Archív kategorií: Nezaradené

Dcéra o živote s psychicky chorou matkou: Ako sedemročnú ma chcela vyhodiť z balkóna. Žila som v tom, že som vinníčka, nie obeť

https://dennikn.sk/2517007/dcera-o-zivote-s-psychicky-chorou-matkou-ako-sedemrocnu-ma-chcela-vyhodit-z-balkona-zila-som-v-tom-ze-som-vinnicka-nie-obet/?ref=tit

Bývalá reprezentantka Slovenska v atletike Zora Roth rozpráva o príšernom detstve s mamou schizofreničkou aj o následkoch, ktoré si ponesie navždy.

Nedávno sme v Denníku N otvorili tému, či na Slovensku existuje systém pomoci ľuďom, ktorí majú v blízkej rodine psychicky chorú osobu. Títo ľudia sú zúfalí, lebo nevedia, čo robiť. Po vydaní článku o Andrejovi, ktorý sa pýtal, či sa má doživotne vzdať vlastného súkromia pre svojho chorého brata, nás kontaktovali viacerí čitatelia s podobnými problémami.

Medzi nimi je aj bývalá reprezentantka Slovenska v atletike Zora Roth, ktorej mama trpela schizofréniou. Keďže štát nijako nezasiahol a neposkytol jej pomoc, Zora prežila príšerné detstvo, ktoré na nej zanechalo doživotné následky. S traumou dožili aj jej starí rodičia.

Prehovoriť o svojom príbehu sa rozhodla práve z dôvodu absencie funkčného systému, ktorý by pomáhal príbuzným, ale aj preto, aby sa ľudia nebáli vyhľadať odborníkov a aby netrpeli pocitmi viny, keď v skutočnosti sú obeťami.

Keď som spoznal váš príbeh, ostal som ako obarený. Neviem si predstaviť, ako sa dá zvládnuť také príšerné detstvo. Dá sa od čohosi takého vôbec odstrihnúť?

Nedá, hoci som si dlho myslela, že raz sa odstrihnem. V najväčšom zúfalstve som si myslela, že sa zo mňa stane akási filmová Nikita, že najlepšie urobím, ak pôjdem niekam do armády a budem bezducho plniť rozkazy, jednoducho, že budem programovo bezcitná.

Vychovávateľ odobratých detí: Čo máte robiť, keď vám štvorročný chlapec povie, že mu chýba mama?

Juraj Pastorek má 190 centimetrov a na pravej paži veľké tetovanie. Štyri roky pracuje ako vychovávateľ v jednom z centier pre deti a rodinu na Horehroní. Detaily o zariadení pre ochranu detí neuvádzame.

Pastorek v rozhovore vysvetľuje, ako sa zmenili niekdajšie detské domovy. Hovorí, že po odobratí dieťaťa z rodiny sa už málokedy vracia späť a zväčša nejde ani na adopciu, žije u nich do osemnástky. A spomína aj na prípad štyroch detí, ktoré chcela ich matka spáliť v peci.

Je to veľká škola, nájsť si cestu k človeku, ktorý bol vychovaný v hrozných podmienkach, hovorí vychovávateľ odobratých detí. „Prvý deň po smene pol dňa spím a pol dňa si preberám svoje správanie – mal som vtedy zakričať, nemal som mu viac pomôcť, mal som mu to dovoliť? Sú to živé bytosti, deti a ja tvorím ich budúcnosť. Neviem si ani predstaviť väčšiu zodpovednosť.“

Komentář: Třicítka ve městech má smysl. Větší než 26 pruhů – Seznam Zprávy

https://www.seznamzpravy.cz/clanek/komentar-tricitka-ve-mestech-ma-smysl-vetsi-nez-26-pruhu-173350

Více ulic, ideálně celé části měst by měly zavést odzkoušený způsob levného zlepšení průjezdnosti, kvality života i vzhledu měst. Plošnou třicítku.

Článek

Zóny s maximální třicetikilometrovou rychlostí mohou znít jako podivná a nelogická novota francouzských socialistických starostek a starostů. Na ulicích s pomalým průjezdem aut se sice lépe bydlí, chodí, pracuje i nakupuje, jenže s dopravou se přece nedá bojovat, a někdo proto musí odnést snahu o hladký a hbitý průjezd aut menším komfortem. A všichni pak musejí zaplatit velmi drahé silnice s dostatečnou kapacitou na únik z přetížených měst.

Jenže hlučnost, zácpy a nebezpečnost prostředí nejsou tak úplně automatické vlastnosti, se kterými je nutné se prostě smířit. Města jsou hlučná, ucpaná a nebezpečná především kvůli autům. A snahy měst o zmírňování škodlivých vedlejších vlivů dopravy se vždy točily kolem nižších rychlostí. Už v antických kolébkách dnešních představ o městech byly v ulicích s největší koncentrací chodců nainstalovány bariéry proti vjezdu povozů. A jedním z největších kritiků měst postavených pro auta byl nedávno zesnulý přední konzervativní filozof Roger Scruton. Priorita pomalejší dopravy ve městech není módní progresivistický výstřelek, ale ta nejtradičnější městská hodnota.

No dobře dobře, řeknete si, ale doprava ve městech bez dostatečné rychlosti aut zkolabuje. Nic nezpomalovat, naopak je třeba konečně dostavět nějakou dostatečně velkou silnici s co nejvyšší povolenou rychlostí.

Dopady této intuitivní, ale bohužel nesprávné představy je důležité zhodnotit. A protože doprava patří mezi kontroverzní témata, nejlepší je podívat se na neutrální místo, ideálně takové, kde na kapacitě nové silnice nešetřili.

Katy Freeway je čtyřicetikilometrová dálnice v Houstonu, kde plní funkci radiály jedoucí z periferie do centra města. V roce 2000 byla kvůli chronickým zácpám a kolapsům rozšířena na 16 pruhů. Bohužel nová kapacita zácpy nevyřešila. Příslib nové dálnice nalákal další řidiče, kteří by jinak jeli jindy anebo vůbec. A celkový čas v zácpách se po rozšíření cesty zvýšil o pětinu.

Možná byl problém v tom, že ani 16 pruhů nestačilo, a proto se dálnice opět přifoukla – tentokrát na 20 pruhů. Neuvěříte, co se stalo dál – dálnice se opět záhy naplnila na maximum a zácpy se o třetinu zhoršily. Aktuální šířka je impozantních 26 pruhů a Katy Freeway dál patří mezi nejucpanější dálnice světa.

