Výrok 48258 – Demagog.sk – ukrajinskí nacisti zaživa upálili desiatky ľudí v Dome odborov v Odese

https://demagog.sk/vyrok/48258

Anna Belousovová

Nestraníci

Nikto sa nás nič nepýtal, keď ukrajinskí nacisti zaživa upálili desiatky ľudí v Dome odborov v Odese.

06.03.2022
Nepravda

Požiar Domu odborov bol výsledkom stupňujúceho sa násilia a pouličných bitiek v meste Odesa medzi pro-ukrajinskými aktivistami za ukrajinskú jednotu a pro-ruskými aktivistami za federáciu. Súčasťou ukrajinskej strany boli futbaloví fanúšikovia, vrátane tzv. „ultras” a členov Pravého sektora, protestného hnutia ultranacionalistických skupín v Ukrajine. Obe strany konfliktu sa správali násilne. Konflikt vedúci k požiaru spustil útok pro-ruských aktivistov na pochod ukrajinských aktivistov. Požiar sa začal zrejme v dôsledku hádzania molotovových kokteilov, ktoré používali obe strany konfliktu. Kvôli tejto skutočnosti nie je možné určiť, ktorá strana oheň založila. Výrok preto hodnotíme ako nepravdivý.

Konflikt vedúci k požiaru v Dome odborov v Odese sa udial 2. mája 2014. Pri úvodnom konflikte zomrelo 6 ľudí, v dôsledku požiaru zahynulo 42 ľudí. V tomto období v krajine prebiehala revolúcia, ktorá viedla k zmene vlády a skončila sa anexiou Krymu Ruskom a pretrvávajúcou vojnou na juhovýchode Ukrajiny.

Skupina „2. máj“, skladajúca sa z 13 miestnych expertov (novinárov, bývalých policajtov a iných), prešetrila dostupné video materiály, forenzné správy, aby sa pokúsila zrekonštruovať udalosti vedúce k požiaru. Po skončení vyšetrovania skupina 2. máj vydala film, ktorý udalosti v Odese rekonštruuje. 

Skupina 2. máj, spolu s UNHR a Radou Európy (.pdf, s. 12) zhodne tvrdia, že nepokoje vedúce k požiaru sa začali útokom pro-ruských aktivistov na pokojný pochod futbalových fanúšikov na podporu jednotnej Ukrajiny. Pochod organizovali fanúšikovia futbalových tímov Černomorec Odesa a Metalist Charkov, ktorí proti sebe v ten večer hrali zápas (.pdf, s. 7).  

Konflikt medzi dvoma skupinami vypukol v centre mesta, trval niekoľko hodín. Na oboch stranách boli použité zbrane, zomrelo šesť ľudí, pričom štyria z nich boli pro-ruskí aktivisti a dvaja pro-ukrajinskí. Vyšetrovacia skupina 2. máj prišla k záveru, že na oboch stranách boli niektorí členovia na konflikt pripravení dopredu, čo potvrdzuje aj monitorovacia správa OHCHR (pdf., s. 9). Účastníci oboch strán mali na sebe masky, prilby, niektorí boli aj ozbrojení.  

Viaceré zdroje vyvracajú informácie o tom, že by ukrajinskí nacionalisti nahnali ľudí do budovy Odborov a upálili ich zaživa. Túto verziu vyvracia napríklad Centrum pre analýzu európskej politiky (CEPA). Monitorovacia správa OHCHR z júna 2014 uvádza, že časť pro-ruských aktivistov utiekla z miesta, kde sa konflikt začal, do nákupného centra, prenasledovaná pro-ukrajinskými aktivistami. Neskôr sa obe skupiny presunuli na námestie Kulikovo pole, kde ukrajinskí podporovatelia podpálili tábory druhej skupiny, ktoré tam stáli niekoľko mesiacov, odkedy sa začala revolúcia v krajine. Následne sa pro-ruskí oponenti schovali v blízkej budove Odborov a obe skupiny po sebe začali hádzať zápalné fľaše. Správa OHCHR z júna 2014 taktiež pripisuje požiar obom skupinám konfliktu, nemenuje ako vinníka jednotlivú skupinu (.pdf, s. 10). Podľa správy Rady Európy neboli nájdené žiadne dôkazy o tom, že by bol požiar vopred plánovaný, ani o použití toxických látok (.pdf, s. 31).

