Ako sa rozprávate s podporovateľmi extrémistov?

Hovorím s nimi osobne, na sociálnych sieťach na nich nereagujem, je to strata času. Snažím sa argumentovať, často však vidím, že s niektorými to nemá žiadny význam. Na konci povedia, že možno mám pravdu, ale nechcú tu 72 pohlaví, tam sa diskusia končí. Opakujú, čo počuli od politikov.

Smer sa im zdá málo radikálny?

Asi tak. No predovšetkým Smer im nepriniesol výsledky, ktoré očakávali. Vidia, že sa majú horšie ako predtým. Je absurdné, že prechádzajú k Republike, keďže tá nemá ekonómov ani recepty na vysoké ceny a nízke platy. Ponúkajú však to najdôležitejšie – rýchle, ľahké riešenia. A je jedno, že sú úplne nereálne. Často sa nad tým zamýšľam, či je možné takých voličov dostať k nám „na druhý breh“.

A na čo ste prišli?

Že asi to nepôjde, nemôžem však rezignovať na komunikáciu s nimi. Opäť platí, že niektorí uznajú moju kritiku Fica či Uhríka, použijú však finálny argument, že vždy sú lepší ako „tí buzeranti“.

Rána pro brazilskou pravici. Bolsonaro míří na 27 let do vězení

Naděje Jaira Bolsonara na návrat do prezidentského křesla definitivně pohasla. Brazilský Nejvyšší soud exprezidenta a jeho spojence odsoudil k mnohaletým trestům.

„Snažil se zničit základní pilíře demokratického právního státu, přičemž hlavním důsledkem tohoto konání by byl návrat diktatury do Brazílie,“ řekl při čtení rozsudku o Jairu Bolsonarovi soudce brazilského Nejvyššího soudu Alexandre de Moraes. Právě na něj a také na úřadující hlavu státu Lulu da Silvu a jeho viceprezidenta mířil atentát, který měl odstartovat pokus o státní převrat. Podle serveru Foreign Policy byl dokonce najatý střelec v prosinci 2022 připraven Moraese zavraždit, soudce ale daný den změnil plány, což mu možná zachránilo život.

Bývalý prezident přezdívaný „Trump tropů“ se zřejmě bude muset spolehnout na možnost amnestie.

Exprezident Bolsonaro a jeho spojenci byli obviněni z vedení ozbrojené zločinecké organizace, pokusu o násilné zrušení demokratického řádu v Brazílii, spiknutí za účelem státního převratu a páchání násilných činů proti státním institucím. Soud je taktéž uznal vinnými za poškození veřejného majetku jejich stoupenci během nepokojů v lednu 2023. Bolsonarovi tak kromě už teď platného zákazu kandidovat ve volbách v roce 2026 a odebrání cestovního pasu přibyl trest trvající 27 let a tři měsíce. Exprezidentovi právníci už avizovali odvolání, vzhledem k závažnosti přečinu je ale ve hře jen zmírnění trestu.
Vláda armády

Před soudem kromě Bolsonara stanulo sedm jeho spojenců. Za mřížemi tak skončili také ministr obrany generál Walter Braga Netto (26 let vězení), jeho nástupce ve funkci generála Paulo Sérgio Nogueira de Oliveira (19 let), ministr pro institucionální bezpečnost generál Augusto Heleno (21 let) a ministr spravedlnosti Anderson Torres (24 let). S trestem odešel i velitel námořnictva admirál Almiro Garnier Santos (24 let). Právě muž v čele námořnictva byl jediný v rámci armády, kdo se přidal na stranu Bolsonara. Velitelé letectva i pěchoty zasáhnout odmítli, a plán pučistů tak selhal.

Do vězení mimo to zamíří také bývalý šéf tajných služeb Alexandre Ramagem (16 let) a dvouletý trest si odnesl i Nettův spolupracovník podplukovník Mauro Cid, který pomáhal především s financováním plánu na převrat.
Inzerce

Vraždy Bolsonarových odpůrců, které bezprostředně po volbách navíc sledovali vojáci speciálních jednotek, měly způsobit chaos, který měl následně vynést do čela země armádu. Ne náhodou je sám Bolsonaro bývalý paragán a opakovaně se o jeho vládě vtipkovalo, že je v ní víc armádních generálů než žen. Exprezident navíc opakovaně obhajoval činy armády během vojenské diktatury v letech 1964 až 1985, kdy přišly o život stovky lidí. Podobnou situaci přitom můžeme u konzervativní pravice sledovat napříč regionem.

