Archív kategorií: Nezaradené

Kurdi a Turecko – Martin Jaros

Kdysi jsem žil a pracoval v Istanbulu a byl to jeden z nejkrásnějších roků mého života. Úžasné město, příjemné klima, super jídlo a vůně, neuvěřitelně pohostinní lidé. Dodneška mám spoustu tureckých přátel, docela dost chytám z turečtiny, s třemi fajn Turky zrovna zakládáme cyklistický tým. Takže tohle se mi píše velmi těžce.

S tureckými kamarády jsme se v našem bytě v ulici Cevdet Paşa bavili velmi otevřeně – o islámu, o Atatürkovi, Erdoğanovi, o zahalování holek i dobývání Evropy. Jenom jedno téma bylo tabu, absolutně jsme se na něm nemohli shodnout a velmi brzy jsme ho přestali otvírat – bylo to ono slavné téma na K.

Pro ilustraci: řada mých kolegů odmítala to slovo na K vůbec jen vyslovit. Říct větu obsahující slova "Kurd" nebo "kurdský" bylo dlouhá léta v Turecku zločinem, stačilo říct "Nějaký Kurd mi zased místo v tramvaji" a mohl jste být obviněn z terorismu. Moji kolegové v práci tedy neříkali "U nás v Turecku žijí taky Kurdové", ale říkali "U nás v Turecku máme jihovýchodní problém". "Jihovýchodní problém" bylo označení, kterému rozuměla celá firma.

Když jsem do Istanbulu přišel, zaujalo mě, že naše firma byla právě na jihovýchodě mimořádně úspěšná – měli jsme tam většinový tržní podíl, i když jinak jsme v rámci Turecka byli s velkým odstupem tržní dvojka. Nedávalo mi to spát. Navrhoval jsem kolegům, abychom se tam rozjeli a vyzkoumali, čím to, že zrovna na jihovýchodě nás zákazníci mají tak rádi. Kolegové moje návrhy s podivným šklebem ignorovali, někteří se rovnou smáli – ne, do Diyarbakiru rozhodně nepojedeme dělat zákaznický průzkum, nemá to cenu. Až po čase mi jeden odvážný kolega prozradit, proč to tak je – na jihovýchodě žijí lidi na K a ti zaboha nechtějí používat našeho dominantního konkurenta – Turkcell. Protože lidi na K prostě nebudou volat s operátorem, který má v názvu "Turk", to jdou radši houfně k nám. Moje kolegy to netěšilo, ale prostě to tak bylo.

To byl můj osobní úvod do problematiky turecko-kurdských vztahů. Časem jsem pochopil – i když jsem měl jinak svoje kolegy opravdu rád – že T-K vztahy jsou naprosto patologické.

Abyste si to dokázali představit: turecká vláda dávala Kurdům sodu od prvních dnů turecké republiky. Už v roce 1930 během tzv. araratského povstání zavraždila turecká vláda desetisíce kurdských civilistů (zilanský masakr). V roce 1937 přišlo tzv. dersimské povstání – 13 000 mrtvých kurdských civilistů.

V dalších dekádách se Turci rozhodli rovnou předstírat, že Kurdové vůbec neexistují. Oficiálně se musel používat termín "horští Turci" (až do 80. let). Používání kurdského jazyka bylo nejpřísněji zakázáno. Ve městech byly v autobusech nápisy "Občané, mluvte turecky", na venkově docházelo k mučení starých mužů a žen za to, že nedokázali odpovídat na otázky projíždějících policistů v turečtině.

Politicky to Ankara udělala velmi chytře – v Turecku je zakázáno zakládat strany na etnickém základě, takže jakýkoli pokus o kurdskou politickou stranu byl ihned ústavně rozprášen. Kurdové to obcházeli tak, že zakládali obecné strany (většinou levicové), u nichž se očekávalo, že voliči budou především "jejich lidi" a pár sympatizujících Turků.

V roce 1991 se do tureckého parlamentu dostala první kurdská žena – Leyla Zana. Jako nová poslankyně musela samozřejmě složit přísahu v turečtině. Po tureckém slibu vyřkla v kurdštině větu "Budu usilovat o to, aby kurdský a turecký lid žil společně v demokratickém uspořádání." Za tuto větu v kurdštině dostala 15 let vězení. V roce 2008 byla ta samá žena za další kurdskou větu odsouzena k dalším dvěma letům v kriminále.

Protože se Kurdové nemohli prosadit politicky, zformovali ozbrojené milice PKK a další. Akce PKK a následné odvety připravily o život dalších cca 30 000 lidí. Často to byl čirý terorismus – netřeba si zde Kurdy nějak idealizovat. Na druhou stranu když je vaše menšina nekompromisně likvidována po celých vesnicích, tak se prostě k boji uchýlíte – takhle to prostě funguje.

Během svého pobytu v Istanbulu jsem nenarazil snad na jediného Turka, který by nahlas uznal, že nejlepší by prostě bylo dát Kurdům plná kulturní a jazyková práva a žít s nimi v přátelském soužití. Teda určitě si to někteří mysleli, ale asi neměli odvahu to veřejně říct. Myslím, že každý dospělý člověk chápe, že toto řešení by zabránilo desetitisícům smrtí a lidských tragédií a že majestát turecké republiky by tím nijak neutrpěl, naopak by se Turecko stalo lepší zemí. Ale tato představa byla i pro vzdělané a západně orientované Turky často nepřijatelná – tak silná je indoktrinace v tureckých školách. A když od mládí posloucháte ve zprávách jen to, kolik lidí kurdští (nebo horští) teroristé zase zabili…

Měli jsme v domě jednu starou elegantní paní, bývalou tureckou atašé v Belgii a dalších zemích. Ta si zvykla mluvit s mou ženou, někdy k nám i přišla na nedělní kafíčko. Vzdychala si – co se to s mou zemí děje? Když jsem byla mladá, nikdo z nás holek nenosil šátek. A teď jsem stará, šátek pořád nenosím, ale když vyjdu na ulici, tak ho třetina mladých holek má. Já svou zemi nepoznávám. Tato paní byla svobodomyslná kemalistka, uctívala Atatürka, byla proti dnešnímu diktátorovi, dobře se s ní povídalo – ale Kurdy měla stejně "ráda" jako další naši známí. K naší velké lítosti.

