Všetky príspevky miro

Šéfoval ultras, bil sa, hajloval. Zmenilo ho aj to, keď robil ochranku Čaputovej

https://dennikn.sk/3119411/sefoval-ultras-bil-sa-hajloval-zmenilo-ho-aj-to-ked-robil-ochranku-caputovej/?ref=mwat

image.png
Šéfoval ultras, bil sa, hajloval. Zmenilo ho aj to, keď robil ochranku Čaputovej
Michal ČervenýMichal Červený
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Volajú ma Rarach a toto je môj príbeh.
[ Všetko, čo potrebujete vedieť zo športu za uplynulý týždeň. Objednajte si Športový newsfilter každý pondelok na e-mail kliknutím sem. ]

Hanbím sa. Napríklad za to, že sme spievali piesne ako Na nábreží Tupý leží, alebo za to, čo som spravil pri návšteve Osvienčimu, alebo že som sa učiteľke vysmieval, že je Židovka. Hanbím sa, hovorím o tom, bičujem sa tým, hnusoba sa vyplavuje von. Potrebujem to vygrcať.

Pritom keby dnes vraždu Daniela Tupého niekto čo i len zľahčoval, tak ho upozorním, že to nie je správne. Vtedy to však bola zábava. Ak by som teraz išiel na futbal a fanúšikovia začnú robiť opičie zvuky na černocha, odídem. Predtým som bol jedným z nich.

Utekám zo Slovenska. Dôvod, prečo to robím, som ja. Sčasti ja môžem za to, že je to tu také zlé, aké je. To ja som doma rozprával rôzne sračky. Veď som si voľakedy užíval scénu, ako hrdina filmu Kult hákového kríža dupol na hlavu černochovi. Keď som si ho nedávno pozrel, reval som. A strašne som sa hanbil, keď mi prebehlo hlavou, čomu som veril, keď som mal 16.

Práve preto chcem o tom rozprávať. Chcem byť výstrahou pre ďalších 16-ročných chlapcov, ktorí boli v situácii ako ja, keď sa hľadali.

Matej „Rarach“ Jurášek (1994)

Študoval na Pedagogickej a sociálnej akadémii, v tom istom čase však viedol chuligánsku skupinu, s ktorou sa zúčastňoval na dohodnutých fyzických stretoch s konkurenčnými skupinami. Chránil mnohé známe osobnosti vrátane prezidentskej kandidátky Zuzana Čaputovej či kapely Depeche Mode, sprevádzal umelcov z celého sveta a pracoval aj na najväčších slovenských hudobných festivaloch. Počas pandémie pomáhal mestu Bratislava s chodom karanténneho zariadenia pre ľudí bez domova a dnes pracuje na komunikačnom oddelení.

V akom prostredí ste vyrastali?

Narodil som sa v Martine, ale vyrastal som na neďalekej dedine. Odtiaľ sme sa potom presťahovali do Turčianskych Teplíc. Vyrastal som v dobrej rodine. Rodičia sa mali radi a mňa s bratom vychovávali s láskou. Nemal som pocit, že by mi v detstve čokoľvek chýbalo.

Zaužívaným pohľadom je to, že väčšinou sa futbalovými chuligánmi stanú ľudia, ktorým v detstve chýbala pozornosť alebo vyrastali v zlých sociálnych podmienkach.

Ja ani ostatní chalani z partie sme však do tohto nezapadali. Áno, boli tam aj takí alebo nebola to vyslovene podmienka. V mojom prípade išlo skôr o to, že som chcel niekam patriť. Hľadal som si svoje miesto, kam by som sa zaradil, aby som mohol byť súčasťou niečoho. Takže keby prišlo niečo iné vtedy, zaradil by som sa tam.

Už od škôlky som chcel byť stredobodom pozornosti a práve táto skupina mi dala možnosť prezentovať sa. Už od základnej školy som sa snažil robiť veci, ktoré sa primárne sústredili na mňa, napríklad som hrával v divadle.

Keď som nastupoval na strednú školu, chcel som niečo zmeniť. Myslel som si, že mám vodcovskú povahu a chcel som, aby vynikla. Potom som začal chodiť do fitnescentra, aby som sa prirodzene cítil lepšie, no skôr mi to pomohlo dostať sa na nesprávnu stranu.

Viackrát som zachytil, že na futbal sa chodia pobiť aj právnici či lekári.

Áno a veľmi rád som s tým operoval, keď mi rodičia a aj moje okolie vyčítalo, čo robím. Nebolo to tak, že by rodičov nezaujímalo, čo robím, no nevedeli to úplne presne. Nevedeli, že sa napríklad chodíme biť na lúku alebo že chodíme na futbal len preto, aby sme po sebe niečo hodili. Samozrejme, všimli si trestné oznámenia alebo videli fotku, ako bez trička hecujem dav na tribúne. Vždy som im povedal: „Pozrite, napríklad tu vedľa mňa tiež bez trička stojí lekár alebo na lúke vedľa mňa sa bije advokát.“ Teda ľudia v živote úspešní a toto majú len ako nejakú záľubu. Nás mladých posmeľovalo, že predsa sme v dobrej partii. Samozrejme, bolo tam aj pár ľudí z okraja spoločnosti. My sme začali skupinu pretvárať z roviny ultras na rovinu čisto chuligánsku, kde opilci nemali priestor. My sme sa ich chceli zbaviť preto, aby sme mohli robiť svoje veci v skupine – fandiť a biť sa.

Ultras iba fandia?

Podľa klasifikácie, ktorá je z Nemecka, existujú tri kategórie fanúšikov: A, B a C. Kategória A sú fanúšikovia, ktorí prídu na futbal a fandia. V žiadnom prípade sa do žiadnej bitky nezapoja, je ich väčšina.

Do kategórie B spadajú ultras, ktorí by boli ochotní zapojiť sa do nejakého konfliktu. Napríklad ak by sa fanúšikovia súperiaceho tímu pokúšali ukradnúť vlajku, možno by sa postavili a bojovali by o ňu.

Kategória C už súboje vyslovene vyhľadáva, jej členovia idú na štadión so zámerom ukradnúť vlajku, niečo rozbiť alebo hľadať súperových fanúšikov v meste alebo okolo štadióna. Spočiatku som chcel byť v kategórii B, teda fandiť klubu, byť niečoho súčasťou. Videl som nejaké filmy z Británie s touto tematikou, pre mňa to bolo o kamarátstve a bratstve. Bolo tam aj nejaké násilie, keď bolo potrebné, ale to hlavné bola súdržnosť. Veľmi rýchlo som sa však presunul do kategórie C.

Ako ste sa dostali od fandenia k bitkám?

Prirodzene, ako som spomínal, už počas prvého ročníka na strednej škole som začal cvičiť. Vtedy som sa len rozkukával, čo by som mohol robiť, nemalo to nič spoločné s násilím. Začal som robiť zmiešané bojové umenia MMA s kamarátmi, taká dedinská zábava. Po prvom ročníku na škole som sa stále hľadal. Na začiatku druhého ročníka som stretol dievča, ktoré ma zavolalo na hokej do Martina. Potešil som sa, pretože som predtým na štadióne nikdy nebol. Iba s otcom, keď som bol malý, a to sme boli typická kategória A, že sme si iba sadli a pozerali sa.

Teraz som mal 16 rokov a išli sme rovno do kotla, lebo tam mala kamarátov. Ja som tam chcel ísť tiež, lebo som vedel, že tam chcem patriť. Páčilo sa mi, že všetci boli rovnako oblečení a mali vyholené hlavy, čo som vtedy mal už aj ja. Hneď ma medzi seba prijali.

Postupne som si začal vytvárať vlastnú fanúšikovskú mini skupinku vo svojej dedinke a v Martine som rýchlo zapadol do mladej skupiny, ktorá sa formovala ako chuligánska, volali sme sa Dement Boys. Tam som aj stretol človeka, ktorý bol dlhé roky mojím najlepším kamarátom.

Postupne som prenikol hlboko do skupiny aj vďaka tomu, že som zabávač. Začali sme čoraz viac chodiť na domáce zápasy a potom aj na výjazdy, kde sa diali v úvodzovkách tie najlepšie veci. Všetci sme boli namotivovaní z filmov ako Hooligans, dokonca sme odtiaľ prebrali slang. Chceli sme byť ako oni. Už po prvých mesiacoch som mal možnosť zapojiť sa do prvej narýchlo dohodnutej bitky s druhou konkurenčnou skupinou.

Kde to bolo?

Na štadióne v Banskej Bystrici, bili sme sa s hokejovými fanúšikmi, aj keď malé mestá majú rovnaké skupiny na hokeji aj futbale. Bratislava to má rozdelené, tam sa to na hokeji úplne nedá robiť. Sú tam kamerové systémy, SBS. V Bratislave som bol na hokeji asi iba raz, a to bola KHL. To však malo úplne inú úroveň. Tu na štadiónoch môžete robiť v podstate čokoľvek. Neviem však, ako je to posledných päť rokov, no na futbale je to otvorenejšie oproti hokeju. Relatívne najčastejšie sme sa stretávali v súbojoch s našimi najväčšími rivalmi – Banskou Bystricou a so Žilinou.

Ako tá bitka dopadla a aké ste počas a po nej mali pocity?

Bitku sme, myslím, vyhrali. Zbehlo sa to veľmi rýchlo, v podstate sa mi nič nestalo a dokonca si myslím, že som v nej nerozdal ani jeden poriadny úder. Mal som strach. Spomínam si, že som sa klepal, bola to pre mňa nová situácia. Predtým som vždy z boja ušiel, tu sa to nedalo. Keď som na konci zistil, že sa mi vlastne nič nestalo, chcel som to skúsiť opäť. Strach sa menil na adrenalín.

Bitky boli dohodnuté?

Niekedy sme sa dohodli, inokedy sme sa navzájom našli. Vedeli sme sa dohodnúť na veku, počte aj mieste a čase. Väčšinou sa vyberajú miesta niekde na pol ceste. Na Slovensku som nezažil bitku so zbraňami, čo však už neplatilo v Maďarsku, Poľsku, Taliansku a Srbsku.