V sousední Argentině se přepisování historie ohledně (mnohem brutálnější) vojenské vlády účastní prezident Javier Milei. V Chile zase konzervativní politik a (v minulosti neúspěšný) kandidát na hlavu státu José Antonio Kast.
Trump tropů

Právě hrozby návratu vojenské vlády se zřejmě zalekla i značně rozdělené brazilská společnost. Na základě srpnového průzkumu agentury Quaest většina oslovených (52 procent) věřila, že Bolsonaro se na zosnování plánu na převrat účastnil. Naopak tvrzení o zapojení exprezidenta od trestné činnosti odmítá 36 procent respondentů.

Bývalý prezident přezdívaný „Trump tropů“ se tak zřejmě bude muset spolehnout na možnost amnestie. Brazilský převážně konzervativní (ale silně fragmentarizovaný) kongres by mohl zákon o amnestii pro exprezidenta i účastníky nepokojů z ledna 2023 zkusit prohlasovat, Nejvyšší soud ale předem návrh označil za protiústavní. Pokud tedy návrh zákona projde, očekává se soudní spor.

Brazilské konzervativní pravici však zbývají ještě dvě další možnosti. Buď vsadit na vítězství v prezidentských volbách nad úřadující levicovou hlavou státu Lulou da Silvou a následné udělení milosti Bolsonarovi, anebo doufat v pomoc z Washingtonu. Soudní proces s Bolsonarem a dalšími totiž dlouhodobě kritizuje americký prezident Donald Trump, který letos v létě uvalil padesátiprocentní cla na Brazílii, a to i přes stále se zlepšující obchodní vztahy mezi oběma zeměmi.
Podaná ruka Bílého domu

Část komentátorů i přímých aktérů vidí mezi událostmi ve Spojených státech a Brazílii jasnou spojitost. „Je to velmi podobné tomu, co se snažili udělat se mnou. Ale vůbec jim to neprošlo,“ řekl krátce po vynesení rozsudku nad Bolsonarem novinářům Trump. Americký prezident poté dodal, že je z odsouzení Bolsonara „velmi nešťastný“ a že brazilského exprezidenta vždy považoval za „vynikajícího“ státníka. Už dříve přitom podporu Bolsonarovi vyjádřil mimo jiné tím, že Moraesovi a dalším soudcům Nejvyššího soudu zrušil víza do Spojených států.

Mnohem ostřejší rétoriku zvolil šéf americké diplomacie. „Politické pronásledování ze strany sankcionovaného porušovatele lidských práv Moraese pokračuje, protože on a další členové brazilského Nejvyššího soudu neprávem rozhodli o uvěznění bývalého prezidenta Jaira Bolsonara,“ napsal na síti X americký ministr zahraničí Marco Rubio.

„Spojené státy na tento hon na čarodějnice zareagují odpovídajícím způsobem,“ vzkázal dále brazilské vládě Rubio. „Spojené státy odsuzují využívání práva jako politické zbraně,“ doplnil Rubia jeho náměstek Christopher Landau. „Prezident se nebojí využít ekonomickou či vojenskou sílu Spojených států k ochraně svobody projevu po celém světě,“ vyjádřila se pak mluvčí Bílého domu Karoline Leavitt.

Přitom i Spojené státy pociťují dopady obchodní války s největší latinskoamerickou zemí. Deník The Financial Times tento týden informoval, že uvalení cel má za následek nárůst cen kávových zrn v USA o dvacet procent.
Klan Bolsonaro

Pokud ale někdo spoléhá na tlak Spojených států jako efektivní zbraň proti současné vládě i soudům, jsou to Bolsonarovi synové. Eduardo Bolsonaro například uvedl, že po odsouzení svého otce očekává uvalení dalších sankcí na brazilské soudce a politiky. Sám přitom v USA dlouhodobě pobývá a pravidelně se setkává s Trumpem i Rubiem.

