Všetky príspevky miro

Suchý január: Ako sa žije po vysadení alkoholu – Žena SME

Petra Blaščák už osem mesiacov nepije alkohol. Je na seba pyšná, ale vie, že má pred sebou ešte dlhú cestu. Hoci o sebe hovorí ako o súčasti generácie, ktorá miluje “žúry”, teraz vraj na žiaden ísť nemôže. Nechce riskovať.

Aj Michal Brož z Prahy má za sebou vyše päť a pol roka abstinovania, no viedla k nim dlhá cesta. Alkohol mu vytváral akúsi paralelnú realitu, v ktorej neexistovali každodenné problémy. Preň však prišiel aj o rodinu.

“Nepiť je hrozne ťažké,“ konštatuje Petra Blaščák a dopĺňa, že si ešte úplne nedôveruje.

„Alkohol je silný súper a je všade ľahko dostupný a lacný. Každý deň tomu čelím a mám aj krízy. Nerada však zlyhávam, je to pre mňa vždy sklamanie a aj toto by pre mňa bolo, ak by som to nedala.“

Suchý január

Mnohí ľudia majú problém s alkoholom skoncovať a ovplyvňuje to nielen ich vlastný život, ale aj životy ich blízkych a okolia. Niektorí sa rozhodnú začať abstinovať práve počas takzvaného suchého januára.

Ide o medzinárodne populárnu výzvu, hoci odborná obec sa zhoduje, že len mesačná očista od alkoholu nestačí, ak má človek s pitím vážny problém.

Aké sú príbehy ľudí, ktorí nad závislosťou vyhrávajú už dlhšie?
Najprv len trocha, potom fľaša vína denne

Blaščák pracuje ako asistentka filmovej producentky Wandy Hrycovej. Podľa jej slov sa v umeleckom prostredí nepovažuje fľaša vína denne za problém a za nadmerné by ľudia považovali možno až dve fľaše vodky.

Ona sama začala pravidelne piť zhruba v sedemnástich. Dnes má 37 rokov.

“Keď som mala 25 rokov, prácu a priateľa, nás večerný program bol často o stretnutí s kamošmi v krčme. Určite to bolo niekoľkokrát do týždňa. Mám to šťastie v nešťastí, že môžem piť hrozne veľa a stále udržujem dekórum. Vyzerám triezvo, nemotám sa, viem rozprávať,” opisuje.

“Do závislosti som sa prepracovával niekoľko rokov. Od občasného napitia sa na oslavách zhruba od mojich šestnástich rokov, cez pivo s kamarátmi v krčme. V dobe, keď som mal asi 27 rokov a zoznámil som sa s mojou teraz už exmanželkou, sa pitie začalo pomaly, plazivo stávať závislosťou,” opisuje 42-ročný Brož.

Najprv to bolo len pivo občas cez víkendy, prípadne cez týždeň po športe. Dávky sa však zvyšovali a frekvencia pitia tiež.

“Začal som si kupovať pivo domov po basách. V období po tridsiatke som mal vrchol, keď už som pil denne. V závere každý deň asi desať pív, cez víkend minimálne pätnásť každý deň,” vyratúva Brož.
Veď všetky matky pijú

Petra Blaščák prestala úplne piť počas dvoch tehotenstiev, no už počas dojčenia druhého dieťaťa sa k občasnému poháru vína vrátila. Neskoršie roky sa jej už s pitím spájajú intenzívne.

“Až v prvej vlne Covidu som si uvedomila, že môžem mať problém,” spomína.

Je rozvedená a dve deti si s manželom striedajú. Keď s prváčkou a tretiakom v tom čase ostala doma, uvedomila si, že trávi celé dni v pyžame. Príležitosť piť tak bola už od obeda.

“S ľuďmi okolo mňa sme to stále zľahčovali, veď všetci to v tom čase robili. Ja som pila denne aj pred Covidom, bol to taký čas pre seba, po tom, čo som všetko vybavila, postarala sa o deti a keď išli spať, zapla som si hudbu a vypila fľašu vína,” opisuje.

Počas pandémie išlo o mechanizmus uvoľnenia. “No zároveň som dokázala fungovať – starala som sa o deti, pracovala som, varila, domácnosť bola v poriadku. Nikdy som nebola úplne opitá a nikdy u nás nebolo dusno alebo kriky, keď som pila,” hovorí Blaščák.

Problém bol najvypuklejší vtedy, keď boli deti u otca a jej zrazu odpadla zodpovednosť za ne.

“To bol najhorší stav. Už som ani nemala dôvod ráno vstať, aby som ich odviezla do školy. Samej mi z toho bolo zle,” priznáva.

Predtým vraj nevidela dôvod, prečo nepiť, pretože si vravela, že predsa všetky matky s deťmi pijú. “A ani ľudia v mojom okolí vrátane mojich rodičov si nemysleli, že mám problém s alkoholom,” tvrdí.

Nejde o chuť, ale o pocit

Ani Brož si dlho nepripúšťal, že je závislý, hoci ráno sa zvykol budiť okrem opice aj s výčitkami. Človek si podľa neho tak dlho hovorí, že žiaden problém nemá, až mu prerastie cez hlavu.

Podľa psychologičky Zuzany Šofranekovej, ktorá pracovala aj na oddelení liečby závislostí, je nutkanie vypiť si hlavnou spoločnou črtou ľudí, ktorí s alkoholom majú problém.

“Nie však pre chuť alkoholu v ústach, ale pre následný pocit a uvoľnenie napätia. Sú pritom aj iné spôsoby, ako sa toto napätie dá uvoľniť. Pri užívaní návykových látok máme pocit, že sa problémy aspoň na chvíľu rozplynú, ale to je len klam našej mysle a tela. Problémy sú stále prítomné a každým dúškom si zároveň vytvárame ďalšie,” približuje Šofraneková.

“Hlavne som chcel piť bez následkov, len pre samotný účinok alkoholu,” vraví Brož s tým, že alkohol mu ponúkal útek pred sebou samým.

Dať si v podniku tri pivá a ísť spokojne domov už podľa neho nešlo. Nutkavá potreba bola silnejšia a odrážalo sa to aj v prežívaní rodiny.

“Doma to nefungovalo. Dopad na rodinu a život bol príšerný. Nedalo sa na mňa spoľahnúť, manželka tŕpla, či na niečo niekde nezabudnem, či neuprednostním pivo pred povinnosťami. Keď prišla potreba piť, neexistovalo nič iné,” hovorí. Deti mal pritom ešte v škôlkarskom veku.

“Určite vnímali moju náladovosť. Neviem nakoľko, ale myslím si, že ich to mohlo negatívne ovplyvniť a dúfam, že ten neblahý vplyv bol čo najmenší. Dodnes sa mi spomienky na ublíženie ľuďom okolo vracajú a vháňajú mi slzy do očí. Je to niečo, čo už nedokážem zmeniť,” vraví.

Podľa Blaščák deti jej alkoholizmus vnímali skôr nepriamo. “Napríklad sa mi stalo, že sme boli doma, poobede som si naliala víno, zaspala som a ony ma zobudili, aby sme niečo išli robiť. Tiež videli, koľko fliaš sme vyhadzovali. No či to v nich aj tak niekde v podvedomí nezostane, sa neodvážim povedať,” vraví.
Spoluzávislosť je bežná, no závislému nepomáha

Psychologička Šofraneková vysvetľuje, že negatívne vplyvy závislosti na najbližšie okolie sa dajú označiť pojmom spoluzávislosť. Neznamená to však, že ide o spoločné užívanie návykových látok.

“Spoluzávislá osoba prispôsobuje svoj život závislému, zabúda na svoje potreby a tým trpí. Jej život závisí od potrieb a správania závislej osoby,” vraví.

Pripúšťa to aj Michal Brož. „V nejakom zmysle manželka môjmu pitiu podriaďovala osobný aj pracovný život.”

V prípade detí sa zase pri spoluzávislosti často stáva, že nedostávajú od rodičov toľko pozornosti, koľko potrebujú. Rodič neuspokojuje ich potreby buď preto, že sám pije, alebo je zaneprázdnený práve životom závislého partnera či partnerky.

“U starších detí tiež môžeme vidieť aj spoluzávislosť: v mladom veku nastupujú na brigády, aby pomohli splácať účty, robia nákupy, starajú sa o chod domácnosti a o mladších súrodencov, keď sa ich rovesníci hrajú a zabávajú vonku. Závislosťou sa narúšajú vzťahy v celej rodine,” upozorňuje psychologička.

K spoluzávislosti patrí aj snaha ovládať správanie závislého člena rodiny.

“Napríklad manželka pôjde kúpiť fľašu, lebo vie, že keď do obchodu pôjde manžel, kúpi tri a dve si schová. Alebo mu radšej bude nalievať ona, aby mala prehľad, koľko vypil. Tu sa dostávame k ďalšiemu negatívnemu dopadu spoluzávislosti – rodina sa v dobrej mienke snaží pomôcť závislému, no veľmi často jeho závislosť takýmto konaním naopak podporuje alebo udržuje,” upozorňuje.

Ide o také prípady, keď sa blízki snažia všetko zvládnuť a udržiavať namiesto závislej osoby, za ktorú preberajú jej roly a zodpovednosti.

“Tým, že sa snažia ochrániť závislého od následkov pitia, spôsobujú, že on stráca dôvod prestať. O všetko je predsa postarané, tak si to môže dovoliť. Vieme si za tým predstaviť platenie účtov, poskytnutie peňazí, zabezpečenie strechy nad hlavou, starostlivosť o deti závislého a podobne,” hovorí Šofraneková.

Kde vziať motiváciu

Na to, že má problém, upozorňovalo Michala Broža okolie – predovšetkým manželka a mama. Manželka mu dokonca povedala, že ak neprestane, odíde od neho aj s deťmi. Mama od neho dala ruky preč, pretože už bol s pitím mimo akejkoľvek kontroly – nechýbali uňho agresivita, zlosť, nenávisť.

“Niekoľko pokusov o abstinovanie bolo pod ich vplyvom. Po nejakej dobe som akceptoval, že problém mám, ale chcel som to len nejako obmedziť, aby som umlčal okolie a tak nejako kontrolovane popíjal. Nemal som v úmysle prestať úplne,” priznáva Brož.

Až keď sa zdalo, že príde o rodinu, nastúpil do liečebne v Bohniciach. Po mesiaci sa vrátil domov, avšak o štvrť roka nato začal piť opäť. Chýbala mu skutočná vnútorná motivácia bez pocitu donútenia.

Má taký človek šancu sa celkom vyliečiť? Odborníčka tvrdí, že je to náročnejšie.

“Motivácia je dôležitá. Pri liečbe závislostí sa mnohokrát stretávame s tým, že pacient sa dostaví na hospitalizáciu po vyhrážkach zo strany rodiny, ale sám neverí, že má problém. Vtedy je štart pomalší. Je prirodzené, že si nechceme sami pred sebou priznať zlyhania,” hovorí.

Z hľadiska liečby je podľa nej veľmi dobrým znamením, ak si človek problém aspoň trochu uvedomuje a je ochotný spolupracovať. Vtedy sú šance na to, že piť prestane, vyššie.

Hoci do práce chodila Petra Blaščák vždy, niekedy to bolo s opicou a ona aj okolie si začali uvedomovať dopady jej pitia. “Vo vlnách Covidu však boli aj momenty, že som nevládala pracovať. S Wandou sme o tom spolu mali aj debatu. Všimla si môj problém, priznala som ho a vyžiadala som si čas, aby som to mohla zmeniť,” dodáva.

Kým sa však rozhodla so závislosťou niečo urobiť, prešiel ešte nejaký čas.
Už tu nechcem byť

Počas pandémie si Blaščák našla na chvíľu aj nový vzťah, no ten sa skončil a dôsledky viedli k ešte väčšiemu pitiu. “Úplne som sa zrútila a nevládala som žiť. Jediné, čo mi v mojej hlave v tom pomáhalo, bolo pitie. Až do momentu, keď som dosiahla na dno, že už žiť nechcem – ani takto, ani vôbec,” spomína.

Kamarátka jej vtedy dohodla sedenie u psychiatričky. Tá jej povedala, že ak s alkoholom neskončí, pôjde do nemocnice. Nasadila jej aj lieky, lebo mala príznaky depresie, panickej poruchy a nespavosti.

“Jedného krásneho dňa sa niečo stalo,” konštatuje Brož v súvislosti s tým, kde sa jeho problém zlomil.

Spomínaný zlom, keď sa “niečo stalo” však sám nevie celkom definovať. “Možno pud sebazáchovy, možno nejaká iná sila mimo bežného chápania reality. Bol som psychicky aj fyzicky na dne a v opici a absťáku som hovoril – bože, nech si kto si a možno aj nie si, prosím ťa, ukonči to tu so mnou. Už to nezvládam, už tu nechcem byť,” opisuje.

“Prijal som fakt, že som s alkoholom prehral a prestal som bojovať sám so sebou. Zhodou okolností som sa v priebehu dvoch dní dostal na vyšetrenie na psychiatrii aj na terapie a táto príležitosť mi zachránila život,” hovorí.

Prvé tri mesiace po intervencii lekárov vraj boli príšerné. Netrápila ho ani tak chuť na alkohol, ako nespavosť, podráždenosť, nervozita, potenie a vyčerpanie tela.

Keď bol z najhoršieho vonku, začal si vypĺňať voľný čas rôznymi aktivitami až do tej miery, že sa vyčerpal a znechutil zo života. Skončil na antidepresívach, ktoré užíval niekoľko mesiacov. Až keď sa dal do poriadku, začal život podľa jeho slov bežať “tak nejako normálne.”
Na svete je dobre

Blaščák hovorí, že s lekárkou riešili, či jej predpíše lieky proti pitiu. „Bola pre mňa výzva vyskúšať to bez nich. Je to ťažké, ale zatiaľ to zvládam,” hovorí.

Náhradu za pitie si nenašla, podľa svojich slov sa snaží hlavne normálne žiť. “Veľa spím a čítam a učím sa žiť v novom režime,” dodáva. To, že nepije, je podľa nej super – pre ňu, pre jej okolie, prácu aj rodinu. Fyzicky sa cíti lepšie, viac vládze aj navonok vyzerá inak.

“Po vysadení alkoholu som sa vrátil k tomu, čo ma baví – šport, príroda, hory, kultúra, sebavzdelávanie,” vymenúva Brož.

Chuť vypiť si dnes už nemáva. Priznáva však, že mozog má v sebe stále zafixovanú predstavu, že sa určité problémové situácie v živote riešia práve pitím.

“Pristihol som sa, že som išiel v obchode okolo alkoholu a v mozgu sa zapla informácia – máš problém, vyrieš to. Ale to bol len záblesk. Vydesí ma to, že aj po piatich rokoch sa tie veci vracajú, ale nie je to niečo, čo by ma smerovalo k tomu, aby som sa znova rozpil,” tvrdí Brož rozhodne.

“Stále mi chýba pocit naliať si víno,“ priznáva Petra Blaščák. „Bolo by mi však zo seba zle, keby som to spravila. Alkohol mi dával slobodu a pokoj a mám pocit, že to nie som ja, keď nepijem. Je pre mňa nepredstaviteľné povedať nahlas, že už nikdy nebudem piť. Pripadá mi to nedosiahnuteľné,” priznáva.

Jej momentálna stratégia je začať každý deň nanovo. “Vstanem a poviem si – dnes nebudem piť. Som na seba veľmi náročná, preto radšej idem deň po dni. Alkohol bol totiž vyslobodenie z môjho perfekcionizmu, dával mi slobodu aj v komunikácii s ľuďmi. Vzdať sa toho bolo náročné,” vraví.

Dnes si však uvedomuje, že alkohol okrem toho aj zatieňuje vnímanie skutočného sveta.

“Na svete je strašne dobre a okolo nás sú aj napriek ťažkým obdobiam stále krásne veci, ktoré človek vidí inak, keď pije. Keď si predstavím, že som si dve dekády života prepila, hodnota toho, čo dostanem, je nič. Chcem zostať žiť so svojimi deťmi a na tomto svete. Postupným pitím by som sa dostala k tomu, že by som tu už byť nechcela,” uzatvára.
Život v domácnosti so závislým človekom

Psychologička pripomína, že ak je člen rodiny závislý, ovplyvňuje to nielen jeho. Vhodné je preto vyhľadať individuálnu pomoc psychoterapeuta.

„V tomto procese sa snažíme o odpútanie sa od závislého, nie v zmysle opustenia, ale v zmysle obmedzenia spoluzávislosti. Pracuje sa na tom, aby členovia rodiny pochopili, že nedokážu zmeniť závislosť blízkeho, ale dokážu ovplyvniť svoje postoje,“ vysvetľuje. Zisťuje sa napríklad, ako motivovať závislého k liečbe alebo ako ho podporiť v čase abstinencie.

„Nevyhnutné je tiež stanoviť hranice a nebáť sa byť tvrdý. Ak si závislý nemyslí, že má problém, tak mu ukázať, že ho skutočne má. Hľadať racionálne riešenia a konfrontovať ho s následkami jeho závislosti. Pýtajme sa sami seba, ako naše správanie ovplyvňuje správanie závislého. Práve to, že ho nepodporíme v závislosti, je znakom lásky,“ tvrdí Šofraneková.

Opustenie závislého človeka, ktoré by mu naozaj otvorilo oči, považuje za krajné riešenie. „No žiaľ niekedy nevyhnutné,“ dodáva.

Nápomocné môžu byť aj svojpomocné skupiny, ktoré nevedú odborníci (na Slovensku napríklad Al-Anon). V nich sa stretávajú ľudia, ktorých životy sú alebo v minulosti boli ovplyvnené pitím manžela, manželky, otca, matky, dieťaťa, príbuzného alebo priateľa.