Fun fact: Rychlost ve večerní špičce se na Katy Freeway nezadržitelně blíží třicítce.

Jestli k „vyřešení“ automobilové dopravy nestačí ani 26 pruhů v přepočtu za 150 miliard korun, tak je docela možné, že plynulé řízení ve městech zařídit prostě nejde.

Možná by ale pomohla třicítka. A místo těžkopádného sociálního inženýrství, které bez ohledu na předchozí nezdary s velkými silnicemi dál vylévá krajinu dalším betonem, aby ještě více aut mohlo trčet v nových zácpách, není nutné postavit nic.

Bezpečí a emise

Výhodami pomalejší dopravy jsou vyšší bezpečí, menší spotřeba benzinu v autech, méně hluku, větší autonomie dětí, starších a handicapovaných obyvatel, zrychlení MHD, větší tržby obchodů, nižší kriminalita, méně asfaltových ploch, méně nepropustných povrchů, lepší zachytávání srážek ve městech, víc zeleně, méně stresu, méně dětské i dospělé obezityduševních chorob.

Emise z motorů jsou sice nižší jen o málo a jen některé, ale nejvýraznější environmentální dopad je méně částic z brzd a pneumatik. Ty tvoří za běžných okolností 70 procent znečištění z automobilů při rychlosti nad padesát kilometrů za hodinu.

I kdyby „pomalejší“ ulice na první pohled nevypadaly lépe, měly by přesto zajímat zejména dobré hospodáře, protože menší a pomalejší silnice šetří veřejné i soukromé peníze. Místo pomalého popojíždění v zácpě na velkých silnicích za desítky miliard je možná lepší jet plynule třicítkou v menších ulicích za desítky milionů. To by se mohlo hodit i jako jeden z receptů na pocovidové sekery.

Vedlejší efekty dopravních sítí jsou důležité. Ale nejdůležitější je samozřejmě vliv na celkovou dopravu a hlavně průjezd pro auta. To je ale paradoxně největší výhoda nízké rychlosti. Třicet kilometrů za hodinu možná zní jako příliš málo, ale je to rychlost, která není ve městech samozřejmá. V celé Praze je během dne průměrná rychlost vozidla sotva čtyřicet. Ve vnitřní Praze to je jen lehce přes dvacet.

Právě tam plošná třicítka dává největší smysl – spolu s dalšími historickými centry měst. Určitě by zůstaly i ve městech silnice s vyšší rychlostí, ale mohlo by jich být výrazně méně ve vhodných čtvrtích při zachování stejné průjezdnosti. I velmi přísné zhodnocení pomalých zón v Británii ukazuje, že po zavedení třicítky se cesty protáhly jen minimálně a změny si podle autorů řidiči ani nevšimli. A zásahových vozů, o něž někdy panují obavy, se změna nedotkla vůbec.

Vzor Helsinky

Poukazování na zahraniční města, kde se něco povedlo, je vždy ošemetné. Každé město je přece unikátní. To je samozřejmě pravda, o to zajímavější ale je, že se třicítka osvědčila v tolika různých zemích a městech různých velikostí a podmínek. A nejsou to jen poslední roky, v Německu má plošné zóny s třicetikilometrovou rychlostí skoro každé velké město už desítky let.

Dobré je se podívat na Helsinky, skvěle ukazují dopad výměny nižší rychlosti za méně zácp, a tedy celkově průjezdnější město. Místo očekávaného dopravního kolapsu je v Helsinkách s plošnou třicítkou na většině silnic průměrná rychlost auta vyšší než v současném centru Prahy. Zatímco v Praze typický řidič stráví v zácpách přes padesát hodin ročně, v Helsinkách to je jen hodina. I podle těch nejskeptičtějších měření tráví helsinští řidiči v zácpách skoro o polovinu méně času než Pražané.

Asi proto se může turistická stránka Finska v dopravní sekci pochlubit větou, že v Helsinkách dopravní zácpy jako ve střední Evropě neznají. Možná je to tím, že jsou všichni stále opilí v sauně a nemůžou řídit. Anebo si jen lépe zorganizovali dopravu.

Lákadlem třicítky je, že rychlost auta je možná „nízká“, ale za to bez častého zastavování. Mytická plynulost dopravy, chiméra, kvůli níž se v mnoha městech světa staví jedna Katy Freeway za druhou, je tedy naplnitelná. Jen jinak – zpomalením. Logická námitka může znít, že i pro nízkou průměrnou rychlost je nutné počítat s čekáním na semaforu, které třicítka nedorovná tak dobře jako vyšší rychlost. Největším špuntem dopravy jsou ale různě vysoké rychlosti, které vyžadují světelnou signalizaci na „dávkování“ průjezdu. Na třicítce je nejlepší, že umožní více křižovatek bez signalizace, tedy s rychlejším průjezdem.

Jako idioti

Také extrémní počet dopravních značek v českých ulicích je všeobecně oblíbeným terčem posměchu. Plošná třicítka od nich pomůže ulice odplevelit. Současné ulice jsou často stavěné na vyšší rychlost, než udává značení, nelze se proto divit, že omezení ne každý dodržuje. Opačnou cestu razí holandský dopravní inženýr Hans Monderman, který před lety zkusil po několika fatálních nehodách experiment – místo běžné světelné křižovatky plné značek navrhl malý kruhový objezd bez značení. Řidiči bez signalizace zpomalili a jeli podle toho, co jim umožnilo okolí, ne podle toho, co hlásala cedule. Monderman to vysvětluje pragmaticky: „Lidé se chovají jako idioti ne proto, že jsou idioti, ale proto, že jim značkami dáváme najevo, že je za idioty považujeme.“

Bez nadbytečného značení mohou být jízdní pruhy užší a křižovatky menší. Obousměrná silnice s malým kruhovým objezdem má o třetinu vyšší kapacitu než čtyřproudová se světelnou křižovatkou. Příklad malého kruhového objezdu, který se vejde místo klasických křižovatek, je k vidění u Jungmanova náměstí, i když zatím s těmi holandskými nemůže soupeřit vzhledem.