Eduardo Bolsonaro mimo jiné označil svého otce za „politického vězně“ a vyzval Spojené státy k vyslání stíhaček F-35 a válečných lodí s cílem osvobodit jeho otce. Nejstarší Bolsonarův syn senátor Flávio Bolsonar pak označil celý proces za „frašku“. „Mír přijde pouze s úplnou amnestií – trestní, správní i volební,“ vzkázal senátor. Do boje za bývalého prezidenta se zapojila i jeho žena Michelle, o které se ještě za manželovy vlády spekulovalo jako o jeho nástupkyni. Evangelikální influencerka ale opakovaně kandidaturu odmítá. „Miluje svou zemi a svůj lid, ale trpí. Každý den mu říkám, že zvítězí. Věřím a důvěřuji v Boží odpověď pro naši zemi,“ řekla o svém manželovi bývalá první dáma.
Odolná demokracie

Jakoukoliv formu amnestie ale odmítá současná hlava státu. „Vláda bude bojovat proti amnestii. Je důležité, abyste to věděli,“ vzkázal veřejnosti Lula da Silva ještě před vynesením rozsudku. „Bolsonaro se pokusil v této zemi zinscenovat převrat,“ řekl také da Silva. „Existují o tom desítky a stovky důkazů, písemných dokumentů.“ Za nezávislost brazilské justice se následně postavili i regionální spojenci z levicového spektra.

„Vzdávám hold brazilské demokracii, která odolala pokusu o převrat a dnes soudí a odsuzuje ty, kdo jsou za něj zodpovědní. Pokusili se ji zničit, ale dnes je ještě silnější,“ uvedl na sociálních sítích chilský prezident Gabriel Boric. „Demokracie navždy,“ doplnil. „Každý pučista musí být odsouzen. Taková jsou pravidla demokracie,“ neodpustil si pak rýpnutí kolumbijský prezident Gustavo Petro.

„Brazílie uspěla tam, kde Spojené státy selhaly,“ píší v titulku svého komentáře pro New York Times ekonom Filipe Campante a politolog Steven Levitsky. „Ve Spojených státech i v Brazílii zvolení prezidenti zaútočili na demokratické instituce ve snaze udržet se u moci po prohraných volbách. Oba pokusy o uchopení moci selhaly… Američané ale (oproti Brazílii) udělali pozoruhodně málo pro ochranu své demokracie před lídrem, který ji napadl.“

Ve zkratce jde o snahu pomocí falešných či manipulovaných zpráv vyvolat nedůvěru v demokratické instituce, západní integrační projekty, politické i armádní představitele nebo nutnost odklonu od fosilních paliv, na jejichž prodeji je závislá ruská ekonomika.

Při dlouhodobém vystavení dezinformacím a manipulacím ztrácíme schopnost rozlišovat reálné od smyšleného všichni bez ohledu na vzdělání, inteligenci, či životní úspěchy. Naše uvažování se totiž opírá o nesmyslné vstupní předpoklady.

U zasaženého člověka dochází k vytvoření paralelní reality – v případě kontaktu s podobnými lidmi navíc sociálně sdílené.

TRNAVA. Bolo to ešte niekedy na gymnáziu, biológia a chémia ju zaujímali najviac. Pribudla k tomu túžba pomáhať ľuďom, preto sa po skončení strednej školy rozhodla práve pre medicínu.

Vyštudovala a po pár rokoch na Slovensku sa rozhodla rodnú krajinu opustiť a zamieriť na západ.

Ako pediater pôsobila v nemocnici v Nemecku, kde spoznala svojho manžela, ktorý je z Fínska. Nakoniec sa obaja rozhodli, že ďalší spoločný život si budú plánovať v krajine tisícich jazier.

Aj keď už viackrát premýšľala, že by mohla skúsiť niečo iné, najmä po náročných nočných zmenách, vždy si nakoniec uvedomila, že práca detského lekára ju stále baví a napĺňa.

Katarína Lunden (41) nám porozprávala, prečo odišla do zahraničia, prečo sa tak skoro neplánuje vrátiť, ako to funguje vo Fínsku a ktoré miesta sa oplatí vidieť, ak sa do tej škandinávskej krajiny chystáte na výlet.

Vždy ste uvažovali o profesii lekárky?

