Pomohli sme aj rodine z Ukrajiny, ktorá u nás platí mesačne 500 eur za holobyt – Korzár SME

https://presov.korzar.sme.sk/c/22922687/benc-pomohli-sme-aj-rodine-z-ukrajiny-ktora-u-nas-plati-mesacne-500-eur-za-holobyt.html

<b>Snaha ľudí pomáhať ochabuje.</b>

Od napadnutia Ukrajiny Ruskom prešlo iba niekoľko dní a už k našim východným susedom vyrazil prvý konvoj dodávok priamej humanitárnej pomoci z Prešova.

Od konca februára bolo takýchto konvojov smerujúcich do Užhorodu i ďalších miest viac ako desať. Za touto pomocou stojí občianske združenie Podaj ďalej z Prešova.

Aktivity „Podajka“, ktoré vedie Viera Potášová, sú dlhodobo v Prešove dobre známe. Vďaka spojeniu s Vladimírom Benčom sa okamžite po začiatku vojny rozšírili aj o pomoc Ukrajine.

Informácia o tom, že v Prešove existuje taká agilná organizácia, sa šírila rýchlosťou blesku. Nielen my sme písali o jej výjazdoch za našu východnú hranicu.

Tieto aktivity si všimli aj zahraniční reportéri. Po jednej rozhlasovej reportáži vysielanej za veľkou mlákou sa k prešovským a ukrajinským dobrovoľníkom v Podaj ďalej pridali aj Američania.

Kým v niektorých prípadoch prvotné nadšenie opadlo, Podaj ďalej ide ďalej. Stále jazdí s humanitárnou pomocou na Ukrajinu.

Stále zbiera veci od darcov, čo, mimochodom, robilo aj predtým – aj dnes má aktívnu nielen ukrajinskú, ale aj prešovskú „vetvu“ pomoci.

Ako sa situácia zmenila za niekoľko mesiacov, o tom sme sa zhovárali s dobrovoľníkom z Podaj ďalej <b>VLADIMÍROM BENČOM.</b>

Ako to zvládate? Máte ešte silu to robiť?

– Mám. Ešte ma dokonca Putin viac vytáča. Mal som aj ponuky, či to nechceme robiť vo väčšom. Ukazuje sa však, že kým sa neutvorí humanitárny koridor pre humanitárnu pomoc, tak je to katastrofa. Treba sa opýtať ľudí, či to ešte chcú voziť.

Koľko Prešovčanov ešte nosí do „Podajka“ veci? Neopadol už záujem?

– Opadol. Ľudia už nám skoro nič nenosia. Pomoc zháňame rôznymi inými spôsobmi.

Teda, že sa vozia z iných krajín, z iných miest?

– Presne tak. Niečo máme od zahraničných partnerov, ktorí nechcú ísť cez hranicu. Čiže nám vozia veci len do Prešova a my ich potom vozíme ďalej. Potom máme firmy, ktoré nás podporili. Napríklad jedna firma z Martina nám dala šesťsto varičov. Iní nám darovali potraviny, ďalší zdravotnícky materiál. Sú to rôzne firmy, naši známi a podobne.

Je humanitárna pomoc ešte stále potrebná v takom rozsahu?

– Dopyt je neskutočný. A stále rastie. Na jednej strane sa zjemnil tlak na strednú Ukrajinu, ale stále je mnoho tých, ktorí pomoc potrebujú. Dokonca aj to, že sa vracajú Ukrajinci zo Slovenska a z Česka domov, prehlbuje humanitárnu katastrofu. Stále totiž majú veľké množstvo vnútorných presídlencov, plus sa vracajú ďalší, ktorí si myslia, že situácia je už dobrá, ale ona sa tým paradoxne zhoršuje.

Na strednú Ukrajinu sa vracajú len z Európy, alebo len zo Zakarpatia?

– Aj. Niektorí sa z Európy vracajú späť. Posledný týždeň je to už na hraniciach obojsmerné. Jedni sa vracajú, ďalší utekajú. Hlavne z východných častí. A, žiaľ, Rusi tam dobývajú ďalšie územia.

Ako dlho potrvá potreba tejto pomoci? Čo očakávate?

– Bude to niekoľko mesiacov, možno aj rokov. Podľa toho, aké scenáre sa naplnia. Mnohí analytici hovoria, že ten konflikt bude dlhodobý.

Podaj ďalej bolo jedno z prvých slovenských združení, ak nie prvé, ktoré začalo voziť humanitárnu pomoc priamo na Ukrajinu…

– …a vyzerá, že budeme aj jedno z posledných. (úsmev)

Práve na to sa chceme opýtať. Je veľa takýchto organizácií na pomoc Ukrajine?

– Čoraz menej. Napríklad Kto pomôže Ukrajine, čo je veľká sieť mimovládnych organizácií, čo sa dali dokopy, zavrela niektoré svoje humanitárne sklady. Jednak nemali pomoc a ani dobrovoľníkov. My sme jedni z posledných. Ešte sa drží Spišská katolícka charita, ale už som čítal rozhovor s pánom Antonom Fričom, kde hovorí, že to ešte potiahnu možno dva mesiace a končia.

Štát v tomto nezlyháva? Prípadne samosprávy?