Města jsou z principu místem konfliktů protichůdných zájmů. V každém je tahanice o plochy pro chodce, obchody, parky, stromy v ulicích, hřiště, parkování, cyklisty, veřejnou dopravu a auta. Žádné řešení není ideální, ale v městech s plošnou třicítkou je možné tyto zájmy skloubit lépe, často i s benefity pro řidiče. Není překvapivé, že méně plochy pro průjezd aut umožní více prostoru pro stromy a širší chodníky pro chůzi, nákupy, sezení a zásobování. Překvapivé může být, že nižší rychlost umožní umístit po obvodu ulic i více parkovacích stání.

Stále populárnější cyklodoprava se bez vlastní infrastruktury neobejde, ale sotva se jen tak postaví v dostatečné hustotě a kvalitě. Sdílení prostoru v nižší rychlosti částečně „ukrátí“ čekání na cyklopruhy alespoň podle polské kvality. Nízká rychlost umožní důstojnější přepravu na kolech, víc „cykloobousměrek“, víc jízd a tedy opět lepší průjezdnost řidičům, kteří z libovolného důvodu chtějí nebo musejí řídit.

Třicítka má zásadní dopad i na bezpečnost. Při kolizi v rychlosti 50 km/h má člověk jen poloviční šanci na přežití, ve třiceti je srážka fatální jen v minimu případů. I v této metrice se Helsinkám třicítka vyplácí. Roky tam na silnicích nezahynul ani jeden chodec či cyklista. Třicítka nevede ani k často obávanému vylidnění měst. Helsinkám počet obyvatel dál vzrůstá a přes nepříliš příznivé počasí patří k premiantům žebříčků nejlepších měst k životu.

25. 8. 11:38

S regulací automobilů se pojí i obava o ztrátu obchodů. V německých městech to zjevně neplatí, jejich centra pro pěší jsou naopak vyhledávanou destinací i pro české nákupy.

Budoucnost se dá těžko předpovídat. Nejlepší tedy může být místo sázky na jednu kartu nákladných velkokapacitních silnic rozprostřít dopravu a investice do sítě menších, užších a někdy pomalejších ulic. Většinou staré ulice v centrech měst budou plně funkční i za další stovky let, ale na stejnou výdrž zítřejších okruhů je asi lepší nesázet.

Město jako venkov

Pomalejší doprava má vliv i na další lidské chování. Astronomická důvěra Nizozemců v sousedy a své okolí asi není způsobená slunečným počasím, ale spíše tím, že 80 procent všech holandských silnic má rychlostní limit 30 a méně, takže i velká města bez zácp mohou na klidných ulicích plných lidí, obchodů a zeleně napodobit sousedské vztahy známé z venkova.

Plošné zavedení třicetikilometrového limitu v centrech měst by umožnilo prakticky zadarmo a rychle výrazné zlepšení podmínek pro všechny včetně řidičů, kteří jsou také většinu svého času chodci.

Nutnost adaptace měst na nejisté klima vzbuzuje někdy oprávněné obavy o přílišný radikalismus. I s tím je důležité něco udělat. Místo nezaplatitelných, nefunkčních a skutečně radikálních vizí budoucích okruhů a radiál stačí k nejrychlejší cestě za lepším jet občas trochu pomaleji.

A short thread about what is perhaps the most successful cyber attack in the history of any nation state conducted by a group called “Belarusian Cyber-partisans”.

https://twitter.com/TadeuszGiczan/status/1424734523519025152

Tadeusz Giczan on Twitter: „A short thread about what is perhaps the most successful cyber attack in the history of any nation state conducted by a group called “Belarusian Cyber-partisans”. Last month they hacked the servers of Belarusian police and the Interior Ministry. 1/6 https://t.co/3QPaEYHten“ / Twitter
First they’ve downloaded the entire “АИС Паспорт” database which contains all personal details of every Belarusian citizen including passport photos, home address, place of work (including those with restricted access who work in KGB and other special services) 2/6
They’ve also downloaded the last 10 years of emergency calls history which contains all personal details of regime supporters who reported their coworkers and neighbours for wearing white-red-white colours and similar “crimes”. 3/6

Cyber-partisans hacked the entire police database and got access to cameras (at police stations, prisons and even police drones), restricted information about the work history of every police officer (their cases, offences they committed etc). 4/6

They’ve downloaded all the details of the so-called IT-platoon who run pro-regime telegram channels and post torture videos and other shock content. Cyber-partisans even got access to cameras on their computers and filmed them at work. 5/6

And perhaps most importantly they got access to terabytes of tapped phone calls of regime opponents as well as its supports (can’t be too careful, right?) Here Luka’s spokesperson asking the head of Minsk SWAT to cover them while she’s out “human hunting” opposition activists 6/6

Naučilo nás to viac vnímať krivdu, vravia dvaja dospelí ľudia, ktorí v detstve zažívali šikanu

V jednom americkom prieskume uviedlo 47 percent účastníkov, že ich šikanovanie v detstve v istom zmysle posunulo dopredu. Väčšina ľudí však pre šikanu trpí takmer celý život.

Marek bol najnižší a najchudší v triede, odstávali mu uši a o jeho otcovi všetci vedeli, že nezriedka prespáva na mol opitý na rôznych verejných miestach v ich obci. „Nebol som ani dobrý žiak, keď som mal trému, čo bolo takmer vždy, zajakával som sa. Jednoducho ideálny terč na posmievanie, štuchance, izoláciu a neskôr aj na celkom premyslenú šikanu,“ hovorí dnes 51-ročný muž.

V šiestej triede ho spolužiaci donútili, aby bozkal dosku na toalete, na telesnej ho obkľúčili a stiahli mu tepláky aj slipy a držali mu ruky, aby sa nemohol obliecť. „Najhoršie však bolo to, že mi nadávali do sprostých a robili si žarty z našej rodiny, napríklad napodobňovali môjho opitého otca,“ spomína si. A dobre si pamätá aj to, že sa ho nikto nezastal.

Hneď ako sa dalo, zo svojho rodiska vypadol. Uprosil mamu, aby ho zapísala na učilište s internátom. Vyučil sa a v krajskom meste začal pracovať vo fabrike, kde dostal slobodáreň. Po revolúcii fabriku sprivatizovali a načas prišiel o prácu. Začal chodiť na sezónne brigády na farmy do Holandska a neskôr tam aj zostal.

[ Radi čítate o rodine, vzťahoch či zdraví? Kliknutím si aktivujte týždenný newsletter Jany Shemesh s výberom najlepších článkov. ]

„Našiel som si manželku z Poľska a s jej bratom som začal podnikať. Darí sa nám dobre, a to už niekoľko rokov, máme rodinnú firmu, dvadsať zamestnancov a bez veľkých strát sme zatiaľ prežili aj covid,“ opisuje.

