Všetky príspevky miro

Smer nie je žiadnou (modernou) sociálnou demokraciou

https://dennikn.sk/4091824/sefka-odborov-uhlerova-byt-proti-progresivizmu-je-byt-proti-pokroku-a-socialnej-rovnosti/

Dušan Mikušovič sa rozprával so šéfkou Konfederácie odborových zväzov (KOZ) Monikou Uhlerovou. Z rozhovoru bolo zrejmé, že minimálne v jej osobe sa potvrdilo, že rozchod odborárov so stranou Smer nebol len formálny.

Uhlerová, ktorá je vo funkcii od roku 2022, má veľmi jasno v tom, že Smer nie je žiadnou (modernou) sociálnou demokraciou, a vie celkom presne definovať, kde sa Ficova strana rozchádza s hodnotami skutočného odborového hnutia. „V ich rétorike viete nájsť hľadanie nepriateľov spoločnosti, aj v menšinách, či už etnických, národnostných, alebo sexuálnych. Viete tam nájsť delenie spoločnosti, ktorá sa delí na ‚normálnych‘ a ‚nenormálnych‘, hovorí odborárka a upozorňuje na to, že takéto reči môžu vyvolávať dojem, že niektoré skupiny si nezaslúžia disponovať rovnakými právami ako ‚normálna‘ časť spoločnosti.

Odborárska predáčka sa jasne vymedzuje aj voči tým návrhom členov vládnej koalície, ktoré vedú k ožobračovaniu najchudobnejších, a okrem toho, že majú populistický náter, vôbec neriešia problém dlhodobo nezamestnaných a len nepatrne prispejú k úsporám verejných financií. Reč je o nápade ministra sociálnych vecí a rodiny Erika Tomáša z Hlasu skrátiť alebo rovno odobrať dávku v hmotnej núdzi nezamestnanému, ktorý odmietne pracovnú ponuku.

Uhlerovej okrem samotnej myšlienky prekáža aj to, že s odbormi o tom minister Tomáš vopred nehovoril, hoci na túto tému majú expertízu. Tomášovi však nešlo o žiadne odborné riešenia, inak by ani s niečím takým nevystúpil, ale o zbieranie bodov na živení predsudkov o sociálne vylúčených. To tiež šéfka odborov v rozhovore celkom presne pomenúva, hoci nechce, aby to vyznelo ako kritika ministra, ale nápadu.
Po rokoch blízkych vzťahov KOZ so Smerom je dôležité, že na jej čele je predsedníčka, ktorý si pragmaticky uvedomuje, že zviazanosť s jednou stranou nie je pre odbory zdravá a dlhodobo udržateľná.

Súčasná vládna koalícia sa veľmi rada prihovára „ľuďom práce“ a jej predstavitelia sa tvária, ako veľmi im rozumejú a bojujú za nich. Z rozhovoru s Monikou Uhlerovou ale kričí, že to tak nie je a že to ani nemôže tak byť, kým tá istá vládna koalícia útočí na menšiny a kým sa bývalý blízky partner KOZ Smer už úplne odtrhol od moderného a slušného sociálnodemokratického mainstreamu.

ChatGPT is soft bullshitter | Ethics and Information Technology

https://link.springer.com/article/10.1007/s10676-024-09775-5

ChatGPT is soft bullshitter
It is aimed to be convincing rather than accurate.
The basic archi-
tecture of these models reveals this: they are designed to
come up with a likely continuation of a string of text. It’s
reasonable to assume that one way of being a likely continu-
ation of a text is by being true; if humans are roughly more
accurate than chance, true sentences will be more likely
than false ones. This might make the chatbot more accu-
rate than chance, but it does not give the chatbot any inten-
tion to convey truths. This is similar to standard cases of
human bullshitters, who don’t care whether their utterances
are true; good bullshit often contains some degree of truth,
that’s part of what makes it convincing. A bullshitter can be
more accurate than chance while still being indifferent to
the truth of their utterances. 
We conclude that, even if the
chatbot can be described as having intentions, it is indiffer-
ent to whether its utterances are true. It does not and cannot
care about the truth of its output.

Ak potrebujeme nejakú hrádzu, tak najmä proti nenávistným politikom — Denník N

https://dennikn.sk/4090211/ak-potrebujeme-nejaku-hradzu-tak-najma-proti-nenavistnym-politikom/?ref=tit
Ak potrebujeme nejakú hrádzu, tak najmä proti nenávistným politikom

Marián Balázs

Robertovi Ficovi a spol. pripomeňme október 2010. Po tom, ako vtedajšia premiérka Iveta Radičová dostala poštou výhražné listy spolu s nábojnicou, sprísnili sa bezpečnostné opatrenia na jej ochranu. Vyhrážky boli natoľko vážne, že na istý čas musela mať ochranku aj jej dcéra. Fico vtedy z opozície posmešne a cynicky vyhlásil, že „na Slovensku akurát tak môžu do vás kopnúť na ihrisku, keď hráte futbal, to je tak všetko“. Bezpečnostné opatrenia nazval „cirkus Humberto“ a situáciu označil za „trápne a smiešne fabulácie“. Pritom on sám opakovane žiadal o predĺženie ochrany pre seba.

Takže ako, pán premiér? Hrali ste futbal a na ihrisku do vás niekto kopol? A čo tie dnešné bezpečnostné opatrenia? Už nie sú cirkus Humberto? Už nejde o trápne a smiešne fabulácie?

Ani uprostred dnešnej reality Robert Fico nie je schopný ani sa len ospravedlniť za vtedajšie cynické slová. Je však schopný rovnako ako predtým pokračovať v boľševickej politike triedneho nepriateľa, šíriť strach, lži a nenávisť, útočiť, kresliť pomyselné terče na čelá kritikov a nepohodlných novinárov. A bude ešte horšie. Ak potrebujeme nejakú hrádzu, tak proti takýmto nenávistným politikom.

Nedávno hovoril Robert Kaliňák o akomsi zmierení. Zároveň útočil a šíril nenávisť voči kritikom vládnej moci, čím len dokázal, že tie reči o zmierení sú cynické a falošné. Pretože ako sme už napísali, skutočné zmierenie sa začína zmenou jazyka.

Hovoril aj o akomsi dvojakom kilometri druhých, no sám opakovane predvádza svoj dvojaký kilometer. Jeho predstava zmierenia bola asi taká, že my máme čušať a zmieriť sa s tým, že oni budú naďalej útočiť a šíriť nenávisť.

Je rozhorčený zo slova „debili“, no nevšimli sme si, že by bol rozhorčený, keď Fico hovoril o novinároch ako o špinavých protislovenských prostitútkach alebo keď Blaha opakovane hecoval dav k vulgárnosti na adresu prezidentky Zuzany Čaputovej. A nie je rozhorčený ani z dnešných Ficových nenávistných rečí, ani zo slov ako rakovina, mor a podobne.

Debatuje v spriaznenom dezinformačnom médiu a prezrádza, že na vyšetrovanie akýchsi vlastizrád budú „vyvíjať tlak“. „Musíme novým vyšetrovateľom dať ten obrázok a oni sa ho musia naučiť,“ ubezpečil Kaliňák. Už sa ani nezdráha naznačovať mocenské a politické tlaky na políciu a jej ovplyvňovanie. Vie, že v politike pomsty dnes už môže čokoľvek. No už samotné debatovanie predstaviteľov vládnej moci v dezinformačných médiách posúva Slovensko na perifériu civilizovaného sveta.

Nech si už Kaliňák predstavoval zmierenie akokoľvek, Fico ho teraz z Devína poslal s tým zmierením do hája. Zneužitím osláv sv. Cyrila a Metoda na šírenie nenávistnej propagandy len ukázal, že po návrate je rovnaký ako predtým. Proste hulvát. Ani po takej vážnej udalosti nie je schopný sebareflexie. Nie je schopný ani ochotný korigovať svoj slovník a svoje vystupovanie. No áno, ak niekto neustále chrlí nenávisť a útočí, musí byť vnútorne veľmi rozorvaný a nešťastný človek.

Po ovládnutí štátu a podmanení jeho zložiek a inštitúcií sa možno dočkáme aj normalizačnej revízie niektorých hesiel v slovníkoch. Napríklad hesla „liberalizmus“ v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Ten vysvetľuje liberalizmus ako zhovievavosť, zmierlivosť či toleranciu voči iným názorom. Tiež ako sústavu politických a ekonomických názorov hlásajúcich slobodu jednotlivca a súkromného podnikania s právnymi zárukami. Slovo liberálny podľa uvedeného slovníka znamená „znášanlivý, zhovievavý, tolerantný k iným názorom“.

Ak je teda tolerantnosť a znášanlivosť rakovinou či morom spoločnosti, potom premiér a spol. podlo deformujú daný termín a jeho význam. Spoliehajú sa na to, že ich publikum tomu nerozumie a zožerie im každú sprostosť. A ono im to naozaj žerie všetko.

Atentát je odsúdeniahodný čin. To však neznamená, že teraz máme mlčať ani že grobianske správanie premiéra nemôže podliehať kritike.

Mimochodom, slovo debil sa síce stalo hanlivým označením, no pôvodne bolo medicínskym termínom označujúcim najľahšiu formu duševnej zaostalosti. Tento termín sa používal v psychiatrii zhruba do 90. rokov minulého storočia. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb ide o miernu duševnú zaostalosť (Retardatio mentalis levis), ktorá môže byť aj bez poruchy správania alebo len s minimálnou poruchou. Zjednodušene tu teda ide o nižšiu úroveň intelektu. Takýto človek je schopný postarať sa o seba a bežne komunikovať. Preto ho na prvý pohľad sotva možno rozpoznať, potrebné je sledovať jeho správanie a spôsob uvažovania a komunikácie.

Okrem toho je slovo debil podľa Veľkého slovníka cudzích slov slangovým výrazom pre hlupáka. Nuž teda môžeme hovoriť, že nám vládnu hlupáci? Bude to takto prijateľnejšie? Ale zas nebude to až príliš zhovievavé?

Zábava ešte len vygraduje (píše Arpád Soltész) – Komentáre SME

https://komentare.sme.sk/c/23352074/zabava-este-len-vygraduje-pise-arpad-soltesz.html
Ani konšpiračné teórie z opačného brehu, ktoré masovo konzumujú a šíria niekdajší horliví bojovníci proti takzvaným dezolátom, nie sú duchaplnejšie. Myslieť si, že je možné zinscenovať atentát na premiéra slepými nábojmi, je rovnako hlúpe, ako veriť príbehom o svetovom židovskom sprisahaní, a to z rovnakých dôvodov.

Spolupracovať a mlčať by museli veľké počty ľudí. A to by teda bolo po prvý raz v dejinách ľudstva, že by zostalo tajomstvom čokoľvek, o čom vedeli viacerí než dvaja ľudia.

Juraj Cintula na Roberta Fica vystrelil. Vedel, čo robí, a to na úrovni, ktorú neodpozeráte z youtubu. Bezpochyby musel intenzívne trénovať. My síce nevieme kde a s kým, ale vyšetrovatelia určite áno, čiže aj Matúš Šutaj Eštok, Robert Kaliňák a azda aj Robert Fico.

Dokonca aj my vieme, že Juraj Cintula mával nadštandardné vzťahy so Slovenskými brancami. Tým sa pohyboval aj medzi Nočnými vlkmi, u ktorých mali branci zázemie, teda medzi notoricky známymi prokremeľskými násilníkmi, ktorí sú, zhodou okolností, kamaráti Roberta Kaliňáka. Záhadou zostáva už iba otázka, kde sa tak asi mohol atentátnik zradikalizovať.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/23352074/zabava-este-len-vygraduje-pise-arpad-soltesz.html

A bear attack in Slovakia reveals what the far right really wants – POLITICO

https://www.politico.eu/article/tomas-taraba-slovakia-climate-a-bear-attack-far-right/

LOW TATRAS NATIONAL PARK, Slovakia — In early spring, a Belarusian couple were hiking in the trailless crags of the western Carpathian mountains when they stumbled into a brown bear. They ran but were separated. As the bear lunged after the woman, her fiancé lost sight of her in the trees and rocks. Later that night, a rescuer and his German shepherd found her body at the bottom of a precipice. In the torchlight, her hot pink jacket shone against the bloodstained snow. 

Tomáš Taraba knew immediately who to blame: the bloodless bureaucrats in Brussels. In a Facebook post now viewed almost one million times, Slovakia’s far-right environment minister said the European Union officials’ insistence on the protected status of the brown bear showed they were “absolutely not interested in the lives of our people and the lives of our children.” 

Bear attacks might not be a hot political topic in most countries. But for Taraba and his Slovak National Party, the issue was an EU-bashing vote-winner in elections late last year, propelling him to the top political ranks of his deeply polarized Central European nation. Since gaining power, he has set about an extraordinary purge of the country’s environmental officialdom, replacing experts with hunters, scientists with forestry executives and bureaucrats with party hacks.

This is not, however, only a story about Slovakia. In Europe-wide elections this month, far-right parties surged after adding environmental regulations to their traditional tub-thumping grievances like immigration and the culture wars. In the Netherlands, Dutch farmers protesting nitrogen restrictions helped propel the far-right firebrand Geert Wilders into power. In the United States, former President Donald Trump has pledged to dismantle the civil service and strip environmental regulations if he wins a second U.S. presidency.

The story of Taraba and the bears is an illustration of how far-right politicians have used resentment against green rules to help boost themselves into power. It also shows what happens to environmental protections when politicians who have campaigned on dismantling them get a chance to turn their promises into reality.

The “political elite,” safely ensconced in the capital, had no understanding of the fears of people living alongside bears, said Taraba, when POLITICO met him in the Slovak Parliament. “They ridicule this topic.”

Why are bear attacks increasing? 

One morning in April, a conservationist and filmmaker named Erik Baláž walked up the slope across from Siná mountain, where the bear attack had taken place a few weeks before. Through fir trees weighed down with late-season snow, a broken mess of peaks, grottos and precipices could be seen breaking through the clouds. 

Bears travel great distances to come to this part of the mountains, Baláž said, seeking limestone caves in which to hibernate. Baláž has slept more than 1,000 nights in the forest, living among the animals and studying their behavior. Even so, only extreme need would cause him to venture onto Siná mountain in the spring, when hungry, stressed bears emerge from the caves, often with cubs to protect.

There were no public warnings that the area was dangerous when the two tourists ventured into the slopes. “If you don’t know anything about bears, really, it’s not your stupid decision,” Baláž said.

One bear attack made headlines. But media attention on the Siná tragedy became a frenzy when, in an unconnected incident just two days after the 31-year-old woman’s death, a panicked young bear went on a frenzied dash through the nearby town of Liptovský Mikuláš. Five people were attacked. Two required hospitalization.

As the two incidents showed, Taraba didn’t conjure Slovakia’s bear problem from nowhere. Bears can weigh more than half a ton and are dangerous, especially when they become habituated to human settlements. They are considered problematic by authorities in other European countries too, especially neighboring Romania

In Slovakia, there is genuine disquiet in rural communities about a recent increase in the number of non-lethal attacks. In the 2000s and 2010s, those averaged around three per year. In the past three years, the annual average jumped to nearly 10. The death of the Belarusian woman was only the second death involving a bear since reliable records began. But both fatal incidents happened this decade.

