Všetky príspevky miro

Prečo Gomezovie deti v škole neposlúchajú? Ako jedenásťčlenná rodina z Donbasu našla bezpečný domov v Limbachu

„Charašó,“ odpovedá čiernooké dievčatko, keď mu Lucia už tretíkrát vysvetľuje, že sa mu teraz nemôže venovať, lebo sa rozpráva so mnou.

Vzápätí je dievčatko znova pri nás a ťahá Luciu za ruku. „Miláčik, pozri sa mi do očí a počúvaj. Naozaj to myslím vážne. Potrebujeme sa ešte chvíľu porozprávať,“ opakuje trpezlivo, ale pevne Lucia.

Ako mi vysvetľuje, toto dievčatko potrebuje stále skúšať hranice, hlavne za prítomnosti cudzích ľudí. Uvedomujem si, že mám nutkanie poľutovať ho za to, že mu nevenujeme svoju pozornosť a namiesto toho robíme rozhovor. Lucia mi však vysvetľuje, že ľútosť by nezabrala – dieťa potrebuje pevné a láskavé hranice.

A toto navyše nie je celkom bežné dieťa. Rovnako ako jeho sedem súrodencov.

Pred tromi mesiacmi spolu s mamou a otcom utiekli z Donbasu a dnes žijú v Limbachu. Lucia Gomez tu vedie živú škôlku, kde veľká ukrajinská rodina našla bezpečné útočisko.
Máme dievčatká, museli sme odísť

Naďa a Vasyľ sú profesionálni rodičia. Okrem svojich štyroch detí majú aj osem ďalších, ktoré sú im zverené. Žijú v mestečku Družkivka v Donbase, ktoré leží len 60 kilometrov od Donecka, centra separatistickej Doneckej ľudovej republiky.

Vojna prišla k ich dverám už druhýkrát. Naďa si ešte dobre pamätá, ako v roku 2014 ich mesto dočasne obsadili separatisti. „Boli veľmi drsní. Išli sme autom k babičke, ktorá býva v inej časti, a keď sme prechádzali cez ich kontrolné stanovištia, celý čas na nás mierili automatom, aj keď sme mali plné auto detí,“ opisuje Naďa po rusky. Ruština je ich rodný jazyk, po ukrajinsky hovoria s ťažkosťami.

Keď im 24. februára tohto roka mobilná aplikácia ohlásila hrozbu vzdušných náletov, nebolo to pre nich nič zásadne nové. „U nás v Donbase vojna trvá už osem rokov. Sme na to zvyknutí,“ hovorí Vasyľ.

Na druhý deň mali odviezť šesť detí do Kyjiva – na dlho plánovaný mesačný pobyt v detskom tábore Artek. Naďa tam išla s deťmi vlakom. „Na stanici sme videli, že sa presúva obrovské množstvo vojenskej techniky,“ spomína.

Nikto z nich však nečakal, že Kyjivská oblasť bude tak silno zasiahnutá vojnou. O pár dní už bolo jasné, že deti v tábore nie sú v bezpečí, celý tábor sa tak presťahoval na západnú Ukrajinu.

„Na druhý deň miesto, kde boli deti dovtedy ubytované, čiastočne zbombardovali,“ hovorí Vasyľ. „Odviezli sme deti, aby si oddýchli, a nakoniec utekali pred bombami. Doteraz mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. A to sme si mysleli, že v Kyjive to bude pre ne bezpečnejšie než u nás v Doneckej oblasti,“ hovorí Naďa.

Organizátori im povedali, že deti môžu zostať v tábore do konca vojny, no nikto netušil, ako dlho to bude. Zvyšok rodiny tak zostával doma v Družkivke a vyčkával. „Nevedeli sme, čo máme robiť, kam máme ísť s takou veľkou rodinou. Kde by nás prijali?“ hovorí Vasyľ.

Väčšinu času sa skrývali v pivnici. „Bola tam zima, deti začali chorľavieť, tak sme sa presunuli do kotolne,“ opisuje Naďa.

Keď už začali ostreľovať aj okolie ich mesta, bolo im jasné, že tam nemôžu zostať dlhšie. Veľmi ťažko to znášala hlavne 11-ročná dcéra, ktorá mala zo zvukov záchvaty úzkosti. „Keď sme potom počuli, čo sa deje v obsadených mestách, napríklad v Buči, vedeli sme, že musíme odísť – kvôli našim dievčatám,“ hovorí Naďa.

Najprv sa na dva týždne presťahovali do mesta Dnipro, no stále rozmýšľali nad tým, ako by sa mohli spojiť s deťmi, ktoré zostali na západnej Ukrajine. Boli tam síce v bezpečí, ale ďaleko od zvyšku rodiny. Niekedy v tom čase sa s nimi spojila pracovníčka úradu pre deti a navrhla im, že by mohli všetci spolu odcestovať do zahraničia.

„Mali sme z toho obavy, ale ona nám vysvetlila, že sa to dá zvládnuť. Nakoniec sme sa rozhodli urobiť to – kvôli deťom. Deti, ktoré sme zobrali do rodiny, už mali predtým svoje traumy a teraz sa k tomu pridala ešte aj trauma z vojny. Už toho na ne bolo priveľa,“ hovorí Naďa.
Deti zažili šesť presunov

Prečo Slovensko? Hovoria, že išli tam, kde ich prijali. Tri staršie deti, ktoré sú už dospelé, išli do Poľska. Rodičia však mali obavy, aby neskončili s mladšími deťmi v utečeneckom tábore. Preto sa rozhodli pre Slovensko. Ako hovoria, museli mať hlavne istotu, že budú mať kde bývať a zostanú všetci spolu. „Vedeli sme, že je problém nájsť bývanie, keď máte deti, a my sme ich mali deväť,“ hovorí Vasyľ.

Sami si navyše uvedomujú, že ich deti nie sú celkom bežné. Sú to deti rodičov, ktorí sa ich vzdali alebo boli úradmi zbavení rodičovských práv. „Prvé deti sme zobrali do rodiny v roku 2014, keď sa začala vojna. Najprv sme zobrali dve deti a po pár rokoch sme si uvedomili, že by sme sa zvládli postarať aj o viac,“ hovorí Naďa. „Je vám ľúto, keď vidíte, že deti vyrastajú bez mamy a otca. A my vieme, že im môžeme dať lásku. Všetky deti sú naše, nerobíme medzi nimi rozdiely,“ opisuje Naďa.

Tráum z odmietnutia, ktoré zažili už v ranom veku, sa však deti zbavujú len pomaly. Za prvé týždne vojny navyše absolvovali celkovo šesť presunov, na každom mieste zostali len krátky čas.

Aj na Slovensku rodina najprv zostala pár týždňov v Košiciach. Až potom sa vďaka organizácii Úsmev ako dar dostali k Lucii Gomez, do jej rodinnej škôlky v Limbachu.

„Keď sa začala vojna, vedela som, že budeme pomáhať,“ hovorí Lucia. Je ten typ, čo chodí na hranice, šije nosiče a podobne, ale teraz si vraj uvedomovala, že ak chce pomáhať dlhodobo a efektívne, nemala by vyhorieť hneď na začiatku. Zamerala sa preto na iný typ pomoci.

Najprv poskytli doma útočisko ukrajinskej psychologičke Oľhe s jej synom Danylom. „Povedali sme si, že najprv pomôžeme niekomu, kto možno potom trochu pomôže nám – aby sme my mohli pomáhať naozaj zmysluplne a dlhodobo,“ vysvetľuje Lucia.

Keď sa Lucii ozvali z organizácie Úsmev ako dar, že hľadajú útočisko pre 11-člennú ukrajinskú rodinu, hneď chcela pomôcť, len nevedela, či to kapacitne zvládnu. Nakoniec si na to trúfli. Škôlkarskú šatňu, Luciinu kanceláriu a garáž postupne prerobili na izby pre veľkú rodinu.

„Vedeli, že prídu do živej škôlky, teda škôlky rodinného typu pre málo detí. Sú vlastne doma, ale zároveň sa musia prispôsobiť režimu škôlky,“ opisuje Lucia. „Mala som obavy skôr z toho, či to kapacitne zvládneme, ale už sú tu tri mesiace a funguje to veľmi dobre.“
Gomezovie deti neposlúchajú

Ukrajinské deti si museli zvykať na nový jazyk, v novom domove nemali svoje hračky ani svojich kamarátov. Museli začať chodiť do novej školy, kde nikoho nepoznali. „Na začiatku rebelovali, utekali zo školy. Ani učitelia na to neboli pripravení, čakali, že prídu obyčajné deti, ktorým stačí niečo povedať a ony poslúchnu. Museli si k sebe hľadať cestu,“ opisuje Naďa.

„Nie sú to bežné deti, do rodiny už prišli s nejakou traumou a vojna to ešte znásobila. Nie je to teda jednoduché, ale snažíme sa s pomocou odborníkov predchádzať problémom. Stále komunikujeme s učiteľmi, aby sme podchytili aj tie najmenšie veci,“ hovorí Lucia, ktorá prizvala na pomoc aj ukrajinskú psychologičku Oľhu.

Sama Lucia pôsobí aj ako profesionálna mama. „Som lietajúca profesionálna mama. Chodia ku mne deti z biologických rodín na sanáciu – zastabilizovanie. Prípadne aj deti iných profesionálnych mám, napríklad keď sú choré alebo si jednoducho potrebujú oddýchnuť. Ja prácu s takými deťmi milujem, aj keď je to náročné,“ hovorí.

Na záhrade majú trampolínu a deti musia rešpektovať pravidlo, že na nej vždy môže skákať len jeden. Lenže čo keď je detí deväť a každé z nich sa snaží testovať, či to pravidlo naozaj platí?

„Keď učiteľka vyhreší bežné dieťa, zarazí sa a zahanbí. No tieto deti si povedia ‚A čo?‘ a ďalej skúšajú hranice,“ opisuje Lucia. Podľa nej je to úplne prirodzené, lebo ako deti z detských domovov už zažili veľa odmietnutí a sú zvyknuté, že nemajú čo stratiť. „Nie sú naučené na to, že si treba človeka získať a potom určite bude dobre. Práve naopak, majú uložené v hlave, že to určite bude zle, a ani im nestojí za to budovať si s niekým vzťah, lebo sa aj tak skončí.“

Okolie však na to nemusí byť pripravené. „Kamarátky mi minule hovorili, že sa po Limbachu šíri, že Gomezovie deti neposlúchajú v škole. Ale pre mňa to nie sú problémy, je to súčasť balíka. Neočakávam, že to budú poslušné deti, ktoré budú sekať dobrotu. Treba im však veľmi napevno nastaviť láskavú hranicu a hlavne potrebujú zažiť pocit, že sú prijaté, nech sú akékoľvek. Potom prestanú rebelovať. Vidím tak reálnu možnosť zmeniť tým deťom život,“ hovorí Lucia.

Keď sledujeme deti, ako sa hrajú na pieskovisku – starší s mladšími –, Lucia s obdivom komentuje, aké sú už odmalička samostatné. Úplne inak pristupujú k mladším deťom, vždy si navzájom pomáhajú, vždy sa so všetkým rozdelia. „Fascinuje ma ich pozorovať,“ hovorí.

„Ja u nich vidím veľmi silný potenciál prežitia, majú obrovský hlad po živote, do všetkého idú naplno – aj do dobrého, aj do zlého. Sú úplne autentické. Prežili veľa ťažkých vecí, takže už majú v sebe vybudovaný vzorec prežitia, môže to byť pre ne výhodou v ďalšom živote – pokiaľ sa ich situácia správne podchytí. Aj preto som prizvala odborníkov, ktorí nám s tým pomáhajú,“ dodáva Lucia.
Nie sme tu na dovolenke

Ani dospelým sa na život v novej krajine nezvykalo ľahko. Doma boli zvyknutí mať väčšie súkromie, väčšiu slobodu. „Aj deťom sme vysvetľovali, že tu nie sme na dovolenke. Utiekli sme pred vojnou. Doma sme sa mali dobre, ale teraz je tam nebezpečne. Musíme vydržať. Sme v bezpečí, máme čo jesť aj čo si obliecť. Treba byť za to vďační,“ hovorí Naďa.

Vasyľ v priebehu rozhovoru viackrát zopakuje, že utekali pred vojnou a nie pred chudobou. „Sme tu len dočasne. Keď bude situácia na Ukrajine lepšia, určite sa vrátime domov,“ hovorí.

„Dočasne“ však môže v ich prípade znamenať ešte niekoľko mesiacov. Alebo aj rokov. V okolí Družkivky sa dnes bojuje. „Rusko vyhlásilo, že ‚oslobodí‘ celú Luhanskú a Doneckú oblasť, takže aj o naše mesto sa teraz bojuje. Vrátiť sa zatiaľ nemôžeme,“ hovorí Vasyľ.

O situácii v meste vedia od babičky, ktorá odmietla odísť. „Prekonala už štyri cievne mozgové príhody, takže hovorí – čo bude, to bude. Nedokázala odísť, aj keď tam teraz nemajú elektrinu, vodu ani plyn,“ hovorí Naďa.

Keď sa pýtam, čo z Ukrajiny im teraz najviac chýba, deti, ktoré počujú náš rozhovor, zborovo vykríknu: „Všetko!“ Doma sa nemali zle a nebyť vojny, ani by im nenapadlo odísť. „Milujeme cestovanie a tešili sme sa, ako v lete pôjdeme všetci spolu na dovolenku. Teraz sme síce s deťmi precestovali celú Ukrajinu, ale predstavovali sme si to celkom inak,“ hovorí Naďa.

Ani podľa Lucie netreba zabúdať, že mnohé ukrajinské rodiny sem dnes prišli nedobrovoľne. „Mnohí ľudia z Ukrajiny si nevedia vypýtať pomoc ani ju nevedia prijať. Radšej sa uskromnia, budú si kupovať to najlacnejšie jedlo, aby nejako vyžili,“ hovorí Lucia.

Vasyľ a Naďa dostávajú ako profesionálni rodičia finančný príspevok z Ukrajiny. „Ukrajinský štát si plní svoje povinnosti, nakoľko je to možné v podmienkach vojnového stavu,“ hovorí Vasyľ. Pomáhajú im aj sponzori cez Úsmev ako dar a ďalších zohnala Lucia Gomez. Štátne príspevky od slovenskej vlády vybavené ešte nemajú.

Uvedomujú si, že bez pomoci bežných Slovákov by to mali ešte ťažšie. „Slováci sú v tom úžasní. Sú k nám blízko, asi aj preto dobre rozumejú našej situácii. A mnohí si ešte možno pamätajú aj Pražskú jar,“ vraví Vasyľ.
Vďaka nim je to tu celé lepšie

Lucia Gomez hovorí, že za posledné mesiace sa z nej stala majsterka v delegovaní. „Postupne sa mi ohlásilo veľa mojich kamarátov a známych z celého sveta, ktorí chceli pomôcť – niekto poslal peniaze, iní nosia jedlo.“ Teraz napríklad zháňa pre ukrajinskú rodinu parťákov s autom, ktorí by im mohli pomôcť, keby napríklad chceli ísť na výlet alebo na dovolenku – do svojho auta sa totiž zmestia len ôsmi. Hľadá aj možnosť, ako dostať deti do letných táborov.

Ak by mali zostať na Slovensku dlhodobo, bolo by takisto treba prispôsobiť ich bývanie tak, aby tam mali väčší komfort. „Teraz sa tlačia v troch spálňach. Majú síce k dispozícii veľkorysé spoločné priestory a veľkú záhradu, ale ideálne by bolo pristavať pre nich ďalšie dve izby, aby sa tu aj v zime cítili dobre,“ hovorí Lucia.

Hoci pôvodne mala ukrajinská rodina zostať pod ich strechou len tri mesiace, dnes si Lucia ani nevie predstaviť, že by mali odísť. „Vidím v tom celom veľký zmysel. Deti sa konečne začínajú cítiť dobre a bezpečne. Najdôležitejšie je, že sa nám podarilo zaistiť, aby celá rodina zostala spolu. A nás to nestojí až tak veľa,“ hovorí Lucia. „Áno, musíme sa trochu potlačiť a občas si lezieme na nervy, ale zároveň si navzájom veľa pomáhame a inšpirujeme sa. Sadli sme si aj ako ľudia. Je to také pravé komunitné bývanie, po ktorom som vždy túžila, ale nevedela som, ako sa k tomu dostať. A teraz ho máme.“
Foto N – Vladimír Šimíček

Luciin manžel je z Kolumbie, takže na záhrade okrem slovenčiny a ruštiny bežne počuť aj španielčinu a angličtinu. „Máme tu skutočnú inklúziu,“ vraví.

Zo školy práve prichádza ďalšia várka detí. Už z diaľky kričia „Agoooj!“ a rovno bežia na trampolínu a do pieskoviska.

„Vidíte? Ich prítomnosť to tu robí lepším,“ hovorí Lucia. „Teším sa z toho, že si tu môžu v mieri variť na pieskovisku.“

Ľud, ktorý napísal štyri milióny udaní – Komentáre SME

https://komentare.sme.sk/c/22937570/lud-ktory-napisal-styri-miliony-udani.html?ref=msmw-vojna

Irina Genová je učiteľka angličtiny na športovej škole v Penze, polmiliónovom meste päťstopäťdesiat kilometrov od Moskvy. Vlastne, bola učiteľkou…

Žiaci z ôsmej bé sa dožadovali vysvetlenia, prečo zrazu nemôžu na súťaže do Európy, konkrétne do Českej republiky. Ukrajina ich nezaujíma, nikomu nič neurobili, tak prečo by ich mali nejakí európski politici trestať?

Článok pokračuje pod video reklamou

„Kým sa Rusko nenaučí správať civilizovane, bude to pokračovať,“ odpovedala im angličtinárka. Keď na ňu neveriacky pozerali, pripomenula im, že ich krajina práve bombarduje ukrajinské mestá a že ruská armáda chcela zvrhnúť prezidenta suverénneho susedného štátu.

„My predsa tieto podrobnosti nepoznáme,“ ohradili sa žiaci. Učiteľka sa rozvášni a chrlí ďalšie informácie. O okupovanom Kryme aj proruskými separatistami zostrelenom malajzijskom boeingu.

