Som štyridsaťročný muž, po 11 rokoch sa so mnou rozišiel partner. Sex nám nefungoval asi od začiatku, čo som si asi uvedomil až teraz. V priebehu rokov som nemal vždy záujem, až partner úplne stratil záujem, údajne ho to prestalo baviť dožadovať sa sexu. Ale aj príťažlivosť sa medzitým vytratila.

Nedávno si ešte pamätám partnerovo posledné tvrdenie, že iné veci sú o. k., len sex nefunguje. Návrhy ako „harmonogram“ sexu, aby sme si na seba opäť zvykli, alebo návšteva partnerskej poradne, ktorá je ešte aj drahá, odmietol. Ale ani som ho nenútil, nezarezervoval som žiadny termín. Myslel som, že mám ešte čas…

„Zrazu“ po rozchode mu údajne chýba aj láska či bozkávanie, pritom ja som mal dojem, že sa mi posledné roky vzďaľuje a emócie celkovo veľmi neprejavuje. Údajne sa rozchodom zaoberal dva roky, ale celkovo som mal z neho dojem, že je v pohode. Nerozprávali sme sa veľmi o tom.

Jedno z jeho „riešení“ mal byť otvorený vzťah, ktorý som najskôr odmietal, potom som ho aj začal prijímať, keďže každý z nás má zjavne iné sexuálne potreby. No už aj to zavrhol. Jediné „riešenie“ vidí v rozchode. Už sa mu nechce nič zachraňovať, ani s odborníkom, „hľadať novú iskru“. Chce sa „posunúť“. Počas vzťahu som ja cítil, že sa neposúvame, ale nevedel som, čo s tým, on tvrdil, že to je o. k.

Milý Peter,

podľa toho, čo píšete, sa zdá, že Váš partner jasne komunikuje prianie rozísť sa. Akoby to rozhodnutie dozrelo už dávnejšie, len to ešte nie je spečatené odsťahovaním a rozdelením majetku, oznámením spoločným známym.

Končiace dlhodobé vzťahy, ktoré len ochladli a kde ostal zachovaný rešpekt a náklonnosť bez vzájomnej nevraživosti, majú často nasledovnú dynamiku. Ten, kto opúšťa, nechce zbytočne ubližovať, a tak rozchod odkladá. Nechce druhého vyhnať zo spoločnej domácnosti, nechce byť k nemu tvrdý a necitlivý, často má aj pocity viny za ukončovanie vzťahu. O čo viac vidí druhého trápiť sa, o to menej jasne dáva najavo, že je vzťahu koniec. No ten, kto je opúšťaný, si to často vysvetľuje ako nádej, že je stále ešte šanca a snaží sa bojovať o vzťah. O čo viac bojuje, o to menej jednoznačný je ten prvý a vyčkáva, kým boj partner vzdá a zmieri sa s rozchodom.

„Ja nikam nejdem,“ povedal smutne pri stole kamarát našich detí Dylan. „Otec ma nepustí.“

Sedeli sme tam po kine spolu s ďalšími kamarátmi a rozprávali sa o školských výletoch. Pretože sú výlety roztriedené podľa vzdialenosti, platí, že čím sú deti staršie, tým ďalej sa môžu vzdialiť od školy.

Takže na ten najväčší do historického floridského mesta St. Augustine sa spravidla vyráža v piatej triede, pretože je 500 kilometrov ďaleko a cesta tam trvá päť hodín. Z toho vyplýva, že na výlet sa ide cez noc.

Pre viaceré deti je to po prvý raz, čo strávia noc bez rodičov. Majú desať až jedenásť rokov. Časť detí však nejde vôbec, pretože ich rodičia nepustia. Ako Dylan.

Už som sa naučila v takých momentoch udržať sa a nehovoriť, ako to máme v Česku, že naše deti chodia do škôl v prírode od prvej triedy, prespávajú u kamarátov bežne a na letných táboroch v tomto veku trávia niekedy aj tri týždne nepretržite.

Som poučená minulými prípadmi, keď na mňa rodičia pri týchto slovách pozerali s obdivom, odsúdením aj pochybnosťami, pretože aký rodič môže vystavovať dieťa takému nebezpečiu, však? Len ten nezodpovedný.

James u nás už nikdy nespal

Prespávanie detí je pre Američanov veľká téma a jedna z tých, na ktoré sa pozerajú úplne inak než my.

Prvé dieťa, ktoré u nás kedy prespalo, bol syn rodiny z Rumunska, ktorého mama prežila v Európe podobné detstvo ako my. Andrew mal trinásť rokov, mal telefón a môj muž bol v tom čase v Prahe, takže ja som bola jedinou dospelou osobou v dome. To určite pomohlo.

Druhý raz to bol americký chlapec rodiny z New Yorku, ktorá sa na Floridu prisťahovala nedávno kvôli nižším daniam. Rodičia vtedy desaťročného Jamesa boli vystrašení, ale zároveň mu chceli umožniť zažiť samostatnosť.

Býva 300 metrov od nás. James to zvládol dobre, ale mama stála už o siedmej ráno pred naším domov, vraj či my dve nepôjdeme na fitness prechádzku. Bola to jediná fitness prechádzka, na ktorej sme my dve predtým aj potom spolu boli.

Keď u nás James chcel prespať po druhý raz, boli sme nadšení, že už to pre neho začína byť samozrejmosť, a ako rodina sme boli radi, že nás jeho rodičia napriek všetkým svojim obavám považujú za natoľko dôveryhodných, že nám dieťa zveria. Keď som sa zrazu o druhej v noci prebudila pre búchanie na dvere, najskôr som nechápala, čo sa deje.

Po schodoch schádzal bledý James s oblečením napchaným vo vreckách pyžama, obaja rodičia čakali v aute pred domom, v telefóne som našla niekoľko zmeškaných hovorov. Nedokázal zaspať a začal sa báť. Napísal mame a tá bola obratom pri ňom, ani ona sama nespala, pretože na neho stále myslela.

To bolo takmer pred dvoma rokmi, odvtedy u nás už James nikdy nespal.

Školský výlet do St. Augustine. Foto – Janet Fay

U ďalších detí je to úplne vylúčené. Ich rodičia sú schopní robiť krkolomné kúsky len preto, aby ich dieťa nespalo inde než oni.

Keď niekedy strážime Dylana, pretože jeho mama je na služobnej ceste a nemôže ho vyzdvihnúť zo školy, otec Leo, ktorý pracuje ako vodič autobusu na poobedné zmeny, poňho príde o jednej v noci priamo z práce a spiaceho si ho naloží do auta. Samozrejme, musím preto zostať hore aj ja, aby som ho pustila dovnútra.

Alebo keď je u nás večierok, zídu sa susedia a deti okolo polnoci zaspia v obývačke, náš sused Luis, ktorý býva o dva domy ďalej, radšej svojho syna prebudí a núti ho ísť peši tých zhruba sto metrov namiesto toho, aby ho na gauči prikryl dekou a nechal u nás prespať do rána.

Nechcem o tom ani premýšľať

Samozrejme, že sa ma najskôr dotýkalo, prečo mne alebo môjmu mužovi naši kamaráti tak strašne neveria. Skúsila som sa na to žien vo svojom najbližšom okolí raz spýtať, keď sme len s niekoľkými z nich sedeli v úzkom kruhu. „Čo si vážne myslíte, že by som vášmu dieťaťu niečo urobila? Alebo môj manžel?“ spýtala som sa na rovinu.

„Ja o tom nechcem ani premýšľať,“ vysvetlila mi kamarátka Karla. „Vôbec nechcem zvažovať, či ti verím, že by si ty alebo niekto v tvojej rodine neobťažovala moje dieťa. A už vôbec nechcem ani stotinou promile svoje dieťa dostať do situácie, keď by mu niečo hrozilo.“

Práve ku Karle a jej mužovi som raz dala prespať nášho syna, keď som musela odísť na reportáž do Orlanda, kde Donald Trump oznamoval, že bude po druhý raz kandidovať za prezidenta.

Jeho zhromaždenie bolo večer, a tak som si radšej namiesto nočného šoférovania zarezervovala hotel a poprosila Karlu, či by u nej vtedy sedemročný syn mohol prespať. Ani som netušila, ako z toho bola v šoku.

„Odkiaľ tento strach pochádza? Čo v Amerike znásilňujú deti viac než v Česku? Ako to, že my sa tak nebojíme?“ pokračovala som v rozhovore ďalej.

„Ty si nevidela programy na kanáli Právo a zločin, však? To by si vedela, že možné je úplne všetko. Ktokoľvek môže urobiť čokoľvek,“ pridala sa Nancy a ostatné pritakávali.

Pochopila som, že v tomto bude Amerika vždy neporovnateľná – vďaka jednému jazyku celý kontinent sleduje rovnaké programy a rovnaké správy. Zatiaľ čo my nevieme, aké zločiny sa stali napríklad v Taliansku alebo Nórsku, oni majú o všetkom celoamerický prehľad, a tak sa ich v predstavách dotýka aj kriminalita vzdialená stovky kilometrov.

Deje sa vlastne „okolo nich“.

Vždy vedieť, kde je núdzový východ

Karla sa nám v tej chvíli po prvý raz zverila, že bola ako dieťa zneužívaná. Príbuzným a v rodine.