Few details about the woman’s death have been made public by the government. Authorities have not made public the findings of any autopsy or investigation. Nothing that has been released would justify Taraba pointing his finger at the EU and environmental NGOs. The victim’s name hasn’t been officially released, although in a text message to POLITICO, Taraba identified her as “Tatsiana H.”

It’s not even clear how she died; by falling or mauling. And yet the story that Taraba ran with the day after her death — that it was the act of an indiscriminate and menacing predator — is being used to justify new emergency laws and plans to control and cull the animals. Baláž said a more likely explanation was it was a startled bear, protecting its territory or its young, and an unfortunate couple in the wrong place at the wrong time — meaning the traditional conservation efforts Slovakia has relied on remain relevant.

POLITICO spent days driving across the mountains of central Slovakia seeking some kind of official explanation. 

Štefan Kysel, the head of the Slovak Nature Conservancy, the government’s official environmental protection agency, invited POLITICO to an interview at his office in Banská Bystrica. Kysel is a former candidate for the far-right Slovak National Party (SNS), which Taraba represents in parliament. He was appointed by Taraba in November despite having little to no practical experience for his job, as part of a restructuring of the organization that nature advocacy groups say has weakened Slovakia’s environmental protections.

Throughout a 45-minute conversation across a large conference table, Kysel leaned back defensively, refusing to answer any questions about the case, citing an ongoing police investigation.

An hour’s drive north through the mountains, officers at the front desk of the police station in Liptovský Mikuláš confirmed they were investigating the death. But the headquarters’ contacts they passed on failed to return emails or calls. A spokesman for the town’s mayor, Ján Blcháč, who is also a government MP, said the environment ministry had barred the mayor from commenting on the bear issue. 

Further east in Poprad, POLITICO met Michal Haring, a former member of the government’s bear management team. Haring suggested meeting in a pub overlooking the grimly utilitarian town and a mind-bending view of the Carpathians.

Haring, who himself resembles a cuddly bear, was depressed — a common affliction for Slovak conservationists these days. Haring wrote his thesis on bear attacks in Slovakia and studied bear control efforts in Norway and at Yellowstone National Park in the U.S. One of the underlying drivers of more attacks, he said, was high-energy crops like maize being planted near villages. He talked about a recent field trial that involved securing trash cans and other sources of food that attracted bears into villages, which showed promising results. All of that work was being undone by the government’s push to demonize and cull, he said.

German football was playing on the TV. Reaching for his phone, Haring pulled up a series of grim photos that had been circulating among the bear expert community. There was Tatsiana’s body.

The pictures told a confusing story. An early, brief press release from the rescue service suggested she may have died from head wounds by falling from a cliff while fleeing the bear. In the photos, the right side of her face was badly damaged. She also had four small punctures on the lower part of her right leg, just above her white sports sock. They were, Haring said, from the teeth of a bear.

The snow nearby was stained with blood, indicating she may have been discovered by a bear after falling and then dragged. But there was no sign, despite the many hours she lay on the mountain with hungry bears emerging from hibernation, that any animal had tried to eat her.

The government is “saying that it was a predatory attack. Like this was prey and the bear was trying to eat her,” Haring said. 

Slovakian Deputy Prime Minister Tomáš Taraba. | Toms Kalnins/EPA-EFE

“I don’t buy it.”

Slovakia’s polarized politics 

Slovakia is a country on the brink. Its bubbling divisions recently spilled over into the attempted assassination of Prime Minister Robert Fico, who was shot in May in what the government described as a politically motivated attack.

In the days after the shooting, while Fico was fighting for his life in the hospital, politicians from most parties tried to calm partisan rage. Taraba poured gasoline on the flames, blaming the government’s critics in the media for stoking division and pointing his finger at the shooter’s links to the opposition party Progressive Slovakia, which he called “hateful.”

Taraba’s knack for discord has panicked environmental and democratic advocates. The most common words his enemies used to describe him were “dangerous” and “smart.” Michal Vašečka, the founder of the Centre for the Research of Ethnicity and Culture, a Bratislava-based anti-extremism think tank, called him an “entrepreneur of politics.”

When POLITICO met Taraba in a small library in the Slovak parliament, he was wearing a blue suit, his hair cropped prizefighter short. He was eager to talk, clearly enjoying the notoriety and attention he has found in recent months. He acknowledged his own surprise at his “pretty steep career” trajectory. A relative late-comer to national politics, he was 39 years old in 2019 when he joined a fringe political group with a hardline interpretation of Christian values and a focus on banning abortion and rolling back LGBTQ+ rights.

Taraba built a large social media following, which were enthused by his willingness to shrug at liberal norms of decency. He told POLITICO he rejected “far right” as a label — preferring “conservative.” But in 2020, in order to gain enough votes to sit in the parliament — the minimum is 5 percent — he aligned himself with genuine extremists. 

Before the 2020 election, Taraba negotiated a place for himself and two other of his party’s candidates on the ticket of the People’s Party Our Slovakia (L’SNS) — a neo-Nazi group that has dabbled in Holocaust denial and whose leader Marián Kotleba was later convicted over a stunt that celebrated the founding of Slovakia’s WWII Nazi-puppet state. At the next election, Taraba again brokered a deal to stand on the ticket of the slightly less extreme SNS.

When Fico, a left-wing populist, went into coalition with the SNS in October, Taraba ambitiously hoped to land the economy ministry. Instead, he was handed a portfolio with sway over industry, agriculture, forestry, hydroelectric dams and tourism — in other words, the levers of the Slovak economy.

Taraba purges the conservationists 

What followed was an extraordinary purge of experts and green-minded bureaucrats and a rapid-fire hit on green regulation. Every day, Taraba said, he was tabling new legislation, cutting more green rules and reshaping the civil service. “I know how fragile politics is,” he said. He wanted to use power while he had it.

“My main political goal is to remove all gold plating in Slovakia,” the minister said, meaning any law or restriction placed on a company beyond the minimum required by EU law. “Water, trees and good soil. These are the biggest assets of Slovakia. But we’re not using it wisely.”

By March, according to a list compiled by green NGOs, the number of departmental directors or other high-level public officials who had left their posts or been fired stood at 52 — roughly one every four working days since Taraba took office in October.

The scale of the change has alarmed conservationists, including Slovakia’s President Zuzana Čaputová, a former lawyer and environmental activist. | Carsten Koall/Getty Images

The scale of the change has alarmed conservationists, including Slovakia’s President Zuzana Čaputová, a former lawyer and environmental activist. Čaputová stepped down from her role at the end of her term earlier this month, declining to fight for reelection and citing harassment of her and her family — including online baiting in which Taraba himself has readily taken part. 

While acknowledging it was normal for a new government to rotate staff, Čaputová said she was concerned by the “rather unprecedented scale of such dismissals, including of long-time environment specialists and professionals. These seem to be replaced by those whose expertise in given areas is being questioned by the specialists in the field.”

In interviews with six current and former top departmental officials, the consensus was that Taraba was kneecapping the ministry to the advantage of industries like construction and forestry.

“We have not encountered such a scale of personnel purges here since the fall of communism in 1989,” said Tomáš Olšovský, the former director of the Záhorie Protected Landscape Area, a wetland area where he worked for 20 years before being fired this year. “Tomáš Taraba aims for only one thing — the complete paralysis of the functioning of nature protection in Slovakia.”

Roman Havlíček, a former anti-dam campaigner who was fired from his job running the ministry’s water directorate, said that three canceled hydroelectric dam projects were likely to be revived under pressure from construction companies who would scoop huge profits. Taraba has appointed Petr Molda, a former railway executive and SNS candidate, as head of the state dam builder. “These are people who are directly benefiting from these changes,” said Havlíček. Taraba defended the appointment of Molda, saying his past success as a rail executive indicated he could handle a tough assignment.

Taraba has declared he wants the country’s national parks to become cost-neutral by expanding tourism and “active management” of the forests — a selective logging process that, if done properly, can improve forest health and bring in a revenue stream. Environmentalists fear the kind of logging unleashed by these changes will be far more aggressive. To implement this strategy, Taraba has fired the directors of 18 Slovakian national parks or protected areas. 

Sitting in the parliament, Taraba expressed exasperated innocence. The personnel moves were not politically motivated, he said, pointing out, correctly, that some replacements have been internally sourced and had relevant experience. He acknowledged his program would gain him many friends among Slovakia’s business owners and oligarchs. But insisted he was only acting to protect the country’s broad economic interests. The environmental bureaucracy, he said, had been dominated by green evangelists who were overreaching their mandate, constantly taking the most “negative” approach to any commercial proposal.

But many of his new recruits also look equally ideological — only in the opposite direction. They include Peter Olexa, an SNS member who was appointed in November to run Tatra National Park, the country’s largest reserve. Olexa replaced Pavel Majko, who was fired without cause after running the park for 17 years.

Haring, the bear expert from Poprad, was employed as a large carnivore expert at Tatra National Park when Olexa joined. The new director immediately banned Haring from speaking to the media or at public education events about non-lethal ways to control bears. The day after Haring met POLITICO in the pub would be his last day at the park after serving his notice. “I feel like I’m in North Korea,” said Haring.

The final straw came when a mother bear and her three cubs appeared near a local village. Haring had planned to catch and fit the bears with tracking collars, allowing him to monitor them and prevent them from coming close enough to people to be a problem. 

When Olexa heard the plan, he exploded. “Go to hell with your research and science,” he said, according to Haring. “We are not playing this shit here.” The mother and the cubs would be killed, said Olexa. Haring hung up the phone and wrote his resignation letter.

Slovak and Czech nature activists hold letters saying ”Tatras are our jewel ,leave them alone” as they protest against forest harvest at National park of High Tatra mountains. | Joe Klamar/AFP via Getty Images

In a statement emailed to POLITICO, Olexa said Haring had “showed difficulty in respecting the hierarchy in our organization and did not work for the goals of the organization, but tried to fulfill his private projects.”

In response to questions about how he was running the park, Olexa said he was fulfilling his duties as director with “dedication and professional approach to all issues encounterd [sic]with managing of The Tatra national park. And I am doing so with emphasis on the legal nature protection and values of the national park.”

But Olexa, a former forestry company employee, has few relevant qualifications to run the most important national park in Slovakia. That’s before you even consider his 2014 conviction for poaching. In a search, environmental officials found and confiscated the skull of a protected wolf, which the future national park director had kept as a trophy.

Global blowback against green rules

Taraba is far from alone in targeting environmental protections. His recipe for Slovakia is one that like-minded politicians are championing across the world, from the suspension of legal enforcement that turned Jair Bolsonaro’s Brazilian Amazon into a lawless free-for-all for ranchers, loggers and miners to neighboring Argentina, where Javier Milei has abolished the environment ministry altogether.

And, of course, there was the first Trump presidency in the U.S., which saw Exxon Mobil’s CEO lead the State Department and the Environmental Protection Agency run by a man who had sued the agency 14 times.

Should Trump be granted a second term in November, his earlier moves will likely feel like mere foreshocks. His allies want to correct for what they see as a key mistake from the first go-round: leaving the deep state intact. The former president has signaled he would want to reinstate ‘Schedule F,’ a classification of federal employees he introduced and President Joe Biden rescinded. This would, at the sweep of a pen, turn some 50,000 tenured civil servants into political appointees without career protections. The libertarian Heritage Foundation is preparing a list of tens of thousands of right-wing functionaries, a sort of MAGA LinkedIn, to fill those posts.

In Europe, the rising vote for the far right has given Taraba’s fellow travelers an opportunity to marry libertarian economics with populist cultural revanchism. This is apparent in the Italian government of Giorgia Meloni, which has combined hardline family values with a deep favoritism for the nation’s automotive and fossil fuel companies. It can also be seen in the Netherlands, where the incoming government is led by anti-Islamic xenophobes promising to scrap restrictions on agricultural pollution. A joint agriculture and nature ministry has been handed to the Farmer–Citizen Movement (BBB), a right-wing agrarian party that sprung up from anti-green protests.

The trend is already influencing mainstream European policymaking. In Brussels, center-right parties are softening their green ambitions after losing votes to the right. And, in a watershed moment for EU politics, European Commission President Ursula von der Leyen has left the door open to cooperating with at least some parts of the far right to pass legislation if she’s granted a second term.

In every case, the message is one of populism — but the result favors corporate elites. Taraba sees no contradiction here. Investment and growth will create employment, he said. 

Political bear fight

In Slovakia, Taraba is hoping his crackdown on bears leads him to bigger things.

In the weeks after Tatsiana’s death, his ministry proposed a law allowing a state of emergency to be declared, similar to a natural disaster or terror attack, if a bear approaches a human settlement. That then allows the government to issue a kill license without any ability for NGOs to challenge it. The legislation overrides previous Slovak and EU laws governing protected species, which require a bear to display “problematic” behavior before a license to kill can be issued. The ministry has already started signing contracts with hunting groups to expand its response capabilities and shoot bears on sight. 

Rightwingers are clamoring to appear as hardline on bears as they normally are on migrants. In May, SNS MP Rudolf Huliak — who Fico once wanted to be environment minister instead of Taraba — was photographed standing over the body of a dead bear, which he said he had shot. “That’s how it’s done with bears,” the SNS Facebook post read. “And if someone does not like it, let them go for a walk in the forest and understand.”

In Slovakia, there is genuine disquiet in rural communities about a recent increase in the number of non-lethal attacks. In the 2000s and 2010s, those averaged around three per year. In the past three years, the annual average jumped to nearly 10. | Daniel Mihailescu/AFP via Getty Images

The payoff for Taraba has been a surge in personal popularity. The bear law was “for me, a huge political victory,” said Taraba. “This helped me to push progressive liberals to the corner.” A tracking poll by a local TV station found public trust in Taraba had risen since November more than any other member of the government — even if in the recent EU elections, both Fico’s SMER and the far right lost out as part of a broader conflict over pro-EU and anti-EU values.

Ultimately, Taraba wants to have an annual bear cull to lower bear numbers. To that end, he has allied with ministers in Romania and Finland — where the public is also concerned over bears and their safety — to lobby the EU to help them lower the protection status of the brown bear. Taraba attacked the “double standard” of Brussels dallying over reducing the protected status of bears while European Commission President Ursula von der Leyen was spearheading a campaign to downgrade the status of another large carnivore after a she-wolf killed the German leader’s family horse.

Conservationists believe a bear cull is a false solution. While the number of bears is increasing Europe-wide, there is no evidence that they are overpopulated in Slovakia. In fact, no one really knows how many bears there are in the country. One survey estimated it may be 1,000-1,200. But that number is disputed and there has been little systematic tracking of the population.

Taraba insists he is solely interested in bringing Slovakia’s green protections in line with EU law, but there are question marks over whether he is actually coloring outside those lines. ClientEarth, a legal NGO, said his initial proposal to allow the preemptive killing of protected bears would be “a violation of EU nature law.” The law has been softened in parliamentary negotiations but remains contentious.