– Záujem samospráv tiež opadol. Robili zbierky, napríklad aj pre nás. Mali sme dohodu s regionálnym Združením miest a obcí Slovenska, tak nám niektoré samosprávy niečo pozbierali. Ale už napríklad poslednýkrát sa hanbil starosta, nechcem menovať obec, ktorý nám najprv doniesol veci hasičským autom a o dva mesiace prišiel už len s osobným, s niekoľkými sieťkami potravín a zdravotníckych materiálov.

Dobrovoľníkov máte dostatok?

– Zatiaľ áno. Máme veľa ukrajinských študentov, toto nás drží. Máme aj ľudí, čo chcú s nami jazdiť na Ukrajinu.

Medzi nimi už nevidieť miestnych politikov.

– Tí sa vytratili. Oni by možno aj radi išli, ale mali sme trochu nezhody, lebo mnohí sa chválili tým, čo nebolo ich. Sme maximálne apolitickí a blížia sa voľby, tak jednoducho sme si povedali, že budeme na politikov trochu tvrdší. Nechceme, aby s nami chodili a fotili sa rôzni politici, aby to nemohli zneužiť v nadchádzajúcich komunálnych voľbách.

Verejná mienka sa ešte neotočila, ale už cítiť, akoby z hľadiska politického marketingu nebolo v móde pomáhať Ukrajine. Pociťujete to tiež takto?

– Áno, je to vidieť. Je otázka, či je to ovplyvnené ruskou propagandou, ale kopa ľudí na sociálnych sieťach začína na Ukrajincov nadávať. Samozrejme, všade sú aj dobrí ľudia, aj zlí ľudia. Ľudia, ktorí zneužívajú systém. Tomu sa nedá vyhnúť, ale my každý deň vidíme príbehy, ktoré sú neskutočné, srdcervúce.

Vy ste vlastne dvojsmerní. Pomoc ide smerom na Ukrajinu, ale aj priamo Ukrajincom, ktorí sú v Prešove a okolí. Ako funguje táto pomoc?

– Pomohli sme viac ako 3 800 Ukrajincom.

Evidujete si to?

– Áno, každú jednu pomoc. Práve preto, aby sa pomoc nezneužívala a aby sme boli transparentní aj voči našim darcom. Evidujeme preto každú pomoc, ktorú dávame. Čiže Ukrajinec musí prísť sám, musí byť registrovaný na cudzineckej polícii a my mu dávame balíky, teda skôr tašky pomoci. Podľa toho, čo potrebuje, podľa jeho situácie. Niektorí bývajú u dobrých ľudí, ktorí im pomáhajú. Takže si prídu povedzme len po hygienické potreby. Ale mali sme aj prípady, keď prišli chudáci. Rodina, ktorú ubytoval Slovák, ktorému platia 500 eur nájom a za to im dal holobyt. Čiže sme im dávali matrace a ďalšie veci – odviezli sme skoro pol dodávky – aby vôbec mohli začať v Prešove fungovať. Je to teda prípad od prípadu, každého riešime individuálne.

Dokopy koľko ton pomoci ste odviezli na Ukrajinu?

– Takej pomoci, ktorú vozíme priamo my dodávkami, bolo viac ako 90 ton, čo sú podľa mňa neskutočné čísla. Okrem toho išli kamióny, ktoré sme pomohli sprocesovať. Takisto si k nám chodia po veci naši partneri Ukrajinci, napríklad z Ivano-Frankovska, ktorí prídu s dodávkou, naložíme ich a už si ju sami odvezú.

Kam šlo tých 90 ton?

– Sú to organizácie, ktorým pomáhame od začiatku, ale pribudli k nim aj nové. Napríklad teraz sme viezli pomoc divadelníkom z Donecka, ktorým rozbombardovali divadlo a prichýlili ich v Užhorode. Oni niečo potrebujú, zvyšok pôjde ďalej do Donecka ich ľuďom. Máme teda viacerých partnerov a tá pomoc ide všade. Nedávno išla do Charkova, predtým do Kyjeva.

Čo by vám pomohlo? Keby ľudia nosili viac vecí? Alebo treba viac dobrovoľníkov, peňazí, inštitucionálnej podpory?

– V prvom rade by nám pomohlo, keby začala fungovať hranica. Aby sme tu nestáli dlhé hodiny.

To sa asi z Prešova veľmi ovplyvniť nedá.

– Vieme to ovplyvniť. Už sme žiadali premiéra, ministerstvo vnútra, colnú správu, dokonca sme mali stretnutie, aby sa urobil humanitárny koridor. Organizácie, ktoré vozia takúto pomoc, by sa zaregistrovali a mali by prednosť. Kamióny, ktoré sú na hranici, sú komerčné. Vozia rôzne veci. Netvrdím, že to netreba, jasné, ekonomika musí fungovať, ale humanitárna pomoc by mala mať vytvorené adekvátne podmienky. Ako v Poľsku.

Poliaci to majú?

– Majú. Nevidel som to naživo, ale viacerí mi hovorili, že to majú a funguje to. Zaregistrujú sa, elektronicky podajú dokumenty a na hranici s Ukrajinou sú raz-dva vybavovaní.

Čo je najviac potrebné?

– Každú pomoc privítame. Keby sa ľudia zmobilizovali, tak im budeme vďační. Chápeme, že ani na Slovensku nie je dobrá situácia. Stále sú potrebné medicínske veci, potraviny. Teraz opäť vznikla potreba obuvi. Šaty a obuv sme obmedzili, ale teraz si to niektorí želajú. Potom sú to špecifické veci, ktoré chcú určité zložky. Napríklad stále chcú spacáky. Máme špeciálnych partnerov, ktorí v Zakarpatskej Ukrajine pripravujú ďalšie miesta pre presídlencov. Tým sme viezli postele, matrace a podobné veci. Každý partner pošle vyšpecifikované veci, ktoré potrebuje, a my sa snažíme to doviezť.