„Preto dobre viem z vlastnej skúsenosti, že ľudia, na ktorých by si to nikdy nepovedala, dokážu deťom robiť hrozné veci. Nikdy nevystavím svoju dcéru možnosti, že by jej vôbec niekto mohol ublížiť. To sa radšej vrátim z párty skôr alebo ju vezmem so sebou, ale u iných spať nebude.“

Karla vtedy o zneužívaní nikomu nepovedala.

„Dnes je iná doba, deti vedia, že to nie je v poriadku, nedajú sa. Tak ako ja viem, že by tvoj muž mojim deťom neublížil, vieš hádam aj ty to isté o mojom, nie?“ namietala som.

„Nikdy to nevieš. Je toľko ľudí, čo zneužívajú deti, a nikto by ich z toho nepodozrieval. Časť mojej rodiny mi to nikdy neuverila.“

Dobre, povedala som si, to je Karlina osobná skúsenosť, u nej môžem ostražitosť chápať. Prišla z Nikaraguy, kde je vysoká kriminalita, ona aj jej rodina tým môžu byť ovplyvnené.

A tak som sa spýtala ďalších, napríklad Ernesta. Ten je bezpečnosťou úplne posadnutý. Vždy nosí batoh prvej pomoci, v ktorom má úplne všetko, čo môže potrebovať na prežitie – od noža cez lieky až po gumičky.

Keď vojde do akejkoľvek miestnosti, najskôr sa presvedčí, kde je núdzový východ. To isté naučil svoje deti a aj moje.

Keď sa nedávno oslavovali narodeniny nášho detského kamaráta v herni Chuck’n‘Cheese, stál pri deťoch a všetko neustále kontroloval. Pripadal mi trochu ako vyšinutý, to nemôže deti nechať sa normálne hrať?

„V jednej z týchto pobočiek sa vlani strieľalo. Tak to strážim,“ vysvetľoval mi a vzal si mojich synov na malú prednášku. Museli mu ukázať, kde je núdzový východ, a prinútil ich sľúbiť, že nikdy nepôjdu na pánsky záchod sami. „Vždy s bratom, jasné?“ prízvukoval im.

Ernesto Carranza. Foto – Jana Ciglerová/Deník N

Asi vás neprekvapí, že Ernesto má doma arzenál sedemdesiatich zbraní. Všetky ich má bezpečne uložené v trezore pod kódom, ktorý pozná len on a jeho žena. Čo sa stalo jemu? Pracuje ako dozorca v nápravnom zariadení.

„Každý pracovný deň trávim s ľuďmi, ktorí sa previnili proti zákonu. Vidím dennodenne, čoho sú ľudia schopní, koľko zla v sebe majú. Najhoršie veci. Nechceš to vedieť,“ povedal mi.

K jeho pohode nepomáha ani to, že je pôvodom z Hondurasu, krajiny s desiatou najvyššou kriminalitou na svete. Keď bol mladý, uniesli ho. Jeho otec pracoval ako vplyvný úradník a gangstri si jeho rodinu vytypovali ako tú, ktorá bude ochotná za syna zaplatiť výkupné.

„Konečne žijem v bezpečnej krajine,“ povedal mi Ernesto a ja som si znovu uvedomila, aké rozdielne majú ľudia skúsenosti. Čo by asi tak hovoril na Česko, keď si pripadá bezpečne aj v po zuby ozbrojených Spojených štátoch, kde svoje deti učí hľadať núdzový východ aj v herniach?

Ernesto vždy sprevádza deti do školy, nikdy ich nenechá chodiť po ulici osamote. Na školskom výlete cez noc žiadne z nich doteraz nebolo, najstarší syn má desať rokov.

Nepriestrelný batoh

Leo, otec Dylana, má zase ako vodič mestského autobusu od vedenia podniku nariadené nikdy sa nehádať s pasažiermi, aj keby mal stokrát pravdu, a keď v autobuse dôjde k útoku, nezasahovať, ale okamžite volať políciu. Keď niekto nemá peniaze na lístok, musí ho nechať ísť zadarmo, aby sa dotyčný nenahneval a neublížil mu.

„Za tie roky som videl takú ľudskú spodinu, že nemám najmenšie ilúzie o ľuďoch. Všade vidím potenciál toho, čo sa môže stať, pretože som videl, ako sa to stalo,“ povedal mi.

Je taký posadnutý bezpečnostnými opatreniami, že synovi kúpil nepriestrelný batoh do školy a domov pohotovostnú trúbku. Na tú má zatrúbiť, ak by sa do ich domu niekto vlámal, zatiaľ čo jeho mama pracuje vo svojej kancelárii o poschodie vyššie.

Aj Leo má doma niekoľko zbraní, ktoré sú zamknuté v skrini. Chodí na strelnicu, navštevuje zbrojné akcie. Pochádza z Venezuely a vždy bude voliť tých, ktorí ochránia jeho právo na čo najsilnejšiu zbraň.

Ani Dylan nesmie do školy chodiť školským autobusom – otec ho vozí do školy, mama zo školy. „Zastávka je 200 metrov pred našou bránou, po celý ten čas chôdze by bol nechránený, to nemôžeme dopustiť,“ vysvetlil mi Leo.

Leonardo. Foto – Jana Ciglerová/Deník N

Takýchto príbehov by som mohla vyrozprávať viac, pretože každý okolo mňa nejaký taký má. Ani po nich nemusím nijako zvlášť pátrať, ďalší som si nedávno vypočula, keď som sa pri bežnej konverzácii spýtala Carlosa – otca spolužiaka môjho syna, prečo sa z Venezuely presťahoval do USA.

„Uniesli ma. Dvakrát. Keď sa to stalo po druhý raz, povedal som si dosť a vybavil si dokumenty. Mal som dve malé deti, nepripadalo do úvahy ďalej riskovať,“ povedal mi a opísal hierarchiu únosov.

„Ten prvý únos bol jednoduchý, pretože trval len hodinu, strčili ma do auta a odviezli k bankomatu. Ale pri tom druhom ma vyviezli za mesto, chceli od otca stotisíc dolárov, držali ma dva týždne. To bolo ťažké.“

Carlos mi to už po rokoch rozprával s úsmevom a ľahkosťou v hlase, ale obom nám bolo jasné, že taká skúsenosť je hlboko traumatizujúca a navždy poznamená to, ako človek vníma možné nebezpečie okolo seba.

V týchto chvíľach si uvedomujem, v akom luxuse bezpečia som celý život žila v Česku, hoci som si to neuvedomovala. Jasné, človek si doma pomaly ani nemôže oprieť bicykel o múr bez toho, aby mu ho niekto neukradol, ale nemusíme v sebe nosiť každodenný strach o život, ktorý deformuje naše vnímanie voľnosti.

Na výlet najali policajta

Prinútilo ma to však inak vnímať, prečo rodičia okolo mňa nepúšťajú svoje deti prespávať ku kamarátom tak jednoducho, ako sme zvyknutí my, a prečo ich automaticky nenechajú ísť na školské výlety 500 kilometrov ďaleko.

Skúsenosti, aké si z krajín svojho pôvodu priniesli, ich úplne odnaučili dôverovať čomukoľvek, čo si osobne nepreveria a pri čom sami priamo nie sú. Tí bohatší sa rovno vnímajú ako cieľ únosu a prispôsobujú tomu životy svojich rodín. Napríklad tým, že svoje deti nenechávajú nikdy osamote, a to ani po tom, čo sa presťahujú do USA.

„Veľmi sa o Fernanda bojím, ale viem, že ho musím nechať ísť. Moji rodičia ma ako dieťa nikam nepustili, pretože sa o mňa hrozne báli, a ja som vždy spolužiakom tie školské výlety závidela,“ povedala mi susedka Adriana z Kostariky, keď sme spolu o piatej ráno mávali našim synom v autobuse pred školou.

Zatiaľ čo ja som sa tešila, že mám jedno z troch detí preč z domu, ona by najradšej nasadla do auta a išla za autobusom. Ale ovládla sa.

Z triedy môjho syna do St. Augustine tento rok nešla asi tretina detí. Škola s tým už rátala, a tak spojila dve triedy dokopy, aby zaplnila autobus. Aby vôbec išli tí ostatní, prišlo vedenie školy so zlepšením: najali v cieľovom meste policajta, ktorý bude deti celú noc strážiť.

A to sa aj stalo. Tri noci sedel na chodbe a nespustil oči z ich dverí.

Pre niektorých rodičov však ani nočný policajt nestačil.

13. okt 2023 o 15:34  I 

Platený obsah

Šéf siete Medusa o podnikaní na Slovensku.

Štecko odmieta, že by za silnou pozíciou jeho skupiny bolo niečo iné ako podnikateľský talent. „Gastronómia je odvetvie, ktoré od začiatku trpí tým, že doňho vstupujú ľudia, ktorí ho nepoznajú a idealizujú si ho,“ vysvetľuje.

Zároveň odmieta tvrdenia, že je kontroverzný. „Moja rodina odvádza ročne do štátneho rozpočtu milióny eur. Máme preukázateľne desiatky tisíc spokojných zákazníkov mesačne,“ tvrdí v rozhovore pre INDEX.

Napriek tomu, že okolo vášho mena nebolo až tak veľa káuz, ste vnímaný kontroverzne. Čím si to vysvetľujete?