Alkoholizmus na Slovensku

  • Podľa údajov WHO je ročný výskyt závislosti v slovenskej populácii nad 14 rokov približne 5,5 % (s prevahou mužov).
  • Spolu s ľuďmi s problematickým pitím alkoholu môžeme hovoriť až o 10 % populácie staršej ako 15 rokov.
  • Muži na Slovensku zomierajú v porovnaní so ženami oveľa častejšie na nadmerné užívanie alkoholu. Na jednu ženu pripadá až 7,5 mužov. Problematické pitie však podľa trendov rastie aj v ženskej populácii.

wifi ubuntu

Identify wifi device number:
lspci -vvvv -xxxx | grep Wire
(something like 02:00.0)
How to restart the device:
echo, or sudo vi, insert 1, x!
echo 1 > /sys/bus/pci/devices/0000:02:00.0/remove
echo 1 > /sys/bus/pci/rescan
I personally solved my problem by installing the rfkill package.

Zdravotný brat po rokoch v Arábii a Česku: Bude zle, sestričkami chcú byť takí, od ktorých by som si nedal podať ani pohár vody

https://dennikn.sk/2649841/zdravotny-brat-po-rokoch-v-arabii-a-cesku-bude-zle-sestrickami-chcu-byt-taki-od-ktorych-by-som-si-nedal-podat-ani-pohar-vody/?ref=tit
Zdravotný brat po rokoch v Arábii a Česku: Bude zle, sestričkami chcú byť takí, od ktorých by som si nedal podať ani pohár vody
Mária BenedikovičováMÁRIA BENEDIKOVIČOVÁ

Nemocnice sa dlhšie sťažujú, že im chýbajú sestry. Zdravotný brat Oskar Valocký upozorňuje, že onedlho sa nebude mať kto starať o pacientov. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Nemocnice sa dlhšie sťažujú, že im chýbajú sestry. Zdravotný brat Oskar Valocký upozorňuje, že onedlho sa nebude mať kto starať o pacientov. Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Začínal v slovenských nemocniciach, odkiaľ frustrovaný odišiel do Prahy. Potom bol 12 rokov v Saudskej Arábii a Bahrajne, kde pochopil, ako veľmi zlyhávajú naše nemocnice v základných veciach. Pandémia ho zastihla na infekčnej klinike v Prahe, bol tam taký nápor pacientov, že si povedal dosť.

Predstavte si nočnú službu na infekčnej klinike, ste jediná sestrička na oddelení a máte sa postarať o 20 covidových pacientov. „Šiesti z nich sú na kyslíku. Veľmi, veľmi náročné. Bol som už len taký dozorca. Vojnová medicína v praxi. Už to nemalo nič spoločné s moderným ošetrovaním,“ opisuje zdravotný brat Oskar Valocký, čo zažíval pred rokom v pražskej nemocnici Bulovka.

„Vydržal som rok pandémie, ale už mi nedávalo zmysel pokračovať, tak som odišiel.“ Nemocnica prišla o zdravotného brata so skúsenosťami zo sveta, za ktorého je náročné nájsť náhradu. Do Česka odišiel za lepšími podmienkami, lebo v slovenských nemocniciach mal pocit, že nie je ochota meniť prehnité zdravotníctvo.

Valocký pochádza z Belej pri Martine. Kým sa presťahoval k západným susedom, pracoval v nemocniciach v Skalici a v Martine.

V rokoch 2006 až 2018 bol zdravotným bratom v Saudskej Arábii a v Bahrajne, kde pochopil, ako naše nemocnice zlyhávajú v základných veciach. Bez toho, aby sa to zmenilo, prišla pandémia. Nemocnice zahltené pacientmi kolabujú, preto sa vôbec nečuduje, že vyčerpané a znechutené sestry to vzdávajú rovnako ako on.

Zdravotný brat Oskar Valocký (sediaci na stoličke) pôsobil 12 rokov na kardiochirurgii v Saudskej Arábii a Bahrajne. Foto – archív O. V.
[ Aktivujte si zasielanie Newsfiltra každý večer do 20:00 na e-mail. Odber si aktivujte jedným kliknutím. ]
Ležiaci na posteli ich nezaujíma
Valocký vníma, ako mnohé nemocnice varujú, že za sestry nevedia nájsť náhradu. „O päť rokov to bude katastrofa, v nemocniciach sa nebude mať kto starať o pacientov,“ hodnotí. Sám zaúčal mladých ľudí, ktorí by mali obsadiť voľné miesta. Tvrdí, že o túto prácu nemajú záujem, pri pacientoch sa ocitajú, lebo sa nikde inde neuplatnili, a mnohí berú nemocnicu iba ako istotu zárobku, lebo koronavírus nemocnice na rozdiel od firiem nezatvára.

„Prichádzajú bez záujmu o robotu. Netrápi ich, že na posteli je ležiaci pacient, treba sa oňho postarať, je im to jedno.“

Na infekčnej klinike vo Fakultnej nemocnici Bulovka v Prahe nevedeli zohnať sestry už vlani, keď odchádzal. „Dnes je to ešte horšie. Infekčné nie je nijaké lákadlo. Aj keby ste dali sestričke horibilnú sumu, povedzme 100-tisíc českých korún mesačne (zhruba štyritisíc eur), nikto tam nepôjde. Už nejde o plat, ako si mnohí myslia. To je omyl,“ pokračuje v rozprávaní Valocký.

Ani on neskončil pre peniaze. V čase svojho odchodu zarábal 55-tisíc korún v čistom, čo je asi dvetisíc eur. Bola to mzda za klasických 15 služieb v mesiaci bez nadčasov. Samotná infekčná klinika má podľa neho špičkových lekárov, príčinu vidí v zlom manažérskom vedení nemocnice. „Dovolím si povedať, že na to dopláca väčšina nemocníc na Slovensku aj v Česku.“

To isté hovoria aj mnohí ďalší zdravotníci. Anestéziológ Jakub Šulgan nedávno otvorene opísal, ako ho frustrovali manažérske zlyhania, a preto po 10 rokoch skončil v Univerzitnej nemocnici v Bratislave.

Prečítajte si
Anestéziológ skončil po druhej vlne: O peniaze nešlo, frustrovali ma manažérske zlyhania
Iný vesmír
Valocký vidí budúcnosť zdravotníctva pesimisticky, pretože sa počas 12 rokov, čo strávil v Perzskom zálive, nikam neposunulo. „Iba som si myslel, že sa niečo zmenilo. Ale prakticky nič.“

Keď v roku 2006 prišiel do saudskoarabského Kardiocentra Princa Sultána v Rijáde, bolo mu zjavné, o koľko slovenské a české nemocnice zaostávajú. „Ocitol som sa v inom vesmíre, boli fantasticky technicky vybavení. Nikdy sa tam nestali také malichernosti, že chýba nejaká vec alebo teraz nemôžete používať nejakú striekačku alebo ihlu, lebo nám došli peniaze. Všetko bolo zabezpečené.“ A za tie roky sa veci ďalej vylepšovali.

Na Slovensku sa stáva, že nemocnice nekupujú najšpičkovejšiu techniku, aká je na trhu, tvrdiac, že chýbajú peniaze. A to je ešte ten lepší prípad, ak sa nový prístroj kúpi.

Vybavenie Kardiocentra princa sultána v Rijáde v Saudskej Arábii, kde Oskar Valocký pôsobil. Foto – archív O. V.
So sľubmi, ako sa zaobstará nové vybavenie na lepšiu diagnostiku, sa Valocký stretol hneď na začiatku, keď v 90. rokoch nastúpil do skalickej nemocnice ako rádiologický asistent. „Stále iba sľubovali, že sa otvorí nové CT, ale bolo to v nedohľadne.“ Po pár mesiacoch odišiel a vyštudoval ošetrovateľstvo na Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine.

Nastúpil do tamojšej univerzitnej nemocnice, ktorej priestory už vtedy boli v zlom stave. A stále sú. Začiatkom decembra kolovala po internete fotografia z novorodeneckého oddelenia v Martine, na ktorom sa na izbe zrútil strop, našťastie, žiadnej matke ani bábätku sa nič nestalo. Valocký vraví, že jedným problémom boli nevyhovujúce priestory a ďalším napäté vzťahy. „Staršie sestry mali problém akceptovať sestry s vysokoškolským vzdelaním. Dávali nám to pocítiť.“

Keďže z praxe počas školy poznal, ako sú na tom okolité nemocnice v Žiline, v Ružomberku a v Žiari nad Hronom, nechcel ostať na Slovensku. „Videl som, že čím menšia nemocnica, tým horšie.“

Zamieril do Prahy
V roku 2004 teda skúsil Prahu. Rozhodol sa pre ňu, lebo má veľa nemocníc a mohol si vyberať, kam a na aké oddelenie nastúpi. Na Slovensku to neprichádzalo do úvahy, pretože lepšie oddelenia vtedy ešte mali dosť personálu, voľné miesta zväčša boli tam, kam nik nechcel. „Ešte po známosti ste si mohli niečo vybaviť, ale to som nechcel.“

V Prahe strávil dva roky na kardiochirurgii v nemocnici Kráľovské Vinohrady a popritom sa ešte zamestnal na neurochirurgii v ústrednej vojenskej nemocnici. Už tu zažil lepšie vybavenie nemocníc než na Slovensku. „V Martine mi to pripadalo, akoby sa tam od druhej svetovej vojny nič nezmenilo, a v Prahe bolo technické vybavenie niekde aj o dve triedy lepšie, mnohé priestory zrekonštruované.“

Vysťahovať sa nebolo zložité, jazyková bariéra nebola, čakal ho lepší plat, nemocnice už vtedy zabezpečovali ubytovanie pre personál. Často zaň prvý rok pýtajú iba symbolickú sumu – 500 českých korún, okolo 20 eur mesačne.

Keď nastupoval on, polepšil si o tretinu. „Vtedajší plat však nebolo žiadne terno.“ V súčasnosti lákajú české nemocnice sestry zo Slovenska na to, že si zarobia oveľa viac než doma. V inzerátoch núkajú aj dvetisíc eur mesačne. „V Prahe môže slovenská sestra zarobiť odhadom o 300 až 500 eur viac v čistom,“ vraví Valocký. Na Slovensku má sestra základný plat najviac 1 200 eur bez príplatkov za nadčasy či za víkendové služby.

Päťtisíc mesačne
To, koľko zarábal v Saudskej Arábii a Bahrajne, sa však s týmto nedá vôbec porovnávať. „Plat bol okolo 4 500 až 5 000 eur.“ Valocký tam pôsobil ako zdravotný brat na kardiochirurgii.

Kardiocentrum v Rijáde je súčasťou štátnej vojenskej nemocnice určenej pre bežných obyvateľov. Bola najväčšou v regióne, vozili k nim prípady z celého Stredného východu. Nemocnica mala okolo 1 800 lôžok, z toho kardiocentrum 350.

Personál bol zo 120 krajín sveta. V roku 2006 tam s ním letelo deväť ľudí z Česka, on bol jediný Slovák. Časom tam pracovalo 50 Čechov a dvaja-traja Slováci.

Nemocnica mu ubytovanie poskytla zadarmo vo vile, v ktorej bol ešte s dvoma kolegami. Kto chcel, mohol si nájsť vlastné ubytovanie, nemocnica naň dávala príspevok podľa platu. Vždy štvrtinu mzdy. No týkalo sa to iba mužov, ženy museli byť iba v nemocničných vilách, ktoré boli v ohradenom mestečku, kde sa nachádzalo všetko, čo na život potrebovali. Obchody, kiná či fitnescentrá. Základné potraviny tam stoja asi ako u nás.

Po nástupe ho v nemocnici prekvapilo viacero vecí. Prvou viditeľnou zmenou bolo, že všetky oddelenia mali rovnaké vybavenie, s čím sa nikdy nestretol na Slovensku ani v Česku, a zistil, aké je to prospešné pre personál, ale aj pre pacientov. Napríklad infúznu pumpu mal rovnakú na dospelej aj detskej kardiochirurgii, v operačných sálach, ale aj na štandardnom lôžkovom oddelení.

„U nás má pomaly každé oddelenie štyri rôzne infúzne pumpy od rozdielnych výrobcov, iné monitory, ktoré sledujú stav pacienta, iný glukomer na meranie glykémie. Tu to bolo jednotné a veľmi to pomáhalo.“ Sestra nestrácala čas privykaním si na nové veci, ak musela vypomáhať na inom oddelení, a znižovalo sa riziko, že sa spraví chyba.

Vily s bazénom, kde nemocnica zabezpečovala ubytovanie pre lekárov a sestry. Foto – archív O. V.
Predpisy nielen na papieri
Na špičkovej úrovni mali podľa Valockého zaúčanie pracovníkov. „U nás síce máme v oficiálnych protokoloch napísané, čo a ako majú lekári a sestry robiť, ale sú založené niekde v šanónoch a každý si robí podľa seba.“ V Saudskej Arábii musel každý pracovník robiť odbery ihlou, ktorú určovali predpisy. „Nikto nepremýšľal, že to ide robiť inými ihlami. Vďaka tomu ste sa mohli ocitnúť na hocijakom oddelení v nemocnici, presne ste vedeli, čo a ako máte robiť.“

Po príchode do Rijádu mu pridelili mentorku – skúsenú sestru, ktorá mu odovzdala zoznam, čo všetko musí ovládať po adaptačnom procese – po štvrťroku, po polroku a po roku. „Tam neexistovali výhovorky, nespravil som to, lebo mi to sestra, čo ma zaúčala, nepovedala.“ O všetkom bol písomný záznam. Mentorka s ním trávila každú jednu službu, aby mu ukázala, čo kde v nemocnici je a čo ako robiť. Ak sa počas hodnotenia zistilo, že niečo ešte dobre nezvláda, mentorka ho doučila.

„Na Slovensku ani v Česku vám nikto neukáže, ako presne obsluhovať každý jeden prístroj, trebárs glukomer. Nijaké školenie, jedine tak BOZP a vybavené.“

Presný postup pri oživovaní pacienta takisto musel vedieť každý jeden zdravotník. „Nestalo sa, že personál netušil, čo robiť, ak pacient na chodbe odpadol. Že by začali okolo neho chaoticky pobehovať. Tu ste presne vedeli resuscitačný postup aj s tým, ktorý liek v ktorej minúte podať.“ Každý rok tieto znalosti overovali na skúške. „Je to licencovaná skúška, ktorá platí na celom svete. Keby som chcel prácu sestry v Amerike, v Kanade, aj tam mi platí.“

Keď pacienta po operácii prevážali na lôžkové oddelenie, posteľ s prístrojmi musela byť pripravená podľa predpisov. „Vďaka tomu som presne vedel, na ktorej strane je ventilátor, impulzné pumpy, kde je ktorý liek, neexistovalo, aby si to každá sestra robila podľa seba, ako jej vyhovovalo.“

Sledovanie pacienta po operácii malo tiež jasné pravidlá, sestry mali predpísané, že mu napríklad po hodine od príjmu treba spraviť EKG, ktorý liek mu kedy presne dať. „Opäť to pomáhalo, nemuseli ste rozmýšľať, čo sa urobilo a čo nie. Navyše už v roku 2006 tam príliš nepoužívali papierové zdravotné karty, väčšinou boli v elektronickej forme.“ Neskôr už bolo všetko v počítači.

Keď sestra nie je slúžkou lekára
Priamo pri posteli pacienta boli monitory, na ktorých mohli vyhľadať röntgen alebo výsledky z krvi. „Nemusel som chodiť po oddelení, hľadať voľný počítač a ani sa prehrabávať v hŕbach papierov, všetko bolo poruke.“

Aj podávanie liekov mali zabezpečené tak, aby sa nestávalo, že sa pacientovi omylom nepodá alebo sa nedopatrením zamení za iný. V momente, ako mal dostať nejaký medikament, pozadie obrazovky s rozpisom liekov pri pacientovi sa zmenilo z bielej na oranžovú s upozornením, že nastal čas na jeho podanie.

V Saudskej Arábii majú priamo pri pacientoch elektronické záznamy o liečbe. Foto – Archív O. V.
Nemocnica v Saudskej Arábii mala aj vlastné vzdelávacie centrum na základný výcvik a ďalšie školenia sestier. „Tam neexistovalo, ako to je u nás, že 200 sestier sedí v sále a niekto im iba niečo odprednáša. Tu bol presný rozpis v učebniach a nové veci si musela každá sestra odskúšať.“

Valockému sa v Arábii páčilo, že sa tam nestretával s kastovaním medzi zdravotníkmi. „Na Slovensku, ale aj v Česku je stále sestra považovaná za slúžku lekárovi, v máloktorých nemocniciach je partnerom. Čokoľvek sa stane s pacientom, v prvom rade je vinná sestra. Aj keby lekár odrezal pacientovi zlú nohu, bude to na sestru, že ju zle označila,“ myslí si niekdajší zdravotný brat.

Nie všetci lekári však brali zdravotné sestry a bratov ako svojich partnerov, no tých pár výnimiek vraj veľmi rýchlo zmenilo postoj, keď zistili, že sa bez nich nezaobídu. „Pooperačná práca na kardiochirurgii je náročná, tam sa bez sestry nepohnete.“

Na kardiochirurgickom oddelení v Rijáde, kde pracoval, mali 11 detských lôžok a desať lôžok pre dospelých. Predpis, že na pooperačnom môže mať jedna sestra na starosti jedného pacienta, sa prísne dodržiaval. V Česku sa podľa neho stávalo sestrám s dostatočnou praxou, že mávali dvoch pacientov, čo je mimoriadne náročné zvládnuť.

Nepochopiteľné súdy s poškodenými pacientmi
Valocký hovorí, že všade na svete dochádza k pochybeniam, na ktoré doplácajú pacienti, či už zhoršením zdravotného stavu, alebo aj životom. „Neexistuje nemocnica, kde sa pacientovi neublíži, pri objeme výkonov sa tomu nedá vyhnúť.“ Za nepochopiteľné však považuje, že nemocnice na Slovensku a v Česku automaticky neodškodňujú poškodeného pacienta alebo pozostalú rodinu.

„Je neetické, že sa vyplácaniu odškodného bránia až do poslednej chvíle a rodiny nechávajú roky sa súdiť o to, na čo majú nárok. V zahraničí to neprichádzalo do úvahy,“ pridáva Valocký ďalšiu skúsenosť zo sveta.