Proč to tak Turci mají? Úplná odpověď určitě přesahuje moje znalosti. Moje skromná teorie – je to projev vnitřní nejistoty a národního komplexu méněcennosti. Turci prošli pomalou agónií své osmanské říše, při níž úplně přišli o sebevědomí a získali obrovský komplex z Evropy. Celé 20. století bylo Turecko zlomená, chudá a nevýznamná země, jen stín bývalé slávy – istanbulský hüzün, tedy historická melancholie nad rozpadajícími se paláci bývalých pašů a vezírů, byla pověstná. Když nějakému raubíři nabančí ještě větší kluci (evropské mocnosti), tak se ten raubíř začne mstít na menších a slabších, než je on. V případě Turků to vedlo k naprosto otřesnému chování vůči všem menšinám, od Arménů přes Řeky až ke Kurdům. Celá mentalita moderního Turecka je postavena na zběsilé obraně "tureckosti" – podle mě prostě projev nevyzrálosti a nedostatku opravdového sebevědomí v základech státu.

Novou dynamiku do toho přinesl Erdoğan, který utrápeným Turkům nabídl kompletní návrat starých zlatých časů – tedy comeback náboženství, silné ekonomiky a mocné Osmanské říše. To je neodolatelný koktejl a podstata Erdoğanova úspěchu. Průmyslová likvidace Kurdů k tomu ovšem patří i nadále – a je o to snadnější, že Turecko je nyní strategickou zemí NATO a nikdo – ani vlastní spojenci – se ho neodváží okřiknout.

I když mám tedy své turecké přátele rád a v jiných věcech jim přeju, tady je můj názor jasný. Američané se opuštěním svých kurdských spojenců zachovali hanebně. Západ tím opět v regionu potvrdil, že se mu nedá věřit a že často nehraje za ty hodné kluky. Je to podle mě fatální strategická chyba, která otevře dveře Íránu a Rusku a možná i znovuzrození ISIS. Postoj A. Babiše, který Erdoğanovu "bezpečnostní zónu" přímo podpořil, je pak ostudný postoj bezpáteřního mimoně – tato hanba bohužel padá i na celou Českou republiku. Německo aspoň zastavilo prodeje zbraní do Turecka, to je podle mě nutné minimum.

Co s tím? Osobně bych preferoval modré přílby OSN a okamžité oddělení válčících stran a garanci bezpečnosti pro Kurdy. Dále myslím, že Evropa bude potřebovat vlastní akceschopnou armádu, a bude ji potřebovat brzo a silnou. Tzv. spojenci v NATO prostě nebudou vždycky kamarádi – černé ovce jsou přímo v alianci, ne jen mimo ni. Jako jednotlivci musíme tlačit na své politiky, aby se toto svinstvo v severní Sýrii snažili ukončit. Můžeme též přispívat kurdským nadacím a charitám – už po nějakých vhodných pátrám, věřím, že i v komentářích se nějaké objeví. Držím Kurdům palce. A osobně držím palce i Turkům, aby jim jednou došlo, že válka je vůl a že s Kurdy měli už dávno vyhulit vodní dýmku míru.

EDIT: Dozvídám se, že ČR také zastavila prodej zbraní Turecku, jsem za to rád.

Žil som v Číne 8 mesiacov: 8 pozorovaní z krajiny, kde má komunizmus práve 70 rokov – Denník N

https://dennikn.sk/1577790/komunizmus-v-cine-ma-prave-70-rokov-a-moze-oslavovat-vitazstvo-konzumu-nad-slobodou/

Ako vyzerá život Číňanov pod všadeprítomnou kontrolou vlády? Je tesne pred veľkolepou oslavou založenia Čínskej ľudovej republiky a dnešní študenti si robia selfíčka na tom istom námestí, kde pred tridsiatimi rokmi iných študentov masakrovali tanky.

Tento text je výpoveďou o tom, čo som v Číne videl a zažil ako turista, fotograf a – študent. V Číne som strávil viac ako osem mesiacov, študoval som na pekinskej univerzite v rámci duálneho programu v spolupráci s univerzitou v Dánsku. A v Číne som si vybral aj tému svojej diplomovej práce, ktorú som tam aj napísal a obhájil. Bola o tom, ako funguje čínsky systém trestu smrti.

Aj keď je moja osobná skúsenosť obmedzená, definitívne mi odhalila, že rozmýšľanie o slobode v Číne – v ponímaní, v akom máme slobodu u nás doma – je aj v dlhodobom horizonte v rovine čisto utopistickej. Čínska vláda si potrebuje udržať sociálnu a politickú stabilitu, a preto sa Čína k demokracii a slobode neblíži. Naopak, vzďaľuje sa od nej.

To je niečo, na čo by sme pri čoskoro najväčšej ekonomike sveta mali myslieť. Obzvlášť vtedy, keď nám budú chcieť jej aj naši politici nahovoriť, ako jej musíme robiť ústupky.

