje ľudí vo vedúcich pozíciách.

Parížska prokuratúra Ruggiu už obvinila zo sexuálneho násilia voči maloletej.

Ako to vysvetlila. Haenel svoje rozhodnutie oznámila v otvorenom liste. Spomína v ňom napríklad Gerarda Depardieua, ktorého zo znásilnenia či zo sexuálneho útoku obvinilo 13 žien a stále dostáva úlohy, ale aj šéfa Národného centra kinematografie Dominiquae Boutonnata, ktorého znovu zvolili do funkcie, hoci čelí obvineniam, že sexuálne napadol svojho krstného syna.

Paradoxne, centrum pod jeho vedením spustilo kampaň proti sexizmu vo filmovom priemysle. Boutannat má podporu ministerstva kultúry aj filmárskej obce, ktoré šibrinkujú termínmi ako prezumpcia neviny či vetami typu, že je to jeho súkromný život.

Frustrácia talentovanej herečky, ktorá už pred dvomi rokmi s niekoľkými ďalšími kolegami, s výkrikmi “bravo, pedofil!” opustila vyhlasovanie víťazov Cézarov, keď cenu za réžiu dostal Roman Polanski (v 70. rokoch ho v USA odsúdili za znásilnenie 13-ročnej dievčiny, ale ešte pred rozhodnutím o výške trestu ušiel do Európy), je pochopiteľná.

Naozaj to vyzerá tak, že francúzsky filmový priemysel, ale nielen ten (platí to napríklad pre literatúru), stojí na strane predátorov, nevidí nič choré na nerovných „vzťahoch“ medzi mladučkými ľuďmi a oveľa skúsenejšími, mocnými, oslavovanými umelcami, ktorí sú uctievaní pre svoj talent, čo z nich robí nedotknuteľné osoby, a opakovane traumatizuje obete sexuálneho násilia. Tie nikto nepočúva, a ak tak so zhadzujúcim prístupom a otázkami, kde boli doteraz a prečo dosť nekričali.

Haenel oznámila odchod z filmového priemyslu krátko pred festivalom v Cannes, kde sa po nechutnom súdnom spore s bývalou manželkou Amber Heardovou triumfálne vrátil Johnny Depp a kde je stále hlavnou hviezdou herečka Catherine Deneuve známa tým, že hnutie MeToo označila za hnutie proti mužom a vysmiala sa ženám, ktoré prehovorili o obťažovaní a útokoch.

Objavili sa aj názory, že tohtoročný festival v Cannes je víťazstvom nad puritánmi a progresívcami, ktorí sú precitlivení na sociálnu spravodlivosť a chceli by cenzurovať a zakazovať veľkých umelcov a umelkyne.

Zosmiešňujú aj Haenelovú a jej prepiatosť. Možno nateraz vyhrali. Debatu o tom, či sa dá oddeliť umelec a jeho dielo, to však nezastaví, rovnako ako história nezabudne na tých, čo sa vykašľali na obete.