Neviem, pre koho som kontroverzný, možno pre médiá, lebo som sa bol udať na polícii, že ma vypaľovali. Možno pre konkurenciu, lebo sa nám darí.

Dvadsať rokov podnikáme medzi tisíckami reštaurácií, náš lojalitný klub má viac ako stotisíc členov. Nikdy sme neobchodovali so štátom a nikomu sme nič neostali dlžní. Áno, v reštauráciách sa vo všeobecnosti nezarábajú veľké peniaze, je to dané historicky ešte niekedy do deväťdesiatych rokov.

Odkedy sme ako rodina začali podnikať v gastre, sme spájaní s domnienkami a ohováraním. Celých čas musím vyvracať a odpovedať na množstvo špekulácií. Do dnešného dňa sa žiadna z nich nepotvrdila. Nikdy som nebol ani z ničoho obvinený.

Ak by som bol napríklad investičný bankár alebo developer, nikoho by som nezaujímal.

V gastre však väčšina našich konkurentov na tom nie je dobre, a tak naša pozícia bije do očí.

Do gastra idú ľudia, ktorí si ho idealizujú

Chcete naznačiť, že kým ste neprišli, nikto nevedel gastro robiť?

To som nepovedal, a nie je to ani pravda. Myslel som to tak, že sme to začali robiť postupne a keďže boli veľmi žičlivé roky, tak to narástlo do miery, ktorá tu predtým nebola. A tá miera nám umožnila kumulatívne narásť do finančne úspešnej spoločnosti.

Neznamená to, že máme všetky projekty rovnako úspešné. Tým, že v zásade nemáme žiadne podniky stratové a mnohé sú na tom veľmi dobre, tak výsledná finančná sila je ďaleko vyššia, ako majú skupiny, ktoré tu boli pred nami.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kráľ slovenského gastra? Okolo Petra Štecka lietajú milióny aj otázniky Čítajte 

Ale my sme to určite neodštartovali. Prvé ozajstné gastro priniesli do Bratislavy Red Monkey Group. Vtedy som sa na nich pozeral s obdivom. Oni však nepokračovali v raste, skôr utlmili svoju činnosť a vtedy začala stúpať hviezda Medusy.

Ktorý bod vo vašej podnikateľskej dráhe bol zlomový?

Bolo ich niekoľko. Napríklad v roku 2004 začala intenzívne „šliapať“ Medusa, hoci prvý rok bol rozpačitý. Podarilo sa nám spojiť denné gastro s večernou zábavou a ekonomicky sa ukázalo, že by to mohol byť dobrý biznis.

Následne prišli prvé roky úspešného rastu. Najmä v oblasti kantín. Pred dvadsiatimi rokmi vyzeralo závodné stravovanie katastrofálne.

Nadviazalo na to obdobie 2009 a 2010, kedy sa nám s manželkou podarilo otvoriť viacero úspešných konceptov. Pre nás finančná kríza nebola až taký problém. Firemné rozpočty sa síce osekali, bežní ľudia ale problémy až tak nepocítili.

Nemohlo byť vaše zlé meno ovplyvnené aj tým, že kým celá ekonomika padala a riešili sa prepúšťania, vy ste vo veľkom nakupovali? Hovorilo sa, že za reštauráciu Leblon v bratislavskej Eurovei ste zaplatili okolo milióna eur, prevzali ste aj štyri podniky od skupiny Flowers Restaurant.

Nerozumiem. Pred kým mám zlé meno? Moja rodina odvádza ročne do štátneho rozpočtu milióny eur. Máme preukázateľne desiatky tisíc spokojných zákazníkov mesačne. Neskrývame sa za žiadnu cyperskú schránku.

Nakupujeme vtedy, keď je to perspektívne. V tom čase sme dostali od banky na investície sedem miliónov eur. Ja som vzhľadom na to, že sme mali o štvoro dverí ďalej naše Primi, vedel, že tá kúpa je drahá, ale vráti sa nám.

Moje slová sa potvrdili. Najprv tam bolo Mercado, potom Wagamama a investícia sa nám už x-krát vrátila.

Čo sa týka skupiny Flowers Restaurant, to bolo zadarmo. Pôvodní majitelia sekali obrovské mesačné straty. My sme sa dohodli, že tento konglomerát reštaurácií preberieme.

Obchod bol výhodný pre oboch. Z našej strany išlo o investície v nižších státisícoch, čiže nič mimoriadne. Mnohé z vecí sme z trhu dokázali pozbierať lacno. Za tým nie je žiadna alchýmia.

Bolo gastro v takom stave, že podnikatelia nevedeli efektívne využívať to, čo ste následne dokázali vy?

Ak by som odpovedal na túto otázku úprimne a tak, ako si v skutočnosti myslím, asi by som si zväčšil množstvo nepriateľov. Poviem to radšej empaticky a ľudsky: gastronómia je odvetvie, ktoré od začiatku trpí tým, že doňho vstupujú ľudia, ktorí ho nepoznajú a idealizujú si ho.

Ako to myslíte?

Veľká časť majiteľov reštaurácií predtým nemala s gastronómiou žiadnu skúsenosť, prípadne pôsobia ako investori.

Samozrejme, reštaurácia sa dá prevádzkovať živnostenským spôsobom – v malom, postavenom na osobe majiteľa, ktorý robí takmer všetko. My sme prišli s modelom, ktorý je biznisovo-sofistikovane vystavaný.

Okrem toho hlavného, čo sú atraktívne gastronomické koncepty, máme silné analytické procesy a oddelenia. Sledujeme maržovosť, predajné trendy, máme nákupné oddelenie a silne funkčné CRM (riadenie vzťahov so zákazníkmi, pozn. red).

Sú to nudné témy, ale tvoria kostru nášho podnikania. Z jedného eura obratu vieme vyťažiť viac ako konkurencia. Ostatní nie sú zlí, ale my to robíme inak. Rozdiel v prístupe sa prejaví najmä počas krízy, respektíve v čase vysokej ponuky a malého dopytu.

Nebyť médií, idem to nahlásiť

V roku 2017 inšpektori finančnej správy zabavili pokladnice vo vašich prevádzkach. Bola to prvá negatívna kauza spojená s Medusou. Médiá sa rozchádzajú v tom, či sa kontrola skončila, alebo nie. Ako teda dopadla?

Najbizarnejšie na to je to, že ja neviem, ako to dopadlo. Prešlo šesť rokov a ja som nedostal ani jeden dokument, ktorý by hovoril o tom, v akom stave je tento prípad.

Písali sme niekoľko žiadostí o vrátenie pokladníc, hoci po šiestich rokoch je z nich iba šrot. Žiadostí boli zamietnuté. Nedostali sme žiadne vyrozumenie o tom, či tam je nejaký problém, alebo nie je.

Čo viem, je, že nám vyčítali nejaké drobnosti, za ktoré sme dostali pokutu. Ak by to bolo inak, tak po šiestich rokoch by sme mali nejakú informáciu, ktorú by sme rozporovali. Som presvedčený, že tam žiaden problém nebol.

Na to nadväzuje aj kauza s podnikateľom Michalom Suchobom. Aktuality.sk napísali, že ste z obáv o svoj biznis platili daniarom „výpalné“. Ako to vyzeralo, keď za vami prišli príslušníci z finančnej správy?

Ja som sa k tomu detailnejšie vyjadroval viackrát. Skúsim to zostručniť. To, akým spôsobom prišli kontrolovať pokladnice, nebola štandardná kontrola. Bola to kontrola, ktorou chceli demonštrovať silu a od toho sa odvíjali ďalšie kroky.

Treba zdôrazniť, že ja sám som prišiel vyšetrovateľom po rokoch oznámiť, čo sa stalo.

De facto som sa prišiel „nabonzovať“, že som platil výpalné, čo však právny poriadok vníma de iure ako úplatky.

Následne boli urobené kroky, ktoré potvrdili moje slová o vydieraní. A potvrdzujú to aj ďalší svedkovia. Aspoň to predpokladám, keďže ja obvinený nie som. Obvinenie mi odložili a keby som nehovoril pravdu, bol by som medzi obvinenými.

Opýtam sa inak. Keď za vami prvýkrát prišli pýtať úplatok, nechceli ste to nahlásiť? Aké ste vtedy mali myšlienkové pochody?

Ilustrujem to na príklade posledných mesiacov. Na jar bola medializovaná kauza o tom, že som platil „výpalné“. Mnohé médiá správu prekrútili a napísali viaceré nepravdy.

Na základe týchto článkov som prišiel o významnú posilu, ktorá nenastúpila do firmy, bol som vyhodený z dôležitého tendra, ktorý sme mali na 90 percent vyhrať a banka mi stopla súkromné financovanie.

To sa udialo pre bezvýznamné články, kde som bol obeťou. Teraz, v roku 2023. A predstavte si, ako by to vyzeralo v rokoch 2017 a 2018, keby ma tí colníci prepadávali každé tri mesiace.

Čo by sa podľa vás stalo?

V tom čase som mal na krku 13-miliónový dlh voči banke a bol som natesno s dodávateľmi. Komu som to mal nahlásiť? Tým istým, ktorí tam sedeli, aby sa to obratom dozvedeli?