Nesnažil som sa o hĺbkovú analýzu a súhrnnú správu o čínskej spoločnosti. Pochopiteľne, určite som sa nevyhol istému stupňu zovšeobecnenia. V každom prípade ponúkam osem pozorovaní a epizodických príkladov, ktoré ilustrujú, aká dnešná Čína je. Osem, pretože v čínskej numerológii je osmička najšťastnejšie číslo – spojené s blahobytom a úspechom (otvárací ceremoniál pekinskej olympiády spustili o 08:08:08 večer, 8. 8. 2008).

V Číne som stretol obrovské množstvo milých a pohostinných ľudí. Blahobyt a úspech si bezpochyby zaslúžia. Bude im to stačiť?

Lepší parkování • Blogy Respektu

https://pbednargmail-com.blog.respekt.cz/lepsi-parkovani/

Celostátní politika je o kmenové identitě, všechna ostatní je z 90 procent o parkování. Města jsou hned po ohni druhý nejdůležitější lidský…

Takže jaká je TLDR verze zlepšení parkování? 

  1. Deregulace pro výstavbu nových míst v budovách – každý ať si jich postaví kolik chce.
  2. Cena za veřejné parkování nastavená tak, aby se vždy dalo zaparkovat.
  3. Okamžitě zastavět každé povrchové parkoviště ve městě – kompaktní město kde je všude blízko a dá se realisticky a příjemně přepravovat pěšky a MHD je ta nejlepší a nejlevnější dopravní politika.
  4. Prostor v ulicích věnovat na doslova cokoliv jiného než parkování, vše bude mít lepší dopad na kvalitu a hodnotu okolí.
  5. Výnosy z veřejného parkování investovat do bezprostředního okolí místa, kde parkování probíhá.

Zlobíte se že nemůžete zaparkovat? Nezlobte se na nedostatek parkování, zlobte se, že za něj platíte málo.

For the sake of life on Earth, we must put a limit on wealth | George Monbiot | Opinion | The Guardian

https://www.theguardian.com/commentisfree/2019/sep/19/life-earth-wealth-megarich-spending-power-environmental-damage

Increased spending power leads to environmental damage. It’s time for a radical plan, says Guardian columnist George Monbiot

There’s a name for this approach, coined by the Belgian philosopher Ingrid Robeyns: limitarianism. Robeyns argues that there should be an upper limit to the amount of income and wealth a person can amass. Just as we recognise a poverty line, below which no one should fall, we should recognise a riches line, above which no one should rise. This call for a levelling down is perhaps the most blasphemous idea in contemporary discourse.

But her arguments are sound. Surplus money allows some people to exercise inordinate power over others: in the workplace; in politics; and above all in the capture, use and destruction of the planet’s natural wealth. If everyone is to flourish, we cannot afford the rich. Nor can we afford our own aspirations, which the culture of wealth maximisation encourages.

The grim truth is that the rich are able to live as they do only because others are poor: there is neither the physical nor ecological space for everyone to pursue private luxury. Instead we should strive for private sufficiency, public luxury. Life on Earth depends on moderation.

(PDF) Beyond the Ivory Tower: The Scientific Consensus on Climate Change

https://www.researchgate.net/publication/8150290_Beyond_the_Ivory_Tower_The_Scientific_Consensus_on_Climate_Change

PDF |
Policy-makers and the public who are not members of the relevant research community have had to form opinions about the reality of global climate change on the basis of often conflicting descriptions provided by the media regarding the level of scientific certainty attached to studies of climate. In this Essay, Oreskes analyzes the existing scientific literature to show that there is a robust consensus that anthropogenic global climate change is occurring. Thus, despite claims sometimes made by some groups that there is not good evidence that Earth's climate is being affected by human activities, the scientific community is in overwhelming agreement that such evidence is clear and persuasive.

Sportova kariera – Denník N

https://dennikn.sk/1601432/byvala-tenistka-zivot-niektorych-hracok-hranici-s-prostituciou-spavaju-u-sponzorov-a-agentov/?ref=top

Patrila k najlepším juniorským tenistkám na svete, ale časom sa ocitla v iluzórnom svete, v ktorom sa tisíce hráčok neúspešne pokúšajú o to isté – dostať sa do najlepšej svetovej stovky. „Tisíci hráč futbalu je milionár. Tisíci hráč tenisu je bezdomovec,“ hovorí v otvorenom rozhovore Klaudia Malenovská, ktorá dnes pomáha iným športovcom zvládať koniec kariéry….

Neverná matka uprednostnila nového partnera, otec alkohol. Lukáš opisuje hrôzy, ktoré zažíva od 15 rokov – Denník N

https://dennikn.sk/1594380/neverna-matka-uprednostnila-noveho-partnera-otec-alkohol-lukas-opisuje-hrozy-ktore-zaziva-od-15-rokov/

Spoveď mladíka, ktorému rodičia svojím nezáujmom rozbili domov, vzali detskú izbu, zničili časť detstva aj mladosť. Keď svoju autentickú skúsenosť pod svojím pravým menom opísal na blogu N, otec ho vyhodil z domu. Pod tlakom príbuzných nakoniec článok zmazal. Teraz sa rozhodol, že sedem rokov mlčania stačilo.

skazena mladez – Sokrates

The children now love luxury; they have bad manners, contempt for authority; they show disrespect for elders and love chatter in place of exercise. Children are now tyrants, not the servants of their households. They no longer rise when elders enter the room. They contradict their parents, chatter before company, gobble up dainties at the table, cross their legs, and tyrannize their teachers.