Žiaci krútia hlavami. Vraj o tom nikdy nepočuli. Irina Genová si povzdychne a z tónu jej hlasu je zrejmé, že ju trochu naštvali. Okríkne ich, aby sa nesmiali, čím nahnevá ona ich. V tej chvíli netuší, s kým má do činenia.

Deti, ktoré sú od rána do večera na počítači a vedia si nájsť hocičo, nie sú schopné pochopiť, kde žijú? Veď už majú pätnásť! Poučila ich: „V Rusku je totalita, viete?“

O totalitnom režime vraj tiež netušili. Nechápali, prečo im ich obľúbená učiteľka tvrdí, že v Rusku je každý iný ako oficiálny názor považovaný za trestný čin a stíhaný. Deti a ich rodičia žiadne „iné“ názory nemajú, tak čoho sa báť?

Nakoniec im Irina trochu ľahkovážne oznámila, že aj jej za túto „prednášku“ hrozí pätnásť rokov v trestaneckej kolónii. „Sme Severná Kórea. Sme krajina – vyvrheľ,“ uzavrie diskusiu.

Návrat stalinských čias

Deti si učiteľku nahrali na mobilný telefón. Síce nevedia, že ich krajina napadla Ukrajinu, ale moderné technológie nepriateľského Západu ovládajú dokonale. Nahrávku odniesli rovno na políciu.

Ďalší deň prišli po Irinu tajní z FSB. Pri výsluchu uznala, že urazila ruskú armádu. Hrozí jej pokuta a desať rokov väzenia.

Irina Genová nie je jedinou obeťou novej vlny udavačstva. Ľudia chodia na políciu s fotografiami ukrajinskej zástavy na okne susedov alebo s oznámením, že v trolejbuse nejaká pani žiadala odstrániť z vozidla Z, symbolizujúce ruské ťaženie na Ukrajine.

Prvé udanie súvisiace s vojnou na Ukrajine v Rusku zdokumentovali 19. marca. Vtedy neznámy udavač oznámil, že na ulici Nižného Novgorodu stojí Marija Petrovská s obrázkom muža v obleku držiaceho v zavinovačke raketu a nad ním nápis „Roď si sám“.

Od 21. marca žiadali obyvateľov rôznych ruských oblastí – začalo sa to v Kaliningrade, čoskoro sa pripojila Moskva, Altaj, Samarská či Saratovská oblasť – aby informovali úrady o falošných správach a ich šíriteľoch.

V ruskej severokaukazskej Adygejskej republike sa iniciátormi udavačského kanála na sociálnych sieťach stali samotní občania. A hneď zverejňovali celé mená, niekedy aj fotografie tých, čo šíria nepekné správy o ruskej armáde.

Podľa šéfky právneho oddelenia projektu na ochranu ľudských práv OVD-Info Alexandry Bajevovej nie je udávanie v Rusku nič nové. „Aj predtým sme vo veľkom videli takéto správanie. Čo je teraz odlišné, je rétorika, ktorá vracia Rusko do 20. či 30. rokov minulého storočia.“

Vtedy aj teraz ľudia neinformujú políciu o krádežiach a vraždách alebo že sused mláti ženu. Ale o politickom pochybení suseda. A to je veľký rozdiel. „Vidíme, že represívne praktiky tvoria nielen štátne orgány. Na tomto procese sa zúčastňujú aj obyčajní ruskí občania,“ konštatuje Bajevová.

Môj prvý udavač

Prvý človek, ktorý ma v Rusku udal, bol obyčajný Čečen. Býval na Mičurinovej ulici v štvrti Kalinina, len pár krokov od domu, ktorý sme si s priateľkami v roku 1999 za rusko-čečenskej vojny zaobstarali ako útulok pre vojnové siroty. Zdalo sa mi, že to nikomu nemôže prekážať. Lenže udavačstvo nemá logiku.

Najčastejšie je výsledkom zmesi negatívnych emócií, pomsty, komplexov, závisti a snahy zapáčiť sa vrchnosti. Hoci sú to postupy pre Kaukazanov netypické, snaživec sa našiel. Udal ma ruskej správe mesta – vraj pripravujeme siroty, čo sme našli v pivniciach a rozbombardovaných domoch, na adopciu do Izraela. Mali sme na tom kráľovsky zbohatnúť.

Z obvinenia sme sa dokázali vykrútiť. Pár stoviek dolárov presvedčilo ruských vojenských veliteľov, že kauza nestojí za ich pozornosť. Sláva ruskej korupcii!

Nechcem povedať, že udavačstvo je nejaká sovietska, respektíve ruská špecialita. Udal ma aj spolužiak na českej vysokej škole. No udávanie v ruskej podobe je takmer vedecká disciplína s obrovskou tradíciou. A častejšie ako inde je v Rusku vedené pudom sebazáchovy.

Existuje jedna poviedka. Vyšla v roku 1982 na prahu glasnosti a perestrojky. Volá sa Zóna. Zápisky dozorcu. Napísal ju Sergej Dovlatov a je v nej citát, ktorý umožní porozumieť Rusku: „Nekonečne preklíname súdruha Stalina a je jasné, že odôvodnene. Ale aj tak by som sa chcel opýtať – kto napísal tie štyri milióny udaní?“

Dovlatov aj my dnes vieme, že to boli obyčajní sovietski občania. Bdelí a zodpovední. Rovnako oddaní ideálom sovietskej ríše ako dnes milióny Rusov, ktorí píšu udania na učiteľky a farárov, keď vyslovia zakázané slovo vojna.

Čosi choré je v ruskom národe, ale v záujme spravodlivosti treba priznať, že nie je jediný, ktorý trpí nejakou úchylkou.

Aj ruské vládne denníky, dokonca s trochou hrdosti medzi riadkami, dnes píšu, že „donos“, teda udávanie, sa stalo súčasťou ruskej existencie, kariéry, niekedy aj jedinou cestou prežitia.

Dlhá udavačská tradícia

Vraj bolo rozšírené už v starej Rusi. A regulované zákonom. V prvom zborníku zákonov Kyjevskej Rusi, áno, tej, o ktorej teraz Vladimir Putin tvrdí, že je základom ruskej štátnosti a s Ukrajinou a Ukrajincami nemá nič spoločné, sa objavila pokuta za „lživé udanie“.

V 14. storočí využíval donášačstvo obyvateľstva pri správe územia vnuk Alexandra Nevského Ivan Kalita, o ktorom sa píše ako o „zberateľovi zemí ruských“. A ktorého spolu s Petrom I. považuje prezident Putin za svoj vzor.

Udavačstvo ako prejav lojality, udavačstvo ako občianska povinnosť, udavačstvo ako odpustky, udavačstvo z presvedčenia. Vrchol dosiahlo v čase boľševického teroru. Vtedy sa vžil nový termín pre donášanie – „signaliť“ – dávať signál.

Genialita vtedajšieho systému spočívala v tom, že ľudia začali donášať nielen na susedov, známych, ale aj blízkych a nakoniec najbližších. Zo strachu. Kto nedonášal, bol ohrozený. Mohli ho obviniť ako spoluvinníka vlastizrady, záškodníctva, špionáže, podrývania socialistického zriadenia.

Ľudí však nabádali, aby hlásili aj menšie prehrešky: opilstvo, smilstvo, skrátka všetko, čo by mohla moc využiť na zastrašovanie ľudu. Až sa z udávania stal hrdinský čin.

Najžiarivejším príkladom adorácie udavača je príbeh aj u nás známeho Pavlika Morozova. V roku 1932 v dedine Gerasimovka v Toboľskej gubernii niekto zavraždil bratov Pavlika a Fiodora Morozovocov.

Sovietska tlač na popud tajných služieb vyrobila z obyčajného kriminálneho prípadu legendu o chlapcovi – pionierovi, ktorý udal svoju rodinu ako kulakov, lebo pochopil, že ideály komunizmu sú dôležitejšie ako vlastní rodičia. A tak ho títo zločinní vykorisťovatelia zabili. Z udavača bol národný hrdina, aj keď všetko bolo zrejme úplne inak.

Dôsledky legendy sú však katastrofálne. Možno i Pavlik sa stal príkladom pre deti, ktoré so záznamom učiteľky Iriny Genovej bežali na políciu.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/22937570/lud-ktory-napisal-styri-miliony-udani.html?ref=msmw-vojna

Štyri medvede sa potulovali po Veľkej Rači, miesto majú v obľube turisti – SME | MY Kysuce

https://mykysuce.sme.sk/c/22937461/styri-medvede-sa-potulovali-po-velkej-raci-miesto-maju-v-oblube-turisti.html?ref=njct

„Je to podmienené tým, že aj keď sú Kysuce chránenou krajinnou oblasťou, človek sa tu môže pohybovať prakticky kadekoľvek. Medvede tým pádom nemajú svoje zóny pokoja. Všade navôkol sa ťaží drevo, na horách je veľa turistov, cykloturistov aj nespratníkov, ktorí si les mýlia so súťažnou dráhou, a zvuk štvorkoliek a motoriek sa rozlieha na kilometre. To všetko negatívne vplýva nielen na medveďa,“ hovorí Zdenek Kubala, predseda poľovníckeho združenia Javorské Oščadnica.

Tiež vysvetľuje, prečo sú medvede v dedinách pri obydliach. Ako uvádza, starý jedinec si drží svoje teritórium v ťažšie dostupných miestach. Tie mladšie si tak musia hľadať nové miesto na život.

„Na bezpečné a zdravé prežitie medveďa na našom území stačí 600 jedincov. Ale na Slovensku je ich podľa výskumu z roku 2021 takmer tritisíc. Vidia ich turisti, chodia na odpadky, poľovníci ich majú na fotopasciach, robia škody poľnohospodárom a to najzávažnejšie, pri strete s človekom dochádza k ťažkým úrazom,“ vysvetľuje poľovník.

„Keďže sa hory vo veľkom rúbu, počet medveďov stále rastie, automaticky sú teraz v oblastiach, na ktorých sa nikdy nevyskytovali. V prípade nedostatku potravy medveď prejde desiatky kilometrov, niekedy sa takto dostane do kontaktu s ľuďmi,“ ozrejmuje.

Podľa jeho slov sa medvede vyhýbajú stretnutiu s ľuďmi, ak ich začujú na diaľku.

„Tieto šelmy sú prirodzenými likvidátormi odpadkov a tiel mŕtvych zvierat, veľmi ľahko si zapamätajú miesto, na ktorom našli nejaké odpadky alebo zvyšky jedla. Dokonca je prezentovaný názor, že vinu na tom, že medvede sú blízko obcí, nesú ich starostovia, pretože nemajú dostatočné verejné osvetlenie či kamerový systém a kontajnerové stojiská sú slabo zabezpečené,“ dopĺňa Zdenek Kubala a krúti hlavou aj nad názormi prezentovanými predstaviteľmi Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky.

Kubala tiež apeluje na kompetentných a hovorí, že usmrtenie medveďa za prítomnosti veterinára injekciou a jeho odhodenie do kafilérie, ako to robí teraz eutanázna skupina, nepovažuje za humánne a treba sa riadiť zdravým rozumom.

„Oveľa dôstojnejšie a múdrejšie je odlovenie medveďa poľovníkom na základe vydanej povolenky podľa kvót, ako v ostatných európskych štátoch. Nie je to ani finančná záťaž pre daňových poplatníkov, je to etické. Využije sa aj mäso a koža zostáva na dlhoročnú pamiatku aj ako spomienka, že taká vzácna šelma tu stále žije. Používať na reguláciu stavov medveďa, ktorý sa v rámci plachosti presúva do miest a dedín, profesionálne zásahové komando, ktoré medvede uspí a usmrtí injekciou, je scestné. Medveď je hrdý tvor a takáto regulácia je neúctou k nemu aj k prírode. Je samozrejmé, že tento druh treba zachovať aj pre ďalšie generácie, ale tieto počty sú neúnosné,“ uvádza predseda združenia.

Ako dodáva na záver, združenia platia príspevky Slovenskému poľovníckemu zväzu aj komore. Keby bol povolený kontrolovaný odstrel, poľovné spoločnosti majú z čoho zaplatiť revíry, liečivá pre zver aj ďalšie poplatky.

„Dve tretiny poľovníkov nie sú poľovníkmi kvôli loveniu, mäsu. Je to vzťah k prírode, k zvieratám, ktorý ich pri tom drží. Poľovníctvo je hlavne oddych, relax, pomoc prírode,“ dodáva na záver Kubala.

Čítajte viac: https://mykysuce.sme.sk/c/22937461/styri-medvede-sa-potulovali-po-velkej-raci-miesto-maju-v-oblube-turisti.html?ref=njct

Rodičia odišli z osady, on je dnes starostom. „Predsudky boli aj sú, no taký je život,“ vraví Viliam Rigo – ahojmama.sk

https://ahojmama.pravda.sk/clanky/rodicia-odisli-z-osady-on-je-dnes-starostom-/13711-clanok.html

Rodičia odišli z osady, on je dnes starostom. „Predsudky boli aj sú, no taký je život,“ vraví Viliam Rigo

Patricia Poprocká, 11. decembra 2020 o 05:08

Z diaľky jeho život pripomína americký sen: Rodičia odišli z rómskej osady, aby ich deti dostali šancu na lepší život. Viliam Rigo ju využil. Už 10 rokov je starostom obce Veľký Grob, prezidentom Slovenskej asociácie naturálnej kulturistiky a najmä človekom, ktorého priatelia majú radi a ostatní rešpektujú. Nič však nie je ružové, ako sa zdá. V živote musel zniesť kadečo, práve pre svoj pôvod. „Nebojím sa ustúpiť. Viem, čo viem, a ak ty to vieš lepšie, nebudem ti stáť v ceste,“ vraví svoje krédo otec štyroch detí.

Nech ti nohy stoja pevne na zemi a hlava nech ti lieta, spomína si Viliam Rigo na rady svojho otca.

Foto: PRAVDA, Ľuboš Pilc

Z prisťahovalca do obce za jej starostu – to nedokáže hocikto. Ako sa vám podarilo získať si podporu ľudí?
Nikdy som ľudí nevolal, skôr naopak, prichádzali oni ku mne. Z niečoho malého vždy začalo niečo väčšie a väčšie, a potom sa to takto vykryštalizovalo. Ani čo sa týka funkcie starostu, nechodil som od domu k domu, že ja chcem byť starosta, skôr naopak, ľudia ma k tomu tlačili.

Čím ste si ich získali?
Asi vo mne videli progres, ktorý môžem dedine priniesť. Mal som tu krčmu, obchod, trafiku, posilňovňu, trénoval som chlapcov na naturálne kulturistické súťaže, organizoval rôzne akcie, takže ma poznali a vedeli, ako pracujem.

Ste Róm, stretávali ste sa aj s predsudkami pre svoj pôvod?
Samozrejme. Vždy to tam bolo a aj je. Sú ľudia, ktorí to dávajú najavo, a tí, ktorí nedávajú, no tí sú niekedy ešte zákernejší. Ak sa niekto vyjadrí otvorene, človek aspoň hneď vie, na čom je. No tí druhí to hrajú, niekedy aj dlhý čas, a na konci je to potom veľmi nepríjemné.

Nikdy som nezažil to, že by ma niekto nechcel zobrať medzi seba, to nie. Skôr by som povedal, že keď som sa niekde objavil ako nový, najprv som cítil odstup, neskôr si ma obľúbili. Veľa ľudí mi povedalo: „Keď som ťa prvýkrát videl, nemusel som ťa, no mýlil som sa.“ Neviem prečo, ale akosi priťahujem ľudí, chcú sa ku mne pridať, vidia vo mne, že ich môžem niekam vyššie posunúť, pomôcť im, alebo sa cítia so mnou dobre. Ale zas časom, keď som s niekým spolupracoval a nerobil to, čo on chcel, tak mi to dal tvrdo pocítiť. Dovtedy mi kládol kolená pod nohy, kým som neodišiel. To sa mi stalo viackrát.

Nebojovali ste v takých prípadoch?
Nie som z tých, ktorí sa budú drať dopredu za každú cenu. Radšej ustúpim. Ak mi niekto povie nie, rešpektujem to.

K čomu vás viedli rodičia?
Spomeniem si na otcove slová: Nebuď namyslený, nerob zo seba frajera, nech ti nohy stoja pevne na zemi a hlava nech ti lieta. Nikto ti nič zadarmo nedá, tobôž preto, že si to ty, že sme to my. Natvrdo povedané: Keď gádžo hodí raz do miešačky, ty musíš hodiť dvakrát, aby si mal tú istú výplatu.

Aké bolo vaše detstvo?
Každého z nás chceli mať rodičia vyštudovaného, mama i otec mali za socializmu dve roboty – popri hlavnej aj druhú. Času na nás mali málo. Keď sme s mamkou potrebovali hovoriť, museli sme ju navštíviť v krčme, kde pracovala. Otec robil v poľnohospodárstve, v zime zas údržbárske práce v Zdroji. Jediné spoločné rodinné sedenie sme mali na Vianoce. Narodeninové oslavy boli za pochodu. „Všetko najlepšie!“ a išlo sa za povinnosťami. Detstvo bolo o tom, že rodičia sa starali, aby sme mali všetko, čo potrebujeme a mohli v pohode vyštudovať. A zakaždým sme počúvali: „Dobre si rozmysli, s kým sa budeš kamarátiť, lebo raz sa dopočujem, že si niečo vyviedol, tak si ma nepraj!“ Stačilo verbálne pohroziť, a my sme poslúchali.

Mali ste už v mladosti jasné, čo chcete robiť, resp. čo nechcete?
Nikdy som nešiel cielene za niečím, že toto chcem. Jediný sen som mal, že chcem raz mať kamión, opravovať si ho a jazdiť s ním po Európe. Ten sa mi aj splnil. Ostatné, čo je, prišlo potom samé.

Takže nič cielené…
Nie. Po škole som sa zamestnal v Štátnych majetkoch v Sládkovičove, potom pred nástupom na vojenčinu som robil na priehrade v Gabčíkove, kam som sa po nej aj vrátil. Neskôr som už prišiel do Veľkého Grobu – tiež som začal robiť na družstve, neskôr po revolúcii som začal podnikať. A potom komunálna politika. Tiež to teda prišlo v podstate samé.