Obrátilo sa to, tak to chodí

Keď príde do rodnej dediny, už sa mu nikto nesmeje. „Keby som chcel byť nepríjemný a pomstychtivý, tak by som povedal, že tí, čo mi najviac robili zle, sa ukázali ako najmenej schopní. Zostali bývať na dedine, jeden z nich sa dokonca ešte stále neodsťahoval z rodičovského domu a presne tak ako kedysi môj otec, aj on je nepolepšiteľný alkoholik.“

Hoci Marek možno zvonku žije americký, či skôr holandský sen, priznáva, že šikanovanie ho veľmi zasiahlo. Prišiel na to v dospelosti, lebo keď bol chlapec, nikto to s ním neriešil, ani doma („otec bol nepoužiteľný, mama nás mala doma štyroch, z toho jedného s ľahkým mentálnym postihnutím, na toto už nemala kapacitu“), ani v škole („keď vám stále hrozí prepadnutie, ste zo slabšej rodiny, učitelia na vás kašlú“).

„Mal som problémy s agresivitou, sebavedomím, v istom období aj nočné mory. Nevedel som sa normálne správať, primerane reagovať, od každého som očakával len to najhoršie,“ spomína si. Nikdy nevyhľadal psychológa, ale v Holandsku má rodinného lekára, ktorý sa venuje psychosomatickej medicíne a veľa sa pýta na detstvo pacientov, na ich traumy.

„Pri rozhovoroch s ním sa mi objasnili niektoré veci súvisiace aj s mojím fyzickým zdravím a s mojím celkovým naladením,“ hovorí Marek.

Psychológovia už roky hovoria, že ľudia, ktorí zažili v detstve šikanu, či už od rodičov, alebo od spolužiakov, môžu v dospelosti trpieť až posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD), ktorá sa prejavuje záchvatmi hnevu alebo úzkosti, zneužívaním omamných látok, zníženým sebavedomím a vzťahovými problémami na pracovisku a v súkromí.

Americká rodinná terapeautka a profesorka sociálnej práce Ellen Walser deLara urobila hĺbkové rozhovory s 800 ľuďmi vo veku od 18 do 65 rokov, ktorí v detstve zažili šikanu. Zistila, že zvyčajne majú problémy s dôverou, so sebahodnotením a sebavedomím a častejšie sa u nich prejavujú aj psychiatrické problémy.

Niektorí sú nastavení tak, že ich cieľom je každému vyhovieť, iní potrebujú na to, aby zvládali svoj bežný život a banálne sociálne situácie, „pomoc“ v podobe nadmernej konzumácie jedla, alkoholu alebo návykových látok.

Len aby som neurazila

33-ročná Adela bola na základnej škole bezproblémové a šťastné dieťa. Nikto sa jej nevysmieval, nevyčleňoval ju z aktivít v škole alebo vonku na ihrisku. Rodičia ju mali radi, nikdy ju nehanili, ak sa im niečo nepáčilo, povedali to zväčša pokojne.

„O šikane som len niečo počula alebo si niečo prečítala, prišlo mi to, ako keby sa také čosi odohrávalo v inom svete, stávalo sa celkom iným deťom, ako som bola ja,“ hovorí.

Túto „éru nevinnosti“ drsne ukončila v Adelinom prípade umelecká stredná škola. „Naivne som si myslela, že mi postačí môj talent. Na tejto škole sa však pestovala „kultúra“ ponižovania žiakov, zhadzovania pred celou triedou, vraj s cieľom ich viac motivovať. Prenášalo sa to aj medzi študentov. Ja som sa stala terčom preto, lebo som bola tučnejšia, vidiečanka a tak trochu outsiderka. Schytávala som to od učiteľov aj od spolužiakov a spolužiačok. Poznámky na moju váhu, nepozývanie na večierky po škole, vylúčenie zo zoznamu hromadných e-mailov, aby som sa nedozvedela dôležité veci a tak podobne. V osemnástich som brala antidepresíva a vážne som uvažovala, či má život zmysel,“ hovorí.

Naučila sa prežiť, ale za okolností, na ktoré nie je hrdá. „Stala sa zo mňa osoba, ktorá sa snaží nevyčnievať, ktorá sa na každého usmieva, len aby to vyzeralo, že je so všetkým spokojná a nechce žiaden konflikt. Viem, že to nemá žiadnu logiku a ani efekt, lebo problém nie je v tom, čo robí alebo nerobí obeť šikanovania, ale v tých, čo sa ho dopúšťajú,“ hovorí Adela s tým, že už sa snaží na tom pracovať.

Profesorka Walser deLara v skupine ľudí, s ktorými viedla dialóg o ich skúsenostiach so šikanou, našla aj takých, čo v nej nevideli len negatívne stránky, čo by ju však, samozrejme, nemalo v žiadnom prípade ospravedlňovať.

Magazín Slate píše, že „asi 47 percent účastníkov rozhovorov s profesorkou povedalo, že v tom, že zažili šikanovanie, našli aj niečo osožné. Napríklad objavili svoju vnútornú silu, naučili sa spoliehať sami na seba. Ďalší si vypestovali empatiu, vedome sa rozhodli správať k iným pekne alebo si povedali, že navzdory všetkým v živote niečo dokážu.“

Hoci Marek a Adela pochádzajú z rôznych generácií, vyrastali v inom prostredí, mali odlišné zázemie a rodičov, aj oni patria k tým, čo v tom, čo sa im stalo, našli istý prínos. Obaja hovoria, že si z toho odniesli silnejší zmysel pre spravodlivosť a lepšie pochopenie situácií, keď sa niekomu deje krivda.

„Ja som si povedala aj to, že sa budem dištancovať od ľudí, ktorí nie sú láskaví, sú hrubí a stále musia niekomu znepríjemňovať život a vysmievať sa mu,“ vraví Adela s tým, že to niekedy vyzerá tak, že sa opäť ocitá v izolácii. „Ľudia budú skôr tolerovať či dokonca obdivovať toho, čo robí zle, ako by sa mali zastať jeho obete alebo s ňou súcitiť,“ dopĺňa.