Femcels

According to the description provided by TruFemcels, “a femcel is an adult woman whose physical appearance is below average (<4/10) or suffers a significant impediment that prevents her from securing a romantic relationship – NOT sex.”

“Sex,” it continues, “is available to most (not all) women as long as it is done IN SERVICE of men.”

“This does not end loneliness and often serves as a pretext for abusive relationships. In a culture where lookism means many men feel comfortable mistreating women they [have sex with] but are not attracted to, many femcels rely on celibacy to protect them from the worst of casual sex culture.”

Vzťahoví predátori majú svoje praktiky

Zuzana Žiaková spoznala svojho bývalého partnera počas vysokej školy. Bol o dva roky mladší a počiatočné kamarátstvo sa neskôr pretavilo do štvorročného vzťahu. Vzťahu plného výčitiek, urážok, manipulácie a citového vydierania.

„Na začiatku bol pozorný, milý, robil pekné gestá, na konci už to bolo aj o vulgárnych urážkach. Len čo sme vzťah zoficiálnili, úplne sa to v ňom preplo. Všetko bral osobne, urážal sa, prekážalo mu, ako fungujem. Jeho taktika potom bola odísť a ignorovať ma,“ opisuje.

Spočiatku išlo len o výbuchy a podľa Žiakovej prehnané reakcie, ktoré sa s ním snažila vždy vykomunikovať. Neskôr už bola stále v strehu, či nepovie niečo, čo by jej ex partner videl ako problém.

„Jeho kritickosť voči mne sa stupňovala. Všetko, čo som urobila, bolo zle, napomínal ma, ako stojím, sedím či rozprávam, to nemôžeš takto, to musíš inak. Na druhých bol príjemný, napríklad aj na mojich rodičov. Veľakrát sme boli u nás, on vyzeral ako ten pokojný, aj keď ma napríklad potichu napomínal, ako jem. Toľko do mňa hustil, až som vybuchla a vyzerala ako tá hysterická a on na to len – čo kričíš, nič sa nestalo,“ opisuje Žiaková, ako sa násilie postupne stávalo súčasťou jej každodennosti.

A zintenzívňovalo sa presne tak, ako býva zobrazené v učebnicových príkladoch.

Psychické násilie sa zľahčuje

Na začiatku sa psychické násilie začína nenápadne, až vyvrcholí v úplný teror či dokonca dôjde až k fyzickým útokom. Medzi plne rozvinutými znakmi psychického násilia a jeho prvotnými náznakmi sú podľa kriminálneho psychológa Ondreja Kubíka rozdiely.

„Partner najprv len občas povie ironickú poznámku, preberá iniciatívu a má zvýšenú potrebu kontroly. Ešte nemusí svoju obeť znevažovať, stačí, že povie – neboj sa, ja to vybavím, zvládnem to lepšie. No postupne svojej obeti vymaže individualitu. Najprv nevie to, potom tamto, až zrazu zistí, že nevie ísť do obchodu kúpiť ani len rožky. Počúva zvnútornený hlas partnera, ktorý jej stále niečo vyčíta,“ objasňuje Kubík.

Psychické násilie je pritom jednou z najrozšírenejších foriem partnerského násilia, no zároveň je oveľa neviditeľnejšie ako fyzické týranie. Ľudia ho aj preto majú tendenciu podceňovať či ospravedlňovať, hoci ide o trestný čin, za ktorý je možné potrestať odňatím slobody na tri až osem rokov.

Jeho znakmi sú ponižovanie, urážky, zhadzovanie, žiarlivosť, manipulatívne správanie, vyhrážanie, potreba kontroly aj izolácia od okolia. Obete takéhoto násilia často počúvajú, že nič nedokážu, sú neschopné, lenivé, zažívajú citové vydieranie, vulgárne útoky či vyhrážky.

Na Slovensku minulý rok polícia vyšetrovala v rámci partnerských vzťahov 362 prípadov psychického násilia na ženách a 40 prípadov psychického násilia na mužoch. Podľa odborných názorov však ide len o špičku ľadovca, keďže väčšina partnerského násilia zostáva stále nenahlásená.

Potvrdzujú to aj príbehy ľudí, ktorí nám svoje skúsenosti rozpovedali. Násilie na polícii až na jeden prípad nenahlásili a v niektorých prípadoch ho dokonca tajili aj pred blízkym okolím.

Takýto človek neprijme, že sa s ním rozchádzate

Žiaková dodáva, že partner chcel mať jej život úplne pod kontrolou. Snažil sa jej napríklad hrabať v osobných veciach, izoloval ju od ľudí aj kamarátov, čas trávili len s jeho blízkymi, lebo jej priatelia boli preňho hlúpi. Odrádzal ju aj od práce a keď chcela ísť na stáž v marketingu, radšej, ako počúvať ponižovanie, sa rozhodla nechať to tak.