Pokiaľ išlo o pracovné podmienky, za výhodu považoval nastavenie pracovného režimu. Pracovný mesiac sa nepočítal ako u nás podľa kalendára, pozostával zo štyroch týždňov. Každých 7 až 8 týždňov chodil domov, lebo mal 12 dní voľna. Benefitom bol aj príspevok na letenky, nemocnica každý rok poskytovala dve letenky zadarmo.

Vojenská nemocnica v Bahrajne, kde pobudol dva roky opäť na kardiochirurgii, bola rovnako vyspelá. Na rozdiel od Saudskej Arábie tam však nerobil zdravotného brata pri lôžku, pôsobil ako tímlíder sestier – dohliadal, či všetko zvládajú, a ak bolo treba, s pacientmi im pomáhal.

Do našich nemocníc by okamžite zaviedol aj nasledujúce pravidlo: aby sa lekári radili so sestričkami o postupe pri starostlivosti o pacientov. Ak chcel tamojší lekár, aby intubovaný pacient už dýchal sám, so sestrami konzultoval, kedy by bolo vhodné ho extubovať. „Nefungovalo to tak, že ja som lekár, rozhodol som sa, tak to ideme okamžite urobiť.“

Zdravotný brat Oskar Valocký (vpravo) na operačnej sále v Saudskej Arábii. Foto – Archív O. V.
Aj prestávky dokážu zázrak
K pohode na pracovisku prispievali aj povinné prestávky. Prvou bola takzvaná raňajková pauza – trvala 15 až 30 minút a sestry ju mali, keď prevzali pacientov od nočnej služby. Na obedňajšiu – hodinovú – prestávku si mohol personál odskočiť najesť sa aj na ubytovanie, ak to stíhal. Na olovrant bola opäť povinná prestávka.

„Pár minút oddychu prospievalo k psychickej pohode. O tom, ako vedeniu nemocníc u nás záleží na spokojnosti pracovníkov, svedčí už len to, že si sestry museli kupovať kávovary z vlastných peňazí,“ komentuje Valocký s tým, že to je jediné, čo pandémia zmenila k lepšiemu. Mnoho ľudí a firiem chce potešiť zdravotníkov, tak ich obdarúvajú kávovarmi alebo občerstvením.

Valocký bol v Saudskej Arábii aj v Bahrajne spokojný. Do Česka by sa podľa svojich slov nevrátil, keby si medzičasom nezaložil rodinu, s manželkou majú dvojičky. Kým Perzský záliv definitívne opustil, na tri mesiace za ním chodievali do Bahrajnu, pretože v porovnaní so Saudskou Arábiou tam bolo jednoduchšie vybaviť pobyt, potrebovali získať len víza. Domov sa vracali hlavne v lete, pretože tam boli neznesiteľné horúčavy, na slnku aj 50 stupňov.

Zatiaľ čo v Saudskej Arábii prevažovali sestry z Filipín a z Malajzie, v Bahrajne tvorili personál najmä Indovia. Miestni obyvatelia v nemocniciach nechcú podľa neho pracovať. V Rijáde bolo iba zopár lekárov Arabov. „Boli to kardiológovia, ktorí vedeli trochu po slovensky, lebo študovali v Martine.“

Valocký spomína, že pracovná morálka miestnych zdravotníkov bola na nízkej úrovni. Pacienti dokonca odmietali sestričky Arabky, mali väčšiu dôveru k cudzincom, pretože tamojšie zdravotnícke školy nemali dobrú povesť.

Na druhej strane ho mrzí, že sa úroveň našich škôl rokmi znižuje. Kedysi si stredné aj vysoké školy vyberali, koho vezmú na zdravotnícke odbory, no dnes prakticky zoberú každého, kto prejaví záujem.

Dvaja z 30 študentov zvládajú prácu
Neraz ostal zhrozený, keď do nemocnice prišli na prax študenti a študentky, ktorí sa učili za praktické sestry. „Z 30 boli dvaja použiteľní do praxe. Naozaj bude zle. Sestričkami chcú byť takí, od ktorých by som si nedal podať ani pohár vody.“

Podľa neho sa mladí adepti o prácu v nemocnici bez výčitiek zabávajú počas práce s mobilmi. Netrápia ich povinnosti. Keď sa on zaúčal, vraj mu raz stačilo povedať, že sa ráno treba postarať o hygienu ležiacich pacientov, prezliecť postele. „Potom to už bolo automatické, nemusel mi to nik pripomínať, ale dnešných praktikantov to vôbec nezaujíma.“

Keď im povedal, že si skúsia odbery krvi, bežne sa stretol s reakciou: pacienti majú zlé žily, nechceme to robiť. „Darmo ste vraveli: ‚Však sa to aspoň naučíte.‘ Jednoducho nemali záujem. Idú na zdravotnícku školu, lebo im neostalo nič iné a to je to strašné.“

Po svojom návrate z Bahrajnu v roku 2018 vydržal na infekčnej klinike v pražskej nemocnici Bulovka dva roky. Rok bol staničným bratom a ďalší rok zdravotným bratom pri lôžku. Išlo o kliniku, kde sa starali napríklad o HIV pozitívnych pacientov, ale mali aj špeciálne oddelenie pre vysokonákazlivé choroby, akou je aj ebola. Počas pandémie sa medzi prvými premenili na covidové oddelenie.

Keď na jar 2020 vypukla pandémia, prekážalo mu, že všetci kompetentní v Česku aj na Slovensku tvrdili na verejnosti, ako sú nemocnice pripravené, a ohlasovali, koľko covidových lôžok je k dispozícii. „Nik však nepovedal, že už vtedy sa išlo na doraz. Počuli ste od vedenia akejkoľvek nemocnice povedať, že chýba personál a že melieme z posledného?“

Kriticky vníma, že sa roky rozprávalo, ako sa pridá sestrám, ale ostalo iba pri sľuboch, nemocnice ani neprijímali nové posily, aby sestry aspoň neboli preťažené. Pandémia podľa Valockého natoľko deprimuje a demotivuje mnohé skúsené sestry, že chcú odísť.

Aj on skončil. Hovorí, že časté umieranie pacientov s covidom si nepripúšťal, hoci mal aj 24-hodinovú službu, počas ktorej zomreli šiesti pacienti. Oveľa horšie znášal bezmocnosť a stratu nádeje, že sa raz veci zlepšia a pacientom budú stíhať poskytovať riadnu starostlivosť.

Za posledných 30 rokov každý jeden minister zdravotníctva podľa Valockého ohlasoval plány, ako sa postavia nové nemocnice. „Koľko sa ich postavilo? V Martine, odkiaľ pochádzam, stále prevážajú pacienta zabaleného na vozíku medzi budovami po zime. V 21. storočí. Veď to je strašné.“

Ilustračné foto, ako v lete prevážali pacientov po rozbitých chodníkoch medzi budovami Univerzitnej nemocnice Martin. Foto N – Peter Kováč
Sťažujú sa sestrám, ktoré za stav nemocníc nemôžu
Valockého zaráža, že ľudia chodia protestovať do ulíc proti očkovaniu, ale za 30 rokov ich nevidel demonštrovať za dôstojné podmienky v nemocniciach, aby v nich nebolo málo personálu, staré postele či zlá strava.

Keď robil staničného brata, dennodenne sa mu pacienti či ich rodiny sťažovali. Keď to nemalo konca, vytlačil si papierik so svojou e-mailovou adresou a e-mailom na vedenie nemocnice, ktorý potom rozdával sťažujúcim.

„Keď sa niekto sťažoval na postele, ktoré boli fakt v hroznom stave, možno na jednej z nich ešte ležal Heydrich (ríšsky protektor, ktorý v roku 1942 po atentáte ležal v nemocnici Bulovka – pozn. redakcie), dal som mu papierik, sťažujte sa vyššie, lebo keď som ja prišiel za vedením a povedal, že potrebujem vymeniť 20 postelí, každý sa na mňa iba pozrel, čo chcem, však jedna stojí 300-tisíc korún. Nič som nezmohol.“

Z 350 ľudí skutočne napísali sťažnosť len traja. „Potom si poviete, čo ľudia vlastne chcú, keď nie sú schopní ani napísať mail. Sťažujú sa sestrám, ktoré za zlé postele, zlé jedlo ani za to, že v kúpeľni nesvieti svetlo, nemôžu,“ pokračuje skúsený zdravotný brat.

Ani jeden z jeho bývalých spolužiakov z Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine neostal na Slovensku. Väčšina je v Česku, pretože u nás sú podmienky v nemocniciach ešte horšie. České nemocnice sa v súčasnosti snažia chýbajúce sestry zohnať na Slovensku, vábia ich hlavne na lepšie platy.

Česko vábi na lepšie platy
Na internete je množstvo inzerátov. Na plný úväzok zvyknú núkať napríklad v Prahe 1500 až 2000 eur v hrubom. Tiež sľubujú, že si na začiatku môžu prejsť oddeleniami a vybrať, kde by chceli pracovať.

U nás má sestra najvyššiu základnú mzdu 1200 eur. Dostane ju, ak má magisterský titul a aspoň päť rokov praxe, vyplýva z údajov Slovenskej komory sestier a pôrodných asistentiek. K tomu ešte dostávajú príplatky za služby či nadčasy. Komora už dlhodobo upozorňuje na nízke platy. To isté hovoria aj lekári či záchranári.

Parlament zdravotníkom v polovici decembra schválil zvýšenie platov o 34 eur v hrubom, proti čomu pred Národnou radou protestoval šéf komory záchranárov František Majerský s kolegami. Keď ho polícia na niekoľko hodín zadržala, vyvolalo to vlnu kritiky. Vláda Eduarda Hegera potom narýchlo schválila zdravotníkom a sociálnym pracovníkom mimoriadnu odmenu 350 eur, ktorú ešte budú musieť zdaniť. Mnohí zdravotníci reagovali, že ich to nemotivuje v nemocniciach ostať.

Koľko sestier v tomto roku zlákalo Česko, komora sestier nevie, pretože jej to hlásiť nemusia. Do ostatných krajín vydávajú povolenia, ak chcú ísť na pozície sestry, do konca novembra o ne požiadalo 101 sestier, z toho najviac – 77 – išlo do Rakúska, osem do Švajčiarska, šesť do Veľkej Británie, päť do Saudskej Arábie, dve do Nemecka a po jednom potvrdení vydali do Talianska, Poľska a Írska.

Mnoho sestier odchádza do zahraničia robiť opatrovateľky. Koľké sa pre túto prácu rozhodli v tomto roku, komora netuší, pretože povolenie na takúto prácu nepotrebujú.

Valocký sa neplánuje k práci zdravotného brata vrátiť. S manželkou, ktorá tiež pochádza zo Slovenska, ostávajú žiť v Prahe. Žena je staničnou sestrou v Psychiatrickej nemocnici Bohnice. On sa rozhodol pre firmu, ktorá nemocniciam zabezpečuje dialýzy. Cestuje po Českej republike a v nemocniciach učí sestričky obsluhovať tieto prístroje.

Bielorusko-Poľský živý šach

https://kyberia.sk/id/8928256/

Situácia na Poľsko – Bieloruskej hranici.

Za utečeneckou krízou stojí Bielorusko, ktoré po zmanipulovaných minuloročných voľbách, únose lietadla s novinárom Pratasevičom atď., čelí sankciám zo strany EU a Lukašenko sa chce za sankcie týmto spôsobom pomstiť.
V júli 2021 bieloruské aerolinky zosilnili spojenie s krajinami Blízkeho východu, k tomu sa zapojili aj aerolinky Turecka, Iraku, Sýrie. Bieloruské cestovné kancelárie v spolupráci s Irackými začali propagovať a zlacňovať zájazdy do Bieloruska.

Často sa propagovalo, že prechod z Bieloruska do EU je voľný. Bielorusko utečencom následne udeľovalo turistické víza s cieľom poľovačky na zamaskovanie účelu cesty. Po príchode do Minska boli odvedzení ku hraniciam a inštruovaní ako sa dostať k hraniciam po vlastných. Pri prechode hraníc im často pomáhajú bieloruskí pohraničníci prestrihávaním hraničného oplotenia alebo priamym prevádzaním niekoľko metrov cez hranicu. Bielorusko pravdepodobne aj násilím núti veľké skupiny migrantov k útokom na hranicu a vyzbrojuje ich. Údajne napr. zábleskové granáty z Česka.

FEOzy-Mk-XEAAby5d.jpg

Najčastejšie sú tu Kurdi, Sýrčania, Jemenci, Afganci, afričania atď. Často celé rodiny, s malými deťmi, ktoré strávili niekoľko rokov vo vojne, utečeneckých táboroch a je to pre nich jediná šanca na normálny život.

Lety sa po intervencii EU v krajinách Blízkom východe utlmili, utečenci na hranici s EU ostali. Mnohým z nich skončili víza a ich pobyt v Bielorusku sa stal nelegálny, sú šikanovaní tajnými službami a políciou a často vykorisťovaní miestnym obyvateľstvom – ceny nájmov pre migranotv sú niekoľkonásobne vyššie ako pre bežných obyvateľov, to isté sa týka aj rôzneho tovaru – napr. outdoor vybavenie alebo kliešte na drôty.

Poľsko k riešeniu situácie nijako neprispieva. Celú oblasť uzavrelo, platí v nej výnimočný stav. Do oblasti nemajú prístup novinári, zdravotnícki pracovníci ani humanitárne organizácie. Priestor obsadila armáda, ktorá mala pomáhať pohraničnej stráži pri ochrane hranice. Tá namiesto toho robí tzv. Pushbacky/wypychania, čo je jednoducho chytanie utečencov po lese a ich násilné vracanie do Bieloruska. Poľsko napr. odmietlo aj pomoc Frontexu – vraj kvôli propagande PIS, že si s krízou poradí aj sama bez EU.

Jedna reportáž hovorí o stave v poľskej armáde a medzi pohraničníkmi, ktorí sú krajne znechutení a deprimmovaní z toho čo musia robiť, je im odmietaná psychologická pomoc a mnohí reálne uvažujú, že opustia armádu. Veľa z nich radšej pozrie inam a nechá ľudí prejsť, ako by ich násilím mala tlačiť naspäť.
https://krytykapolityczna.pl/kraj/reportaz-badawczy-sadura-urbanska-granica-uchodzcy-wojsko-polisja-straz-graniczna/

Najviac sa to týka oblasti Bielovežského pralesa, kde je v okolí len jediný hraničný prechod PL/BY. V správach sa najčastejšie spomínali obce Bialovieža, mestečko Hajnówka, obec Narewka Ďalej hraničný prechod Kuźnica neďaleko bieloruského mesta Grodno.

Hranica PL/BY má 418km a podľa miest, ktoré sú spomínané v správach a reportážach to vyzerá tak, že utečenci prechádzajú na rôznych miestach pozdĺž celej hranice. Aj od Brestu, aj od Grodna Týka sa to tiež litovskej a lotyšskej hranice.

Z bieloruskej strany prichádzajú napr. cez obec Kamieniuki odkiaľ musia prejsť niekoľko kilometrov na poľskú stranu smerom k Bialoweži.Prechádzajú tu mimo ciest, hustými porastmi miešanými z bažinami, v ktoré často nepoznajú ani miestni.

V lesoch na poľskej strane sa nachádzajú jednotlivci, skupinky mladých ľudí ale aj celé rodiny so starými rodičmi a deťmi. Často sú v lesoch skrytí niekoľko dní pod jednoduchými prístreškami, alebo pod holým nebom niekde v kroví. Bez jedla, pijú špinavú vodu z potokov. Miestni po nich nachádzajú rozhádzané veci a prázdne táboriská.

Bielovežský prales vyzerá takto:

11978435-puszcza-bialowieska.jpg

e8021735896bb607078056980f5a1add.jpg

Chodiť v takomto lese na jeseň alebo v zime znamená byť okamžite mokrý a premrznutý. Stráviť niekoľko dní mokrý v lese je naozaj o život.
„Więcej, ci ludzie często znajdują się jeszcze 200 – 500 metrów głębi lasu, a nie jest to typowy las, to puszcza pierwotna – są bagna, mokradła, wywrócone drzewa, wykroty. Wyjście z takiego lasu nawet u sprawnego człowieka trwa bardzo długo, a gdy jest on słaby, chory, trzeba go wynieść…“

Z27513060-V-Uchodzcy-ktorych-Straz-Graniczna-wywiozla-do-Pusz.jpg

Pokiaľ ich nájdu vojaci, tak ich v stave v akom sú prevezú naspäť k hranici. V mokrom oblečení. Bez topánok… Ak sú na tom zle, zavezú ich do nemocnice, kde dostanú prvú pomoc a vojaci ich okamžite berú na hranicu. Bieloruská strana ich okamžite pošle nazad. Nektorí prešli hranicu aj 20 a viac krát. Na bieloruskej strane ich k prechodu nútia násilím a bitkou, poľská strana nezaostáva. V jednej rodine, ktorá sa odmietala vrátiť na hranicu poľskí vojaci zobrali malé dieťa, dali mu ruky do ohňa a vyhrážali sa, že keď sa nevrátia vmestí sa tam celé dieťa.

Niektoré reportáže hovoria o tom, že utečenci sú po chytení okrádaní o posledné peniaze poľskými vojakmi a pohraničníkmi, to isté sa týka bieloruskej strany. Uniformovaní im ničia osobné veci, telefóny, powerbanky, vyhadzujú batožinu a trhajú pasy. Odmietajú žiadosti o azyl. Našli sa aj dokumenty o vzdelaní. K tomu občas prispeje niektorý civil, ktorý od utečencov zinkasuje peniaze, odvezie ich kus ďalej od hranice a zavolá policajtov.

Miestni obyvatelia často nachádzajú v blízkosti svojich domov skupinky vyčerpaných ľudí prosiacich o pomoc, často im klopú v noci na okná a pýtajú jedlo. Vyjsť z lesa sa odvážia až keď sú na konci si silami alebo ich príbuzný skolaboval.

