Je slovenčina najťažší jazyk na svete?

Po internete „plachtí“ list s názvom 10 najťažších jazykov na svete, v ktorom sa tvrdí, že najťažším jazykom je práve náš jazyk. V posledných dvoch dňoch prišlo do Jazykovedného ústavu niekoľko desiatok listov s otázkou, či je to pravda a či má s tým Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV niečo spoločné.

Ako môžeme mať s tým niečo spoločné, keď je list plný trápnych jazykových chýb? Pisateľ, ktorý sa podpísal ako prof. Doc. Vladimír Trnka, nevie, že my jazykovedci sa píše s tvrdým y, nie s mäkkým i (mi), že v slovenčine sa nepíše tým, ale tím, že máme byť hrdí na to (nie nato), že spisovne je fínčina, kórejčina, aramejčina (nie fínština, kórejština, aramejčtina), že gramatika je taká (nie tak) komplikovaná. Nikto z jazykovedcov by to takto nenapísal, nehovoriac o čiarkach, ktoré sú pre pisateľa španielskou dedinou. Nie je to teda jazykovedec. Ale kto to je? Nevieme to, ale o ňom vypovedá sama forma i obsah listu. Obsahovo je to úplný bluf, či ako by povedal Vajanský, blúznica, kým naši mladí by to mohli nazvať totálnou haluzou. Nie je totiž pravda, že slovenčina je najťažším jazykom na svete a že by sa na tom mali dokonca dohodnúť nejakí vedci z Paríža alebo že by to mal už osem rokov skúmať nejaký „Ústav jazykovedcov“ v Berlíne. Pravda je taká, že slovenčina patrí skôr medzi najľahšie slovanské jazyky. V lingvistickej typológii sa hodnotí ako pomerne jednoduchý a pravidelný jazyk.

Ak si spomenieme na to, aké množstvo nepravidelných slovies je v románskych a germánskych jazykoch (francúzština, nemčina a i.), zistíme, že slovenčina ich má len poskromne (napr. typ jesť, jedia). Slovenčina nemá ani také množstvo časov ako napr. južnoslovanské jazyky, gréčtina či klasická latinčina. Má menej skloňovacích vzorov ako napr. čeština. V 1. osobe prítomného času má na rozdiel od staršieho stavu zovšeobecnenú slovesnú koncovku –m (napr. oproti češtine, kde je –u, -i aj -m: vedu, píši, volám). Pomerne jednoduchý je aj náš fonologický systém.

Čo sa týka pána Trnku, ktorý uvádza súpis („rubriku“) najľahších a najťažších jazykov, dá sa o tom povedať len to, že sú tu len „nacápané“ jazyky bez ladu a skladu, jazyky, o ktorých počul alebo ich nejakým spôsobom pozná. Keby bolo jeho poznanie jazykov sveta na vyššej úrovni, určite by pri ľahkých nezabudol na indonézštinu a pri „ťažkých“ zasa na baskičtinu, predindoeurópsky jazyk, ktorý sa nevedel naučiť ani jeden z najväčších polyglotov všetkých čias Wilhelm von Humboldt, a nemohol by vynechať ani írčinu, gruzínčinu, príp. severoamerické indiánske či eskimácke jazyky. Ale aj tak: uvedené jazyky sú zložité len z nášho pohľadu. Je známe, že deti sa naučia všetky jazyky sveta za približne rovnaký čas, čiže všetky sú rovnako ťažké či ľahké.

Dalo by sa súhlasiť s tým, že komplikovanými jazykmi z hľadiska zvládnutia pre cudzincov sú čínština, japončina, kórejčina a arabčina, ku ktorým pristupujú aj špecifické písma. Ale prečo sa sem dostala aj fínčina a maďarčina, vôbec nie je jasné. Pripomína to skôr žart, ktorý možno nájsť v nemeckom variante na internete: V Európe existujú dva extrémne ťažké jazyky: maďarčina a portugalčina. A maďarčina je dokonca taká ťažká, že ju neovládajú ani Portugalci. Perzštinu zasa možno považovať za ťažkú len v dôsledku množstva cudzích (arabských) slov, ale to isté platí aj o turečtine.

Azda netreba vyvracať všetko, čo pisateľ v tomto texte uviedol, pekná je však cifra, že slovenčina má 465 výnimiek, a zaujímavý je aj údaj, že cudzincovi trvá dvanásť rokov, kým si osvojí slovenčinu. Čo je to „mobilita slov a slovných spojení?“ Že by sme mali sedem pádov naozaj len my? Grafémy y a i takisto nie sú našou výnimočnosťou, tie má aj ruština, čeština a poľština. Skloňovanie podstatných a prídavných mien je známe zo všetkých slovanských jazykov s výnimkou bulharčiny a macedónčiny. Rody poznáme z viacerých európskych jazykov, stačí si len na ne spomenúť. Prečo by malo byť spodobovanie iba výsadou slovenčiny? Že by slovenčina bola jediným jazykom s dvojhláskami? Má ich napr. taliančina a rumunčina.