Marek si myslí, že nepríjemné zážitky z detstva z neho urobili vnímavejšieho človeka, ale považuje to za príliš vysokú cenu. „Je celkom možné, že keby som nestretol v dospelosti správnych ľudí a nedostalo by sa mi porozumenia, skončil by som veľmi zle. Buď ako grázel, alkoholik, alebo celkom nešťastný človek.“

Profesorka Walser deLara k tomu hovorí: „To, že niektorí ľudia vedia zlé na dobré obrátiť, ešte neznamená, že šikana je dobrá vec. Dokonca aj tí, čo vidia jej pozitívne stránky, majú často iné negatívne následky.“

Prenajímal desiatky bytov cez Airbnb (rozhovor) – Index SME

https://index.sme.sk/c/22686652/sefo-raclavsky-prenajimal-desiatky-bytov-cez-airbnb-rozhovor.html

Prenájom bytov cez Airbnb bol pre Sefa Raclavského spočiatku len spestrením, spôsobom ako si privyrobiť. Zárobok mu pomáhal splácať hypotéku. A poháňala ho aj predstava, že zahraniční turisti si aj vďaka nemu odnášajú zo Slovensku pekné spomienky.

„Bolo to skvelé obdobie, na ktoré rád spomínam. Lenže netrvalo dlho. Keď sme s kamarátom začali prenajímať viac bytov, čaro sa vytratilo. Už to bola práca, ktorú som nestíhal,“ hovorí Sefo RACLAVSKÝ v rozhovore pre INDEX.

V období pred pandémiou Sefo cez Airbnb prenajímal 80 bytov, čo je kapacita stredne veľkého hotela. Z poslania sa stal biznis – aj s nastavovaním procesov, upratovaním či s psychickým vyčerpaním. Na Slovensku zrejme človeka s väčšími skúsenosťami v tejto „brandži“ nenájdete.

Pandémia však Sefovo podnikanie na Airbnb pochovala. Z biznisu sa úplne stiahol, odsťahoval sa na kopanice pri Starej Turej a dnes sa venuje včelárstvu.

Článok nájdete aj v júlovom vydaní mesačníka INDEX. Článok nájdete aj v júlovom vydaní mesačníka INDEX. (zdroj: INDEX, Hej TY!)

Keď ste začínali s jedným bytom, oplatilo sa vám to finančne?

Bolo to príjemné obdobie. Keď som mal čas, šiel som hosťa počkať na vlakovú stanicu, kúpil som mu lístok na MHD a ukázal okolie. Upratať potom byt mi trvalo asi jeden a pol hodiny.

Súvisiaci článok Byty sú extrémne drahé. Má zmysel kupovať ich na investíciu? Čítajte 

Priemerne mi byt na Kozej (v centre Bratislavy – pozn. red.) vygeneroval tržby na úrovni 1100 eur mesačne. Keď sa z toho zaplatila hypotéka, energie a ďalšie náklady, ostalo mi zhruba 500 – 600 eur pred zdanením.

To nebolo veľa na vyžitie. Bral som to ako spôsob, ktorým sa mi spláca byt. Zapáčilo sa mi to a neskôr som na Airbnb zalistoval druhý byt.

Bol váš?

Bol to väčší investičný byt, v ktorom sme bývali s priateľkou. Oba byty som ponúkal hlavne počas letnej sezóny. Oba byty som sám upratoval a riešil operatívu okolo nich. Hoci to bolo časovo náročné, stíhal som a prácu som mal rád.

V tom čase som stretol kamaráta z detstva. Keď som mu vysvetlil, čo robím, nápad ho nadchol. Kúpil si byt a potom auto na lízing. Byt tiež ponúkol na Airbnb a autom začal jazdiť pre Uber. To sa zapáčilo jeho sestre, ktorá vtedy žila v zahraničí. Aj ona v Bratislave kúpila investičný byt. Kamarát spravoval svoj aj jej byt.

Po istom čase sme sa rozhodli spojiť sily. Založili sme eseročku, rozhodili sme siete a na Panskej sa nám následne podarilo získať ďalších osem apartmánov. Ani sme sa nenazdali a už sme mali dvanásť bytov v správe.

Ako sa vám to podarilo?

Veľa firiem z centra mesta odchádza. V našom prípade istý majiteľ prerobil kancelárske priestory na malé garsónky. Keďže sme ho cez známu poznali, prenajali sme si od neho všetky byty. Platili sme mu komerčné nájomné okolo 650 eur za byt. V zmluve sme mali zároveň definované, že byty môžeme ďalej prenajímať cez Airbnb.

Keď máte dvanásť apartmánov, zistíte, že nemáte šancu upratať ich sami. Zo začiatku nám pomohli známi, neskôr sme si najali upratovačky.

O posteľnú bielizeň sme sa starali my dvaja, nakúpili sme práčky. Práce pribúdalo, príchody a odchody, odovzdávanie kľúčov. Telefón nám zvonil počas celého dňa. Začínali sme o šiestej ráno, keď sme odpovedali na prvé otázky od klientov, nasledovala logistika, špinavá bielizeň, upratovanie a poobede odovzdávanie kľúčov. Pri dvanástich bytoch to bolo naozaj časovo náročné.

Ako ste to vyriešili?

Urobili sme webstránku s najčastejšími otázkami a odpoveďami, aby sme odbúrali časť komunikácie. Na odovzdávanie kľúčov sme vymysleli selfcheckiny. To sú boxíky, kde stačí zadať kód, box sa otvorí a zoberiete si kľúče. Boxy boli zvyčajne umiestnené v reštauráciách alebo v kaviarňach, s ktorými sme mali dohodu.

Náš model sa rozniesol k ďalším kamarátom, ktorí mali svoje byty na dlhodobý prenájom. Začali sa nám ozývať, či byty nechceme spravovať. Bolo to pre nich výhodné, platili sme im štandardné nájomné.

Neviem, či by som chcel, aby môj byt dával môj kamarát na Airbnb a striedali sa v ňom ľudia každý deň…

Ak dáte niekomu byt na dlhodobý prenájom, tak sa v ňom správa ako doma. Byt je plnohodnotne využívaný – perie sa v ňom, pozerá televízia, varí. Keď sme takéto byty preberali od známych po dlhodobých nájomcoch, bol masaker ich upratať.

Z pohľadu vlastníka je však komfortné, ak je byt udržiavaný, neustále servisovaný – od vŕzgania postele až po výmenu žiarovky. Tieto nepríjemnosti majiteľovi odpadli a my sme sa starali o to, aby všetko fungovalo. Keď sme v inzeráte tvrdili, že k dispozícii je napríklad funkčná mikrovlnka, nemohli sme si dovoliť, aby nefungovala.