Prečo práve Veľký Grob?
No lebo v Grobe bola najkrajšia žena, ktorú do dnešného dňa milujem! (Smiech.) Práve dnes máme 37. výročie svadby. (3. decembra, v deň konania rozhovoru, pozn. red.)

Ako vás tu prijali?
Nebolo to vôbec príjemné. V práci bolo dusno, chodil som tam so stiahnutým žalúdkom. Ale nebolo to prvý raz. Pamätám si jedného majstra ešte zo študentských čias, ktorý hovorieval: Keby ten Hitler žil o niečo dlhšie, takých k…tov by som tu nemusel mať… Vyvršoval sa na mne. Vravieval som, že máme dva typy ľudí: človek Musíš a človek Mohol by si. Ja som bol vždy ten Musíš. Čo druhým bolo prepáčené, mne nie.

Čiže v zmysle slov vášho otca, že keď biely hodí raz do miešačky, ty musíš dvakrát?
Áno. Ale nebral som to tak, že prečo akurát ja? Bral som to ako fakt – to je bežný život. Nie som typ, ktorý by sa vnucoval. Keď mi nadriadený povedal, že niečo treba spraviť tak a tak, a ja som vedel, že sa to dá spraviť aj jednoduchšie a lepšie, nevysvetľoval som mu to. Ostal som ticho a odovzdal mu hotovú prácu bez toho, aby som mu vysvetľoval, ako som ju urobil. Nech sa páči, tu je výsledok. No a po revolúcii som začal podnikať s kamarátom.

V čom?
Mal Aviu, tak sme začali rozvážať malinovky. Potom sme kúpili kamión, čím som si splnil sen. Hovoril som, že som nebol vo Fínsku a Albánsku, inak snáď v každej európskej krajine. To nebola robota, to sme jazdili… Potom zas prišiel zlom. Firmu sme rozšírili, prišli problémy a opäť aj osobné nezhody, keď som cez otvorené dvere kancelárie počul, ako sa na mňa kolega s ďalším dohaduje v štýle: „Tak ho budeme kontrolovať cez telefóny, tlačiť naňho, prípadne mu znížime plat a odíde aj sám.“ Ani som do tej kancelárie nedošiel, hneď na druhý deň som dal výpoveď. Dodnes sa ma neopýtali, prečo. Ale nevadí. Keď vidím, že som niekomu na obtiaž, uľahčím mu to.

Kde tkvejú podľa vás predsudky voči Rómom?
Na túto tému som sa rozprával s veľmi veľa ľuďmi. Určite je to v histórii – odjakživa boli Cigáni odsudzovaní, keďže boli iní. Spomeniem príkaz z čias Márie Terézie: Keď uvidíte Cigána kradnúť, priklincujte ho uchom o drevený kôl. A keď stáročia toto ľudia počúvajú, nie je cesta späť. Vždy to tu bude. Napríklad v tomto článku Pravdy je to obšírnejšie – Mária Terézia prikázala Rómom sedliačiť.

Ale sú Rómovia, ktorí sa začlenia do života väčšiny a ničím sa neodlišujú…
Tak ako medzi bielymi, aj medzi Cigánmi sú rozdiely, kto ako žije. Medzi nami sú tiež lekári, inžinieri… Ale nie je to o tom, že chceme dokázať, že sme iní. Vybrali sme si skrátka taký spôsob života. S tým, že keby sme ostali tam, v osade, stiahne nás to dolu, nebudeme sa vedieť posunúť dopredu. Môj otec to povedal, keď v roku 1959 odchádzal z osady a opúšťal blízkych, ktorých miloval: „Idem preč, do bytovky, lebo vás, deti, by som okradol o všetko. Chcem vás viesť inou cestou, ale keby som tu ostal, z toho, čo by ste mali dostať, vám ukrojím.“ Navyše, či je to Cigán alebo biely, je dôležité, s kým sa v mladosti kamaráti, lebo si to prenáša aj do dospelosti. Rovnako ako všetko, čo zažije v detstve, v rodine, medzi priateľmi. O tom to je.

Čím to je, že vaši rodičia dokázali z osady odísť, väčšina Rómov však rezignuje?
Moji rodičia pochopili, že tadeto cesta nevedie. Mali svoje ideály a nechceli, aby sme zažili to, čo oni. Mali svoj sen o inom živote. Mnohí ho majú tiež, no nevedia spraviť ten správny krok a pri prvom nezdare sa vrátia tam, kde boli.

Ako reagujete na nezdary Vy?
Potrápim sa, aj sa poľutujem, no idem ďalej. Je tu tá zodpovednosť, že mám rodinu, a keď bude treba kydať hnoj, budem kydať hnoj, aby rodina dostala všetko, čo potrebuje.

Necítite sa trocha osamelo – nepatríte celkom ani medzi bielych ani medzi Cigánov…?
Súhlasím. Nepatrím ani sem, ani tam. Ale naučil som sa, že nebojujem s nikým. Viem, čo viem, a ak ty to vieš lepšie, nebudem ti stáť v ceste. Keď som tuto v obci pred rokmi otváral krčmu, tak som nerobil nikomu konkurenciu. Nebolo tu nič, tak som sa chytil príležitosti. Chcel som podnikať, zarobiť pre svoju rodinu a vychádzal v ústrety ľuďom. Počúvali sme ich, čo potrebujú. „Počuj, rýchlo mi daj pivo, borovičku, utekám na autobus, lebo tu v obchode nie je eidam, treska, niva…“ Tak sme teda otvorili lahôdky. Neskôr novinový stánok, čo bola akurát práca pre moju manželku na materskej. Ak ľudia chceli zápalky z Čiech, mali ich z Čiech. Netrval som na tom, aby boli zo Slovenska. Chceli obecnú zabíjačku, spravili sme zabíjačku. Chceli country, mali country. Nikdy som nehovoril, ako sa to nedá, skôr som hľadal cesty, ako sa to dá.
Vaša manželka nie je Rómka, mala problémy uhájiť si vzťah s Vami pred okolím?
Panebože! Tá si vypočula od kadekoho! „On je z osady, majú tam aj okná? A plechy na streche?“ A kadečo iné. Bola dosť pod tlakom. Ešte aj dnes si hryzie do jazyka, keď počúva kadejaké rasistické a xenofóbne narážky.

Máte spolu štyri deti, ako ste si delili starostlivosť?
V tomto som nasledoval model mojich rodičov. Čiže som nevedel, kedy mi vyrastajú deti. Stále som bol v robote. Keď som nebol na cestách, tak som bol v domácom podnikaní 16-18 hodín na nohách. Sám dnes nechápem toto obdobie. Ráno o pol piatej som vstal, o piatej otvoril trafiku. O ôsmej ma tam vymenila manželka, ja som išiel otvoriť krčmu. Počkal som do desiatej, kým prišli zamestnanci. Spísal som, aký tovar treba, nakúpil, čo bolo treba, prípadne som porobil niečo doma. Popoludní som išiel do posilňovne na svoj tréning, pripravoval pretekárov, venoval sa klientom. O siedmej-pol ôsmej som išiel zas do krčmy, lebo zamestnanec končil, a bol som tam do jedenástej, prípadne do polnoci. Každý deň, soboty, nedele. Trvalo to štyri alebo päť rokov. Bol som ale šťastný, že to môžem robiť. Nič lepšieho som neočakával, zmierený s tým, že toto je môj život. Ľudia chodili, tovar sa točil… Keby to fungovalo, nemal by som dôvod to opustiť. Ale ako prišli na trh veľké obchodné siete, chradlo to. Raz vo februári som dal zamestnancom výplatu, odviedol dane, zaplatil elektrinu, prenájom a mojej rodine ostalo tisíc korún. To už nebolo podnikanie.

Čiže starostlivosť o deti bola celá na vašej manželke.
Na sto percent. Eva vychovala všetky naše štyri deti, ja som bol ten, kto doniesol domov peniaze a raz za čas sme išli na nejaký spoločný výlet. Najčastejšie na kulturistické súťaže. Najmladšia Evička mala rok, keď chodila s nami po súťažiach. To boli naše dovolenky, náš relax.

Ako sa podpísalo málo tráveného času na vzťahu s deťmi? Cítite deficit?
Rozumieme si. Aj teraz, ako sú staršie. Samozrejme, dostalo sa mi už od nich, že mám zastarané myšlienky a podobne (úsmev), ale deti ma sprevádzajú po medzinárodných podujatiach a sú mi oporou. Keďže neovládam angličtinu, tlmočia mi, občas aj poradia, čo a ako povedať.

Čím ste sa pri výchove detí riadili?
Vždy som im hovoril: Neopičte sa po druhých, buďte svoji. Vy buďte tým vzorom, nenaleťte niekomu na lacný imidž.

Vzali si to za svoje?
Mám radosť, keď dnes vidím, ako mi syn s nevestou pomáhajú v dedine. Venujú sa malým deťom, syn trénuje futbal, nevesta má veľa nápadov na rôzne obecné akcie pre deti, ako Rozprávkový les, Pirátsky ostrov, či Na kolesách po Grobe.

Mali deti problém s tým, že sú spolovice Rómovia?
Ani nie. Myslím, že nie.

Čím je pre vás rodina?
Všetkým. Najradšej by som bol, keby sme boli dennodenne všetci pokope, resp. aby som ich mal nablízku. Najstaršia dcéra má dom u nás vo dvore, v obci býva aj syn s rodinou, mladšia dcéra je teraz doma, no tá to berie ako za trest. Študuje na vysokej škole v Olomouci, ale ťahá ju to do sveta, no teraz pre koronu sa nič nedá. No a najmladšia bude tento rok maturovať.

Ako to všetko stíhate? Starostovanie, šport, rodinu…?
Každý má v tom súkolesí svoju úlohu, a ak si každý vykonáva svoj diel práce, potom to funguje. Nehovorím nikomu, ako má čo spraviť, chcem len pozitívny výsledok.

Šestnásť rokov sa odhodlávala odísť od muža tyrana. A potom musela so štyrmi deťmi začínať odznova

https://dennikn.sk/2885586/sestnast-rokov-sa-odhodlavala-odist-od-muza-tyrana-a-potom-musela-so-styrmi-detmi-zacinat-odznova/?ref=tit

„Ocko prisahal, že už je iný, že mu chýbame a že si uvedomil úplne každú jednu chybu. O pol roka mamu zase bil. Pamätám si každý úder, z niektorých mi v pamäti utkveli aj presné dátumy,” hovorí bolestivo, ale už pokojne Majo.

Keď odišli k Michaelinej mame druhý raz, tá sa im snažila čo najviac pomáhať. No v dome bolo veľa ľudí a jej starej mame prírastky v domácnosti prekážali. Po konfliktoch ich nakoniec vyhnala.

„Hľadali sme si vlastné bývanie, ale naozaj nikto nechcel prijať ženu so štyrmi deťmi a ešte aj rómskeho pôvodu.“ Michaela nakoniec našla byt v Michalovciach. Depozit 1000 eur jej pomohli uhradiť starosta obce a kantorka, u ktorej Majo hrával v kostole na organe. Peniaze im potom vrátila.

Veliteľ slovenských špeciálov: Našou úlohou nie je zničiť tank, ale eliminovať veliteľa 30 tankov

https://dennikn.sk/2851593/velitel-slovenskych-specialov-nasou-ulohou-nie-je-znicit-tank-ale-eliminovat-velitela-30-tankov/?ref=tit1

Keď sme pri ruskej armáde: na začiatku invázie sa spoliehali na špeciálne sily, pomocou nich sa snažili dobyť letisko Hostomeľ, ktoré malo byť kľúčové pre útok na Kyjiv. Prečo neuspeli?

Na Hostomeľ poslali Rusi najprv svojich špeciálov vo vrtuľníkoch. Ich úlohou bolo zabezpečiť letisko, aby naň mohli pristávať veľké dopravné lietadlá, ktoré tam následne prepravia ďalšiu techniku – či už kolesovú, alebo pásovú – a ďalšie zbraňové systémy. No a v neposlednom rade prepravia aj posilové jednotky, teda živú silu. Tie mali pomôcť toto letisko ovládnuť a udržať, aby tam mohli pristávať ďalšie a ďalšie lietadlá so stále väčším množstvom techniky a živej sily, ktorá mala umožniť Rusom obsadzovať stále väčší a väčší priestor okolo.

Prečo to nevyšlo?

V prvom rade nepočítali s účinnou protivzdušnou obranou ukrajinskej armády, že bude až taká presná a efektívna. A nepočítali s tým, že pozemné jednotky, ktoré bránili letisko, budú klásť taký účinný odpor. Napriek tomu bol ruský výsadok čiastočne úspešný a Rusom sa podarilo dočasne letisko obsadiť. Nemohli však realizovať ďalšiu fázu operácie na letisku, a to z dôvodu, že ukrajinské sily zničili pristávaciu dráhu a tým znemožnili akékoľvek použitie letiska.

Následne boli ruské sily ničené účinnou paľbou ukrajinských delostreleckých prostriedkov. Výsledok organizovanej a účinnej obrany letiska tak bol narušený a nepodarilo sa im následne uskutočniť ani ďalšie fázy, o ktorých som hovoril. Z toho dôvodu pohoreli a z Hostomeľa museli v podstate utekať. Následne sa pokúsili letisko znovu dobyť a znovu zlyhali. Boje o toto letisko prebiehali niekoľko dní, než to Rusi definitívne vzdali.

Čo ďalšie vás pri sledovaní bojov na Ukrajine zaujalo?

Vojna na Ukrajine je veľkým šokom v tom, ako sme vnímali ruskú armádu. Ovplyvnení ich propagandou sme verili, že ruské sily sú na úplne inej úrovni. Ja osobne som napríklad očakával zásadné „jointové“ operácie. Teda spoločné operácie, pri ktorých sa koordinujú pozemné sily, vzdušné sily, námorné sily, prípadne dokonca aj kozmické sily.

A to sa nedeje?

Ak sme videli nejakú koordináciu na ruskej strane, tak možno koordináciu delostrelectva a pozemných síl, čo je však stále len jeden element. Áno, bola vykonaná už spomínaná výsadková operácia na letisko Hostomeľ, ktorá je príkladom spoločnej „jointovej“ operácie, no skončila sa neúspechom. Takže napokon v celom tom ťažení skončili Rusi len pri delostreleckej príprave, ktorá je spojená s doslova pochabým, šialeným ničením civilných budov a pri pozemnom manévri. Pritom ani ten pozemný manéver nie je zvládnutý.

Naopak, čo robí Ukrajina dobre? 

Ukrajina nasadzuje malé elementy, malé jednotky s protitankovými zbraňami, ktoré sú schopné ničiť obrnenú techniku na dva až štyri kilometre v kombinácii s bojovými dronmi. Tým dokáže Rusom narúšať ich manéver. Rusi prídu o tank, a pokiaľ aj posádka prežije, tak potom vojaci pobehujú ako splašené zajace po lese. Pre velenie je potom zložité držať bojovú zostavu. Ukrajinci sú efektívni, pretože sú malí, roztrúsení a neoperujú vo veľkých celkoch, na ktoré by bolo možné viesť cielené útoky.

Keby Rusi zvládli tie kombinované operácie, dokázali by si s ukrajinskou armádou poradiť?

Určite som čakal, že ruské pozemné sily budú mať zo vzduchu, prípadne z mora účinnejšiu podporu. A zároveň, že budú schopní vykonávať elektronický boj, teda intenzívnejšie rušenie, než vidíme. Používanie prostriedkov elektronického boja je síce ruskou prioritou a darí sa im pri kontakte s ukrajinskými jednotkami pri bojoch v línií kontaktu, no nie plošne na zvyšnom území Ukrajiny.

Ak by boli schopní implementovať všetky alebo väčšinu prostriedkov, o ktorých hovoríme, do vykonávania operácie, tak by asi nedali Ukrajincom šancu. To sa nestalo.

Ďalšou vecou, ktorú by som chcel v tejto súvislosti zdôrazniť, sú tie ich niektoré rádiostanice, ktoré dokážu zachytiť dokonca aj rádioamatéri na Slovensku. Ruské rádiostanice mali vyzerať úplne inak. A ja môžem len špekulovať, či je to v dôsledku korupcie, ktorou je poznačená ruská armáda. O tom sa však už veľa popísalo.

Účastníčka nehody vlakov: Náraz bol silný a hlučný. Niektorí kričali, že ich niečo bolí – SME | MY Turiec

https://myturiec.sme.sk/c/22930802/ucastnicka-nehody-vlakov-naraz-bol-silny-a-hlucny-niektori-kricali-ze-ich-nieco-boli.html

VRÚTKY. Devätnásťročná Lucia Pokrievková cestovala v piatok zo Žiliny do Vrútok osobným vlakom, keď z ničoho nič vlak za tunelmi zastal.

Článok pokračuje pod video reklamou

„Chvíľu sme čakali, netrvalo dlho, prišla vlakvedúca a vysvetlila nám, že stojíme kvôli poruche mašiny. Ubezpečila nás, že rušňovodiči sa to snažia opraviť. Neskôr prišla znova a povedala, že musíme počkať na druhý rušeň, ktorý nás má prísť z Vrútok odtiahnuť,“ opisuje Lucia chvíle pred nehodou.

Ľudia boli zranení, no paniku nerobili

Pokračuje, že ďalej stáli asi polhodinu na mieste. Okolo pol siedmej prišiel prudký a silný náraz, keď do vlaku, v ktorom Lucia sedela, narazil rušeň.
„Nikto to samozrejme nečakal, na to sa ani nedalo nijak pripraviť. Ľudí povyhadzovalo zo sedadiel do uličiek alebo do sedačiek vedľa nich, jedna pani prerazila hlavou plastovú časť sedačky pred ňou a mala zranený nos. Ja som sa pozbierala zo zeme, zdvihla som si telefón, ktorý mi vyrazilo z ruky a išla som hneď pomáhať ostatným,“ hovorí.

Spolucestujúci sa najviac sťažovali na poudierané hrudníky, bruchá a dorezané nohy.