Socrates (469–399 B.C.)
https://www.bartleby.com/73/195.html

Odhalili, ako sa uhlie z Donbasu dostáva do EÚ a zarába na zbrane pre povstalcov – Denník N

https://dennikn.sk/1578413/uhlie-a-krv-biznis-v-casoch-vojny-ako-donbas-zaraba-na-zbrane-a-majetok-svojich-vladcov-i-cast/?ref=tit

Tomáš Forró spolu s poľskými novinármi Karolinou Baca-Pogorzelskou a Michałom Potockým zisťovali, ako sa uhlie vyťažené na okupovanom území Ukrajiny nelegálne dostáva na medzinárodný trh a v konečnom dôsledku až do elektrární a firiem členských krajín EÚ v strednej Európe. Slovenskú časť vyšetrovania financoval Fond investigatívnej žurnalistiky.

osm tracking changesets – update

Navsteva festivalu na styl zero-waste

Bol som na (sci-fi) BBCon-e v Banskej Bystrici a pokusil som sa netvorit odpad, pokial to pojde.
Ale nedalo sa tomu uplne vyhnut.
* Siel som tam vlakom a MHD
* Pri vstupe som dostal vstupenku – lepiaci naramok na ruku
* uvitaci drink v poldecaku
Potom ked som sa chcel najest, tak som si dal sulance s makom do vlastnej plastovej misky, a ribezlove vino do vlastneho pohara, avsak… pohar som si oplachol na WC a dal sa znova pouzit, lenze plastovu misku po mastnych sulancoch som bez jari nemal ako umyt, a na cely vikend som ostal bez tanierika/misky.
Tiez som si z domu nevzal pribor, a tak som si musel vziat jednorazovy drevenny, malu vidlicku s nozikom. Ten som pouzival aj na druhy den.
Ked som si dal zemiakovu placku alebo hot-dog, tak tie boli v jednorazovom papierovom obale. A vacsie jedla v miskach.
Vecer v bare pod Conom som si musel pytal sklenny pohar na napoje, pretoze kvoli mnozstvu zakaznikov capovali aj do plastovych poharov (hlavne piva).
 dohromady sa mi podarilo trochu usetrit odpad, ale stale ho aj dost vytvorit. Miro

Šéfuje vlastnej škole, má IQ viac ako 200: V školstve je priveľa učiteľov, ktorí nemajú radi deti – Denník N

https://dennikn.sk/1556125/sefuje-sukromnej-skole-ma-iq-viac-ako-200-nemam-rad-priemernych-a-nudnych-studentov-bez-nazoru/?ref=tit1

Odbory sú dnes najmä parazitická organizácia, ktorá sa správa ako príživník. Nič nevytvára, neprodukuje, komplikuje riadenie firmy a odsáva peniaze, pričom by sa mohli efektívnejšie využiť inde, tvrdí Karel Kostka.

Zamilovať sa raz a do konca života je skôr výnimkou, hovorí párová terapeutka Kusá – Denník N

https://dennikn.sk/1525625/zamilovat-sa-raz-a-do-konca-zivota-je-skor-vynimkou-hovori-terapeutka-kusa/

Najsilnejším mýtom o láske je ten, že láska je navždy. A manželský vzťah je vyjadrením tohoto mýtu, hovorí párová terapeutka Jolana Kusá.

Terapeutka Kusá v rozhovore opisuje, ako môže byť zamilovanosť nebezpečná, čo sa stane, keď do partnerského vzťahu vstúpi tretí človek, a ako by sme mali zareagovať v prípade, že sa dozvieme o nevere svojho partnera alebo svojej partnerky.

Dá sa opísať, ako zamilovanosť prebieha? Má nejakú krivku?

Áno, má. Na začiatku zamilovanosť veľmi rýchlo rastie. Stúpa a stúpa, po nejakom čase vrcholí a začne prudko klesať. Kým je vo vrcholnej fáze, udeje sa v nás niečo, čo ide cez všetky naše zmysly. Je to jeden z najsilnejších citov a zážitkov. Američania hovoria, že padáme do lásky (angl. fall in love). Začnú pracovať všetky žľazy s vnútorným vylučovaním, všetok ten oxytocín, adrenalín, dopamín nám zaplavia emócie aj rozum.

Počas zamilovanosti ste s tým človekom jedno telo a jedna duša, nikto vám nikdy tak nerozumel. Pamätám si na jednu ženu, ktorá si vzala asociála, grázla, alkoholika a mala s ním tri deti. Aj ona hovorila: Tak mi rozumel, ako nikto, mama mi tak nerozumela. Nakoniec sa s ním rozviedla.

Ako dlho trvá zamilovanosť?

Posledná múdra kniha hovorí, že dva roky. Ja tvrdím, že ak to nie je zamilovanosť, ktorá má reálnu šancu prerásť do vzťahu, tak za tri mesiace vie byť po všetkom. Do pol roka. Je veľmi dôležité, aby sme dokázali rozoznať, aký vzťah je pre nás perspektívny, pretože neperspektívny vzťah nemôžeme viesť dlho a musíme sa rozísť. Ak tam však prebehne zamilovanosť, rozchod býva rovnako bolestivý a darmo vám niekto bude argumentovať, že ste sa k sebe nehodili. Zostane nám smútok zo straty.

Ako to vyzerá, keď zamilovanosť opadne? Čo potom?

Jedného pekného dňa počujeme kamarátky, ktoré už nejaký čas hovoria: Ako môžeš chodiť s takým človekom, veď on nepovie pekného slova, len samé vulgarizmy, ako to znesieš? Alebo povedia: Veď on poriadne nepracuje, stále chodí iba po brigádach. Zamilovaní ľudia toto nevidia a nepočujú, žijú len z vnútorného zdroja, ktorý ich živí a robí šťastnými. Preto tí zamilovaní grázli často dostanú slušné dievčatá od rodiny, lebo je to také mocné a jedinečné.