1quk9ku-TURBXy8y-Yzc3-Mzcz-ZS0w-ZWE2-LTRh-NTkt-YTU4-ZC02-NDBm-ZGZi-Zm-Qw-Yzguan-Bl-Z5-KVAw-AAz-Qv4z-Qa-kw-XNA0j-NAfq-Co-TAFo.webp<br class=„>

Celé dianie má už za sebou okolo 20 mŕtvych vrátane jednoročného dieťaťa. Miestni sa obávajú, že ich bude ďaleko viac a budú ich ostatky nachádzať nasledujúce roky na huby alebol len tak na prechádzku.

Vzhľadom na to, že prístup humanitárnych organizácií do oblasti je zakázaný a pokrytie zdravotnou starostlivosťou chabé – v Hajnówke sú vraj len dve sanitky, k tomu absurdity, ako že sanitka nemôže ľudí odviezť, kým neprídu pohraničníci, lebo by to bola nelegálna pomoc migrantom.

„V močiari zapadla matka s dvomi deťmi. Keď ich našli, jedno už bolo v bezvedomí. Dispečer odmietol poslať sanitku, lebo to bolo v rozpore s predpismi. Keď nakoniec dohodli sanitku, nenašli ju na mieste. Miestnych, ktorí viezli matku s deťmi k sanitke po ceste ich zastavili pohraničníci a museli najprv spísať papiere .“

Miestni sa nedokázali len tak pozerať na ľudí blúdiacich lesom, začali im pomáhať sami. Aj tí, ktorí sa predtým báli migrantov, mali strach z arabov. Je ťažké odmietnuť vyčerpaného človeka alebo otca prosiaceho o trochu jedla pre deti. Sami vyhľadávajú ľudí skrytých v lesoch, tajne im nosia jedlo, suché oblečenie, ošetrujú ich, kontaktujú s právnikmi.
https://oko.press/ratowali-kilkadziesiat-osob-mieszkancy-strefy-przed-sasiadami-sie-ukrywamy/

Často sa práve im podarilo zachrániť cez kontakt s médiami a právnikmi nejakých ľudí pred ďalším pushbackom.
Vzniklo niekoľko svojpomocných organizácií ako napr. Grupa Granica, Bialowieska Akcja Humanitarna – BAH z miestnych dobrovoľníkov a aktivistov. Aktívne komunikujú s médiami a situácii vnútri zóny. Vyhľadávajú ľudí v lese, robia zbierky potravín, šatstva. Zabezpečujú prvú pomoc, lekárov, pomoc so žiadosťami o azyl… Vzniklo niekoľko humanitárnych bodov, s pomocou od Červeného kríža a do ktorých je možné priniesť hmotnú pomoc.
Pomoc migrantom je nelegálna, miestni občas čelia vyhrážkam zo strany ozbrojených zložiek. Preto sa boja o tom rozprávať nahlas a skrývajú sa. Novinárom odpovedajú v anonymite.
Známy je útok na prekladateľa BAH neoznačenými uniformovanými mužmi, ktorí ho zastavili na ceste domov a pokúsili sa ho vytiahnuť z auta.

Čo sa týka mediálneho pokrytia – najčastejšie sú spomínané organizované útoky migrantov na hraničné prechody a hromadné pokusy o úrekročenie. v Bielorusku informujú o skazenom západe, ktorý sa nehumánne správa k migrantom. Na poľskej strane štátna televízia TVP vykresľuje migrantov tradične ako barbarov, zlodejov a podobne a je jedným z hlavných propagandistických médií PIS. Taká známa dezinformácia z úst ministra Kaminkiego a poslanca Blasczaka odvysielaná v TVP o tom, že migranti sú zoofili a pedofili, kde ukazujú video chlapa súložiaceho s koňom.
https://oko.press/krowa-kaminskiego-to-stare-nagranie-z-internetu-a-w-dodatku-to-klacz/

Zo strany TVP vychádzajú aj útoky na aktivistku Katarzynu Wappa za záchranu migranta (vysielané v TVN24), útoky na Khedi Alievu, Čečenku žijúcu v PL , za pomoc migrantom – TVP to stálo 10000 zlotých. TVP pravdepodobne môže svojou nenávistnou kampaňou aj za vraždu starostu Gdaňska Adamowicza. K tomu ešte dávajú zaručené správy z hranice – štúdia s khaki Toyotou Hilux, hraničným stĺpom a uniformovaným pajácom
TVP je príklad toho, ako by to vyzeralo, keby sa riaditeľom RTVS stal súdruh Blaha.

Poľské médiá, ktoré nie sú naklonené PIS často inforujú aj o miestnych aktivistoch na hranici, preberajú informácie od BAH aj Grupa Granica.
Stalo sa aj niekoľko útokov na novinárov – známy je útok poľských vojakov na troch fotoreportérov, za čo dostali pochvalu od ministra obrany.

V každom prípade obe strany v tomto konflikte, kde sa s ľuďmi hrá ako s figúrkami na šachovnici porušujú medzinárodné zmluvy a dohody – Listinu základných práv EU, Ženevský dohovor o utečencoch a obe krajiny by sa za to mali zodpovedať. Z politického hľadiska je to zložitejšie, ale ľudia nemôžu byť rukojemníkmi hry na to kto vyššie vyští.

Prečo som to napísal? Podobná situácia sa denne odohráva na južnej hranici EU, na hranici Turecka s EU a FR/GB a všade po svete. Žijeme s tým spokojne, lebo sa nás to bytostne nedotýka. Posledná veľká kríza, ktorú sme videli takmer na vlastné oči bola v roku 2015. Táto akoby sa nás netýkala. V médiách sa o nej takmer nehovorí, politici nás nestrašia barbarskými hordami.
Je zima, mrzne a tam v lese sú ľudia. Celkom blízko nás. Bez pomoci, šikanovaní uniformami na oboch stranách hranice. Pomáhajú im iba miestni dobrovoľníci.

Rosenie okien – prečo vzniká a ako mu predchádzať | iStavebnictvo.sk

https://www.istavebnictvo.sk/clanky/rosenie-okien-preco-vznika-a-ako-mu-predchadzat

Rosenie okien – prečo vzniká a ako mu predchádzať

Zverejnené: 10. 3. 2011

Okno býva najslabším tepelnoizolačným prvkom domu. Dnes štandardné okenné dvojsklo Ug = 1,1 W/(m2K) aj vo veľmi kvalitnom drevenom či plastovom ráme sa za tuhých mrazov môže stať miestom intenzívneho zrážania vody. Riešením je zníženie vnútornej vlhkosti vzduchu alebo výmena dvojskla za trojsklo alebo dvojsklo s fóliou Heat Mirror, prípadne ďalšie opatrenia.

V tomto článku budeme výhradne riešiť rosenie okien z vnútornej strany. Rosenie okenného zasklenia na vonkajšom povrchu nie je technickou závadou, je naopak preukazom o vysokej tepelnoizolačnej účinnosti okien a budeme sa mu venovať aj v inom príspevku.

Ak sa na vnútornej strane okien, tzn. na zasklení, rámoch alebo na oboch, zráža v chladom období rosa, je to jasné znamenie, že vlhkosť vnútorného vzduchu je príliš veľká a povrch, ktorý sa rosí, je príliš chladný. Riešením je teda zvýšiť povrchovú teplotu vlhnúcich a rosiacich sa okenných plôch na jednej strane a znížiť vlhkosť vnútorného vzduchu na druhej strane. O tom pojednáva ďalší text.

Chladné okná – kedy a prečo

Chladný povrch okien, ako zasklenia, tak rámov, sa vyskytuje v zime a v prechodnom období, v lete tento problém nevnímame. Na vine sú ich horšie tepelnoizolačné vlastnosti. Povrchové teploty nie sú všade rovnaké: najchladnejšími miestami zvislého okna sú obvykle obidva dolné rohy a po ňom celý dolný okraj zasklenia v blízkosti jeho dotyku s rámom. Než tieto tvrdenia rozoberieme, urobme si malé teoretické odbočenie:

Odbočenie 1

Povrchová teplota na ploche okna (zasklenie alebo rám), pri ktorej poznáme súčiniteľ prestupu tepla U, je

kde
tP je povrchová teplota ve °C,
tI je vnútorná teplota ve °C,
tE je vonkajšia teplota ve °C,
U je súčiniteľ prestupu tepla ve W/(m2K),
RP je odpor pri prestupe tepla na vnútornej strane povrchu v m2K/W a RN = 0,13 m2K/W je normový odpor při prestupu tepla na vnútornej strane povrchu. Ide štatisticky o najpravdepodobnejšiu hodnotu medzi všetkými možnými hodnotami RP.

Veličina U, súčiniteľ prestupu tepla okna, je daná normou definovaným vzťahom:

kde
RK je tepelný odpor konštrukcie v m2K/W a
rN = 0,04 m2K/W je normový odpor pri prestupe tepla na vonkajšej strane povrchu. Okamžité hodnoty rP tohto prestupového odporu závisia na konkrétnych klimatických podmienkach, hodnota rN je (podobne ako RN) je štatisticky najviac pravdepodobnou hodnotou.

Vzorec (1) plynie z normovanej definície súčiniteľa prestupu tepla konštrukcie (2). Ako nezávisle premenná vystupuje vo vzorci (1) veličina RP, tzn. skutočný odpor pri prestupe tepla na vnútornej strane povrchu, zatiaľčo v hodnote premennej U je vždy použitá v zmysle definície (2) normovaná hodnota RN = 0,13 m2K/W. Viac o tomto súčiniteli sa čitateľ dozvie v článkoch Súčiniteľ prestupu tepla a ako sa počíta a Súčiniteľ prestupu tepla. Čo to je a ako sa s ním pracuje.. Koniec odbočenia.

Podrobnejší pohľad na vzorec (1) ukazuje, že povrchová teplota tP na vnútornej strane okna sa zvýši, keď sa

a) zníži súčiniteľ prestupu tepla U okna,
b) zvýši vnútorná teplota,
c) zvýši vonkajšia teplota,
d) zníži odpor pri prestupe tepla na povrchu okna.

Vplyvy na povrchovú teplotu, ktoré popisujú body a) až d), demonštrujú grafy na obr. 1 a 3, ktorých číselné hodnoty boli spočítané pomocou rovnice (1).

Obr.1. Graf závislosti vnútornej povrchovej teploty okenného zasklenia s rôznymi súčiniteľmi prestupu tepla U na vnútornej teplote vzduchu. Hodnoty sa vzťahujú k vonkajšej teplote -15 °C a k odporu pri prestupe tepla na vnútornej strane zasklenia RP = 0,13 m2K/W.

Obr.2. Graf závislosti vnútornej povrchovej teploty okenného zasklenia s rôznymi súčiniteľmi prestupu tepla U na vonkajšej teplote. Hodnoty sa vzťahujú k vnútornej teplote 20 °C a k odporu pri prestupe tepla na vnútornej strane zasklenia RP = 0,13 m2K/W.

Obr. 3. Graf závislosti vnútornej povrchovej teploty okenného zasklenia s rôznymi súčiniteľmi prestupu tepla U na veľkosti prestupového odporu RP na vnútornej ploche zasklenia. Hodnoty sa vzťahujú k vnútornej teplote 20 °C a vonkajšej -15 °C.

Dodajme, že odpor pri prestupe tepla RP na okne znížime jednoducho tým, že okno ovievame vnútorným vzduchom, napr. pomocou ventilátora. Ak je rýchlosť prúdenia vzduchu pozdĺž okna vysoká, tzn. že používame silný ventilátor, môžeme považovať tento odpor za nulový, presnejšie RP → 0 m2K/W. Týmto opatrením väčšinou celkom odstránime prípadné rosenie.

Naopak keď prúdenie úplne zastavíme, priblížime sa k medznej hodnote RP → 0,25 m2K/W pre bežné, sálavé (vysokoemisívne) povrchy alebo až k RP → 1,75 m2K/W pre povrchy tepelno reflexné (nízkoemisívne).

Vnútorné povrchové teploty okien nie sú všade rovnaké: najchladnejšími miestami zvislého okna sú (v zime) zvyčajne obidva dolné rohy a po nich celý dolný okraj zasklenia v blízkosti jeho dotyku s rámom. Príčiny sú dve. Jednak v týchto miestach bývajú tepelné mosty, a jednak práve tu je znížené prúdenie vzduchu, teda aj nižšia povrchová teplota a vyššie riziko rosenia.

Pokiaľ okná ovievame, môžeme k tomu použiť napríklad teplovzdušný fén, ktorý vzduch ohrieva. Tým jednoducho dosiahneme na povrchu okna vyššiu teplotu, než je vnútorná teplota, a rosenie úplne odstránime.

Poznámka: Príčinou chladných okenných plôch na vnútornej strane môže byť aj studený vonkajší vzduchu, ktorý preniká netesnými oknami a ochladzuje vnútorný povrch okna (zasklenia aj rámov). Takto ochladzované miesta sa môžu rosiť a hlavne v mrazoch sa tu môže tvoriť aj ľad. Rosenie či ľad je väčšinou dôkazom tohto typu ochladzovania vnútorného povrchu okna.

Vlhkosť vnútorného vzduchu a rosný bod

Keď dokážeme odhadnúť teplotu povrchu okna (zasklenia aj rámov, ak poznáme UG i UF), vieme aj odhadnúť, či sa v daných podmienkach okno rosí, resp. kedy rosenie nastane. K tomu potrebujeme poznať rosný bod. To je teplota, na ktorú musíme vzduch ochladiť, aby sa z neho začala zrážať hmla či sneh. Viac o tom v článkoch Difúzia vodnej pary – veličiny, hodnoty a jednotky, Difúzia vodnej pary v konštrukcii a Vlhkosť vzduchu v byte a jej stanovenie- výpočtový program..

Ak bude rosný bod vnútorného vzduchu vyšší, než je teplota povrchu skiel alebo rámov okna, bude sa na povrchu zrážať rosa.

Začínajúce rosenie môže oddialiť, niekedy až odstrániť, zvýšené prúdenie vzduchu pozdĺž rosenej plochy, ktoré (popri tom, že zdvihne povrchovú teplotu, viď vyššie), urýchli odparenie rosy.

Rosný bod sa dá relatívne jednoducho určiť, pokiaľ poznáme vnútornú teplotu a relatívnu vlhkosť vzduchu. K tomu stačí bežný teplomer a vlhkomer. Rosný bod potom stanovíme pomocou upraveného Magnusovho vzorca, viď už spomenutý výpočtový program Vlhkosť vzduchu v byte a jej stanovenie- výpočtový program:

kde
tR je rosný bod vnútorného vzduchu ve °C,
tI je vnútorná teplota ve °C a
RH je relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu v %.

Hodnoty rosného bodu v byte pri rôznych teplotách a rôznych relatívnych vlhkostiach vzduchu ukazuje graf na obr. 4. Uveďme niekoľko prípadov:


Obr. 4. Graf závislosti rosného bodu na teplote a relatívnej vlhkosti RH v percentách.

Príklad 1: Nech je vnútorná teplota 20 °C a vonkajšia –15 °C. Okenné zasklenie so súčiniteľom UG = 1,7 W/(m2K) má podľa vzorca (1) alebo podľa grafu na obr. 1 pri bežnom povrchovom prestupovom tepelnom odpore RP = 0,13 m2K/W povrchovú teplotu 12,3 °C. Ak je relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu 50 %, je podľa Magnusovho vzťahu (3) alebo grafu na obr. 4 jeho rosný bod 10 °C; dôsledkom je, že sa okno nebude rosiť. Ak ale stúpne relatívna vlhkosť vzduchu na 60 %, rosný bod vzrastie na 12,6 °C a zasklenie okna sa začne rosiť.

Príklad 2: Môže sa stať, že nočná vonkajšia teplota klesne v zime na –25 °C, ostatné parametre zostanú rovnaké ako v príklade 1. Povrchová teplota zasklenia klesne na 10 °C, rosný bod, viď vyššie, tiež. Okno sa pri relatívnej vlhkosti 50 % začína rosiť: najskôr na miestach, kde je tepelný most alebo slabá prirodzená cirkulácia vzduchu, tzn. v dolných rohoch a na dolnej hrane styku zasklenia s okenným rámom.

Príklad 3: V noci často v byte znížime teplotu. Pokiaľ v predchádzajúcom príklade klesne v noci aj vnútorná teplota, dajme tomu na 15 °C, povrchová teplota zasklenia klesne na 6,2 °C. Keby po ochladení ostala rovnaká relatívna vlhkosť vzduchu 50 %, rosný bod by bol 5,3 °C. To vyzerá veľmi priaznivo, okno by sa nemalo rosiť.
V skutočnosti však býva nočný pokles teploty sprevádzaný zvýšením relatívnej vlhkosti, hlavne v miestnosti kde sa nevetrá. Toto zvýšenie je podľa výpočtového programu Vlhkosť vzduchu v byte a jej stanovenie podstatné, v tomto prípade vzrastie relatívna vlhkosť až na 70 %. Rosný bod je podľa vzorca (3) alebo grafu na obr. 4 necelých 10 °C, teda vysoko nad povrchovou teplotou skiel; intenzitu rosenia sme teda zvýšili..

Význam vetrania

K roseniu niekedy paradoxne dochádza až po výmene starých, nevyhovujúcich okien so zasklením UG ≥ 1,7 W/(m2K) za nové, ktorých rám je podstatne lepší a zasklenie je na úrovni UG = 1,1 W/(m2K). Dôvod je jednoduchý: zatiaľ čo staré, netesné okná zaisťovali vďaka vysokej infiltrácii (prenikaní vzduchu) výdatné vetranie veľmi suchým zimným vzduchom, nové a veľmi tesné okná – pokiaľ sú zatvorené – nevetrajú. A tak aj keď nové a kvalitnejšie okná majú v zime výrazne vyššiu povrchovú teplotu, môže sa kvôli ich tesnosti nahromadiť vo vzduchu taká vlhkosť z dýchania či potenia osôb, varenia, umývania, prania atď, že sa jednoducho orosia.