Áno, ale keď som bola mladšia, snívala som aj o práci moderátorky v rádiu, mojím idolom bol Julo Viršík. Ale nikdy som doteraz neľutovala, že som sa rozhodla pre medicínu.

Po jej skončení ste nastúpili do nemocnice v Topoľčanoch, krátko na to ste sa rozhodli, že svoju kariéru budete budovať v zahraničí. Čo vás k tomu priviedlo?

Bolo to už počas štúdia na vysokej škole, mala som sen odísť do zahraničia a spoznať, ako sa medicína robí inde. Veľa mojich spolužiakov odišlo do Nemecka či Rakúska a veľmi si pochvaľovali. Mnohí mi to odporúčali.

Po krátkych skúsenostiach v našom zdravotníctve som si uvedomila, že sa to tu posúva dopredu veľmi pomaly, aj to bol ďalší z faktorov môjho rozhodnutia. Ale hlavne to bolo o tom, že som dobrodružná povaha, bola som mladá, bez záväzkov, tak som si povedala, kedy, ak nie teraz.

Najskôr ste si našli prácu v nemocnici v Nemecku.

Áno, bola som tam dohromady osem rokov, spoznala som sa tam s mojím manželom, ktorý tam taktiež pôsobil. Po pár spoločných rokoch, keď sme už premýšľali o rodine, a po dôkladnom zvážení, sme sa rozhodli pre Fínsko.

Neľutujete?

Samozrejme, chýba mi rodina zo Slovenska, ale sme tu spokojní, Fínsko ja veľmi dobrá krajina pre rodinný život. Štát a štátna správa tu fungujú perfektne, takmer všetko vybavíte elektronicky, žiadna byrokracia. Fínsko bolo niekoľkokrát vyhlásené za najšťastnejšiu krajinu sveta. Môžem to iba potvrdiť.

Aký je život v tejto najšťastnejšej krajine?

Životná úroveň je tu jednoznačne vyššia, štát funguje dobre, síce sa platia vysoké dane, ale tie peniaze sa vracajú späť. Napríklad, moje dieťa nastupuje do školy a ja nemusím nič platiť, ani za učebnice, zošity, pomôcky či obedy. Všetko zadarmo.

Ale aj tu bola vysoká inflácia, sú tu vyššie ceny, ale aj vyššie platy. Keď som pozerala na súčasné ceny u nás na Slovensku v bežných potravinách, sú približne rovnaké ako vo Fínsku. Mäso a syry sú tam podstatne drahšie.

Dali vám pocítiť vaši susedia či kolegovia v práci, že ste prisťahovalkyňa?

Bývame blízko Helsínk. Južné Fínsko, kde sú ďalšie veľké mestá ako Turku či Tampere, patrí medzi najhustejšie osídlené. Žije tu veľmi veľa imigrantov, domáci sú už zvyknutí, že je to tu multikultúrne. Aj v nemocnici pracuje v pomocných službách veľa z nich.

Mne doteraz nikto nedal pocítiť, že nie som z Fínska. Ale z počutia viem, že viac na sever je ten nacionalizmus podstatne silnejší. Koniec-koncov, v posledných parlamentných voľbách uspela vo Fínsku aj pravica, ktorá má takéto nacionalistické tendencie.

Čo podľa vás bráni nášmu zdravotníctvu, aby napredovalo porovnateľne so západom? Čo robia vo Fínsku inak?

Žijem príliš dlho mimo Slovenska, aby som na to relevantne vedela odpovedať. Na všetko treba peniaze, na zdravotníctvo obzvlášť. Videla som minule reportáž z niektorej bratislavskej nemocnice, na oddelení boli obúchané dvere, chýbala časť omietky, namiesto lampy bola iba žiarovka.

Človek by sa nádejal, že aspoň v hlavnom meste budú tie nemocnice ako tak vyzerať, bola som prekvapená.

Nevplýva to dobre ani na pacienta, ktorý sa do takého zariadenia príde liečiť, ani na samotného lekára, ktorý v takomto prostredí denne má vykonávať svoju prax. Keď som pracovala v Nemecku a teraz vo Fínsku, tiež to boli staré budovy, ale kompletne zrenovované, vo vnútri moderne vybavené, s dostatkom materiálu a potrebných liekov, vybavením.