Keď sa vám potom uvoľnia uši a zrazu od známych počujete, že nie je taký dokonalý, pýtate sa, to naozaj bol vždy taký? Áno, vždy bol taký. Zrazu nemám zastreté uši a počujem, čo hovorí, nemám oči zastreté zlatým závojom a vidím, že má nejakú rapavú pokožku alebo krivé ucho. No a po čase začnem aj premýšľať. Tam začína krivka zamilovanosti klesať. Buď toho muža alebo ženu prijmem takých, akí sú, a bude z toho vzťah a láska, ktorá už nebude taká intenzívna ako zamilovanosť, alebo nie.

V tomto momente, keď zamilovanosť opadne, sa rozchádza najviac párov. Ak sa vzťah udrží, nastáva sínusoida, keď je to vo vzťahu raz lepšie a raz horšie. Tá platí dokonca aj v mizerných manželstvách.

Znie to tak, že je vlastne nebezpečné hľadať si celoživotného partnera podľa zamilovanosti.

My manželskí poradcovia sme hovorili, že v období zamilovanosti sa ľudia nesmú brať. Musí opadnúť, a potom sa rozhodne. A tiež by to nemal byť prvý partner, ale až tretí, aby ste vedeli, čo od vzťahu očakávate a čo do neho chcete dať. Zamilovanosť je riziková, lebo keď trvá dva roky, tak ľudia sa za ten čas stihnú aj vziať a nevieme, ako sa to skončí.

Zamilovanosť je nepochopiteľná.

Volala mi  žena, ktorú muž zmlátil a dokopal. Vrieskal po nej tak, že si myslela, že to počuje celá ulica. Hovorila, že ešte stále je celá modrá. Boli ste u lekára? Nebola. Čo idete robiť? Ja neviem, ja ho asi ešte stále milujem. Veľmi pokojne sme sa porozprávali o tom, že by sa mala naučiť viac milovať seba a stáť viac o seba a svoj život.

Ten muž za sebou už mal jedno podobné manželstvo a jeho bývalá žena tvrdila, že ju občas zbil rovnakým spôsobom, občas sa jej len smial a ponižoval ju, že má celulitídu a nikto o ňu neoprie ani len bicykel. Ani toto nechcela počuť a uveriť, pretože on jej to vysvetlil úplne ináč. Uverila mu, lebo bola zamilovaná. Dokonca si kvôli nemu zobrala úver, majú dieťa.

Nechcela sa s ním rozísť aj preto, že nevedela, ako ho potom bude ďalej splácať. Povedala som jej, že úver sa nejako zaplatí, ale on ju môže zabiť. Skutočne mala strach o život a napriek tomu hovorila, že ho miluje.

Závislosť od zamilovanosti a pragmatické dôvody vytvárajú nebezpečnú sieť najmä v živote žien.

Dá sa zamilovanie nejako vypnúť?

Nemá to vypínač. Tak ako to nemá jasné príčiny. Veď aj mafiáni majú ženy, ktoré ich milujú. Do Mikuláša Černáka sa platonicky zamilovalo dievča, keď už bol v base. Aj do vraha Jiřího Kajínka sa mnohé zamilovali, keď ho odsúdili. Zamilovanosť je prirovnávaná k závislosti. Máte pocit baživosti, ako keď je niekto závislý od alkoholu a má strašnú chuť na pohárik.

Na linku mi telefonoval jeden muž, že sa do neho zaľúbila veľmi mladá kolegyňa a nevie, čo má robiť. Vôbec nechcel povedať jej vek, len že je mladá. Povedzte mi, koľko má rokov, lebo do pätnástich je pod zákonom, zavrú vás natvrdo. Tak mi povedal, že má pätnásť, študentka, na praxi.

Dokonca jej rodičom povedal, čo je vo veci, a že mu je sympatická a má ju rád, ale nechce prekračovať určité hranice. Prerušil s ňou kontakt, ale po čase mi volal, že mu chýba, lebo si posielali emaily a bola pre neho dôležitá.

Koľko mal rokov?

Okolo 36. To nie je ešte starý, ale na pätnásťročnú určite je. Bili sa v ňom emocionálne a racionálne zložky. Hovoril mi, že áno, je ešte decko, veď ešte aj uvažuje ako decko, ale celkom sa s ňou dalo porozprávať, dokázala ma vypočuť. Okúzlila ho jej zamilovanosť, oddanosť a mal problém si to potešenie odrieknuť. Napriek rozumu.

Môže fungovať aj vzťah, kde zamilovanosť na začiatku nebola?

Môže, pokiaľ sa jeden z nich po nejakom čase nezamiluje a konečne nezistí, že nikdy nebol zamilovaný. A ešte si to aj povedia. Veď ja som ťa nikdy nemiloval, tak ako milujem ju. Pozerám im do očí a hovorím im, že tá zamilovanosť prejde. A tí muži si často priznajú, že tá, do ktorej sa zamilovali, ani nie je bohvieako krásna, a že ich žena je asi aj krajšia. Možno je trocha inteligentnejšia, a preto si tak rozumejú, ale hovoria, že keď sú s ňou, tak je to číre šťastie. Takto to opisujú – číre šťastie.

Po spoločne strávených týždňoch a dovolenke, aj s jej deťmi, bolo v jednom prípade všetko inak. Pocity boli iné, dotyčný zistil, že on už na taký život nie je, číre šťastie sa rozplynulo. Takže takto prozaicky môže zamilovanosť prejsť. A aj prechádza. Niekedy stačí predstaviť si, ako by sa to skončilo – ako ten istý vzťah, ktorý má doma, akurát v bledomodrom.

Dá sa zamilovať a byť zamilovaný do konca života do tej istej osoby?