Last Monday, minutes after voting in favor of an EU nature protection law he had previously threatened to vote down, Taraba called POLITICO claiming to have done a deal with the European Commission to vote in favor of the legislation in return for a guarantee that the legality of his bear control law would not be challenged. EU Environment Commissioner Virginijus Sinkevičius denied there was a deal. But in a note from Sinkevičius to Taraba, shared with POLITICO, the commissioner said the law was “largely in compliance.” He ended the note by urging Taraba to support the nature law.

Perhaps the clearest and most wide-ranging legal dispute could be over Taraba’s desire to restrict public oversight of the environmental impact assessments of major projects. His proposed limits could breach the Aarhus Convention, a treaty the EU and Slovakia have signed, which guarantees public participation and access to justice on environmental matters. Čaputová, the lawyer-turned-president, said his goals “could be in conflict with EU law.” Taraba recently put his proposal on hold.

Throughout an almost two-hour interview, Taraba was calm and politely combative, saying criticism of him was largely baseless political attacks. Officials who worked with him say that despite his online rhetoric, he is engaged in policy detail. He speaks several languages and can play the technocrat in Brussels while owning the libs on Facebook.

This shape-shifting quality was apparent when he was asked what he really thought had happened on Siná mountain.

Only a month before, Taraba was unequivocal in accusing Brussels and the NGOs of having blood on their hands. But now, sitting in parliament and having reaped the political gain, he casually dismissed the whole thing as a tragic case of two hikers stumbling unknowingly into the worst possible place at the worst possible moment.

“The tourists really went to the location that is a specific and natural location for the bears,” he said. 

“Really, we have to educate people,” he added. 

Tom Nicholson contributed reporting.

evFireTracker

https://evft.eu/grafy
Databáza požiarov elektromobilov

Naša stránka poskytuje komplexné informácie, ktoré búrajú mýty a posilňujú dôveru v bezpečnosť elektromobility.

Tvoríme celosvetovú databázu požiarov elektrických vozidiel, pričom poskytujeme čo najpresnejšie dáta a štatistiky o príčinách požiarov, vrátane sledovania jednotlivých incidentov a zvolávacích akcií výrobcov.

Naším cieľom je pomôcť zlepšiť prevenciu a reakciu na požiare pomocou najlepších postupov, zvýšiť povedomie a motivovať k širšiemu prijatiu elektromobilov.
 Domov Incidenty EV Zvolávačky EV Mýty Štatistiky O nás

ZKH píše: Šikana Bombica nie je iný názor – Komentáre SME

https://komentare.sme.sk/c/23342156/zkh-pise-sikana-bombica-nie-je-iny-nazor.html

Tak sme sa tento týždeň dozvedeli niekoľko pomerne absurdných vecí – najprv Ľuboš Blaha nazval na mítingu Daniela Bombica alternatívnym novinárom a hrdinom, ktorého treba chrániť. Potom sme si vypočuli, že máme strach z existencie iného názoru a vypnutie youtube kanálu Bombica je korporátny fašizmus zahraničných oligarchov.

Minister obrany Robert Kaliňák správne pripomenul, že v streame s Danielom Bombicom bol hneď niekoľkokrát. No už mylne na tlačovej konferencii tvrdil, že extrémista mal vulgárne a neonacistické prejavy niekedy dávno v minulosti. Akoby nás chcel presvedčiť, že išlo o dávnu mladícku nerozvážnosť a dnes je z neho uvedomelý slušný muž. Ale tomu nemôže uveriť nikto, ani minister Kaliňák.

Vypnúť reklamu
Vypnúť reklamu
Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako verejne činná novinárka znesiem veľa. Aj sa k mnohým veciam vôbec nevyjadrujem. A ani k Danielovi Bombicovi som veľmi dlho nič nepísala ani nehovorila. Rozhodla som sa totiž proti jeho konaniu brániť trestnoprávne a podala som naňho dve trestné oznámenia. Obe zatiaľ úspešné – je obvinený za zverejňovanie mojich osobných údajov aj za ohováranie.

Dovoľte mi teda pre Roberta Kaliňáka, ale aj pre ostatných krátko zhrnúť moju vlastnú skúsenosť s týmto nebezpečným a nenávistným človekom.

Rozpoviem vám dnes príbeh. Podrobnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože cítim, že nám pri téme nenávistných komentárov a vyhrážania sa chýba širší kontext. Obzvlášť preto, že hneď po atentáte na premiéra Fica polícia na pokyn ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka začala stíhať ľudí za komentáre schvaľovania atentátu a jedného muža, ktorý vykrikoval pred nemocnicou. Neuveriteľne rýchlo ho odsúdili v superrýchlom konaní na tri mesiace (!) väzenia. Výrokmi dnešnej koalície: to sa odrazu tak boja existencie iného názoru? Asi táto argumentácia úplne nesedí, však? Pretože nenávisť, vyhrážky a hejt, to nie je názor.

Súbežne s hlásaním absolútnej slobody slova obhajujú trestne stíhaného extrémistu. Ruka v ruke s tým chcú chrániť politici sami seba a zákonom si schváliť právo na odpoveď, keď médiá napíšu niečo, s čím nesúhlasia. Aké sú teda mantinely absolútnej slobody slova a pre koho teda platí? Bombic sa môže vyhrážať fyzickým násilím štátnym úradníčkam a je hrdina, no noviny nemôžu písať kritické články o kauzách a problémoch štátu, lebo šíria nenávisť? Ako dlho sa dá ešte žiť v tejto kognitívnej disonancii?

Ako sa to celé začalo v decembri 2021

Poďme na začiatok tohto príbehu. V decembri 2021 ma šokovali čudné nenávistné emaily, ktoré mi začali chodiť. Anonymovia mi začali písať, že som neplodná štetka a rôzne iné nevyberané veci. S ničím podobným som sa predtým nestretla a jeden z anonymov mi poslal aj pôvodcu tejto informácie – vtedy ešte málo známy Daniel Bombic nahral video a uverejnil ho na portáli Vimo, vlastnenom prívržencami strany Republika Kulturblogom. Vo videu mimoriadne nevyberaným, agresívnym a vulgárnym spôsobom Daniel Bombic rozprával, že som liberálka, ktorá bola na troch interrupciách a preto je teraz neplodná. Vraj môj manžel je homosexuál a ja som štetka, a preto nám manželstvo funguje. A potom ešte opakoval obligátne taľafatky o tom, že ma platí Soros, Amerika a rôzne iné štandardné bláboly. Level tohto hejtu bol pre mňa nový, človeka s pseudonymom Danny Kollár som v živote nezaregistrovala a netušila som o jeho existencii, a tak som poslala video právnikovi. Rozhodli sme sa podať na súd predbežné opatrenie na stiahnutie videa a podali sme aj trestné oznámenie za ohováranie.

Keď už sme ho písali, zhrnuli sme to policajtom rovno celé. Dovoľte mi krátky súhrn. Počas pandémie, keď boli reštaurácie z rozhodnutia vlády zatvorené, bola v Trnave prevádzka burgrárne, ktorá všetky nariadenia ignorovala. Dve hygieničky dostali za úlohu skontrolovať túto nemilú situáciu. Zatiaľ čo ich majiteľ streamoval na svojich sociálnych sieťach, Daniel Bombic nelenil, zverejnil fotky oboch, ich adresu aj email. Jeden rovno aj sám poslal, jeho znenie pripájam:

Druhej hygieničke nezostal tiež nič dlžný – na ďalší deň zverejnil jej adresu, telefónne číslo, fotku domu a k celému postu dopísal, že jej druhé zamestnanie okrem hygieničky je prostitúcia.

V decembri 2021 zverejnil aj číslo lekára Sabaku a tvrdil, že v skutočnosti infektológ na oddelení, kde pracuje, zabíja ľudí kyslíkom. Petrovi Sabakovi potom aj počas náročných covidových služieb vyvolávali a písali jeho poblúznení fanúšikovia a nadávali mu do vrahov.

A ak je toto ministrovi Kaliňákovi málo, možno bude ako bývalý šéf rezortu vnútra citlivejšie vnímať zverejnenie údajov o policajtoch, ktorí počas výkonu služby zasahovali v obchode. Aj z nich Bombic urobil terče.

Žiadna mladícka minulosť, ale dennodenná šikana

Ale poďme aj do nedávnej minulosti. December 2023. Študent práva Marek Janiga sa slušne ozval a podpísal list dekanovi Burdovi. Od Bombica si vyslúžil rovno vyhrážku smrťou.

V roku 2022 si v instastorkách vyspevoval Rež a rúbaj do krve. Alebo si spomeňme, ako pred rokom a pol hovoril o dnes už nebohom profesorovi Krčmérym. Nazval ho „Tá odporná hnusná upotená tlstá škaredá sviňa Krčméry.“ A v deň, keď zomrel, napísal: „Smaž sa, kolaborant covidovej genocídy národa, spoluvykonávateľ Kalergiho plánu, chápadlo Rockefellera a Sorosa.“

Sudkyňa to nazvala jasne – hate speech

Do trestného oznámenia sme pridali ešte jeho odkazovanie na nacistickú ideológiu a že toho nebolo málo. Polícia neskôr zaistila aj Bombicove hajlovačky a vykrikovanie nemeckých nacistických hesiel.

Ťažko uveriť slovám ministra Kaliňáka, že sú to nejaké dávne výroky – o popieraní holokaustu a rečiach o nahradení bielej rasy a ochrane bielych detí rozpráva Bombic dodnes takmer na dennej báze. Absolútne najčerstvejší post je rovno Adolf Hitler, ktorého zdieľal tento víkend.

No vráťme sa k mojim trestným oznámeniam a predbežnému opatreniu. Súd v Kežmarku bol pomerne rýchly. Sudkyňa sa na prípad pozrela a veľmi rýchlo rozhodla o stiahnutí videa. V odôvodnení napísala, že nie som povinná ani ako verejne činná osoba znášať takto závažný zásah do mojej cti, že Daniel Bombic je preukázateľne „prívržencom extrémistických skupín a šíri konšpiračné teórie“ a že takéto konanie je nebezpečné. Preskočme ešte pasáž, že páni z Kulturblogu sa proti rozhodnutiu odvolali a od prešovského súdu žiadali prístup do celej mojej zdravotnej karty. Aj odvolanie sme vyhrali. Súd teda dvakrát skonštatoval, že nenávisť Daniela Bombica nie je názor, ako si to mýli minister Kaliňák aj mnohí koaliční politici. V rozhodnutí súdu ho nazvali hate speech.

Minister Kaliňák zároveň chystá nové zmeny pre menej pohodlných hejterov. Zaviesť chce pokuty za hrubé slová, pritom sám obhajuje jedného z najvulgárnejších ľudí vo verejnom priestore. Za všetko už dva známe príklady.

Polícia vás pred takýmto levelom nenávisti neochráni

Nekonečný príbeh sa začal až na polícii. Trestné oznámenie dostal na stôl policajt D. Poviem to mierne: známky sympatií javil skôr k páchateľovi. Po podaní nášho rozsiahleho trestného oznámenia mi poslal niekoľko otázok. Sústredil sa len na dve veci: či mi bola spôsobená nejaká ujma a či ma buď vyhodili z práce, alebo sa so mnou rozviedol môj muž. V opačnom prípade sa vyšetrovateľovi zdalo, že k žiadnej ujme ani škode neprišlo, takže je všetko v poriadku.

Vyšetrovateľovi sme postupne dopĺňali všetky vyhrážky, ktoré boli s týmito postmi Bombica spojené. Keď zistil, že jeho video museli stiahnuť, sa jeho útoky začali stupňovať. Vyvrcholilo to tým, že z rozhodnutia súdu mu páni napojení na stranu Republika posunuli moje osobné údaje a on ich zverejnil. S celou mojou adresou. Aj to sme dodali vyšetrovateľovi, ktorý nič z tohto nepovažoval za podstatné. Zverejnenie adresy posunul na vedľajší okrsok, aby s tým nemal žiadnu prácu. To našťastie dostal na stôl normálny policajt a za niekoľko týždňov bol v tomto prípade Daniel Bombic obvinený a jeden z jeho zatykačov sa týka práve aj zverejnenia mojej adresy.

A tak sme pokračovali v ságe s prvým vyšetrovateľom pánom D. Nekomunikoval, neodpovedal. Podávali sme sťažnosti, nič. Popritom, hoci mal priamy kontakt na môjho advokáta, obchádzal ho a posielal mi poštu priamo na adresu, na ktorej vedel, že nebývam. Na obálke zároveň preškrtol štandardných 18 dní na prevzatie zásielky, a namiesto toho rukou dopísal tri dni. Toto sa zopakovalo dvakrát, nevedno prečo.

Po roku od podania trestného oznámenia prišiel výsledok šetrenia pána D. Advokát mi ju poslal s komentárom „Toto je bizár. Podáme sťažnosť.“ Vyšetrovateľ totiž nevidel dôvod na začatie trestného stíhania voči Danielovi Bombicovi a bizarné bolo práve jeho odôvodnenie. Pán D. sa odvolával podobne ako dnes vládni politici na slobodu prejavu zakotvenú v Ústave. Zároveň vyslovil názor, že treba rozlišovať, či šlo o tvrdenie faktu, alebo vyjadrenie názoru. A podľa vyšetrovateľa Daniel Bombic vyslovil názor, že som bola na troch potratoch. A keďže som známa, musím rátať s tým, že ľudia ako ja pútajú záujem verejnosti aj o súkromných veciach. Navyše, moja reputácia ohrozená podľa vyšetrovateľa nebola, pretože z práce ma nevyhodili a muž sa so mnou nerozviedol.

Perla prišla až na záver jeho rozhodnutia, kde pri internetovom nenávistnom trestnom čine argumentoval vyšetrovateľ rozhodnutím z roku 1982. Podľa neho musí páchateľ aj vedieť, že hovorí klamstvo, a vyzerá, že Daniel Bombic naozaj verí, že na troch potratoch som bola a že som neplodná. A teda to šíri vlastne, chudák, neúmyselne a nevedome. Toto všetko odobril aj prokurátor.

Tak sme sa tento týždeň dozvedeli niekoľko pomerne absurdných vecí – najprv Ľuboš Blaha nazval na mítingu Daniela Bombica alternatívnym novinárom a hrdinom, ktorého treba chrániť. Potom sme si vypočuli, že máme strach z existencie iného názoru a vypnutie youtube kanálu Bombica je korporátny fašizmus zahraničných oligarchov.

Minister obrany Robert Kaliňák správne pripomenul, že v streame s Danielom Bombicom bol hneď niekoľkokrát. No už mylne na tlačovej konferencii tvrdil, že extrémista mal vulgárne a neonacistické prejavy niekedy dávno v minulosti. Akoby nás chcel presvedčiť, že išlo o dávnu mladícku nerozvážnosť a dnes je z neho uvedomelý slušný muž. Ale tomu nemôže uveriť nikto, ani minister Kaliňák.