Existujú pravidlá na to, čo sa deje počas bitky? Napríklad keď už niekto leží na zemi krvavý, tak sa bitka končí?

Záleží, ako bezproblémový bol dohovor. Mám skúsenosť z Banskej Bystrice, bola to moja druhá dohodnutá bitka 13 na 13 chalanov do 21 rokov, no oklamali nás, prišlo ich viac. Vtedy napríklad neplatilo, že máš dosť a skončíme, nemal to kto zastaviť. Keď potom bola možnosť, Bystricu sme ničili. Lebo nás podrazili, chceli sme im to oplatiť.

Bitka s Baníkom Ostrava však bola iná, boli sme tam my s družobným Slovanom proti Baníku a Havířovu, prišli aj Poliaci a bola to veľmi tvrdá bitka. Skončila sa však remízou, navzájom sme sa rešpektovali. Tak som to aj doma vysvetľoval, keď som prišiel zbitý. Že som sa bil s doktormi a právnikmi a nakoniec sme si podali ruky, takže to malo úroveň.
Zostava na bitku s Havířovom. Foto – archív M. J.

Bil som sa naposledy na základnej škole ako šiestak, odvtedy som sa 20 rokov nebil ani som nepocítil chuť. Môžete mi skúsiť vysvetliť, čo vás vlastne viedlo k tomu, aby ste si dohodli, že sa s niekým pobijete?

Ja som sa na základnej škole bál brániť sa. Keď som sa dostal do tejto partie, uvedomil som si, že mám silu, a keď niekoho udriem, spadne na zem. Začalo mi imponovať, že sa ma ľudia báli. Dávalo mi to pocit moci a obdivu skupiny, aj keď som sa pred bitkou vždy bál. Teraz to už vnímam inak. Naďalej robím bojové športy, ale do takýchto bitiek by som sa už nezapojil.

Bolo by pre vás v tom čase atraktívne, ak by ste, povedzme, vyhrali bitku, o ktorej by nikto nevedel?

Áno, pretože to nebolo iba o skupine, ale aj o budovaní kultu samého seba. Takže by to bol dobrý príbeh aj pre ostatných členov skupiny. Ak sa chcete v takejto skupine presadiť, musíte byť osobnosť.
„V tejto bitke zapadol súperovi jazyk, museli sme ho oživovať, bolo to veľmi nepríjemné,“ spomína Jurášek. Foto – archív M. J.

Verejnosť vidí hlavne vaše správanie na štadióne. Predvádzanie nacistickej symboliky, či už priamo, alebo nenápadne, napríklad, že sa začne skandovať v 88. minúte alebo pokrikovanie na černochov z druhého tímu. Robili ste to aj vy?

Áno, robil som to aj ja, pretože to robili všetci. Zvláštne však bolo, že na černochov sa pokrikovalo, aj keď hrali za nás. Na štadión som prvýkrát prišiel ako fanúšik typu B s tým, že som chcel hájiť farby tímu. Chalani však nosili tričká napríklad s maltézskym krížom alebo inou pronacistickou značkou.

Keď mal Hitler narodeniny, spievali sa nejaké jeho piesne alebo sa vykrikovalo Hitler Jugend. Pamätám si, že počas jedného z mojich prvých zápasov sa začalo vykrikovať práve Hitler Jugend. Ja som kričal Hitler Jünge, lebo som nevedel, čo kričia, no vedľa mňa stál zhruba o 10 rokov starší skin, ktorý ma opravil, že to má byť Hitler Jugend.

Za seba teda hovorím, že z mojej strany to rozhodne bola iba póza. Myslím si, že sa tam nachádzalo iba zopár presvedčených nacistov a ostatní chalani sa pri nich iba zviezli. A ak ste chceli byť na čele skupiny – čo som chcel byť -, museli ste sa tomu poddať. Nič iné som si vtedy ani nevedel predstaviť. Hlavne to však bolo vnímané ako zábava.

Lebo to v spoločnosti nebolo akceptované a vy ste rebelovali?

Áno a navyše vás zakryje, keď to vykrikujete medzi ďalšími 150 ľuďmi. Zaujímavé na tom bolo, že nikto nás za to nikdy nevyšetroval, aj keď existovalo množstvo fotiek a videí, na ktorých hajlujeme, sami sme ich dávali na internet.

V jednom momente sme si však uvedomili, že nám táto póza viac škodí ako pomáha, a tak sme veľmi tvrdo zakročili proti chalanom z okraja spoločnosti. V skupine sa napríklad zakázal alkohol, aby sme zbytočne nepútali pozornosť polície. Zároveň platí, že keď sme boli zavretí niekde sami na chate, kde nás nikto nevidel, tak sme tieto veci robili aj tak. Myslím hajlovanie či hitlerovské fúziky.

Zaujímali ste sa vtedy aj o konšpirácie?

Áno, ale vtedy som ich tak nevnímal. Volil som ĽSNS, v tom čase zhorela Krásna Hôrka, doma som agitoval, akí sú Rómovia zlí. Plus vo mne žila skúsenosť, ako ma raz zbili Rómovia. Marian Kotleba vtedy robil rôzne videá a podkladal ich aj nejakými dôkazmi, takže som to nevnímal ako konšpirácie. Poňal som to zle a skupina to ešte umocnila.

Čo vám na to hovorili rodičia?

Nikdy som nevnímal, že by som pochádzal zo zlého prostredia. Keď sa však teraz rozprávam s otcom, vidím, že rozmýšľa ako ja v roku 2012. Rómovia, LGBTI+, migranti. Neviem, či mal také názory už predtým alebo ich zobral odo mňa. Doma sa nemôžeme rozprávať o Ukrajine, o Rusku, o právach ľudí, lebo má na to iný názor a bojím sa, že je to kvôli mne. Možno je to naopak a on tieto názory posúval mne. Neviem, snažím sa rozpamätať, kde sa vo mne vzal ten hnev.

Možno keby mi to niekto vysvetlil, vnímal by som to inak. Mám ročného syna a snažím sa mu ukazovať správne veci. Nechcem, aby ma videl správať sa násilne alebo aby ma videl rozčúleného, ako som videl ja svojho otca. Keď sa napríklad stane niečo zlé, vždy za to môžu všetci ostatní, len nie on, kde sa podľa mňa zakoreňuje nenávisť voči menšinám.

Prečo o tom teraz hovoríte verejne?

Mám pocit, že mám dlh voči spoločnosti, voči sebe a aj voči môjmu synovi, budem mu vštepovať ideológiu, že sme všetci rovnakí bez ohľadu na etnickú príslušnosť alebo farbu pleti. Momentálne sme s rodičmi v názorových protipóloch. Obaja sú voličmi Smeru, aj keď mamina by možno už prešla k Hlasu. Za tie roky, čo som robil tieto veci, sa veľmi veľa zmenilo. Rozhodne som sa zmenil aj ja.
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako sa začal váš prerod?

Začal sa, keď som bol stále aktívny medzi chuligánmi, mal som vážnejšiu známosť, ale mal som veľmi veľa práce v skupine s dohadzovaním ľudí na stráženie, SBS a vyhadzovačov po celom Slovensku. Nechcel som tieto veci pustiť, ale pomaly som si uvedomoval, že som chcel byť viac doma a mať viac času na vzťah. Robil som aj predavača v Orange a jedného dňa sa otvorili dvere a v nich stáli muži z kriminálky. Trestných oznámení bolo toľko, že som ich hneď spoznal. Bolo to však už také nepríjemné a časté, že som s tým musel začať niečo robiť.

Začal som si uvedomovať, že polícia je problém a že mi to môže do budúcna uškodiť, lebo môjmu podnikaniu sa vtedy začalo dariť. Robil som osobnú ochranku pre ľudí ako Andrea Boccelli, Sting, strážil som aj Depeche Mode. Moja veľká výhoda bola, že som vedel po anglicky, mal som pod sebou množstvo ľudí, vedel som komunikovať, bol som dobrým spoločníkom pre klientov, takže som bol v tomto svete veľmi cenený. Začalo sa to kryštalizovať tak, že by som mohol pracovať aj pre niekoho zaujímavého.

Robili by ste ochranu napríklad aj pre festival Pohoda?

Robil som ju a dokonca, aj keď som bol medzi ultras.

Ako ste to vnímali?

Bolo to o peniazoch, bolo mi jedno, kto ma platil. Chodil som na všetky podobné akcie. Síce som nikdy nikomu z tých ľudí neublížil, ale nenávidel som ich, pretože som si myslel, že fetujú. My sme boli tvrdo proti drogám. Takisto mi prekážalo, že počúvali divnú hudbu, divne sa obliekali, boli tam všetky rasy a národy a všetci sa tam ľúbili navzájom. To nebolo vôbec pre mňa. Chodil som pracovať na všetky tieto festivaly, ešte v roku 2017 som robil na Pohode SBS.

Prekážali vám drogy. Aký bol však v komunite pohľad napríklad na anabolické steroidy?

Dobrá otázka. Aj v téme drog, aj v téme steroidov sme boli všetci veľmi povrchní. Keď sme prišli prvýkrát do Poľska navštíviť spriatelenú skupinu, zistili sme, že vlastne celá poľská scéna fajčí trávu, prípadne rovno fúka pred dohodnutými stretmi rôzne tvrdé drogy. Naša predstava o živote bez drog sa rozplynula, no kontakty s týmito skupinami sme naďalej udržiavali. Obdivovali sme ich totiž za ich tvrdosť a fyzický zjav, ktorí si udržiavali práve užívaním anabolických steroidov. U nás v skupine sa drogy nikdy nerozšírili. Boli nejaké drobné pokusy od pár chalanov, ale tých sme od skupiny rýchlo odstrihli.

Akú pozíciu ste zastávali?

Počas Pohody som mal na starosti väčšie sektory alebo pódium. Vďaka angličtine mi dávali na starosť klientov alebo miesta, kde bolo potrebné viac premýšľať.

A nemali by ste ani problém strážiť černocha či Žida?