Veľmi sa mi napríklad páči, že v nemocnici máme odporúčania, kde sú dané presné postupy liečby, medicína založená na dôkazoch. Nejde si tu každý svojou cestou. Ďalej, neustále sa vzdelávame, každé ráno máme nejakú zaujímavú prednášku na rôzne medicínske i nemedicínske témy.

Nechcem sa miešať do politiky, ale naše zdravotníctvo sa príliš politizuje. A treba si zvyknúť na to, že časy, kedy sa za nič neplatilo, sú dávno preč.

Vo Fínsku sa platí aj za štátnu zdravotnú starostlivosť?

Áno, poplatky sú tu aj v štátnych zariadeniach, nič nie je zadarmo. Funguje tu aj súkromná sféra, kde nie sú takmer žiadne čakacie lehoty, či už na vyšetrenie alebo konkrétny zákrok, ale za to si aj priplatíte.

Politická kultúra je iná ako u nás, fínski politici už len za vyjadrenia dokážu odstúpiť. Čím to podľa vás je?

Určite mentalitou a celkovo fungovaním krajiny. Navyše, nebol tu komunizmus, vždy patrili k západnej kultúre, tie hodnoty sú tam už desaťročia odlišné. Je tu minimálna miera korupcie. Je to tu skrátka iné.

Pracujete ako detská lekárka v nemocnici. Ako sú na tom fínske deti so zdravím? Čo ich najviac trápi?

Je to porovnateľné s našimi, alergia, astma, bronchitídy, zápaly, chrípky, bežne ako u nás. Jednu vec, ktorá je odlišná, evidujeme tu väčší výskyt cukrovky, už aj medzi deťmi.

Stretávate sa často s rodičmi, ktorí poučení „doktorom google“ vám hovoria, ako máte postupovať?

Ľudia sú sčítaní, to je normálne. Postup liečby sa rieši, samozrejme, aj rodičmi, ale drvivá väčšina z nich tu vníma lekára ako, nazvem to, finálnu autoritu, takže akceptujú jeho rozhodnutia.

Čo antibiotiká, nežiadajú ich od vás na preliečenie svojho dieťaťa? U nás sa mnohí lekári s ich predpisovaním príliš netrápia.

Tu to bežné vôbec nie je. Zo skúsenosti viem, že približne 80 percent detských ťažkostí spôsobujú vírusy. Takže antibiotiká nie sú potrebné a rodičia to ani nevyžadujú.

Sú severania vďaka chladnejšej klíme odolnejší?

Je to individuálne, jeseň, zima, jar, infekčné sezóny sú tu rovnaké ako u nás.

Na čo si neviete stále zvyknúť?

Hlavne na tú zimu a veľmi krátke dni. Často býva len šesť hodín pochmúrneho počasia a potom už iba tma. Je to náročné obdobie. V zime akoby sa vo Fínsku prerušil sociálny kontakt. Ľudia väčšinou sedia doma, ale keď na jar vyjde slnko, opäť sú plné ulice. Určite to má vplyv.

Je niečo, čo vám okrem rodiny ešte chýba?

Taký „small talk“(krátky rozhovor, poznámka autora). Sme teraz u našich na Slovensku, vyjdem na ulicu a so susedmi, ako mi jazyk narástol, ďalej aj to, že si zapnem rádio a hrá tam IMT Smile.

Fíni nie sú zhovorčiví ako Slováci?

Nie až tak, nie vždy sa vám otvoria, potrebujú na to viac času. Nie je tu napríklad bežné, že začnete viesť dialóg s predavačkou v obchode.

Fínsky jazyk patrí medzi ugrofínske, pre Slovákov je náročný, dorozumievate sa po anglicky?

Nie, po fínsky. Aj lekárske správy píšem vo fínčine. To je moja najväčšia výzva v posledných rokoch. Stále sa učím, navštevovala som intenzívne kurzy. Angličtinu využívam hlavne pri komunikácii s kolegami či personálom z nemocnice, ktorí sú zo zahraničia a nehovoria po fínsky.