Vypnúť reklamu
Vypnúť reklamu
Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako verejne činná novinárka znesiem veľa. Aj sa k mnohým veciam vôbec nevyjadrujem. A ani k Danielovi Bombicovi som veľmi dlho nič nepísala ani nehovorila. Rozhodla som sa totiž proti jeho konaniu brániť trestnoprávne a podala som naňho dve trestné oznámenia. Obe zatiaľ úspešné – je obvinený za zverejňovanie mojich osobných údajov aj za ohováranie.

Dovoľte mi teda pre Roberta Kaliňáka, ale aj pre ostatných krátko zhrnúť moju vlastnú skúsenosť s týmto nebezpečným a nenávistným človekom.

Rozpoviem vám dnes príbeh. Podrobnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože cítim, že nám pri téme nenávistných komentárov a vyhrážania sa chýba širší kontext. Obzvlášť preto, že hneď po atentáte na premiéra Fica polícia na pokyn ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka začala stíhať ľudí za komentáre schvaľovania atentátu a jedného muža, ktorý vykrikoval pred nemocnicou. Neuveriteľne rýchlo ho odsúdili v superrýchlom konaní na tri mesiace (!) väzenia. Výrokmi dnešnej koalície: to sa odrazu tak boja existencie iného názoru? Asi táto argumentácia úplne nesedí, však? Pretože nenávisť, vyhrážky a hejt, to nie je názor.

Súbežne s hlásaním absolútnej slobody slova obhajujú trestne stíhaného extrémistu. Ruka v ruke s tým chcú chrániť politici sami seba a zákonom si schváliť právo na odpoveď, keď médiá napíšu niečo, s čím nesúhlasia. Aké sú teda mantinely absolútnej slobody slova a pre koho teda platí? Bombic sa môže vyhrážať fyzickým násilím štátnym úradníčkam a je hrdina, no noviny nemôžu písať kritické články o kauzách a problémoch štátu, lebo šíria nenávisť? Ako dlho sa dá ešte žiť v tejto kognitívnej disonancii?

Ako sa to celé začalo v decembri 2021

Poďme na začiatok tohto príbehu. V decembri 2021 ma šokovali čudné nenávistné emaily, ktoré mi začali chodiť. Anonymovia mi začali písať, že som neplodná štetka a rôzne iné nevyberané veci. S ničím podobným som sa predtým nestretla a jeden z anonymov mi poslal aj pôvodcu tejto informácie – vtedy ešte málo známy Daniel Bombic nahral video a uverejnil ho na portáli Vimo, vlastnenom prívržencami strany Republika Kulturblogom. Vo videu mimoriadne nevyberaným, agresívnym a vulgárnym spôsobom Daniel Bombic rozprával, že som liberálka, ktorá bola na troch interrupciách a preto je teraz neplodná. Vraj môj manžel je homosexuál a ja som štetka, a preto nám manželstvo funguje. A potom ešte opakoval obligátne taľafatky o tom, že ma platí Soros, Amerika a rôzne iné štandardné bláboly. Level tohto hejtu bol pre mňa nový, človeka s pseudonymom Danny Kollár som v živote nezaregistrovala a netušila som o jeho existencii, a tak som poslala video právnikovi. Rozhodli sme sa podať na súd predbežné opatrenie na stiahnutie videa a podali sme aj trestné oznámenie za ohováranie.

Keď už sme ho písali, zhrnuli sme to policajtom rovno celé. Dovoľte mi krátky súhrn. Počas pandémie, keď boli reštaurácie z rozhodnutia vlády zatvorené, bola v Trnave prevádzka burgrárne, ktorá všetky nariadenia ignorovala. Dve hygieničky dostali za úlohu skontrolovať túto nemilú situáciu. Zatiaľ čo ich majiteľ streamoval na svojich sociálnych sieťach, Daniel Bombic nelenil, zverejnil fotky oboch, ich adresu aj email. Jeden rovno aj sám poslal, jeho znenie pripájam:

Druhej hygieničke nezostal tiež nič dlžný – na ďalší deň zverejnil jej adresu, telefónne číslo, fotku domu a k celému postu dopísal, že jej druhé zamestnanie okrem hygieničky je prostitúcia.

V decembri 2021 zverejnil aj číslo lekára Sabaku a tvrdil, že v skutočnosti infektológ na oddelení, kde pracuje, zabíja ľudí kyslíkom. Petrovi Sabakovi potom aj počas náročných covidových služieb vyvolávali a písali jeho poblúznení fanúšikovia a nadávali mu do vrahov.

A ak je toto ministrovi Kaliňákovi málo, možno bude ako bývalý šéf rezortu vnútra citlivejšie vnímať zverejnenie údajov o policajtoch, ktorí počas výkonu služby zasahovali v obchode. Aj z nich Bombic urobil terče.

Žiadna mladícka minulosť, ale dennodenná šikana

Ale poďme aj do nedávnej minulosti. December 2023. Študent práva Marek Janiga sa slušne ozval a podpísal list dekanovi Burdovi. Od Bombica si vyslúžil rovno vyhrážku smrťou.

V roku 2022 si v instastorkách vyspevoval Rež a rúbaj do krve. Alebo si spomeňme, ako pred rokom a pol hovoril o dnes už nebohom profesorovi Krčmérym. Nazval ho „Tá odporná hnusná upotená tlstá škaredá sviňa Krčméry.“ A v deň, keď zomrel, napísal: „Smaž sa, kolaborant covidovej genocídy národa, spoluvykonávateľ Kalergiho plánu, chápadlo Rockefellera a Sorosa.“

Sudkyňa to nazvala jasne – hate speech

Do trestného oznámenia sme pridali ešte jeho odkazovanie na nacistickú ideológiu a že toho nebolo málo. Polícia neskôr zaistila aj Bombicove hajlovačky a vykrikovanie nemeckých nacistických hesiel.

Ťažko uveriť slovám ministra Kaliňáka, že sú to nejaké dávne výroky – o popieraní holokaustu a rečiach o nahradení bielej rasy a ochrane bielych detí rozpráva Bombic dodnes takmer na dennej báze. Absolútne najčerstvejší post je rovno Adolf Hitler, ktorého zdieľal tento víkend.

No vráťme sa k mojim trestným oznámeniam a predbežnému opatreniu. Súd v Kežmarku bol pomerne rýchly. Sudkyňa sa na prípad pozrela a veľmi rýchlo rozhodla o stiahnutí videa. V odôvodnení napísala, že nie som povinná ani ako verejne činná osoba znášať takto závažný zásah do mojej cti, že Daniel Bombic je preukázateľne „prívržencom extrémistických skupín a šíri konšpiračné teórie“ a že takéto konanie je nebezpečné. Preskočme ešte pasáž, že páni z Kulturblogu sa proti rozhodnutiu odvolali a od prešovského súdu žiadali prístup do celej mojej zdravotnej karty. Aj odvolanie sme vyhrali. Súd teda dvakrát skonštatoval, že nenávisť Daniela Bombica nie je názor, ako si to mýli minister Kaliňák aj mnohí koaliční politici. V rozhodnutí súdu ho nazvali hate speech.

Minister Kaliňák zároveň chystá nové zmeny pre menej pohodlných hejterov. Zaviesť chce pokuty za hrubé slová, pritom sám obhajuje jedného z najvulgárnejších ľudí vo verejnom priestore. Za všetko už dva známe príklady.

Polícia vás pred takýmto levelom nenávisti neochráni

Nekonečný príbeh sa začal až na polícii. Trestné oznámenie dostal na stôl policajt D. Poviem to mierne: známky sympatií javil skôr k páchateľovi. Po podaní nášho rozsiahleho trestného oznámenia mi poslal niekoľko otázok. Sústredil sa len na dve veci: či mi bola spôsobená nejaká ujma a či ma buď vyhodili z práce, alebo sa so mnou rozviedol môj muž. V opačnom prípade sa vyšetrovateľovi zdalo, že k žiadnej ujme ani škode neprišlo, takže je všetko v poriadku.

Vyšetrovateľovi sme postupne dopĺňali všetky vyhrážky, ktoré boli s týmito postmi Bombica spojené. Keď zistil, že jeho video museli stiahnuť, sa jeho útoky začali stupňovať. Vyvrcholilo to tým, že z rozhodnutia súdu mu páni napojení na stranu Republika posunuli moje osobné údaje a on ich zverejnil. S celou mojou adresou. Aj to sme dodali vyšetrovateľovi, ktorý nič z tohto nepovažoval za podstatné. Zverejnenie adresy posunul na vedľajší okrsok, aby s tým nemal žiadnu prácu. To našťastie dostal na stôl normálny policajt a za niekoľko týždňov bol v tomto prípade Daniel Bombic obvinený a jeden z jeho zatykačov sa týka práve aj zverejnenia mojej adresy.

A tak sme pokračovali v ságe s prvým vyšetrovateľom pánom D. Nekomunikoval, neodpovedal. Podávali sme sťažnosti, nič. Popritom, hoci mal priamy kontakt na môjho advokáta, obchádzal ho a posielal mi poštu priamo na adresu, na ktorej vedel, že nebývam. Na obálke zároveň preškrtol štandardných 18 dní na prevzatie zásielky, a namiesto toho rukou dopísal tri dni. Toto sa zopakovalo dvakrát, nevedno prečo.

Po roku od podania trestného oznámenia prišiel výsledok šetrenia pána D. Advokát mi ju poslal s komentárom „Toto je bizár. Podáme sťažnosť.“ Vyšetrovateľ totiž nevidel dôvod na začatie trestného stíhania voči Danielovi Bombicovi a bizarné bolo práve jeho odôvodnenie. Pán D. sa odvolával podobne ako dnes vládni politici na slobodu prejavu zakotvenú v Ústave. Zároveň vyslovil názor, že treba rozlišovať, či šlo o tvrdenie faktu, alebo vyjadrenie názoru. A podľa vyšetrovateľa Daniel Bombic vyslovil názor, že som bola na troch potratoch. A keďže som známa, musím rátať s tým, že ľudia ako ja pútajú záujem verejnosti aj o súkromných veciach. Navyše, moja reputácia ohrozená podľa vyšetrovateľa nebola, pretože z práce ma nevyhodili a muž sa so mnou nerozviedol.

Perla prišla až na záver jeho rozhodnutia, kde pri internetovom nenávistnom trestnom čine argumentoval vyšetrovateľ rozhodnutím z roku 1982. Podľa neho musí páchateľ aj vedieť, že hovorí klamstvo, a vyzerá, že Daniel Bombic naozaj verí, že na troch potratoch som bola a že som neplodná. A teda to šíri vlastne, chudák, neúmyselne a nevedome. Toto všetko odobril aj prokurátor.

Nenávisť a vyhrážky nie sú iný názor

Ak ste sa dočítali až sem, ďakujem vám. Chápem, že to nie je záživné čítanie, ale je dôležité. Kým sme totiž my bojovali s políciou a zjavne bizarnými argumentmi vyšetrovateľa a prokurátora, Danielovi Bombicovi stúpal počet sledovateľov. A ak sme začínali na trinástich tisícoch, dnes ich má na telegrame 60-tisíc a na jeho streamoch sa pravidelne striedali vládni politici: premiér Robert Fico, Ľuboš Blaha, Tibor Gašpar, Robert a Erik Kaliňákovci, Ján Mažgút, Andrej Danko, poslanec Rudolf Huliak či dokonca minister vnútra Matúš Šutaj Eštok.

Títo všetci s ním streamovali po tom, čo naňho NAKA vydala niekoľko zatykačov a bolo jasné, že nejde o žiadneho bezproblémového občana. To všetko počas toho, ako porušoval pravidlá Youtube, ktorý to až po urgenciách skutočne preveril a došiel na to, čo sme vedeli už dávno. Že nenávisť, vyhrážanie sa a popieranie holokaustu nie sú názor.

Trvalo nám rok aj pol dostať do ruky obvinenie Daniela Bombica, už po druhom mojom trestnom oznámení. Podali sme totiž žiadosť podľa slávneho paragrafu 363, ktorým preskúmali zákonnosť postupu. Je to zázrak, ale až ten naozaj zafungoval. Dňa 6. marca 2023 nám vyhovela na pokyn Maroša Žilinku krajská prokurátorka a nariadila Daniela Bombica obviniť. Vysvetlila pánovi D., že stačí, že ma takéto ohováranie ohrozí a nemusí byť spôsobená ujma. A že som určite povinná znášať verejnú kritiku, ale toto nie je kritika. Sú to obyčajné nenávistné lži. Denník SME za právnikov zaplatil veľmi veľa peňazí. Brániť sa totiž proti takémuto levelu nenávisti vôbec nie je na Slovensku lacná záležitosť, a ešte stále sme len na začiatku. Krátka citácia prokurátorky:

Roky klame, že som neplodná. Čakáme pritom dieťa

Najironickejšia časť tohto celého je, že mi za pravdu dal nielen súd. Bombic však tretí rok šíri takmer na dennej báze, že som neplodná. Autorka tohto newslettera je so svojím manželom Michalom Kovačičom šťastne tehotná a v očakávaní. Toľko k zaručeným pravdám, ktoré šíri tento človek.

A opäť sa útoky Daniela Bombica po celý ten čas len stupňovali – spomínal ma v každom treťom príspevku, v takmer každom svojom videu. Stále opakoval rovnaké veci, niekedy ešte pridal iné vymyslené klamstvá. Medzitým mi chodili od neho aj jeho fanúšikov ďalšie a ďalšie vyhrážky obesením, Norimbergom 2.0, ublížením celej mojej rodine.

Vyvrcholilo to zverejnením môjho telefónneho čísla. Sem-tam zverejnil aj moju fotku, ktorú mu poslali fanúšikovia, ako niekde sedím v podniku. Zrejme aby ma zastrašil. Začal mi písať esemesky, ozval sa mi cez whatsapp, až kým som ho nezablokovala. Toto všetko považuje minister obrany Kaliňák za „iný názor“.

Keby toto všetko nestačilo, presuňme sa do súčasnosti. Rok 2024. Daniel Bombic ma spomína aj v tieto dni. Odkedy môj manžel rieši spor o hodnoty a slobodu v televízii Markíza, roztočila sa ďalšia jeho špirála nenávisti na moju osobu. Denne mi venoval niekoľko príspevkov, kde navrhoval, aby sme sa živili prostitúciou, aby som založila Only fans. Publikoval našu fotomontáž a označil to za desionizáciu a debuzerantizáciu médií.

Expresne rýchlo za niekoľko dní odsúdili muža, ktorý v excitovanom stave pred nemocnicou želal smrť Robertovi Ficovi. V superrýchlom konaní dostal tri mesiace natvrdo. Takéto reči sú neprijateľné a sú mi odporné.

Lenže my nevieme dva a pol roka riešiť nebezpečného extrémistu, ktorého sledujú desaťtisíce ľudí a podnecuje nenávisť od rána do večera. Zdá sa vám to disproporčné? Aj mne. Zdá sa vám, že vláda by sa namiesto komentárov, ktoré dokopy nikto nevidí, mohla sústrediť na extrémistov s veľkým dosahom? Aj mne. A zdá sa vám, že nenávisť Daniela Bombica viacerým členom vlády doteraz evidentne vyhovovala a používali ju? Aj mne.