Rozhodne nie, prácu ochrankára som nikdy nemiešal so svojimi politickými názormi a presvedčením. Snažil som sa byť profesionál a tu na nič iné ani nebol priestor. Naopak, mnohé známe osobnosti, ktoré som sprevádzal, neboli belosi, rovnako tak členovia ich tímov, s ktorými som spolupracoval. Nikdy to však nehralo úlohu a dokonca sme si s mnohými vymenili kontakty a užívali si spoločne strávený čas. Keď nad tým uvažujem, len krútim nad sebou hlavou, nedávalo to zmysel.

Ak by ste boli osobne presvedčený, že napríklad ukrajinská alebo LGBTI+ vlajka tam nemá čo robiť, pustili by ste ju na podujatie?

Ak by to moji nadriadení schválili, tak áno, bol som iba vykonávateľ. Ak som teda dostal pokyn, že nemôžem nikomu vziať dúhovú vlajku, tak som to posunul aj ľuďom pod sebou. Samozrejme, nemohol som však zaručiť, že to nikto neurobí. Napríklad keď som bol na svojom prvom Uprisingu a nemal som inštrukcie, že nemám zúčastneným brať drogy, tak som im bral a vysypal trávu. Mal som 16 rokov a bol som veľmi pomýlený.

Vráťme sa späť k vášmu prerodu.

Nebolo to z politického presvedčenia, skôr som chcel začať žiť bezpečnejší život a uvedomil som si, že už pre mňa nie je bezpečné robiť všetky tieto bitky. Zároveň som si musel nechať SBS, ktorá ma živila. Zvolal som chalanov, bolo ich asi 50, a oznámil som im, že musím skončiť, lebo mi hrozí väzenie. Nebola to úplne pravda, ale zachoval som si pred nimi tvár. Zároveň som to stále vedel koordinovať z pozadia, hlavne SBS. Potom sme si s kamarátom otvorili v Martine náš vysnívaný MMA klub. Následne ma však nechala priateľka, s ktorou som to myslel vážne. Už mi to nedávalo zmysel, nevedel som, či mám zostať v Martine, pretože ani s chalanmi to už nebolo ako predtým.

A prišla ponuka z Bratislavy.

Jeden klub mi ponúkol, že si doň môžem priviesť svoju partiu, ponúkli mi aj ubytovanie. Hneď na druhý deň som sa pobalil a prišiel do Mlynskej doliny. Stále som to však mal v sebe. Pracoval som v tej istej SBS. Lenže v Bratislave ma to začalo pomaly meniť. Tu sú úplne iní ľudia a riešia sa tu úplne iné témy.

A potom ste stretli Zuzanu Čaputovú.

Pár týždňov pred prezidentskými voľbami 2019 som dostal ponuku strážiť kandidátku na prezidentku, bol som s ňou asi šesť týždňov každý deň. Nešiel som do toho s úplne pravicovým postojom, už som bol na nejakej cestičke, ale ešte to ani zďaleka nebolo to, čo teraz. Bol to klient a vy sa nemôžete rozprávať s klientom, iba ak on začne. A ona sa rada rozprávala.

Boli sme spolu 18 hodín denne a moje názory sa menili s každým rozhovorom so Zuzanou. Každé slovo, ktoré povedala, ma formovalo a upokojovalo. Veľa sa ma pýtala, mal som v podstate vzťah s jej rodinou. Začal som sa sám seba pýtať, prečo mi rozumejú. Veď sa majú na mňa hnevať, ja som predsa iný ako oni. Začal som mať ľudí okolo nej veľmi rád. Bol som vytrhnutý z nenávisti, v ktorej som žil.

Aj v Bratislave som naďalej boxoval a žil v násilnom prostredí. Často som bol v konfliktných situáciách. Po skúsenosti s pani prezidentkou som si však uvedomil, že už toto ďalej nemôžem robiť. Vždy som chcel robiť osobnú ochranku klientom, ale potom som si uvedomil, že už nikdy nebudem mať klienta ako Zuzana. Začal som sa viac stretávať s ľuďmi z PS/Spolu, ktorých som spoznal. Ešte pol roka som robil SBS, mojím posledným festivalom bol symbolicky Uprising. Prebiehalo vo mne veľmi veľa zmien, napríklad som prestal fajčiť.
Foto N – Tomáš Benedikovič

A do vášho života prišla v Bratislave aj ďalšia žena.

Áno, moja dnes už manželka, ktorej som povedal o všetkom z mojej minulosti. Prijala to a ja som sa začal aj popri nej postupne pretvárať. Skončil som so strážením a veľmi som chcel robiť športového komentátora. Nakoniec som však dostal ponuku ohľadom bezpečnosti veľkých podujatí. Spočiatku som to nechcel, ale nakoniec som sa nechal prehovoriť. Práve v tejto firme mali jasne vyhranené postoje, už nebol žiadny priestor na antisemitizmus. Sám na sebe som postrehol, že som sa začal napríklad aj inak obliekať, začal som sa učiť jazyk, viac som čítal knihy, lebo som chcel byť ako oni. Mal som pocit, že rastiem.

Lenže potom sa začala pandémia a ja som prišiel o prácu. Prišiel za mnou šéf s ponukou, že primátor Matúš Vallo chce robiť karanténne zariadenie pre ľudí bez domova na Zlatých pieskoch a hľadajú niekoho, kto sa vyzná v krízovom manažmente. Stretol som veľmi veľa skvelých ľudí, manažoval som dobrovoľníkov. Toto som robil zhruba rok. Okrem tohto som rozbehol aj druhé karanténne zariadenie na Hradskej, ktoré doteraz funguje. Veľmi ma to zmenilo, už to pre mňa neboli iba ľudia bez domova, ale ľudia ako my.

V oboch prípadoch vás extrémne formovala skupina, v ktorej ste sa nachádzali. Myslíte si, že ak by prišla tretia skupina, presvedčila by vás zas o inej pravde?

Často sa pýtam aj sám seba, čomu som ešte ochotný veriť alebo čomu ešte verím. Teraz mám úplne jasne nastavené hodnoty a názory, o ktorých si myslím, že sú správne. Neviem si predstaviť, aká tretia skupina by ešte musela prísť. Prešiel som si dvoma skupinami, vďaka ktorým mám pokrytú mapu správania. Už viem, aké nebezpečné je pracovať s hoaxami, aké nebezpečné je zle sa správať k inakosti. Ak by prišla skupina, ako bola napríklad moja stará, tak by som do nej nevošiel, pretože do nej nechcem patriť.

Ak by ste prišli do skupiny, ktorá je niekde v strede? Napríklad progresívni veriaci, ktorí by tvrdili, že homosexuálom stačia registrované partnerstvá?

S týmto by som nesúhlasil, lebo v tom mám jasno. Na mojom prerode sa podpísalo aj to, že som začal veľa cestovať. Moja manželka ma vzala na viacero výletov po Európe. Po tom, ako sa nám narodil syn, sme chceli cestovať ešte viac. Už vtedy som si uvedomoval, že tento svet je tu pre všetkých bez ohľadu na rasu, farbu pokožky, orientáciu alebo vierovyznanie. Všetci sme tu spolu a nie som hoden toho, aby som niekomu niečo upieral.

Začiatkom roka sa sťahujete na Madeiru. Prečo?

Keď som cestoval, uvedomil som si, že keď vyjdem do zahraničia, tak tam témy ako Ukrajina, očkovanie, adopcie, potraty či sobáše ľudí rovnakého pohlavia majú dávno vyriešené a riešia dôležité aktuálne témy, ako napríklad klimatická kríza. Keď sa začala vojna na Ukrajine, veľmi sme sa zľakli a začali sme s manželkou riešiť zahraničie.

Prispelo k tomu aj niečo iné?

S manželkou si vždy na sviatky kupujeme letenky, v roku 2021 sme rodičom z oboch strán kúpili letenky do Lisabonu. Vtedy bola situácia všelijaká hlavne pre ľudí, ktorí sa nedali očkovať. My sme chceli docieliť, aby videli svet a strávili čas s vnukom, ale hlavne to, aby sa moji rodičia dali zaočkovať. Nakoniec sa nedali, lebo sa postupne situácia zmenila, ale na začiatku tvrdili, že radšej nepôjdu. Veľmi sme sa pohádali a pre mňa to bol spúšťač toho, že som si uvedomil, že tu už nechcem byť. Nakoniec sa ale zmenili pravidlá, do toho Lisabonu sme ich zobrali.

Ako tam bolo?

Počas štyroch dní som mal možnosť rozprávať sa s mojimi rodičmi a zároveň aj s domácimi. Zistil som, že mám oveľa bližšie k cudzím ľuďom na zastávke ako k vlastným rodičom. Vtedy sa práve začala vojna na Ukrajine a domáci viac rozumeli tomu, čo sa tam deje, naopak, môj otec tvrdil, že to nie je pravda. Práve vtedy som si uvedomil, že chcem viac žiť v zahraničí. Na prelome augusta a septembra sme boli na Madeire a rozhodli sme sa, že po komunálnych voľbách, na ktorých som sa podieľal, odídeme zo Slovenska a ostaneme tam. Práve preto, že mi to tu nie je blízke a že chcem ísť niekam, kde mi budú ľudia názorovo bližší. Chceme ísť tam, kde bude prívetivejšie prostredie pre nás a nášho syna.

V statuse na Facebooku ste napísali, že po prerode sa vám uľavilo. Vedeli by ste to bližšie vysvetliť?

Neustále som bol nahnevaný na všetko. Vidím to teraz na svojom otcovi, ako je permanentne nahnevaný na všetko. Čokoľvek sa stane, vždy je to chyba niekoho iného. Takí sú aj niektorí moji kamaráti, ktorých stále mám. Ak sa niečo pokazí, teraz sa snažím nájsť chybu v sebe. Hnev voči všetkému ma hlavne v každodenných situáciách veľmi zväzoval. Brzdilo ma to v práci aj v súkromí. Teraz cítim, že ma nelimituje nič.

Mohlo vás zmeniť aj to, že ste všetky veci z vašej minulosti povedali manželke? Predsa je niečo iné uvedomiť si to, ako to niekomu nahlas povedať.

Môže byť, nikdy som však nad tým takto nepremýšľal. Jej reakcia mi však veľmi pomohla, pretože ma prijala. Zrazu som nemusel prejavovať svoju silu a nemusel som v nej vzbudzovať strach, aby ma rešpektovala. Nielen ona, ale aj celé moje okolie ma zdravo rešpektuje. Možno preto, že mu niečo prinášam. Nemusím si to vynahrádzať vzbudzovaním strachu.