Čoby nie, dá sa, vo výnimočných prípadoch. Zvyčajne ide o povahy, ktoré sú veľmi systémové, štruktúrované, usadené. Keď majú manželstvo, majú manželstvo a vodia sa za ruky do konca života. Či je to ale vlastné ľudskej prirodzenosti, to nikto netuší, pretože nikto nevie, čo to tá ľudská prirodzenosť je. Nevieme ani to, či je monogamná alebo nie. Skôr to vyzerá tak, že celkom monogamná nebude a že to nikdy nebolo prirodzené, možno akurát posledné dve storočia. Je to kultúrne vyvinutá pragmatická záležitosť. Či sa to do ľudskej prirodzenosti usadí tak, aby sme s tým vedeli byť spokojní a šťastní, to je zatiaľ veľmi nejasné.

Môže sa človek vo fungujúcom vzťahu zamilovať do iného človeka?

Je normálne, že aj keď máme svojho dlhodobého partnera a milujeme ho, niekto iný sa nám zapáči, osloví nás a vzbudí v nás príťažlivosť priamo v jej čidle. Láska alebo milovať a zamilovanosť alebo zamilovať sa, sú dve rôzne veci. Znázorňujeme to sochami. Človek, keď je voľný, tak po svete chodí s voľným chápadlom a hľadá niekoho, s kým by vytvoril väzbu.

Keď je človek vo vzťahu, tak by to chápadlo malo byť v pokoji, naviazané na toho partnera, ale sem-tam sa osamostatní, alebo sa ho niekto priamo dotkne. Stáva sa to aj v manželstvách. Niektorí si tým len ozdobia život. Majú pekné tajomstvo a opäť prežívajú akési romantické poblúznenie. Pozdvihne sa im hladina hormónov, ale nejdú páchať neveru. Naopak, konzumujú to doma v manželstve.

Alebo idú do druhého vzťahu, neodolajú.

Môžu fungovať aj takéto paralelné vzťahy?

Poznám niekoľko ľudí, ktorí mali paralelné vzťahy a fungovali tak roky. Jedna žena dokonca vedela, že jej muž má takýto vzťah jedenásť rokov a narodilo sa v ňom aj dieťa.

Neťahá jeden z partnerov v týchto vzťahoch za kratší koniec?

Táto pani, ktorá vedela o mužovom paralelnom vzťahu, tým trpela, a doplatila na to aj zdravotne. V rámci poradenstva ľudí vyháňam z takýchto vzťahov, lebo ich to doslova zabíja. S tou staršou vekovou skupinou je to ťažšie, lebo na rozvod nechcú ani pomyslieť. Táto žena mala roky podozrenie, že je tam iná žena, manžel sa k nej nesprával pekne. Ale hovorila si, že veď majú dve deti, o ktoré sa predsa stará. Aj o to tretie sa staral. Najprv urobil Štedrý večer u frajerky, kde doniesol aj darčeky, a potom prišiel domov. Celá rodina bola postihnutá takýmto škaredým tajomstvom.

Poznali ste takýto paralelný vzťah, ktorý fungoval?

Jeden môj známy mi tvrdil, že manželstvo jeho rodičov fungovalo, aj keď otec mal takýto vzťah. Ale ukázalo sa, že ani tento môj známy vo vzťahoch nefungoval celkom štandardne.

Poznáte aj ženu, ktorá mala vzťah mimo manželstva?

Na taký si veru nespomínam. Ženy sú doma a vychovávajú deti. Keď deti odrastú a manželstvo sa príliš nevydarilo, situácia sa mení a aj ženy idú za svojím partnerským šťastím. S menším či väčším úspechom.

Poznám niekoľko žien, ktoré občas potrebujú mať s niekým flirt. Muž jednej takejto ženy hovoril, že on ju má rád, tak jej dopraje. Nepátral po tom, kde a s kým je. Ak potrebovala ísť s niekým na kávu alebo na dva deci vína do kaviarne, tak išla. Boli to také mladé rozšafné manželstvá, ani príliš nehovorili o dôvere, toto myslím funguje stále.

Česká herečka Zdenka Procházková, ktorá má viac ako deväťdesiat rokov, v jednom rozhovore povedala, že jej najlepšou kamarátkou je milenka jej milenca.

V partnerských vzťahoch boli v minulosti rôzne moderné vlny. Časť spoločnosti tomu vždy podľahla, ale vždy existoval stredný prúd.

Čo má urobiť človek, ktorý má dlhoročný fungujúci vzťah s partnerom alebo partnerkou a zamiluje sa do niekoho iného?

Pokiaľ je to slobodný človek bez záväzkov, má ísť za hlasom svojho srdca. To je staré klišé, ale je to tak. Aby ste si potom vo vzťahu nevyčítali, že s tým a tým som mohla byť šťastnejšia. Najväčšia hlúposť vo vzťahu je potom si vyčítať, že ak by som ťa vtedy nechala a chodila s tým a tým, isto by mi bolo lepšie. Je to vec rozhodnutia. A keď sa napríklad rozhodnem pre nejaký vzťah, tak na ňom musím pracovať a nemôžem skúšať raz tu a raz tu, lebo svoj vzťah rozbúram.

Zažila som, ako si jeden mladý pár kúpil byt a po asi štyroch rokoch jeden z nich tomu druhému oznámil, že jeho láska je preč, vyčerpala sa. Ako človeka ťa mám stále rada, ale už ťa nemilujem a sexuálna príťažlivosť sa stratila. Toto sa stalo viacerým párom aj z môjho okolia. Preto spoločné bývanie nezosobášených párov napríklad považujem do istej miery aj za riziko. Ak by už boli zosobášení, mali deti, tak by sa snažili lásku do vzťahu nejako dopĺňať. Nieže si povedia, že už sa vyčerpala, treba na tom pracovať. Aj keď sa ľudia nezoberú, je dobré, aby si vyslovili spoločný záväzok, že spolu chcú zostať, aby sa na seba vedeli spoľahnúť.