„Nič také hrozné sa vo vnútri vlaku nedialo, dokonca som bola prekvapená, že nikto z cestujúcich nemal žiadny hysterický šok. Nikto nerobil paniku, iba jedna pani bola trochu vystrašená, ale v podstate bol pokoj a ticho. Myslím si, že tomu pomohol aj fakt, že sme tam boli hneď dvaja zdravotníci a situácia sa hneď začala riešiť,“ opisuje atmosféru vo vlaku Lucia.

Spolu s druhým zdravotníkom, mladým mužom, chodili po vlaku a pýtali sa ľudí, či sú v poriadku.

„Pasažierom s udretým hrudníkom a bruchom sme nemali veľmi ako pomôcť, keďže nevidíme, čo majú vo vnútri. Ale chodili sme ich kontrolovať, či sa im stav nezhoršuje a pýtali sme sa, ako sa cítia, keby mali náhodou nejaké vnútorné krvácanie,“ hovorí.

Cestujúci, ktorí mali vonkajšie zranenia a krvácali, si navzájom podávali vreckovky a skoro každý, kto mal reznú ranu, si ju sám prikryl vreckovkou. Aj tých chodili mladí zdravotníci kontrolovať.

„Nevedela som prísť na to, na čom sa porezali, lebo okná neboli rozbité. Ale myslím si, že to bolo o kovové pánty, v ktorých boli zasadené smetné koše pod stolíkmi. Tie pri náraze povyrážalo a železo zostalo odokryté. Jedna pani si porezala nohy aj o železo pod sedačkami oproti nej,“ opisuje.
Prioritou bol rušňovodič

Podľa Lucie Pokrievkovej nastal medzi pasažiermi len prvotný šok z hlučného nárazu, keď niektorí kričali, že ich niečo bolí. Po chvíli začali telefonovať domov, ostatní len ticho sedeli a čakali. Na palube osobného vlaku bolo aj asi dvojročné dieťa.

„Ten chalan zdravotník zostal pri jednej pani, ja som šla ďalej až som vyšla von za rušňovodičmi z nášho vlaku. Tí medzitým vystúpili, jednému sa nič nestalo, ale druhý mal vykĺbené rameno. Potom sme sa už spoločne išli pozrieť za rušňovodičmi z rušňa. Tiež tam boli dvaja, jeden mladší a druhý starší,“ Lucia pokračuje, že starší rušňovodič bol pre nich prioritou.

„Ten mladý bol relatívne v poriadku, prechádzal sa po kabíne rušňa, mal síce rozbitú hlavu, ale reagoval. Starší pán bol na tom najhoršie zo všetkých, ktorých som videla, musela som sa mu prihovárať, aby sa prebral a keď sa pohol a niečo zamrmľal, kázala som mu ležať a nehýbať sa,“ pokračuje Lucia.

Pri zranenom rušňovodičovi zostal druhý mladý zdravotník, Lucia sa vrátila do vlaku a hľadala troch silnejších chlapov, aby išli naňho dávať pozor.

„Bez problémov sa našli traja chlapi, ktorí stáli pri dverách mašiny a dávali pozor, aby nevypadol z rušňa,“ vysvetľuje.

Medzitým sa zistilo, že z rušňa, ktorý do osobného vlaku narazil, niečo vyteká.

„Rýchlo sa zisťovalo, či je to voda alebo nafta, aby sme vedeli, čo ďalej, ale našťastie to bola voda. Potom už prišli záchranári, neviem ako dlho to trvalo, zdalo sa mi to ako polhodina alebo 45 minút, ale určite to bolo skôr,“ uvažuje Lucia.

Záchranári ihneď zamierili k zranenému rušňovodičovi. Rozdelili sa a jedna záchranárka išla s ňou do vlaku.

Dôležité bolo zachovať pokoj

„Hovorila som jej, kto má aké zranenie. Nakoniec som ešte dostala od záchranárov obväzový materiál a ošetrovala som cestujúcim rezné rany na nohách. Oni si potom pacientov triedili, dávali im reflexné pásky s číslami aj štítky, aby v tom bol väčší prehľad. Nás, čo sme mali len odreniny a nepotrebovali sme odvoz do nemocnice, posadili do autobusu, ktorý nás odviezol na vlakovú stanicu vo Vrútkach,“ vysvetľuje Lucia.

Keď sa na tento zážitok pozerá spätne, spomína si, že v tej chvíli jej vôbec nenapadlo ísť sa pozrieť do prednej kabíny osobného vlaku, či je tam lekárnička.

„Išlo len o to zachovať si chladnú hlavu a rýchlo riešiť, kto má aké zranenie, čo robiť ďalej a zachovať pokoj medzi cestujúcimi, kým prídu záchranári. Ten druhý zdravotník mal pri sebe dvoje rukavice a jedny mi dal. Vôbec neviem, kto to je, prvý raz som ho zbadala, keď som prechádzala vlak. Jedna pani volala doktora a on pri nej už čupel, napriek tomu, že sám mal ľahké zranenia. Mal trochu rozbitý nos a obočie,“ hovorí Lucia, ktorá tiež utrpela odreniny.

„Ja mám odreté a omodrinované pravé predlaktie, lebo som si ním zblokovala náraz do stolíku, aby mi netrafil brucho a celé rebrá. Na ľavej strane rebier mám trochu modrinu,“ hovorí.
Namiesto oslavy maturít zdravotnícka prax

Lucia Pokrievková akurát deň pred nehodou úspešne zmaturovala na Strednej zdravotníckej škole v Žiline.

„Mala som ísť na oslavu maturít, no namiesto toho som hneď po skúškach zažila život zdravotníka v praxi. Je to zaujímavé, ako človeku v takejto krízovej situácii vypne mozog, prestane vnímať samého seba a ide hneď pomáhať druhým. Ale bolo milé, keď som stála medzi zranenými, ako sa ma ľudia pýtali, či som v poriadku a či som sa dala skontrolovať. Zaujímali sa, aký som zdravotník a gratulovali mi k maturite,“ dodáva Lucia.

Sama si nevie predstaviť, ako situácia mohla skončiť, keby tam spolu s druhým zdravotníkom neboli.

„Bolo to naozaj šťastie v nešťastí, že pri takejto nehode nikto neprišiel o život. Nikto nevie, čo sa mohlo stať s tým rušňovodičom, možno by sa po chvíli prebral, dostal by šok a odišiel by. To sa často stáva pri nehodách, že ľuďom akoby prepne, nič necítia, hoci krvácajú, myslia si, že sú v poriadku a odídu. Ľahko však môžu vykrvácať,“ upozorňuje Lucia.

Nakoniec sa s niektorými spolucestujúcimi stretla ešte na úrazovke v nemocnici, kde sa aj sama bola dať vyšetriť.

„Neskôr, keď mi došlo, čo všetko sa vlastne stalo, bola som rada, že môžem ísť domov,“ uzatvára čerstvá zdravotníčka Lucia Pokrievková.

Plánuje mestá pre deti: Veľa detských ihrísk nie je dobré znamenie

https://dennikn.sk/2875317/aj-deti-v-meste-chcu-pobehovat-bez-strachu-a-hrat-sa-bez-dozoru-rodicov-najvacsi-problem-su-pre-ne-auta

Pre deti je dobré, keď je štvrť kompaktná a všetko je blízko. Na predmestiach s rodinnými domami je zvyčajne problém s tým, že všetko je ďaleko a rodiny sa potrebujú prepravovať autom. Kľúčové vo Vaubane je, že tam takmer vôbec nepremávajú autá. Len veľmi málo miestnych potrebuje vlastniť auto, štvrť má veľmi dobré električkové spojenie s mestom. Tí, ktorí autá vlastnia, musia zaparkovať na okraji štvrte v jednom z troch veľkých parkovacích domov. Je to veľmi živá štvrť, kde je človek na prvom mieste. Je veľmi príjemné prechádzať sa tam.

Keď ste dizajnovali ideálnu štvrť pre deti na základe Vaubanu, načrtli ste tam aj špeciálnu zónu pre tínedžerov. Pamätám si, že tínedžeri v meste v podstate nevedia, čo robiť – ihriská sú pre malé deti, ale ešte nemajú peniaze na to, aby išli do kaviarní. Aký priestor potrebujú?

Tínedžeri sa chcú v prvom rade stretávať s rovesníkmi, sociálna potreba je v tom veku najväčšia. V mnohých mestách to však majú ťažké – sú okrikovaní, že robia hluk, vystrájajú, vyháňa ich polícia. Ale zaslúžia si miesto, kde sa môžu stretávať, ako aj my ostatní. A nie je to ani také ťažké – ak sa opýtate miestnych tínedžerov, veľmi presne vám povedia, čo by potrebovali. Problém máme s tínedžerkami, ktoré v mestách takmer vôbec nevidieť.

Prečo?

Sčasti preto, že pre ne nevyčleňujeme žiadny priestor. Keď premýšľame nad miestom pre tínedžerov, zvyčajne je to pre chlapcov – futbalové ihrisko, basketbalový kôš, skatepark. Sú to dobré miesta, ale zvyčajne tam vidíme iba chlapcov. Dievčatá hľadajú iné veci.

Aké?

Tínedžerky majú napríklad veľmi rady hojdačky. Najmä spoločné hojdačky, kde sa môžu rozprávať a stretnúť. Okolo nich potrebujú iba voľný priestor, skoro ako pódium, kde sa môžu tvoriť skupiny tínedžerov, rozprávať sa, navzájom sa pozorovať a preskupovať. Priestor pre tínedžerov sa príliš nelíši od detských ihrísk okrem toho, že potrebujú oveľa väčší dôraz na sociálnu funkciu.

Mimoriadny pohľad z Moskvy: Rusko má peniaze na vojnu na dva až tri roky, tvrdí popredná ekonómka

Žije v Moskve, prednáša na Moskovskej štátnej univerzite M. V. Lomonosovova. Je súčasťou režimu Vladimira Putina, hovorí však otvorene, emigrovať nechce, prestať však hovoriť, čo si myslí, takisto nie.

Natalija Vasilijevna Zubarevičová je mimoriadnym zjavením na ruskej intelektuálnej scéne. Nielen pre svoje odborné znalosti, ale aj preto, že zostáva v Rusku a poskytla neobyčajne otvorený rozhovor médiu z krajiny zaradenej na zoznam ruských nepriateľov.

Na čo sme sa okrem iného pýtali:

  • čo sa stane, keď Rusko stratí európsky trh s plynom a ropou,
  • v akých autách budú jazdiť Rusi,
  • kde sa vzala povestná ruská trpezlivosť,
  • ako sa rozpadá impérium.

Tento týždeň zastavilo Rusko dodávky plynu do Holandska a do Dánska. Predtým prestal plyn prúdiť do Bulharska, Poľska, Fínska… Čiastočne i do Nemecka. Ide o gestá, ktoré majú skôr politický význam, alebo také kroky skutočne citeľne a rýchlo zasiahnu ruskú ekonomiku?

Nie sú to len gestá. Tieto krajiny odmietli platiť Rusku za plyn v rubľoch. Gazprom tak zatiaľ prichádza približne o 15 percent zo všetkých dodávok do EÚ. Pätnásť percent nie je tak málo, ale takisto to nie je pre Gazprom smrteľné. Ostatné dodávky zatiaľ pokračujú.

Až na výnimky sa ruským podmienkam zatiaľ vzopreli krajiny, na ktorých trhu ruský plyn nemá zásadný podiel, alebo našli alternatívu k ruskej surovine.

Taliansko bude za plyn platiť v rubľoch, mnohé nemecké spoločnosti rovnako (v stredu Rusko zastavilo dodávky spoločnosti Shell Energy Europe Limited v Nemecku, takisto pre odmietnutie platieb v rubľoch – pozn. red.).

Hovoríte, že toto ruskou ekonomikou neotrasie. No značná časť Európy sa snaží v budúcnosti celkom zastaviť nákup energetických surovín z Ruska. Čo by nasledovalo, pokiaľ by sa európsky energetický trh pre Rusko skutočne úplne uzavrel?

Po prvé sa to stopercentne stane. Politické rozhodnutia už boli prijaté. Otázkou iba je, ako rýchlo sa dokážete zriecť najskôr našej ropy a nakoniec aj plynu.

Na plyne od nás závisíte skoro na 50 percent. Takže rýchlo sa bez neho zaobísť nedokážete. S ropou to máte trochu ľahšie.

A teraz čo my: hlavné príjmy ruského rozpočtu plynú z predaja ropy a plynu do zahraničia. A ropa tu hrá ústrednú rolu. Za ropu dostávame trikrát viac než za plyn. Pre náš rozpočet je preto dnes dôležitejšia.

Pomáhajú vám však vysoké ceny energetických surovín. 

Zatiaľ je svetová cena ropy maximálna. V rubľoch do ruského rozpočtu v marci a apríli prúdilo viac peňazí než inokedy, i keď firmy už predávali na zahraničné trhy menej suroviny.

Lenže to sa teraz mení. Dôvod je nasledujúci: ruský rubeľ najskôr spadol až na kurz 120 rubľov za dolár. A teraz zrazu jeden dolár stojí 60 rubľov. Takú pevnú valutu človek len tak ľahko nenájde…

Za ZSSR bol rubeľ takisto najpevnejšou svetovou menou. 

Áno. Vtedy to bolo 60 kopejok za dolár. No celé je to, samozrejme, smiešne. Je jasné, že kurz je udržiavaný umelo.

Ako?

Predovšetkým sa zásadne znížil dovoz do Ruska. Okrem toho sa všetky príjmy za predaj plynu a ropy konvertujú na ruble, respektíve 80 percent z nich. Vplyv má aj fakt, že západné spoločnosti nemôžu vyvážať svoju valutu z Ruska.

Napríklad Volkswagen od nás odchádza, nemôže však svoj biznis tu v Rusku predať, dostať zaň zaplatené v rubľoch, konvertovať tieto prostriedky na eurá a odviezť si ich domov. To je zakázané.

To celé má vplyv na kurz rubľa, ktorý je úplne neprirodzený. Som presvedčená, že sa to bude postupne meniť, ale ešte pri kurze 70 rubľov za dolár udržíme náš rozpočet v pluse. Deficitný nebude.

Ako dlho toto vydržíte?

To sú prognózy na tento rok. Ibaže vy sa zriekavate ruského plynu a ropy postupne. Takže to zásadné zníženie príjmu do nášho rozpočtu neočakávajme hneď.

A kedy?

Je to otázka dvoch až troch rokov. Potom Rusko zostane bez ropnej renty. Myslieť si však, že zavediete sankcie a hneď sa všetko zmení, sa nedá.

Európski politici zrejme vedeli, že sankcie nespôsobia hneď kolaps ruskej ekonomiky, ale možno dúfali v rýchlejší účinok, než ktorý teraz vidíme. 

Nechápem celkom dobre mechanizmus sankcií. Prvá fáza: ropy a plynu predávame menej, zato však za omnoho vyššiu cenu. Až vtedy, keď trh nájde svoju rovnováhu, začnú sankcie fungovať.

Hovoríte dva až tri roky. Znamená to, že dva či tri roky má Rusko z čoho financovať vojnu proti Ukrajine? A len čo prestane Rusko kasírovať za svoje energetické suroviny obrovské peniaze, skončí sa i vojna, pretože na ňu jednoducho vaša vláda nebude mať?

Tak jednoducho to nefunguje. Tento rok v apríli vzrástli vojenské výdavky ruského rozpočtu dvaapolkrát. Na rok 2022 federálnemu rozpočtu prostriedky na financovanie špeciálnej operácie stačia. Peniaze sú. Čo bude ďalej? To je iný príbeh.

Pokiaľ sa znížia príjmy za ropu a plyn, začne sa písať tento „iný príbeh“?

Zase je to zložitejšie. V Rusku sa znižujú príjmy plynúce i z ďalších odvetví. Predovšetkým daň z pridanej hodnoty. Tá nám spadla o dvadsať percent! Podobné to je i s ďalšími daňovými odvodmi.

A už teraz sa celkom zmenila rozpočtová štruktúra. Do 24. februára bol podiel príjmu štátnej kasy plynúci z predaja energetických surovín maximálne 40 percent. Lenže v prvom štvrťroku tohto roku nám tento ukazovateľ stúpol na 65 percent!

Tendencia je jasná – energetické príjmy rastú a ostatné klesajú. Teraz náš federálny rozpočet z dvoch tretín závisí od ropy a plynu. To je obrovský podiel. Model Saudská Arábia, to je ten „iný príbeh“.

Rusko niečo podobné už zažilo v 90. rokoch, však? 

Toto nie. Vtedy ropné a plynárenské spoločnosti veľmi zle platili dane. Skrátka, takú nevídanú závislosť, aká nastala teraz, si nepamätám. Sme od ropy a plynu teraz fantasticky závislí.

Čo je dosť nebezpečné.

Ak tieto príjmy začnú klesať, zrúti sa nám celý rozpočet. Ale v roku 2022 si s týmto rozpočtom vystačíme určite. Ministerstvo financií dokonca tvrdí, že máme dosť peňazí i na rok 2023.

Dôvody optimizmu sú nasledujúce: existuje Fond národného blahobytu a v ňom zostalo dosť peňazí. Tiež inflácia a indexácia miezd povedú k rastu dane z príjmu fyzických osôb. Takže na tento rok a rok 2023 bude vo federálnom rozpočte dostatok peňazí.

A pokiaľ by nastal deficit, máme spomenutý Fond národného blahobytu, z ktorého bude tento deficit kompenzovaný. Ministerstvo financií si myslí, že nasledujúce dva roky bude v ruskej ekonomike všetko viac-menej normálne.

Znamená to, že bežný občan žiadne zmeny nepocíti? Nebude rozčarovaný, keď príde do obchodu a tam nebude to, čo bolo predtým, pretože zahraničné firmy z ruského trhu utekajú? 

To ale nie je veľmi dôležité. Pre ruského občana je najdôležitejším ukazovateľom rast cien. Inflácia je 18 percent. Potravinová inflácia dokonca 20 percent. Ale ruská vláda zvýši od júna tohto roku o 10 percent penzie, minimálnu mzdu i životné minimum. Ľudia s nízkymi príjmami, predovšetkým dôchodcovia a tí, ktorí zarábajú málo, budú mať o 10 percent vyššie príjmy. To je veľká pomoc. I keď inflácia je vyššia – 18 percent. Takže to nemôžeme nazývať kompenzáciou, ale iba čiastkovou pomocou.