Vetranie je v domácnostiach vôbec, k dvojakej škode bývajúcich, podceňované. V novostavbe, ktorá nie je vetraná alebo v rekonštruovanom dome, ktoré sú podľa súčasných štandardov veľmi tesné, sa pri prevádzke a v prítomnosti obyvateľov hromadí vo vzduchu vydychovaný oxid uhličitý CO2 a vodná para.
Napr. štvorčlenná rodina, ktorej členovia vážia dokopy 220 kg, vydýcha za 24 hodín pri bežnej prevádzke približne 3,7 kg CO2 a 1,5 kg vodnej pary, ktorá pochádza iba z metabolického spaľovania cukrov. Minimálne dvojnásobné množstvo vodnej pary sa navyše uvoľní vypotením skonzumovanej vody, a ďalší významný prírastok pary sa uvoľní pri varení, umývaní atď. teda pri prevádzke bytu.

Urobme si obrázok o tom, ako tieto množstvá ovplyvnia vlhkosť a hladinu CO2 v byte o celkovom objeme, dajme tomu, 240 m3. Zdravotne odporúčané množstvá obidvoch plynov v danom priestore sú 0,3 kg (pri obsahu 700 ppmv CO2) pre oxid uhličitý a 2,1 kg pre vodnú paru (pri normou požadovanej relatívnej vlhkosti 50 %). Je vidieť, že bez dostatočného vetrania by sme v byte žili ako v dažďovom pralese (100 % vlhkosť) a dosť skoro by sme sa udusili. (Pozn.: na 1 kg vydychovaného CO2 pripadá 0,41 kg vydychovanej vodnej pary, vzniknutej v dôsledku metabolických dejov).

Záver

Článok s využitím technickej argumentácie ukazuje, že riziko kondenzátu (rosenia) na sklách a rámoch okien je vyššie pri nižšej tepelnoizolačnej kvalite okien a vyššej vlhkosti vnútorného vzduchu. Zároveň sú podané výpočtové nástroje, s ktorými je možné riziko rosenia okien predpovedať a navrhnúť také riešenia, že pri predpokladanej vlhkosti vnútorného vzduchu a minimálnych zimných teplotách sa roseniu okien vyhneme. Dôležitú rolu hrá popri vysokých, tepelnotechnických vlastnostiach okien tiež správne vetranie a to tak, aby sa relatívna vlhkosť vnútorného vzduchu v zime pohybovala do 50 %.

Slovenský dezolátizmus ako zlatá fontána so zdvihnutou mrežou (píše Michal Havran) – Komentáre SME

A kde sa to mali naučiť? Kde mali vidieť, čo je spoločnosť, čo sú pravidlá, kto im kedy vysvetlil, čo je to zákon? Odhliadnuc od rodinného pozadia, výchovy, ktorú zvláda tak málo ľudí, rovnako ako málo ľudí vie, že na sedadlo v kine ideme popred ľudí obrátení k nim tvárou, nie chrbtom, že v lese sa môžeme zdraviť a vo vysokých horách si hovoríme ahoj ako námorníci na Mississippi.

Z nich povstali dnešní politici

Kto im povedal, že taniere sa zo stola neodnášajú, kým všetci nedojedli, pretože v slovenskej reštaurácii stačí, že sa chvíľu nepozeráte a zmizne vám aj nedojedená polievka, aj príbor, aj obsluha?

Kto im povedal, ako sa dáva prednosť a že na kamarátov na detskom ihrisku sa nemieri ani vodnou pištoľou a ani zo žartu, pretože príde deň, keď môžete skončiť ako Alec Baldwin?

A kto ich kedy ochránil pred tým, že zberateľ zlatých mincí s tvárou obkľúčenou hokejovou striedačkou hovorí o novinároch ako o stádach prasiec, na ktoré sa varí voda, a kto im povedal, že takto nevyzerá politika v krajine, ktorá tristo rokov zápasí o svoje smerovanie a nikam neodchádza len preto, že nemá síl?

A kde sa mali naučiť, ako sa rozprávať so susedmi a s deťmi, ako majú písať komentáre, že nie je pekné ani správne žiadať smrť a vyhrážať sa smrťou a nie je to pekné ani zo žartu a nebolo to pekné ani na základke, keď vám ako deti hovorili židovské vtipy a smiali sa, lebo tak sa smiali doma, na negroch a na židákoch a buzerantoch.

A z nich povstali dnešní politici, aj včerajší politici, nevychovaná politická kasta dezolátov, neplatičov daní a majiteľov schránok, víťazov tendrov na Cypre a Belize, čerpačiek štátnej pomoci a európskych fondov, skrytí vlastníci akvaparkov a píl, autobusových firiem a sietí krčiem a dnes konvertovaných záchrancov uhorských kaštieľov?
Pretože oni nevedia, čo sú pravidlá

Oni, čo vyrastali na sídliskách ako autor textu, no nepovažujú to za svoj domov, ale hanbia sa za svoje detstvo, vždy snívali o Geissenovcoch a príbehoch na South Beach a jetoch a večnom lete, a keď sa už vrátili na miesta zločinu, do svojho detstva, skúpili revír a miestnu chajdu, odkiaľ niekoho pred sto rokmi vyhodili.

Tam sa cítia dobre, na čistinke, so zlatými dukátmi a kurvami a autami a otvorenými bazénmi počas pandémie, lebo oni sú z generácie, pre ktorú spoločnosť ani štát nič neznamenajú, im nezáleží na tom, kto bude kde v dozornej rade a či má na to predpoklady a vzdelanie, stačí, že spolu chodia na poľovačky a chodia spolu na Expo a na Donovaly.

Oni, otcovia a matky najhlbšej podstaty verejného života Slovenka, dezolátizmu nie ako nástroja na malomeštiacke pohoršovanie sa nad dehumanizáciou, ale ako vedomého životného štýlu, zakoreneného už dávno pred týmto režimom, ktorý nás mal ochrániť a kultivovať, dezolátizmu ako životnej podstaty a, povedané koučmi z telerána, životnej filozofie všetko zobrať, všetko vycicať, nenásytne, nekonečne, plnými dlaňami.

Nie ako socky v pevnosti Boyard, čo musia pchať ruky cez mreže a o chvíľu pustia divé zvieratá. Slovenský dezolátizmus ako zlatá fontána so zdvihnutou mrežou, vystavený Kohinoor Ružového pantera, pretože oni nevedia, čo sú pravidlá, nevedia, že sa nemá fetovať na zadnom sedadle so svojou štetkou (pôvodne biač) z moldavského klipu na fejkovej zakaukazkej MTV.

Nevedia, že na políciu nevyťahuješ chromého bratanca, ktorý slúžil niekde v Afganistane a dnes sa plazí pod kasou v Lidli, pretože inak to nevedia, iba sa vyhrážajú.

Oni napĺňajú slová o tom, komu sa čo stane, kto príde o miesto ako sestričky za zlú starostlivosť o pána v lešení a úradníčky v Pezinku za to, že to neurobili diskrétne.
Tridsať rokov boratovskej estrády

Oni nemajú zodpovednosť, oni neplatia ani za marsku a počas čakania si dajú do vrecka tik-tak, lebo to je hra na svet bez pravidiel, v ktorom vyzeráte lepšie, pôsobivejšie. Svet, v ktorom vládne dezolátstvo, politické dezolátstvo, odmietanie myšlienky spoločnosti a pomoci najslabším, odmietanie zodpovednosti za smrť.

Žiadna odvaha, v krajine Gabčíka a Goliana, iba smradľavá vypočítavosť, zbierky zlatých mincí a hnedých lajkov, chuť chodiť po hlavách ľudí najdlhšími opätkami a opäť a znova, verní dezolátstvu, ktoré vidia tieto partizánske skupiny z Lidla a Tesca.

Chudáci, vyrastajúci v krajine, kde ide Róm sedieť za ukradnutý chlieb na trinásť rokov a chalani a dievčatá za joint na desať, no nikto sa neobáva o životy tých, čo tridsať rokov rozoberajú november, tridsať rokov rozkladajú spoločnosť svojím životným štýlom a vkusom.

Tridsať rokov boratovskej estrády v krajine, ktorá mohla mať všetko, pretože začínala dobre, v dobrom čase a na najlepšom mieste, no zničilo ju naše dedičné dezolátstvo, neúcta a nepochopenie pravidiel.
Hodnotné je, čo sa blyští

Nepochopenie, že pravidlá sú spoločnosť a spoločnosť sú pravidlá, že isté veci musíte dodržiavať, lebo sme sa tak dohodli, že nebudeme chodiť nakupovať v húfoch zdivených právnikov v maskáčoch, že v radoch sa nepredbiehame, že sa zdravíme a jeme príborom, že zlaté mince zbiera ľudácka sedľač, pretože hodnotné je, čo sa blyští, zlato a topánky z ľudskej kože.

A že vďaka právu môžeme žiť v relatívnom pocite bezpečia, že násilná smrť je u nás zatiaľ iba hlúpou náhodou a nie najvyšším štádiom politického dezolátsva, nášho historického životného štýlu, našich skúsenosti a možno evolučnej stratégie, ako prežiť so všetkým z moderného štátu v krajine zovretej predkresťanskými pohľadmi na vedu a vyšinutými, vražednými teóriami o ženskom tele.

Odkiaľ to teda majú vedieť, keď každú nedeľu vidia v televízii samých seba pri kase v Lidli, akoby tam boli spolu, rovnaká dikcia, primitivizmus, chýbajúca výchova, neúcta v spoločnosti a k občanom, opovrhovanie, pretože tým sa stala väčšinová slovenská politika.

Prázdna ako vykradnutý poľský kamión na ukrajinskej pumpe, plaziaca sa pod kasami celej republiky, kopajúca kolenami do každého dedinského automatu, či niečo nevypadne, zlatá minca, akcie alebo aspoň miesto na Expo, odfotiť sa so šejkom a neukázať mu, čo som písal o islame.

Krajina, kde si všetci dávame pod pazuchy dezodolant.

Majú kolagénové doplnky zmysel? Pohľad vedy a medicíny

https://dennikn.sk/blog/2587841/maju-kolagenove-doplnky-zmysel/

Majú kolagénové doplnky zmysel? Pohľad vedy a medicíny
Lívia Hlavačková

Namiesto stručného áno či nie vás zoberiem na zaujímavú cestu kolagénu v našom tele a na jej konci si budete vedieť odpovedať aj sami. Čítanie vám zaberie asi 10 minút.

Začnime tam, kde to začína pre naše telo – výrobou kolagénu. Alebo nie, začnime tým, čo je to vlastne ten kolagén.
Čo je kolagén

Kolagén je proteín/bielkovina živočíšnych tiel. Ľudské telo tvorí najmenej 29 rôznych typov kolagénov (1). V čase, keď som sa na typy I a III v cievach zameriavala vo svojej dizertačnej práci, sme ich poznali 28. Výskum ide vpred a postupne sa učíme o molekulách ako kolagén či elastín viac a viac. Niektoré typy kolagénov tvoria pevné vlákna, iné robia sieť, niektoré sú tuhšie, ďalšie sú skôr elastickejšie.

Rôzne typy kolagénov majú rôzne funkcie v tele. Sú v koži, šľachách, kostiach, pľúcach, cievach… vlastne prakticky všade v organizme. Kolagény sú najčastejším typom proteínu v tele a z nich si prvenstvo drží kolagén typu I (2).

Pre jednoduchosť budem teda písať o type I; s ostatnými je to aj tak podobné. Apropo, všimnite si tvrdenia o prípravkoch, ktoré by vraj mali zvyšovať množstvo vášho kolagénu. Máloktorý spomína, ktorý z tých 29 typov by mali zázračne ovplyvňovať. Kolagén XXV sa napríklad spája s rozvojom Alzheimerovej demencie, ten asi nemyslia. (3)
Cesta kolagénu sa začína v bunke

Dobre, teraz už tá výroba. Naše bunky sa pri tvorbe kolagénu rozhodne nenudia, je to zložitý proces.

Plány na výrobu sú uschované tam, kde všetky ostatné – v DNA. Bunky si sprístupnia potrebnú časť DNA a prepíšu si informáciu z génov do mRNA. mRNA je teraz slávna zásluhou vakcín, no naše bunky ju denne používajú, aby dostali informáciu z jadra/z DNA do cytoplazmy/výroby.

Kód v mRNA preložia do reči aminokyselín = základných stavebných jednotiek všetkých bielkovín. Bunky produkt ďalej zložito upravia v mnohých krokoch; v jednom treba napríklad aj vitamín C, v inom meď.

Kolagén sa však nevytvorí v bunke celý. Predpripravené súčiastky sa transportujú von z bunky. Tam, mimo bunky, sa kolagén poskladá do hotovej formy, ktorá je na bunku priveľká (4)
Rovnováha je dôležitejšia než „veľa kolagénu“

Za normálnych okolností je tvorba a rozklad kolagénu v rovnováhe.

Na nejakej stránke predajcov kolagénov som zbadala reklamné tvrdenie, že vraj po štyridsiatke sa už kolagén nevytvára. Somarina.

Vyrába sa celý život, tvoria ho aj bunky väziva po osemdesiatke. Starnutím sa však postupne mení a narúša rovnováha výroby a rozkladu. Vo výsledku ho môže byť niekde dokonca viac a nevhodne sa ukladá (fibróza) a inde menej než treba. (5)

Negatívne na kolagén v koži vplývajú aj rôzne vonkajšie faktory vrátane UV žiarenia. Dohneda opálená kráska v reklame na kolagénový výživový doplnok je taký zaujímavý paradox. (6)

Reklamy tiež tvrdia, ako ich prípravky stimulujú tvorbu kolagénu a aké je to super. Je to však naozaj dobré, mať čo najviac kolagénu v tele? Sú choroby, pri ktorých sa tvorí viac kolagénu, než by sa malo. Takými je napríklad sklerodermia. Kolagén sa tiež môže hromadiť v orgánoch aj pri iných chorobných stavoch, napríklad jazva v srdci po infarkte či fibróza v pečeni, keď človek dlhodobo športuje len s pohárikom v ruke. Našťastie sú tie vzletné hlášky o stimulovaní tvorby kolagénu len prázdne reklamné frázy, takže sa nemusíte báť. Jedenie kolagénu vám nič takéto nespraví. Jeho nadbytok v potrave nestimuluje tvorbu kolagénu, to vysvetlím ďalej.
Kolagén má špecifické zloženie

Aminokyseliny, z ktorých sa kolagén skladá, sú preň špecifické. Obsahuje veľa glycínu, prolínu a hydroxyprolínu (7). To si nemusíte pamätať, to sú len názvy špecifických aminokyselín, aby sme sa nateraz zorientovali.

Aminokyseliny máme všeobecne:

    esenciálne – musíme ich prijať v strave
    podmienečne esenciálne – za určitých okolností ich musíme prijať v strave, inak sa vyrobia
    neesenciálne – telo si ich vyrobí

Glycín a prolín sú podmienečne esenciálne. Trebárs glycín si telo vie nasyntetizovať, ale nevyrobí sa ho zvyčajne dosť, aby sa pokryli potreby pre tvorbu kolagénu (8).

Pre orientačnú predstavu, koľko tých esenciálnych potrebujeme: z esenciálnych aminokyselín máme asi najvyššiu potrebu aminokyseliny zvanej leucín, ktorého by mal dospelý človek denne prijať asi 3 g (9); 100 g varených kuracích pŕs obsahuje asi 2 g leucínu (10).

Nie je nutné prijať všetky aminokyseliny na jednom tanieri. Stačí, ak sa to vykryje pestrou stravou počas dňa. Aj preto je jednostranná strava v podobe kukuričných lupienkov ráno, cestovín s kečupom na obed a rožku s maslom na večeru problém – ľahko môže niečo chýbať.
Na scénu vstupuje slávny hrdina – kolagén z potravy

Zjedená kolagénová molekula si zázračne nepovie, že: „Aha! Na obal mi napísali, že som superkolagén proti vráskam, tak sa magicky prenesiem do kože na tvári, nech je krásny pán ešte krajší!“

Keď kolagén (akýkoľvek) zjeme, zaútočí naň žalúdočná kyselina, potom enzýmy v žalúdku a v čreve. Tie ho rozbijú na márne kúsky, čo je dobre, lebo iba také dokážu bunky prijať. To, čo sa nestihne rozložiť na menšie, spláchnete časom do záchoda.

Aké malé musia byť tie kúsky, aby ich telo využilo? Malé = aminokyseliny.

Z kolagénu prijatého stravou sa aminokyseliny vstrebú v čreve do krvi, odtiaľ idú do pečene, potom do celého tela.

Túto cestu absolvujú v spoločnosti aminokyselín z mlieka, tofu, šošovice, cíceru, pšenice a akýchkoľvek iných. Telo nediskriminuje aminokyseliny podľa pôvodu. Je mu srdečne ukradnuté, odkiaľ dostane svoj glycín a prolín. Vydoluje si ho hoci aj z fazule či orechov.
Čím sú kolagénové doplnky špeciálne?

Ak kolagén rozbijeme na menšie kúsky ešte v procese prípravy potraviny, telo sa k aminokyselinám ľahšie dostane. Viete, ako sa volá trocha rozbitý kolagén? Želatína. Áno, gumené medvedíky sú plné kolagénu (a cukru).

Čím sú teda tie kolagénové výživové doplnky také špeciálne?

Prvá špecialita je to, že kolagény rozbili na ešte menšie časti procesom zvaným hydrolýza. Takže telo má teoreticky šancu vstrebať z toho viac. Sú výskumy, ktoré ukazujú, že to tak aj naozaj je (11), a iné, podľa ktorých získame zo želatíny aminokyseliny rovnako dobre ako z drahého doplnku. (12) Veľa závisí od konkrétneho preparátu a tiež individuálnych odlišností medzi ľuďmi. Chcelo by to veľký výskum na veľkej vzorke, aby sme vedeli odlíšiť náhodu od faktu.

Druhá špecialita oproti želatíne je možnosť použiť rôzne zdroje kolagénu. Pri výrobnom procese ľahšie odstránia nepríjemnú chuť či zápach a spravia z tých prasacích koží lákavejší produkt. Napríklad morský kolagén je z rybích koží, kostí, chrupiek a podobne.