Som za to, aby sme diskutovali o nenávisti na internete. Hovorím o tom už niekoľko rokov. Zákony máme, len sme si neujasnili, že čo vlastne ideme trestať. Zároveň s tým si koaliční politici vyberajú, kto šíriť nenávisť môže a kto nie. Rozhoduje o tom minister.

Zo dňa na deň fanúšikom Smeru

Možno by bolo v tomto kontexte dobré vysvetliť aj prazvláštne salto mortale Daniela Bombica. Nie je to totiž tak dávno, čo podporoval pravicových extrémistov z Republiky. Zo dňa na deň na svojich kanáloch začal nekriticky chváliť stranu Smer. Z nevysvetliteľných dôvodov im začal fandiť, hoci ich predtým okydával na dennej báze. Zdieľa všetok ich obsah, streamuje ich tlačovky a hostí viacerých ich predstaviteľov.

Mala som raz snahu o diskusiu, kde som chcela vysvetliť dnes koaličným politikom, v čom je Bombic nebezpečný a aké názory šíri. Po prvom streame som zavolala Robertovi Kaliňákovi. Túto informáciu by som nikdy nezverejnila, pretože náš telefonát bol off record, ale urobil to za nás jeho synovec Erik Kaliňák v jednom rozhovore pre dezinfoscénu. Už vtedy som ministra upozorňovala, o akého človeka ide. Nebola som naivná, bolo mi jasné, že vie presne, o koho ide. Aj v telefonáte som mu teda povedala, že mám podozrenie, že Smer Bombica financuje. Dokázať to neviem, je to len moja domnienka.

Nedá sa v jednej situácii hlásať absolútnu slobodu slova a pol roka nato na tlačovke s vážnou tvárou hovoriť o nenávisti na internete a zákonoch po atentáte na premiéra. Nedá sa pol roka dozadu používať nenávisť vo svoj prospech a po atentáte zistiť, aké je to nebezpečné. A nedá sa trestať nejakého pomäteného človeka vykrikujúceho pred nemocnicou v expresnom konaní a zároveň sa na tlačovkách opakovane zastávať obvineného vulgárneho extrémistu a neonacistu, ktorý si z nenávisti spravil biznisplán. Jedine, žeby ten plán bol váš spoločný.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/23342156/zkh-pise-sikana-bombica-nie-je-iny-nazor.html

EPPO upozornila eurokomisiu na obavy pri ÚŠP – Správy RTVS

https://spravy.rtvs.sk/2023/12/predsednicka-europskej-prokuratury-upozornila-eurokomisiu-na-obavy-z-rusenia-specialnej-prokuratury/

Predsedníčka Európskej prokuratúry (EPPO) Laura Kövesiová adresovala v pondelok (18. 12.) Európskej komisii list pre vážne riziko porušenia zásad právneho štátu na Slovensku.

Upozorňuje na zmeny v trestnom práve a ochrane oznamovateľov aj rušenie špeciálnej prokuratúry. Podľa EPPO plánované kroky vlády SR predstavujú „amnestiu“ v značnom počte aktívnych vyšetrovaní podvodov poškodzujúcich finančné záujmy EÚ.

EPPO upozornila, že zmeny by vážne ovplyvnili schopnosť Európskej prokuratúry efektívne vyšetrovať a stíhať trestné činy spadajúce do jej pôsobnosti. Úroveň ochrany finančných záujmov EÚ v Slovenskej republike by sa prudko znížila.

Pri možnom porušení zásad právneho štátu spomína smernicu o všeobecnom režime podmienenosti. Jeho cieľom je chrániť rozpočet Európskej únie. Poznamenala, že rýchlosť, s akou slovenská vláda mieni pristúpiť k zmenám, vyvoláva vážne pochybnosti o dodržiavaní povinnosti lojálnej spolupráce.

Smerácka galérka v zostave Kaliňák, Para a Gašpar st. len potvrdila tunelové videnie sveta SMEROM – SSD. – Ivan Mlynár – (blog.sme.sk)

https://blog.sme.sk/ivanmlynar/politika/smeracka-galerka-v-zostave-kalinak-para-a-gaspar-st-len-potvrdila-tunelove-videnie-sveta-smerom-ssd

Smerácka galérka v zostave Kaliňák, Para a Gašpar st. len potvrdila tunelové videnie sveta SMEROM – SSD.

Dnes sa pripravte na brodenie sa nepohodlím, pretože som zmobilizoval všetky svoje zvyšky trpezlivosti a pozrel

som si tlačovku Roberta Kaliňáka a jeho komparzu, ktorý pôsobil, že došiel na komparz seriálu – Čo dokáže ulica, chýbal tam už len fanúšik bieloskvúcich úsmevov a moderných účesov Matúš Šutaj Eštók, ale ešte to asi nesplynulo. Proste politická dekadencia a úpadok, alebo inak fujtajbl v oblekoch.

Vedel som , že tak ako u Popolušky vyvolali depresie hrach a šošovica, u mňa tento istý pocit vyvolá tlačovka smerákov o zmierení, pretože v Smere je medzera medzi pravdou a lžou užšia ako panenská štrbina.

Ak sa niekto nádejal, že sa v Smere po atentáte na Fica a jeho následnom stretnutí s Bohom niečo zmení, tak buď sa títo dvaja vôbec nestretli, alebo ho Fico nepočúval . Jednoducho sme si robili ilúzie o tom, že sa dnes na obed všetci zmierime, zatiaľ čo ešte ráno sme sa k sebe chovali ako hovädá a večer sa z nás stanú indiáni, čo súznia nielen s prírodou, ale aj s názorovou opozíciou.

Tlačovka pozostávala z troch bodov

– Robert Kaliňák sa držal obvyklého scenára, ktorý mohol predpokladať aj slepý analfabet, začal zľahka líčením, že za vlád Smeru vždy bola aj tráva zelenšia, obloha modrejšia, chlieb lacnejší , mäso mäsovitejšie, potom prešiel k niečomu ťažšiemu, a popísal nám s hlavou plnou desivých predstáv, ako by nám mohli trhať nielen nechty na rukách a nohách, ale aj slezinu, ak by vyhlásili mimoriadny stav, ale oni to národu doráňanému ešte od Igora Matoviča neurobia. Právnici síce tvrdia, že podmienky na vyhlásenie mimoriadneho stavu splnené neboli , ale táto kategória smeráckych politikov predsa nebude kapitulovať pred odbornými názormi. Nezabudol sa pochváliť cudzími výsledkami ohľadne vstupu Slovenska NATO a už som len čakal, že nám oznámi, akej farby je záchodová misa na Súmračnej. Nikoho to nezaujíma, ale macrovať sa s tým dá.

– v druhej časti v malom edukačnom okienku múdro poučil médiá ako majú písať a ich neobjektívne a jednostranné informovanie verejnosti označil za jednu z príčin atentátu na Roberta Fica.

– keďže ani toto na novinársku obec veľmi nezabralo, vytiahol eso z rukáva, skutočný tromf. Našiel skutočného páchateľa atentátu, ak sa práve nadychujete k tvrdeniu, že je to Progresívne Slovensko a hlavne jeho predseda Michal Šimečka máte prirodzene pravdu. Ak by Michal Šimečka ako záporná postava v tomto príbehu chýbal, bolo by to ako keby z obrazu Mony Lisy chýbal kúsok, trebárs oko, alebo Dávidovi od Michelangela pindík. Progresívne Slovensko má 20% a teda je vinný. Týmto tvrdením tento politický fastfood vymazal z politického slovníka slovko zmierenie. Tvrdil, že Michal Šimečka zradikalizoval vraha výrokom – brzdite pán Fico, inak narazíte a to nielen do semaforu. No skôr naučíte smeráka mávať ušami a jesť párok nosom, ako hovoriť pravdu. Výrok Michala Šimečku odznel 18.1.2024 nasledovne – brzdite pán Fico, ste opitý mocou, brzdite, inak narazíte. Kaliňák však zabudol povedať akých súvislostí sa tento výrok týkal – týkal sa možnosti, že Slovensko príde o eurofondy prijatím promafiánskeho balíka zákonov. Novinári mali iste o zábavu postarané, keď sa pokúšal nájsť bez úspechu takýto druhý „radikalizujúci výrok“. Vinný je Šimečka, ktorého meno sa na tlačovke opakovalo zhruba rovnako často, ako greendeal a migranti pred parlamentnými voľbami, sčasti médiá a hotovo. Ende, šlus. Robert Kaliňák sa pochválil, že aj oni v čase covidu organizovali demonštrácie, pamätáme sa. V čase keď na Slovensku denne na covid zomieralo viac ako sto ľudí, keď nemocnice nemali kde skladovať mŕtvoly, aj vďaka Kaliňákovi niektoré ulice a námestia vyzerali ako trhovisko v Dillí. Pamätáme si aj Blahovo , Ficovo a Harabinovo – rúška dole. Ale o tom niekedy nabudúce.

No asi nebudem veľmi originálny, ak napíšem, že keď si vzal slovo intelektuálne podvýživený Tibor Gašpar a hovoril o Čurillovcoch, prial som si aby v miestnosti vypli prúd. Za širší komentár nám krčmové bľaboty tohto človeka nestoja.

Aby sme si vedeli predstaviť, ako proklate nízko bola položená latka objektivity čo sa týka radikalizácie spoločnosti na tejto tlačovke, na záver uvediem niekoľko výrokov samotného Roberta Fica.

– nerobili nič, ležali tam ako lenivé vši ( o ministroch úradníckej vlády )

– keby som teraz pána Juricu chytil,, tak ho zaškrtím

– ak stretnem Hegera,, tento rožok mu vopchám do huby

– facka mokrou rukou nie je urážka, ale vodoliečba

– rež a rúbaj do krve, po Šimečkovej kotrbe ( toto je fašistická, ľudácka pieseň, odporúčam si ju vypočuť celú a pozrieť si aj video. Naspievala ju aj slovenská skinheadská a neofašistická hudobná skupina s veľavravným názvom – Krátky proces).

– slovenskí potkani v EÚ

– špinavé slovenské prostitútky

– ja si len vravím, kde sa tá nenávisť v tých prasatách, potkanoch a protislovenských prostitútkach vzala

– novinári s cieľom získať fotografiu predsedu vlády SR,, sa plazia v mokrej tráve ako slizké hady

– a tam je minimálne desať nadržaných prokurátorov, ktorí sa budú chcieť na mne vyonanovať

O týchto výrokoch Roberta Fica nám Robert Kaliňák nič nepovedal. Na ich pochopenie nikto nepotrebuje tri vysoké školy, ani doktorát zo slovenčiny. Len teraz sa akosi nehodí o nich hovoriť. Nám čo sme sa narodili hneď potom, ako sa z mamutov urobila ropa, to pripomína časy socializmu. O Černobile sme sa domákli až keď nám v záhrade začalo fosforeskovať ovocie a keď hral emigrant Lendl vo finále Wimbledone, v televízii pustili bratov Pospíšilovcov, ako práve získavajú v bicyklebale svoj sedemnásty titul majstrov sveta.

Tento článok nie je o celonárodnom zmierení, ani o harmonickom vzťahu medzi koaličnými a opozičnými politikmi, pretože zmierenie si obe strany predstavujú inak, je o tunelovom videní sveta strany SMER-SSD, ktoré zaručene vedie politikov tejto strany k úspechu, ale slovenskú spoločnosť do priepasti, z ktorej sa nedostane desiatky rokov.

Je slovenčina najťažší jazyk na svete?

https://www.juls.savba.sk/dokumenty/najtazsi-jazyk-na-svete.html

Je slovenčina najťažší jazyk na svete?

Po internete „plachtí“ list s názvom 10 najťažších jazykov na svete, v ktorom sa tvrdí, že najťažším jazykom je práve náš jazyk. V posledných dvoch dňoch prišlo do Jazykovedného ústavu niekoľko desiatok listov s otázkou, či je to pravda a či má s tým Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV niečo spoločné.

Ako môžeme mať s tým niečo spoločné, keď je list plný trápnych jazykových chýb? Pisateľ, ktorý sa podpísal ako prof. Doc. Vladimír Trnka, nevie, že my jazykovedci sa píše s tvrdým y, nie s mäkkým i (mi), že v slovenčine sa nepíše tým, ale tím, že máme byť hrdí na to (nie nato), že spisovne je fínčina, kórejčina, aramejčina (nie fínština, kórejština, aramejčtina), že gramatika je taká (nie tak) komplikovaná. Nikto z jazykovedcov by to takto nenapísal, nehovoriac o čiarkach, ktoré sú pre pisateľa španielskou dedinou. Nie je to teda jazykovedec. Ale kto to je? Nevieme to, ale o ňom vypovedá sama forma i obsah listu. Obsahovo je to úplný bluf, či ako by povedal Vajanský, blúznica, kým naši mladí by to mohli nazvať totálnou haluzou. Nie je totiž pravda, že slovenčina je najťažším jazykom na svete a že by sa na tom mali dokonca dohodnúť nejakí vedci z Paríža alebo že by to mal už osem rokov skúmať nejaký „Ústav jazykovedcov“ v Berlíne. Pravda je taká, že slovenčina patrí skôr medzi najľahšie slovanské jazyky. V lingvistickej typológii sa hodnotí ako pomerne jednoduchý a pravidelný jazyk.

Ak si spomenieme na to, aké množstvo nepravidelných slovies je v románskych a germánskych jazykoch (francúzština, nemčina a i.), zistíme, že slovenčina ich má len poskromne (napr. typ jesť, jedia). Slovenčina nemá ani také množstvo časov ako napr. južnoslovanské jazyky, gréčtina či klasická latinčina. Má menej skloňovacích vzorov ako napr. čeština. V 1. osobe prítomného času má na rozdiel od staršieho stavu zovšeobecnenú slovesnú koncovku –m (napr. oproti češtine, kde je –u, -i aj -m: vedu, píši, volám). Pomerne jednoduchý je aj náš fonologický systém.

Čo sa týka pána Trnku, ktorý uvádza súpis („rubriku“) najľahších a najťažších jazykov, dá sa o tom povedať len to, že sú tu len „nacápané“ jazyky bez ladu a skladu, jazyky, o ktorých počul alebo ich nejakým spôsobom pozná. Keby bolo jeho poznanie jazykov sveta na vyššej úrovni, určite by pri ľahkých nezabudol na indonézštinu a pri „ťažkých“ zasa na baskičtinu, predindoeurópsky jazyk, ktorý sa nevedel naučiť ani jeden z najväčších polyglotov všetkých čias Wilhelm von Humboldt, a nemohol by vynechať ani írčinu, gruzínčinu, príp. severoamerické indiánske či eskimácke jazyky. Ale aj tak: uvedené jazyky sú zložité len z nášho pohľadu. Je známe, že deti sa naučia všetky jazyky sveta za približne rovnaký čas, čiže všetky sú rovnako ťažké či ľahké.