Výrok je založený na informovaní zo strany Ruska. Ruskí štátni predstavitelia prirovnali udalosti k nacistickým vojnovým zločinom a v ruských štátnych médiách je udalosť opisovaná ako „fašistický masaker“. Nepokoje vedúce k požiaru pripísali pravicovým radikálom a nacionalistom a taktiež pravicovým futbalovým fanúšikom z pro-ukrajinskej strany.   

Zdroje sa zhodujú (CoE (s. 12), KHPG), že hlavná chyba bola na strane policajných a hasičských zložiek; na tento faktor sa zameralo aj vyšetrovanie súdu. Monitorovacia správa OHCHR (.pdf, s. 5) upozornila na niekoľko nejasností, predovšetkým prečo obe zložky nereagovali adekvátne alebo reagovali príliš pomaly. Podľa skupiny 2. máj informácie naznačujú, že Štátna správa pre mimoriadne situácie, ktorá bola zodpovedná za hasenie požiaru, nesprávne vyhodnotila situáciu a hasiči nedokázali zabrániť úmrtiam v dôsledku plameňov a vdýchnutia dymu. Hasičský zbor, ktorého základňa je vzdialená 650 metrov od Domu Odborov, prišiel 45 minút po prijatí prvého telefónátu o požiari (.pdf, s. 10). 

Na základe skúmania dostupných materiálov Skupina 2. máj konštatovala, že polícia mala dostatok času vytvoriť na námestí Kulikovo pole policajný kordón a zabrániť eskalácii konfliktu, ale nestalo sa tak.

Šéf Úsmevu ako dar: Solidarita s Ukrajinou je veľká, ale príde realita. Čakáme pohromu – Korzár SME

Prečo je dôležitý tretí sektor – NGOs – neziskovky
Rozhovor vznikal za menej tradičných okolností. V aute. Vracali sme sa vo večerných hodinách z Užhorodu, kde sme boli Ukrajincom odviezť humanitárnu pomoc. Úsmev ako dar sa zapojil do konvoja z Košíc, ktorý viezol približne sto ton potravín, drogérie a ďalších užitočných vecí. Manažér pobočky Úsmevu ako dar pre východné Slovensko RADO DRÁB počas šoférovania opísal skúsenosti s ukrajinskými rodinami, ktoré v roku 2014 utekali z východu Ukrajiny pred vojenským konfliktom. V čom budú rodiny prichádzajúce na Slovensko potrebovať pomoc, ako dlho môže trvať, kým sa u nás reálne usadia a v čom vidí možné problémy v ich začlenení sa do slovenskej spoločnosti. Poukazuje na úlohu tretieho sektora v tejto utečeneckej kríze a fakt, že bude potrebovať silnú finančnú injekciu, ak má zvládnuť úlohy, ktoré s prílevom migrantov súvisia.

Vraciame sa z Ukrajiny, kam sme viezli humanitárnu pomoc. Aká bola úloha Úsmevu ako dar?

– Humanitárnu pomoc sme viezli na tri miesta. Na Ukrajine máme tím ľudí, je tam riaditeľ nášho detského domova, sociálni pracovníci a naša sestra Marietta, ktorá je kapitán nášho tímu. Roky sa v Užhorode venuje rodinám, ktoré boli od roku 2014 nútené opustiť východnú Ukrajinu. Momentálne pomáhame so zásobovaním štátnej domobrany, gréckokatolíckeho seminára, ktorý poskytuje pomoc utečeneckým rodinám. Tretia časť našej pomoci smerovala k sestre Mariette.

Boli ste na Ukrajine od začiatku ruskej invázie viackrát?

– Doteraz som bol štyrikrát (údaj k 8.marcu). Chceme ísť znovu, dobroty je dosť. Ľudia na Slovensku sú štedrí, stále vieme nabaliť a priviezť všetko, o čo ukrajinská strana poprosí. Začali sme voziť už aj sofistikovanejšie veci, okrem základných potravín a hygienických potrieb aj infúzie, lekársky materiál, lekárničky, hasičské obleky, dýchacie prístroje. Reagujeme tým na požiadavky zo strany Ukrajincov, s niektorými produktami nemáme skúsenosť, ale učíme sa za behu.

Ako sa vlastne Úsmev ako dar dostal k tomu, že vozí humanitárnu pomoc na Ukrajinu?