Ak však človek v Rusku peniaze má, nenarazí na nedostatok importovaného tovaru, ktorý sa teraz do Ruska nesmie dovážať?

Deficit tovaru je predovšetkým na automobilovom trhu. Úplne sme zabudli, čo je to sériová výroba nie príliš drahých a kvalitných automobilov. To, čo u nás zostane, sú technológie na výrobu áut na úrovni 90. rokov minulého storočia. Podniky ako Atovaz a Lada.

A namiesto Renaultov budete vraj vyrábať Moskviče, kedysi jedny z najhorších automobilov vôbec… 

To sa ešte uvidí. Niečo povedať neznamená to hneď urobiť.

Z Ruska údajne odchádzajú státisíce špecialistov, predovšetkým v odbore IT. Zasiahne aj toto ruskú ekonomiku? 

Nie je to pravda. Podľa mojich údajov z Ruska po 24. februári odišlo 60, maximálne 80-tisíc odborníkov v odbore IT. A časť sa už vrátila. Časť pracovníkov Yandexu napríklad stále pracuje z Jerevanu. Tí tam nie sú pre sankcie, ale preto, že sa báli mobilizácie.

Kto odišiel definitívne, to sú ľudia slobodných profesií, ako sú novinári, politickí aktivisti. Nakoniec odídu aj ďalší, ale postupne. Koncom februára, začiatkom marca to bol panický útek. Panika sa teraz končí.

Napriek tomu, nebudú na vašich pultoch chýbať telefóny, počítače, tablety?

Dramaticky sa predražili. Tovar na pultoch je, ale teraz trh úplne obsadila Čína. Je jasné, že alternatívy dokážeme nájsť, ale bude to drahé a technologicky horšie.

Iný problém je s potravinami. I keď ich napríklad nezasiahli sankcie, je potrebné nejako ich doviezť. Banány, kávu – to, čo Rusko neprodukuje. Zatiaľ v obchodoch aj tento tovar nájdete. Ale ceny sa menia. Takže vláda uskutoční indexáciu, a pretože Rusi sú veľmi trpezlivý národ, povedia si: „Aha, štát nám dal zase nejaké peniaze. To je dobre.“ A tak si tu žijeme…

Chcete povedať, že Rusi sú ochotní trpieť aj preto, že im vláda vysvetľuje, ako bráni svetový mier a Rusko pred fašizmom? 

Tak si predsa len otvorene povedzme, v akej krajine to žijeme. Predovšetkým je to krajina, v ktorej vlastne nikdy nebola demokracia. Je to krajina, v ktorej bolo len pred 160 rokmi zrušené nevoľníctvo. Je to krajina, v ktorej vždy existovalo a existuje samoderžavie. Cár, Stalin a teraz sme sa fakticky vrátili k tomuto modelu. Všetky rozhodnutia prijíma veľmi malá skupinka osôb. Veľmi malá…

Koľko?

Niekoľko ľudí. Iba niekoľko. Je dokonca možné, že len jeden človek.

A Rusom sa to páči? Prinajmenšom proti tomu nikto nijako zásadne neprotestuje… Pre Európana je ťažké si predstaviť, že by to dnes mlčky akceptoval. 

Politická moc v Rusku v posledných rokoch posilňovala represívne metódy riadenia štátu. A tí ľudia, ktorí vyšli do ulíc v prvých dňoch špeciálnej operácie na Ukrajine (v Rusku sa nesmie používať slovo „vojna“ v súvislosti s Ukrajinou – pozn. red.), dostali pokuty, niektorí sú trestne stíhaní.

Postihy sú tvrdé. Ľudia sa jednoducho teraz boja. Budú protestovať proti vojne a ocitnú sa na polícii, prídu o prácu… Hlavne, prosím vás, nič neporovnávajte. Neporovnávajte európske krajiny a Rusko.

V čom sa naše spoločenstvo najviac líši?

Predovšetkým sú Rusi presvedčení, že na nich vôbec nezáleží. Že nijako nemôžu ovplyvniť rozhodovanie najvyšších predstaviteľov krajiny. V Rusku už dávno neprebehli čestné voľby. A keď nemáte žiadny kanál, ako politické vedenie štátu ovplyvňovať, ovládne vás jeden základný pocit: bezmocnosť.

Ak spojíme ruskú historickú skúsenosť, tradície samoderžavia, presvedčenie o vlastnej bezmocnosti a represie, vedie to k spomenutej ruskej trpezlivosti. Rusi sú k moci bezhranične tolerantní.

Tolerantní možno sú, ale možno si aspoň myslia, že by mohli žiť inak. 

Verejne to nikto nepovie. Navyše nezabúdajte na propagandu, ktorá sa teraz rozbujnela s obrovskou silou. Nemáme už žiadne slobodné médiá.

Ja by som povedala, že to stačí, aby ste pochopili, prečo v Rusku nie je na situáciu žiadna reakcia a väčšina ľudí jednoducho mlčí.

Podľa sociologických výskumov však väčšina ľudí ani tak nemlčí, ako skôr tlieska Kremľu… 

To, čo vidíte v sociologických výskumoch, je výsledok mienenia tých ľudí, ktorí boli ochotní odpovedať. A nie reprezentatívnej vzorky ruskej spoločnosti. Takže si, prosím, nemyslite, že 70 až 80 percent ruských občanov aktívne podporuje to, čo sa stalo 24. februára. Väčšina mlčí.

Pretože sa boja. Vy nemlčíte, žijete v Rusku, pracujete na štátnej univerzite. Takže je možné byť odvážny a nesedieť za mrežami? 

Mojím odborom je ekonomická analytika. Snažím sa veľmi presne a opatrne odpovedať aj na otázky týkajúce sa politiky. A v predošlej odpovedi som neurobila nič iné, než som vám vysvetlila, s čím sa stretávajú moji kolegovia sociológovia. Ale inak iba profesionálne odpovedám na ekonomické otázky.

Vy ste sa však spýtali, prečo ľudia mlčia, a porovnávali ste to s Českou republikou; a ja sa vám snažím vysvetliť komplex príčin, prečo v Rusku máme takú mlčanlivú spoločnosť. Nič viac.

Chápem, že sa boja vyjadrovať sa k politickým rozhodnutiam. Ale že neprotestujú proti rastu cien, ktorý sa dotýka miliónov ľudí?

V 90. rokoch minulého storočia nás postihla gigantická inflácia. Protestov bolo veľmi málo. Nasledovala kríza v rokoch 2008 – 2009, keď závratne rástla nezamestnanosť. Ďalšie krízy v rokoch 2014 – 2015, keď príjmy prudko poklesli. Potom kríza vyvolaná pandémiou, počas ktorej príjmy opäť klesali.

Toto je už piata kríza za posledných tridsať rokov. Ľudia sa na krízy adaptovali. Vedia, že protestovať nemá žiadny zmysel. Nič sa aj tak nezmení. A tak sa radšej prispôsobia realite, v ktorej žijú.

Je ale predsa nejaká hranica, ktorú ani trpezlivý ruský človek nehodlá prekročiť. Napríklad hlad… 

Hlad však u nás nebude. Máme dostatočne rozvinutý poľnohospodársky sektor, v obchodoch jedlo je. Problém bude, že ľuďom dôjdu peniaze. Ale hlad aj tak nenastane.

Ani v oblastiach ďaleko od Moskvy, kde sa neinvestuje, kde nie sú pracovné príležitosti? 

Na pleciach Ruska leží ťažké bremeno v podobe 17 miliónov kilometrov štvorcových. Na kultiváciu takého územia by boli potrebné nepredstaviteľné peniaze.

Rusko je však na svoju veľkosť hrdé. 

Ruskí občania sú skutočne hrdí na to, aké je Rusko obrovské. Každý ekonóm však chápe, že to je brzda. Že taká plocha si vyžaduje obrovské peniaze.

Okrem toho v Rusku existuje vertikála politická i ekonomická, ktorá tlačí všetky zdroje do metropoly. Všetky sídla veľkých firiem sú v Moskve. Všetky príjmy z exportu ropy a plynu idú do federálneho rozpočtu. Tieto peniaze nezostávajú v oblastiach, kde sa suroviny ťažia. Tu v Moskve platia všetky firmy obrovitánske dane.

Viete, aký obrovský je rozdiel medzi centrom a oblasťami? Ak by ste vzali regionálne rozpočty všetkých subjektov federácie, predstavovali by iba 20 percent rozpočtu Moskvy. Iba každý piaty zarobený rubeľ nejde do moskovskej kasy. Ostatné regióny jednoducho nemajú peniaze. A preto je Moskva taká výnimočná.

V Rusku je ten priepastný rozdiel medzi perifériou a centrom tradíciou. Vychádza to zo spôsobu vládnutia – riadenia štátu. A ten nevymyslel Putin. Existuje v Rusku po stáročia. Všetky zdroje sa sťahujú do sídla mocnára.

Samoderžavie je na tejto vertikále založené. To, čo je prepychové, luxusné, najmodernejšie, je vždy koncentrované v hlavnom meste. Periféria nemá nič.

Rozdiel medzi centrom a oblasťami je aj v platoch v rovnakých profesiách? 

Nielen. Napríklad v zdravotníctve existuje gigantický rozdiel medzi platom primára a zdravotnej sestry. Riaditeľom školy a učiteľom. Napríklad až sedemnásobný. Vedúci lekár v moskovskej nemocnici bude mať mzdu až desaťnásobne vyššiu než vedúci lekár v nejakej okresnej nemocnici. To je tá vertikála, ktorá je prítomná všade.

Priemerný vysokoškolský pedagóg v MGU berie napríklad 60 000. Rektor niekoľko miliónov. Obyčajný úradník na ministerstve nemá veľký plat. Ale vedúci departmentu berie obrovské peniaze.

U nás je všetko rozdelené hlbokými priepasťami.

Najhoršie je na tom vidiek. Nikto sa v posledných dvadsiatich rokoch nesnažil umierajúcu ruskú dedinu vzkriesiť? 

Áno, ruská dedina umiera. Ale aký biznis by ste si tam predstavovali? Čo by tam asi biznismen robil?

Okolo Moskvy sa predsa len investuje, existujú tu komunikácie aj velikánsky trh, odbyt. Vyrábate a hneď predávate, máte tu kvalifikovanú pracovnú silu. Odíďte o 50-100 kilometrov ďalej a tam už je hrôza.
Pravá ruská periféria je jednoducho stará, bez infraštruktúry, zaostalá. Obec, v ktorej žijú štyri babičky. K nim sa biznis nepohrnie. Obecné úrady nemajú vôbec žiadne peniaze. Tie zostávajú na federálnej úrovni.

Infraštruktúra je ďalší problém. Cesty staviame, ale iba tie, ktoré spájajú veľké mestá. Na to, aby sa stavali cesty všade, kde ich potrebujú, nestačia peniaze. Sedemnásť miliónov kilometrov štvorcových, to je niečo iné než maličká, útulná a husto osídlená Európa. Vy nás nikdy nemôžete pochopiť.

Vaše veľké územie je tiež vaším veľkým problémom. Čo s tým?

Neviem, ako to zmeniť. Tým skôr, že sa tieto územia vyľudňujú. Zo štyroch babičiek za pár rokov zostanú dve. Niekde už nežije vôbec nikto. Z malých miest odchádzajú mladí ľudia, pretože tam nemajú prácu, a keď majú, tak im za ňu málo platia. Celá krajina sa koncentruje stále viac vo veľkých mestách.

V Európe už nastal iný trend, ibaže vy môžete žiť na vidieku, pretože máte kvalitné cesty a dopravu. Skrátka, vy žijete v úplne inom druhu geografického usporiadania. Vediete celkom iný život.

Aj to je dôvod, prečo teraz na Ukrajine podľa správ o mŕtvych a ranených bojujú prevažne mladí Rusi z chudobných obcí? 

Skôr z chudobných regiónov. Z Dagesanu, Buriatska… Samozrejme, dajú sa naverbovať pre peniaze. Pre nich sú to obrovské príjmy. Mnohí majú hypotéky, pôžičky, ktoré nemôžu splatiť, a jediná možnosť je ísť do armády. Táto príležitosť je pre nich sociálnym výťahom.

Strašný, rizikový výťah to je, ale v Rusku nie je cena ľudského života príliš vysoká. Rusi si necenia ani vlastný, ani cudzí život.

To sa hovorilo o Rusku vždy. Ako to, že sa nič nemení, že Rusko akoby stálo na mieste?

Periféria Ruska neprešla príliš veľký kus cesty. V Moskve a Petrohrade uvidíte jedno Rusko a v malom meste alebo na dedine druhé Rusko. Tam sú ľudia ešte chudobnejší než boli, a šance na kariéru majú menšie, než mali predtým. Skôr by som tam hovorila o degradácii v porovnaní so sovietskou epochou než o pokroku.

Za ZSSR tiež neexistoval taký priepastný rozdiel medzi desiatimi percentami najbohatších a desiatimi percentami najchudobnejších… Táto priepasť sa prehlbuje, alebo teraz oligarchovia predsa len trochu schudobneli?

O bohatstve oligarchov nič relevantné nevieme. Áno, majú straty. Ale nie je žiadna štatistika, ktorá by o tom vypovedala.

Vieme, že im zobrali napríklad jachty…

Prišli o jachty, ale my nevieme, koľko ich mali.

Rusi vždy dávali prednosť kvantite pred kvalitou. U nás je to naopak. Byť veľký pre nás nič extra neznamená, zato si zakladáme na pravom uhle a iných veciach. Je tento rozpor vo vašom a našom hodnotovom systéme dôvodom večného nepochopenia Ruska Európanmi? 

Viete, aj hodnotové systémy sa môžu meniť. Aj hodnoty sú modernizované. Ibaže teraz sa u nás veci majú takto: krajina, v ktorej 26 percent obyvateľstva má príjmy buď pod životným minimom (13 percent), alebo iba nepatrne nad ním, sa zo všetkého najviac zaujíma o ceny. Hlavnou hodnotou pre túto štvrtinu Rusov je rast príjmov. Títo ľudia napríklad vôbec netušia, prečo je pre vás taká dôležitá kultúra prostredia. Oni iba prežívajú. Starostlivosť o všeobecné prostredie nastáva až vo chvíli, keď majú ľudia viac-menej primerané príjmy. A nie v krajine, kde je obrovský počet veľmi chudobných ľudí.

Ani chudobní ľudia nechcú mať okolo seba špinu a neporiadok, rozbité cesty, drobiace sa omietky na domoch… 

Toto nie je v našich tradíciách obsiahnuté. V našej histórii bola vždy všetka krása sústredená do najväčších miest, tam, kde žil cár, kde mala šľachta svoje sídla. V ostatných ruských mestách boli viac-menej upravené dve ulice a všade okolo špina a odpadky.

Element mestskej, presnejšie povedané obecnej kultúry je v Rusku rozvinutý úplne minimálne. Bude nejaký čas trvať, než si to osvojíme. Ale mnohí ľudia o tom ani nechcú premýšľať. Majú veľmi nízke platy, pijú priveľa alkoholu, predovšetkým na vidieku, deti im dospejú a odídu, takže prečo by sa snažili o nejaké obecné krásno.

Ruské obyvateľstvo vôbec nemá v krvi kultúru kultivácie svojho okolia.

Sovietska etapa k estetike prostredia príliš neprispela, však? 

Panelové sídlisko, v každej obci hlavná budova „obkom“ (oblastný alebo okresný výbor komunistickej strany – pozn. red.) a Leninov pamätník. Totálne unifikovaná architektúra. Žiadne francúzske, české alebo poľské mesto sa nedá porovnávať s ruským oblastným centrom. Takže od ruského obyvateľstva nečakajte rýchlu zmenu vo vnímaní životného prostredia. Najskôr musí premýšľať o svojom, potom o verejnom.

Pozrite sa, aké krásne záhrady a sady majú Rusi na svojich súkromných dačách (chatách). Ale spoločné priestory nie sú pre Rusov žiadnou hodnotou.

Podobný vzťah k verejnému priestoru mávali aj Česi… 

Ibaže u vás sa sovietska epocha skončila, u nás nie.

Možno to je ten dôvod, prečo sa Ukrajina chcela od vás oddeliť, stať sa súčasťou iného kultúrneho prostredia. 

I na Ukrajine však vidíme obrovský rozdiel medzi Donbasom, čo je taký Sovietsky zväz, a západnou časťou krajiny. To bola vždy Európa so svojím nádherným mestom Ľvivom.

Okrem toho – ukrajinskí roľníci nikdy neboli tak chudobní ako ruskí. Vždy mali svoj dom, svoj sad, všade kvetinky.

Kultúra južnejších krajín je vždy kultúrou sýtejšieho. A u sýteho vzniká chuť na krásno. Takže áno, medzi nimi, vami a nami je veľký rozdiel.

Kto v Rusku prijíma ekonomické rozhodnutia?

V Rusku sú politické rozhodnutia omnoho dôležitejšie než ekonomické. Preto náš systém funguje inak: po tom, čo sú prijaté politické rozhodnutia, o ktorých šéfovia ekonomických rezortov ani nemusia vedieť, musí vláda hľadať cesty, ako zachraňovať ekonomiku.

Môže takým príkladom byť aj vojna na Ukrajine? Politicky bolo rozhodnuté o tom, že ju Moskva začne, a ekonomika Ruska nesmierne trpí… 

V Rusku v tomto zmysle nie je ekonomika považovaná za dôležitú. Dôležité sú politické rozhodnutia. Tak je vystavaný náš systém.

Pretože to ľudia mlčky znášajú…

To už som vám vysvetlila. Nemôžete tomu uveriť? Radím vám ničomu sa nediviť.

Aj tak mi dovoľte podiviť sa nad tým, že ruská spoločnosť sa od 90. rokov minulého storočia vôbec nikam neposunula. Nevidím žiadny pokrok. 

Ale on existuje. Iba nie je vidieť. Spozorujete ho vždy, keď sa pootvorí okno na slobodu. Posun v mentalite Rusov sme pocítili na konci 80. rokov. Vôbec nič nebolo možné kúpiť. A ľudia protestovali proti nedostatku. Iba malá časť inteligencie požadovala aj politické slobody.