Dalo by sa súhlasiť s tým, že komplikovanými jazykmi z hľadiska zvládnutia pre cudzincov sú čínština, japončina, kórejčina a arabčina, ku ktorým pristupujú aj špecifické písma. Ale prečo sa sem dostala aj fínčina a maďarčina, vôbec nie je jasné. Pripomína to skôr žart, ktorý možno nájsť v nemeckom variante na internete: V Európe existujú dva extrémne ťažké jazyky: maďarčina a portugalčina. A maďarčina je dokonca taká ťažká, že ju neovládajú ani Portugalci. Perzštinu zasa možno považovať za ťažkú len v dôsledku množstva cudzích (arabských) slov, ale to isté platí aj o turečtine.

Azda netreba vyvracať všetko, čo pisateľ v tomto texte uviedol, pekná je však cifra, že slovenčina má 465 výnimiek, a zaujímavý je aj údaj, že cudzincovi trvá dvanásť rokov, kým si osvojí slovenčinu. Čo je to „mobilita slov a slovných spojení?“ Že by sme mali sedem pádov naozaj len my? Grafémy y a i takisto nie sú našou výnimočnosťou, tie má aj ruština, čeština a poľština. Skloňovanie podstatných a prídavných mien je známe zo všetkých slovanských jazykov s výnimkou bulharčiny a macedónčiny. Rody poznáme z viacerých európskych jazykov, stačí si len na ne spomenúť. Prečo by malo byť spodobovanie iba výsadou slovenčiny? Že by slovenčina bola jediným jazykom s dvojhláskami? Má ich napr. taliančina a rumunčina.

Čitatelia, ktorí sa chcú dozvedieť objektívne fakty o type slovenského jazyka, by mali skôr siahnuť po štúdiách Ľudovíta Nováka, Jozefa Ružičku a Viktora Krupu, ktoré sa nachádzajú v zborníkoch Studia Academica Slovaca, príp. aj po staršom úvode K. Horálka Úvod do studia slovanských jazyků a po novších Jazykoch sveta (Bratislava, Veda 2005) a Písmach sveta (2000) Viktora Krupu a Jozefa Genzora. Ak si chcú prečítať o mýtoch, ktoré vznikajú okolo nášho jazyka i jazykov iných, môžeme odkázať na príslušnú kapitolu v knihe Mýty naše slovenské autorov Viktora Krupu a Slavomíra Ondrejoviča (Bratislava, Academic Press 2005), elektronicky tu.


Slavomír Ondrejovič

riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

27. november 2007

Nejdůležitější česká mise v novodobých dějinách • RESPEKT

https://www.respekt.cz/tydenik/2024/16/nejdulezitejsi-ceska-mise-v-novodobych-dejinach

V jednu chvíli vytáhl jeden z Kopečného kamarádů telefon a ukázal na něm čerstvý článek ruské agentury RIA Novosti řízené z Kremlu. Nemusel ho překládat, všichni u stolu rozuměli rusky, takže si společně četli, že v Česku přichází nová vláda Petra Fialy, která bude určitě „vyzbrojovat ukrajinské nacisty“, a ti pak budou českými zbraněmi páchat zločiny na rusky smýšlejícím obyvatelstvu Ukrajiny. Text obsahoval konkrétní výčet zbraní, které chce Praha Kyjevu dodat, od vozidel bojové pěchoty přes houfnice až po salvové raketomety. 

„Zasmál jsem se tomu, protože jsem věděl, že to tak není,“ vzpomíná Kopečný, muž, který měl na ministerstvu obrany roky na starosti průmyslovou spolupráci, jejíž součástí byly i časté cesty na Ukrajinu, komunikace se zbrojaři a zbrojní zakázky. V dalších minutách trojice spekulovala, co Rusové textem sledují, skutečný důvod však nebylo možné od podskalského stolu zjistit. „Přišlo mi ale, že by bylo skvělé, kdyby to, co se píše v tom článku, byla skutečně pravda. Ukrajina totiž byla ve velkém ohrožení,“ popisuje Kopečný první záblesk inspirace, jakou si ruští autoři textu jistě nepředstavovali.

dankov trest

Tri a pol mesiaca po zrážke vozidla podpredsedu Národnej rady a predsedu SNS Andreja Danka so semaforom na križovatke v Dúbravke sa verejnosť konečne dozvedela, ako bol za to potrestaný. Pokutou okolo tisíc eur a dvojročným zákazom šoférovať.

Kolegyňa Mária Benedikovičová vo februári objavila podobný prípad, aký sa stal Dankovi. Šofér na ceste do Svitu vrazil do dopravnej značky a zdemoloval ju. V superrýchlom konaní, dva dni od zrážky, dostal štvormesačnú podmienku s 18-mesačnou skúšobnou lehotou a dvaapolročný zákaz šoférovania. Na mieste nehody mu policajti namerali dve a pol promile alkoholu.

Čudný nacionalizmus vládnej koalície

https://dennikn.sk/3967845/cudny-nacionalizmus-vladnej-koalicie/?ref=tit

„Nacionalizmus je detinský. Sú to osýpky ľudstva,“ povedal Albert Einstein. Jedného dňa sa ľudstvo možno vylieči, ale Slovensko zatiaľ prežíva len ďalšiu recidívu. A vírus nacionalizmu dokonca mutuje.

Slovo „protislovenský“ sa stalo bežnou výbavou koaličných politikov, ale používajú ho inak než v minulosti. Nepriateľmi Slovákov už nie sú miešanci či prišelci, narážka na etnický pôvod zmizla – nepriateľmi Slovákov sú Slováci, ktorí sú proti vláde. Je to zdanlivo malá zmena v rétorike, ale len zdanlivo.

Príbeh slovenského nacionalizmu je relatívne krátky. Ten z 19. storočia mal ešte pozitívnu ideu národnej identity opretej o kultúru – ľudovú aj modernú. Ten z 20. storočia už bol celkom iný, a hoci mal rôzne podoby, jeden jeho rys bol nemenný: vždy bol protidemokratický. Na rozdiel napríklad od pobaltských krajín, kde nacionalizmus zohrával dôležitú úlohu začiatkom 90. rokov pri vzbure proti ruskej nadvláde a budovaní demokracie.

A zároveň bol ten slovenský vždy paranoidný, založený na konšpiračných teóriách. Smrtiacu silu ukázal počas druhej svetovej vojny, keď slovenský prezident Jozef Tiso kázal o tom, že sa treba zbaviť „židovského živlu“, a za nepriateľov národa považoval aj Čechov.

Počas komunizmu bol nacionalizmus oficiálne zakázaný, preto sa za nepriateľov režimu v 50. rokoch označovali „buržoázni nacionalisti“, ale potom sa s plnou silou vrátil po roku 1989. Úhlavnými nepriateľmi sa stali Maďari a Česi, po rozdelení Československa zasa „federalisti“, teda Slováci, ktorí nesúhlasili so vznikom samostatného Slovenska, a maďarská menšina.

Vtedy bol živený neistotou mnohých, ktorí po roku 1989 stratili pôdu pod nohami, báli sa budúcnosti a posledná istota, ku ktorej sa mohli upnúť, bola ich slovenskosť. Boli to škaredé roky: z komunistov sa stali národniari, vynorili sa ľudáci, zapaľovali sa vatry, hľadal sa stred Európy, štátu sa zmocnili barbari zahalení do slovenskej vlajky.

Po porážke Vladimíra Mečiara sa zdalo, že nacionalizmus sa vyparil, ale on len zaliezol do diery. Po švrťstoročí z nej vyšiel zmutovaný do novej podoby, no rovnako paranoidný a protidemokratický.

Na rozdiel od všetkých predošlých mu však chýba vonkajší nepriateľ a s ním aj vízia víťazstva. Počas druhej svetovej vojny sa slovenskí nacionalisti zbavili židov tým, že ich poslali na smrť do Osvienčimu, a Čechov tým, že ich deportovali na západ, po vojne vyhnali Nemcov a čiastočne Maďarov, po roku 1989 sa definitívne zbavili Čechov rozdelením federácie. Všetky tieto masové vraždy a čistky mohli oslavovať ako víťazstvo Slovákov nad ich nepriateľmi.

Lenže akú víziu víťazstva nad protislovenským živlom môžu ponúknuť dnes? Deportácia je nemožná, lebo nepriateľov je príliš veľa a ešte sú aj etnicky rovnakí, majú len iný názor. Hovoria tým istým jazykom, ale používajú ho inak.

Čo to vlastne je?

Je to vôbec nacionalizmus? Pripomína to skôr tribalizmus založený na kmeňovej identite, ktorá nemá vonkajšie znaky národnej identity, ako je jazyk či etnický pôvod. Robert Fico túto kmeňovú identitu cieľavedome buduje na takých znakoch, ako je surovosť, chlapáctvo a živočíšne barbarstvo, teda na oslave násilia.

V jadre je to odpor k modernite, k celému súboru hodnôt súčasnej európskej civilizácie od empatie voči slabším až po úctu k prírode. Z tohto odporu pramení aj obdiv k Rusku, k ríši posadnutej násilím.

Je v podstate jedno, či to nazveme nacionalizmom alebo nejako inak, ide o to, že ak by táto kmeňová identita reprezentovaná Ficom mala Slovensko ovládnuť nadlho, štát takýto návrat k barbarstvu nemôže prežiť. Bude musieť vystúpiť z Európskej únie, ktorá by nás, mimochodom, pri súčasnom stave politiky za člena pred 20 rokmi celkom iste neprijala aj preto, lebo nacionalizmus považuje za spúšťač druhej svetovej vojny. V prípade vystúpenia z EÚ sa Slovenska zmocnia podstatne silnejší barbari.

Myslím si, že sa to nestane, lebo slovenská spoločnosť sa – bez ohľadu na jej vnútorné spory – vyvíja k modernite ako celok rýchlejšie, než sa to pri pohľade na vládnu koalíciu javí.

Súčasná vláda však možno nechtiac odhalila, že slovenský nacionalizmus stál na kmeňovej identite vždy. Je totiž rovnako paranoidný a protidemokratický ako všetky predošlé, jeho predstavitelia sú rovnako suroví a vulgárni ako všetci ich predchodcovia, je to stále ten istý primitívny jazyk nenávisti.

Rozdiel je v tom, že tento nacionalizmus sa už nemôže zakrývať etnickým hávom, lebo početný zástup jeho odporcov sú nespochybniteľní Slováci. Niežeby na tom záležalo, ale ak by sme mali nájsť pojem, do ktorého sa vojde nacionalizmus aj kmeňová identita, násilie aj odpor k modernite, surovosť aj nenávisť, tak potom môžeme rovno hovoriť o fašizme.

Reedukačné centrum alebo dom hrôzy? Sklo na podrezanie, lieky od skladníčky, šúľanie tabaku namiesto školy

https://dennikn.sk/3958059/reedukacne-centrum-alebo-dom-hrozy-sklo-na-podrezanie-lieky-od-skladnicky-sulanie-tabaku-namiesto-skoly/?ref=tit

Reedukačné centrum, ľudovo nazývané polepšovňa, je určené pre problémové deti. Majú poruchy správania, niektorých chytia pri krádežiach alebo inej trestnej činnosti, pijú či užívajú drogy. Tu by ich mali prevychovať a pomôcť im začleniť sa do normálneho života.

Neraz prichádzajú v ťažkých stavoch s veľkými traumami v zložitom období dospievania. Na rodičov, ktorí by im mohli pomôcť dostať sa z toho, sa väčšinou spoliehať nemôžu. Buď ich nikdy nevideli, sú alkoholici, narkomani, tyrani, alebo o svoje deti nejavia záujem. Ak im ubližujú ešte aj dospelí v centre, ich problémový stav sa prehlbuje.

Zariadenie v Bystričanoch je pre chlapcov vo veku 15 až 18 rokov. Momentálne je ich tam dvanásť.

Bývalá vychovávateľka Juríková svoje svedectvo začína rozprávaním, ako pohŕdavo tam pristupovali k chovancom rómskeho pôvodu: ide o reči typu, že môžu byť radi, že „nespia pod kartónom“. Jeden z kolegov pred ňou hovoril aj o „čiernych hubách“.

If We Were Roma, We Would Not Come Back from Britain – European Press Prize

https://www.europeanpressprize.com/article/roma-not-come-back-britain-2/

He admits there are racists in England as well – Brexit is a good example. However, the level of racism he came across in Slovakia shocked him. “We were in a restaurant in Slovakia. Me and my colleague were served by the waitress. Right next to us sat a group of Roma people and the waitress just shouted at them to get their food from the counter. When they left she started spraying the place with an air freshener. And then she threw the glasses they drank from into the bin,” says Penfold. He has a whole collection of such stories that make us look away in shame.

Gov. Pritzker Commencement Address: Kindness is intelligence


How do you spot an idiot? Look for the person who is cruel. The kindest person in the room is often the smartest.” — Gov Pritzker


the best way to spot an idiot look for the person who is cruel
let me explain
when we see someone who doesn't look like us or sound like us or act like us or Love Like Us or Live Like Us the
first thought that crosses almost everyone's brain is rooted in either fear or judgment or both
that's evolution
we survived as a species by being suspicious of things that we aren't familiar with
in order to be kind we have to shut down that animal Instinct and force our brain to travel a different pathway 
empathy and compassion are evolved states of being they require the mental capacity
to step past our most Primal urges this may be a surprising assessment
because somewhere along the way in the last few years our society has come to believe
that weaponized cruelty is part of some well-thought-out master plan
cruelty is seen by some as an adroit cudgel to gain power empathy and
kindness are considered weak
many important people look at the vulnerable only as rungs on a ladder to the top
I'm here to tell you that when someone's path through this world is marked 
with acts of Cruelty they have failed the first test of an advanced Society
they never forced their animal brain to evolve past its first instinct 
they never forged new mental Pathways to overcome their own instinctual fears
and so their thinking and problem solving will lack the imagination and creativity
that the kindest people have in spades over my many years in politics and
business I have found one thing to be universally true
the kindest person in the room is often the smartest

Boli prezidentské voľby pomstou za November 89? A zaveje z Hradu Normalizácia? Pýta sa sociológ Vašečka – Ráno Nahlas

https://pca.st/c06qbi31

V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, ktorá nemá ani základný konsenzus kam patrí a kde sú ľudia ochotní vymeniť svoje slobody a práva za materiálne istoty a pocit bezpečia, hovorí sociológ Michal Vašečka. Ich výsledok je podľa neho rámcovaný aj pomstou za transformáciu Slovenska po Novembri 89 a legitimáciou hesla: „účel svätí prostriedky.“

„Toto je väčšinové Slovensko, Slovensko, ktoré nie je prozápadné, pro-európske a ktoré nemá ani len základný konsenzus o svojej histórií, hodnotách na ktorých stojí no a teraz konečne prišlo k tomu, že ľudia dostávajú zo seba svoje skutočné názory a tak sa teraz vyjavila autentická tvár Slovenska,“ hovorí na margo prezidentských volieb a ich výsledku v dnešnom podcaste Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka.