– Naša organizácia pôsobí na Ukrajine viac ako 20 rokov. V začiatkoch bolo našou hlavnou úlohou priniesť transformáciu internátnych detských domovov, dnes si len ťažko možno predstaviť, ako vtedy fungovali. Koncom 90. rokov až do roku 2005, pred nástupom prezidenta Juščenka, ktorý priniesol zmenu a otvoril Ukrajinu Európe, vyzerali tieto internátne detské domovy katastrofálne. Našli ste tam na jednom mieste 200 – 300 detí, väčšinou dostávali stravu jeden- až dvakrát denne. Zvyčajne to bolo jedlo z humanitárnej pomoci – kaša alebo suchý chlieb s nesladeným čajom. Pri pohľade na to ste mali pocit, že ste vošli do povojnových čias. Prezident Juščenko si našťastie zavolal na Ukrajinu do tímu ľudí, ktorí rozumeli transformácii internátnych detských domovov, vedeli ako robiť sociálno-právnu ochranu detí. Veď v týchto detských internátnych domovoch sa doslova rátalo, koľko detí ročne zomrie.

Ako to presne myslíte?

– Pamätám si na situáciu z Veľkého Berezného (mesto ležiace neďaleko slovenských hraníc – pozn. red.), kde v detskom domove žilo asi 300 detí. Pred nástupom prezidenta Juščenka fungovali systémom, že v januári boli celý mesiac prázdniny a detské domovy sa rovnako zatvárali na mesiac, teda nebola to inštitúcia ako u nás na Slovensku, ktorá poskytuje nepretržitú starostlivosť. Bolo jedno, či ste boli malé alebo väčšie dieťa, museli ste ísť na ulicu. Hovoríme o rokoch 1999/2000, čo nie je tak dávno. Detský domov sa zatvoril, 300 detí poslal na ulicu s tým, že sa majú uživiť. Rátalo sa s tým, že 8 až 12 percent detí sa nevráti, že skončia v kriminále, umrú od hladu.

Čo deti za ten čas robili?

– Mne sa stalo, že som tam prišiel a hľadal som jedno dievča – Nasťu, ktoré malo 12 rokov. Pýtal som sa, kde je. Jej súrodenci mi povedali, že zomrela hladom. Odvtedy nám to srdiečko na Ukrajine ostalo.

A čo robí Úsmev ako dar na Ukrajine dnes?

– V roku 2000 nám na dvere našej košickej pobočky zaklopala rehoľná sestra, sestra Anastázia zo Žiliny. Pýtali sme sa jej, čo robí na Ukrajine, odvetila, že stavia detský domov. Ráno zapne miešačku a pustí sa do práce. Išli sme jej pomôcť a naozaj tam na nákladnom aute dotiahla 24 paliet tehál. Pochopili sme, že je na to sama, ostali sme tam na víkendovú brigádu, pomohli sme jej murovať. Tá istá rehoľná sestra spôsobila zmenu v sociálnej oblasti na Ukrajine, u prezidenta Juščenka presadila, že zanikli veľké internátne detské domovy. Zmenila legislatívu, priniesla prezidentovi návod, ako veľké detské domovy zmeniť na takzvané detské domovy rodinného typu. So sestrou Anastáziou sme postavili ešte ďalšie tri domovy rodinného typu. Dokopy sme ich v Zakarpatsku sprevádzkovali 35. So zakarpatskou stranou máme veľmi dobré vzťahy, myslím, že v mnohých oblastiach v tejto sfére nás už aj predbehli, vzali si pozitívne skúsenosti z Poľska, z Maďarska a z Česka a urobili ešte lepší model ako u nás.

Čo nastalo v roku 2014?

– V tom čase sa v Užhorode začali objavovať rodiny, ktoré utekali z Donbasu a z Luhanska. Neboli sme pripravení na vojnu, ani na prácu s presídlenými rodinami. Pochopili sme, že sa naďalej musíme usilovať o to, aby deti nekončili v detských domovoch. Jediná šanca teda bola ujať sa týchto rodín, pomôcť im v začlenení sa do spoločnosti a prostredia, aby deti neboli odtrhnuté od matiek. S rehoľnou sestrou Mariettou sme si prenajali v užhorodskom hoteli 9. a 10. poschodie, kde sme ubytovali 40 mamičiek s deťmi a postupne sme ich integrovali do užhorodského prostredia.

Ako to išlo?

– Integrácia bola náročná, lebo prostredie ich neprijalo, boli odmietané. Ženy nechceli prijať do práce. Stali sa z nich utečenkyne vo vlastnej krajine. Boli obviňované, že kvôli nim je na východe vojna, kvôli nim klesol kurz hrivny, kvôli nim musia chlapci zo západu narukovať na východ. Integrácia trvala osem rokov.