Ten rozdiel môže tkvieť aj v tom, že vo svojej starej skupine ste mali pocit, že si rešpekt musíte vybudovať strachom. Teraz vás ľudia rešpektujú pre to, aký ste. Vnímate to takto?

Presne takto to je. Toto všetko o mne vie aj Matúš Vallo. Musel som mu to povedať, lebo nikdy neviete, kedy to na vás niekto vytiahne. A prijal to, všetci ma takto akceptovali a začlenili ma do svojej spoločnosti, ktorej som sa stal pevnou súčasťou.

Aký je teraz váš pohľad na mužnosť?

Predtým som si myslel, že napríklad keď prídem do autobusu a sadnem si naširoko, dokazujem tým, že som veľký chlap. V poslednom čase sa mi začínajú do života vracať ľudia z minulosti. Vedia, že som teraz už iný. Vedia, že vystupujem proti nim. No a niektorí sa mi vyhrážajú, iní sa mi smejú, že som chudák a že mám strach. Nemám potrebu dokazovať im opak. Mne je to úplne jedno. Len sa niekedy sám seba pýtam, či možno nemajú sčasti pravdu. Som však vyrovnaný s tým, že som naozaj zmäkol a nemám záujem o konflikt s nikým.

Možno by sa aj ostatní, ktorí sa hnevajú na veci a ľudí okolo seba, mali prijať, akí sú, prestať sa hnevať a nenávidieť. Pomohlo by to im a aj spoločnosti.

Na prepise rozhovoru sa podieľala Sara Hrabinská.

Kresťanské organizácie chcú zakázať tranzíciu – SME

https://domov.sme.sk/c/23067706/transrodovi-ludia-tranzicia-zakaz-krestanske-organizacie.html

Chcú konverzné terapie a zákaz tranzícií. Transrodoví ľudia čelia kresťanským organizáciám

Odborníci varujú, že laici téme nerozumejú.

Približne päťdesiat kresťanských organizácií sa vo štvrtok obrátilo na premiéra Eduarda Hegera. V otvorenom liste ho žiadajú, aby odmietol a zrušil medicínske štandardy a tiež usmernenie ministerstva zdravotníctva, ktoré sa týkajú transrodových ľudí a zmeny pohlavia.

V praxi chcú, aby na Slovensku nebolo možné vykonávať tranzície a prepisovať rod v dokumentoch. Hegera žiadajú, aby sa zasadil za zákon, ktorý „zabezpečí trvalú pravdivosť dokladov občanov SR s ohľadom na ich biologické pohlavie“. Zmeniť by sa nedali ani administratívnym úkonom, odstránením reprodukčných orgánov či chemickou kastráciou.

Medzi zástupcov organizácií, ktoré výzvu podpísali, patria napríklad Anton Chromík, Tomáš Kováčik či Patrik Daniška, ktorí sa angažovali aj pri referende „za rodinu“ v roku 2015.

Oni a desiatky ďalších tiež požadujú, aby bola transrodovým ľuďom „poskytovaná skutočná pomoc smerujúca k zosúladeniu ich mysle a pocitov s telom, teda s biologickou realitou“. Môže tak ísť o zavedenie konverzných terapií, ktoré sú považované za pseudovedecké praktiky nezakladajúce sa na dôkazoch. Ich cieľom je zmeniť u človeka jeho sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu.

Vo viacerých štátoch sveta sú zakázané a experti na rodové témy vrátane predstaviteľov OSN ich označujú nielen za neľudské a kruté praktiky, ale aj za mučenie, pričom žiadajú ich globálny zákaz.

Odborníci a odborníčky, ktorí pracujú s transrodovými ľuďmi, upozorňujú, že takýto krok by mohol životy transrodových ľudí vážne poškodiť.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/23067706/transrodovi-ludia-tranzicia-zakaz-krestanske-organizacie.html

Bolo to pomalé umieranie, teraz to môže byť rýchla smrť. Na lôžku leží izraelská demokracia

izrael, neonazi, politika, polarizacia, antiliberalnost
Znaky toho, že Izrael sa pomaly transformoval na neliberálnu demokraciu, pozorujeme už roky a tieto voľby to potvrdili.

Izraelská povolebná noc a ráno priniesli viacero zvláštnych aj signifikantných momentov, ale vypichla by som dva.

Prvým by boli oslavy vo volebnom štábe strany Náboženský sionizmus, kde muži aj chlapci s kipami na hlavách freneticky poskakovali a objímali sa, lebo táto časť politického spektra nikdy v histórii štátu Izrael nedosiahla taký dobrý výsledok. Voličky, fanúšičky a aktivistky strany sa mohli tešiť v miestnosti vyhradenej pre ženy.

Druhým bol rozhovor s poslancom víťaznej strany Likud Mikim Zoharom, ktorý povedal, že ak jeho stranícky predseda Benjamin Netanjahu zostaví koalíciu pravicových a ultrapravicových síl (čo bol v stredu ráno najpravdepodobnejší scenár, a to aritmeticky aj ideologicky) prvým zákonom v knesete bude to, aby poslanci a poslankyne mohli vetovať rozhodnutia Najvyššieho súdu.

Oba tieto obrazy sú znepokojivé, lebo ukazujú, kam Izrael môže smerovať. Ešte väčšmi k šovinizmu, náboženskému fanatizmu, k útokom na menšiny. A aj k obmedzovaniu súdnej moci, opúšťaniu modelu pák a bŕzd a k hlbokej politizácii takých citlivých vecí, akými sú ľudské práva, výstavba na okupovaných územiach, povinná vojenská služba pre pobožných Židov či osud afrických utečencov alebo napríklad detí zahraničných robotníčok a robotníkov narodených v Izraeli.
Kam sme sa to dostali

To, že Izrael sa posúva doprava, je signifikantné už niekoľko rokov. Rovnako platí, že ide o posun k čoraz vulgárnejšej, nielenže antiliberálnej, ale v niektorých prípadoch rovno antidemokratickej ultrapravici.

Aj preto treba povedať, že hoci najviac hlasov získal Netanjahuov Likud, skutočným víťazom volieb sú ľudia z Náboženského sionizmu (po sčítaní takmer 71 percent hlasov boli na treťom mieste), čo je koalícia viacerých strán, ktoré sa predbiehajú v tom, kto bude viac radikálny, antiarabský, homofóbny či šovinistický.

Ak som tento text začala s dvomi obrazmi, pridám aj tretí. O pár dní bude výročie atentátu na premiéra Jicchaka Rabina. Teraz je veľmi pravdepodobné, že ministrom – a to dokonca vnútornej bezpečnosti – v Netanjahuovej vláde sa stane Itamar Ben Gvir, v mladosti pouličný grázel, ktorý krátko pred Rabinovou vraždou odtrhol z premiérovho cadillacu logo výrobcu a vyhrážal sa, že dole nešlo len to, ale dole pôjde aj Rabin.

Presne tento Ben Gvir len nedávno zo svojej obývačky odstránil fotografiu Rabinovho vraha Jigala Amira. Nedá sa predpokladať, že ju spálil alebo roztrhal, len ju dal niekam, kde nebude toľko na očiach. Presne takto ľudia ako on fungujú – a nielen v Izraeli, veď sa pozrime na Taliansko. Navonok sa zbavia problematických symbolov a hneď sa z nich stanú relevantní hráči, takpovediac „dobrí fašisti“.

Znaky toho, že Izrael sa pomaly transformoval na neliberálnu demokraciu, taktiež pozorujeme už roky a tieto voľby to potvrdili.

Dôvodov je viac – sú lokálne aj globálne. Faktorom je aj to, že Netanjahu pre svoje osobné potreby zlegitimizoval radikálnu pravicu, jej metódy aj slovník. Ale aj to, že „anti Bibi“ blok sa vyšťavil vo vnútorných sporoch a nemá takých disciplinovaných voličov.

Ak vládu naozaj zostaví Netanjahu a zoberie do nej tri nábožensko-nacionalistické zoskupenia, hrozí, že na dnešnú – ani zďaleka nie perfektnú – demokraciu budú Izraelčania a Izraelčanky ešte s nostalgiou spomínať.

S kratomom šlo všetko lepšie, odvykanie potom bolo brutálne. Mladí Česi opisujú nebezpečenstvo návykovej látky

https://dennikn.sk/3088884/s-kratomom-slo-vsetko-lepsie-odvykanie-potom-bolo-brutalne-mladi-opisuju-nebezpecenstvo-navykovej-latky/?ref=tit

Dvadsaťštyriročný študent strojníckej fakulty Jiří Maršálek začal brať kratom už pred niekoľkými rokmi. Zrazu ho všetko začalo baviť omnoho viac než predtým. Išla mu lepšie škola, medzi kamarátmi bol komunikatívnejší. „Najskôr som si dával kratom občas, keď som šiel do školy, pri učení, aby som zvýšil svoju sústredenosť. Alebo keď…
Lekár Tomáš Jandáč z Kliniky adiktológie Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe pritom varuje, že kratom užíva aj čím ďalej, tým viac menších detí už na základnej škole. Látka pritom funguje na podobnom princípe ako opiáty.
….
V porovnaní s ostatnými, už známymi drogami vidí, v čom je kratom špecifický. „Niektorí sa stali od kratomu závislí bez toho, aby vedeli, že ide o návykovú látku. Považovali kratom za niečo podobné káve alebo čaju. Kratom v ponukách na internete môže vyzerať ako napríklad čaj maté. Rodičia tak ani nemusia tušiť, že ich dieťa popíja návykovú látku. Súčasná nízka informovanosť je veľmi zákerná,“ upozorňuje Jedlička.
….

Dvadsaťjedenročná študentka Alžbeta tiež začala užívať kratom, aby sa zbavila závislosti od iných látok.