Rastliny kolagén nerobia vôbec. Takže vegánsky kolagén vznikol v laboratóriu pomocou geneticky modifikovaných baktérií či kvasiniek. Vloží sa do nich gén pre výrobu kolagénu, prilejeme im tam roztok aminokyselín, vitamínu C a iných látok a necháme ich kolagén poskladať ako lego podľa návodu. (13) Druhá možnosť výroby vegánskeho kolagénu je rozdrobiť iné bielkoviny z rastlín a z úsekov chemicky vyskladať niečo, čo by malo pripomínať zvierací kolagén. Čistá príroda, čo vám budem hovoriť. (14)

Pre telo je to však stále to isté = zdroj aminokyselín.
Čo sa stane s aminokyselinami, ktorými sme sa plánovali omladiť?

Viaceré výskumy ukázali, že nedostatok aminokyselín limituje výrobu kolagénu, ale ich nadbytok ju nestimuluje. (15, 16, 17) Z toho pohľadu vôbec nedáva zmysel reklamné tvrdenie, ktoré vás presviedča, že sa máte napchávať externým kolagénom, pretože ho od istého veku nesyntetizujete. Ak ho netvorím, načo by som mala jesť stavebné látky navyše? Ehm… No nič.

Čo sa teda stane s aminokyselinami zo želatíny, z huspeniny, kože grilovaného kurčaťa či z kolagénového doplnku? Tu sú možné tri scenáre:

    príjem aminokyselín > potreba – teda zjete aminokyselín viac, než telo potrebuje na stavbu vlastných bielkovín. Ak zjete proteínov, hoc aj tých kolagénových, priveľa, telo ich využije ako zdroj energie. Kalórie ako kalórie. Takže podporíte skôr tvorbu svojich tukových zásob a možno priberiete. Žiadna stimulácia tvorby kolagénu sa nekoná.
    príjem aminokyselín = potreba – teda máte aminokyselín tak akurát. Keďže kolagén je najčastejší proteín ľudského tela, je dobrá šanca, že aminokyseliny padnú práve na jeho výrobu. Či to však bude na kosti, na opravu cievnej steny, novú jazvu v srdci po infarkte, na väzivo do cirhotickej pečene či na vašu kožu, to neviete. Ak telo práve bojuje s infekciou, možno si z tých aminokyselín poskladá protilátky. Inokedy ich možno použije na také „nudné“ veci ako enzýmy (pokojne aj tie, čo kolagén rozkladajú), hemoglobín či inzulín. To, že vy sa nadžgáte kolagénovým doplnkom špeciálne kvôli pokožke, je vášmu telu fuk.
    príjem aminokyselín < potreba – vo vašej strave nie je dosť tých správnych aminokyselín. V takom prípade telo využíva dodané aminokyseliny na tvorbu bielkovín, ktoré sú kľúčové pre život; vlasy a nechty to nebudú. Ak dodáte svojmu podvyživenému telu zrazu to, čo potrebuje, pravdepodobne uvidíte pozitívne zmeny. Bodaj by nie. To je reálne jediná situácia, keď by mohli mať doplnky s kolagénom zmysel. Vždy je však lepšie upraviť si svoju životosprávu tak, aby takýto scenár nastal iba vzácne. Tak totiž máte väčšiu šancu prijať nielen čistý kolagén, ale aj iné potrebné živiny, vitamíny, minerály a stopové prvky, ktoré možno chýbajú tiež, len o tom nehovorí toľko reklám.

Kľúčová informácia teda je – musíte dodať telu pravidelne všetky aminokyseliny v dostatočnom množstve. Potrebujete na to drahé výživové doplnky? Nie.
Drahý doplnok alebo želatína

Možno ste počuli, že sú výskumy, podľa ktorých sú tie kolagénové doplnky najviac super. Sú také výskumy.

To, čo väčšinu z ich spája, je porovnávanie s placebom (teda nie napríklad so želatínou či iným zdrojom bielkovín, aby sme videli, či fakt potrebujeme drahý preparát), výskum na bunkách či zvieratách či na malej vzorke ľudí (nízka kvalita), a opatrné závery, ktoré hovoria o „sľubných výsledkoch“. (18, 19, 20, 21) Vo vedeckom jazyku to znamená – tešíme sa, že to aspoň dačo spravilo, ale na definitívne tvrdenia musíme spraviť oveľa, oveľa väčší a kvalitnejší výskum.

Predajcovia vám však takýto detail nepovedia, lebo tomu obvykle sami nerozumejú. S niekoľkými predajcami výživových doplnkov som sa zhovárala. Mnohí absolútne netušili, čo ľuďom ponúkajú, len „vedeli“, či skôr verili, že je to vynikajúce. Ale, samozrejme, stretla som aj vzdelané výnimky.

Sú výskumy, podľa ktorých rovnaký efekt dosiahnete so želatínou. Ak si k nej dáte ovocie alebo iný zdroj vitamínu C, budete to mať pokryté celé. V prípade, že to jete pre svoj pohybový systém, potrebujete cca 15-20 g želatíny s vitamínom C asi hodinu pred cvičením. (4) Ak máte radi tlačenku, mäso v aspiku, huspeninu či iné podobné veci, tak aj z nich sa dostanete k potrebným aminokyselinám. Každému podľa jeho chuti.
Môžem si ublížiť? Asi nie.

Ak vám nechutí želatína a beriete alebo zvažujte kolagénové doplnky výživy ako DOPLNOK VÝŽIVY, teda ako zdroj špecifických aminokyselín, užite si to. Doplnky výživy by mali byť bezpečné ako akékoľvek iné potraviny, pretože to je reálne všetko, čo to je – prášková potravina. Ruku do ohňa však za ich stopercentnú čistotu dá málokto.

Pri náhodnom testovaní sa v takýchto kolagénoch už našiel arzén (64 % testovaných prípravkov), olovo (37 %), ortuť (34 %) a kadmium (17 %), a to napriek tvrdeniam ako „prírodný“, „čistý“ či „najčistejší zdroj“ (22). Ale aby som k nim bola fér, takéto chuťovky sú problémom mnohých doplnkov výživy, nielen kolagénov (23). Výživové doplnky totiž nemajú povinnosť systematicky kontrolovať kvalitu a čistotu výroby, ako sa vyžaduje od liekov. Jedna šarža môže byť v pohode, ďalšia nie.
Potrebujem vôbec dopĺňať nejaké aminokyseliny?

Ak ste zdraví, platí, že kým niekto dôkladne nezanalyzuje každé sústo, čo zjete, tak vám nemá ako povedať, či doplnenie aminokyselín naozaj potrebujete. Bavíme sa totiž o približne gramových množstvách jednotlivých aminokyselín denne. Ich množstvo v krvi sa navyše počas dňa mení podľa toho, čo zjete; takže ani odber krvi by nepomohol. Ak máte závažný, chronický nedostatok niektorých živín, prejaví sa to chorobnými príznakmi, ktoré môže diagnostikovať lekár, ale to už je iná vec.

Videli ste Vlka z Wall Street a pamätáte si historku s perom? Bežný marketingový ťah je presvedčiť vás, že vám niečo chýba, a potom vám ponúknuť riešenie v podobe svojho výrobku…

Najlepšie si svoju potrebu odhadnete sami. Napríklad tak, že týždeň či dva si budete sledovať, čo jete, a orientačne si to vyhodnotíte podľa rôznych nutričných tabuliek či aplikácií. Ako som však už písala, lepšie je upraviť jedálny lístok, než hneď siahnuť po doplnkoch.

Najdôležitejšie však je od kolagénov vo výžive nečakať zázraky. Nech vám predajcovia tvrdia, čo chcú, kolagény nie sú magické elixíry, ani žiadne fontány mladosti. Toto nie je fantasy. Verte mi. Fantasy píšem dlhšie, než sa venujem farmaceutickej medicíne. Onedlho mi vyjde ďalšia kniha.

Copyright © N Press s.r.o.
You are seeing this message because ad or script blocking software is interfering with this page.
Disable any ad or script blocking software, then reload this page.
 

Dcéra o živote s psychicky chorou matkou: Ako sedemročnú ma chcela vyhodiť z balkóna. Žila som v tom, že som vinníčka, nie obeť

https://dennikn.sk/2517007/dcera-o-zivote-s-psychicky-chorou-matkou-ako-sedemrocnu-ma-chcela-vyhodit-z-balkona-zila-som-v-tom-ze-som-vinnicka-nie-obet/?ref=tit

Bývalá reprezentantka Slovenska v atletike Zora Roth rozpráva o príšernom detstve s mamou schizofreničkou aj o následkoch, ktoré si ponesie navždy.

Nedávno sme v Denníku N otvorili tému, či na Slovensku existuje systém pomoci ľuďom, ktorí majú v blízkej rodine psychicky chorú osobu. Títo ľudia sú zúfalí, lebo nevedia, čo robiť. Po vydaní článku o Andrejovi, ktorý sa pýtal, či sa má doživotne vzdať vlastného súkromia pre svojho chorého brata, nás kontaktovali viacerí čitatelia s podobnými problémami.

Medzi nimi je aj bývalá reprezentantka Slovenska v atletike Zora Roth, ktorej mama trpela schizofréniou. Keďže štát nijako nezasiahol a neposkytol jej pomoc, Zora prežila príšerné detstvo, ktoré na nej zanechalo doživotné následky. S traumou dožili aj jej starí rodičia.

Prehovoriť o svojom príbehu sa rozhodla práve z dôvodu absencie funkčného systému, ktorý by pomáhal príbuzným, ale aj preto, aby sa ľudia nebáli vyhľadať odborníkov a aby netrpeli pocitmi viny, keď v skutočnosti sú obeťami.

Keď som spoznal váš príbeh, ostal som ako obarený. Neviem si predstaviť, ako sa dá zvládnuť také príšerné detstvo. Dá sa od čohosi takého vôbec odstrihnúť?

Nedá, hoci som si dlho myslela, že raz sa odstrihnem. V najväčšom zúfalstve som si myslela, že sa zo mňa stane akási filmová Nikita, že najlepšie urobím, ak pôjdem niekam do armády a budem bezducho plniť rozkazy, jednoducho, že budem programovo bezcitná.

Vychovávateľ odobratých detí: Čo máte robiť, keď vám štvorročný chlapec povie, že mu chýba mama?

Juraj Pastorek má 190 centimetrov a na pravej paži veľké tetovanie. Štyri roky pracuje ako vychovávateľ v jednom z centier pre deti a rodinu na Horehroní. Detaily o zariadení pre ochranu detí neuvádzame.

Pastorek v rozhovore vysvetľuje, ako sa zmenili niekdajšie detské domovy. Hovorí, že po odobratí dieťaťa z rodiny sa už málokedy vracia späť a zväčša nejde ani na adopciu, žije u nich do osemnástky. A spomína aj na prípad štyroch detí, ktoré chcela ich matka spáliť v peci.

Je to veľká škola, nájsť si cestu k človeku, ktorý bol vychovaný v hrozných podmienkach, hovorí vychovávateľ odobratých detí. „Prvý deň po smene pol dňa spím a pol dňa si preberám svoje správanie – mal som vtedy zakričať, nemal som mu viac pomôcť, mal som mu to dovoliť? Sú to živé bytosti, deti a ja tvorím ich budúcnosť. Neviem si ani predstaviť väčšiu zodpovednosť.“

Komentář: Třicítka ve městech má smysl. Větší než 26 pruhů – Seznam Zprávy

https://www.seznamzpravy.cz/clanek/komentar-tricitka-ve-mestech-ma-smysl-vetsi-nez-26-pruhu-173350

Více ulic, ideálně celé části měst by měly zavést odzkoušený způsob levného zlepšení průjezdnosti, kvality života i vzhledu měst. Plošnou třicítku.

Článek

Zóny s maximální třicetikilometrovou rychlostí mohou znít jako podivná a nelogická novota francouzských socialistických starostek a starostů. Na ulicích s pomalým průjezdem aut se sice lépe bydlí, chodí, pracuje i nakupuje, jenže s dopravou se přece nedá bojovat, a někdo proto musí odnést snahu o hladký a hbitý průjezd aut menším komfortem. A všichni pak musejí zaplatit velmi drahé silnice s dostatečnou kapacitou na únik z přetížených měst.

Jenže hlučnost, zácpy a nebezpečnost prostředí nejsou tak úplně automatické vlastnosti, se kterými je nutné se prostě smířit. Města jsou hlučná, ucpaná a nebezpečná především kvůli autům. A snahy měst o zmírňování škodlivých vedlejších vlivů dopravy se vždy točily kolem nižších rychlostí. Už v antických kolébkách dnešních představ o městech byly v ulicích s největší koncentrací chodců nainstalovány bariéry proti vjezdu povozů. A jedním z největších kritiků měst postavených pro auta byl nedávno zesnulý přední konzervativní filozof Roger Scruton. Priorita pomalejší dopravy ve městech není módní progresivistický výstřelek, ale ta nejtradičnější městská hodnota.

No dobře dobře, řeknete si, ale doprava ve městech bez dostatečné rychlosti aut zkolabuje. Nic nezpomalovat, naopak je třeba konečně dostavět nějakou dostatečně velkou silnici s co nejvyšší povolenou rychlostí.

Dopady této intuitivní, ale bohužel nesprávné představy je důležité zhodnotit. A protože doprava patří mezi kontroverzní témata, nejlepší je podívat se na neutrální místo, ideálně takové, kde na kapacitě nové silnice nešetřili.

Katy Freeway je čtyřicetikilometrová dálnice v Houstonu, kde plní funkci radiály jedoucí z periferie do centra města. V roce 2000 byla kvůli chronickým zácpám a kolapsům rozšířena na 16 pruhů. Bohužel nová kapacita zácpy nevyřešila. Příslib nové dálnice nalákal další řidiče, kteří by jinak jeli jindy anebo vůbec. A celkový čas v zácpách se po rozšíření cesty zvýšil o pětinu.

Možná byl problém v tom, že ani 16 pruhů nestačilo, a proto se dálnice opět přifoukla – tentokrát na 20 pruhů. Neuvěříte, co se stalo dál – dálnice se opět záhy naplnila na maximum a zácpy se o třetinu zhoršily. Aktuální šířka je impozantních 26 pruhů a Katy Freeway dál patří mezi nejucpanější dálnice světa.

Fun fact: Rychlost ve večerní špičce se na Katy Freeway nezadržitelně blíží třicítce.

Jestli k „vyřešení“ automobilové dopravy nestačí ani 26 pruhů v přepočtu za 150 miliard korun, tak je docela možné, že plynulé řízení ve městech zařídit prostě nejde.

Možná by ale pomohla třicítka. A místo těžkopádného sociálního inženýrství, které bez ohledu na předchozí nezdary s velkými silnicemi dál vylévá krajinu dalším betonem, aby ještě více aut mohlo trčet v nových zácpách, není nutné postavit nic.

Bezpečí a emise

Výhodami pomalejší dopravy jsou vyšší bezpečí, menší spotřeba benzinu v autech, méně hluku, větší autonomie dětí, starších a handicapovaných obyvatel, zrychlení MHD, větší tržby obchodů, nižší kriminalita, méně asfaltových ploch, méně nepropustných povrchů, lepší zachytávání srážek ve městech, víc zeleně, méně stresu, méně dětské i dospělé obezityduševních chorob.

Emise z motorů jsou sice nižší jen o málo a jen některé, ale nejvýraznější environmentální dopad je méně částic z brzd a pneumatik. Ty tvoří za běžných okolností 70 procent znečištění z automobilů při rychlosti nad padesát kilometrů za hodinu.

I kdyby „pomalejší“ ulice na první pohled nevypadaly lépe, měly by přesto zajímat zejména dobré hospodáře, protože menší a pomalejší silnice šetří veřejné i soukromé peníze. Místo pomalého popojíždění v zácpě na velkých silnicích za desítky miliard je možná lepší jet plynule třicítkou v menších ulicích za desítky milionů. To by se mohlo hodit i jako jeden z receptů na pocovidové sekery.

Vedlejší efekty dopravních sítí jsou důležité. Ale nejdůležitější je samozřejmě vliv na celkovou dopravu a hlavně průjezd pro auta. To je ale paradoxně největší výhoda nízké rychlosti. Třicet kilometrů za hodinu možná zní jako příliš málo, ale je to rychlost, která není ve městech samozřejmá. V celé Praze je během dne průměrná rychlost vozidla sotva čtyřicet. Ve vnitřní Praze to je jen lehce přes dvacet.

Právě tam plošná třicítka dává největší smysl – spolu s dalšími historickými centry měst. Určitě by zůstaly i ve městech silnice s vyšší rychlostí, ale mohlo by jich být výrazně méně ve vhodných čtvrtích při zachování stejné průjezdnosti. I velmi přísné zhodnocení pomalých zón v Británii ukazuje, že po zavedení třicítky se cesty protáhly jen minimálně a změny si podle autorů řidiči ani nevšimli. A zásahových vozů, o něž někdy panují obavy, se změna nedotkla vůbec.

Vzor Helsinky

Poukazování na zahraniční města, kde se něco povedlo, je vždy ošemetné. Každé město je přece unikátní. To je samozřejmě pravda, o to zajímavější ale je, že se třicítka osvědčila v tolika různých zemích a městech různých velikostí a podmínek. A nejsou to jen poslední roky, v Německu má plošné zóny s třicetikilometrovou rychlostí skoro každé velké město už desítky let.

Dobré je se podívat na Helsinky, skvěle ukazují dopad výměny nižší rychlosti za méně zácp, a tedy celkově průjezdnější město. Místo očekávaného dopravního kolapsu je v Helsinkách s plošnou třicítkou na většině silnic průměrná rychlost auta vyšší než v současném centru Prahy. Zatímco v Praze typický řidič stráví v zácpách přes padesát hodin ročně, v Helsinkách to je jen hodina. I podle těch nejskeptičtějších měření tráví helsinští řidiči v zácpách skoro o polovinu méně času než Pražané.