Kedy sa váš model začal rúcať?

Možno to znie zle, ale model začať haprovať, keď Airbnb objavili Slováci. Je to smutné, ale nemali sme horších hostí. Akýkoľvek opitý Angličan bol menej problémový.

Odvtedy nám pribúdali krádeže. Kradli sa žiarovky z nočných lámp, mizli zásoby cestovín a omáčok, ktoré tam boli nachystané pre hostí, sušienky, zubné pasty, hygienický sortiment či dokonca naše čistiace prostriedky.

Akoby si mysleli, že všetko, čo je v byte, je zároveň v cene pobytu. Začali sme si dávať väčší pozor na hostí, dbali sme na ich referencie v profile.

Čo bolo ešte horšie, boli bratislavské prostitútky, ktoré si v našich bytoch striedali klientov. Bolo to nepríjemné, keď prostitútka chodila každú hodinu po iného zákazníka. Vonku stál pasák. Susedia sa začali sťažovať, riešili sme hluk alebo opitosť klientov.

Kým máte jeden-dva byty a komunikujete s hosťami osobne, tak viete, o akú osobu ide. Pri väčšom počte bytov sme boli neosobnejší a veľkú časť komunikácie sme robili cez automatizované e-maily s informáciami.

Riešia platformy hostí, akými sú prostitútky?

Airbnb alebo Booking, kde sme byty tiež ponúkali, takéto problémy neriešia, ich to nezaujíma. Tvrdia, že je to riziko podnikania hostiteľa. Nezrušia účet takejto osobe, pretože platformy žijú z ich provízie.

Prvé byty ste naberali od známych za komerčné nájomné, ale potom ste systém zmenili. Prečo?

Prišli mesiace mimo sezóny. Počas neskorej jesene a zimy je záujem o byty nižší. My sme bez ohľadu na sezónu museli platiť nájomné vlastníkom a zároveň platiť hypotéky za vlastné byty. Mimo sezóny bolo komplikované z Airbnb dosiahnuť zisk.

Pri dvadsiatich bytoch v správe sme sa rozhodli to zmeniť. Povedali sme si, že naberieme ďalšie byty do správy, ale rozhodli sme sa ich len servisovať. To znamená, že vlastník nehnuteľnosti sa stane na Airbnb hostiteľom, ale my mu budeme zastrešovať upratovanie a komunikáciu so zákazníkom.

To znamená, že tržby od Airbnb došli na účet majiteľovi a my sme mu vystavili faktúru. Prípadne sa nastavil co-hosting a Airbnb posielal 80 percent tržby majiteľovi nehnuteľnosti a nám províziu 20 – 30 percent z ceny prenájmu.

Pri vyššom počte bytov ste si najali externé upratovačky. Ako ste ich zorganizovali pri takomto počte bytov?

Keď sa upratovačky často striedali, tak sme každej museli vysvetliť, kde sa byt nachádza a ako sa doň dostane. Dbali sme na štandardy. Každá upratovačka prešla školením, mali sme vypracovaný čistiaci manuál, ktorý zohľadňoval špecifiká bytu.

Závisí cena ubytovania skôr od lokality, veľkosti alebo vybavenia bytu?

Od lokality. V úplnom centre Bratislave na Panskej, kde sme mali garsónky, sme dosahovali mesačné tržby bez zarátania nákladov okolo 1550 eur. Asi 800 metrov od centra na Kozej bol priemer 1100 eur.

V prípade bytov na Vazovovej, Palisádach či pri autobusovej stanici boli tržby podstatne nižšie a zvyčajne sa tieto byty obsadzovali ako posledné. Vzdialenosť od centra zohráva kľúčovú úlohu. Trojizbák pri Blumentáli zarobil menej ako garsónka na pešej zóne v centre.

Ako ste stanovili cenu?

Súvisiaci článok Kde stráviť netradičnú dovolenku za priaznivé ceny? Čítajte 

Upravoval som ju denne aj štyri- až desaťkrát. Pri siedmich bytoch som to robil ručne, ale neskôr som už pracoval so špeciálnym softvérom, kde som mal kalendár a predbežné rezervácie. Keďže sme mali byty nielen na Airbnb, ale aj na Booking.com, bolo treba termíny medzi platformami zladiť.

Úplný základ je stanoviť si férové podmienky s majiteľom bytu. Nie všade sme to odhadli správne. Mali sme pár bytov, pri ktorých dohodnutá nájomná suma nebola taká výhodná, a tak sme sa snažili zvýšiť obsadenosť na maximum. Nebolo nič nákladnejšie než neobsadený byt.

Keď bol slabý dopyt, znížili sme cenu. Táto stratégia fungovala, ale otvárala dvere špekulantom i prostitútkam, ktoré vám spravili oveľa väčšiu škodu. Platí totiž, že čím nižšia cena, tým problémovejší zákazník. Keď si takýto byt rezervoval Slovák na poslednú chvíľu, bolo isté, že v najbližších hodinách budeme riešiť problém.

Čím je bratislavský trh špecifický? Okrem toho, že turisti nechodia na viac nocí?

Funguje na last minute rezerváciách. Mať rezervovaný byt týždeň vopred je v Bratislave vzácnosť. Rezervácie robia turisti, ktorí pôvodne prišli do Prahy alebo do Viedne a do Bratislavy si len odbehli. Pár hodín sa zdržia, prespia a ráno odchádzajú.

Tým, že bratislavský trh funguje na poslednú chvíľu, ceny sa musia upravovať rýchlo. Keď som vstal, upravil som cenu, potom som ju upravil okolo obeda a nakoniec poobede. Reagoval som na obsadenosť v daný deň, prípadne na udalosti, ktoré sa diali v meste.

Pri 80 apartmánoch, ktoré sme mali v správe, sme dosiahli priemernú obsadenosť na úrovni 80 až 90 percent vďaka cenotvorbe.

Na stanovenie cien existujú špeciálne algoritmy, ale tie sú veľmi drahé. Ja som sa spoliehal na skúsenosti, vedel som, kedy zvyčajne prichádzajú rezervácie, a zároveň som sa snažil vyhnúť situácii, keď sa mi v priebehu pár hodín predá dvadsať bytov a ja neviem prečo. Dával som si preto pozor na koncerty alebo zápasy a cenu som vyššiemu záujmu prispôsobil.