Úprimne? Nebyť médií, tak to idem nahlásiť. Ale médiá veľmi bulvarizujú každú tému a vynášajú informácie, ktoré nie sú ucelené a uzavreté. Tá hrozba je oveľa väčšia ako podstata za tým.

Tak som to vyhodnotil a som presvedčený, že som spravil to jediné, čo sa dalo. Inak by som mal existenčné problémy. Keby mi v tom období banka vyhlásila predčasné splatenie úveru, tak sme skončili.

Za čo? Že mi tam párkrát prídu colníci a vyhrážajú sa? Oni si vždy niečo nájdu. Ja som bol pod takým strašným tlakom, že som to videl ako jedinú cestu. Ľahko sa teraz moralizuje.

Neuvažovali ste nad tým, že by ste to všetko medializovali? Ste známa postava slovenského biznisu.

Áno, aj nad tým som uvažoval. Aký by bol krok protistrany? Musel by som dokázať, že to tak nebolo. Ešte viac by sa zintenzívnil boj voči mne.

Ak to, čo hovoríte, platí, tak daniari sa mohli správať ako „páni tvorstva“ a nabiehať do ďalších firiem.

Mohli. Čo mám informácie, veľa firiem na Slovensku bolo finančnou správou vydieraných. Samozrejme, chodili tam, kde boli peniaze. Určite nechodili do dedinskej krčmy pre 500 eur.

Opakujem, ja nemám problém s kontrolami, tie máme na dennom poriadku. Problémom je mediálne škandalizovanie.

Ja neviem na 100 percent všetko garantovať. Ročne vydáme cez dva milióny bločkov. Aká je pravdepodobnosť, že čašník niečo nedá, alebo sa pokazí stroj? Sú to veci, ktoré prináša život a vy viete takúto vec zneužiť.

Na kontroly som pripravený, pokiaľ budú férové

Mám známeho, ktorý je vaším stálym hosťom. Má vašu vernostnú kartu, robí vám slušné tržby. Stalo sa mu však, že dostal blok, ktorý nebol oficiálny. Náhoda?

Mohlo sa mu stať to, že dostal predbežný účet, kde bolo napísané, že nejde o fiškálny doklad a vzhľadom na to, že je členom MedusaCard, môže ho zaplatiť Medusa bodmi.

Mohol využiť niektorú zo zliav. Ak ju nevyužil, doklad sa automaticky fiškalizoval. Ak ten doklad ešte má, viem mu aj ukázať, kedy sa fiškalizoval. My sme túto vec zaviedli, pretože ľudia s MedusaCard si často neskoro uvedomili, že chceli využiť zľavu alebo platbu bodmi, bol im však už vystavený finálny blok.

Keďže sa to nedalo vrátiť, vznikali hádky s personálom. Avšak potom sme túto možnosť zrušili, keďže prinášala presne takéto zákaznícke otázky ohľadom bločkov.

Zažili ste od roku 2017 kontroly, pri ktorých vám zobrali pokladnice?

Nie, od toho obdobia až do tohto mesiaca sme mali asi milión kontrol všetkého druhu. Dva týždne dozadu však prišli do našich troch prevádzok kontroly, samozrejme, rovno s kameramanom súkromnej televízie.

Urobili jedenásť kontrolných nákupov v troch prevádzkach v troch rôznych dňoch. Všetky boli zaevidované na cloude finančnej správy. Potom sa nám prehrabovali v odpadkoch.

Našli tam nejaký doklad o mojej osobnej spotrebe – bol som tam na obede – a interné doklady určené pre donáškové služby. To sa im nepáčilo, a tak nám pokladnice na základe dôvodného podozrenia zobrali na preskúmanie.

Čiže ste zatiaľ nezaplatili žiadnu pokutu?

Nie. V tomto prípade odmietam zaplatiť akúkoľvek pokutu. Kontroly voči Meduse môžu pokračovať ďalej, ja som na to pripravený a pokiaľ budú férové a transparentné, neprekáža mi to.

Neobávate sa, že by niečo našli?

Nie, neobávam. Veci, ktoré nám vyčítajú, nemajú logiku. Niekde je bežné, že si majiteľ zoberie obed len tak. My ako pedanti máme všetko zaevidované. Robím to aj ja ako majiteľ, aby nám sedeli skladové zásoby. Takýto doklad sa nikdy nedostane k zákazníkovi.

Keď sa zmenila vládna garnitúra, mali ste pocit, že sa podniká lepšie? Boli ste predsa nahlásiť to vypaľovanie.

Zmenilo sa to, že som bol schopný nahlásiť veci, ktoré sa udiali. Ale či je to lepšie? Mám obavy o istom type revizionizmu. Zasa príde nová garnitúra, tá sa bude pozerať na to, čo robila garnitúra predtým.

Neviem, či sa to bude týkať mňa, keďže nemám pocit, že som súčasťou nejakej kauzy. Nemyslím si však, že je to dobre, a že to bude dobre.

Pre mňa je vzťah so štátom napätý a cítim sa 20 rokov naháňaný. Gastro ako celok a my ako predstaviteľ sektora, ktorý vyčnieva, sme neustále naháňaní za čokoľvek.

V roku 2021 Investigatívne centrum Jána Kuciaka informovalo, že Medusa sa spomínala v komunikácii Threema mafiána Mariana Kočnera s oligarchom Norbertom Bödörom. Kočner písal Bödörovi, že peniaze pôjdu na „očistenie“ aj Meduse. Spomínalo sa to v súvislosti s faktúrami pre firmu QBSW.

Ja si to vysvetľujem tak, že pán Kočner kompiloval nejaké dáta, ktoré nejakým spôsobom získal. Dával dokopy veci, ktoré chcel nejako použiť.

Realita je taká, že s Maťom Hrnkom (bývalý predseda predstavenstva spoločnosť QBSW, pozn. red.) som mal pracovný vzťah. Ja som od nich peniaze dostal. Riadne sme ich priznali, odviedli sme z nich DPH a zahrnuli do daňového priznania, a čo je najdôležitejšie, mali sme jednoznačné plnenie.

Už len úvaha o tom, že išlo o pranie peňazí, je mylná. Ja som s pánom Suchobom nemal žiadny obchodný vzťah od roku 2000. Vtedy odišiel zo Zoe, v ktorej mal nejaký podiel.

Nerobila vám firma pána Suchobu pokladničný systém?

Vidíte, to je ďalšia mediálna špekulácia. Neviem, kto ju priniesol na trh. Náš systém robila spoločnosť Asseco Central Europe. Je to robustný a certifikovaný systém, ktorý používajú stovky reštaurácií.

Toto je príklad špekulácie, ktoré mám na mysli. Keď si to takto prečítate, že pán Suchoba mohol, alebo dodával nejaký systém, ľahko sa dostanete k slovu kontroverzný.

Vlastnícke pomery sú rodinná záležitosť

Prečo už nie ste majiteľom vašej najväčšej slovenskej spoločnosti Medusa Restaurants?

Lebo s manželkou sme sa takto dohodli. Niektoré aktíva mám ja, niektoré aktíva má ona. Je to vyslovene naša rodinná vec. Tam nikto iný nikdy ani nebol.

Nepôsobí to trocha čudne, že ako najznámejší predstaviteľ firmy nemáte žiadne percentá vo firme, ktorá má na Slovensku najvyššie obraty?

Doma sme si to prerozdelili a dáva nám to logiku. Moja rodina bola v Meduse a v jej štruktúrach od začiatku. Nie sme firma, ktorá je verejná, nie sme ani na burze. Nevidíme dôvod na to, aby sme úplne odhaľovali detaily, prečo má moja manželka ako spoločníčka hlavnú spoločnosť a ja zas iné.

Čiže to podľa vás nie je podozrivé?

Podozrivé by to bolo, keby išlo o akciovú spoločnosť s akcionárom niekde z kokosového ostrova. My sme všade zapísaní ako fyzické osoby. Máme tri deti a tiež sa pozeráme na to, akým spôsobom nadobudnú oni majetok a máme tiež určité odporúčania, ako v týchto veciach postupovať. Je to čisto naša súkromná vec. Máme najväčšiu transparentnosť, akú môžeme mať.

Neobávate sa napríklad toho, že by vám pre nejakú kauzu siahli na majetok?

Absolútne to vylučujem. Úprimne si neviem predstaviť, na základe akého titulu by k tomu malo dôjsť. Nie som si toho vedomý. Napríklad k zlúčeniu firiem došlo v roku 2019, teda v čase, keď nebolo nič medializované. Vy to ani v časovej osi neviete spojiť.

Ale viem. K zániku firmy Medusa Group došlo už v čase, keď ste platili výpalné. Kontrola bola v roku 2017 a v ďalších rokoch ste už platili.

Tak to nie. Musím povedať ešte jednu vec. Ak by sa udiala teoretická skutočnosť, ktorá sa nestala, teda, ak by som bol braný ja za zodpovednosť za uplácanie, tak tento skutok nezakladá možnosť siahnuť mi na majetok. Hrozba takej veci nemá riešenie v tom, že ja nemám majetok.

Dostali sme niekoľko informácií o vašom biznise. Vždy to skončilo pri preverovaní tým, že je to neoveriteľné alebo špekulácia. Pri iných podnikateľoch sa s tým nestretávame. Máte nepriateľov tak veľa, vyrábate si ich?