Čitatelia, ktorí sa chcú dozvedieť objektívne fakty o type slovenského jazyka, by mali skôr siahnuť po štúdiách Ľudovíta Nováka, Jozefa Ružičku a Viktora Krupu, ktoré sa nachádzajú v zborníkoch Studia Academica Slovaca, príp. aj po staršom úvode K. Horálka Úvod do studia slovanských jazyků a po novších Jazykoch sveta (Bratislava, Veda 2005) a Písmach sveta (2000) Viktora Krupu a Jozefa Genzora. Ak si chcú prečítať o mýtoch, ktoré vznikajú okolo nášho jazyka i jazykov iných, môžeme odkázať na príslušnú kapitolu v knihe Mýty naše slovenské autorov Viktora Krupu a Slavomíra Ondrejoviča (Bratislava, Academic Press 2005), elektronicky tu.

Slavomír Ondrejovič

riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

27. november 2007

V jednu chvíli vytáhl jeden z Kopečného kamarádů telefon a ukázal na něm čerstvý článek ruské agentury RIA Novosti řízené z Kremlu. Nemusel ho překládat, všichni u stolu rozuměli rusky, takže si společně četli, že v Česku přichází nová vláda Petra Fialy, která bude určitě „vyzbrojovat ukrajinské nacisty“, a ti pak budou českými zbraněmi páchat zločiny na rusky smýšlejícím obyvatelstvu Ukrajiny. Text obsahoval konkrétní výčet zbraní, které chce Praha Kyjevu dodat, od vozidel bojové pěchoty přes houfnice až po salvové raketomety. 

„Zasmál jsem se tomu, protože jsem věděl, že to tak není,“ vzpomíná Kopečný, muž, který měl na ministerstvu obrany roky na starosti průmyslovou spolupráci, jejíž součástí byly i časté cesty na Ukrajinu, komunikace se zbrojaři a zbrojní zakázky. V dalších minutách trojice spekulovala, co Rusové textem sledují, skutečný důvod však nebylo možné od podskalského stolu zjistit. „Přišlo mi ale, že by bylo skvělé, kdyby to, co se píše v tom článku, byla skutečně pravda. Ukrajina totiž byla ve velkém ohrožení,“ popisuje Kopečný první záblesk inspirace, jakou si ruští autoři textu jistě nepředstavovali.

Tri a pol mesiaca po zrážke vozidla podpredsedu Národnej rady a predsedu SNS Andreja Danka so semaforom na križovatke v Dúbravke sa verejnosť konečne dozvedela, ako bol za to potrestaný. Pokutou okolo tisíc eur a dvojročným zákazom šoférovať.

Kolegyňa Mária Benedikovičová vo februári objavila podobný prípad, aký sa stal Dankovi. Šofér na ceste do Svitu vrazil do dopravnej značky a zdemoloval ju. V superrýchlom konaní, dva dni od zrážky, dostal štvormesačnú podmienku s 18-mesačnou skúšobnou lehotou a dvaapolročný zákaz šoférovania. Na mieste nehody mu policajti namerali dve a pol promile alkoholu.

„Nacionalizmus je detinský. Sú to osýpky ľudstva,“ povedal Albert Einstein. Jedného dňa sa ľudstvo možno vylieči, ale Slovensko zatiaľ prežíva len ďalšiu recidívu. A vírus nacionalizmu dokonca mutuje.

Slovo „protislovenský“ sa stalo bežnou výbavou koaličných politikov, ale používajú ho inak než v minulosti. Nepriateľmi Slovákov už nie sú miešanci či prišelci, narážka na etnický pôvod zmizla – nepriateľmi Slovákov sú Slováci, ktorí sú proti vláde. Je to zdanlivo malá zmena v rétorike, ale len zdanlivo.

Príbeh slovenského nacionalizmu je relatívne krátky. Ten z 19. storočia mal ešte pozitívnu ideu národnej identity opretej o kultúru – ľudovú aj modernú. Ten z 20. storočia už bol celkom iný, a hoci mal rôzne podoby, jeden jeho rys bol nemenný: vždy bol protidemokratický. Na rozdiel napríklad od pobaltských krajín, kde nacionalizmus zohrával dôležitú úlohu začiatkom 90. rokov pri vzbure proti ruskej nadvláde a budovaní demokracie.

A zároveň bol ten slovenský vždy paranoidný, založený na konšpiračných teóriách. Smrtiacu silu ukázal počas druhej svetovej vojny, keď slovenský prezident Jozef Tiso kázal o tom, že sa treba zbaviť „židovského živlu“, a za nepriateľov národa považoval aj Čechov.

Počas komunizmu bol nacionalizmus oficiálne zakázaný, preto sa za nepriateľov režimu v 50. rokoch označovali „buržoázni nacionalisti“, ale potom sa s plnou silou vrátil po roku 1989. Úhlavnými nepriateľmi sa stali Maďari a Česi, po rozdelení Československa zasa „federalisti“, teda Slováci, ktorí nesúhlasili so vznikom samostatného Slovenska, a maďarská menšina.