Aký softvér ste používali na rezervácie?

Po svete vznikajú rôzne iniciatívy mladých itečkárov, ktorí podnikajú cez Airbnb a vyvinuli si vlastné aplikácie. Cez aplikáciu sa dokážete napojiť na Booking alebo Airbnb, čo nám uľahčilo život.

Cez aplikáciu sa dala poslať automatizovaná uvítacia správa po prijatí rezervácie. To vám v konečnom dôsledku pomohlo s algoritmami Airbnb, ktoré monitorujú, ako dlho hostiteľovi trvá, kým odpovie na správu.

Čím je reakčný čas kratší, tým vás algoritmus Airbnb posúva vo vyhľadávaní vyššie. Zároveň vyhodnocuje aj to, ako často hostiteľ mení popis svojej nehnuteľnosti. Ak ste celý rok nič nezmenili, Airbnb vás znevýhodňuje vo vyhľadávaní.

Softvéry od itečkárov to dokázali robiť samy – v popise pridali bodku, ktorú potom odstránili, prípadne zmenili poradie fotografií. Formálne tak urobili zmenu, ktorú algoritmus Airbnb zaznamenal. Sú to maličkosti, ktorými sme sa snažili dosiahnuť to, aby sme boli čo najvyššie.

Spozorovali ste aj iné zaujímavosti?

Napríklad zalistujete na Airbnb byt s ponukou, ale potom si to rozmyslíte a ponuku na pár týždňov zavriete. Nám sa to stalo vtedy, keď v byte ostal jeho majiteľ dlhšie, ako plánoval alebo niečo dorábal. Keď sme potom byt opäť na portáli otvorili, trvalo neuveriteľných deväť mesiacov, kým sme ho dostali na viditeľnejšie miesto.

To isté sa deje, keď je zle nastavená cena a máte veľa nepredaných nocí. Airbnb si to zrejme vyhodnotí tak, že ste neaktívny, prípadne, že predávate byt cez iné portály, preto vás nebude posúvať nahor.

Existujú triky na to, ako zaujať okrem ceny a lokality? Napríklad zariaďovaním bytu?

Hlavne pri prvých bytoch sme sa snažili nakupovať nábytok a zariadenie, ktoré nebolo z Ikey. Snažili sme sa byty vyšperkovať obrazmi, dekoráciami, čo stálo kopec peňazí a času. Potom sme zistili, že Airbnb zákazník dbá primárne na lokalitu a snaží sa cestovať čo najlacnejšie.

Ukázalo sa to pri ich cestách z autobusovej stanice alebo z letiska do apartmánu. Klienti nechceli používať Uber, aby ušetrili. Radšej šli z letiska MHD s niekoľkými prestupmi. Takže ani fakt pekné byty s krásnymi fotkami mimo najbližšieho centra nám nevedeli priniesť viac peňazí ako staršie byty priamo v centre. Hosť prišiel prespať na jednu noc a časť večera bol aj tak v meste, a nie v byte. Cena a lokalita hrali prím.

V roku 2018 prišiel zlom. K tridsiatim bytom ste pridali ďalších 52 bytov v centre mesta od majiteľa budovy. Ako ste to zvládli?

Získali sme nimi kapacitu pre dvesto ubytovaných hostí. Tie byty vyzerali ako internát so skriňami a posteľami. Byty sme museli dozariaďovať a zaplatiť majiteľovi nájomné vopred. Cez známych sme si požičali veľký balík peňazí, aby sme prvotné náklady zvládli.

Vyše päťdesiat bytov na jednom mieste si vyžiadalo recepciu, prijali sme nových ľudí a zaškoľovali ich. Všetko sme zvládli v priebehu dvoch mesiacov. Bolo to extrémne náročné na čas a vtedy som zrejme vyhorel. Nebavilo ma to.

Na druhej strane mali sme vysoké očakávania. Keď sme mali 80 bytov, predpokladali sme, že budeme mať dvoch manažérov, najmeme si plnohodnotnú upratovaciu službu a nebudeme sa spoliehať na živnostníkov, ktorí neboli vždy spoľahliví. Náklady nám rástli exponenciálne. Zrazu sme zistili, že potrebujeme aj manažéra pre upratovačky…

Už ste boli vlastne hotelom…

Ešte horšie. Do hotela zákazník aspoň príde, ale k nám ľudia volali a chceli vedieť, ako sa k nám vôbec dostanú. Všetko mal zvládať recepčný, ktorý reálne nestíhal, keďže pri pulte stáli traja ďalší ľudia.

Bolo to na prášky. Potom prišli majstrovstvá sveta v hokeji v roku 2019. Začal prudko stúpať počet listingov na Airbnb v Bratislave. Trh bol naddimenzovaný, ceny klesli.

V zimných mesiacoch sme boli v stratách a niektoré byty sme zo zúfalstva museli predávať aj za 25 eur. Bol som už vyčerpaný. Neustále som riešil nejakú pohotovosť a problémy typu zabuchnuté kľúče. Chýbali mi voľné víkendy, večery či sviatky, pretože vtedy prichádzalo najviac ľudí.

Vtedy som si uvedomil, ako mi chýbajú tie časy, keď som mal jeden-dva byty. Rozšírením bytov sa z nás stala ubytovňa a chladné miesto z oboch strán, čo sa podpísalo aj na hodnotení. Uvedomujem si, že sme nevedeli poskytnúť osobný kontakt a ústretovosť hosťom, pretože sme na to nemali kapacitu.

Potom prišla pandémia. Čo sa stalo?

Bola pre mňa vykúpením. Už pred pandémiou som uvažoval, ako by som biznis prenechal niekomu inému a ja by som sa staral len o cenotvorbu odniekiaľ zo zahraničia. Keď sa zatvorili hranice, uvedomili sme si, že to dlhšie ako tri mesiace nezvládneme.

V prvých dňoch pandémie sme trvali na nevrátení peňazí zákazníkov vo všetkým prípadoch, kde to podmienky umožňovali. Vrátili sme peniaze len na výnimky, prípadne tým, ktorí mali poistené storno. Nebolo to príjemné, pretože sme dostávali rozhorčené reakcie od zákazníkov.

Kedy ste biznis vzdali?

Hneď. Do dvoch týždňov sme to dali vedieť všetkým majiteľom nehnuteľností. Niektorí nám na pár mesiacov odpustili nájomné, ale potom to tiež vzdali a našli si do bytov dlhodobých nájomcov.