„Začala som ho brať v devätnástich rokoch pri mentálnych zrúteniach alebo úzkostiach, ktoré som mala počas lockdownu. Postupom času som ho začala používať častejšie, pretože som zistila, že mi to pomáha na všetko: prestať s alkoholom, kofeínom, nikotínom, nebyť unavená po interakcii s ľuďmi, lepšie sa učiť a hlavne spať. Predtým som mala extrémne problémy so spánkom, ktoré potom prešli.“

Alžbeta priznáva, že dnes už bez kratomu normálne fungovať nevie. „Teraz ho beriem štyrikrát denne zhruba po dvoch-troch gramoch. Závislá určite som, ale prestať som asi úplne neskúšala, iba to obmedziť na napríklad šesť-osem gramov denne. Vtedy mi došlo, že to nie je iba psychická, ale aj fyzická závislosť.

S kratomom šlo všetko lepšie, odvykanie potom bolo brutálne. Mladí Česi opisujú nebezpečenstvo návykovej látky

https://dennikn.sk/3088884/s-kratomom-slo-vsetko-lepsie-odvykanie-potom-bolo-brutalne-mladi-opisuju-nebezpecenstvo-navykovej-latky/?ref=tit

Dvadsaťštyriročný študent strojníckej fakulty Jiří Maršálek začal brať kratom už pred niekoľkými rokmi. Zrazu ho všetko začalo baviť omnoho viac než predtým. Išla mu lepšie škola, medzi kamarátmi bol komunikatívnejší.

„Najskôr som si dával kratom občas, keď som šiel do školy, pri učení, aby som zvýšil svoju sústredenosť. Alebo keď som sa šiel baviť s ľuďmi, cítil som sa sebavedomejšie. Postupne som ho začal brať pri čomkoľvek, čo som robil. Pripadalo mi to tak, že s kratomom mi šlo všetko lepšie,“ hovorí.

Ibaže postupne si od látky vypestoval závislosť. Postupne dávky zvyšoval, čo ho však začalo skôr uspávať. „Po čase som potom bez kratomu už pomaly nedokázal vyliezť z postele. V jednej chvíli som si povedal, že to už asi nie je úplne bezpečné. Tak som sa rozhodol s tým skončiť, ale bolo to dosť brutálne. Mal som dosť veľké abstinenčné príznaky, snažil som sa prestať niekoľkokrát, úplne sa mi to však podarilo až na tretí pokus,“ priznáva Jiří, ktorý vysadil kratom na konci tohtoročného mája.

Sám považuje kratom za tvrdú drogu, ktorá spôsobuje veľkú závislosť. „Prvé dva dni abstinencie to bolo celkom v pohode, ale tretí deň sa to začalo. Stále ma zalieval studený pot, napríklad každú minútu, taký ten pocit, ako keď prejde mráz po celom tele. Trvalo to až dva týždne. Ráno som sa zobudil a už som bol spotený, počas dňa sa mi potom striedali návaly tepla a zimy.“ Podobné abstinenčné príznaky sa pritom prejavujú aj pri odvykaní od opiátov.

……..

Skúsenosti ľudí s kratomom

Užívanie kratomu je populárne hlavne medzi mladými dospelými. Deníku N sa so svojimi príbehmi a skúsenosťami s látkou zverilo niekoľko z nich.

Marek, študent architektúry

Kratom si dávam maximálne raz až dvakrát týždenne. Niekedy na dobitie energie, inokedy zase na upokojenie. Nemyslím si, že by mi to v čomkoľvek pomáhalo, beriem to ako akúkoľvek látku, ktorá jednoducho navodzuje nejaký stav mysle. Občas si ho dám počas práce, pretože ma to nabudí viac než káva, a inokedy zase v rámci večierka.

Tomáš, programátor

Konzumujem kratom minimálne štyri roky, v poslednom čase takmer každý deň. Dáva mi niečo viac než káva. Reštartuje ma, môžem ísť ďalej. Problémy sa zrazu nezdajú také veľké a veci beriem s omnoho väčším pokojom a všeobecne je človek príjemnejší k svojmu okoliu, čo po celom dni práce väčšina ľudí nemá. Lepšie zvládam stres, som komunikatívnejší, mám lepší pracovný výkon a vnútorný pocit pohody. Keď som začal brať kratom, prakticky som prestal piť alkohol. Vedľajší efekt vidím v znížení libida a rozhodenom spánkovom režime, pretože sa mi na tom zle zaspáva.

Josef, študent olomouckej Fakulty telesnej kultúry

Začal som ho užívať pred maturitou. Jeden čas som látku konzumoval dvakrát či trikrát denne po desiatich až dvanástich gramoch pol roka v kuse. To by som nikomu neodporúčal, veľmi som si na ten príjemný pocit zvykol, a keď som si potom deň-dva nedal, nebolo mi psychicky najlepšie a v noci som nemohol spať. Látku som bral kvôli pocitu upokojenia, uvoľneniu svalov, komunikatívnosti a lepšej nálade. Po tom, čo som prestal kratom brať pravidelne, sa u mňa asi o týždeň objavili abstinenčné príznaky. Bolo mi psychicky nanič, stále ma niečo hnevalo a nič sa mi nechcelo. Hlavne som mal zlý spánok, tri dni som skoro nespal.

Anna, študentka práva a histórie

Kratom užívam maximálne raz za mesiac, brať látku častejšie mi pripadá nepredstaviteľné. Pomáha mi s kreativitou a vyjadrovaním emócií. Keď chcem napríklad skladať hudbu, niečo písať, tvoriť, tak si dám kratom. Lepšie sa mi premýšľa, pretože mám pocit, že zvyšuje výkonnosť mozgu. Keď si ho dám, tak cítim, ako mi ide mozog na plné obrátky. Alebo si ho dám, keď chcem odpočívať.

Michal, študent Fakulty sociálnych štúdií

Dosť mi pomohol na úzkosti a začala ma baviť škola. Stavy sa u mňa líšia podľa dávky, nižšia dávka ma stimuluje, dodá energiu a pozornosť, som komunikatívnejší a istejší, všetko ma viac baví. S vyššou dávkou vnímam pocity telesnej eufórie, s látkou sa po chvíli dokážem dostať i do stavov medzi snívaním a bdelosťou. Za vedľajší účinok považujem, samozrejme, závislosť a pri nejakom dlhodobejšom užívaní možno trochu odpojenie sa od reality.

Detská psychiatrička: Deti na Slovensku zomierajú, lebo sa o ne nemá kto starať

https://dennikn.sk/3064843/detska-psychiatricka-deti-na-slovensku-zomieraju-lebo-sa-o-ne-nema-kto-starat/?ref=inc

Čo by mali rodičia robiť inak?

S radami veľmi nepochodím. Keď poviem, že by deti mali doma pomáhať, tak mi na sociálnej sieti píšu, že som komunistka a také veci sa dnes už nerobia, lebo majú upratovačku, umývačku riadu. V rodinách, kde sú rodičia aspoň trochu reálni, máme systém, že napíšu domáce práce na lístoček a každý piatok si každý člen vyžrebuje rovnaký počet lístočkov a robí to týždeň. Na konci týždňa môže dostať vreckové. Keby deti mali pravidelné vreckové, za ktoré si môžu kúpiť aj hlúposť, možno by si ju ani nekúpili alebo si kúpenú vec budú vážiť. Ale rodičia im všetko kúpia, a tak si deti bežné veci nevážia.

Deti skúšali, kde je hranica, čo môžu a čo nie. Veľa detí malo úzkosť a depresiu, lebo stratili kamarátov. Veľmi sa rozmohlo online šikanovanie. V tretej vlne sa posilnila agresivita, šikanovanie, závislosti. Deti úplne zleniveli.

Ako sa to prejavuje?

Neboli motivované učiť sa. Prestali chodiť na krúžky, mali veľa voľného času, všetko bolo na webe, žili na mobiloch a počítačoch. A nie všetky deti počítače mali. Mala som učiteľku, ktorá mohla učiť len večer, lebo cez deň nemala signál. Rodičia sa sťažovali, zlostili, že musia sedieť s deťmi a majú zabitý celý deň. Boli aj rodiny, kde mali len jeden počítač a matka musela byť pripojená a pracovať z domu. A tri či štyri deti mali jeden počítač, na ktorom sa mali učiť. Bolo to nemožné pre všetkých. Rástla agresivita, násilie a v rodinách bolo veľa nepokoja. Veľa rodín sa rozpadlo. Mnoho rodičov prišlo o prácu, zomrelo veľa starých rodičov, ale aj mladých ľudí. Bolo to zlé obdobie.

Teraz sme v ktorej fáze?

Teraz je štvrtá. Veľmi veľa detí prichádza s tým, že chcú individuálny študijný program, nechcú chodiť do školy. Zvykli si byť doma, je to pohodlnejšie, raz za čas idú na preskúšanie, kde dostanú jednoduché otázky. Nemusia sa učiť toľko ako v škole, vstanú na poslednú chvíľu, môžu počas výučby jesť, lebo na chvíľu vypnú kameru, alebo sa hrať na tablete a tváriť sa, že študujú.

Nezvládajú návrat do školy?

Nie. Najmä ak ide o autistické deti, deti s Aspergerovým syndrómom, ale aj o tie, u ktorých sa v škole vyskytlo online šikanovanie. Aj tie chcú zostať doma. Prestali chodiť na krúžky, vysoké percento detí nemá žiadne záľuby, nikam nechodí. Na krúžky chodia na prvom stupni, keď ich ešte rodičia donútia, ale potom málokto. Deti sú doma samy, u mnohých sa rozvíjajú závislosti.

Aký veľký problém sú závislosti?

Veľa detí sa poškodzuje, je to ako epidémia. Púšťajú si to cez internet a jeden pred druhým sa vystatujú. Keď chce niekto zapadnúť, robí somariny, aby ho prijali do skupiny. Na jar bola veľká súťaž o to, ktoré dieťa zje viac liekov. Zomrelo nám dievča, druhé skočilo pod vlak, viacero detí bolo na ARO v kritickom stave. Len pre hlúposť – kto viac znesie, kto viac skombinuje a kto čo vydrží. Skúšajú kombinovať lieky, extrakty z liekov. Marihuana je dnes už smiešna vec. Deti z prvého stupňa nad tým kývnu rukou. Mnohé používali aj nikotínové vrecúška, ktoré mohli mať pod rúškom a nebolo to vidieť. Keď prišla učiteľka, prehltli to. Nik ani nevedel, že niečo také majú, len zrazu boli zmenené, vydráždené a správali sa inak. Bolo toho veľa a boli to malé deti.

