sa pod pojmom genocída rozumie „úmysel zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú“.

Nič nenasvedčuje tomu, že by moderný ukrajinský štát chcel zničiť časť svojho obyvateľstva, ktoré hovorí po rusky. Ukrajinské zákony zaručujú slobodu používať ruský jazyk, kultúru a tradície v každodennom živote. Prezident Zelenskyj a vláda okrem toho túto skupinu obyvateľstva uznávajú (pozri časť „Kyjev zakazuje ruský jazyk a kultúru“).

Neexistujú žiadne dôkazy o tom, že by rusky hovoriaci obyvatelia alebo príslušníci ruského etnika žijúci na východe Ukrajiny čelili genocíde. Potvrdzujú to správy, ktoré uverejnila Rada Európy, Vysoký komisár OSN pre ľudské práva (otvorí sa na novej karte) aj OBSE.

Tvrdenia o genocíde sú nehanebným klamstvom Putina. Zároveň sú urážkou miliónov obetí predchádzajúcich vojen. O genocíde možno hovoriť v súvislosti s druhou svetovou vojnou. Slobodan Milošević bol v 66 prípadoch obvinený z genocídy, zo zločinov proti ľudskosti a z vojnových zločinov, ktoré spáchal v rokoch 1991 až 1999 v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a Kosove. Obeťami týchto zločinov boli státisíce ľudí v bývalej Juhoslávii. Milošević zomrel počas procesu pred Medzinárodným trestným tribunálom pre bývalú Juhosláviu.

Pokiaľ ide o počet ľudí zasiahnutých touto Putinovou vojnou: ak sa pozrieme na počet ľudí zranených alebo zabitých počas tejto Putinovej vojny, ktorú začal v roku 2014, je jasné, že oveľa viac zabitých, zranených alebo vysídlených osôb či osôb nútených utiecť pred vojnou do bezpečia je na ukrajinskej strane. Do 24. februára bolo v tejto vojne zabitých približne 13 000 ľudí vrátane viac ako 3 000 civilistov. Ešte viac osôb bolo zranených. Drvivá väčšina bola na strane vedenej ukrajinskou vládou, a to v dôsledku bombardovania, ostreľovania a útokov rôzneho druhu zo strany ozbrojených militantov podporovaných Moskvou. Monitorovacia misia OBSE (otvorí sa na novej karte) tieto skutočnosti denne dokumentuje. Hoci je Rusko členom OBSE, spolu so svojimi militantmi rôznymi spôsobmi sťažuje činnosť tejto misie, a to pravdepodobne preto, že nechce, aby pravda vyšla najavo.

Počet obetí, ktoré majú na svedomí ruské sily, narastá každou hodinou. Od 24. februára sme každý deň svedkami brutálneho a nevyprovokovaného celoplošného útoku na Ukrajinu: raketové útoky, letecké bombardovanie, delostrelecké ostreľovanie civilných cieľov.

Kyjev nastolil humanitárnu a finančnú blokádu Donbasu.

Nie je to pravda. Veľká časť obyvateľstva Donbasu celé roky pravidelne vstupuje do oblastí kontrolovaných Kyjevom za podnikaním, nákupmi, alebo aby si vybrali svoje ukrajinské dôchodky. Priechody zostali otvorené na tieto i iné účely.

Kyjev zakazuje ruský jazyk a kultúru.

Nie je to pravda. Ukrajina prijala v roku 2019 zákon, ktorým sa zabezpečuje fungovanie ukrajinského jazyka ako štátneho jazyka (otvorí sa na novej karte), ale týmto zákonom sa upravuje len používanie ukrajinského jazyka vo verejnej sfére. V súkromnej komunikácii, tlači, rádiu, televízii, vo vzdelávaní aj v sektore služieb sa môže voľne používať ruský jazyk a iné jazyky národnostných menšín. Takisto sa v nich môžu vydávať knihy. Podľa uvedeného zákona je iné jazyky možné používať aj v systéme zdravotnej starostlivosti a pri presadzovaní práva.

Ďalšie príklady dezinformácií nájdete tu.

Dohody z Minska: Kyjev a jeho západní patróni ich zmietli zo stola.

Kremeľ sa snaží zakryť skutočnosť, že Rusko je zmluvnou stranou dohody z Minska. Uznaním Doneckej ľudovej republiky (DĽR) a Luhanskej ľudovej republiky (DĽR) Moskva de facto odmietla dohodu z Minska.