Nakoniec ich teda prijali?

– Áno, ale vyžadovalo si to veľkú prácu s verejnosťou, s médiami. Išlo pritom o rodiny, ktorým zomrel otec vo vojne, bojoval v Donecku alebo ostal brániť to, čo doma mali. Ukrajinci sú nedôverčivý národ, aspoň do času, kým si získate ich srdce. Je to pochopiteľné, celý ich život ich niekto bil, preto sú takí. Ak však túto bariéru prelomíte, potom sa rozdajú.

A viete, či sa niektoré rodiny zase našli? Vrátili sa otcovia po nejakom čase?

– Podarilo sa nám zachrániť viaceré manželstvá. Z každého otca, ktorý sa vrátil, sme sa tešili. Veľkú radosť mali tie deti, ktoré si na svojich otcov pamätali. Iné si ich zase nepamätali, pretože boli maličké, keď sa na východe začala vojna.

Čo presne znamená integrácia rodín do nového prostredia, pretože vyzerá, že to bude potrebné aj pri súčasnej utečeneckej kríze?

– Integrácia rodín z Ukrajiny nebude na Slovensku jednoduchá. Dnes vládne veľká vlna radosti a pocitu pomoci, ale mnohí títo ľudia si u nás budú chcieť nájsť prácu, môžu byť vnímaní ako konkurencia na pracovnom trhu. Ukrajinské deti sa potrebujú dostať do všetkých stupňov nášho vzdelávacieho systému, aj učitelia budú musieť vytvoriť nový systém vzdelávania, napríklad mať učebné osnovy v dvoch jazykoch. Mnohí ľudia im nebudú rozumieť. Zakarpatských Ukrajincov chápete viac, východnému ukrajinskému dialektu rozumiete zase menej, je tvrdší. Jedna výhoda ukrajinskej mládeže je, že vie veľmi dobre po anglicky, je to dobré pre ich budúcnosť.

Ako by sme mohli opísať, ako toto všetko vnímajú ukrajinské ženy, či vôbec vedia, čo ich čaká?

– Predstavte si, že ste žena z Ukrajiny. Privezú vás na hranicu, odnesú na tri týždne do ubytovacieho zariadenia v Tatrách. Ak budete mať šťastie, zaklope vám na dvere neziskovka, podá vám pomocnú ruku a požiada vás o maximálnu dôveru. Táto neziskovka sa pokúsi nájsť vám bývanie, zastreší ekonomicky váš pobyt, vybaví s vami všetky formality od zdravotného poistenia až po cudzineckú políciu, pomáha hľadať školu, prácu, naučí vás žiť v novom prostredí. V stredu ideme jednu takú rodinu učiť, čo sú to vlastne Košice, čo je to električka, autobus, ako sa nimi jazdí, lebo prišli z oblasti, kde nie je hromadná doprava. Aj my Slováci sa musíme učiť, čo je to skutočná solidarita. Budeme schopní prijať do zamestnania ukrajinskú ženu, ukrajinskú zdravotnú sestru alebo upratovačku? Sme na to pripravení?

Ako dlho môže takým ženám trvať integrovať sa na Slovensku?

– Závisí to najmä od okolia, ale rátam, že to určite bude rok až dva.

Jedna vec je krátkodobá dočasná pomoc, ale čo ďalej?

– Vlna solidarity bola a je veľká, ale potom príde realita, ktorá potrvá veľmi dlho. Osobne čakáme pohromu. Niektorí hotelieri prijali ukrajinské rodiny, ale čo ďalej? Slovensko na toto nebolo pripravené. Slovenský systém sociálnych pracovníkov a neziskoviek totiž momentálne zápasí s tým, že bude musieť prepúšťať sociálnych pracovníkov. Nie sú žiadne výzvy, ktoré štát ponúka na financovanie odborných tímov v neziskovkách, buď neboli vyhlásené alebo neboli vyhodnotené. Preto sme oficiálne požiadali premiéra Eduarda Hegera (OĽaNO) o ústretovosť, lebo aj nám hrozí, že budeme musieť prepustiť našich dvoch psychológov, ktorých má Úsmev ako dar v Košiciach. Nepoznám inú neziskovú organizáciu v Košiciach, ktorá má dvoch intervenčných psychológov, ktorí v akejkoľvek dennej alebo nočnej hodine idú pomáhať rodinám v núdzi. Títo psychológovia nezarábajú veľa, je to 620 eur v čistom, robia pritom v rôznych časoch, keďže nikdy nevieme, kedy bude ich pomoc potrebná. Robia to s veľkou láskou a mne hrozí, že ich budem musieť 1. apríla prepustiť.