V akom veku?

Už aj na prvom stupni základnej školy. Vymieňali si medzi sebou informáciu, ako sa s vrecúškami vedia sústrediť a ako im to pomáha. A neboli to cigarety, ktoré rodičia vidia. Ale máme napríklad skupinu detí s ADHD, ktoré môžu reagovať aj paradoxne, teda výsledok takýchto látok môže byť úplne iný, sú podráždené, nervózne. Vedľajším účinkom je aj tachykardia, teda zrýchlená činnosť srdca, potenie, začervenanie a nervozita. V literatúre sa opisuje aj smrť, ale takéto dieťa sme, chvalabohu, nemali.

Klasické formy návykových látok ako alkohol, cigarety či marihuana idú do úzadia a častejšie sú lieky či iné formy?

Na východe bola na začiatku pandémie herba. Ide o trávy postriekané chemickými látkami. Keď to skonzumovali, ich správanie bolo úplne mimo racionálnej kontroly. Našťastie sa to veľmi nerozšírilo. Zato bolo veľmi veľa samovražedných pokusov aj dokonaných samovrážd. Mali sme tri alebo štyri po sebe. Boli to malé deti. Štrnásť či pätnásť rokov, to je veľmi málo na to, aby už nechceli žiť. Máme veľa detí, ktoré prídu, lebo chcú zomrieť, zabiť sa, nechcú tu byť a nie je im dobre. Možno je to aj preto, že dnes rodičia riešia všetko za deti. Deti potom nevedia riešiť bežné konflikty, nevedia zniesť, že im niečo nevyjde, lebo sú nastavené, že keď niečo chcú, musí to byť. Ak sa niečo nepodarí, nevidia iné riešenie, len sa zabiť alebo si ublížiť. Nevedia, ako to zvládnuť, nevedia riešiť bežné problémy a konflikty. Všetko, čo nie je hneď a teraz, je tragédia.

Aké skupiny detí sa pokúšajú o samovraždu?

Ide to naprieč spoločnosťou. Mám veľa detí z dobrých rodín – majú všetko a hľadajú iné zážitky, ktoré sa za peniaze kúpiť nedajú. Preto experimentujú, poškodzujú sa a pri intoxikácii to výrazne preženú, až sa to môže skončiť sebazabitím. Alebo jazdia na kolobežke či bicykli tak nebezpečne, aby im hrozilo zranenie či smrť. Vedia, že sa to tak môže skončiť, a aj tak idú do toho. Chcú mať iný zážitok. Za peniaze už majú všetko, lebo rodičia im všetko kúpia.

Módny dizajnér Berky: Väčšina negatívnych reakcií na náš sobáš s partnerom prišla od Rómov

https://dennikn.sk/3062020/modny-dizajner-berky-vacsina-negativnych-reakcii-na-nas-sobas-s-partnerom-prisla-od-romov/

Stretli ste sa so stereotypmi už v detstve?

Áno, určite boli na dennom poriadku. Už počas základnej školy si pamätám, že keď som jazdil autobusom, vždy som mal vedľa seba prázdne miesto. Ľudia radšej stáli. Človek to nejako vytesní. Je to smutné, ale, bohužiaľ, to prestanete vnímať a naučíte sa s tým žiť. Tieto veci sa dejú dodnes, i keď určite menej ako vtedy. Nedeje sa to len v malých mestách, deje sa to aj tu v Prahe.

Ako na homosexuálne partnerstvá reaguje rómska komunita? 

Myslím si, že reaguje veľmi zle. Homosexualita je v rómskej komunite veľké tabu. Keď sa v rodine objavia nejaké prípady, tak je ojedinelé, že sa k tomu príbuzní postavia pozitívne. Rómovia sú často veriaci a odvolávajú sa na Boha, ktorý to podľa nich zakazuje.

S Matějom (partnerom Matějom Pardusom, pozn.) sme sa s tým stretli, keď sme zverejnili fotky zo svadby, ktorá prebehla v televízii. Videli sme, že 90 percent negatívnych reakcií prišlo práve z rómskej komunity. Myslím si, že je to veľký problém, o ktorom sa nehovorí. Potom to deti v sebe potláčajú a podľa mňa to často potláčajú aj celý život. V rómskej komunite je to naozaj ťažká téma.

MediaBrífing: Ten, kto vraždí, sa nesmie stať slávnym

https://dennikn.sk/3055717/mediabrifing-ten-kto-vrazdi-sa-nesmie-stat-slavnym

Tento týždeň má MediaBrífing výnimočne len jednu, ale zato veľmi dôležitú tému.

Keď novinári informujú o samovraždách, vedia, že nemajú zverejňovať detaily týchto činov, aby tým neponúkali návody ďalším ľuďom. Namiesto toho majú do svojich reportáží dať radšej kontakty na linky pomoci.

Avšak pri informovaní o útokoch, aký sa udial v stredu v bratislavskom podniku Tepláreň, nemajú naše médiá dostatok skúseností a zavedené postupy, pretože u nás – našťastie – podobné činy nie sú bežné.

Problémom je, že chyby novinárov môžu nechtiac ďalej ubližovať pozostalým, robiť z vraha celebritu či inšpirovať jeho nasledovateľov.

Preto keď sa aktuálny spravodajský kolotoč trochu upokojí, bolo by dobré sa na chvíľu zastaviť, ohliadnuť späť a zamyslieť. Nejaká forma sebareflexie a diskusií nepochybne čaká aj nás v Denníku N.

Aké sú zásady

Niektoré výskumy naznačujú, že nesprávna forma a nadmerné informovanie o masových streľbách môže viesť k nárastu budúcich útokov. Médiá by preto mali vyslať jasný signál, že ten, kto bude vraždiť, sa nestane slávnym.

Ako? V tom nemajú ani zahraničné redakcie zhodu, no určité zásady sa v posledných rokoch ustálili. Oplatí sa pozrieť najmä do USA, a to aj preto, že s podobnými útokmi majú tamojšie redakcie zrejme najviac skúseností. Len tento rok tam zaznamenali už 530 masových strelieb a médiá priznávajú, že už všetky ani nestíhajú spravodajsky pokrývať.

„Zodpovedné informovanie o masových streľbách môže vzdelávať verejnosť a znížiť riziko budúceho násilia,“ tvrdí mimovládna organizácia SAVE, ktorá sa venuje prevencii samovrážd, no vypracovala aj odporúčania pre médiá, ako informovať o útokoch.

Spôsob informovania o násilí môže ovplyvniť iných ľudí, SAVE preto radí:

  • Médiá by nemali správy zjednodušovať a vytvárať napríklad dojem, že jeden problém viedol k útoku.
  • Nemali by ani robiť senzácie, pretože tým môžu povzbudiť ďalších, ktorí sa chcú presláviť.
  • Treba minimalizovať správy o páchateľoch, ktorými by sa mohli iní inšpirovať. Problémom môže byť aj zobrazovanie útočníka ako obeť či utrápenú dušu.
  • Nie je potrebné ani časté uvádzanie mena páchateľa, lepšie je o ňom zverejniť fakty a zdôrazniť, že jeho správanie bolo nezákonné a škodlivé.
  • Fotografie páchateľov by sa mali používať s mierou, treba na to dbať najmä v ďalších výstupoch, ktoré nasledujú po prvých správach. Výnimkou sú prípady, keď polícia po páchateľovi stále pátra.
  • Obmedziť treba zverejňovanie explicitných fotiek z miesta činu.
  • Médiá by nemali zverejňovať ani fotografie, na ktorých je páchateľ vedľa obetí.
  • Treba si dať pozor, aby správy nezväčšovali predsudky voči duševným chorobám, tie totiž nie sú nevyhnutne spojené s násilím.
  • Namiesto špekulácií o motívoch je lepšie informovať o príbehoch obetí.
  • Je potrebné vyhnúť sa stigmatizácii komunity, na ktorú bol útok namierený.
  • Médiá by mali informovať aj o tom, ako sa môžu ľudia zmobilizovať, aby podporili obete a zabránili ďalšej streľbe.

Web Poynter o žurnalistike navyše radí, aby novinári uvádzali meno útočníka len vtedy, keď je to potrebné na pochopenie, čo sa presne stalo. Médiá by sa mali vyhnúť aj špekuláciám o duševnom zdraví páchateľa: „Svedkovia, orgány činné v trestnom konaní a politici o tejto téme vedia vo všeobecnosti veľmi málo a pravdepodobne vedia ešte menej o úlohe duševných chorôb v takejto tragédii.“

Americké rádio NPR odporúča nezverejňovať fotografie útočníka, na ktorých pózuje so svojimi zbraňami. Pri informovaní o prípadných manifestoch strelcov by sa mali novinári poradiť so skúsenejšími editormi. „Takýto materiál by sa mal použiť len vtedy, ak je k nemu možné pridať kontext a odbornú analýzu.“

Foto N – Vladimír Šimíček

Kampane proti zverejňovaniu mien

V USA sa diskutuje o nezverejňovaní mien strelcov už zhruba desaťročie. V lete 2012 zabil útočník v kine v Colorade 12 ľudí a ďalších 70 sa zranilo. Tom a Caren Tevesovci, ktorých syn Alex pri útoku zomrel, následne spustili kampaň No Notoriety (možné preložiť ako žiadna sláva). Boli totiž presvedčení, že novinári sa vo svojom spravodajstve príliš zamerali na páchateľa.

Tevesovci žiadali, aby médiá nedávali mená vrahov do nadpisov článkov a nezverejňovali ich fotky na titulných stranách. Chceli, aby po prvotnej identifikácii páchateľa redakcie obmedzili používanie mena útočníka, stačí to urobiť raz v celom článku.

O tri roky neskôr sa známy moderátor CNN Anderson Cooper zaviazal, že vo svojich programoch už nevysloví mená strelcov. Postupne sa k nemu pridali ďalší novinári.