Slovensko má novú hlavu štátu. Po voľbách plných hádzania špiny, šírenia strachu, extrémnej polarizácie a dokonca i otvorených lží sa novým prezidentom stal bývalý a aj súčasný Ficov súputnik Peter Pellegrini. Voľby, ktoré sa napokon stali aj akýmsi referendom o vláde – ale i o geopolitickom smerovaní Slovenska, tak s výsledkom 1,4 milióna verzus 1,25 milióna hlasov, krajinu dokonale rozhádali, no vo výsledku výrazne potvrdili aktuálnu vládnu politiku pevnej ruky a rozdeľovania spoločnosti.

„Máme takú historickú skúsenosť, že nám všetko prejde a dnes zbierame plody toho, že nič skutočne nevydiskutujeme, nemáme celonárodný konsenzus o základných veciach a jednoducho dejinami plávame. Teraz sa tu tiež časť spoločnosti rozhodla, že budeme ďalej plávať dejinami, budeme sa snažiť byť zadobre so všetkými a byť na všetkých milí. Platí však, že keď sa snažíte byť zadobre úplne so všetkými, tak v skutočnosti nie ste zadobre s nikým a pre nikoho nie ste dôveryhodný partner. A presne toto sa o chvíľu stane aj Slovensku,“ hovorí sociológ Michal Vašečka.

Bude nový prezident garantom sľubovaného pokoja a mieru alebo sa stane prevodníkom vládnej politiky a tlampačom Úradu vlády? Ako výsledky týchto volieb zmenia našu politickú scénu a povedú k rýchlejšej a brutálnejšej snahe vládnej garnitúry uchopiť moc nad spoločnosťou?

„V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, kde sú ľudia pripravení a ochotní vymeniť svoje slobody a ľudské práva za lepšie materiálne istoty a pocit bezpečia. No a až teraz, ak budeme schopní sa pozrieť do zrkadla, môžeme po všetkých tých rokoch konečne začať poctivo budovať konsenzus o tom, kam smerujeme a kde vlastne chceme patriť. Teraz prišiel čas aby sme s ľuďmi hovorili o tom, čo vlastne znamená európska identita a príslušnosť k Európe,“ tvrdí Vašečka.

Podľa neho voľby boli i referendom o vláde, ktorá tak dostala od občanov silný mandát vo svojej politike upevňovania moci a polarizácie spoločnosti. Preto bude vo svojich predstavách o vláde tvrdej ruky už oveľa ambicióznejšia i odvážnejšia v prekračovaní mysliteľných hraníc.

„Čokoľvek urobíte, je to vlastne jedno pretože vždy sa ráta iba výsledok a výsledok je, že si vyhral. To, ako si k tomu prišiel, to si história pamätať nebude. To je jedným z hlavných odkazov prezidentských volieb. Ak sa ale – podľa neho, bude i naďalej takto neférovo a bez pravidiel robiť politika, tak to Slovensko vytlačí na perifériu civilizovaného sveta a tak sa k nám bude svet potom aj správať,“ dodáva Vašečka.

A aké zrkadlo nám tieto voľby nastavili, čo povedali o slovenskej spoločnosti 35 rokov po Nežnej revolúcií a kto sú a čo chcú tí, ktorí v nich vyhrali?

„Ten výsledok rámcuje vymedzenie sa a pomsta. Pomsta za doterajších 35 rokov ponovembrovej transformácie, ktorá v prípade Slovenska naozaj nebola zvlášť vydareným príbehom,“ tvrdí sociológ.

S istou dávkou nadsádzky by sa teda podľa Vašečku výsledok prezidentských volieb dal interpretovať aj ako kontrarevolúciou tých, ktorí sa stali obeťami ponovembrovej transformácie a ďalších skupín, ktorým sa nenaplnili ich sny a predstavy o mieste v sociálnej štruktúre spoločnosti. Navyše, táto masa nespokojencov túžiacich po pomste a odvete je dlhodobo a masívne priživovaná takzvanými travičmi studní kam sociológ zaradil napríklad Vladimíra Mečiara, ale najmä Roberta Fica.

Prezidentské voľby a prezident Pellegrini. Témy pre sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mladí proti antikapitalizmu a strašidlu komunizmu? – Komentáre SME

https://komentare.sme.sk/c/23297453/mladi-proti-antikapitalizmu-a-strasidlu-komunizmu.html
holandského politológa Casa Muddeho, čo si o tejto téme myslí, začal tento popredný odborník na krajnú pravicu svoju odpoveď slovami: „V prvom rade si nemyslím, že fašizmus narastá“. Argumentoval pritom tým, že súčasná radikálna pravica, ktorej podpora vo svete rastie, je od fašizmu kvalitatívne odlišný fenomén.

Nárast toho, čo sme na pravom aj ľavom okraji politického spektra mohli v minulých rokoch sledovať, tak nebol extrémizmus, ale radikalizmus. Na rozdiel od extrémizmu neodmieta základné demokratické črty, je však kritický k iným hodnotovým alebo praktickým aspektom súčasných liberálnych demokracií, ktoré kritizuje z rôznych viac či menej demokratických pozícií.

A ako sa v tejto kritike líši radikálna ľavica od radikálnej pravice? To napríklad vo svojej štúdii s názvom Čo zostalo na radikálnej ľavici? Európska radikálna ľavica po roku 1989: Úpadok a mutácia vysvetľujú spomínaný Cas Mudde spolu so svojím britským kolegom Lukom Marchom, ktorý sa ako jeden z mála politológov priamo venuje výskumu krajnej ľavice. Kým pre radikálnu pravicu je charakteristická kritika liberálnych aspektov moderných demokracií, akými sú napríklad pluralita či ochrana menšín, v prípade radikálnej ľavice je to, naopak, kritika socioekonomickej štruktúry súčasného kapitalizmu.
Čo na to demokratická teória

Odpoveď na otázku vzájomného vzťahu demokracie a kapitalizmu poskytne rýchly exkurz do demokratickej teórie.

Jeden z jej priekopníkov a najvýznamnejších predstaviteľov zároveň, americký politológ Robert Dahl vo svojej knihe O demokracii, ktorá vyšla aj v českom preklade, označil vzájomný vzťah moderných demokracií a kapitalizmu za antagonistickú symbiózu a prirovnal ho k búrlivému talianskemu manželstvu.

Podľa Dahla, ktorý bol počas svojho života profesorom na Yalovej univerzite, je kapitalizmus na jednej strane pre demokraciu prospešný, pretože produkuje hospodársky rast a materiálny dostatok, ktoré prispievajú nielen k zvýšeniu životnej úrovne obyvateľstva, ale aj k jeho následnej občianskej emancipácii. Tým kapitalizmus pozitívne vplýva na rozvoj, upevňovanie a podporu demokracie.

Túto skutočnosť potvrdzujú nielen príklady viacerých pôvodne nedemokratických krajín, v ktorých zavedenie trhového hospodárstva pomohlo naštartovať demokratizačné procesy, akými boli v minulosti napríklad Južná Kórea či Taiwan, ale aj fakt, že z dlhodobého hľadiska sa demokracia etablovala len v krajinách s prevažujúcim trhovým hospodárstvom.

Kapitalizmus má však z pohľadu demokracie podľa Dahla okrem tejto tváre aj druhú, menej vľúdnu. Odkryje sa v momente, keď sa jeho pozitívny vplyv na rozvoj demokracie končí a jeho pôsobenie, naopak, bráni jej ďalšiemu rozvoju a prehlbovaniu.

Táto janusovská povaha kapitalizmu vo vzťahu k demokracii súvisí s jeho prirodzenou tendenciou produkovať ekonomické nerovnosti, ktoré zas vytvárajú nerovnosti politické, teda priamy protiklad k idei politickej rovnosti ako jednému zo základných demokratických predpokladov.

V praxi sa táto nerovnosť prejavuje napríklad existenciou rôznych finančných záujmových skupín tvorených bohatými a vplyvnými ľuďmi, ktorí majú nepomerne väčší vplyv na politické rozhodovanie ako bežný občan. Či už sú to vplyvní lokálni podnikatelia na komunálnej úrovni, oligarchovia a majitelia finančných skupín na národnej úrovni, alebo vlastníci nadnárodných korporácií na medzinárodnej úrovni, moc, vplyv a záujmy všetkých týchto aktérov dostávajú bežného občana často len do pozície akéhosi štatistu. Jeho váhu hlasu svojho času takmer chirurgicky presne zadefinoval Jaroslav Haščák, považovaný za jeden zo symbolov všetkého, čo je na kapitalizme na Slovensku zlé, svojím povestným výrokom „Volič je úplné hovno“.
Nedokonalosť demokracie

Táto nepríjemná, ale zato úprimná pravda, samozrejme, neznamená, že by sme dnes nežili v demokracii. Znamená skôr to, že demokracie, v ktorých žijeme, nie sú a zo svojej povahy ani nikdy nemôžu byť dokonalé.

Ako totiž argumentuje Charles Taylor, jeden z najvýznamnejších žijúcich politických filozofov súčasnosti v knihe Degenerácie demokracie, ktorú pred dvoma rokmi vydalo vydavateľstvo Harvardovej univerzity, demokracia je v prvom rade procesom, cestou k nikdy nedosiahnuteľnému ideálu.

Odpoveďou na nedostatky a problémy moderných demokracií však nemá byť menej, ale viac demokracie, teda nie jej okliešťovanie, ale, naopak, jej prehlbovanie. Práve to však príliš rozbujnený a neregulovaný kapitalizmus sťažuje. Ako v tejto súvislosti dodáva jeden zo spoluautorov spomínanej knihy, americký sociológ Craig Calhoun, ktorý v minulosti pôsobil ako riaditeľ prestížnej Londýnskej školy ekonómie a politických vied, na to, aby sa demokracia mohla rozvíjať, treba kapitalizmus krotiť prostredníctvom rôznych kompromisov, ktoré s ním musí demokracia uzatvárať. Je to tak práve preto, že vzťah demokracie a kapitalizmu v skutočnosti vôbec nie je harmonický, ako sa poniektorí snažia prezentovať, ale, naopak, ambivalentný, komplikovaný, plný vzájomných konfliktov, rozporov a nikdy sa nekončiaceho napätia.
Obchádza Európu strašidlo komunizmu?

Aj preto názory odmietajúce akúkoľvek kritiku kapitalizmu ako nebezpečný komunisticko-totalitárny exces nie sú príliš hodnotným príspevkom do verejnej diskusie, ale skôr tým, čo francúzsky filozof Jacques Derrida nazval strašidlógiou.

V rámci nej sa hrozba komunizmu pochovaná v roku 1989 vracia z politického záhrobia vo forme akéhosi prízraku, ktorý sa namiesto Medzinárodného festivalu duchov a strašidiel udomácnilo v rámci politickej diskusie, a to do takej miery, že ide o etablovanú súčasť zľudoveného politického folklóru.

Skutočnosť je však taká, že kritika negatívnych následkov kapitalizmu na demokraciu môže, a v mnohých prípadoch aj je, nielen úplne legitímnou, ale aj potrebnou a zdravou súčasťou verejnej diskusie v demokratických spoločnostiach. To by si mali mnohí vrátane Mladých proti fašizmu uvedomiť, pretože ako svojho času vyhlásil nemecko-židovský filozof Max Horkheimer: „Kto nie je ochotný hovoriť o kapitalizme, mal by mlčať aj o fašizme.“

Blog N: Ruská ruleta s ruským plynom

https://dennikn.sk/blog/3911076/ruska-ruleta-s-ruskym-plynom/

Teraz v marci, sa odohral útok Putinových rakiet na podzemné zásobníky plynu vo Ľvovskej oblasti na západe Ukrajiny, blízko hraníc s Poľskom. Pri tomto útoku dokonca ruská raketa preletela takmer 40 sekúnd aj cez vzdušný priestor Poľska.

Význam ukrajinských zásobníkov

Tamojšia sústava podzemných zásobníkov, ktorú tvoria podobne ako u nás, staré vyťažené ložiská plynu, sú so svojou kapacitou takmer 30 mld. kubických metrov najväčšie v Európe. Pre porovnanie, sústava zásobníkov na západnom Slovensku, má uskladňovaciu kapacitu zhruba 3,5 mld. kubíkov.

Ukrajinské zásobníky boli vybudované postupne ešte za čias Sovietskeho zväzu, spolu s výstavbou gigantickej sústavy tranzitných plynovodov, cez ktoré prúdil od 70. rokov sibírsky plyn do Európy. Ako je to bežné u zásobníkov plynu, v lete sa do nich sibírsky plyn z tranzitnej sústavy zatláčal a v zimnom špičkovom mrazivom období slúžili na „doplňovanie“ plynu v nej, aby sa udržali zmluvne dohodnuté objemy pre európskych odberateľov. V posledných rokoch, po výraznom znížení tranzitu ruského Gazpromu cez Ukrajinu, zásobníky slúžili hlavne pre domáci ukrajinský trh. Ale súčasne v nich začali skladovať na zimu svoj plyn aj viacerí európski obchodníci. Hlavne tí, čo pôsobia na okolitých trhoch, vrátane Slovenska. A plyn do nich, ako aj potom spätne k zákazníkom v Európe, prúdil v nemalom objeme práve cez slovenský plynovodný systém.

Marcový raketový útok na zásobník bol precedensom. Dovtedy totiž Putin túto citlivú plynárenskú infraštruktúru, vrátane tranzitných potrubí a kompresorov, vynechával. Zasiahnuté boli len lokálne, zväčša mestské plynárenské distribučné siete. Najväčší incident na tranzitnom plynovode sa dovtedy udial ešte v lete 2022. V dôsledku postupu a okupácie ruskou armádou, bol zastavený tranzitný tok cez Sochranivku – jeden z dvoch tranzitných pohraničných bodov na rusko-ukrajinskej hranici. V prevádzke tak ostal len jeden – kapacitne však vôbec najväčší, v ruskej Sudži na hranici s ukrajinskou Sumskou oblasťou.

Prečo Ukrajinci nechcú predlžovať dohodu o tranzite

Ale odvtedy, napriek všetkým útokom Rusov na kritickú ukrajinskú energetickú infraštruktúru, tranzit plynu cez Ukrajinu smerom na Moldavsko a Slovensko pokračoval prakticky bez vážnejších problémov s priemerným denným objemom okolo 40 mil. metrov kubických. Podľa odhadu za celý minulý rok 2023 Gazprom  – tranzitom cez Ukrajinu, predal do Európy plyn za zhruba šesť miliárd dolárov.

Hlavnými odberateľmi tohto plynu, prepraveného cez Ukrajinu, sú okrem Moldavska (presnejšie jeho separatistickej zóny Prednestrovsko), obchodné plynárenské firmy zo Slovenska (hlavne štátne SPP), rakúsky OMV a zopár talianskych firiem. Avšak s ruským plynom sa pomerne čulo obchoduje v rakúskom obchodnom spotovom bode v Baumgartene, hneď pri hranici so Slovenskom. Tento plyn potom končí aj v Česku, Maďarsku a v niektorých ďalších krajinách EÚ.