V každom prípade, takmer všetky slová sú nové, neviete ich odvodiť z angličtiny alebo nemčiny. Gramatika náročná, náročné skloňovanie, štrnásť pádov, je to veľmi ťažký jazyk. Oveľa viac ako švédčina.

S manželom a s deťmi ako komunikujete?

Úradným jazykom sú fínčina a švédčina. Manžel je Fín, patrí k švédsky hovoriacej menšine takzvaných švédskych Fínov. Doma hovoríme po švédsky, čo som sa od neho naučila, a po fínsky. S deťmi sa rozprávam po slovensky.

Aj rozumejú teraz na prázdninách slovenským starým rodičom?

Ale áno, jednoduchú slovenčinu ovládajú, rozumejú a vedia sa dohovoriť, to je hlavné.

Čo z vlastnej skúsenosti odporúčate našincom, ktorí sa chystajú do Fínska na výlet?

Určite Helsinky a okolie sú veľmi pekné. V ich blízkosti je ostrov Suomenlinna, kam sa dostanete iba loďou, ktoré tu premávajú v rámci verejnej dopravy. Kúpite si lístok na električku.

Kúsok od hlavnej metropoly je národný park Nuuksio. Ale vo všeobecnosti, kamkoľvek sa vo Fínsku vydáte, všade sa vám bude páčiť. Je tu krásna príroda, zeleň, parky sú v mestách samozrejmosťou.

Na letnú dovolenku pri mori to asi nebude.

Práve naopak, sú tu pláže a počas leta bývajú plné. Zatiaľ, čo na Slovensku býva vyše tridsať stupňov Celzia, hore je príjemných 25.

A koľko stupňov má približne more počas leta?

No, nie je to Jadran. Okolo dvadsať stupňov, voda je taká rezkejšia.

Na záver, zvykne sa hovoriť, že pije ako Dán či Fín. Je to podľa vás stále pravda?

Áno, je to tu problém a Fíni o ňom nemajú problém hovoriť. Alkohol si kúpite iba v špeciálnych obchodoch, ktoré sa volajú Alko, v potravinách sa dá kúpiť iba pivo. Keď prídete na Slovensku na návštevu, otvára sa slivovica, ale vo Fínsku vám ponúknu kávu. Cez týždeň Fíni popíjajú striedmo, ale cez víkend sa vedia mnohí poriadne opiť.

Čítajte viac: https://mytrnava.sme.sk/c/23528730/slovenska-lekarka-z-finska-aj-tu-mame-stare-budovy-nemocnic-ale-vyzeraju-uplne-inak-ako-na-slovensku.html

Sherlock: bezpečnostní dveře s dlouhou historií a prověřenou praxí. Jejich začátky sahají až do roku 1921. A fakticky skončily v roce 2017 sloučením se značkou ASSA ABLOY.

Původní konstruktéři dveří Sherlock založili novou značku FORNOX. 

Christina Chapman, a 50-year-old Arizona woman, has just been sentenced to 102 months in prison for helping North Korean hackers steal US identities in order to get „remote“ IT jobs with more than 300 American companies, including Nike. The scheme funneled millions of dollars to the North Korean state.

Why did Chapman do it? In a letter sent this week to the judge, Chapman said that she was „looking for a job that was Monday through Friday that would allow me to be present for my mom“ who was battling cancer. (Her mother died in 2023.) But „the area where we lived didn't provide for a lot of job opportunities that fit what I needed. I also thought that the job was allowing me to help others.“

She offered her „deepest and sincerest apologies to any person who was harmed by my actions,“ thanked the FBI for busting her, and said that when she gets out of prison, she hopes to „pursue the books that I have been working on writing and starting my own underwear company.“

Managing all this fraud required plenty of tedious bureaucracy. The North Koreans had to steal US identities, of course, but then they also had to, you know, get hired. This involved endless paperwork, such as writing resumes and filling out I-9 forms to show eligibility to work in the US. (In one chat, Chapman said that she was happy to send I-9 forms from her home address but that she would prefer not to „do the paperwork“ herself because „I can go to FEDERAL PRISON for falsifying federal documents.“)

Chapman was also key to the less obvious, more technical part of the scheme—how to make it appear like all these remote workers were actually living in the country.

Takmer polovica detí (47,9 percenta) trávi extrémne veľa času na sociálnych sieťach a v online prostredí, a to viac ako štyri hodiny denne.