Po čase si tiež všimla, že partner sa ju snaží dostávať do situácií, v ktorých by bola od neho závislá. „Chodievala som k psychiatrovi a raz ma tam mal odviezť. Vynútil si, že chce ísť so mnou dnu, ale keď ma lekárka zavolala a ja som šla bez neho, následne mi povedal, ako si dovoľujem sa takto správať. Bol naštvaný a vyzeralo to tak, že ma tam nechá a nemala by som sa odtiaľ ako dostať,“ opisuje.

Raz dokonca došlo k bitke v bare, keď bol jej partner opitý. „Mali sme vtedy prespať uňho a on z toho, že sa pobil, obvinil mňa. Začal mi vulgárne nadávať a o polnoci ma vysotil von z bytu. Nevedela som, čo mám robiť, kam ísť, keďže som bývala v inom meste. Asi po dvadsiatich minútach prišiel za mnou na zastávku, aby som sa vrátila, ale celý čas sa tváril, akoby som za to mohla ja,“ spomína Žiaková.

Ku koncu vzťahu už spolu podľa jej slov fungovali zo zvyku. „Pohádali a rozišli sme sa stokrát, ale on potom vždy prišiel a nerešpektoval to. Takýto človek neprijme, že sa s ním rozchádzate. Chvíľu sa správal milšie, ale to mu vydržalo maximálne týždeň. Mala som pocit, že ak sa on nerozhodne, že ten vzťah ukončíme, tak k tomu nemám čo povedať,“ vraví Žiaková.

Definitívny koniec vzťahu prinieslo až fyzické násilie. „Pohádali sme sa opäť na nejakej hlúposti a začal ma škrtiť. Snažil sa to potom uhrať, že to bolo zo žartu, ale vtedy som povedala, aby odišiel a asi to bolo pre nás oboch to, čo sme potrebovali, pretože už to ani neskúšal naprávať,“ opisuje.

O tom, čo so svojím bývalým partnerom zažila, vraj nikomu nepovedala, aby chránila svojich blízkych.

„Nebola som si istá, či z tohto vzťahu dokážem odísť, a tak mi neprišlo v poriadku hovoriť svojim kamarátkam o tom, že je otrasný a pokračovať v ňom. Kedysi by som si nikdy nepovedala, že niekoho nechám sa ku mne takto správať, ale postupne to človeka otupí. A niekedy som si myslela, že som možno naozaj na vine ja, že som hlúpa a lenivá a ak to niekomu poviem, dá mu za pravdu,“ priznáva.

Partnerka mu priala smrť

Výskyt psychického násilia na ženách v EÚ je podľa Agentúry Európskej únie pre základné práva 43 percent, teda toľko z nich ho aspoň raz v živote zažilo. Historicky sa takéto skúmanie zameralo najmä na ženy, o mužských obetiach psychického týrania existuje len veľmi málo dát.

V spoločnosti je zároveň násilie na mužoch značne tabuizované a obete sa o ňom často ostýchajú hovoriť. Ich mlčanie tak vytvára mylný dojem, že podobný problém neexistuje, prípadne, že nie je taký rozšírený.

Kubík hovorí, že z rodového hľadiska sa muži viac dopúšťajú fyzického násilia. „Ak je páchateľkou žena a obeťou muž, štatistiky ukazujú, že najčastejšie siaha po psychickom a nie fyzickom násilí.“

Lukáš Glesk zažil oboje. Minulú zimu mal síce len dvojmesačný vzťah, no i tak má skúsenosť s násilím zo strany partnerky. „Už na začiatku som si všímal, že niečo nebude v poriadku. Dokázali ju nahnevať veci, ktoré sú úplne bežné a neraz si ich vymyslela. Chvíľu bola milá, a potom prišla náhla zmena nálady,“ hovorí.

Jeho expartnerka sa vraj snažila o manipuláciu a používala aj citové vydieranie. Všimol si tiež, že niekedy pila viac alkoholu, než by bolo vhodné. „Raz ma požiadala, aby som išiel kúpiť pivo, a keď som to odmietol, pretože som nemal chuť a chcel som sa vyspať do práce, tak sa nahnevala, zbalila a odišla. Po chvíli mi prišla sms so slovami, že mám skapať. Takých správ bolo za tie dva mesiace viac,“ opisuje.

Keď sa nahnevala, viackrát ho vraj zablokovala na sociálnych sieťach. Vyčítala mu, že je v kamarátskom kontakte so svojou bývalou partnerkou, a tiež mu hovorila, že si má nájsť poriadnu prácu, hoci on sám bol spokojný.

Dokonca Gleskovi tvrdila, že má rakovinu, čo sa neskôr ukázalo ako lož. Glesk hovorí, že keď jej ponúkol, že ju bude sprevádzať na chemoterapie, dostal odpoveď, že ju nemá čo kontrolovať.

„Zo začiatku som tomu vzťahu dával šancu, veril som, že sa s tým naučím žiť a aj som sa snažil, ale nedalo sa to,“ hovorí.

Násilné správanie expriateľky vyvrcholilo, keď spolu doma pozerali film a prehrávanie zamrzlo. “Rozčúlilo ju to. Keď som jej povedal, že ho skúsim stiahnuť, začala mi vyčítať, že na to ona nemá čas, lebo ráno ide do práce. Keď som jej vysvetľoval, že za zamrznutie nemôžem, tak mi dala facku. Odišiel som do inej miestnosti, tam za mnou prišla, vrhla sa na mňa, začala ma škriabať a kopať,“ opisuje.