Ako je aj širšej verejnosti známe, tranzitný kontrakt medzi ukrajinským Naftogazom a Gazpromom, ktorý po veľmi zložitých a zdĺhavých rokovaniach bol nakoniec podpísaný na sklonku roka 2019, končí 31.decembra tohto roka. Na jeho základe za tranzit platia Rusi a tí svoj plyn podobne, ako tomu bolo od sovietskych čias, predávajú európskym zákazníkom až na území EÚ. Aj tento moment určite prispel k tomu, že Putin doteraz ukrajinské tranzitné plynovody ušetril. Lebo pre Gazprom už teraz ostáva v prevádzke len jeden ďalší tranzitný koridor: Turkish Stream cez Čierne more a ďalej cez Balkán opäť smerom na rakúsky Baumgarten, cez ktorý prepravuje len o pár milión kubíkov plynu denne viac, ako cez Ukrajinu.

Ukrajinci opakovane oznámili, že nový priamy tranzitný kontrakt s Rusmi po roku 2024 z viacerých príčin neuzatvoria. Jednou z hlavných je tá, že Rusi a Kremeľ avizujú, že budú pri jeho podpise požadovať, aby sa výmenou za nový tranzitný kontakt Ukrajinci vzdali všetkých svojich nárokov z arbitráží, ktoré vedú proti Rusku a Gazpromu. V nich požadujú odškodné za plynárenské aktíva, ktoré Rusi získali alebo poškodili anexiou Krymu a okupáciou východného Donbasu. Ukrajinci ruskú požiadavku striktne odmietajú nielen preto, že už prvé arbitráže v hodnote niekoľkých miliárd dolárov vyhrali. Ale hlavne preto, že ak by sa týchto plynárenských nárokov zriekli, mohla by to Moskva následne označiť a zneužiť ako medzinárodno-právny precedens, týkajúci sa všeobecne aj anexie Krymu a ukrajinských nárokov na odškodnenie za všetky škody, spôsobených ruskou vojenskou agresiou a okupáciou od roku 2014.

Riziká Ficovej predstavy

Premiér Fico na svojom prvom rokovaní so svojim ukrajinským kolegom Šmyhalom v Užhorode prišiel s návrhom, že tranzit ruského plynu cez Ukrajinu by mohol pokračovať aj budúci rok. Avšak to by museli európski obchodníci nakupovať plyn od Gazpromu nie u seba doma, ako doteraz, ale už na rusko-ukrajinskej hranici. To by znamenalo, že by namiesto Gazpromu museli uzavrieť s ukrajinským plynovodným operátorom priamo zmluvy aj o tranzite tohto plynu až po hranicu so Slovenskom.

Ponechajme teraz bokom veľký balík veľmi konkrétnych a zložitých obchodno-technických záležitostí, ktoré by bolo nutné vyriešiť ešte pred podpisom týchto zmlúv. Pričom už v lete by malo byť jasné, ako a kadiaľ a za akých podmienok plyn od 1.januára 2025 uprostred zimy bude prúdiť, pretože inak hrozí obrovská neistota.

Absolútne kľúčovým momentom celej Ficovej predstavy a schémy je primárne to, že riziko prepravy plynu cez Ukrajinu namiesto Gazpromu preberú na seba jeho európski zákazníci, vrátane štátneho SPP, spolu s Ukrajincami.

A aké sú to konkrétne a veľké riziká nám ukázal práve útok Putinových rakiet na podzemné ukrajinské zásobníky teraz v marci!

Jednoducho ani Európania, ani Ukrajinci, nemajú žiadne páky a garancie, že sa takýto útok nezopakuje uprostred zimy, alebo kedykoľvek po 1.januári 2025 na tranzitnom plynovode, keď už Gazprom nebude niesť za tranzit žiadnu zodpovednosť. Za podmienok, aké sú teraz na Ukrajine, žiadna poisťovňa tieto riziká ani nepoistí. Gazprom svoj plyn Európanom predá na hranici s Ukrajinou a keď následne o neho prídu kvôli ruskému útoku na plynovod, tak sa ho to týkať nebude. Plus takýto útok môže ochromiť prepravu plynu cez Ukrajinu na dlhé obdobie, čo zvlášť v zimnom vykurovacom období, by drasticky zasiahlo dostatok plynu na Slovensku – ak by neexistovala plne funkčná, technicky aj obchodne, iná alternatíva. Plynová kríza z januára 2009, keď vtedy Gazprom náhle a bez varovania prerušil na zhruba dva týždne dodávky cez Ukrajinu, je toho jasným dôkazom.

Keďže k prerušeniu tranzitu cez Ukrajinu mohlo v dôsledku bojov po 24.februári 2022 prísť aj doteraz kedykoľvek (viz. Sochranivka), po mojom nástupe na ministerstvo hospodárstva a po menovaní profesionálneho manažmentu SPP, bolo absolútnou prioritou zabezpečenie alternatívnych dodávok plynu pre prípad, žeby sa prítok plynu z Ruska cez Ukrajinu kedykoľvek zastavil. Manažment SPP to vyriešil zmluvným portfóliom dodávok od celej rady najdôležitejších dodávateľov plynu na európskom trhu. Problém je, že toto portfólio má z rôznych príčin svoju platnosť  zatiaľ prevažne len do polovice roka 2025.

Jeho ďalšie, objemové aj časové rozširovanie, ako aj plánovaný nákup dlhodobých kapacít na niektorom z vhodných LNG terminálov, ako to robia všetci hlavní obchodníci v celej Európe a aj v našom regióne, sa už nestihlo dotiahnuť do konca kvôli voľbám a radikálnej výmene vedenia SPP po nich.

To, ako a či budú plynulé a dostatočné dodávky plynu štátnym SPP pre slovenský trh zabezpečené tento rok, a hlavne po 1.januári 2025, nesie už plnú zodpovednosť Ficova vláda a Ministerstvo hospodárstva, spolu s novým vedením SPP. Čas však rýchlo beží a leto, počas ktorého bude nutné opäť doplniť v prvom rade zásobníky u nás doma, prebehne veľmi rýchlo.

Raketový útok na ukrajinský podzemný zásobník plynu je jasným signálom, že ďalšie spoliehanie sa na dodávky ruského plynu tranzitom cez Ukrajinu, je doslova hrou na „ruskú ruletu“. So všetkými následkami pre Slovensko, jeho ekonomiku a občanov.

Ako to bolo so začiatkom vojny na Ukrajine

https://kyberia.sk/id/9137662/

1991
– Ukrajina vyhlašuje nezávislý stát. OSN i Rusko uznávají jeho autoritu a vytyčené hranice.
1991-2000
– Několik zemí bývalého východního bloku vstupuje do NATO ve světle Ruské invaze do Abcházie a dvou invazí do Čečenska.
1994
– Budapešťské memorandum. Ukrajina se zavazuje zlikvidovat svůj jaderný arsenál výměnou za záruky, že Rusko i Západ budou bránit ukrajinskou suverenitu a integritu.
1999
– Rusko podepisuje Chartu evropské bezpečnosti a stvrzuje tím právo všech států svobodně se rozhodovat o vlastní bezpečnosti a bezpečnostních aliancích.
2000
– Putin diskutuje možnost Ruska také vstoupit do NATO.
– Putin sjednocuje některou legislativu s EU v přípravě na potenciální budoucí společný trh.
2001
– Ukrajina předává Rusku poslední jaderné hlavice, které má Rusko podle dohody zničit.
2002
– Putin prohlašuje, že Ukrajina má právo vstoupit do NATO a že nevidí důvod, proč by to mělo poškodit vzájemné vztahy s Ruskem.
2003
– Rusko zpochybňuje nárok Ukrajiny na ostrůvek Tuzla v Kerčském průlivu a následně začíná stavět umělou hráz směrem k ostrovu, aby ho prohlásilo za své pevninské území. Cíl operace je nárokovat si kontrolu nad Kerčským průlivem, který doposud kontroluje Ukrajina.
2005
– Juščenko vítězí v prezidentských volbách a slibuje přiblížit Ukrajinu k EU a NATO.
– Putin označuje kolaps Sovětského svazu ze největší tragédii v ruské historii.
2008
– Ukrajina dokončuje odzbrojení, ke kterému se zavázala v Budapešťském memorandu.
– Duben. Ukrajina a Gruzie poprvé vyjadřují přání vstoupit do NATO, Západ je odmítá, aby si neznepřátelil Rusko.
– Putin poprvé prohlašuje, že Ukrajina „ani není stát“, ale pouze „dárek od Ruska“.
– Srpen. Rusko napadá Gruzii, oficiálně na „ochranu ruskojazyčné menšiny“.
2010
– Ukrajinské prezidentské volby vyhrává Janukovyč poté, co slibuje, že připojí Ukrajinu k EU.
2013
– Listopad. Na Ukrajině vypuknou protesty poté, co Janukovyč odmítne asociační dohodu s EU a namísto toho začne oživovat úzké vztahy s Ruskem.
– Prosinec. Janukovyč nařídí potlačit protesty silou, policisté zastřelí desítky demonstrantů.
2014
– Únor. Janukovyč souhlasí s předčasnými volbami a vzápětí prchá do Ruska.
– Ukrajinský parlament jednomyslně odvolává Janukovyče z funkce prezidenta. Putin to označuje za státní převrat.
– Březen. Ruští specnaz (zelení mužíčci) vstupují na Krym a provádění ozbrojený převrat.
– Rusko schvaluje vyslání armády na Krym.
– Okupační správa vyhlašuje narychlo referendum o připojení. Rusko obratem připojuje Krym k federaci.
– Rusko obsazuje ukrajinské základny a zajímá vojáky.
– Některé země NATO v reakci začínají asistovat Ukrajině ve výcviku další armády.
– Rusko shromažďuje armádu na hranicích s Donbasem.
– Duben. Rusko vysílá na Donbas agenty z GRU, kteří začínají organizovat „separatistické“ milice.
– Donbas, nyní pod kontrolou GRU, ohlašuje nezávislost na Ukrajině a vznik lidových republik.
– Separatisté útočí na ukrajinskou armádu a dobývají Slavjansk a Kramatorsk.
– Ukrajina oznamuje začátek „protiteroristické operace“.
– Květen. V Oděse se střetávají proruští a proukrajinští chuligáni. Proruská skupina zastřelí člověka z druhého tábora, načež vypuknou další přestřelky a proruský tábor se před rozlíceným davem zabarikáduje v Domě odborů, hází ze střechy zápalné lahve do davu na chodníku a opět do lidí střílí. Dav hází na oplátku zápalné lahve do budovy. Ve vzniklém požáru budovy zahynou čtyři desítky lidí. Ruská propaganda využívá událost k vytvoření narativu o „upalování ruskojazyčných lidí zaživa ukrajinskými nacisty“.
– V Berďansku vzniká prapor AZOV – soukromá armáda tvořená fotbalovými chuligány a placená a vyzbrojená oligarchy na obranu před ruskými milicemi.
– Červenec. Ruské milice sestřelí civilní letoun letu MH-17 v domnění, že jde o vojenský dopravní letoun.
– Srpen. Po sérii porážek separatistů přesouvá Rusko na Ukrajinu svou armádu pod záminkou „humanitárního konvoje“.
– Rusko už nemůže popírat přítomnost ruských vojsk, tvrdí proto, že jsou to vojáci „na dovolené“.
– Separatisté s podporou ruské armády obklíčí ukrajinskou armádu u Ilovajsku. Při následném ostřelování a přepadu dohodnutého evakuačního koridoru zmasakrují proruské síly okolo tisícovky vojáků.
– Září. První Minské dohody. Separatisté je okamžitě, a od té doby neustále, porušují.
– Listopad. NATO oficiálně potvrzuje, že na Ukrajině působí ruská armáda.
– Azov, teď už bojem prověřená jednotka, je reorganizován na pluk a je převeden pod Národní gardu jako její jednotka speciálního určení. Azov musí opustit lidé s „problematickým pozadím“. Stává se z něj armádní elita.
2015
– Druhé Minské dohody. Rusko je opět okamžitě porušuje.
– Válka pozvolna přechází do zamrzlého konfliktu s občasnými boji.
– Rusko produkuje desítky narativů propagandy o historickém nároku, nacistech a údajné genocidě ruskojazyčné populace.
– OBSE popírá ruská tvrzení o údajné genocidě. Později obvinění odmítne i Mezinárodní soud v Haagu.
2018
– Rusko staví Krymský most a využívá ho k přesunu dalších vojsk na Krym. Z Krymu se stává jedna velká vojenská základna ruské armády.
– Rusko pálí na trojici ukrajinských lodí proplouvající skrze Kerčský průliv. Lodě ukořisťuje a námořníky zajímá.
2019
– Prezident Zelenský je zvolen do funkce. Slibuje ukončit válku na Donbasu a je ochotný dělat ústupky.
– Rusko začíná rusifikovat Donbas. Okolo 600 000 obyvatel regionu získá ruské doklady. Nová vláda to vnímá jako krok k budoucí anexi oblasti Ruskem.
2021
– Rusko přijímá novou vojenskou doktrínu, která mu nově umožňuje operovat na cizím území v zájmu národní bezpečnosti.
– Zelenský v obavě před invazí apeluje na západní lídry, aby přijali Ukrajinu do NATO.
– Putin označuje potenciální členství Ukrajiny v NATO za ohrožení národní bezpečnosti.
– Rusko skutečně začíná shromažďovat značné síly podél ukrajinských hranic.
– Červenec. Putin vydává svou esej „O historické jednotě Rusů a Ukrajinců“. Timothy Snyder ji označuje za projev imperialismu Putinova Ruska.
– Prosinec. USA publikují detailní ruské invazní plány, Rusko plány popírá.
2022
– Rusko přesouvá k hranicím další síly na údajné „cvičení“.
– Turecko zakazuje šesti ruským vyloďovacím lodím proplout Bosporem. Jejich cílem bylo naložit jednotky a techniku na základně Tartus v Sýrii.
– Ukrajina zatýká desítky úředníků a vojáků, které naverbovala ruská FSB k provedení převratu v ukrajinských příhraničních regionech.
– Únor. Putin v projevu popírá legitimitu státu Ukrajina. Poprvé prohlašuje, že Ukrajinu ovládají neonacisti.
– Putin požaduje, aby NATO ukončilo spolupráci se všemi státy, které do aliance vstoupily po roce 1997.
– Milice na Donbase náhle rozpoutávají nové boje. Zelenský apeluje na armádu, aby se nenechala provokovat.
– Putin oznamuje, že Rusko uzná nezávislost „LLR“ a „DLR“ a vyšle „mírotvůrce“ na Donbas.
– Putin označuje potenciální členství Ukrajiny v NATO za existenční hrozbu pro Rusko.
– Lídři separatistických republik oficiálně žádají Rusko o ochranu před ukrajinskou armádou.
24. února 2022 vtrhnou ruská vojska na Ukrajinu.

zdroj: https://www.facebook.com/dnesnaukrajine.cz