Potom nastúpili deväťdesiate roky. Ľudia sotva prežívali. Každý sa zaoberal sám sebou. Spoločnosť bola totálne atomizovaná. Neschopná akejkoľvek koordinácie.

Po roku 2000 sa začali objavovať občianske organizácie, dobrovoľníci, aktivisti, začala sa formovať normálna občianska spoločnosť. Objavili sa i opozičné politické štruktúry. A všetko toto bolo zašliapané do zeme. V Rusku už nie je žiadna opozícia. Niekto je v zahraničí, niekto za mrežami. Tak čo by ste od ruských občanov chceli? Teraz nastúpila etapa mlčania. Tak mlčia.

Čo by som chcela? Ak by som bola ruský občan, tak napríklad nádej… 

Tu je: všetko bude skvelé. Síce nevieme kedy, ale je isté, že všetko sa raz skončí.

Do invázie na Ukrajinu sme v Deníku N prinášali sériu rozhovorov s ruskými intelektuálmi rôznych názorových smerov. Všetkým sme položili rovnakú otázku: v čom spočíva a čím je zapríčinené také hlboké nepochopenie medzi nami, európskou civilizáciou, a Ruskom? Je chyba i na našej strane? 

Nikdy nerobí chyby iba jedna strana. Takže áno, je. Otázka však je, aká je miera previnenia jednotlivých strán konfliktu. To, čo sa stalo 24. februára, má pre Rusko tie najťažšie dôsledky.

Čo vám ale predtým urobila Európa?

Východná a stredná Európa, postsocialistická, má svoje vlastné traumy a jej postoj k imperiálnemu štátu, akým bol Sovietsky zväz a akým je Rusko, je o niečo tvrdší. Vaše postoje sú silne negatívne ovplyvnené pamäťou. Veď ešte neubehlo toľko desaťročí, aby ste zabudli.

Západná Európa a USA, to je niečo iné. Ich čiastočne mentorský tón vždy Rusov silne srdil. Učili Rusko, ako sa čo má robiť. Veľmi nás to rozčuľovalo.

Takže Západ a postkomunistická Európa, to boli rôzne skúsenosti, rôzne príbehy a rôzny vzťah k nám. Po 24. februári 2022 ste sa zomkli. Prudko vzrástli negatívne nálady voči mojej krajine a to ma strašne bolí. Ale chápem, prečo sa to deje.

Dá sa to nejako napravovať už teraz?

Teraz je veľmi dôležité nebyť hysterický. Vy novinári nesmiete skĺznuť ku kontrapropagande. Obrovský dopyt je po vyrovnanom, pokojnom spravodajstve. Potom vás i tu u nás ľudia budú počuť. Ak sa znížite k ostrej propagande, počúvajú vás iba tí, ktorí majú rovnaký názor ako vy. Hovoríte potom len s členmi svojej sekty.

Netreba ukazovať prstom na Rusko ako na krajinu, kde ľudia nič nechcú, nič nemajú a všetci všetko podporujú. To nie je pravda. Je to omnoho zložitejšie.

Musíte chápať súvislosti, ktoré Rusko do tohto stavu doviedli. Chudoba, absolútna nedôvera vo vlastné možnosti, provinciálna marginalizácia a tá prekliata vertikála, ktorá v našich mozgoch sedí od dôb cára. Impérium, ktoré stále žije. Nikdy sa neskončilo. Impérium, ktoré teraz v krvi odchádza do histórie. V krvi.

Hodláte v Rusku zostať?

Veľmi milujem svojich študentov a chcem v Rusku robiť, čo môžem. Riziká sú veľké.

Pomohli sme aj rodine z Ukrajiny, ktorá u nás platí mesačne 500 eur za holobyt – Korzár SME

https://presov.korzar.sme.sk/c/22922687/benc-pomohli-sme-aj-rodine-z-ukrajiny-ktora-u-nas-plati-mesacne-500-eur-za-holobyt.html

<b>Snaha ľudí pomáhať ochabuje.</b>

Od napadnutia Ukrajiny Ruskom prešlo iba niekoľko dní a už k našim východným susedom vyrazil prvý konvoj dodávok priamej humanitárnej pomoci z Prešova.

Od konca februára bolo takýchto konvojov smerujúcich do Užhorodu i ďalších miest viac ako desať. Za touto pomocou stojí občianske združenie Podaj ďalej z Prešova.

Aktivity „Podajka“, ktoré vedie Viera Potášová, sú dlhodobo v Prešove dobre známe. Vďaka spojeniu s Vladimírom Benčom sa okamžite po začiatku vojny rozšírili aj o pomoc Ukrajine.

Informácia o tom, že v Prešove existuje taká agilná organizácia, sa šírila rýchlosťou blesku. Nielen my sme písali o jej výjazdoch za našu východnú hranicu.

Tieto aktivity si všimli aj zahraniční reportéri. Po jednej rozhlasovej reportáži vysielanej za veľkou mlákou sa k prešovským a ukrajinským dobrovoľníkom v Podaj ďalej pridali aj Američania.

Kým v niektorých prípadoch prvotné nadšenie opadlo, Podaj ďalej ide ďalej. Stále jazdí s humanitárnou pomocou na Ukrajinu.

Stále zbiera veci od darcov, čo, mimochodom, robilo aj predtým – aj dnes má aktívnu nielen ukrajinskú, ale aj prešovskú „vetvu“ pomoci.

Ako sa situácia zmenila za niekoľko mesiacov, o tom sme sa zhovárali s dobrovoľníkom z Podaj ďalej <b>VLADIMÍROM BENČOM.</b>

Ako to zvládate? Máte ešte silu to robiť?

– Mám. Ešte ma dokonca Putin viac vytáča. Mal som aj ponuky, či to nechceme robiť vo väčšom. Ukazuje sa však, že kým sa neutvorí humanitárny koridor pre humanitárnu pomoc, tak je to katastrofa. Treba sa opýtať ľudí, či to ešte chcú voziť.

Koľko Prešovčanov ešte nosí do „Podajka“ veci? Neopadol už záujem?

– Opadol. Ľudia už nám skoro nič nenosia. Pomoc zháňame rôznymi inými spôsobmi.

Teda, že sa vozia z iných krajín, z iných miest?

– Presne tak. Niečo máme od zahraničných partnerov, ktorí nechcú ísť cez hranicu. Čiže nám vozia veci len do Prešova a my ich potom vozíme ďalej. Potom máme firmy, ktoré nás podporili. Napríklad jedna firma z Martina nám dala šesťsto varičov. Iní nám darovali potraviny, ďalší zdravotnícky materiál. Sú to rôzne firmy, naši známi a podobne.

Je humanitárna pomoc ešte stále potrebná v takom rozsahu?

– Dopyt je neskutočný. A stále rastie. Na jednej strane sa zjemnil tlak na strednú Ukrajinu, ale stále je mnoho tých, ktorí pomoc potrebujú. Dokonca aj to, že sa vracajú Ukrajinci zo Slovenska a z Česka domov, prehlbuje humanitárnu katastrofu. Stále totiž majú veľké množstvo vnútorných presídlencov, plus sa vracajú ďalší, ktorí si myslia, že situácia je už dobrá, ale ona sa tým paradoxne zhoršuje.

Na strednú Ukrajinu sa vracajú len z Európy, alebo len zo Zakarpatia?

– Aj. Niektorí sa z Európy vracajú späť. Posledný týždeň je to už na hraniciach obojsmerné. Jedni sa vracajú, ďalší utekajú. Hlavne z východných častí. A, žiaľ, Rusi tam dobývajú ďalšie územia.

Ako dlho potrvá potreba tejto pomoci? Čo očakávate?

– Bude to niekoľko mesiacov, možno aj rokov. Podľa toho, aké scenáre sa naplnia. Mnohí analytici hovoria, že ten konflikt bude dlhodobý.

Podaj ďalej bolo jedno z prvých slovenských združení, ak nie prvé, ktoré začalo voziť humanitárnu pomoc priamo na Ukrajinu…

– …a vyzerá, že budeme aj jedno z posledných. (úsmev)

Práve na to sa chceme opýtať. Je veľa takýchto organizácií na pomoc Ukrajine?

– Čoraz menej. Napríklad Kto pomôže Ukrajine, čo je veľká sieť mimovládnych organizácií, čo sa dali dokopy, zavrela niektoré svoje humanitárne sklady. Jednak nemali pomoc a ani dobrovoľníkov. My sme jedni z posledných. Ešte sa drží Spišská katolícka charita, ale už som čítal rozhovor s pánom Antonom Fričom, kde hovorí, že to ešte potiahnu možno dva mesiace a končia.

Štát v tomto nezlyháva? Prípadne samosprávy?

– Záujem samospráv tiež opadol. Robili zbierky, napríklad aj pre nás. Mali sme dohodu s regionálnym Združením miest a obcí Slovenska, tak nám niektoré samosprávy niečo pozbierali. Ale už napríklad poslednýkrát sa hanbil starosta, nechcem menovať obec, ktorý nám najprv doniesol veci hasičským autom a o dva mesiace prišiel už len s osobným, s niekoľkými sieťkami potravín a zdravotníckych materiálov.

Dobrovoľníkov máte dostatok?

– Zatiaľ áno. Máme veľa ukrajinských študentov, toto nás drží. Máme aj ľudí, čo chcú s nami jazdiť na Ukrajinu.

Medzi nimi už nevidieť miestnych politikov.

– Tí sa vytratili. Oni by možno aj radi išli, ale mali sme trochu nezhody, lebo mnohí sa chválili tým, čo nebolo ich. Sme maximálne apolitickí a blížia sa voľby, tak jednoducho sme si povedali, že budeme na politikov trochu tvrdší. Nechceme, aby s nami chodili a fotili sa rôzni politici, aby to nemohli zneužiť v nadchádzajúcich komunálnych voľbách.

Verejná mienka sa ešte neotočila, ale už cítiť, akoby z hľadiska politického marketingu nebolo v móde pomáhať Ukrajine. Pociťujete to tiež takto?

– Áno, je to vidieť. Je otázka, či je to ovplyvnené ruskou propagandou, ale kopa ľudí na sociálnych sieťach začína na Ukrajincov nadávať. Samozrejme, všade sú aj dobrí ľudia, aj zlí ľudia. Ľudia, ktorí zneužívajú systém. Tomu sa nedá vyhnúť, ale my každý deň vidíme príbehy, ktoré sú neskutočné, srdcervúce.

Vy ste vlastne dvojsmerní. Pomoc ide smerom na Ukrajinu, ale aj priamo Ukrajincom, ktorí sú v Prešove a okolí. Ako funguje táto pomoc?

– Pomohli sme viac ako 3 800 Ukrajincom.

Evidujete si to?

– Áno, každú jednu pomoc. Práve preto, aby sa pomoc nezneužívala a aby sme boli transparentní aj voči našim darcom. Evidujeme preto každú pomoc, ktorú dávame. Čiže Ukrajinec musí prísť sám, musí byť registrovaný na cudzineckej polícii a my mu dávame balíky, teda skôr tašky pomoci. Podľa toho, čo potrebuje, podľa jeho situácie. Niektorí bývajú u dobrých ľudí, ktorí im pomáhajú. Takže si prídu povedzme len po hygienické potreby. Ale mali sme aj prípady, keď prišli chudáci. Rodina, ktorú ubytoval Slovák, ktorému platia 500 eur nájom a za to im dal holobyt. Čiže sme im dávali matrace a ďalšie veci – odviezli sme skoro pol dodávky – aby vôbec mohli začať v Prešove fungovať. Je to teda prípad od prípadu, každého riešime individuálne.

Dokopy koľko ton pomoci ste odviezli na Ukrajinu?

– Takej pomoci, ktorú vozíme priamo my dodávkami, bolo viac ako 90 ton, čo sú podľa mňa neskutočné čísla. Okrem toho išli kamióny, ktoré sme pomohli sprocesovať. Takisto si k nám chodia po veci naši partneri Ukrajinci, napríklad z Ivano-Frankovska, ktorí prídu s dodávkou, naložíme ich a už si ju sami odvezú.

Kam šlo tých 90 ton?

– Sú to organizácie, ktorým pomáhame od začiatku, ale pribudli k nim aj nové. Napríklad teraz sme viezli pomoc divadelníkom z Donecka, ktorým rozbombardovali divadlo a prichýlili ich v Užhorode. Oni niečo potrebujú, zvyšok pôjde ďalej do Donecka ich ľuďom. Máme teda viacerých partnerov a tá pomoc ide všade. Nedávno išla do Charkova, predtým do Kyjeva.

Čo by vám pomohlo? Keby ľudia nosili viac vecí? Alebo treba viac dobrovoľníkov, peňazí, inštitucionálnej podpory?

– V prvom rade by nám pomohlo, keby začala fungovať hranica. Aby sme tu nestáli dlhé hodiny.

To sa asi z Prešova veľmi ovplyvniť nedá.

– Vieme to ovplyvniť. Už sme žiadali premiéra, ministerstvo vnútra, colnú správu, dokonca sme mali stretnutie, aby sa urobil humanitárny koridor. Organizácie, ktoré vozia takúto pomoc, by sa zaregistrovali a mali by prednosť. Kamióny, ktoré sú na hranici, sú komerčné. Vozia rôzne veci. Netvrdím, že to netreba, jasné, ekonomika musí fungovať, ale humanitárna pomoc by mala mať vytvorené adekvátne podmienky. Ako v Poľsku.

Poliaci to majú?

– Majú. Nevidel som to naživo, ale viacerí mi hovorili, že to majú a funguje to. Zaregistrujú sa, elektronicky podajú dokumenty a na hranici s Ukrajinou sú raz-dva vybavovaní.

Čo je najviac potrebné?

– Každú pomoc privítame. Keby sa ľudia zmobilizovali, tak im budeme vďační. Chápeme, že ani na Slovensku nie je dobrá situácia. Stále sú potrebné medicínske veci, potraviny. Teraz opäť vznikla potreba obuvi. Šaty a obuv sme obmedzili, ale teraz si to niektorí želajú. Potom sú to špecifické veci, ktoré chcú určité zložky. Napríklad stále chcú spacáky. Máme špeciálnych partnerov, ktorí v Zakarpatskej Ukrajine pripravujú ďalšie miesta pre presídlencov. Tým sme viezli postele, matrace a podobné veci. Každý partner pošle vyšpecifikované veci, ktoré potrebuje, a my sa snažíme to doviezť.

Femcels

According to the description provided by TruFemcels, “a femcel is an adult woman whose physical appearance is below average (<4/10) or suffers a significant impediment that prevents her from securing a romantic relationship – NOT sex.”

“Sex,” it continues, “is available to most (not all) women as long as it is done IN SERVICE of men.”

“This does not end loneliness and often serves as a pretext for abusive relationships. In a culture where lookism means many men feel comfortable mistreating women they [have sex with] but are not attracted to, many femcels rely on celibacy to protect them from the worst of casual sex culture.”

Vzťahoví predátori majú svoje praktiky

Zuzana Žiaková spoznala svojho bývalého partnera počas vysokej školy. Bol o dva roky mladší a počiatočné kamarátstvo sa neskôr pretavilo do štvorročného vzťahu. Vzťahu plného výčitiek, urážok, manipulácie a citového vydierania.

„Na začiatku bol pozorný, milý, robil pekné gestá, na konci už to bolo aj o vulgárnych urážkach. Len čo sme vzťah zoficiálnili, úplne sa to v ňom preplo. Všetko bral osobne, urážal sa, prekážalo mu, ako fungujem. Jeho taktika potom bola odísť a ignorovať ma,“ opisuje.

Spočiatku išlo len o výbuchy a podľa Žiakovej prehnané reakcie, ktoré sa s ním snažila vždy vykomunikovať. Neskôr už bola stále v strehu, či nepovie niečo, čo by jej ex partner videl ako problém.

„Jeho kritickosť voči mne sa stupňovala. Všetko, čo som urobila, bolo zle, napomínal ma, ako stojím, sedím či rozprávam, to nemôžeš takto, to musíš inak. Na druhých bol príjemný, napríklad aj na mojich rodičov. Veľakrát sme boli u nás, on vyzeral ako ten pokojný, aj keď ma napríklad potichu napomínal, ako jem. Toľko do mňa hustil, až som vybuchla a vyzerala ako tá hysterická a on na to len – čo kričíš, nič sa nestalo,“ opisuje Žiaková, ako sa násilie postupne stávalo súčasťou jej každodennosti.

A zintenzívňovalo sa presne tak, ako býva zobrazené v učebnicových príkladoch.

Psychické násilie sa zľahčuje

Na začiatku sa psychické násilie začína nenápadne, až vyvrcholí v úplný teror či dokonca dôjde až k fyzickým útokom. Medzi plne rozvinutými znakmi psychického násilia a jeho prvotnými náznakmi sú podľa kriminálneho psychológa Ondreja Kubíka rozdiely.

„Partner najprv len občas povie ironickú poznámku, preberá iniciatívu a má zvýšenú potrebu kontroly. Ešte nemusí svoju obeť znevažovať, stačí, že povie – neboj sa, ja to vybavím, zvládnem to lepšie. No postupne svojej obeti vymaže individualitu. Najprv nevie to, potom tamto, až zrazu zistí, že nevie ísť do obchodu kúpiť ani len rožky. Počúva zvnútornený hlas partnera, ktorý jej stále niečo vyčíta,“ objasňuje Kubík.

Psychické násilie je pritom jednou z najrozšírenejších foriem partnerského násilia, no zároveň je oveľa neviditeľnejšie ako fyzické týranie. Ľudia ho aj preto majú tendenciu podceňovať či ospravedlňovať, hoci ide o trestný čin, za ktorý je možné potrestať odňatím slobody na tri až osem rokov.

Jeho znakmi sú ponižovanie, urážky, zhadzovanie, žiarlivosť, manipulatívne správanie, vyhrážanie, potreba kontroly aj izolácia od okolia. Obete takéhoto násilia často počúvajú, že nič nedokážu, sú neschopné, lenivé, zažívajú citové vydieranie, vulgárne útoky či vyhrážky.

Na Slovensku minulý rok polícia vyšetrovala v rámci partnerských vzťahov 362 prípadov psychického násilia na ženách a 40 prípadov psychického násilia na mužoch. Podľa odborných názorov však ide len o špičku ľadovca, keďže väčšina partnerského násilia zostáva stále nenahlásená.