Glesk ju po incidente vyhodil z bytu, no keďže vedel, že najbližší spoj domov by jej išiel až o niekoľko hodín, zavolal ju späť dnu. „No to bola konečná. Deň na to mi písala, že ju to mrzí a navštívi psychiatra. Chcel som tam ísť s ňou, ale o pár dní mi v správach znovu priala smrť,“ hovorí.

Nadávky a urážky na dennom poriadku

Michaela Helbichová sa v roku 2015 vydávala z veľkej lásky. Hoci rodina a blízki jej výber partnera neschvaľovali, ona odmietala vidieť, že sa k nej nespráva dobre. „A tak som potom roky žila s človekom, ktorý mi stále hovoril, aká som škaredá, tučná, zlá manželka a žena, až som tomu uverila,“ začína svoje rozprávanie.

Pred okolím a aj sama pred sebou svojho muža neustále ospravedlňovala – je len unavený, mal veľa práce, nemal svoj deň. „No keď sa nám po svadbe narodil syn, vtedy sa ešte len všetko začalo,“ hovorí Helbichová. Redakcia jej skúsenosť uverejňuje pod priezviskom jej starej mamy, pre jej obavy z bývalého partnera.

Manžel jej neustále dával najavo, že bez neho nič nedokáže a je neschopná. Kým robila všetko, ako si predstavoval, varila, upratovala, nakupovala, starala sa o dieťa a „plnila si aj manželské povinnosti“, bol pokoj. „No stačilo, že som nestihla naložiť obed na dvanástu, lebo som sa zdržala v obchode, a už bol oheň na streche,“ opisuje.

Keď ju udrel prvýkrát, práve uspávala syna na rukách. „Bolo to preto, že som mu odporovala, nechcela som robiť to, čo chcel a žiadala som od neho, aby sa viac podieľal na domácnosti a starostlivosti o syna,“ hovorí Helbichová.

Keď sa chcela po materskej znova vrátiť do práce, začala cvičiť, aby bola podľa svojich slov vo forme.

„A to sa manželovi nepáčilo, lebo som podľa neho, samozrejme, chodila zháňať chlapov. Urážal ma, že som tučná, škaredá, nič neviem robiť poriadne. Keď som mu nechala syna doma, kamarátom sa chválil, akú má úžasnú ženu, že chodí cvičiť a stará sa o seba. A mne medzitým do fitka vypisoval, že ak sa v momente nevrátim, syna mi tam donesie a ešte uvidím, čo mi spraví,“ spomína.

Často vraj čakávala s dieťaťom v aute na parkovisku, kým manžel odíde na nočnú, aby mohli byť doma bez kriku a výčitiek. „Stále to bolo o tom, kde som bola, s kým som sa rozprávala. Nemohla som ísť ani na výlet s vlastnou mamou, lebo si to neprial. Zobral mi kľúče od auta a ja som sa potom ani nemala ako dostať do práce,“ hovorí.

Helbichová žila v manželstve s násilným partnerom vyše päť rokov. Tvrdil jej, že bez neho život nezvládne, neuživí sa a musí ho poslúchať.

„Nadávky, urážky, ponižovanie boli na dennom poriadku. Čokoľvek som povedala, bolo zle, aj keď by som povedala to isté ako on. Zvykla som si na takýto život, stále som si hovorila, že to snáď prejde, že vydržím, len musím byť silná. Ale potom som si uvedomila, že musím byť silná nie preto, aby som vydržala, ale aby som odišla.“

Od manžela utiekla bývať k bratovi a neskôr s ním musela bojovať o byt písaný na jej meno. „To bol najväčší problém, ale nakoniec som dosiahla aj to, hoci som mu musela vyplatiť dosť veľa peňazí a z bytu zobral, čo sa dalo. No stálo to všetko za to. Prvý nádych po tom všetkom bol najkrajší a najčistejší, aký som kedy zažila,“ vraví.

Vzťahoví predátori majú svoje praktiky

Kubík vysvetľuje, že osoby, ktoré páchajú rôzne formy psychického násilia, môžu mať znaky narcizmu. „Sú to ľudia, ktorí centrujú celý svoj vzťah na seba, vlastné potreby, iných vnímajú len ako nástroj k uspokojeniu vlastných potrieb. Je to dané ich osobnostnými predpokladmi,“ objasňuje.

Tento typ násilia zároveň páchajú častejšie ľudia s vyšším intelektom. „Štatistiky a prax ukazujú, že čím sú partneri inteligentnejší a sofistikovanejší, tým je aj ich forma násilia sofistikovanejšia,“ vraví odborník.

Vzťahoví predátori a manipulátori sa však dajú vypozorovať už na základe prvotných znakov. „Jedným z nich napríklad je, ak sa partner veľmi skoro snaží zistiť príliš intímne veci – hneď sa pýta na rodinu či bývalé vzťahy. Takíto ľudia sa snažia ísť okamžite pod kožu,“ vraví. Neznamená to, že ide automaticky o násilníka, Kubík však odporúča ostražitosť.

Psychické násilie sa môže objaviť aj v dlhotrvajúcejšom vzťahu po rokoch. Podľa psychológa je vtedy dôležité sa zamyslieť, aké sú jeho spúšťače. „Napríklad, ak bol vzťah dlhé roky v poriadku, a potom prišla zlomová udalosť – pitie alkoholu, strata práce, vážne ochorenie, narodenie postihnutého dieťaťa,“ vymenúva.