Ak vylúčim zahraničné potravinové reťazce a McDonalds, ktoré však nemajú svoju tvár, sme najviac exponovaná gastro firma na trhu. Denne máme aj viac ako 20-tisíc zákazníkov. Každý deň 20-tisíc interakcií.

Stačí, že je nahnevaných len sto a začnú si na sociálnych sieťach vylievať svoju nespokojnosť. Ak si to vynásobíte dňami v mesiaci, dostanete armádu negatívnych emócií. Na rozdiel od nadnárodných reťazcov, tu je ale konkrétna tvár, do ktorej si môžu kopnúť.

Uvediem jeden príklad. Mali sme tu jedno hnutie, ktoré sa snažilo eliminovať chov klietkových vajec, s čím my navyše vôbec nemáme problém. Štrajkovali však pred Mintami, ktoré ponúkajú tie najdrahšie vajcia z voľného výbehu.

Áno, v kantínach vzhľadom na cenu voľný výbeh nemáme, ale tiež nekupujeme klietkový chov. Keď sme sa demonštrantov pýtali, prečo štrajkujú pred našimi prevádzkami, povedali, že sme najväčší a je nás vidieť, a tak to bude mať najväčší ohlas.

Ale nechcem, aby to pôsobilo tak, že fňukám. Ja som s tým OK. Snažím sa to len vysvetliť. Ľudsky ma to aj niekedy zamrzí, ale mám už hrošiu kožu. Ale je to jeden z dôvodov, prečo nemám chuť viac investovať na Slovensku.

Expanzia? Čakáme, ako dopadneme v Dubaji

Medusa mala obdobie, keď nebola veľmi aktívna. Pred pol rokom ste ohlásili expanziu. Tá zahŕňala aj otvorenie nového trhu v Dubaji. Ako ste s ním spokojní?

V Dubaji máme dva Minty. Jeden je v Dubaj Mall, druhý je v centre City Walk. Ešte sa k ich výkonnosti neviem relevantne vyjadriť.

Zatiaľ sme spokojní priemerne, lebo sme to otvorili mimo sezóny. Bol ramadán aj leto. Sezóna tu reálne začína od októbra. Na konci roka budeme múdrejší. Indície ukazujú, že by to mohlo byť OK a trhu veríme.

Momentálne máme v Dubaji rozostavané ďalšie tri reštaurácie. Jednu otvárame prvého novembra, ďalšiu na prelome januára a februára a tretiu na prelome marca a apríla.

Znamená to, že sa chcete koncentrovať viac na zahraničie ako na Slovensko?

Miera našej expanzie má určité hranice. Tie sú nielen finančné, ale aj ľudské. Úlohu v tom hrá miera podstupovania rizika a osobnej ambicióznosti.

Mňa osobne najviac baví prinášanie nových konceptov a ich budovanie. Bol by som nerád, keby to úplne skončilo. Myslím si, že keď sa prestaneme rozvíjať, bude to prvý deň nášho konca. Problém je, že Slovensko nevnímam ako krajinu, ktorá je vhodná na investície.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/23229420/rozhovor-peter-stecko-medusa.html

Prečo?

Stačil nám príklad s pandémiou. Videli sme, ako Dubaj zvládol covid, a ako sa v tom Európa potápala.

Vieme, že tá oblasť je na tom podnikateľsky dobre. Okrem toho, na rozdiel od EÚ majú pracovné právo nastavené veľmi propodnikateľsky. Napríklad Únia limituje príchod zamestnancov z tretích krajín. Takých, ktorých by sme potrebovali my.

Samozrejme, aj v Dubaji máme na začiatku ťažkú pozíciu, áčkové adresy sú nám neprístupné. Začali sme v céčkach a budeme radi, keď sa dostaneme do béčok. Pre nás je dobré, že vedia, že máme nejaké portfólio a aspoň sa s nami rozprávajú.

Mnoho ľudí si myslí, že Dubaj je daňový raj. Nie je to pravda. Platíme tam poplatky. Tie sú také vysoké, že za prvý rok sme za dve reštaurácie zaplatili toľko ako na Slovensku na daniach, a ešte niečo navyše.

Napriek tomu sa vám tam oplatí podnikať?

Nemusíme tam napríklad riešiť pre nás zásadné problémy ako na Slovensku. Keď sme hľadali ľudí do nových prevádzok, za tri hodiny nám prišlo 1700 životopisov a po troch hodinách sme museli inzerát stiahnuť.

Keď uverejníme inzerát, že hľadáme na Slovensku napríklad kuchára, nenapíše nám nikto. Frustrácia narástla do takého rozmeru, že sme si povedali, že musíme skúsiť niečo iné. Netvrdím, že Dubaj je vo všetkom lepší, ale je to niečo, čo môže poslúžiť ako dobrá skúsenosť. Verím, že z emirátov bude jeden z našich pilierov.

Ale vráťme sa ešte k Slovensko. Je tu situácia horšia?

Na rozdiel od reťazcov nepôsobíme v segmente, ktorý je zameraný na uspokojovanie základných potrieb. Ja nás radím skôr do segmentu zábavy, chceme prinášať emóciu. A to sa nedá veľmi robiť, keď je v spoločnosti depresia.

Ale aj keby sme od toho odhliadli, Slovensko ako krajina doplatila na vojnu na Ukrajine. Či už je to nárast cien potravín, energetická kríza, alebo pokles reálnych príjmov.

Slováci majú reálne menej peňazí a to sa na trhu začína prejavovať. Mám vážnu obavu, ako nastupujúca vláda zastaví pokles reálnych miezd a nastaví krajinu smerom k rastu.

Na Slovensku máte ešte nejaké plány?

Áno, máme niekoľko projektov. Nechcem byť konkrétny, keďže k ich realizácii dôjde až koncom roku 2024 alebo ešte neskôr. Väčšina plánov už nie je silno expanzívnych. Sú skôr zamerané na to, ako robiť veci lepšie.

Uvažujete aj o nových krajinách, kde by ste chceli pôsobiť?

Uvažujeme aj o nových krajinách, ale musíme počkať, ako dopadneme v Dubaji. To budeme vedieť vyhodnotiť v polovici budúceho roka.

Momentálne sa neplánujeme financovať z cudzích zdrojov. Ani investorských, ani bankových. Aj pandémia ukázala, že financovanie cez banky je obrovský risk. Ak by došla pandémia v roku 2015 – 2016, dnes sa tu už nerozprávame.

Do tejto situácie sa už nechcem dostať, a preto môžeme platiť len to, na čo máme. Budeme sledovať krajiny, kde už sme, teda Rakúsko a Česko. A budeme sledovať aj krajiny, kde je to udržateľné. Základným ukazovateľom je trh práce.

Ponuku na odkúpenie Medusy ste nedostali?

Ponuky boli, aj sú, ale ja sa ani nepúšťam do hlbších diskusií, lebo v súčasnosti nad tým neuvažujeme. Máme zdravú, ziskovú a konsolidovanú firmu, ktorú napriek všetkým negatívnym okolnostiam, čakajú pozitívne roky. A vzhľadom na môj vek otázka exitu ešte nie je na mieste. Možno v budúcnosti bude, ale to je za horizontom dnešného plánovania.

Ešte vás to baví?

Áno, bavia ma nové projekty a zlepšovanie. Veľmi ma baví pracovať s ľuďmi, ktorí sú u nás desať a viac rokov. Avšak rovnako sa musím každý deň dostať cez veci, ktoré život prináša a nebavia ma. Ale o tom je podnikanie, nie je to iba pozitívna prechádzka.

Peter Štecko (49)

• Vyštudoval podnikový manažment na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Uspel so svojou módnou značkou Zoe, ktorú neskôr predal. Od roku 2003 začal podnikať v gastre, keď vybudoval sieť Medusa. Je ženatý, má tri deti.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/23229420/rozhovor-peter-stecko-medusa.html

Úrady začali vyšetrovať aj sériu židovských hviezd, ktoré sa objavili na fasádach budov v 10. parížskom obvode. Podľa denníka Le Monde v tejto súvislosti zatkli niekoľko Moldavcov, ktorí preto musia opustiť krajinu.

Skupina zároveň na sociálnych sieťach vo veľkom šírila fotografie a dezinformácie vo francúzštine, v ktorých obviňovali úrady, že nerobia nič na ochranu svojich obyvateľov, či dokonca naznačovali riziko občianskej vojny.