Čo už sa dá považovať za neveru a čo ešte nie? V ženských časopisoch sa občas píše, že už aj pomyslenie na iného človeka je neverou.

To je veľmi individuálne. Ak máte žičlivého partnera, ktorému neprekáža, že sedíte na víne v Štefánke, tak máte šťastie. Môže to vzťahu prospieť, lebo riziko je vždy prítomné a zakázané ovocie vonia sladko. Ale teraz mám napríklad klientku, ktorá na ulici nemohla ani len s úsmevom pozdraviť iného muža. Musela sa tváriť, že ho nevidí. Závisí to od založenia partnerov, ich miery tolerancie a dohody oboch, aby si našli spoločnú mieru.

Toto už nie je v poriadku, však?

Samozrejme, takáto hranica je chorá a ide o čisté psychické týranie. Skončilo sa to tak, že ten muž si našiel inú ženu, odsťahoval sa k nej, a svojej manželke ešte na rozlúčku povedal, že to ona za všetko môže, lebo ju večne musel strážiť. Som alergická na takýchto mužov, ale ešte viac ma hnevajú tie ženy, ktoré so sebou roky nechajú takto vytierať podlahu.

Veľmi múdry a sebavedomý človek vie, že aj jemu sa zamilovanie občas stane, a nebude vyšetrovať ani prenasledovať. Aj keď to býva pomerne zriedkavé, lebo máme strach, že o svojho partnera prídeme a snažíme sa zabrániť čo i len myšlienkam na iného muža alebo ženu. Vôbec však nie je jedno, či je niekto neverný v myšlienkach alebo v skutočnosti. Človek sa môže zamilovať platonicky, s tým veľa neurobíte. Ale ak sa rozhodnete, že nie, nejdem do toho a radšej si idete zabehať alebo sa to snažíte uzemniť nejako inak, tak ste urobili dosť. Za toto by si partneri mali vedieť byť vďační. Vzťahy sú krehké, riziko je tam vždy a nemôžeme od toho druhého žiadať nemožné.

Je dôležité diskutovať o nevere?

Áno. Mnohí ľudia sú sami o sebe presvedčení, že sa nezamilujú do nikoho iného, a preto to isté očakávajú aj od partnera. Vtedy spolu takéto veci nemôžu mať nijako prediskutované. Ja som svojmu mužovi napríklad veľmi jasne a zreteľne povedala, že mám jasno v otázke nevery. Ak by som zistila, že mi je neverný a začal s niekým po večeroch tajne chodiť, dokonca by to nemuselo byť ani nič sexuálne, tak taška ide pred dvere a nechcem o ňom ani počuť. Mala som nulovú toleranciu k nevere. Je dobré, ak poznáte svoj postoj a ak to tomu druhému viete povedať.

Takže o nevere by ľudia mali hovoriť aj vtedy, keď majú fungujúci vzťah?

Samozrejme, lebo ak to nemajú prediskutované a stane sa to, zrútia sa. Mali by o tom hovoriť aspoň teoreticky alebo na prípadoch svojich známych. O nevere, o žiarlivosti, o veciach, ktoré sú súčasťou partnerského života.

Vo vzťahu treba hovoriť aj o vývine jednotlivých ľudí. Ak sa zoznámime v 25 rokoch, v 35 ste úplne iný, no stále žijete s tým istým človekom. Nie je pritom isté, že sa vyvíjate podobným smerom. Niekedy sa hodnotovo začnete rozchádzať, aj keď vám zamilovanosť hovorila, že ste si blízki.

Existujú nejaké usmernenia, čo robiť, keď sa vo vzťahu objaví nevera?

Teória je prepracovaná. Ten, čo je podvádzaný, má svojho partnera pritlačiť k múru a dať mu termín, dokedy musí s neverou skončiť. Ak to neurobíš, tak je možné, že ja už o teba nebudem stáť, lebo vo mne to pracuje taktiež a môžem stratiť záujem o vzťah s tebou. To je to jediné, čo môžeme s neverníkom urobiť. Nie vždy je to účinné. Prečo? Lebo zamilovanosť, napríklad.

A vtedy sa to končí rozchodom.

Samozrejme, lebo ľudia sú slabí a nie vždy sú čestní a poctiví. Partner napríklad povie, že na skončenie vzťahu potrebuje čas, lebo jeho milenka by spáchala samovraždu alebo že by jej milenec narazil motorkou do betónového múru. Vypýta si niekoľko mesiacov, no ani po tom, čo uplynú, to neukončí. A ten klamaný sa zmieta medzi túžbou nevedieť pravdu a mať všetko pod kontrolou, a túžbou udržať si partnera.

Čas, ktorý vo vzťahu treba na zvládnutie nevery, je asi jeden rok. Nie je v ľudských silách to spracovať rýchlejšie. Keď v poradni vediem manželov, neverníkom a neverníčkam hovorím, že do roka s tým musia byť vysporiadaní, lebo inak ich partner začne byť ľahostajný.

Spomenuli ste, že zamilovanie sa do iného človeka môže byť okorenením dlhoročného vzťahu. Znamená to, že si ho človek môže užívať bez toho, aby mal výčitky?

Ak majú čisté svedomie a nikam to neposúvajú, tak samozrejme. Spisovateľka Nataša Tanská kedysi povedala, že takíto ľudia spolu komunikujú pohľadmi a vedia, že iskra medzi nimi preskočila, troška sa to tam trbliece a to trblietanie si užijú. To je podľa mňa v poriadku, je to ľudské. Ale musí tam byť vedomé rozhodnutie, že ďalej to nezájde a tie iskričky si donesieme domov a zapálime domáci krb.