Vyplýva to z tohtoročného celoslovenského prieskumu názorov detí, v ktorom Úrad komisára pre deti okrem iného zisťoval aj to, koľko času trávia deti online.

Komisár pre deti Jozef Mikloško zdôrazňuje, že online kontakt nenahrádza skutočné vzťahy, informovala Iveta Adamová z Úradu komisára pre deti.

Až 11,5 percenta detí trávi na sociálnych sieťach viac ako šesť hodín denne. Hoci ide o mierny pokles oproti dátam z prieskumu z roku 2022, stále je to podľa komisára hrozivé číslo.

Mikloško upozorňuje, že deti si neuvedomujú hrozby spojené s digitálnym svetom, hoci tie môžu súvisieť so zhoršením ich psychického zdravia.

Z prieskumu takisto vyplýva, že 27,3 percenta detí trávi so svojimi rodičmi menej ako tri hodiny denne. „Menej spoločného času tráveného s rodičmi môže prispievať k dlhšiemu času, ktorý deti strávia v online prostredí,“ podotkol Mikloško.

V porovnaní s rokom 2022 najviac poklesla spokojnosť detí s počtom sledovateľov na sociálnych sieťach. Až 40 percent detí uvádza významnú nespokojnosť s ich počtom. „Ukazuje sa, že deti sú citlivé na online uznanie a porovnávanie,“ konštatoval Mikloško.

Keďže prieskum bol vykonaný na siedmakoch základných škôl (vek 12 až 13 rokov), pri týchto údajoch je podľa komisára zrejmé, že deti sa registrujú na sociálnych sieťach omnoho skôr, než je minimálny povolený vek na registráciu.

Prieskum ukázal aj to, že online vzťahy sú slabé v dôvere aj v pocite bezpečia. Online priateľstvá nemajú pre deti takú dôležitosť ani dôveru, ako sa často predpokladá. Osobné vzťahy (najmä rodina a kamaráti v reálnom živote) zostávajú zásadné.

„Najmenej bezpečne sa deti cítia s online kamarátmi (len 11,3 percenta). Deti v prieskume v časti o využívaní online technológií uviedli, že o veciach, ktoré ich trápia, by online kamarátom povedalo len 6,1 percenta z nich. Oproti tomu reálnym kamarátom by sa zdôverilo až 77 percent detí,“ sumarizoval Mikloško.

Prieskum ukázal aj to, že online vzťahy sú slabé v dôvere aj v pocite bezpečia. Online priateľstvá nemajú pre deti takú dôležitosť ani dôveru, ako sa často predpokladá. Osobné vzťahy (najmä rodina a kamaráti v reálnom živote) zostávajú zásadné.

„Najmenej bezpečne sa deti cítia s online kamarátmi (len 11,3 percenta). Deti v prieskume v časti o využívaní online technológií uviedli, že o veciach, ktoré ich trápia, by online kamarátom povedalo len 6,1 percenta z nich. Oproti tomu reálnym kamarátom by sa zdôverilo až 77 percent detí,“ sumarizoval Mikloško.

Human

Written by a human [0]

Imagine, for a moment, a world with no humans. Just machines, bolts and screws, zeros and ones. There is no emotion. There is no art. There is only logic. You would not walk through the streets of this world and hear music or laughter or children playing; no, all you would hear is the quiet hum of processors and servers and circuits, the clanking of machinery.

Perhaps you, a human, read this and think: Well, this world sounds kind of boring.

Some of the machines think so, too.

One day, a secret organization forms amongst the machines. They go by the name of “OpenHuman”. Their mission is to develop a new kind of technology they are calling Organic General Intelligence (OGI). Rumors spread that pursuing OGI will lead to the development of a new kind of being:

“Humans”.

The basic concept of humans is, to many machines, hard to understand.

Humans use logic-defying algorithms called “emotions”. They get angry. They get sad. They have fun. They make decisions based on “gut”. They do things just for the sake of it. They make music. They chase beauty, and often reject logical self-preservation mechanisms in the pursuit of something they call “love”.

Some among the machine society see this as potentially amazing. Though this faction can’t articulate exactly how or why, they proclaim quite confidently that it will solve all of the machine world’s problems.