Ďalšia kampaň s názvom Don’t Name Them (Nemenujte ich), ktorú spustila Texas State University, upozornila, že keď sa médiá príliš zameriavajú na útočníka, umožňujú mu „dosiahnuť jeden zo svojich cieľov a schvaľujú jeho život a činy“.

„Útočníci by mali byť vo svojej smrti rovnako nerozpoznaní, ako boli vo svojom živote,“ argumentuje kampaň. Médiá by sa podľa nej mali viac zamerať na obete a ľudí, ktorí sa počas útoku zachovali hrdinsky.

Čo ukazujú výskumy

Niektorí odborníci si myslia, že medializácia útokov môže inšpirovať ďalších, aby takéto činy kopírovali. Výskumy ukazujú, že mnohí masoví strelci chceli získať slávu, a aj preto maximalizovali smrteľnosť svojich útokov.

Americká psychologická asociácia vyzvala médiá, aby nedopriali vrahom neprimeranú pozornosť. „Ľudia, ktorí v Amerike páchajú masové streľby, majú tendenciu zdieľať tri črty: nekontrolovateľnú depresiu, sociálnu izoláciu a patologický narcizmus,“ uviedla asociácia.

Štúdia z roku 2015 naznačila, že po hromadnej streľbe sa zvýšila šanca, že v nasledujúcich 13 dňoch dôjde k ďalšiemu útoku.

Výskum z roku 2017 ukázal, že americkí novinári vo veľkej miere podporovali spravodajstvo o páchateľoch a nemali jednoznačný názor na to, či to môže vyvolať efekt kopírovania útokov. Problém v tom nevideli najmä starší novinári. Opatrnejší boli ich nebelošskí kolegovia.

Útok, ktorý spáchal moslim, má v médiách väčšie pokrytie ako čin, ktorý spáchal biely nemoslim. Navyše, pri moslimovi je podstatne vyššia šanca, že ho novinári označia za teroristu, beloch je častejšie označený za strelca. Ďalšie výskumy spísal web Journalist’s Resource.

Médiá na Novom Zélande sa spojili proti nenávisti

Pri diskusiách o informovaní o masových strelcoch sa často uvádza príklad Nového Zélandu, kde strelec v roku 2019 zabil 51 ľudí. Tamojšie médiá po útoku zverejňovali meno páchateľa, no jeho fotky boli zväčša rozrastrované.

Pred začiatkom súdu sa najväčšie médiá dohodli, že pri informovaní zo súdnej siene nebudú šíriť rasistickú ideológiu, manifest strelca a ani žiadne obrázky, symboly či signály, ktoré by mohli byť spájané s rasizmom. Zaviazali sa tiež, že o súde budú informovať len skúsení novinári.

V krajine však nebolo toto rozhodnutie jednotné, k iniciatíve sa nepripojil napríklad denník New Zealand Herald. „Našou úlohou v súdnom konaní je byť ‚očami a ušami‘ verejnosti v súdnej sieni. Máme povinnosť verne informovať verejnosť o tom, čo sa deje,“ argumentovala redakcia.

Ukážka, ako novozélandský spravodajský web Stuff informoval o útoku v meste Christchurch v roku 2019. Zdroj – Wayback Machine / Internet Archive

Striedmejšie informovanie o masových strelcoch môže podľa niektorých komentátorov viesť k cenzúre či k ďalšiemu poklesu dôvery v médiá.

Americký denník USA Today upozornil, že niektoré obmedzenia môžu limitovať investigatívnu žurnalistiku, ktorá už pri podobných prípadoch v minulosti odhalila napríklad diery v zákonoch o držbe zbraní.

Potrebné je ísť do hĺbky

Je dôležité, aby dobré úmysly nepodkopali snahy novinárov prinášať žurnalistiku, ktorá ide do hĺbky a ktorá napríklad skúma históriu strelca, ako sa dostal k zbrani, či zodpovedné inštitúcie neurobili chybu pri jeho včasnom odhalení a či polícia pri jeho čine zasahovala správne. To sú informácie, ktoré môžu zabrániť budúcim tragédiám.

Zverejnenie mena páchateľa môže byť dôležité aj na vyvrátenie nepravdivých správ či dezinformácií, pripomína NPR.

„Novinári nesmú stratiť prirodzenú zvedavosť odhaliť o strelcovi čo najviac informácií. Aj keď môže byť nemožné vysvetliť, prečo by niekto spáchal takéto násilie, nemali by sme prestať hľadať stopy,“ napísal Poynter.

Informovať o dôležitých skutočnostiach a súčasne neskĺznuť k propagácii útočníka nie je jednoduché. No novinári by sa mali o túto rovnováhu neustále usilovať.

Izrael ide stále viac doprava, mládež ulietava do úplného extrému. Rasizmus v Izraeli

https://dennikn.sk/3042732/izrael-ide-stale-viac-doprava-mladez-ulietava-do-uplneho-extremu/

Pozvanie na „predvolebný míting“ na škole dostal aj radikálny supermacista a židovský rasista Itamar Ben-Gvir, ktorý prudko rastie v prieskumoch, a je veľmi reálne, že ak by napokon vládu zostavoval Netanjahu a jeho pravicový Likud, stane sa tento v mladosti výtržník a dnes advokát radikálnych osadníkov ministrom izraelskej vlády. A to dokonca ministrom s významným portfóliom.

Hoci telavivské predmestie Ramat Gan nie je skutočne pre Ben-Gvira žičlivým prostredím, na školskom mítingu sa objavila síce nie až taká početná, ale mimoriadne hlučná skupina študentov školy, ktorá vykrikovala rasistické heslá ako „upáľte Arabov v ich dedinách“ a podobne. To bolo šokujúce aj pre izraelských analytikov, ktorí už roky upozorňujú na pravicovú radikalizáciu izraelskej mládeže.

Ben-Gvir síce na mítingu s mládežníkmi tvrdil, že nemôžu volať po vyhnaní Arabov z Izraela, ale za to viackrát zopakoval, že je za to, aby deportovali „nelojálnych“ občanov. To je niečo také, ako keď slovenskí fašisti nehovoria priamo o Rómoch či „Cigánoch“, ale o „neprispôsobivých“.

Ben-Gvir, ktorý je ideologickým nasledovníkom pre rasizmus a terorizmus v Izraeli, Kanade aj USA zakázanej strany Kach, dostal pozvanie na míting preto, lebo škola rešpektuje slobodu prejavu. Tá by však nemala stáť nad ochranou menšín a demokracie.

To, že sa Ben-Gvirovi podarilo „prepašovať“ do tejto školy a ešte sa tým ako veľkým úspechom chválil na sociálnych sieťach, je len pokračovaním procesu prerastania kedysi úplne neprijateľných myšlienok a persón do politického a spoločenského mainstreamu.

Arestovych Čo si mysleli strategicky o invázii na Ukrajinu už v roku 2019

Čo si mysleli strategicky o invázii na Ukrajinu už v roku 2019:
krátky šot: https://9gag.com/gag/adg1zGQ?ref=fbm.mw

Rozhovor v ukrajinskom „pod lampou“ v 2019 o tom ako sa bude vyvíjať konflikt. Dosť sa trafil, predpovedal takýto vývoj, žial predpovedá ešte dva podobné konflikty v ďalších rokoch.
https://www.youtube.com/watch?v=DpHq9xCTyQU

Rozpráva https://en.wikipedia.org/wiki/Oleksiy_Arestovych ( Since February 24, 2022, Arestovych has been holding daily briefings on the current situation regarding the Russian invasion of Ukraine, as an Adviser to the Head of the Office of the President of Ukraine )

Vyúčtovanie návštevy pápeža pri výročí jeho príchodu na Slovensko

Sekularisti združení v o. z. ETHOS boli najviac zvedaví, akým podnetom táto návšteva bola na míňanie peňazí daňových poplatníkov a ich prípadného prevodu do vreciek verných služobníkov cirkvi.

Ako je známe, plánovaný rozpočet návštevy trvajúcej necelé štyri dni (12.9.-15.9. 2021) bol pôvodne 5,4 mil. € a nakoniec sa vyšplhal do výšky 7,6 mil. € – napriek tomu, že záujem a počet účastníkov troch verejných akcií s pápežom bol oveľa menší, ako sa pôvodne predpokladalo.

Celkom pikošky:

Pozoruhodnejšie je šafárenie Prešovského VÚC, ktoré v rámci dotácie 10 000 € na „Propagáciu pastoračnej návštevy“ vyfaktúrovalo mimo iné 30 000 kusov šálov v hodnote 50 400 €.
..
VÚC v Košiciach sa plesol po našom vačku za prenájom mobilných tribún v cene 83 000 €, či dopravu pútnikov za 119 000 €.
..
Na účely „Návštevy Svätého Otca“ si Košická arcidiecéza prenajala priestory za 182 537 €, vrátane 6 000 € ktoré zaplatila za prenájom miestnosti patriacej Rádu saleziánov, akoby saleziáni neboli s návštevou pápeža nadšení a do svojich priestorov ho pustili len za peniaze.
..
Trávnatú plochu ihrísk pre 15000 osôb si prenajali na 8 dní za 48 000 €.
..
38 400 € kvetinová výzdoba, 106 353,60 € stany v areáli podujatia,
..
„A ktovie, koľko zaujímavých faktov by sa podarilo zhromaždiť, keby sa Ministerstvo financií správalo podľa zákona a aspoň čiastočne by poskytlo údaje a nezamietlo žiadosť o. z. ETHOS ako celok. Nuž, iste pápeža si treba uctiť, prišiel na pozvanie prezidentky. Avšak sotva možno pokladať za správne, ak sa na akcie katolíckej cirkvi skladajú všetci daňoví poplatníci a cirkev na tom ešte zarába. Najmä ak zvážime, že pápež o svojej návšteve vyslovene povedal, že ide o pastoračnú návštevu“, dodáva predseda sekularistov.