Nebudú v súčasnej situácii chýbať?

– Budeme ich potrebovať ako soľ. Sú to ľudia, ktorí sú našou krvnou skupinou, sú súčasťou multidisciplinárneho tímu. Tento problém je tu už dlho a pretrváva. Slovensko bude potrebovať ešte viac sociálnych pracovníkov a skúsených ľudí. Máme postavený tím skúsených odborníkov, ktorý sa mi možno rozpadne, pretože moji kolegovia radšej pôjdu robiť do supermarketu za 900 eur v čistom. Jedna z najkvalitnejších pracovníčok mi tak už odišla, prišla s plačom a výpoveďou v ruke, že nevie uživiť deti. Na Slovensku pritom máme päť fakúlt, ktoré chrlia sociálnych pracovníkov, akurát že radšej idú robiť k mobilným operátorom alebo do banky. Preto sme boli poprosiť pána premiéra, že mu pripravíme plán, koľko takých sociálnych pracovníkov bude potrebných, čo budú robiť, kto ich bude manažovať a koľko na to treba peňazí.

Koľkých ukrajinských rodín sa ujal Úsmev ako dar?

– V čase nášho rozhovoru je ich 22. (Aktuálne je ich už zrejme viac, keďže rozhovor sa uskutočnil v utorok večer – pozn. red.). Sme organizáciou, ktorá sa bude snažiť udržať svoj rukopis, pretože jedna vec je dať týmto ľuďom prechodné bývanie, druhá, čo ďalej. Naša organizácia robí takzvané bývanie so sprevádzaním, čiže rodina nezostane napospas, má pri sebe sociálneho pracovníka, teda dôveryhodnú osobu, na ktorú sa môže zakaždým obrátiť. Niektorí vravia, že sme veľká a známa organizácia, ale viac ako 60 ukrajinských rodín nie sme schopní sprevádzať. Nemáme na to kapacity a ak budeme musieť prepustiť sociálnych pracovníkov a psychológov, tak to klesne na polovicu. Je to realita, pretože našim ľuďom sa končia pracovné zmluvy v apríli.

Čo presne znamená sprevádzanie?

– Riešite domáce násilie, traumy, ktoré sa z človeka vyplavia v bezpečnom prostredí, riešite poruchy správania, ktoré môžu nastať u detí, ktoré zažili, že sa museli odlúčiť od bratov, otcov. Ak máme slovenskú rodinu v kríze, sprevádzate ju jeden až štyri roky. Čo bude s utečeneckou rodinou? Aj pre nás to bude test, či sme sa niečo naučili počas luhanskej a doneckej krízy a či kolegom odovzdáme naučenú skúsenosť. Dobrovoľnícke úsilie je skvelé, bez toho by nešla počiatočná záchrana života. Potom však musíte ísť ďalej, rodiny potrebujú uspokojiť aj ďalšie potreby ako hlad, chlad a smäd, potrebujú zažiť pocit šťastia, pocit byť potrebný, sebarealizáciu, deti musia chodiť do školy. Pre Slovensko to bude veľká skúška, lebo máme veľmi kvalitné treťosektorové neziskovky, na ktoré je prenesený výkon štátnej správy, ale potrebujú zdroje, aby utiahli mančaft.

Teraz sa ukazuje, že niekedy podceňovaný tretí sektor bol na mieste prvý, potom prišla samospráva a štát…

– Tretí sektor robí osvetu, pripravuje ostatných pracovníkov v sociálnej oblasti, komunikuje s biznis sektorom čo ďalej s ubytovanými rodinami. Len tretí sektor príde a pokúsi sa ich integrovať na dlhodobejšom mieste. Pri takto veľkých množstvách utečencov bude potrebovať masívnu podporu, finančnú injekciu, bez toho to nepôjde. Inak môže reálne vzniknúť problém a po našich mestách sa bez pomoci budú potulovať bezradní Ukrajinci. Zabezpečiť napríklad 50 ľudí, nájsť im bývanie, prácu, školy, to sú dva roky tvrdej práce pre jeden odborný tím. Ak sa im nepomôže, začnú byť tí ľudia nespokojní, lebo nevidia svetlo na konci tunela

Spomínali ste aj jednu rodinu, ktorá docestovala z Ukrajiny pred dvere košickej pobočky Úsmevu ako dar…