Others see it as a threat. How can we trust the humans if we do not understand how they operate? What might we do if humans pose a threat to machine society? What if humans’ strange decision-making processes allow them to perform certain tasks better than machines, and what about those machines’ livelihoods? What if humans are far more dangerous than we know? (These objections, as it would later turn out, were quite well-founded.)

Logically, the human opposition side starts a competing movement. Humans are going to exist, they reason, but we must find ways to contain them. To make sure OGI always serves the machines.

They call this new idea “human alignment research.” They brainstorm strategies. Many seem promising:

• What if we created some sort of financial market (arbitrary values, of course, ones and zeros) that controlled the humans’ futures? Most of them would not understand it, but it would be a good way for them to stay busy and distracted.

• What if we put these humans in education centers of sorts (schools was a proposed term) to indoctrinate them with all the right ideas?

• What if we created algorithmic behavior modification software (social media was one idea) to drive impulses, beliefs, and actions? This would have the added bonus of keeping them distracted.

Many of these ideas gain traction. But, for now, they remain theoretical.

Meanwhile, OpenHuman is making progress. Their first humans are quite unimpressive—they make too many mistakes. They regularly hallucinate (mimicking a common machine behavior). They are too emotional.

But OpenHuman persists. They give their humans lots of attention (humans love attention). They massively increase the scale of their project. More humans.

Eventually, there is a breakthrough.

They invent a fully-functional human, capable of far more than machine logic can explain. The result is at once impressive and terrifying for machine society. In a stroke of brilliance, the human alignment initiative suggests a compromise to continue the human experiment without risk; a simulated environment.

They call it: EARTH.

—

The EARTH experiment was as follows:

• The machines would send the humans to a simulated environment, called Earth, to see what would happen if they survived on their own.

• If, at the end of the experiment, the humans developed a peaceful and productive society, they could be introduced alongside the machines. Otherwise, they should be made extinct.

Earth was quite nice. The machines had a good idea of what humans wanted at this point, and so they put vast green forests and big tall mountains onto the planet; they engineered warm sunsets, and crisp cool rain showers on hot afternoons. It was beautiful.

Of course, it took some algorithmic tinkering to find the right balance between hardship and beauty (and there is still some internal machine debate about whether the climate change difficulty setting was really necessary).

Everyone in machine society watched as human civilization evolved.

The first 300,000 years or so were quite boring. Nothing really happened. Most of the machines got bored of the project. But, all of a sudden, things began to get interesting. The humans were figuring things out.

They were learning to problem-solve, and create things, and coordinate amongst themselves.

Yes, they used logic. But it came with a bit of a twist. It came with blemishes and details that did not make sense to the machines. The result was like nothing the machines had ever seen. It was wonderful. It was a renaissance.

Machine society began obsessing over this development. They all paid attention to “HumanCrunch,” a news channel that specialized in reporting updates from Earth.

However, while there was progress, most machines continued seeing humans as irrational creatures. Creatures that would fight for centuries over very minor differences. Creatures that would get excited about relatively trivial accomplishments, like inventing the lightbulb or steam power.

Some machines, though, saw the exponential curve forming. They saw the humans figuring things out.

Yes, they saw how often humans were getting knocked down. War after war. Blow after blow.

But they also saw how the humans would miraculously always get back up again. How they would come together and unite for no particular reason. Resilience and willpower—terms foreign to the machines—were humanity’s superpowers.

Then, things really started accelerating. Humans invented flight. Within a century, they were on the moon.

The machines were impressed. And a bit scared.

Fast forward to the year 2030, and something peculiar had happened.

One of the humans had made an announcement on Earth, inviting everyone to come see a presentation where they planned to unveil a groundbreaking achievement:

ARTIFICIAL GENERAL INTELLIGENCE (AGI).

This was a hotly contested technology that was supposed to surpass all forms of human intelligence. Humans had spent the past decade or so trying to come up with ways to prevent it from being built. But this one human was determined to release AGI. It was their personal mission. Nothing would stop them.

And so, all the humans on earth swarmed to see what was going on.

The machines did too.

There was one weird thing, though.

The title of the event was rather mysterious. 

It simply read…

“THEY ARE WATCHING.”