Viaceré fotografie šírené touto sieťou boli kompiláty, ktoré obsahovali značky francúzskych médií, aby zvýšili svoju vierohodnosť.
Podľa stanice Europe 1 akcie maľovania židovských hviezd sponzoroval Anatolij Prizenko, proruský podnikateľ z Moldavska, ktorý sa špecializuje na online marketing a momentálne sa nachádza v Rusku.
Kým jednu dvojicu policajti zadržali, druhej sa podľa denníka Le Monde podarilo utiecť.
Podľa vyšetrovateľov, na ktorých sa denník odvoláva, vykonávali tieto osoby podobné akcie aj v iných európskych krajinách. Tie však nesúviseli so situáciou na Blízkom východe, ale s inými spoločenskými témami.
Vyšetrovanie sa podľa rozhlasovej stanice Europe 1 momentálne sústreďuje na zahraničné zasahovanie priamo vedené Ruskom.
Operácia tejto skupiny na Facebooku a Twitteri sa podľa vyšetrovateľov odohrala prostredníctvom siete s názvom Doppelgänger (v preklade Dvojník), ktorú ešte v júni francúzske ministerstvo zahraničných vecí označilo za súčasť ruskej dezinformačnej operácie.
Nie je to prvýkrát, čo sa o niečo také snažili osoby napojené na Moskvu. Polícia napríklad počas demonštrácií proti dôchodkovej reforme identifikovala v dave ľudí naviazaných na Rusko.
V máji denník Le Monde a viaceré európske médiá odhalili, že ruskí agenti naverbovali prostredníctvom inzerátov na Facebooku cudzincov žijúcich vo Francúzsku alebo v Nemecku, aby organizovali falošné demonštrácie na podporu Ruska v kontexte vojny na Ukrajine.
Za účasť na týchto demonštráciách ľudia dostávali 100 eur za deň protestu, moldavská skupina za židovské hviezdy po parížskych budovách údajne dostávala okolo 50 eur na osobu.

A manifesto in 50 points

1. For everyone living in Germany, Article 1 of the Basic Law applies: „The dignity of man is inviolable.“

2. For us, there are no infidels! Everyone can believe in whatever they want – even Santa Claus.

3. Anyone who considers our constitution and our legal system as a collection of non-binding recommendations should leave Germany as soon as possible.

4. Anyone who wants to live here permanently must learn German. Only when we speak the same language will we understand each other.

5. Everyone can demonstrate peacefully in Germany for their convictions. Free speech does not include threatening people, assaulting them, throwing rocks, burning cars, or celebrating murderers.

6. We don't wear masks or veils; we look each other in the face (unless it's Carnival or Corona).

7. Respect and charity sustain our free society.

8. Against the backdrop of the darkest chapter in our history, Israel's security is a matter of German national interest! This means: Standing up for the security of the Jewish people is non-negotiable. Criticism of Israel's politics is, of course, allowed.

9. We say please and thank you.

10. We gladly shake hands as a greeting or farewell.

11. We see the police as „friend and helper,“ not as a repressive force or an enemy.

12. Many Germans eat pork. Of course, not everyone does. By the way: We have 10 million vegetarians or vegans because freedom also goes through the stomach.

13. The state has a monopoly on violence. Apart from the state-appointed agencies, nobody has the right to use violence against people or things.

14. We accept that our freely elected parliament sets the rules for our coexistence, which can be checked by independent courts.

15. Men are allowed to love men and women women. Whoever has a problem with that is the problem himself. Love and let love!

16. Even if someone feels neither male nor female, they are not persecuted or punished. In our country, citizens are allowed to think freely and live queer.

17. We don't see social services as employers but as institutions that help people in financial need, people who can't work. Not people who don't want to work.

18. We respect the judiciary because it judges without prejudice.

19. Women wear bikinis or bathing suits in the swimming pool. And if someone wants to swim naked in the Baltic Sea – that's okay too!

20. Women and men are equal in every respect.

21. Equality also in payment for work (we still have to catch up there)!

22. We discuss controversially and passionately, but we don't insult those with different opinions.

23. We are tolerant with the tolerant.

24. And we have no tolerance for intolerance!

25. We only use fireworks on New Year's Eve, so when it's allowed.

26. We don't burn flags of countries we dislike. That's a crime!

27. We respect every religion, but we clearly separate religion from state.

28. Women who have affairs are not ostracized, let alone beaten or stoned! In the event of a divorce, joint custody applies to the children. It doesn't matter who caused the marriage to fail.

29. You don't have to be a virgin to get married!

30. Those seeking protection from political persecution or war in Germany will find it. Even those who have no claim to it can often stay. We don't expect gratitude, even if it would be appropriate. But we do demand strict adherence to our laws and respect for our values and way of life.

31. We don't marry off children. And men can't have more than one wife.

32. Women decide – like men – for themselves how they dress, who they're friends with, whom they love, whether they'd rather go to a club or church, whom they vote for, and what profession they choose.

33. Germany is a country of grillers. After a picnic in the park, we take our trash with us.

34. Knives belong in our kitchens, not in our pockets.

35. We pay taxes because we know they are the foundation of the state.

36. When a woman says no to a man, it is final and absolute. Anything else constitutes sexual harassment or rape.

37. We expect everyone who can and is allowed to, to seek employment and provide for themselves – even if social assistance or citizen's income might initially be higher than the salary.

38. There is compulsory schooling in Germany. We believe in the importance of education and learning.

39. We give up our seats in buses and trains for the elderly and disabled.

40. Cheers, Germany! Beer and wine are part of our culture here. Respect it, and if you don't want to drink, don't.

41. How long or short a skirt is, is decided solely by the woman wearing it.

42. Those who cannot tolerate the caricature of politicians, celebrities, gods, or prophets are not in the right place in Germany.

43. The media question politicians, but we generally trust that the elected officials decide truthfully and for the people's welfare.

44. Honor does not mean the right of the strongest.

45. Respect and appreciation are just as natural in social networks as they are in supermarkets or offices.

46. We try to protect the environment and conserve resources. Sustainability is the future.

47. Germany has a heart for children. They are not beaten but promoted.

48. Catcalling, like whistling or calling out to women, is harassment.

49. Boys and girls can go on school trips together, participate in sports, and swim classes together.

50. We love life, not death.

Možno ste po voľbách frustrovaní. Možno vám je jednoducho smutno. Keď som sa podobne cítil pred istým časom ja, začal som si písať denník.

„Šoférujem po diaľnici, tma a mokro. Z auta predo mnou ktosi vyhodil cigaretu. Prsk! Spŕška iskier na asfalte, môj súkromný ohňostroj. O sekundu zase tma.“

To bolo minulý štvrtok. O pár týždňov skôr v mojom denníku stojí:

„Na ulici nad naším domom prasklo potrubie. Voda, ktorá z neho vytekala, bola čistá a tiekla nežným prúdom po ceste a chodníkoch, a keď sa na niektorom mieste rozliala viac doširoka, vyzerala ako tkanina, keď sa od jej hladiny odrážalo ranné svetlo. Vchádzali sme do toho toku a zase z neho vychádzali, zanechávajúc na asfalte mokré stopy. O minútku už prišli páni z vodární a začali ten malý zázrak zase dávať do poriadku.“

A na inom mieste, koncom leta:

„Stojím pri bufete na priehrade, čakám na dva hotdogy s kečupom. V ruke zvieram lístok s číslicami 151, a čakám, kedy pani z kuchyne zavolá moje číslo. „149,“ kričí pani, v ruke smažený syr. A znova. „149“. Nikto. Pridá sa druhá bufetárka, oplývajúca zvučnejším hlasom. Napokon pomáhajú aj hostia bufetu. „149,“ kričia rôzni neznámi ľudia na celé kúpalisko. Plavci na nafukovačkách k nám otáčajú prekvapené hlavy. Smažený syr, sirota, zatiaľ chladne.“

A dvadsiateho piateho augusta:

„Dcérka mi vraví: milujem šumenie stromov. Tak stojíme uprostred lesa, hlavy zaklonené, a dívame sa na šumenie stromov.“

Dvadsiateho ôsmeho septembra:

„Pavúčie vlákno letí voľne vo vzduchu nad lúkou, dlhočizné, štvormetrové.“

***

Možno ste po voľbách frustrovaní. Možno vám je jednoducho smutno. A možno máte zlosť. Keď som sa podobne cítil pred istým časom ja, začal som si písať denník.

Prísne pri tom dodržiavam dve pravidlá. Po prvé, zapisujem si len dobré veci. Všetko, čo ma poteší, inšpiruje, ohromí svojou krásou, rozveselí.

Druhé pravidlo: netriedim, nesúdim, neškrtám. Zapisujem si všetko bez ladu a skladu, najlepšie hneď za čerstva. A je mi jedno, či ide o maličkosť, akou je motýlik, ktorého sme zachránili z mláky, každodennú banalitu, akou sú palacinky s javorovým sirupom na raňajky, či o prchavý okamih, akým je fľak svetla, ktorý sa náhle objavil na hladine rybníka. Nič mi nie je príliš nepatrné.

Je až prekvapujúce, ako veľmi mi tieto zápisky proti depresii a frustrácii pomáhajú. Jednak si viac všímam všetko dobré a pekné, čo ma stretne. (Inak by predsa nebolo čo zapísať.) A keď si zase raz za čas sadnem a čítam, čo som za posledné mesiace zaznamenal, vidím, aké pekné a bohaté dni som prežil, i keď moja hlava so svojimi občasnými temnými sklonmi si to môže pamätať inak. Denník je mi dôkazom, že aj tie ťažšie časy sú plné drobných radostí.

***

Po istom čase, keď sa mi zápiskov nazbieralo štatisticky významné množstvo, som sa rozhodol zahrať na vedca, text čo najobjektívnejšie preskúmať a zistiť tak, čo mi vlastne najčastejšie robí radosť. Tu sú výsledky:

V denníku je veľa vtipných zážitkov s našimi deťmi. Sú tam pekné chvíle s mojou ženou. A tiež bezstarostné momenty s kamarátmi. Potom pozorovania života na ulici: pani s oslnivo bielymi vlasmi, spiaci opilec, smejúca sa predavačka. A, samozrejme, príroda: jej farby, tvary, pohyby, svetlo, priestor. Chuť smrekovej živice, smiešny beh vyľakanej sliepky.