Asi proto se může turistická stránka Finska v dopravní sekci pochlubit větou, že v Helsinkách dopravní zácpy jako ve střední Evropě neznají. Možná je to tím, že jsou všichni stále opilí v sauně a nemůžou řídit. Anebo si jen lépe zorganizovali dopravu.

Lákadlem třicítky je, že rychlost auta je možná „nízká“, ale za to bez častého zastavování. Mytická plynulost dopravy, chiméra, kvůli níž se v mnoha městech světa staví jedna Katy Freeway za druhou, je tedy naplnitelná. Jen jinak – zpomalením. Logická námitka může znít, že i pro nízkou průměrnou rychlost je nutné počítat s čekáním na semaforu, které třicítka nedorovná tak dobře jako vyšší rychlost. Největším špuntem dopravy jsou ale různě vysoké rychlosti, které vyžadují světelnou signalizaci na „dávkování“ průjezdu. Na třicítce je nejlepší, že umožní více křižovatek bez signalizace, tedy s rychlejším průjezdem.

Jako idioti

Také extrémní počet dopravních značek v českých ulicích je všeobecně oblíbeným terčem posměchu. Plošná třicítka od nich pomůže ulice odplevelit. Současné ulice jsou často stavěné na vyšší rychlost, než udává značení, nelze se proto divit, že omezení ne každý dodržuje. Opačnou cestu razí holandský dopravní inženýr Hans Monderman, který před lety zkusil po několika fatálních nehodách experiment – místo běžné světelné křižovatky plné značek navrhl malý kruhový objezd bez značení. Řidiči bez signalizace zpomalili a jeli podle toho, co jim umožnilo okolí, ne podle toho, co hlásala cedule. Monderman to vysvětluje pragmaticky: „Lidé se chovají jako idioti ne proto, že jsou idioti, ale proto, že jim značkami dáváme najevo, že je za idioty považujeme.“

Bez nadbytečného značení mohou být jízdní pruhy užší a křižovatky menší. Obousměrná silnice s malým kruhovým objezdem má o třetinu vyšší kapacitu než čtyřproudová se světelnou křižovatkou. Příklad malého kruhového objezdu, který se vejde místo klasických křižovatek, je k vidění u Jungmanova náměstí, i když zatím s těmi holandskými nemůže soupeřit vzhledem.

Města jsou z principu místem konfliktů protichůdných zájmů. V každém je tahanice o plochy pro chodce, obchody, parky, stromy v ulicích, hřiště, parkování, cyklisty, veřejnou dopravu a auta. Žádné řešení není ideální, ale v městech s plošnou třicítkou je možné tyto zájmy skloubit lépe, často i s benefity pro řidiče. Není překvapivé, že méně plochy pro průjezd aut umožní více prostoru pro stromy a širší chodníky pro chůzi, nákupy, sezení a zásobování. Překvapivé může být, že nižší rychlost umožní umístit po obvodu ulic i více parkovacích stání.

Stále populárnější cyklodoprava se bez vlastní infrastruktury neobejde, ale sotva se jen tak postaví v dostatečné hustotě a kvalitě. Sdílení prostoru v nižší rychlosti částečně „ukrátí“ čekání na cyklopruhy alespoň podle polské kvality. Nízká rychlost umožní důstojnější přepravu na kolech, víc „cykloobousměrek“, víc jízd a tedy opět lepší průjezdnost řidičům, kteří z libovolného důvodu chtějí nebo musejí řídit.

Třicítka má zásadní dopad i na bezpečnost. Při kolizi v rychlosti 50 km/h má člověk jen poloviční šanci na přežití, ve třiceti je srážka fatální jen v minimu případů. I v této metrice se Helsinkám třicítka vyplácí. Roky tam na silnicích nezahynul ani jeden chodec či cyklista. Třicítka nevede ani k často obávanému vylidnění měst. Helsinkám počet obyvatel dál vzrůstá a přes nepříliš příznivé počasí patří k premiantům žebříčků nejlepších měst k životu.

25. 8. 11:38

S regulací automobilů se pojí i obava o ztrátu obchodů. V německých městech to zjevně neplatí, jejich centra pro pěší jsou naopak vyhledávanou destinací i pro české nákupy.

Budoucnost se dá těžko předpovídat. Nejlepší tedy může být místo sázky na jednu kartu nákladných velkokapacitních silnic rozprostřít dopravu a investice do sítě menších, užších a někdy pomalejších ulic. Většinou staré ulice v centrech měst budou plně funkční i za další stovky let, ale na stejnou výdrž zítřejších okruhů je asi lepší nesázet.

Město jako venkov

Pomalejší doprava má vliv i na další lidské chování. Astronomická důvěra Nizozemců v sousedy a své okolí asi není způsobená slunečným počasím, ale spíše tím, že 80 procent všech holandských silnic má rychlostní limit 30 a méně, takže i velká města bez zácp mohou na klidných ulicích plných lidí, obchodů a zeleně napodobit sousedské vztahy známé z venkova.

Plošné zavedení třicetikilometrového limitu v centrech měst by umožnilo prakticky zadarmo a rychle výrazné zlepšení podmínek pro všechny včetně řidičů, kteří jsou také většinu svého času chodci.

Nutnost adaptace měst na nejisté klima vzbuzuje někdy oprávněné obavy o přílišný radikalismus. I s tím je důležité něco udělat. Místo nezaplatitelných, nefunkčních a skutečně radikálních vizí budoucích okruhů a radiál stačí k nejrychlejší cestě za lepším jet občas trochu pomaleji.

A short thread about what is perhaps the most successful cyber attack in the history of any nation state conducted by a group called “Belarusian Cyber-partisans”.

https://twitter.com/TadeuszGiczan/status/1424734523519025152

Tadeusz Giczan on Twitter: „A short thread about what is perhaps the most successful cyber attack in the history of any nation state conducted by a group called “Belarusian Cyber-partisans”. Last month they hacked the servers of Belarusian police and the Interior Ministry. 1/6 https://t.co/3QPaEYHten“ / Twitter
First they’ve downloaded the entire “АИС Паспорт” database which contains all personal details of every Belarusian citizen including passport photos, home address, place of work (including those with restricted access who work in KGB and other special services) 2/6
They’ve also downloaded the last 10 years of emergency calls history which contains all personal details of regime supporters who reported their coworkers and neighbours for wearing white-red-white colours and similar “crimes”. 3/6

Cyber-partisans hacked the entire police database and got access to cameras (at police stations, prisons and even police drones), restricted information about the work history of every police officer (their cases, offences they committed etc). 4/6

They’ve downloaded all the details of the so-called IT-platoon who run pro-regime telegram channels and post torture videos and other shock content. Cyber-partisans even got access to cameras on their computers and filmed them at work. 5/6

And perhaps most importantly they got access to terabytes of tapped phone calls of regime opponents as well as its supports (can’t be too careful, right?) Here Luka’s spokesperson asking the head of Minsk SWAT to cover them while she’s out “human hunting” opposition activists 6/6

Naučilo nás to viac vnímať krivdu, vravia dvaja dospelí ľudia, ktorí v detstve zažívali šikanu

V jednom americkom prieskume uviedlo 47 percent účastníkov, že ich šikanovanie v detstve v istom zmysle posunulo dopredu. Väčšina ľudí však pre šikanu trpí takmer celý život.

Marek bol najnižší a najchudší v triede, odstávali mu uši a o jeho otcovi všetci vedeli, že nezriedka prespáva na mol opitý na rôznych verejných miestach v ich obci. „Nebol som ani dobrý žiak, keď som mal trému, čo bolo takmer vždy, zajakával som sa. Jednoducho ideálny terč na posmievanie, štuchance, izoláciu a neskôr aj na celkom premyslenú šikanu,“ hovorí dnes 51-ročný muž.

V šiestej triede ho spolužiaci donútili, aby bozkal dosku na toalete, na telesnej ho obkľúčili a stiahli mu tepláky aj slipy a držali mu ruky, aby sa nemohol obliecť. „Najhoršie však bolo to, že mi nadávali do sprostých a robili si žarty z našej rodiny, napríklad napodobňovali môjho opitého otca,“ spomína si. A dobre si pamätá aj to, že sa ho nikto nezastal.

Hneď ako sa dalo, zo svojho rodiska vypadol. Uprosil mamu, aby ho zapísala na učilište s internátom. Vyučil sa a v krajskom meste začal pracovať vo fabrike, kde dostal slobodáreň. Po revolúcii fabriku sprivatizovali a načas prišiel o prácu. Začal chodiť na sezónne brigády na farmy do Holandska a neskôr tam aj zostal.

[ Radi čítate o rodine, vzťahoch či zdraví? Kliknutím si aktivujte týždenný newsletter Jany Shemesh s výberom najlepších článkov. ]

„Našiel som si manželku z Poľska a s jej bratom som začal podnikať. Darí sa nám dobre, a to už niekoľko rokov, máme rodinnú firmu, dvadsať zamestnancov a bez veľkých strát sme zatiaľ prežili aj covid,“ opisuje.

Obrátilo sa to, tak to chodí

Keď príde do rodnej dediny, už sa mu nikto nesmeje. „Keby som chcel byť nepríjemný a pomstychtivý, tak by som povedal, že tí, čo mi najviac robili zle, sa ukázali ako najmenej schopní. Zostali bývať na dedine, jeden z nich sa dokonca ešte stále neodsťahoval z rodičovského domu a presne tak ako kedysi môj otec, aj on je nepolepšiteľný alkoholik.“

Hoci Marek možno zvonku žije americký, či skôr holandský sen, priznáva, že šikanovanie ho veľmi zasiahlo. Prišiel na to v dospelosti, lebo keď bol chlapec, nikto to s ním neriešil, ani doma („otec bol nepoužiteľný, mama nás mala doma štyroch, z toho jedného s ľahkým mentálnym postihnutím, na toto už nemala kapacitu“), ani v škole („keď vám stále hrozí prepadnutie, ste zo slabšej rodiny, učitelia na vás kašlú“).

„Mal som problémy s agresivitou, sebavedomím, v istom období aj nočné mory. Nevedel som sa normálne správať, primerane reagovať, od každého som očakával len to najhoršie,“ spomína si. Nikdy nevyhľadal psychológa, ale v Holandsku má rodinného lekára, ktorý sa venuje psychosomatickej medicíne a veľa sa pýta na detstvo pacientov, na ich traumy.

„Pri rozhovoroch s ním sa mi objasnili niektoré veci súvisiace aj s mojím fyzickým zdravím a s mojím celkovým naladením,“ hovorí Marek.

Psychológovia už roky hovoria, že ľudia, ktorí zažili v detstve šikanu, či už od rodičov, alebo od spolužiakov, môžu v dospelosti trpieť až posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD), ktorá sa prejavuje záchvatmi hnevu alebo úzkosti, zneužívaním omamných látok, zníženým sebavedomím a vzťahovými problémami na pracovisku a v súkromí.

Americká rodinná terapeautka a profesorka sociálnej práce Ellen Walser deLara urobila hĺbkové rozhovory s 800 ľuďmi vo veku od 18 do 65 rokov, ktorí v detstve zažili šikanu. Zistila, že zvyčajne majú problémy s dôverou, so sebahodnotením a sebavedomím a častejšie sa u nich prejavujú aj psychiatrické problémy.

Niektorí sú nastavení tak, že ich cieľom je každému vyhovieť, iní potrebujú na to, aby zvládali svoj bežný život a banálne sociálne situácie, „pomoc“ v podobe nadmernej konzumácie jedla, alkoholu alebo návykových látok.

Len aby som neurazila

33-ročná Adela bola na základnej škole bezproblémové a šťastné dieťa. Nikto sa jej nevysmieval, nevyčleňoval ju z aktivít v škole alebo vonku na ihrisku. Rodičia ju mali radi, nikdy ju nehanili, ak sa im niečo nepáčilo, povedali to zväčša pokojne.

„O šikane som len niečo počula alebo si niečo prečítala, prišlo mi to, ako keby sa také čosi odohrávalo v inom svete, stávalo sa celkom iným deťom, ako som bola ja,“ hovorí.

Túto „éru nevinnosti“ drsne ukončila v Adelinom prípade umelecká stredná škola. „Naivne som si myslela, že mi postačí môj talent. Na tejto škole sa však pestovala „kultúra“ ponižovania žiakov, zhadzovania pred celou triedou, vraj s cieľom ich viac motivovať. Prenášalo sa to aj medzi študentov. Ja som sa stala terčom preto, lebo som bola tučnejšia, vidiečanka a tak trochu outsiderka. Schytávala som to od učiteľov aj od spolužiakov a spolužiačok. Poznámky na moju váhu, nepozývanie na večierky po škole, vylúčenie zo zoznamu hromadných e-mailov, aby som sa nedozvedela dôležité veci a tak podobne. V osemnástich som brala antidepresíva a vážne som uvažovala, či má život zmysel,“ hovorí.

Naučila sa prežiť, ale za okolností, na ktoré nie je hrdá. „Stala sa zo mňa osoba, ktorá sa snaží nevyčnievať, ktorá sa na každého usmieva, len aby to vyzeralo, že je so všetkým spokojná a nechce žiaden konflikt. Viem, že to nemá žiadnu logiku a ani efekt, lebo problém nie je v tom, čo robí alebo nerobí obeť šikanovania, ale v tých, čo sa ho dopúšťajú,“ hovorí Adela s tým, že už sa snaží na tom pracovať.

Profesorka Walser deLara v skupine ľudí, s ktorými viedla dialóg o ich skúsenostiach so šikanou, našla aj takých, čo v nej nevideli len negatívne stránky, čo by ju však, samozrejme, nemalo v žiadnom prípade ospravedlňovať.

Magazín Slate píše, že „asi 47 percent účastníkov rozhovorov s profesorkou povedalo, že v tom, že zažili šikanovanie, našli aj niečo osožné. Napríklad objavili svoju vnútornú silu, naučili sa spoliehať sami na seba. Ďalší si vypestovali empatiu, vedome sa rozhodli správať k iným pekne alebo si povedali, že navzdory všetkým v živote niečo dokážu.“

Hoci Marek a Adela pochádzajú z rôznych generácií, vyrastali v inom prostredí, mali odlišné zázemie a rodičov, aj oni patria k tým, čo v tom, čo sa im stalo, našli istý prínos. Obaja hovoria, že si z toho odniesli silnejší zmysel pre spravodlivosť a lepšie pochopenie situácií, keď sa niekomu deje krivda.

„Ja som si povedala aj to, že sa budem dištancovať od ľudí, ktorí nie sú láskaví, sú hrubí a stále musia niekomu znepríjemňovať život a vysmievať sa mu,“ vraví Adela s tým, že to niekedy vyzerá tak, že sa opäť ocitá v izolácii. „Ľudia budú skôr tolerovať či dokonca obdivovať toho, čo robí zle, ako by sa mali zastať jeho obete alebo s ňou súcitiť,“ dopĺňa.

Marek si myslí, že nepríjemné zážitky z detstva z neho urobili vnímavejšieho človeka, ale považuje to za príliš vysokú cenu. „Je celkom možné, že keby som nestretol v dospelosti správnych ľudí a nedostalo by sa mi porozumenia, skončil by som veľmi zle. Buď ako grázel, alkoholik, alebo celkom nešťastný človek.“

Profesorka Walser deLara k tomu hovorí: „To, že niektorí ľudia vedia zlé na dobré obrátiť, ešte neznamená, že šikana je dobrá vec. Dokonca aj tí, čo vidia jej pozitívne stránky, majú často iné negatívne následky.“

Prenajímal desiatky bytov cez Airbnb (rozhovor) – Index SME

https://index.sme.sk/c/22686652/sefo-raclavsky-prenajimal-desiatky-bytov-cez-airbnb-rozhovor.html

Prenájom bytov cez Airbnb bol pre Sefa Raclavského spočiatku len spestrením, spôsobom ako si privyrobiť. Zárobok mu pomáhal splácať hypotéku. A poháňala ho aj predstava, že zahraniční turisti si aj vďaka nemu odnášajú zo Slovensku pekné spomienky.

„Bolo to skvelé obdobie, na ktoré rád spomínam. Lenže netrvalo dlho. Keď sme s kamarátom začali prenajímať viac bytov, čaro sa vytratilo. Už to bola práca, ktorú som nestíhal,“ hovorí Sefo RACLAVSKÝ v rozhovore pre INDEX.

V období pred pandémiou Sefo cez Airbnb prenajímal 80 bytov, čo je kapacita stredne veľkého hotela. Z poslania sa stal biznis – aj s nastavovaním procesov, upratovaním či s psychickým vyčerpaním. Na Slovensku zrejme človeka s väčšími skúsenosťami v tejto „brandži“ nenájdete.

Pandémia však Sefovo podnikanie na Airbnb pochovala. Z biznisu sa úplne stiahol, odsťahoval sa na kopanice pri Starej Turej a dnes sa venuje včelárstvu.

Článok nájdete aj v júlovom vydaní mesačníka INDEX. Článok nájdete aj v júlovom vydaní mesačníka INDEX. (zdroj: INDEX, Hej TY!)

Keď ste začínali s jedným bytom, oplatilo sa vám to finančne?

Bolo to príjemné obdobie. Keď som mal čas, šiel som hosťa počkať na vlakovú stanicu, kúpil som mu lístok na MHD a ukázal okolie. Upratať potom byt mi trvalo asi jeden a pol hodiny.

Súvisiaci článok Byty sú extrémne drahé. Má zmysel kupovať ich na investíciu? Čítajte 

Priemerne mi byt na Kozej (v centre Bratislavy – pozn. red.) vygeneroval tržby na úrovni 1100 eur mesačne. Keď sa z toho zaplatila hypotéka, energie a ďalšie náklady, ostalo mi zhruba 500 – 600 eur pred zdanením.

To nebolo veľa na vyžitie. Bral som to ako spôsob, ktorým sa mi spláca byt. Zapáčilo sa mi to a neskôr som na Airbnb zalistoval druhý byt.

Bol váš?