Vtedy bol živený neistotou mnohých, ktorí po roku 1989 stratili pôdu pod nohami, báli sa budúcnosti a posledná istota, ku ktorej sa mohli upnúť, bola ich slovenskosť. Boli to škaredé roky: z komunistov sa stali národniari, vynorili sa ľudáci, zapaľovali sa vatry, hľadal sa stred Európy, štátu sa zmocnili barbari zahalení do slovenskej vlajky.

Po porážke Vladimíra Mečiara sa zdalo, že nacionalizmus sa vyparil, ale on len zaliezol do diery. Po švrťstoročí z nej vyšiel zmutovaný do novej podoby, no rovnako paranoidný a protidemokratický.

Na rozdiel od všetkých predošlých mu však chýba vonkajší nepriateľ a s ním aj vízia víťazstva. Počas druhej svetovej vojny sa slovenskí nacionalisti zbavili židov tým, že ich poslali na smrť do Osvienčimu, a Čechov tým, že ich deportovali na západ, po vojne vyhnali Nemcov a čiastočne Maďarov, po roku 1989 sa definitívne zbavili Čechov rozdelením federácie. Všetky tieto masové vraždy a čistky mohli oslavovať ako víťazstvo Slovákov nad ich nepriateľmi.

Lenže akú víziu víťazstva nad protislovenským živlom môžu ponúknuť dnes? Deportácia je nemožná, lebo nepriateľov je príliš veľa a ešte sú aj etnicky rovnakí, majú len iný názor. Hovoria tým istým jazykom, ale používajú ho inak.

Čo to vlastne je?

Je to vôbec nacionalizmus? Pripomína to skôr tribalizmus založený na kmeňovej identite, ktorá nemá vonkajšie znaky národnej identity, ako je jazyk či etnický pôvod. Robert Fico túto kmeňovú identitu cieľavedome buduje na takých znakoch, ako je surovosť, chlapáctvo a živočíšne barbarstvo, teda na oslave násilia.

V jadre je to odpor k modernite, k celému súboru hodnôt súčasnej európskej civilizácie od empatie voči slabším až po úctu k prírode. Z tohto odporu pramení aj obdiv k Rusku, k ríši posadnutej násilím.

Je v podstate jedno, či to nazveme nacionalizmom alebo nejako inak, ide o to, že ak by táto kmeňová identita reprezentovaná Ficom mala Slovensko ovládnuť nadlho, štát takýto návrat k barbarstvu nemôže prežiť. Bude musieť vystúpiť z Európskej únie, ktorá by nás, mimochodom, pri súčasnom stave politiky za člena pred 20 rokmi celkom iste neprijala aj preto, lebo nacionalizmus považuje za spúšťač druhej svetovej vojny. V prípade vystúpenia z EÚ sa Slovenska zmocnia podstatne silnejší barbari.

Myslím si, že sa to nestane, lebo slovenská spoločnosť sa – bez ohľadu na jej vnútorné spory – vyvíja k modernite ako celok rýchlejšie, než sa to pri pohľade na vládnu koalíciu javí.

Súčasná vláda však možno nechtiac odhalila, že slovenský nacionalizmus stál na kmeňovej identite vždy. Je totiž rovnako paranoidný a protidemokratický ako všetky predošlé, jeho predstavitelia sú rovnako suroví a vulgárni ako všetci ich predchodcovia, je to stále ten istý primitívny jazyk nenávisti.

Rozdiel je v tom, že tento nacionalizmus sa už nemôže zakrývať etnickým hávom, lebo početný zástup jeho odporcov sú nespochybniteľní Slováci. Niežeby na tom záležalo, ale ak by sme mali nájsť pojem, do ktorého sa vojde nacionalizmus aj kmeňová identita, násilie aj odpor k modernite, surovosť aj nenávisť, tak potom môžeme rovno hovoriť o fašizme.

Reedukačné centrum, ľudovo nazývané polepšovňa, je určené pre problémové deti. Majú poruchy správania, niektorých chytia pri krádežiach alebo inej trestnej činnosti, pijú či užívajú drogy. Tu by ich mali prevychovať a pomôcť im začleniť sa do normálneho života.

Neraz prichádzajú v ťažkých stavoch s veľkými traumami v zložitom období dospievania. Na rodičov, ktorí by im mohli pomôcť dostať sa z toho, sa väčšinou spoliehať nemôžu. Buď ich nikdy nevideli, sú alkoholici, narkomani, tyrani, alebo o svoje deti nejavia záujem. Ak im ubližujú ešte aj dospelí v centre, ich problémový stav sa prehlbuje.

Zariadenie v Bystričanoch je pre chlapcov vo veku 15 až 18 rokov. Momentálne je ich tam dvanásť.

Bývalá vychovávateľka Juríková svoje svedectvo začína rozprávaním, ako pohŕdavo tam pristupovali k chovancom rómskeho pôvodu: ide o reči typu, že môžu byť radi, že „nespia pod kartónom“. Jeden z kolegov pred ňou hovoril aj o „čiernych hubách“.