Prekvapilo ma, že medzi zápiskami nie je takmer nič o práci, i keď ňou trávim celkom dosť času. Všetky tie hodiny za počítačom v texte takmer nezanechali stopu. V denníku nie je ani nič o peniazoch, zmluvách, pracovných úspechoch a neúspechoch, poistení, či o pohyboch na akciovom trhu.

Snažil som sa tiež nájsť niečo o politike. Objavil som len dve či tri letmé zmienky, nič viac.

O Ficovi som nenašiel ani slovo.

Členovia vládnucich dynastií, slovesné tvary a kvadratické rovnice – to sú príklady typických školských vedomostí. Nebudeme sa teraz zaoberať otázkou, či sa majú vyučovať aj naďalej alebo ich treba nahradiť niečím modernejším.

Namiesto toho vám ukážeme desať užitočných vecí, o ktorých sa počas všeobecného vzdelania zrejme nedozviete nič.

Mohlo by ich byť omnoho viac než desať, nie je to žiadny ustálený výber. Nejde o žiadne tajné ani zložité veci. Sú len prehliadané.

Niektoré majú teoretický charakter a učí sa o nich na univerzitách, iné sú skôr radou ako od múdrej starej mamy. Ich spoločnou vlastnosťou je, že keď sa o nich v dospelosti – niekedy až v starobe – konečne dozviete, uvedomíte si, aké dobré by bolo vedieť ich skôr.

1. Väčšina ľudí o vás vôbec nepremýšľa

Takmer každý má niekedy pocit, že je všetkým na očiach, že je centrom pozornosti, po ktorej môže ľahko nasledovať odsúdenie alebo výsmech. Je to ilúzia.

V skutočnosti o vás premýšľa len niekoľko ľudí: rodičia, súrodenci, niekoľko blízkych priateľov, ktorých zrátate na prstoch, a obvykle na to stačí jedna ruka. Všetkým ostatným ste – povedzme si to na rovinu – viac-menej ukradnutí. Na sociálnych sieťach to platí dvojnásobne.

I keď náhodou niekedy zaujmete svoje širšie okolie – či už v dobrom, alebo v zlom -, vydrží to zvyčajne zopár minút. Potom príde ďalší podnet a váš úspech či neúspech je zabudnutý… pokiaľ ho nebudete sami dookola pripomínať svojím zlým správaním.

Iste poznáte výraz attention whore, prekladať ho nebudeme, po slovensky znie veľmi nepekne. Trochu pozornosti získate len vtedy, keď si ju budete nepretržite vynucovať. Čo je veľká hlúposť.

Správa, že väčšine ľudí na vás nezáleží, je na prvý pohľad možno šokujúca, ale keď sa nad tým zamyslíte, zistíte dve veci: po prvé, že to je pravda (poctivo si zrátajte, o koľkých ľuďoch premýšľate vy sami), a po druhé, že je to dobre. Dáva vám to slobodu.

Vynikajúci fyzik Richard Feynman dal svojmu životopisu názov Hádam ťa netrápia názory druhých ľudí?. Nerobte si s nimi starosti ani vy – hlavne preto, že takmer neexistujú.

2. Väčšina práce je tímová

V škole je práca v skupine výnimkou, ktorú si občas vyskúšate. Všade inde je pravidlom. Ako dobre viete vychádzať s inými ľuďmi, je spravidla ešte dôležitejšie než to, čo viete odborne.

Existujú ľudia, ktorí sú bystrí, usilovní, a napriek tomu si nenájdu dobrú prácu. Nezapadnú. Nedokážu spolupracovať. Nechápu nutnosť kompromisov. Potrebujú za každú cenu vyhrávať, byť najlepší. Hovoria častejšie „ja“ než „my“, a keď sa niečo nepodarí, hovoria „oni“.

Dávajte si pozor, najmä v prípade, že máte na niečo veľké nadanie. Sami pôjdete rýchlejšie než s tímom, ale ďalej sa nedostanete. Narazíte na hranicu, cez ktorú to bez spolupráce nejde.

3. Informácie sa líšia svojou kvalitou

Na začiatok pokojne zabudnite na pojmy fake news, hoax, dezinformácie, trolling, propaganda či spravodajská hra. Zbytočne to komplikujú.

Pre nepravdivé informácie všetkého druhu väčšinou stačia dve označenia: omyl a lož. Aký je medzi nimi rozdiel, vie každé malé dieťa. Lož je úmyselná a vedomá, omyl ani jedno z toho. Kto chce rozumieť svetu okolo seba, musí mať dobré skóre pri rozlišovaní medzi pravdou, omylom a lžou.

Často sa stretnete s nejakou ich kombináciou. Aj tá sa dá posúdiť jednoducho. Lož plus pravda rovná sa lož. Omyl plus pravda rovná sa menší omyl.

Existuje jednoduchá otázka, ktorá vás pri posudzovaní pravdivosti vždy posunie výrazne ďalej. Môžete ju položiť buď tomu, kto vám informáciu prináša, alebo sami sebe. Znie: Ako to vieš?

Bolo to napríklad vo videu na YouTube? Kto ho natočil – je to niekto, koho poznáš, komu dôveruješ, alebo úplne neznáma osoba? Odvoláva sa na zdroje svojich informácií alebo jednoducho len niečo tvrdí? Tvrdí niečo podobné ešte niekto iný?

Taká úvaha nie je nič ťažké. Keď si na ňu raz zvyknete, pobeží vám v hlave úplne automaticky. Veľa ľudí ráta s tým, že ste príliš leniví zamyslieť sa. Neuľahčujte im to.

4. Dokazovanie nezmyslov je asymetrický problém

Povedať, že ľudia nikdy nepristáli na Mesiaci, že všetky správy a televízne reportáže o letoch Apolla sú podvod, je veľmi ľahké. Nezaberie to ani pár sekúnd.

Dokázať opak dobrými argumentmi je omnoho prácnejšie. Musíte si vyhľadať informácie, premyslieť si ich, vopred odhadnúť námietky a nájsť na ne odpovede. Zaberie vám to veľa času. Budete mať pocit – a právom -, že by ste ho mohli venovať niečomu príjemnejšiemu a užitočnejšiemu.

Táto asymetria nastane vždy. Klamať je ľahké, dokazovať klamstvá je nevďačná drina. Keď je lží veľa, nedá sa to už vôbec stihnúť. Preto je svet okolo nás taký, aký je – plný nezmyslov a klamstiev, ktoré už nikto nemá silu vyvracať. Jediným naozajstným riešením je vzdelanie.

Tak ubudne ľudí, ktorí veria nezmyslom.

5. Veda funguje

Na prírodných vedách nie je najdôležitejšie to, že vďaka nim vieme, prečo je nebo modré, ako liečiť tuberkulózu, že umožňujú riadiť robota pracujúceho na Marse a vyrobiť čip do vášho mobilu. Najdôležitejšia je metóda, ktorou to všetko dosahujú.

Tá spočíva v neustálom pochybovaní a overovaní. Vedci často vymýšľajú, ako spochybniť, čo zistili. Keď sa im to nepodarí, považujú svoju teóriu za dočasne platnú, vždy si však ponechávajú možnosť, že ju nahradí iná, lepšia – čo sa väčšinou nakoniec stane. Prečítajte si nejaké dejiny fyziky či biológie, sú to fascinujúce príbehy.

Touto prácnou a pomalou metódou veda dospieva k pomerne spoľahlivým poznatkom. Lepšiu metódu spoznávania sveta ľudstvo nemá.

Vedci sa často mýlia a niektorí z nich klamú – ako všetci ľudia. Použitá metóda však zaručuje, že jedno aj druhé vyjde najavo, len to niekedy chvíľu trvá. To, čo nájdete v učebniciach, sú vedecké poznatky, ktoré prešli mnohými zaťažkávacími skúškami, a preto sa môžeme na ne spoľahnúť.

To, čo každý deň vzniká v laboratóriách, nie je ani zďaleka také isté. Keď čítate v médiách o prevratnom objave, uvedomte si, že ho väčšina tých skúšok ešte len čaká.

Bez určitej znalosti prírodných vied je dnes už nemožné rozumieť svetu. Problémy ako umelá inteligencia, klimatická kríza, genetické inžinierstvo či budúcnosť energetiky sa týkajú všetkých, názor si na ne však môže urobiť len ten, kto chápe aspoň základné princípy.

Ostatní musia slepo veriť, čo nie je dobrá situácia.

6. Nie, nezhoríme tu

Klimatická kríza je obrovský celosvetový problém. V tejto chvíli je to najťažšia úloha, ktorá stojí pred vašou generáciou – hovorím „v tejto chvíli“, pretože, bohužiaľ, nikdy nevieme, či nenastane nejaká ešte väčšia a naliehavejšia kríza. Pokiaľ niekto tvrdí, že klíma problém nie je, mýli sa alebo klame.

Taktiež sa však mýlia alebo klamú tí, ktorí hovoria, že sa blíži koniec sveta, zánik civilizácie, že všetci čoskoro zhoríme, že život na Zemi nemá budúcnosť a všetko je stratené. Nie je to pravda. A je to veľmi nebezpečný názor, pretože je demoralizujúci. Vedie k zúfalstvu, k beznádeji, a to je to posledné, čo teraz potrebujeme.