Bol to väčší investičný byt, v ktorom sme bývali s priateľkou. Oba byty som ponúkal hlavne počas letnej sezóny. Oba byty som sám upratoval a riešil operatívu okolo nich. Hoci to bolo časovo náročné, stíhal som a prácu som mal rád.

V tom čase som stretol kamaráta z detstva. Keď som mu vysvetlil, čo robím, nápad ho nadchol. Kúpil si byt a potom auto na lízing. Byt tiež ponúkol na Airbnb a autom začal jazdiť pre Uber. To sa zapáčilo jeho sestre, ktorá vtedy žila v zahraničí. Aj ona v Bratislave kúpila investičný byt. Kamarát spravoval svoj aj jej byt.

Po istom čase sme sa rozhodli spojiť sily. Založili sme eseročku, rozhodili sme siete a na Panskej sa nám následne podarilo získať ďalších osem apartmánov. Ani sme sa nenazdali a už sme mali dvanásť bytov v správe.

Ako sa vám to podarilo?

Veľa firiem z centra mesta odchádza. V našom prípade istý majiteľ prerobil kancelárske priestory na malé garsónky. Keďže sme ho cez známu poznali, prenajali sme si od neho všetky byty. Platili sme mu komerčné nájomné okolo 650 eur za byt. V zmluve sme mali zároveň definované, že byty môžeme ďalej prenajímať cez Airbnb.

Keď máte dvanásť apartmánov, zistíte, že nemáte šancu upratať ich sami. Zo začiatku nám pomohli známi, neskôr sme si najali upratovačky.

O posteľnú bielizeň sme sa starali my dvaja, nakúpili sme práčky. Práce pribúdalo, príchody a odchody, odovzdávanie kľúčov. Telefón nám zvonil počas celého dňa. Začínali sme o šiestej ráno, keď sme odpovedali na prvé otázky od klientov, nasledovala logistika, špinavá bielizeň, upratovanie a poobede odovzdávanie kľúčov. Pri dvanástich bytoch to bolo naozaj časovo náročné.

Ako ste to vyriešili?

Urobili sme webstránku s najčastejšími otázkami a odpoveďami, aby sme odbúrali časť komunikácie. Na odovzdávanie kľúčov sme vymysleli selfcheckiny. To sú boxíky, kde stačí zadať kód, box sa otvorí a zoberiete si kľúče. Boxy boli zvyčajne umiestnené v reštauráciách alebo v kaviarňach, s ktorými sme mali dohodu.

Náš model sa rozniesol k ďalším kamarátom, ktorí mali svoje byty na dlhodobý prenájom. Začali sa nám ozývať, či byty nechceme spravovať. Bolo to pre nich výhodné, platili sme im štandardné nájomné.

Neviem, či by som chcel, aby môj byt dával môj kamarát na Airbnb a striedali sa v ňom ľudia každý deň…

Ak dáte niekomu byt na dlhodobý prenájom, tak sa v ňom správa ako doma. Byt je plnohodnotne využívaný – perie sa v ňom, pozerá televízia, varí. Keď sme takéto byty preberali od známych po dlhodobých nájomcoch, bol masaker ich upratať.

Z pohľadu vlastníka je však komfortné, ak je byt udržiavaný, neustále servisovaný – od vŕzgania postele až po výmenu žiarovky. Tieto nepríjemnosti majiteľovi odpadli a my sme sa starali o to, aby všetko fungovalo. Keď sme v inzeráte tvrdili, že k dispozícii je napríklad funkčná mikrovlnka, nemohli sme si dovoliť, aby nefungovala.

Kedy sa váš model začal rúcať?

Možno to znie zle, ale model začať haprovať, keď Airbnb objavili Slováci. Je to smutné, ale nemali sme horších hostí. Akýkoľvek opitý Angličan bol menej problémový.

Odvtedy nám pribúdali krádeže. Kradli sa žiarovky z nočných lámp, mizli zásoby cestovín a omáčok, ktoré tam boli nachystané pre hostí, sušienky, zubné pasty, hygienický sortiment či dokonca naše čistiace prostriedky.

Akoby si mysleli, že všetko, čo je v byte, je zároveň v cene pobytu. Začali sme si dávať väčší pozor na hostí, dbali sme na ich referencie v profile.

Čo bolo ešte horšie, boli bratislavské prostitútky, ktoré si v našich bytoch striedali klientov. Bolo to nepríjemné, keď prostitútka chodila každú hodinu po iného zákazníka. Vonku stál pasák. Susedia sa začali sťažovať, riešili sme hluk alebo opitosť klientov.

Kým máte jeden-dva byty a komunikujete s hosťami osobne, tak viete, o akú osobu ide. Pri väčšom počte bytov sme boli neosobnejší a veľkú časť komunikácie sme robili cez automatizované e-maily s informáciami.

Riešia platformy hostí, akými sú prostitútky?

Airbnb alebo Booking, kde sme byty tiež ponúkali, takéto problémy neriešia, ich to nezaujíma. Tvrdia, že je to riziko podnikania hostiteľa. Nezrušia účet takejto osobe, pretože platformy žijú z ich provízie.

Prvé byty ste naberali od známych za komerčné nájomné, ale potom ste systém zmenili. Prečo?

Prišli mesiace mimo sezóny. Počas neskorej jesene a zimy je záujem o byty nižší. My sme bez ohľadu na sezónu museli platiť nájomné vlastníkom a zároveň platiť hypotéky za vlastné byty. Mimo sezóny bolo komplikované z Airbnb dosiahnuť zisk.

Pri dvadsiatich bytoch v správe sme sa rozhodli to zmeniť. Povedali sme si, že naberieme ďalšie byty do správy, ale rozhodli sme sa ich len servisovať. To znamená, že vlastník nehnuteľnosti sa stane na Airbnb hostiteľom, ale my mu budeme zastrešovať upratovanie a komunikáciu so zákazníkom.

To znamená, že tržby od Airbnb došli na účet majiteľovi a my sme mu vystavili faktúru. Prípadne sa nastavil co-hosting a Airbnb posielal 80 percent tržby majiteľovi nehnuteľnosti a nám províziu 20 – 30 percent z ceny prenájmu.

Pri vyššom počte bytov ste si najali externé upratovačky. Ako ste ich zorganizovali pri takomto počte bytov?

Keď sa upratovačky často striedali, tak sme každej museli vysvetliť, kde sa byt nachádza a ako sa doň dostane. Dbali sme na štandardy. Každá upratovačka prešla školením, mali sme vypracovaný čistiaci manuál, ktorý zohľadňoval špecifiká bytu.

Závisí cena ubytovania skôr od lokality, veľkosti alebo vybavenia bytu?

Od lokality. V úplnom centre Bratislave na Panskej, kde sme mali garsónky, sme dosahovali mesačné tržby bez zarátania nákladov okolo 1550 eur. Asi 800 metrov od centra na Kozej bol priemer 1100 eur.

V prípade bytov na Vazovovej, Palisádach či pri autobusovej stanici boli tržby podstatne nižšie a zvyčajne sa tieto byty obsadzovali ako posledné. Vzdialenosť od centra zohráva kľúčovú úlohu. Trojizbák pri Blumentáli zarobil menej ako garsónka na pešej zóne v centre.

Ako ste stanovili cenu?

Súvisiaci článok Kde stráviť netradičnú dovolenku za priaznivé ceny? Čítajte 

Upravoval som ju denne aj štyri- až desaťkrát. Pri siedmich bytoch som to robil ručne, ale neskôr som už pracoval so špeciálnym softvérom, kde som mal kalendár a predbežné rezervácie. Keďže sme mali byty nielen na Airbnb, ale aj na Booking.com, bolo treba termíny medzi platformami zladiť.

Úplný základ je stanoviť si férové podmienky s majiteľom bytu. Nie všade sme to odhadli správne. Mali sme pár bytov, pri ktorých dohodnutá nájomná suma nebola taká výhodná, a tak sme sa snažili zvýšiť obsadenosť na maximum. Nebolo nič nákladnejšie než neobsadený byt.

Keď bol slabý dopyt, znížili sme cenu. Táto stratégia fungovala, ale otvárala dvere špekulantom i prostitútkam, ktoré vám spravili oveľa väčšiu škodu. Platí totiž, že čím nižšia cena, tým problémovejší zákazník. Keď si takýto byt rezervoval Slovák na poslednú chvíľu, bolo isté, že v najbližších hodinách budeme riešiť problém.

Čím je bratislavský trh špecifický? Okrem toho, že turisti nechodia na viac nocí?

Funguje na last minute rezerváciách. Mať rezervovaný byt týždeň vopred je v Bratislave vzácnosť. Rezervácie robia turisti, ktorí pôvodne prišli do Prahy alebo do Viedne a do Bratislavy si len odbehli. Pár hodín sa zdržia, prespia a ráno odchádzajú.

Tým, že bratislavský trh funguje na poslednú chvíľu, ceny sa musia upravovať rýchlo. Keď som vstal, upravil som cenu, potom som ju upravil okolo obeda a nakoniec poobede. Reagoval som na obsadenosť v daný deň, prípadne na udalosti, ktoré sa diali v meste.

Pri 80 apartmánoch, ktoré sme mali v správe, sme dosiahli priemernú obsadenosť na úrovni 80 až 90 percent vďaka cenotvorbe.

Na stanovenie cien existujú špeciálne algoritmy, ale tie sú veľmi drahé. Ja som sa spoliehal na skúsenosti, vedel som, kedy zvyčajne prichádzajú rezervácie, a zároveň som sa snažil vyhnúť situácii, keď sa mi v priebehu pár hodín predá dvadsať bytov a ja neviem prečo. Dával som si preto pozor na koncerty alebo zápasy a cenu som vyššiemu záujmu prispôsobil.

Aký softvér ste používali na rezervácie?

Po svete vznikajú rôzne iniciatívy mladých itečkárov, ktorí podnikajú cez Airbnb a vyvinuli si vlastné aplikácie. Cez aplikáciu sa dokážete napojiť na Booking alebo Airbnb, čo nám uľahčilo život.

Cez aplikáciu sa dala poslať automatizovaná uvítacia správa po prijatí rezervácie. To vám v konečnom dôsledku pomohlo s algoritmami Airbnb, ktoré monitorujú, ako dlho hostiteľovi trvá, kým odpovie na správu.

Čím je reakčný čas kratší, tým vás algoritmus Airbnb posúva vo vyhľadávaní vyššie. Zároveň vyhodnocuje aj to, ako často hostiteľ mení popis svojej nehnuteľnosti. Ak ste celý rok nič nezmenili, Airbnb vás znevýhodňuje vo vyhľadávaní.

Softvéry od itečkárov to dokázali robiť samy – v popise pridali bodku, ktorú potom odstránili, prípadne zmenili poradie fotografií. Formálne tak urobili zmenu, ktorú algoritmus Airbnb zaznamenal. Sú to maličkosti, ktorými sme sa snažili dosiahnuť to, aby sme boli čo najvyššie.

Spozorovali ste aj iné zaujímavosti?

Napríklad zalistujete na Airbnb byt s ponukou, ale potom si to rozmyslíte a ponuku na pár týždňov zavriete. Nám sa to stalo vtedy, keď v byte ostal jeho majiteľ dlhšie, ako plánoval alebo niečo dorábal. Keď sme potom byt opäť na portáli otvorili, trvalo neuveriteľných deväť mesiacov, kým sme ho dostali na viditeľnejšie miesto.

To isté sa deje, keď je zle nastavená cena a máte veľa nepredaných nocí. Airbnb si to zrejme vyhodnotí tak, že ste neaktívny, prípadne, že predávate byt cez iné portály, preto vás nebude posúvať nahor.

Existujú triky na to, ako zaujať okrem ceny a lokality? Napríklad zariaďovaním bytu?

Hlavne pri prvých bytoch sme sa snažili nakupovať nábytok a zariadenie, ktoré nebolo z Ikey. Snažili sme sa byty vyšperkovať obrazmi, dekoráciami, čo stálo kopec peňazí a času. Potom sme zistili, že Airbnb zákazník dbá primárne na lokalitu a snaží sa cestovať čo najlacnejšie.

Ukázalo sa to pri ich cestách z autobusovej stanice alebo z letiska do apartmánu. Klienti nechceli používať Uber, aby ušetrili. Radšej šli z letiska MHD s niekoľkými prestupmi. Takže ani fakt pekné byty s krásnymi fotkami mimo najbližšieho centra nám nevedeli priniesť viac peňazí ako staršie byty priamo v centre. Hosť prišiel prespať na jednu noc a časť večera bol aj tak v meste, a nie v byte. Cena a lokalita hrali prím.

V roku 2018 prišiel zlom. K tridsiatim bytom ste pridali ďalších 52 bytov v centre mesta od majiteľa budovy. Ako ste to zvládli?

Získali sme nimi kapacitu pre dvesto ubytovaných hostí. Tie byty vyzerali ako internát so skriňami a posteľami. Byty sme museli dozariaďovať a zaplatiť majiteľovi nájomné vopred. Cez známych sme si požičali veľký balík peňazí, aby sme prvotné náklady zvládli.

Vyše päťdesiat bytov na jednom mieste si vyžiadalo recepciu, prijali sme nových ľudí a zaškoľovali ich. Všetko sme zvládli v priebehu dvoch mesiacov. Bolo to extrémne náročné na čas a vtedy som zrejme vyhorel. Nebavilo ma to.

Na druhej strane mali sme vysoké očakávania. Keď sme mali 80 bytov, predpokladali sme, že budeme mať dvoch manažérov, najmeme si plnohodnotnú upratovaciu službu a nebudeme sa spoliehať na živnostníkov, ktorí neboli vždy spoľahliví. Náklady nám rástli exponenciálne. Zrazu sme zistili, že potrebujeme aj manažéra pre upratovačky…

Už ste boli vlastne hotelom…

Ešte horšie. Do hotela zákazník aspoň príde, ale k nám ľudia volali a chceli vedieť, ako sa k nám vôbec dostanú. Všetko mal zvládať recepčný, ktorý reálne nestíhal, keďže pri pulte stáli traja ďalší ľudia.

Bolo to na prášky. Potom prišli majstrovstvá sveta v hokeji v roku 2019. Začal prudko stúpať počet listingov na Airbnb v Bratislave. Trh bol naddimenzovaný, ceny klesli.

V zimných mesiacoch sme boli v stratách a niektoré byty sme zo zúfalstva museli predávať aj za 25 eur. Bol som už vyčerpaný. Neustále som riešil nejakú pohotovosť a problémy typu zabuchnuté kľúče. Chýbali mi voľné víkendy, večery či sviatky, pretože vtedy prichádzalo najviac ľudí.

Vtedy som si uvedomil, ako mi chýbajú tie časy, keď som mal jeden-dva byty. Rozšírením bytov sa z nás stala ubytovňa a chladné miesto z oboch strán, čo sa podpísalo aj na hodnotení. Uvedomujem si, že sme nevedeli poskytnúť osobný kontakt a ústretovosť hosťom, pretože sme na to nemali kapacitu.

Potom prišla pandémia. Čo sa stalo?

Bola pre mňa vykúpením. Už pred pandémiou som uvažoval, ako by som biznis prenechal niekomu inému a ja by som sa staral len o cenotvorbu odniekiaľ zo zahraničia. Keď sa zatvorili hranice, uvedomili sme si, že to dlhšie ako tri mesiace nezvládneme.

V prvých dňoch pandémie sme trvali na nevrátení peňazí zákazníkov vo všetkým prípadoch, kde to podmienky umožňovali. Vrátili sme peniaze len na výnimky, prípadne tým, ktorí mali poistené storno. Nebolo to príjemné, pretože sme dostávali rozhorčené reakcie od zákazníkov.

Kedy ste biznis vzdali?

Hneď. Do dvoch týždňov sme to dali vedieť všetkým majiteľom nehnuteľností. Niektorí nám na pár mesiacov odpustili nájomné, ale potom to tiež vzdali a našli si do bytov dlhodobých nájomcov.

Svoje byty prenajali pod cenu, pretože nájsť nájomcu bolo počas pandémie náročné. Cestovanie bolo uzavreté, zahraničné cesty neboli a robotníci z Ukrajiny či zo Srbska už z Bratislavy odišli. Na trh sa dostali stovky bytov, ktorým sa uvoľnil nájom.

Aké dlhy vám ostali?

Asi 300-tisíc eur. Vedel som, že to musíme so spoločníkom zaplatiť, pretože som to považoval za férové voči ostatným. Niektorým firmám som podpísal aj osobné ručenie, čo som nemusel, keďže sme eseročka.

Ako ste sa po ukončení podnikania ocitli na kopaniciach? A prečo sa venujete včelárstvu?

Vždy som túžil odsťahovať sa na kopanice a privyrábať si, ale už nie ako podnikateľ, keďže s ekonomikou už nechcem mať nič spoločné. Ako živnostník som podnikal už pred finančnou krízou v roku 2008 a skončilo sa to rovnako. Dlhy som splácal ďalších sedem rokov.

Po páde súčasného biznisu som rozpredal materiálne veci ako bicykel, počítač, skrine či matrace, aby som mal niečo pre začiatok. Uvedomil som si, že keď už mám splácať dlhy svojej podnikateľskej naivity opäť, tak nech je to aspoň príjemné a mimo Bratislavy. Spoľahol som sa na prírodu a tradičné odvetvia, ktoré nie sú také spojené s ekonomikou.

S kamarátom sme vysadili sad bobuľovín, potom som si kúpil záhradnú chatku a ako laik som sa začal venovať včelám. Mnohí známi si včely adoptovali. Poslali mi peniaze, aby som kúpil včely a keď bude med, tak im mám poslať zopár pohárov.

Zisťujem, že je mi tu veľmi dobre. Myslel som si, že inteligencia Slovenska je v Bratislave, ale aj tu sú veľmi šikovní ľudia, ktorí v malom podnikajú so zaujímavými projektmi bez reklamy. Z nejakého dôvodu si s nimi dobre rozumiem. Zrazu mi nechýba hektickosť mesta a som pokojnejší.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22686652/sefo-raclavsky-prenajimal-desiatky-bytov-cez-airbnb-rozhovor.html