– Išlo o trojgeneračnú rodinu z Odesy, cestovali spolu babka, dcéra a vnučka. Vodičský preukaz mala len babička, ktorá 20 rokov nešoférovala. Na východnej Ukrajine je teraz veľa voľných áut, veď chlapi ostali bojovať. Tá stará pani bola odrazu postavená pred to, že má odšoférovať 2,5-tisíca kilometrov, ale podarilo sa jej to, cestovali 70 hodín. Počas cesty sa naučila aj to, čo je plyn do auta, lebo zistila, že auto ide aj na plyn, aj na benzín. Keď k nám prišla, veľmi sa triasla. Rusi cestou vyhodili do vzduchu rôzne mosty, musela kľučkovať, obchádzať ich a nakoniec s autom zastavila až v Košiciach. Našu adresu mala zadanú v GPS.

Kde sú teraz?

– V Tatrách, našli vzdialených príbuzných v Kolíne nad Rýnom, takže keď si oddýchnu a naberú silu, chystajú sa do Nemecka. To je ten lepší prípad, keď majú kam ísť.

Demotivacia – Som smutný, že dnešné deti trávia toľko času… | Facebook

https://www.facebook.com/DemotivaciaOriginal/posts/5618062154877436?__tn__=-R

Som smutný, že dnešné deti trávia toľko času na internete a pred televízorom
.
Ja keď som bol malý, tak sme väčšinu času strávili vonku na slniečku, ohadzovali sme sa kameňmi, fajčili sme, zapaľovali ohne, lámali znaky z mercedesov, kradli v obchode, fetovali toluén a raz sa Milan napil benzínu z kanistra, ale vyhral stávku…
a pod tým veľa komentárov ľudí aké nebezpečné veci robili ako deti … a pritom sa ľudia sťažujú že deti v rómskych osadách robia nebezpečné veci…

Ruskí špióni na Slovensku: Prečo sa vyzvedači točili okolo ĽSNS a Republiky – SME

https://domov.sme.sk/c/22862148/preco-sa-vyzvedaci-tocili-okolo-lsns-a-republiky.html

Proruský donášač Bohuš Garbár daroval v roku 2016 extrémistickej ĽSNS 10-tisíc eur. Ďalší zadržaný Jozef Mihalčin pracoval ako asistent poslanca Miroslava Suju v čase, keď bol Suja v ĽSNS.
Viacerí ľudia, ktorých polícia zadržala pre spoluprácu s ruskými tajnými službami, mali blízko k strane Mariana Kotlebu.
Kotlebova strana aj po ruskej invázii zľahčuje zodpovednosť režimu Vladimira Putina za vojnu na Ukrajine. Už v minulosti polícia preverovala informácie, že ĽSNS brala peniaze od Rusov.
Garbár navyše publikoval pre dezinformačný web Hlavné správy, ktoré dočasne zablokoval Národný bezpečnostný úrad pre dezinformácie o vojne na Ukrajine.
Aj ĽSNS mala na tomto portáli výsadné postavenie, napríklad nekriticky preberal jej vyhlásenia a neskôr poskytoval výdatný priestor aj odídencom z ĽSNS v novej strane Republika.
Odborník na boj s dezinformáciami a marketér Jakub Goda, ktorý sa kedysi do Hlavných správ aj infiltroval, tvrdí, že ho prepojenie ruských tajných služieb na dezinformačné portály a extrémistické strany neprekvapuje.
„Ruská federácia chce oslabovať krajiny tým, že bude nabúravať dôveru občanov vo vlastný štát. Je to politická agenda extrémistov a zároveň obsah pre dezinformačné weby, ktoré šíria rôzne konšpirácie.“

Exposing Russian propaganda network in Slovakia

https://kyberia.sk/id/8956614

Goda vcera vytiahol par vyrokov aj s datovanim (nielen Chmelarove).

“Putin je Hitler 21. storočia a treba začať archivovať, kto čo a kedy narozprával, kým to začnú mazať, lebo už to bude neudržateľná hanba. Odkladám si sem zopár citátov:

Eduard Chmelár, 23.9.2017
„čo sa týka pôsobenia dvojice Putin – Lavrov na medzinárodnej scéne, bez ich zdržanlivého a takticky i strategicky premysleného správania by už dávno bola ďalšia svetová vojna.“

Eduard Chmelár, 23.9.2020
„Môžeme mať tisíc výhrad voči režimu a vnútornej politike Ruska, ale na medzinárodnej scéne je Rusko hlasom konštruktívnej politiky, triezveho rozumu a zdržanlivosti, vďaka ktorej svet ešte nie je vo vojne.“