Potvrdzujú to aj príbehy ľudí, ktorí nám svoje skúsenosti rozpovedali. Násilie na polícii až na jeden prípad nenahlásili a v niektorých prípadoch ho dokonca tajili aj pred blízkym okolím.

Takýto človek neprijme, že sa s ním rozchádzate

Žiaková dodáva, že partner chcel mať jej život úplne pod kontrolou. Snažil sa jej napríklad hrabať v osobných veciach, izoloval ju od ľudí aj kamarátov, čas trávili len s jeho blízkymi, lebo jej priatelia boli preňho hlúpi. Odrádzal ju aj od práce a keď chcela ísť na stáž v marketingu, radšej, ako počúvať ponižovanie, sa rozhodla nechať to tak.

Po čase si tiež všimla, že partner sa ju snaží dostávať do situácií, v ktorých by bola od neho závislá. „Chodievala som k psychiatrovi a raz ma tam mal odviezť. Vynútil si, že chce ísť so mnou dnu, ale keď ma lekárka zavolala a ja som šla bez neho, následne mi povedal, ako si dovoľujem sa takto správať. Bol naštvaný a vyzeralo to tak, že ma tam nechá a nemala by som sa odtiaľ ako dostať,“ opisuje.

Raz dokonca došlo k bitke v bare, keď bol jej partner opitý. „Mali sme vtedy prespať uňho a on z toho, že sa pobil, obvinil mňa. Začal mi vulgárne nadávať a o polnoci ma vysotil von z bytu. Nevedela som, čo mám robiť, kam ísť, keďže som bývala v inom meste. Asi po dvadsiatich minútach prišiel za mnou na zastávku, aby som sa vrátila, ale celý čas sa tváril, akoby som za to mohla ja,“ spomína Žiaková.

Ku koncu vzťahu už spolu podľa jej slov fungovali zo zvyku. „Pohádali a rozišli sme sa stokrát, ale on potom vždy prišiel a nerešpektoval to. Takýto človek neprijme, že sa s ním rozchádzate. Chvíľu sa správal milšie, ale to mu vydržalo maximálne týždeň. Mala som pocit, že ak sa on nerozhodne, že ten vzťah ukončíme, tak k tomu nemám čo povedať,“ vraví Žiaková.

Definitívny koniec vzťahu prinieslo až fyzické násilie. „Pohádali sme sa opäť na nejakej hlúposti a začal ma škrtiť. Snažil sa to potom uhrať, že to bolo zo žartu, ale vtedy som povedala, aby odišiel a asi to bolo pre nás oboch to, čo sme potrebovali, pretože už to ani neskúšal naprávať,“ opisuje.

O tom, čo so svojím bývalým partnerom zažila, vraj nikomu nepovedala, aby chránila svojich blízkych.

„Nebola som si istá, či z tohto vzťahu dokážem odísť, a tak mi neprišlo v poriadku hovoriť svojim kamarátkam o tom, že je otrasný a pokračovať v ňom. Kedysi by som si nikdy nepovedala, že niekoho nechám sa ku mne takto správať, ale postupne to človeka otupí. A niekedy som si myslela, že som možno naozaj na vine ja, že som hlúpa a lenivá a ak to niekomu poviem, dá mu za pravdu,“ priznáva.

Partnerka mu priala smrť

Výskyt psychického násilia na ženách v EÚ je podľa Agentúry Európskej únie pre základné práva 43 percent, teda toľko z nich ho aspoň raz v živote zažilo. Historicky sa takéto skúmanie zameralo najmä na ženy, o mužských obetiach psychického týrania existuje len veľmi málo dát.

V spoločnosti je zároveň násilie na mužoch značne tabuizované a obete sa o ňom často ostýchajú hovoriť. Ich mlčanie tak vytvára mylný dojem, že podobný problém neexistuje, prípadne, že nie je taký rozšírený.

Kubík hovorí, že z rodového hľadiska sa muži viac dopúšťajú fyzického násilia. „Ak je páchateľkou žena a obeťou muž, štatistiky ukazujú, že najčastejšie siaha po psychickom a nie fyzickom násilí.“

Lukáš Glesk zažil oboje. Minulú zimu mal síce len dvojmesačný vzťah, no i tak má skúsenosť s násilím zo strany partnerky. „Už na začiatku som si všímal, že niečo nebude v poriadku. Dokázali ju nahnevať veci, ktoré sú úplne bežné a neraz si ich vymyslela. Chvíľu bola milá, a potom prišla náhla zmena nálady,“ hovorí.

Jeho expartnerka sa vraj snažila o manipuláciu a používala aj citové vydieranie. Všimol si tiež, že niekedy pila viac alkoholu, než by bolo vhodné. „Raz ma požiadala, aby som išiel kúpiť pivo, a keď som to odmietol, pretože som nemal chuť a chcel som sa vyspať do práce, tak sa nahnevala, zbalila a odišla. Po chvíli mi prišla sms so slovami, že mám skapať. Takých správ bolo za tie dva mesiace viac,“ opisuje.

Keď sa nahnevala, viackrát ho vraj zablokovala na sociálnych sieťach. Vyčítala mu, že je v kamarátskom kontakte so svojou bývalou partnerkou, a tiež mu hovorila, že si má nájsť poriadnu prácu, hoci on sám bol spokojný.

Dokonca Gleskovi tvrdila, že má rakovinu, čo sa neskôr ukázalo ako lož. Glesk hovorí, že keď jej ponúkol, že ju bude sprevádzať na chemoterapie, dostal odpoveď, že ju nemá čo kontrolovať.

„Zo začiatku som tomu vzťahu dával šancu, veril som, že sa s tým naučím žiť a aj som sa snažil, ale nedalo sa to,“ hovorí.

Násilné správanie expriateľky vyvrcholilo, keď spolu doma pozerali film a prehrávanie zamrzlo. “Rozčúlilo ju to. Keď som jej povedal, že ho skúsim stiahnuť, začala mi vyčítať, že na to ona nemá čas, lebo ráno ide do práce. Keď som jej vysvetľoval, že za zamrznutie nemôžem, tak mi dala facku. Odišiel som do inej miestnosti, tam za mnou prišla, vrhla sa na mňa, začala ma škriabať a kopať,“ opisuje.

Glesk ju po incidente vyhodil z bytu, no keďže vedel, že najbližší spoj domov by jej išiel až o niekoľko hodín, zavolal ju späť dnu. „No to bola konečná. Deň na to mi písala, že ju to mrzí a navštívi psychiatra. Chcel som tam ísť s ňou, ale o pár dní mi v správach znovu priala smrť,“ hovorí.

Nadávky a urážky na dennom poriadku

Michaela Helbichová sa v roku 2015 vydávala z veľkej lásky. Hoci rodina a blízki jej výber partnera neschvaľovali, ona odmietala vidieť, že sa k nej nespráva dobre. „A tak som potom roky žila s človekom, ktorý mi stále hovoril, aká som škaredá, tučná, zlá manželka a žena, až som tomu uverila,“ začína svoje rozprávanie.

Pred okolím a aj sama pred sebou svojho muža neustále ospravedlňovala – je len unavený, mal veľa práce, nemal svoj deň. „No keď sa nám po svadbe narodil syn, vtedy sa ešte len všetko začalo,“ hovorí Helbichová. Redakcia jej skúsenosť uverejňuje pod priezviskom jej starej mamy, pre jej obavy z bývalého partnera.

Manžel jej neustále dával najavo, že bez neho nič nedokáže a je neschopná. Kým robila všetko, ako si predstavoval, varila, upratovala, nakupovala, starala sa o dieťa a „plnila si aj manželské povinnosti“, bol pokoj. „No stačilo, že som nestihla naložiť obed na dvanástu, lebo som sa zdržala v obchode, a už bol oheň na streche,“ opisuje.

Keď ju udrel prvýkrát, práve uspávala syna na rukách. „Bolo to preto, že som mu odporovala, nechcela som robiť to, čo chcel a žiadala som od neho, aby sa viac podieľal na domácnosti a starostlivosti o syna,“ hovorí Helbichová.

Keď sa chcela po materskej znova vrátiť do práce, začala cvičiť, aby bola podľa svojich slov vo forme.

„A to sa manželovi nepáčilo, lebo som podľa neho, samozrejme, chodila zháňať chlapov. Urážal ma, že som tučná, škaredá, nič neviem robiť poriadne. Keď som mu nechala syna doma, kamarátom sa chválil, akú má úžasnú ženu, že chodí cvičiť a stará sa o seba. A mne medzitým do fitka vypisoval, že ak sa v momente nevrátim, syna mi tam donesie a ešte uvidím, čo mi spraví,“ spomína.

Často vraj čakávala s dieťaťom v aute na parkovisku, kým manžel odíde na nočnú, aby mohli byť doma bez kriku a výčitiek. „Stále to bolo o tom, kde som bola, s kým som sa rozprávala. Nemohla som ísť ani na výlet s vlastnou mamou, lebo si to neprial. Zobral mi kľúče od auta a ja som sa potom ani nemala ako dostať do práce,“ hovorí.

Helbichová žila v manželstve s násilným partnerom vyše päť rokov. Tvrdil jej, že bez neho život nezvládne, neuživí sa a musí ho poslúchať.

„Nadávky, urážky, ponižovanie boli na dennom poriadku. Čokoľvek som povedala, bolo zle, aj keď by som povedala to isté ako on. Zvykla som si na takýto život, stále som si hovorila, že to snáď prejde, že vydržím, len musím byť silná. Ale potom som si uvedomila, že musím byť silná nie preto, aby som vydržala, ale aby som odišla.“

Od manžela utiekla bývať k bratovi a neskôr s ním musela bojovať o byt písaný na jej meno. „To bol najväčší problém, ale nakoniec som dosiahla aj to, hoci som mu musela vyplatiť dosť veľa peňazí a z bytu zobral, čo sa dalo. No stálo to všetko za to. Prvý nádych po tom všetkom bol najkrajší a najčistejší, aký som kedy zažila,“ vraví.

Vzťahoví predátori majú svoje praktiky

Kubík vysvetľuje, že osoby, ktoré páchajú rôzne formy psychického násilia, môžu mať znaky narcizmu. „Sú to ľudia, ktorí centrujú celý svoj vzťah na seba, vlastné potreby, iných vnímajú len ako nástroj k uspokojeniu vlastných potrieb. Je to dané ich osobnostnými predpokladmi,“ objasňuje.

Tento typ násilia zároveň páchajú častejšie ľudia s vyšším intelektom. „Štatistiky a prax ukazujú, že čím sú partneri inteligentnejší a sofistikovanejší, tým je aj ich forma násilia sofistikovanejšia,“ vraví odborník.

Vzťahoví predátori a manipulátori sa však dajú vypozorovať už na základe prvotných znakov. „Jedným z nich napríklad je, ak sa partner veľmi skoro snaží zistiť príliš intímne veci – hneď sa pýta na rodinu či bývalé vzťahy. Takíto ľudia sa snažia ísť okamžite pod kožu,“ vraví. Neznamená to, že ide automaticky o násilníka, Kubík však odporúča ostražitosť.

Psychické násilie sa môže objaviť aj v dlhotrvajúcejšom vzťahu po rokoch. Podľa psychológa je vtedy dôležité sa zamyslieť, aké sú jeho spúšťače. „Napríklad, ak bol vzťah dlhé roky v poriadku, a potom prišla zlomová udalosť – pitie alkoholu, strata práce, vážne ochorenie, narodenie postihnutého dieťaťa,“ vymenúva.

Domáce násilie sa môže objaviť aj vo vzťahu, kde bola prítomná nevera a dvojica sa rozhodne, že ju preklenie a vzťah bude pokračovať ďalej. „Jeden si napríklad môže začať nárokovať na toho druhého – ty si ma podviedol alebo podviedla, ja si dovolím čokoľvek a ty to musíš zniesť, lebo už si spáchal ten najväčší hriech,“ hovorí Kubík.

Pred synom mi nadávala, že som k****

Kubík ľuďom odporúča, aby zo vzťahov, kde sú prítomné známky psychického násilia, utekali čo najskôr.

„Veľmi veľa páchateľov svojim obetiam sľubuje, že sa zmenia, ale urobia tak len na chvíľu alebo vôbec. Netvrdím, že sa situácia nedá riešiť aj terapeuticky a nejakým spôsobom na nej pracovať, ale páchateľ zväčša nemá záujem. Ak ide o narcistického človeka, on má pocit, že je v poriadku a že druhá strana je tá zlá či precitlivená,“ vraví psychológ.

Odísť zo vzťahu plného násilia sa roky nedarilo ani Ladislavovi Resekovi. Bývalú partnerku spoznal v roku 2008 a keď sa po piatich rokoch rozhodli spolu bývať, veľa sa zmenilo. Ona kúpila byt, on doň vložil väčšinu svojich financií na prerábku.

„Keď mi došli takmer všetky peniaze, obrátilo sa to všetko z plánovania spoločnej budúcnosti na to, že môžem byť rád, že mám kde bývať a že v byte môže byť aj môj syn z predošlého vzťahu,“ hovorí. Jeho expartnerku vraj dokázali nahnevať aj maličkosti.

„Spúšťač bol hocičo. Raz mi volala, že mám po ňu niekam prísť autom. Odmietol som, lebo som mal prácu a ona, že prídem, lebo inak nebudem mať kde bývať. Alebo ak mi trvalo dlho, kým som osprchoval nohy našim psom a namiesto tridsať sekúnd to bola minúta, dokázala robiť úplné peklo. Musel som okolo nej chodiť úplne po špičkách, lebo sa u nej dokázala zmeniť nálada z minúty na minútu,“ opisuje.

Zažil aj situácie, keď partnerka vulgárne nadávala pred jeho synom. „Syn mal tri roky a ona na mňa pred ním kričala, že som k***t, aj môj otec a aj môj syn sú. A len čo mi začali lietať poháre okolo hlavy, vedel som, že musíme utekať z bytu,“ hovorí Resek.

Keď bola situácia veľmi vážna, býval v aute alebo v garáži, pretože nemal kam ísť. Jeho firme sa prestalo dariť a bol v zlej finančnej situácii. Syn musel odísť k jeho mame. V tom čase mal vraj Resek preťaté aj všetky vzťahy s priateľmi a rodinou.

„Zakázala mi chodiť von s kamarátmi, vždy hovorila, že na to nemáme peniaze a ak nešla ona, nepôjdem ani ja. Všetko mi vedela podať veľmi vyčítavo,“ hovorí.

V priebehu vzťahu nakoniec došlo aj k fyzickým útokom.

„Raz som prišiel o polnoci domov, psy sa zobudili a keď už som takmer spal, prišla za mnou, že jej kazím výchovu psov. Sadla mi na perinu, zaťala mi nechty do tváre tak, že som musel ísť na štichy k lekárovi. Šiel som aj na políciu, ale dali jej len pokarhanie a pokutu 20 eur. Raz mi dokonca vypálila tak, že si vykĺbila rameno. Ale nenahlásil som to,“ hovorí Resek, pričom tvrdí, že on sám fyzické násilie nikdy ani na obranu nepoužil, aby sa situácia neobrátila proti nemu.

To, prečo vo vzťahu vydržal tak dlho, pripisuje najmä zaľúbeniu a tiež neustálemu ospravedlňovaniu partnerkinho správania. Hovorí, že možným vysvetlením mohli byť aj hormonálne problémy, ktorými prechádzala pre takzvanú predmenštruačnú dysforickú poruchu, teda extrémnu formu predmenštruačného syndrómu, a endometriózu, ktorá spôsobuje problémy s výstelkou maternice.

Zo vzťahu neodišiel ani vtedy, keď mu to poradila terapeutka. „Po nejakom čase sa mi partnerka ospravedlnila a celý rok bola milá. Povedal som si, že ak to tak zostane, môžeme sa zobrať. A keď sme sa po roku vzali, čoskoro sa začalo presne to isté ako predtým. Už som vedel, že to nedám a že musím odísť,“ spomína na rok 2017, keď sa nadobro odsťahoval. Trvalo mu vraj štyri roky, kým sa zo všetkého dostal a vybudoval si život nanovo.

Dopady sú ďalekosiahle

Vzťah plný násilia zanecháva na obetiach dlhodobé následky – telesné aj psychické. Kubík hovorí, že v mnohých prípadoch sú nezvratné.

„Šrámy na duši zostávajú permanentne. Napríklad v podobe zníženého sebavedomia, vyhýbaniu sa spoločnosti, nízkej sebadôvery. Čím neskôr sa psychické násilie podchytí, tým viac si človek zabuduje syndróm obete a tým ťažšie sa vracia do normálneho života,“ tvrdí.

Hovorí aj o takzvanom syndróme obete narcistického partnera. Prejavuje sa v podobe ťažkého zaspávania, nespavosti, nechutenstva, bolestí hlavy či porúch pamäti.

„Obete narcistických vzťahov vykazujú zhoršenú pamäť a zhoršenú koncentráciu pozornosti. Napríklad ak partner tvrdí, že to, čo pred desiatimi minútami povedal, nikdy nepovedal, obeť zrazu prestáva veriť svojej pamäti,“ opisuje odborník.

Problém môžu mať aj deti, ktoré sú svedkami takéhoto správania, ako napríklad spomalený psychický aj fyzický vývin, v neskoršom veku poruchy nálad a emočnej stability.

Žiaková hovorí, že skúsenosť s psychicky násilným partnerom mala veľký dopad na jej sebavedomie, ktoré jej po rozchode chýbalo.

„Je to už päť rokov a stále mám v hlave všetky veci, ktoré mi hovoril. Mám teraz zdravotné problémy a nedokážem si ani oddýchnuť, pretože podvedomie mi vraví, že ak oddychujem, tak som lenivá. Snažím sa s tým pracovať, ale už sa neviem uvoľniť tak, ako to bolo pred vzťahom,“ priznáva.

Resek už má novú známosť, no jeho bývalý vzťah má naňho stále dopad. „Teraz, keď som sa k tomu vrátil, budem mať problém to pustiť z hlavy. Ale odniesol som si z toho, že už nedovolím, aby som sa dostal do situácie, keď by som sa ohrozil finančne aj bývaním,“ vraví.