Domáce násilie sa môže objaviť aj vo vzťahu, kde bola prítomná nevera a dvojica sa rozhodne, že ju preklenie a vzťah bude pokračovať ďalej. „Jeden si napríklad môže začať nárokovať na toho druhého – ty si ma podviedol alebo podviedla, ja si dovolím čokoľvek a ty to musíš zniesť, lebo už si spáchal ten najväčší hriech,“ hovorí Kubík.

Pred synom mi nadávala, že som k****

Kubík ľuďom odporúča, aby zo vzťahov, kde sú prítomné známky psychického násilia, utekali čo najskôr.

„Veľmi veľa páchateľov svojim obetiam sľubuje, že sa zmenia, ale urobia tak len na chvíľu alebo vôbec. Netvrdím, že sa situácia nedá riešiť aj terapeuticky a nejakým spôsobom na nej pracovať, ale páchateľ zväčša nemá záujem. Ak ide o narcistického človeka, on má pocit, že je v poriadku a že druhá strana je tá zlá či precitlivená,“ vraví psychológ.

Odísť zo vzťahu plného násilia sa roky nedarilo ani Ladislavovi Resekovi. Bývalú partnerku spoznal v roku 2008 a keď sa po piatich rokoch rozhodli spolu bývať, veľa sa zmenilo. Ona kúpila byt, on doň vložil väčšinu svojich financií na prerábku.

„Keď mi došli takmer všetky peniaze, obrátilo sa to všetko z plánovania spoločnej budúcnosti na to, že môžem byť rád, že mám kde bývať a že v byte môže byť aj môj syn z predošlého vzťahu,“ hovorí. Jeho expartnerku vraj dokázali nahnevať aj maličkosti.

„Spúšťač bol hocičo. Raz mi volala, že mám po ňu niekam prísť autom. Odmietol som, lebo som mal prácu a ona, že prídem, lebo inak nebudem mať kde bývať. Alebo ak mi trvalo dlho, kým som osprchoval nohy našim psom a namiesto tridsať sekúnd to bola minúta, dokázala robiť úplné peklo. Musel som okolo nej chodiť úplne po špičkách, lebo sa u nej dokázala zmeniť nálada z minúty na minútu,“ opisuje.

Zažil aj situácie, keď partnerka vulgárne nadávala pred jeho synom. „Syn mal tri roky a ona na mňa pred ním kričala, že som k***t, aj môj otec a aj môj syn sú. A len čo mi začali lietať poháre okolo hlavy, vedel som, že musíme utekať z bytu,“ hovorí Resek.

Keď bola situácia veľmi vážna, býval v aute alebo v garáži, pretože nemal kam ísť. Jeho firme sa prestalo dariť a bol v zlej finančnej situácii. Syn musel odísť k jeho mame. V tom čase mal vraj Resek preťaté aj všetky vzťahy s priateľmi a rodinou.

„Zakázala mi chodiť von s kamarátmi, vždy hovorila, že na to nemáme peniaze a ak nešla ona, nepôjdem ani ja. Všetko mi vedela podať veľmi vyčítavo,“ hovorí.

V priebehu vzťahu nakoniec došlo aj k fyzickým útokom.

„Raz som prišiel o polnoci domov, psy sa zobudili a keď už som takmer spal, prišla za mnou, že jej kazím výchovu psov. Sadla mi na perinu, zaťala mi nechty do tváre tak, že som musel ísť na štichy k lekárovi. Šiel som aj na políciu, ale dali jej len pokarhanie a pokutu 20 eur. Raz mi dokonca vypálila tak, že si vykĺbila rameno. Ale nenahlásil som to,“ hovorí Resek, pričom tvrdí, že on sám fyzické násilie nikdy ani na obranu nepoužil, aby sa situácia neobrátila proti nemu.

To, prečo vo vzťahu vydržal tak dlho, pripisuje najmä zaľúbeniu a tiež neustálemu ospravedlňovaniu partnerkinho správania. Hovorí, že možným vysvetlením mohli byť aj hormonálne problémy, ktorými prechádzala pre takzvanú predmenštruačnú dysforickú poruchu, teda extrémnu formu predmenštruačného syndrómu, a endometriózu, ktorá spôsobuje problémy s výstelkou maternice.

Zo vzťahu neodišiel ani vtedy, keď mu to poradila terapeutka. „Po nejakom čase sa mi partnerka ospravedlnila a celý rok bola milá. Povedal som si, že ak to tak zostane, môžeme sa zobrať. A keď sme sa po roku vzali, čoskoro sa začalo presne to isté ako predtým. Už som vedel, že to nedám a že musím odísť,“ spomína na rok 2017, keď sa nadobro odsťahoval. Trvalo mu vraj štyri roky, kým sa zo všetkého dostal a vybudoval si život nanovo.

Dopady sú ďalekosiahle

Vzťah plný násilia zanecháva na obetiach dlhodobé následky – telesné aj psychické. Kubík hovorí, že v mnohých prípadoch sú nezvratné.

„Šrámy na duši zostávajú permanentne. Napríklad v podobe zníženého sebavedomia, vyhýbaniu sa spoločnosti, nízkej sebadôvery. Čím neskôr sa psychické násilie podchytí, tým viac si človek zabuduje syndróm obete a tým ťažšie sa vracia do normálneho života,“ tvrdí.