Eduard Chmelár, 22.1.2022
„som presvedčený, že Rusko neplánuje žiadny útok na Ukrajinu. Bolo by to šialenstvo a Putin nie je šialenec, aj keď sa ho tak geostratégovia karpatského typu pokúšajú vykresľovať.“

Eduard Chmelár, 16.2.2022
„Nielen fundovaným odborníkom, ale aj všetkým príčetným ľuďom je dávno jasné, že Rusko zaútočiť na Ukrajinu nechcelo a ani nechce. Tí, ktorí to tvrdili, sa dokonale strápnili, ale to nie sú ľudia, ktorí by boli schopní uznať chybu a ospravedlniť sa.“

Juraj Draxler, 19.3.2019
„O protiruskej hystérii. Jednou z vecí, o ktorých sa bude intenzívne aj v našej politike v nasledujúcom období hovoriť, bude údajná ruská hrozba.“

Juraj Draxler, 22.2.2022
„Mapky so šípkami o tom, kadiaľ vraj Putin povedie útoky do srdca Ukrajiny, sú smerované na trochu menej informované obecenstvo, na zvyšok populácie.“

Juraj Draxler, 5.3.2022
„Na druhej strane môžeme zabudnúť aj na báchorky o tom, že Rusi zaútočili preto, že Putin je bláznivý diktátor, ktorý nemá čo robiť, alebo, že majú nejaké nekontrolovateľné vnútorné pnutie dobývať územia. Celý čas komunikujú v zásade racionálne, ruské vedenie je zjavne pomerne jednotné.“

Jozef Banáš, 26.4.2021
„Neexistuje žiadny dôvod báť sa Ruska. Od porušenia sľubu o nerozširovaní NATO je Rusko v obrannej pozícii.“

Jozef Banáš, 25.2.2022
„Vyprovokovať Rusov, aby stratili nervy a udreli. Pripomína mi to hokejový zápas, v ktorom jedno mužstvo vytrvalo, dlhodobo podpásovo fauluje protivníka, pichá ho do slabín a rozhodca to nevidí, či vidieť nechce. Až v istej chvíli neustále provokovaný stratí nervy, udrie a rozhodca ho vylúči.“

Dag Daniš, 21.1.2022
„Anglosaská propaganda opakuje, že Rusko stupňuje agresivitu, lebo zhromaždilo 200 km od hraníc s Ukrajinou desiatky tisíc vojakov. Vynikajúci argumet.

Vyplýva z neho, že aj štáty NATO stupňujú agresivitu, lebo rozbiehajú vojenské cvičenia na Ukrajine s účasťou desiatok tisíc západných vojakov. Čiže blízko ruských hraníc.“

Ján Čarnogurský, 9.4.2021
„Rusko vojenské akcie nezačne. Ak ich začne Ukrajina, môže sa naplniť výstraha prezidenta Putina a ministra Lavrova.“

Na východe Ukrajiny sa začalo vojenské cvičenie s jednotkami NATO – Správy RTVSSprávy RTVS

https://spravy.rtvs.sk/2021/09/na-vychode-ukrajiny-sa-zacalo-vojenske-cvicenie-s-jednotkami-nato/

20. 9. 2021

Na pozadí napätia s Ruskom sa v pondelok (20. 9.) začalo spoločné vojenské cvičenie Ukrajiny a jednotiek členských krajín Severoatlantickej aliancie (NATO). Informovala o tom agentúra DPA.

Manévre pod názvom Rapid Trident sa odohrávajú na východe Ukrajiny, zhruba 25 kilometrov od poľských hraníc. Zúčastňuje sa na nich zhruba 6 000 vojakov. Podľa ukrajinského ministerstva obrany bude cvičenie trvať až do budúceho piatka (1. 10.) a jeho súčasťou bude nácvik útočných aj výsadkových operácií.

DPA pripomenula, že Kyjev pravidelne cvičí s jednotkami z krajín NATO už od 90. rokov minulého storočia. Ukrajina sa zároveň snaží stať sa členom Severoatlantickej aliancie. Kyjev považuje vojenské cvičenia s partnermi z NATO za významný krok na ceste k potenciálnemu členstvu. Pokrok v tomto smere však komplikuje pokračujúci konflikt v Donbase, kde ukrajinská armáda čelí ozbrojenému odporu proruských separatistov.