Svet bude fungovať aj po vzostupe teploty o ďalšie dva alebo tri stupne. Inak než teraz, ťažšie, s mnohými nepríjemnými a nebezpečnými zmenami, ale fungovať bude, ďalej sa budú rodiť deti, ľudia budú chcieť ďalej žiť.

Správnou reakciou nie je zúfalstvo, ale odvaha, pracovitosť, vzdelanie, vynaliezavosť. Musíme vymýšľať, ako sa prispôsobiť tej časti zmeny klímy, s ktorou už nič nenarobíme, a ako zastaviť jej pokračovanie. Potrebujeme bystrých a motivovaných ľudí, nie emocionálne trosky.

Prehráme len v prípade, ak to sami zabalíme.

7. Zaujímajte sa o politiku

Ľavica, pravica, rozpočet, inflácia, EÚ, NATO. Nie je na tom vôbec nič zábavné. Ale je to prostredie, v ktorom žijeme, a nerozumieť svojmu prostrediu je neprijateľný luxus.

Čím menej ľudí chodí voliť, tým väčšiu váhu má hlas tých, ktorí to robia. Nechávate ich tak rozhodovať o sebe, o svojich životoch. Čím menej ľudí rozumie tomu, čo politici robia, tým ľahšie im prechádzajú menšie aj väčšie zlodejiny.

Žijeme v celkom príjemnej demokratickej krajine s veľkou mierou slobody.

Napriek tomu nemáme zákon o manželstve pre všetkých, často sa mlčky toleruje rasizmus, dostať sa na obyčajnú strednú školu môže byť neriešiteľný problém a celkovo vzaté, v žiadnej oblasti života spoločnosti nemá naša krajina uspokojivý dlhodobý plán. A nebude ho mať, pokiaľ k tomu politikov niekto neprinúti. Tým niekým môže byť len vaša generácia.

Ak sa na to vykašle, kašle sama na seba.

8. Bayesovo pravidlo

Niektorí influenceri na sociálnych sieťach zarábajú veľké peniaze. Aké pravdepodobné je, že sa to podarí aj vám? To je, samozrejme, ťažké odhadnúť, ale keď sa pozeráte len na tých úspešných, ľahko svoje šance preceníte. Nevidíte totiž všetkých tých, ktorí to skúsili, ale neuspeli. Je ich iste viac než úspešných, zrejme omnoho viac.

Bayesovo pravidlo je matematický vzorec, ktorý vymyslel anglikánsky duchovný Thomas Bayes a presnú podobu mu dal francúzsky matematik Pierre-Simon Laplace. Patrí k základom výpočtu pravdepodobnosti, vzorec si však teraz odpustíme – kto sa o matematiku zaujíma, môže si ho nájsť a oceniť jeho eleganciu.

Základ bayesovského uvažovania sa zaobíde bez počítania. Ide predovšetkým o to uvedomiť si, že to, čo okolo seba vidím, nie je všetko, čo existuje. A pokiaľ chcem posudzovať pravdepodobnosť javu, o ktorom viem málo, musím vziať do úvahy nielen to, čo vidím a poznám, ale aj to, čo je pre mňa neviditeľné.

Úzko s tým súvisí známe vedecké pravidlo, že mimoriadne tvrdenia si vyžadujú mimoriadne dôkazy. Kto ma chce presvedčiť o niečom, čo odporuje väčšine mojich doterajších poznatkov, musí mať odpoveď aj na to, prečo tie poznatky až dosiaľ stačili a dobre fungovali.

9. Occamova britva

Keď objavím v pšeničnom poli dokonalý kruh klasov pritlačených k zemi, môže to byť stopa po pristátí lietajúceho taniera, pozostatok práce poľnohospodárskeho stroja alebo dielo nejakého vtipkára.

Viliam z Ockhamu, anglický františkánsky mních, ktorý žil pred sedemsto rokmi, by nám poradil, nech lietajúci tanier vypustíme z hlavy.

Prečo? Pretože razil zásadu, že ak pre nejaký jav existuje viac vysvetlení, máme vždy dať prednosť tomu jednoduchšiemu. Nemáme zavádzať nové pojmy tam, kde to nie je absolútne nutné. Pokiaľ si dokážeme predstaviť vtipkárov v obilí, neťahajme do svojich predstáv mimozemšťanov.

O „britve“ sa hovorí preto, že akoby odrezáva z našich úvah všetko nadbytočné. Nie je to absolútne platné pravidlo. Občas sa stáva, že pekné jednoduché vysvetlenia zlyhávajú. Potom je potrebné objaviť to zložité.

V bežných denných situáciách však ide o výbornú pomôcku. Umožní nám držať sa nohami pri zemi, nezamotať sa do zložitých teórií. Modernou formuláciou Occamovej britvy je takzvané pravidlo KISS (Keep it simple, stupid!).

Dobrým doplnkom je princíp, ktorému sa hovorí Hanlonova britva: nehľadajte zlý úmysel tam, kde je postačujúcim vysvetlením obyčajná ľudská hlúposť. Podobných britiev existuje ešte viac. Stojí za to zoznámiť sa s nimi.

10. Chestertonov plot

Dajme tomu, napísal britský spisovateľ G. K. Chesterton, že idete po ceste, pozdĺž ktorej je vztýčený plot. Vyzerá úplne zbytočne, len prekáža. Mal by sa zbúrať, napadne vám. Nebúrajte ho, radí Chesterton, pokiaľ si nezistíte, prečo ho postavili.

Všeobecnejšie: predtým, než niečo zmeníte, by ste mali vedieť, prečo sa to robí terajším spôsobom. Možno na to existuje veľmi dobrý dôvod, ktorý len nie je na prvý pohľad zjavný.

To je konzervatívne pravidlo, ostatne jeho autor bol konzervatívny človek a kniha The Thing, v ktorej podobenstvo o plote uviedol, má podtitul „Prečo som katolíkom“. Problém s Chestertonovým plotom spočíva v tom, že sa dá použiť na obhajobu zlých alebo prinajmenšom beznádejne zastaraných vecí.

Lenže zle sa dá zaobchádzať s každou radou. Táto je niekedy dobrá, inokedy nie. Je dosť často dobrá na to, aby stálo za to o nej vedieť, a dosť často zlá na to, aby ste ju nepovažovali za pevné pravidlo.

Keď sa púšťate do sveta, nikdy nebudete vybavení na všetko. Nebudete mať všetky znalosti, všetky rady, všetky nástroje. Budete na tom rovnako ako všetci pred vami. A keď prídete k plotu, budete sa musieť sami rozhodnúť, či ho strhnúť alebo ponechať.

Strávil som v Jaroslavli asi tri týždne. Prespával som v byte kamaráta, ktorý ešte pred vojnou odišiel vzhľadom na politiku do Ameriky a tam si požiadal o azyl. Obvolal som svojich známych, niektorí priviedli ešte svojich známych, celkovo som sa rozprával s desiatkami ľudí. Presvedčil som sa, že podobne ako na Slovensku aj u nás mnohí ľudia žijú v názorových bublinách.

Keď niekto vojnu odmietal, tak si myslel, že rovnako ju musia odmietať aj všetci normálni ľudia. O tých druhých hovoril, že sú to „putinisti“, „rašisti“ (slovná hračka kombinujúca slová Rus a rasista) a „zetnici“ (podľa symbolu invázie, písmena Z). Ľudia podporujúci vojnu si zase mysleli, že rovnako ako oni musí zmýšľať každý, kto nie je zradca alebo egoista. Len sa mi potvrdilo, že nie je potrebné denacifikovať Ukrajinu, ale Rusko.

Čím prívrženci vojny Putinovu agresiu obhajovali?

Podobnými frázami, aké môžete počuť aj od slovenských priaznivcov Putina: Krym je ruský, Kyjiv je ruský, Ukrajinci by sami chceli byť Rusko, keby ich Západ nezmanipuloval, a kde som vraj bol osem rokov, keď Ukrajinci zabíjali ľudí na Donbase. A opakovane zaznievalo, že keby Putin neurobil svoju špeciálnu vojenskú operáciu, tak by na Ukrajine už boli Poliaci. Toto mi napríklad hovorila moja dlhoročná susedka.

Zase Poliaci? Tí Poliaci nejako rezonujú. 

Vyzerá to tak, že kremeľská propaganda si v poslednej dobe berie Poľsko do úst už skoro tak často ako Ameriku.

Cestovali sme cez tie „oslobodené územia“ na juhu Ukrajiny a bolo to depresívne. V autobuse sedeli samí dovolenkári, obyvatelia Doneckej oblasti, ktorí si šli oddýchnuť na Krym. Prechádzali sme okolo Mariupola, Melitopola, všade checkpointy, tanky, vojaci. A títo ľudia to brali akoby nič. S batožinou a malými deťmi cestovali na prázdniny.

dakujem id ruzbach za jazykovu korekturu

Rozpráva príbehy a jeho názory o tom ako sa (bohatí) ľudia rozvádzajú. Občas zaujímavé, občas machovské, ale vcelku realistické.

SM-A300-FU

Up to Android 10