Helbichová tvrdí, že jej vzťah k samej sebe sa po rozchode s násilným partnerom zlepšil. „Najskôr som nechcela žiadneho muža ani vidieť, ale časom som zistila, že nie všetci sú rovnakí,“ vraví s tým, že si našla nového partnera, s ktorým si veľmi rozumejú. Hoci v nej občas prevláda strach, či bude preňho dosť dobrá, je na seba hrdá.

„Za to, že som si dokázala povedať, že nechcem, aby moje deti mali takýto vzor, a že nič z toho, čo o mne môj bývalý partner hovoril, nie je pravda. Keď som zvládla toto, zvládnem už všetko.“

Kde hľadať pomoc

Ak zažívate násilie alebo máte obavu o svoju bezpečnosť, kontaktujte políciu na číslo 158.

Pomoc môžete nájsť aj na týchto číslach:

  • Národná linka pre ženy zažívajúce násilie 0800 212 212.
  • Linka Generálnej prokuratúry pre ohlásenie domáceho násilia: 0800 300 700
  • Linka detskej istoty: 116 111
  • Krízová linka pre seniorov a seniorky: 0800 172 500
  • Konzultácie obetiam sexuálneho zneužívania: oz.ascend@gmail.com
  • NONSTOP Linka pomoci obetiam násilia 0944 254 405

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/22909369/nestojis-za-nic-skap-styri-pribehy-ludi-ktori-zazili-psychicke-tyranie-vo-vztahu.html

V biznise nemajú konkurenciu, americkú spoločnosť vybudoval Slovák – SME | MY Turiec

https://myturiec.sme.sk/c/22908060/v-biznise-nemaju-konkurenciu-americku-spolocnost-vybudoval-slovak.html

Rodák z Martina, Rastislav Turek, známy skôr ako Rasty, sa rozhodol odísť do Severnej Ameriky keď mal 18 rokov. Bez úspor, znalosti jazyka, bez zázemia.

So životom za Atlantickým oceánom sa však dokázal vysporiadať a dnes jeho firma Pex dosahuje dominantný úspech. Zameriava sa na sťahovanie digitálnych odtlačkov videí a hudby z internetu a vlastníci licenčných práv si vďaka tomu vedia skontrolovať, či niekto ich obsah nešíri nelegálne. Vďaka niekoľkoročnému náskoku vo vývoji na tomto trhu nemajú konkurenciu.

Vyrastali ste v Turci, ako si naň spomínate ?

V Turci som strávil celé detstvo. Na toto obdobie spomínam len v dobrom, v Turci je pekná príroda.

Narodil som sa v Martine, tam som vyrastal, neskôr sme sa s rodičmi presťahovali na Bystričku. Kým sme boli v Martine, trávil som najviac času na Podháji a v Košútoch.

Čítajte viac: https://myturiec.sme.sk/c/22908060/v-biznise-nemaju-konkurenciu-americku-spolocnost-vybudoval-slovak.html

Moravanský: Najťažšia bola konfrontácia s tým, čo bolo vedľa tela vojaka – SME

https://domov.sme.sk/c/22911210/norbert-moravansky-sudny-lekar-rozhovor.html?ref=njct

Teraz sme sa už chceli nadýchnuť a vrátiť sa k spisom a veciam, ktoré nás čakali a zrazu sa stalo toto. Je to ďalšia extrémna skúsenosť, nedá sa to naučiť. Myslím si, že treba byť pripravený, že psychologické aspekty môžu niekde vyplávať. Nemyslím si, že by sme mali posttraumatickú stresovú poruchu, ale fleše niekde určite budú.

Hoci nie ste právnik, je veľká otázka, či sa tam páchajú vojnové zločiny. Javí sa, že áno. Aj vám?

Myslím, že sa to javí správne. Nie som vôbec kompetentný robiť závery, ale to, čo človek videl, poukazuje na útoky na civilné obyvateľstvo.

Je jasné, že vo vojnovom konflikte asi musí byť situácia, že civilista nemôže byť ochránený za akýchkoľvek okolností a v každej situácii. Ale používať napríklad znásilnenie, teda útok na absolútnu dôstojnosť človeka, možno aj ako súčasť vojnovej mašinérie a psychológie, je obludné.

Videli sme prípady, keď bola prítomnosť ruskej armády v dome označená. Bola tam nastriekaná sprejom na stenu jednotka, v ktorej tí ľudia pôsobili. Akože bez rešpektu.

Nie v zmysle utajiť svoju identitu, ale napísať, áno, my sme tadeto prechádzali, pochádzame odtiaľ a odtiaľ a patríme do tej a tej jednotky. A teraz si berieme všetko, čo tu vidíme. Nemôžem sa ubrániť tomu, že je to súčasť procesu a vojnový nástroj.

HNonline.sk – hnonline.sk – Rodovo vyvážené reklamy na hračky? Nové pravidlá zavádza od decembra Španielsko

https://strategie.hnonline.sk/news/marketing/27125483-rodovo-vyvazene-reklamy-na-hracky-nove-pravidla-zavadza-od-decembra-spanielsko

Ružová už nebude len pre dievčatá, rovnako ako modrá či futbal nebudú spájané s chlapcami.

Reklamy na hračky pre deti nebudú môcť v Španielsku od decembra obsahovať rodové stereotypy. Napríklad s bábikami sa v nich nebudú hrať len dievčatá a ďalšie hračky určené skôr pre dievčatá by nemali navodzovať napríklad predstavy domácich prác či skrášľovanie zovňajšku.

Ružová už nebude len pre dievčatá, rovnako ako modrá či futbal nebudú spájané s chlapcami. Podľa miestnych médií to vyplýva z dohody, ktorú v stredu podpísala španielska vláda s výrobcami hračiek.

Nový kódex reklám na hračky pre deti začne platiť 1. decembra pre nové výrobky a nahradí doterajšie pravidlá z roku 2015. Zmena tak ovplyvní napríklad ďalšie predvianočné nákupy, napísala televízia RTVE.

Pravidlá sa netýkajú len televízie, ale aj časopisov, v ktorých napríklad už nebudú môcť byť pri inzercii na hračky slogany typu „iba za (X eur)“.

Obmedzí sa aj účinkovanie slávnych osôb, ktoré sú populárne medzi deťmi a maloletými. Tieto celebrity, aj fiktívne postavy, budú môcť v reklamách pre deti vystupovať len ako mentori, ktorí v deťoch podporujú zdravé návyky.

Obozretné narábanie s realitou a fikciou

Nové pravidlá sa týkajú reklám zameraných na výrobky pre osoby mladšie ako 15 rokov a osobitná pozornosť sa venuje deťom do siedmich rokov. Autori reklám budú musieť tiež obozretne narábať s realitou a fikciou, ktoré budú musieť byť jasne oddelené, aby sa deti necítili zmätené. Budú sa tiež musieť vyhnúť akejkoľvek prezentácii násilia či agresie.

Už vlani pred Vianocami spustilo španielske ministerstvo na ochranu spotrebiteľa kampaň nazvanú Štrajk hračiek, ktorej cieľom bol boj proti rodovým stereotypom v reklamách na hračky. Pre kampaň vtedy okrem iného vytvorilo video, v ktorom plastové hračky vyzývali deti, aby si s nimi prestali v deň štrajku hrať.

„Hovorili nám, že sme boli vytvorené preto, aby si s nami hrali buď len chlapci, alebo len dievčatá. Ale hračka, s ktorou si môže hrať len polovica detí, nie je šťastná,“ hovorí na videu za pultíkom v akejsi

The 37% rule: How many people should you date before settling down?

https://bigthink.com/neuropsych/the-37-percent-rule/

The 37% rule

The mathematical question for Macy (or our would-be dater looking for love) concerns maximizing probabilities. It’s asking how long do you spend sampling options to give the optimum chances of a successful final decision? How many frogs must you kiss to secure your chances of getting a prince?

Mathematicians have given us an answer: 37%. The basic idea is that, if you need to make a decision from 100 different options, you should sample and discard (or hold off on) the first 37. The 37% rule is not some mindless, automatic thing. It’s a calibration period during which you identify what works and what does not. From the rejected 37%, we choose the best and keep that information in our heads moving forward. If any subsequent options beat that benchmark standard, then you should stick with that option to get the best ultimate outcome.

Let’s take an example. Imagine you find yourself single and wanting a relationship (imagination may not be required). You decide you’re going to go on 10 different dates over a few months. The 37% rule tells us you ought to enjoy yourself on the first three — have a laugh and a drink or two — but do not arrange a second date with any of them. You can do better. What the 37% rule tells us is that the next best date you have is the keeper. They are the ones you should try to settle down with.

Brian Christian in his book, Algorithms to Live By: The Computer Science of Human Decisions, uses the 37% rule to help Macy from our opening example. As he writes: “If you want the best odds of getting the best apartment, spend 37% of your apartment hunt (eleven days, if you’ve given yourself a month for the search) noncommittally exploring options. Leave the checkbook at home; you’re just calibrating. But after that point, be prepared to immediately commit—deposit and all—to the very first place you see that beats whatever you’ve already seen. This is not merely an intuitively satisfying compromise between looking and leaping. It is the provably optimal solution.”

Vojna na Ukrajine: Reportáž z dediny, ktorú mesiac okupovali Rusi – Svet SME

https://svet.sme.sk/c/22892598/ukrajina-vojna-rusko-bohdanivka-reportaz-okupacia.html?ref=njct

Z Bohdanivky od našich reportérov Lukáša Onderčanina a Jozefa Jakubča.

Článok pokračuje pod video reklamou

BOHDANIVKA. Na zrekonštruovanom dome v ukrajinskej obci Bohdanivka, asi štyridsať kilometrov východne od centra Kyjeva, je sprejom napísané slovo „ľudia“. Toto slovo má upozorňovať, že v dome žijú civilisti a opakuje sa na mnohých domoch a bránach v dedine.

Vo viacerých prípadoch zbytočne. Biely dom má vybité okná, časť múrov je rozpadnutá a vo dvore je zhorený kamión.

Práve v tejto oblasti ruské vojská takmer mesiac tlačili na Kyjev a jeho satelitné mestá. Z dediny s tritisíc obyvateľmi sa stala frontová línia ruského útoku – v záhradách sú spravené zákopy, v miestnej škole si vojaci spravili základňu.

Koncom marca sa náhle otočili a odišli, no nechali za sebou zničenú školu, obchody, vyrabované domy aj obete, ktorých počet dodnes nie je známy.

Hľadajú synov aj mužov

Z Kyjeva v smere na Bohdanivku vedie za normálnych okolností nová dvojprúdová cesta. Dnes jej časť treba obchádzať pre zničený most, a aj keď trosky z cesty sú už väčšinou odpratané, lemujú ju zničené čerpacie stanice alebo sčernená veža z tanku, ktorú výbuch vymrštil až na krajnicu.

Pred budovou obecnej rady, ktorej časť zasiahla raketa, stojí v rade na dôchodok aj 76-ročná Nina Tepľuková. Kým ich dedinu 8. marca obsadili ruské tanky, jej rodina už stihla odísť.

„Rodinu som poslala preč, nediskutovali sme o tom. Povedala som im, že ja tu zostanem. Sadla som si na diván v kuchyni a čakala som, bolo to v božích rukách. Keď ma zabijú, tak ma zabijú,“ opisuje žena.

Prví vojaci, ktorí do dediny prišli, boli podľa nej pomerne slušní. Tieto slová opakujú Ukrajinci vo viacerých obciach – prvú líniu tvorili mladí a neskúsení chlapci, ktorí netušili, kam a prečo idú.

„Na druhý deň však prišla zver. Ničili domy, rozbíjali okná, rabovali. Chvalabohu, na našej ulici nikoho nezabili, na vedľajšej však áno,“ vraví Tepľuková a ruských vojakov označuje hanlivým výrazom „kacapy“.

Dôchodkyňa z Bohdanivky mala šťastie. „Vnuk bojuje na fronte, je vojak a mal u mňa doma uniformy. Keby mi Rusi vošli do domu a uvideli ich, určite by ma zastrelili,“ dodáva.

Mnohí v Bohdanivke nemali také šťastie ako Tepľuková. „Neteri vzali syna aj muža, aj keď nič zlé nespravili. Odvtedy ich nevideli,“ vraví.

Ženu, ktorá sa volá Valentina, už údajne zavolali aj do márnice identifikovať pozostatky tiel, svojho syna však medzi nimi nenašla. „Bol to slušný a dobrý človek, záchranár. Valentina teraz chodí a posiela milíciám jeho fotografie,“ dodáva.

Rodina v Rusku mu neverí

Nielen Buča či Irpiň, ale aj táto malá dedina sa stala symbolom ruskej brutality. Miestne úrady tu zaznamenali najmenej dva prípady znásilnenia, pričom jednu ženu ruskí vojaci znásilnili po tom, ako na dvore zabili jej muža.

Viaceré budovy v dedine sú zdevastované. Kým novopostavený rodinný dom na Lanovej ulici je takmer nepoškodený, ten susedný bol zrovnaný so zemou. Niektoré budovy padli aj v dôsledku ukrajinského protiútoku.

Ruskí vojaci si svoju základňu spravili v miestnej škole, ktorá je dnes úplne vyhorená. Na školskom dvore je zhorený vrak autobusu, okolie zase museli ukrajinské jednotky intenzívne odmínovať. Úplne zničená je aj škôlka, aj keď farebné preliezačky ostreľovanie prežili.

Prišli k nám nepozvaní hostia a priniesli nám veľkú biedu. Ďakujeme Bohu, že sme všetci živí. Niektorých ľudí vzali a už ich nenašli.

Naďa Michajlivna

Vladimir Zajcev má 76 rokov, pochádza z Ruska a aktuálne pomáha s upratovaním poškodeného domu vedľa zničenej školy.

„V Rusku mám 96-ročnú mamu a dvoch mladších bratov. Keď som im poslal fotky, napísali mi, že si vymýšľam, že je to fejk,“ vraví.

Hneď vedľa ich domu je na plote nasprejovaný nápis Červená armáda aj červená hviezda, opodiaľ vykopali štyri telá. S rodinou je len v obmedzenom kontakte.

„Jeden brat sa už neozýva, druhý povedal, že mu mám len napísať, ako sa máme a či žijeme. Má strach, že mu budú kontrolovať telefón,“ vraví pred domom svojej krstnej dcéry.

Jeho rodine sa podarilo z dediny počas evakuácie odísť. Vrátili sa už do domu s odstrelenou strechou, o pár domov ďalej pred pár dňami vykopali štyri telá.

Vladimir ukazuje malú kôlňu, ktorú si ruskí vojaci prerobili na prístrešok, zostávať v dome bolo pre možné útoky ukrajinskej armády rizikovejšie.

Vedľa nej je v zemi kráter od výbuchu. „V dome nám vytrhali dvere, lampy aj bezpečnostné kamery. Vzali si aj matrace či periny, zrejme do školy, aby mali na čom spať,“ opisuje.

Viac ho prekvapil upchatý záchod. „Aj keď možno nevedeli spláchnuť, lebo nešla voda, pred dverami mali dve vedrá vody. Asi ich nenapadlo, že ich môžu použiť, možno to nikdy nerobili,“ smeje sa.

Tanky ovešané spotrebičmi

O pár metrov vyššie na Hájovej ulici prežila okupáciu v pivnici aj Naďa Michajlivna.

Aj ona si na okná napísala: Tu žijú ľudia. Vojaci im neublížili, chodili si pýtať len cigarety. Ich záhrada však bola plná tankov a obrnených vozidiel.

„Prišli k nám nepozvaní hostia a priniesli nám veľkú biedu. Ďakujeme Bohu, že sme všetci živí. Niektorých ľudí vzali a už ich nenašli,“ vraví. Na svojej záhrade našli zvyšky ľudskej chrbtice.

Jej mama žila o pár domov ďalej, napokon jej ruskí vojaci dovolili presunúť ju k nim do suterénu. Mama má 84 rokov, je invalidná a prvý dom jej zničili počas druhej svetovej vojny nacisti.

Po rokoch v zemľanke si postavila jej rodina nový dom. „Chcela v ňom dožiť. Teraz z neho takmer nič nezostalo,“ sťažuje sa. „Boli veľmi nekultúrni, všade nechali špinu. Obsadili domy a nakoniec sa tam všade vyprázdnili. Orkovia,“ hovorí o ruských vojakoch.

Ruskí vojaci si navyše mysleli, že už sú v Kyjeve. „Prekvapil ich totiž asfalt. Vraj ako je možné, že na Ukrajine máme asfalt aj v dedinách,“ dodáva Naďa Michajlivna.

O rabovaní hovorí aj Vasyl, ktorý na bicykli odchádza od obecného úradu. „Keď ruské tanky odchádzali, boli ovešané naším oblečením a technikou, mali na nich priviazané televízory aj práčky. Dokonca brali aj spodnú bielizeň, mojej dcére vzali všetko, aj ponožky. Čudujem sa, že sa pred sebou nehanbia,“ spomína.

Väčšina vojakov mala podľa neho menej ako dvadsať rokov a sťažovali sa, že ani bojovať nechcú. „Načo ste sem potom prišli, keď nechcete bojovať? pýtali sme sa ich,“ vraví Vasyl, ktorý sa vraj už dlho chystá na dovolenku na Slovensko.

Obyvatelia Bohdanivky sa napriek škodám po vojne snažia čo najrýchlejšie vrátiť do bežných koľají. Cesty pred zrútenými múrmi sú pozametané a tí, ktorí sa už po úteku do bezpečia vrátili a môžu svoje domy ešte opraviť, sa púšťajú do práce.

Na bránach každého domu je dnes nasprejovaná žltá bodka – ktorú tu po ústupe ruskej armády zanechali ukrajinské jednotky –, ak bol dom bezpečný a je skontrolovaný, alebo otáznik, ak môžu byť v dome míny alebo nastražené výbušniny.

Vasyl si nemyslí, že do Bohdanivky sa ešte ruská armáda vráti. „Pochybujem. Už nemajú čo kradnúť,“ dodáva.

Čítajte viac: https://svet.sme.sk/c/22892598/ukrajina-vojna-rusko-bohdanivka-reportaz-okupacia.html?ref=njct