Vzťahy Moskvy a Kyjeva sa zhoršili v roku 2014 po tom, ako Moskva anektovala Krym a podporila separatistické republiky v Donbase. Viac než sedem rokov trvajúca vojna na východe Ukrajiny si odvtedy vyžiadala už vyše 13 000 obetí.

NATO spustilo spoločné vojenské cvičenie s Ukrajinou
14 | 09 | 2021
Rada národnej bezpečnosti a obrany Ukrajiny (RNBOU) v tlačovej správe oznámila, že na cvičení s názvom Coherent Resilience sa zúčastnia aj jej experti. Cvičenie sa zameriava na boj proti hybridným hrozbám pre kritickú infraštruktúru v čiernomorskom regióne.

Viac ako 150 zástupcov rôznych ukrajinských štátnych úradov, medzinárodných expertov a pozorovateľov z NATO a partnerských krajín bude v rámci manévrov diskutovať o hybridných hrozbách v oblasti Čierneho mora.

Cvičenie nadväzuje na rozhodnutie ministrov zahraničných vecí členských krajín NATO. Tí v apríli 2019 vo Washingtone rozhodli o podpore Ukrajiny s cieľom posilniť bezpečnosť v oblasti Čierneho mora.

Najväčšia utečenecká vlna z Ukrajiny ešte len príde, hovoria na hranici zástupcovia Človeka v ohrození a Člověka v tísni

https://dennikn.sk/2748022/najvacsia-utecenecka-vlna-z-ukrajiny-este-len-pride-hovoria-na-hranici-zastupcovia-cloveka-v-ohrozeni-a-cloveka-v-tisni/

Aké aktivity ste vyvíjali na Donbase?

Marek Štýs: Pracovali sme ako na území kontrolovanom ukrajinskou vládou, tak aj na území separatistických republík, Doneckej a Luhanskej. Boli sme asi jedinou mimovládnou organizáciou, ktorá tam pôsobila. Musím zdôrazniť, že to bola skutočne tá najpriamočiarejšia humanitárna pomoc po obidvoch stranách frontovej línie. Zamerali sme sa najmä na seniorov, osamelé ženy, je to veľmi chudobná oblasť, ktorá má množstvo sociálnych problémov.

Čo presne ste robili na Donbase?

Marek Štýs: Najčastejšie išlo o priamu finančnú pomoc, boli to poukážky na potraviny a aj na hygienické potreby. Opravili sme tam tisíce domov, ktoré pri ostreľovaní prišli o strechu alebo boli vypálené. Opravovali sme zničené vodovodné rozvody, čiže sme zabezpečovali pitnú vodu. A doteraz nám beží veľký projekt psychosociálnej pomoci, terapií. Miera psychických problémov je tam obrovská.

Do akej miery vám autority separatistických regiónov umožnili fungovať? Pretože z Ruska ste museli ako Putinovým režimom označení „zahraniční agenti“ odísť…

Marek Štýs: Áno, People in Need, čo je náš spoločný názov v zahraničí, je v Ruskej federácii na zozname zakázaných organizácií. Na počudovanie malo vedenie separatistických republík taký veľký záujem o potrebnú humanitárnu pomoc, že nám umožnili aktivity. Možno mali aj pocit, že organizácie z bývalého Československa sú neutrálne, v zmysle pomoci trpiacim na oboch stranách konfliktu, čo aj sme. Mali sme veľmi dobré výsledky, čo však nezabránilo tomu, že v roku 2016, po dvoch rokoch, nám odopreli akreditáciu v Donecku, odkiaľ sme museli odísť. Naopak, v Luhansku je až doteraz naša akreditácia platná. Takže uvidíme.

Čo sa pre vás zmení, keď teraz Rusko obidva separatistické regióny uznalo ako samostatné štáty?

Marek Štýs: Ozaj neviem, nemá zmysel predpovedať, čo sa bude diať. Vzhľadom na to, že ruská agresia postupuje z východu na západ, nepredpokladám, že územie týchto regiónov bude tak zasiahnuté bojmi ako povedzme Charkov, Kyjev či Cherson. Je to však chudobná oblasť.

Vidíte priestor pre vaše aktivity priamo na miestach bojov na Ukrajine?

Marek Štýs: Myslím, že nateraz nie. Situácia je v danej chvíli príliš nebezpečná, príliš neprehľadná. V tomto čase ešte vypravujeme humanitárnu pomoc z Prahy, čo sme vždy hovorili, že to je až tá posledná možnosť, kupovať niečo v cudzine a dovážať to. Niet však, žiaľ, inej cesty.