Hovorí aj o takzvanom syndróme obete narcistického partnera. Prejavuje sa v podobe ťažkého zaspávania, nespavosti, nechutenstva, bolestí hlavy či porúch pamäti.

„Obete narcistických vzťahov vykazujú zhoršenú pamäť a zhoršenú koncentráciu pozornosti. Napríklad ak partner tvrdí, že to, čo pred desiatimi minútami povedal, nikdy nepovedal, obeť zrazu prestáva veriť svojej pamäti,“ opisuje odborník.

Problém môžu mať aj deti, ktoré sú svedkami takéhoto správania, ako napríklad spomalený psychický aj fyzický vývin, v neskoršom veku poruchy nálad a emočnej stability.

Žiaková hovorí, že skúsenosť s psychicky násilným partnerom mala veľký dopad na jej sebavedomie, ktoré jej po rozchode chýbalo.

„Je to už päť rokov a stále mám v hlave všetky veci, ktoré mi hovoril. Mám teraz zdravotné problémy a nedokážem si ani oddýchnuť, pretože podvedomie mi vraví, že ak oddychujem, tak som lenivá. Snažím sa s tým pracovať, ale už sa neviem uvoľniť tak, ako to bolo pred vzťahom,“ priznáva.

Resek už má novú známosť, no jeho bývalý vzťah má naňho stále dopad. „Teraz, keď som sa k tomu vrátil, budem mať problém to pustiť z hlavy. Ale odniesol som si z toho, že už nedovolím, aby som sa dostal do situácie, keď by som sa ohrozil finančne aj bývaním,“ vraví.

Helbichová tvrdí, že jej vzťah k samej sebe sa po rozchode s násilným partnerom zlepšil. „Najskôr som nechcela žiadneho muža ani vidieť, ale časom som zistila, že nie všetci sú rovnakí,“ vraví s tým, že si našla nového partnera, s ktorým si veľmi rozumejú. Hoci v nej občas prevláda strach, či bude preňho dosť dobrá, je na seba hrdá.

„Za to, že som si dokázala povedať, že nechcem, aby moje deti mali takýto vzor, a že nič z toho, čo o mne môj bývalý partner hovoril, nie je pravda. Keď som zvládla toto, zvládnem už všetko.“

Kde hľadať pomoc

Ak zažívate násilie alebo máte obavu o svoju bezpečnosť, kontaktujte políciu na číslo 158.

Pomoc môžete nájsť aj na týchto číslach:

  • Národná linka pre ženy zažívajúce násilie 0800 212 212.
  • Linka Generálnej prokuratúry pre ohlásenie domáceho násilia: 0800 300 700
  • Linka detskej istoty: 116 111
  • Krízová linka pre seniorov a seniorky: 0800 172 500
  • Konzultácie obetiam sexuálneho zneužívania: oz.ascend@gmail.com
  • NONSTOP Linka pomoci obetiam násilia 0944 254 405

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/22909369/nestojis-za-nic-skap-styri-pribehy-ludi-ktori-zazili-psychicke-tyranie-vo-vztahu.html

V biznise nemajú konkurenciu, americkú spoločnosť vybudoval Slovák – SME | MY Turiec

https://myturiec.sme.sk/c/22908060/v-biznise-nemaju-konkurenciu-americku-spolocnost-vybudoval-slovak.html

Rodák z Martina, Rastislav Turek, známy skôr ako Rasty, sa rozhodol odísť do Severnej Ameriky keď mal 18 rokov. Bez úspor, znalosti jazyka, bez zázemia.

So životom za Atlantickým oceánom sa však dokázal vysporiadať a dnes jeho firma Pex dosahuje dominantný úspech. Zameriava sa na sťahovanie digitálnych odtlačkov videí a hudby z internetu a vlastníci licenčných práv si vďaka tomu vedia skontrolovať, či niekto ich obsah nešíri nelegálne. Vďaka niekoľkoročnému náskoku vo vývoji na tomto trhu nemajú konkurenciu.

Vyrastali ste v Turci, ako si naň spomínate ?

V Turci som strávil celé detstvo. Na toto obdobie spomínam len v dobrom, v Turci je pekná príroda.

Narodil som sa v Martine, tam som vyrastal, neskôr sme sa s rodičmi presťahovali na Bystričku. Kým sme boli v Martine, trávil som najviac času na Podháji a v Košútoch.

Čítajte viac: https://myturiec.sme.sk/c/22908060/v-biznise-nemaju-konkurenciu-americku-spolocnost-vybudoval-slovak.html

Moravanský: Najťažšia bola konfrontácia s tým, čo bolo vedľa tela vojaka – SME

https://domov.sme.sk/c/22911210/norbert-moravansky-sudny-lekar-rozhovor.html?ref=njct

Teraz sme sa už chceli nadýchnuť a vrátiť sa k spisom a veciam, ktoré nás čakali a zrazu sa stalo toto. Je to ďalšia extrémna skúsenosť, nedá sa to naučiť. Myslím si, že treba byť pripravený, že psychologické aspekty môžu niekde vyplávať. Nemyslím si, že by sme mali posttraumatickú stresovú poruchu, ale fleše niekde určite budú.

Hoci nie ste právnik, je veľká otázka, či sa tam páchajú vojnové zločiny. Javí sa, že áno. Aj vám?

Myslím, že sa to javí správne. Nie som vôbec kompetentný robiť závery, ale to, čo človek videl, poukazuje na útoky na civilné obyvateľstvo.