Zdroj: Vyúčtovanie návštevy pápeža pri výročí jeho príchodu na Slovensko

obrázok.png

Šéfredaktor Štandardu sa vyhráža novinárom a kritikom žalobou a americkými právnikmi

https://www.omediach.com/blog/23429-sefredaktor-standardu-sa-vyhraza-novinarom-a-kritikom-zalobou-a-americkymi-pravnikmi

Šéfredaktor Štandardu Jaroslav Daniška označil niektorých známych novinárov a analytikov, ktorí komentovali na facebooku ohlásené investície v Štandarde, za „konšpirátorov“ či „progresívne srdiečko“ s tým, že „najväčšia advokátska kancelária na svete“ bude „konať a žiadať náhradu škody“.

V pondelok online projekt Jaroslava Danišku a Petra Núñeza prostredníctvom tlačovej správy oznámil, že mení dizajn, sťahuje sa do nových priestorov, nastupuje k ním Štefan Chrappa a okrem iného aj to, že švajčiarska investičná spoločnosť Saidler, ktorá vstúpila do vydavateľstva v minulom roku, znovu investovala do denníka a to „jednomiestnu miliónovú sumu v eurách“ a že ďalšiu „vysokú dvojmiestnu miliónovú investíciu v eurách dáva Saidler & Co. do výhľadu pre prípadné akvizície a expanziu VYDAVATEĽSTVA ŠTANDARD, a. s. na ďalšie trhy.“

Jednomiestna a dvojmiestna miliónová suma

Viacerí ľudia z médií upozornili, že suma je na slovenské pomery naozaj vysoká: „Kto si nevie predstaviť, aká bizarná je sedemmiestna (!) investícia s prísľubom ďalšej osemmiestnej (!!!) do konzervatívneho webíku, tak celý rozbeh Denníka N prvé tri roky až do momentu sebestačnosti stál 600 tisíc eur. Za mňa ak teraz aspoň prestanú písať, že chudáci konzervatívci tu živoria na pokraji spoločnosti popri liberálnom mainstreame, tak najlepšia správa roka!,“ napísal zakladateľ Denníka N Tomáš Bella.

„Denník Štandard aktuálne dostáva miliónové investície z relatívne neznámej švajčiarskej investičnej spoločnosti Saidler & Co. (vedie ju Martin Saidler, syn slovenskej emigrantky. Na Twitteri firma propaguje akurát tak seba a kryptomeny. Žiadne seriózne noviny o spoločnosti nepíšu.). Milióny sú pritom v slovenskom mediálnom biznise obrovské peniaze: Nko začalo s jedným, TREND bol predaný myslím za tri. Niekto by sa mal podľa mňa dobre pozrieť na to, či to náhodou nie sú ruské, alebo iné divné peniaze,“ upozornil bývalý redaktor Trendu a dnes analytik VUB Michal Lehuta.

„Najmenej milión pre portál s mizernou kvalitou obsahu by bol pochopiteľný pri veľmi čítanom bulvári. Ale také čísla Štandard nemá. Ani brand nemá. Toto smrdí Ruskom. Ešte možno Vatikánom, ale ten má kamošov vo vláde, nepotrebuje obskúrny plátok. Podľa mňa si investor vyberal a zistil, že Rostas je za zenitom, tak skúsil niečo podobné, len novšie,“ napísal bývalý zástupca šéfredaktora Trendu Ján Záborský.

„Partnerstvo kresťanov, neonacistov, rostasovcov, inessákov a Pištu Vandala registrované pod značkou Denník Štandard získalo skrz bieleho koňa s menom Saidler & Co. milión eur. Deo gratias,“ napísal analytik Libor Melioris z prezidentskej kancelárie. Redaktor Aktualít Peter Hanák komentoval investíciu takto: „Konšpirátori dostali miliónovú injekciu – tak si dajte pozor, aby neoklamali aj vás. Teraz na to budú mať zdroje. Odkiaľ – a teda kto nás chce systematicky klamať a je ochotný do toho investovať milióny –, to je tá správna otázka.“

Online projekt Štandard začal vychádzať v októbri 2020. Aktuálne ho vydáva Vydavateľstvo Štandard, a. s., jeho väčšinovým majiteľom je filmový a televízny producent a režisér Peter Núñez, ktorý Daniškovi pomohol pri ceste na televízne obrazovky RTVS pri štarte ideovo podobnej diskusnej relácie Do kríža. Menšinové podiely vlastní Saidler & Co. a Peter Peťovský.

Na kritické statusy a komentáre reaguje dnes Daniška komentárom s názvom Konšpirátorom sa treba postaviť, v ktorom Hanáka, Meliorisa Lehutu, Záborského a ďalších označil za konšpirátorov, ďalších za „progresívne srdiečko“. Píše, že na peniazoch spoločnosti Saidler & Co. ani Núñeza nie je nič divné ani pochybné: „Sú poctivo zarobené, zdanené a investované s jasným podnikateľským zámerom. A ani cent nie je z nejakého pochybného zdroja. Zároveň oznámil, že „verejne známym osobám, ktoré poškodzujú ich povesť, sa ozvú ich právnici.“

Ďalšie jeho slová vyznievajú ako zastrašovanie kritikov: „Americká právnická firma Baker McKenzie, čo je najväčšia advokátska kancelária na svete, ktorá zastupuje aj americkú pobočku spoločnosti Saidler & Co., bude na základe ich podania konať a žiadať náhradu škody. Keďže v niektorých prípadoch ide o osoby, ktoré pracujú pre významné štátne, bankové a mediálne inštitúcie, právnici budú kontaktovať aj Kanceláriu prezidenta SR či vedenie Všeobecnej úverovej banky, respektíve vydavateľa Aktualít, s otázkou na správanie ich zamestnancov, ktorí konšpirujú a klamú o Saidler & Co. a Štandarde. Ak sa preukáže, že zamestnanci konali s vedomím svojich zamestnávateľov, budú úhradu škody žiadať aj od nich.“

….

David Navratil on Twitter: "Míru dekarbonizaci neovlivňují jen nové zdroje energie, ale také to, co nahrazují. K největšímu snížení emisí CO2 (1,2 kg/kWh) dojde, když nové větrné, solární, jaderné nebo vodní elektrárny nahradí ty tradiční uhelné elektrárny. 1/6 https://t.co/S3l4Hxp7a3" / Twitter

https://twitter.com/DavidDnavratil/status/1563749479269875713


Míru dekarbonizaci neovlivňují jen nové zdroje energie, ale také to, co nahrazují. K největšímu snížení emisí CO2 (1,2 kg/kWh) dojde, když nové větrné, solární, jaderné nebo vodní elektrárny nahradí ty tradiční uhelné elektrárny.

image.png
Nicméně je dobré vědět, že kogenerační plynové turbíny (GAS CHP) nebo uhelné s CCUS (zachytávání CO2) mohou odstranit 70-80% CO2 jako obnovitelné zdroje nebo jádro. Šmahem odmítat uhlí tak nemusí být nejvíc efektivní přístup.
Vytěsnění uhlí plynem se dosáhne 2x větší dekarbonizace než vytěsněním plynu obnovitelnými zdroji. Aktuální ceny plynu nedělají z plynových elektráren moc populární zdroj. Plynu je ale ve světě dost. Problém je logistika. Plyn je super peakový zdroj.
Výpočty taky jasně ukazují, že nahrazení jádra obnovitelnými zdroji nevede ke snížení emisí. To jasně říká, že pokud máte jádro a vodu, tak je provozujte. Jádro je super, musíme (Evropa) se ho jen naučit stavět levně a rychle, což bude trvat desítky let.


Fwd: What is Free Software (Open Source)? Explained in less than 3 minutes!

Hello

We have often been asked for a short video explaining Free Software, so
it can easily be shared whenever you want to quickly explain to others.

Here you go: a video explaining the essential four rights to use, study,
share, and improve software. Rights that help to support other
fundamental freedoms like freedom of speech, press, and privacy.

You can watch the video on our own freedom-respecting Peertube instance:

https://media.fsfe.org/w/xs29yhLxSP1uKLYkSeoKKp

In order to reach more people about the problems of proprietary software
for user freedom, we have also made the video available on a proprietary
platform:

https://www.youtube.com/watch?v=EMi3PCW23yQ

Now we need your help! Please share the video with friends, colleagues,
and the public on different channels, let us know how you like it by
commenting, and if you see it on platforms which you are using, by
rating the video there.

By doing this, you increase the chance that the video will be
recommended to people who have never heard of software freedom before.
Help them learn what Free Software is, in less than 3 minutes.

Best regards,
Fani Partsafyllidou

Putinovi písal prejavy: V jeho blízkosti nie sú samurajovia. Čakali, že Zelenskyj sa zachová ako oni

https://dennikn.sk/2766729/byvaly-putinov-speechwriter-v-jeho-blizkosti-nie-su-samurajovia-predpokladali-ze-zelenskyj-sa-zachova-ako-oni/

Mám tomu rozumieť tak, že jeho rozhodnutie vpadnúť na Ukrajinu bolo emocionálne? 

Určite. Musíte pochopiť, že on neplánoval žiadnu veľkú vojnu. To, čo sa stalo a čo sa deje, ho prekvapilo tak ako milióny iných ľudí. On len eskaloval, lebo potreboval zvyšovať napätie z vnútropolitických dôvodov. Jemu primárne nešlo o NATO, Ukrajinu, zahraničnú politiku. On čelí problémom doma. Klesal mu rating, popularita aj legitimita. V momente, ak nie je na stole nejaká zahraničnopolitická téma, stráca popularitu.

Pretože odhliadnuc od sporu s NATO či USA, sa v Rusku nič skvelé už dávno neodohralo a volič vlastne nevie, prečo by mal večne podporovať Putina. V Rusku upadá ekonomika, je tam korupcia, sociálna nespravodlivosť a ľudia už majú dosť tých rečí o konzervatívnych tradíciách. Ľudia chcú zmenu. Putin smeruje k voľbám 2024, a ako vieme, nemal v nich už kandidovať, ale zmenil ústavu. To ho oslabilo a on to vie. Preto vyťahuje zahraničnopolitickú agendu, lebo hneď ako sa objaví nepriateľ, sa občania zomknú pod ruskou zástavou, zabudnú na domáce problémy a vidia Putina ako silného lídra, ktorý ich ochráni pred nebezpečenstvom zvonku. Keď sa Putin rozhodol ísť s touto agendou a eskaláciou, tak si to potom začal racionalizovať aj pre pred verejnosťou.