Môžeme si pocit zamilovanosti navodiť aj literatúrou alebo filmami?

Áno, dá sa to, vždy to bolo infekčné. Rómeo a Júlia, pani Bovaryová, rôzne diela spustili veľké vlny zamilovanosti a romantiky. Pamätám si, že som si tú najväčšiu lásku sama vybudovala. Robili sme si zbierky básničiek s venovaním, tie mám dodnes odložené v kožených väzbách. Na vysokej škole sme mali čas venovať sa téme lásky a zamilovanosti. Koľko času nás to stálo, panebože. Ale nie každého to bavilo. Pamätám si jedného kamaráta Janka, ktorý hovoril, že sa ide hneď po promócii oženiť, lebo chce robiť vedu a na randenie nemá čas.

Môže zamilovanosť fungovať jednosmerne?

Samozrejme, z jednej strany to môže byť veľká láska a z druhej ani ťuk. Ak človek nie je masochista, tak si s tým do roka nejako poradí. Radil sa so mnou jeden chlapec, ktorý staršej dáme pomáhal sťahovať nábytok. Bola k nemu milá, ponúkla mu večeru. Ale bolelo ho z toho srdce, lebo on bol do nej zamilovaný, aj keď ona s ním chcela byť len kamarátka. Tvrdil, že ju nikdy neprestane milovať, ale prestal.

Takže sa to dá vyliečiť.

Dá, ale sú aj tragické povahy, ktoré si z toho urobia stredobod života a z nešťastného zamilovania spáchajú samovraždu. Vie to byť taká veľká túžba ako túžba po živote.

A niekedy pritom stačí počkať pár mesiacov a zamilovanosť opadne.

Áno. Alebo si nájsť niekoho, s kým sa o tom porozprávam. Písala mi jedna stredoškoláčka, že jej frajer mal v tom istom čase aj inú frajerku. Teraz, keď príde do školy, po polhodine jej príde zle od žalúdka, nemôže jesť a existovať v priestore tej istej školy. Má už kopu vymeškaných hodín. Veľmi citlivo som jej napísala, že je citlivejšia, a preto by mala nájsť pomoc. Musí prijať, že bola oklamaná, podvedená, zradená a má sa nahnevať. Hnev je tá dobrá aktívna emócia, ktorá jej môže pomôcť.

Kolujú medzi dospelými nejaké mýty o láske?

Najsilnejším mýtom je, že láska je navždy. Manželský vzťah je vyjadrením tohto mýtu. Partneri si nehovoria „budem ťa milovať, kým budem vládať, kým nestretnem niekoho iného“, ale „budem ťa milovať do smrti, navždy“. Práve toto očakávanie je zdrojom veľkej traumy a bolesti z rozchodu. Keďže tomuto mýtu veríme, vo chvíli, keď sa náš vzťah končí, nám napadne, že niečo s nami nie je v poriadku, sme nanič, bez ceny. A pritom ide o to, že láska nie je večná, je prchavá. Vidíme to každodenne okolo seba, akurát sme presvedčení, že nám sa to nemôže stať, že my budeme tou výnimkou.

Veľa bolesti do milostných vzťahov vnáša aj ďalší mýtus, a tým je presvedčenie, že láska je všeobsažná. Očakávame, že náš partner, partnerka, bude ten, s kým budeme chodiť do kina, do kostola aj do postele, ktorému sa so všetkým zdôveríme a ktorý bude rozumieť, čo mu hovoríme, či už je to klebeta o kolegyni, alebo fungovanie najnovšieho modelu kombinovaného motora.

Očakávame, že osoba, s ktorou vstupujeme do trvalého vzťahu, bude schopná naplniť 95 percent našich potrieb. Že nám zabezpečí spoločnosť a zábavu, intelektuálnu a citovú stimuláciu, uspokojí naše fyzické a sexuálne potreby. So všetkým sa obraciame na partnera, prerušujeme kontakty a stereotypy, ktoré nás predtým v mnohom uspokojovali. Keď sa nám takýto vzťah rozpadne, sme stratení.

Jolana Kusá (76)

Je jednou z priekopníčok predmanželských a manželských poradní na Slovensku. Párovou terapeutkou je už vyše štyridsať rokov. V súčasnosti radí párom aj jednotlivcom v telefonickej poradni Aliancie žien a naživo v Lige za duševné zdravie.

Eduard Chmelár pred prezidentskými voľbami vyhlásil – Denník N

https://dennikn.sk/minuta/1529325/
Eduard Chmelár pred prezidentskými voľbami vyhlásil že ak nezíska 5 %, z politiky definitívne odíde. Volilo ho 2,74 % voličov, no aj tak ohlásil vznik strany Socialisti. "Urobil som chybu. Nechať sa dotlačiť redaktorom k odpovedi, ktorú si želal počuť, jednoducho nebolo správne," vysvetľuje. "A to nie preto, že by som chcel v tej chvíli niečo…

Na teste vedľa seba sedia dve deti, získajú rovnaký počet bodov. To rómske prepadne – Denník N

https://dennikn.sk/1502940/na-teste-vedla-seba-sedia-dve-deti-ziskaju-rovnaky-pocet-bodov-to-romske-prepadne/

Deti pri opakovaní ročníka diskriminujeme so Španielskom najviac vo vyspelom svete. Na Slovensku sú miesta, kde prepadne každý piaty prvák. Deti z osád majú takmer nulovú šancu dostať sa na gymnázium. Slovensko patrí medzi krajiny Európy, kde majú tínedžerky najčastejšie deti. Slovensko je rozdelené jednou hrubou vnútornou hranicou. Začína sa pri…
obrázok.png