Ukrajina však prijala právne predpisy o osobitnom postavení a amnestii (2014) a pripravila návrh právneho predpisu o komunálnych voľbách (2014). Ukrajina prijala ústavné zmeny s cieľom poskytnúť väčšiu autonómiu územiam, ktoré sú v súčasnosti mimo jej kontroly (2015). Mýtus č. 6 pozri tu

Rusko sa nechystá okupovať Ukrajinu, uskutočňuje obmedzenú operáciu na demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny.

Toto je najväčšia lož zo všetkých. Táto smiešna a groteskná hlavná lož Putina zaznieva éterom, zatiaľ čo prebieha celoplošný letecký, pozemný a námorný útok, bombardovanie civilných cieľov a dochádza k porušovaniu Ženevských dohovorov.

Konflikt v Kosove: NATO bombardovalo Belehrad a úmyselne pritom útočilo na civilné obyvateľstvo.

Ďalšia z obľúbených lží Putina a Lavrova, ktorí sa snažia prirovnávať Donbas k zabíjaniu a etnickým čistkám počas Miloševićovej vojny. Kosovo sa ocitlo spolu so svojimi 900 000 obyvateľmi na okraji priepasti; polovica kosovského obyvateľstva bola zabitá, vysídlená alebo nútená utiecť pred vojnou do bezpečia. Bolo jednoznačne jasné, že našou povinnosťou je poskytnúť mu ochranu. To ale vôbec nie je prípad Donbasu.

Po demilitarizácii a odstránení neonacizmu chce Rusko dať Ukrajincom možnosť rozhodnúť o vlastnej budúcnosti bez vonkajšieho vplyvu.

Od protestov Euromajdanu v rokoch 2013 – 2014 prokremeľské médiá nepravdivo tvrdia, že Ukrajina je kontrolovaná zvonku.

 Databáza EUvsDisinfo obsahuje viac ako 100 príkladov podobných dezinformačných tvrdení.

Takéto tvrdenia sa však neopierajú o fakty.

„Oslobodenie od neonacizmu“ je v skutočnosti eufemizmus, za ktorým sa skrýva túžba Moskvy vo veľkom potlačiť svojich politických oponentov v stalinskom štýle.

„Voľby, v ktorých Ukrajinci rozhodnú o vlastnej budúcnosti“ je eufemizmus pre falošnú demokraciu pod hrozbou násilia podobne ako na Kryme v roku 2014, kde ruské ozbrojené sily dopomohli k úspechu nelegitímneho referenda, ktoré neuznal žiadny medzinárodný orgán.

Dôkazy o nepravdivosti týchto tvrdení nájdete tu.

Západ odsabotoval všetky dohody o ruských návrhoch týkajúcich sa bezpečnostných záruk.

Putin sa rozhodol pre vojnu, nie diplomaciu.

Ruské požiadavky predložené v decembri 2021 v tzv. návrhoch zmlúv medzi Ruskom a USA a Ruskom a NATO boli koncipované tak, aby boli odmietnuté a aby Rusko mohlo hrať úlohu martýra. Rusko v podstate žiadalo návrat do situácie, ktorá v Európe panovala pred rokom 1997, čo by znamenalo, že Spojené štáty by sa museli stiahnuť z veľkej časti Európy, viacero členov NATO by sa muselo de facto demilitarizovať a na neurčitý čas by sa obmedzilo právo slobodných krajín rozhodovať o vlastnej politike.

Táto kvázi diplomacia, ktorej cieľom nebolo dospieť ku kompromisu a k riešeniam, bola v skutočnosti úskokom a súčasťou psychologickej operácie na zmätenie Západu, odvrátenie jeho pozornosti a rozdelenie. Ruské sily sa medzitým zhromaždili a pripravili na inváziu. Západ však Putinovu lesť odhalil a zverejnil spravodajské informácie o plánovanej ofenzíve.

Budapeštianske memorandum (1994) už nie je relevantné.

Kremeľ sa vyhýba ústrednej otázke: Ukrajina sa vzdala svojich jadrových zbraní a výmenou za to vedúci predstavitelia Spojených štátov, Ruska a Spojeného kráľovstva podpísali (otvorí na novej karte)