Je jasné, že vo vojnovom konflikte asi musí byť situácia, že civilista nemôže byť ochránený za akýchkoľvek okolností a v každej situácii. Ale používať napríklad znásilnenie, teda útok na absolútnu dôstojnosť človeka, možno aj ako súčasť vojnovej mašinérie a psychológie, je obludné.

Videli sme prípady, keď bola prítomnosť ruskej armády v dome označená. Bola tam nastriekaná sprejom na stenu jednotka, v ktorej tí ľudia pôsobili. Akože bez rešpektu.

Nie v zmysle utajiť svoju identitu, ale napísať, áno, my sme tadeto prechádzali, pochádzame odtiaľ a odtiaľ a patríme do tej a tej jednotky. A teraz si berieme všetko, čo tu vidíme. Nemôžem sa ubrániť tomu, že je to súčasť procesu a vojnový nástroj.

HNonline.sk – hnonline.sk – Rodovo vyvážené reklamy na hračky? Nové pravidlá zavádza od decembra Španielsko

https://strategie.hnonline.sk/news/marketing/27125483-rodovo-vyvazene-reklamy-na-hracky-nove-pravidla-zavadza-od-decembra-spanielsko

Ružová už nebude len pre dievčatá, rovnako ako modrá či futbal nebudú spájané s chlapcami.

Reklamy na hračky pre deti nebudú môcť v Španielsku od decembra obsahovať rodové stereotypy. Napríklad s bábikami sa v nich nebudú hrať len dievčatá a ďalšie hračky určené skôr pre dievčatá by nemali navodzovať napríklad predstavy domácich prác či skrášľovanie zovňajšku.

Ružová už nebude len pre dievčatá, rovnako ako modrá či futbal nebudú spájané s chlapcami. Podľa miestnych médií to vyplýva z dohody, ktorú v stredu podpísala španielska vláda s výrobcami hračiek.

Nový kódex reklám na hračky pre deti začne platiť 1. decembra pre nové výrobky a nahradí doterajšie pravidlá z roku 2015. Zmena tak ovplyvní napríklad ďalšie predvianočné nákupy, napísala televízia RTVE.

Pravidlá sa netýkajú len televízie, ale aj časopisov, v ktorých napríklad už nebudú môcť byť pri inzercii na hračky slogany typu „iba za (X eur)“.

Obmedzí sa aj účinkovanie slávnych osôb, ktoré sú populárne medzi deťmi a maloletými. Tieto celebrity, aj fiktívne postavy, budú môcť v reklamách pre deti vystupovať len ako mentori, ktorí v deťoch podporujú zdravé návyky.

Obozretné narábanie s realitou a fikciou

Nové pravidlá sa týkajú reklám zameraných na výrobky pre osoby mladšie ako 15 rokov a osobitná pozornosť sa venuje deťom do siedmich rokov. Autori reklám budú musieť tiež obozretne narábať s realitou a fikciou, ktoré budú musieť byť jasne oddelené, aby sa deti necítili zmätené. Budú sa tiež musieť vyhnúť akejkoľvek prezentácii násilia či agresie.

Už vlani pred Vianocami spustilo španielske ministerstvo na ochranu spotrebiteľa kampaň nazvanú Štrajk hračiek, ktorej cieľom bol boj proti rodovým stereotypom v reklamách na hračky. Pre kampaň vtedy okrem iného vytvorilo video, v ktorom plastové hračky vyzývali deti, aby si s nimi prestali v deň štrajku hrať.

„Hovorili nám, že sme boli vytvorené preto, aby si s nami hrali buď len chlapci, alebo len dievčatá. Ale hračka, s ktorou si môže hrať len polovica detí, nie je šťastná,“ hovorí na videu za pultíkom v akejsi

The 37% rule: How many people should you date before settling down?

https://bigthink.com/neuropsych/the-37-percent-rule/

The 37% rule

The mathematical question for Macy (or our would-be dater looking for love) concerns maximizing probabilities. It’s asking how long do you spend sampling options to give the optimum chances of a successful final decision? How many frogs must you kiss to secure your chances of getting a prince?

Mathematicians have given us an answer: 37%. The basic idea is that, if you need to make a decision from 100 different options, you should sample and discard (or hold off on) the first 37. The 37% rule is not some mindless, automatic thing. It’s a calibration period during which you identify what works and what does not. From the rejected 37%, we choose the best and keep that information in our heads moving forward. If any subsequent options beat that benchmark standard, then you should stick with that option to get the best ultimate outcome.

Let’s take an example. Imagine you find yourself single and wanting a relationship (imagination may not be required). You decide you’re going to go on 10 different dates over a few months. The 37% rule tells us you ought to enjoy yourself on the first three — have a laugh and a drink or two — but do not arrange a second date with any of them. You can do better. What the 37% rule tells us is that the next best date you have is the keeper. They are the ones you should try to settle down with.

Brian Christian in his book, Algorithms to Live By: The Computer Science of Human Decisions, uses the 37% rule to help Macy from our opening example. As he writes: “If you want the best odds of getting the best apartment, spend 37% of your apartment hunt (eleven days, if you’ve given yourself a month for the search) noncommittally exploring options. Leave the checkbook at home; you’re just calibrating. But after that point, be prepared to immediately commit—deposit and all—to the very first place you see that beats whatever you’ve already seen. This is not merely an intuitively satisfying compromise between looking and leaping. It is the provably optimal solution.”