Svoje byty prenajali pod cenu, pretože nájsť nájomcu bolo počas pandémie náročné. Cestovanie bolo uzavreté, zahraničné cesty neboli a robotníci z Ukrajiny či zo Srbska už z Bratislavy odišli. Na trh sa dostali stovky bytov, ktorým sa uvoľnil nájom.

Aké dlhy vám ostali?

Asi 300-tisíc eur. Vedel som, že to musíme so spoločníkom zaplatiť, pretože som to považoval za férové voči ostatným. Niektorým firmám som podpísal aj osobné ručenie, čo som nemusel, keďže sme eseročka.

Ako ste sa po ukončení podnikania ocitli na kopaniciach? A prečo sa venujete včelárstvu?

Vždy som túžil odsťahovať sa na kopanice a privyrábať si, ale už nie ako podnikateľ, keďže s ekonomikou už nechcem mať nič spoločné. Ako živnostník som podnikal už pred finančnou krízou v roku 2008 a skončilo sa to rovnako. Dlhy som splácal ďalších sedem rokov.

Po páde súčasného biznisu som rozpredal materiálne veci ako bicykel, počítač, skrine či matrace, aby som mal niečo pre začiatok. Uvedomil som si, že keď už mám splácať dlhy svojej podnikateľskej naivity opäť, tak nech je to aspoň príjemné a mimo Bratislavy. Spoľahol som sa na prírodu a tradičné odvetvia, ktoré nie sú také spojené s ekonomikou.

S kamarátom sme vysadili sad bobuľovín, potom som si kúpil záhradnú chatku a ako laik som sa začal venovať včelám. Mnohí známi si včely adoptovali. Poslali mi peniaze, aby som kúpil včely a keď bude med, tak im mám poslať zopár pohárov.

Zisťujem, že je mi tu veľmi dobre. Myslel som si, že inteligencia Slovenska je v Bratislave, ale aj tu sú veľmi šikovní ľudia, ktorí v malom podnikajú so zaujímavými projektmi bez reklamy. Z nejakého dôvodu si s nimi dobre rozumiem. Zrazu mi nechýba hektickosť mesta a som pokojnejší.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/22686652/sefo-raclavsky-prenajimal-desiatky-bytov-cez-airbnb-rozhovor.html

Flat Earth "Science" — Wrong, but not Stupid – YouTube

https://www.youtube.com/watch?v=f8DQSM-b2cc

Sabine Hossenfelder

In this video I explain what flat earthers believe, why they believe it, and why I think scientists should take flat earthers more seriously.
#science #education #philosophy

0:00 Motivation and Content Summary
0:33 What Flat Earthers Believe
2:43 Are They just Trolling?
3:46 History
7:26 The Trouble with Zeteticism
13:46 Why you are right to reject the Flat Earth Hypothesis
14:55 Why scientists should take Flat Earthers more seriously

AI Tool Tracks the Time Politicians Spend on Their Phones

https://interestingengineering.com/ai-tool-tracks-the-time-politicians-spend-on-their-phones

AI Tool Tracks the Time Politicians Spend on Their Phones

The handy tool uses machine learning and face recognition to measure.

AI Tool Tracks the Time Politicians Spend on Their Phones

AI tool can determine how much politicians spend on their phones Dries Depoorter

If you have been frustrated by the lack of interest your local representative shows during their work hours, here's a way to flag it now. Belgium-based developer, Dries Depoorter has created an artificial intelligence (AI) tool that calculates how much time are politicians distracted by their phones during meetings. 

Called the Flemish Scrollers, the tool is written in Python and uses machine learning and face recognition technologies. The law of the land requires that all meetings of the Flemish government be in the public domain. The government broadcasts it live on its YouTube channel. The code uses face recognition to identify the politician and then tracks the amount of time they spend on their phones during the broadcast. 

It then takes to social media platforms like Twitter and Instagram and posts a short video of the politician while tagging them. 

The tool went live only on July 5th but has caught the public eye. When contacted about the response to his tool, Depoorter said, „Most people are positive about this project. The negative comments are coming from politics.

Depoorter told Gizmodo that he is happy to share his code that works with any type of video feed with other inquiring minds.  But the purpose of the tool is bigger than flagging distracted legislators. 

Depoorter is an artist and creator of innovative works like DieWithMe, a chat app you can use only when you have a 5 percent battery, Surveillance Speaker, a rotating camera that describes everything it sees, and Jaywalking, a tool that allows reporting of jaywalkers from unprotected surveillance footage among many others.  His work is aimed at bringing to the fore the dangers associated with new technologies. Through the Flemish Scrollers project, he intends to highlight the issues with face recognition, AI, and privacy. Since the tool, targets lawmakers, it is likely to motivate them to act. 

Citizens and technology have been trying to push back against invasions of privacy that have more intrusive during the pandemic. However, the efforts have legal backing only in some places. With projects like the Flemish Scrollers, Depoorter hopes this will change in the future. 

Naša 66-ročná mama po otcovej smrti nechcela zostať sama. Priviedla si partnerku

https://dennikn.sk/2438796/nasa-66-rocna-mama-nechcela-zostat-sama-po-otcovej-smrti-priviedla-si-partnerku/
29. júna 2021 15:55, Jana Semesh

Tri dospelé deti rozprávajú o životnej a tajnej láske svojej mamy a o tom, aká bola napokon v živote šťastná, hoci len veľmi krátko.

Otec Gabriely, Zuzany a Mareka pred siedmimi rokmi odpadol na autobusovej zastávke. Hoci tam zhodou okolností stála aj zdravotná sestra a okamžite mu poskytla prvú pomoc, v sanitke cestou do nemocnice zomrel. Pre rodinu to bol šok.

Gabriela, Zuzana a Marek mali vlastné rodiny, ich ovdovená, vtedy 66-ročná mama zostala sama v trojizbovom byte na sídlisku, kam sa s manželom presťahovali len pár mesiacov pred jeho smrťou.

„Mamy mi bolo ľúto. Do toho bytu sa ani nechcela sťahovať, to bol otcov nápad. Myslel si, že údržba domu s veľkou záhradou, v ktorom bývali, začína byť nad ich fyzické aj finančné kapacity, a tak ho predali. Na jednej strane tým pre mamu vyriešil veľa vecí, ako keby vedel, že už nebude dlho žiť, na druhej strane ju priviedol na miesto, kde si nevedela zvyknúť,“ hovorí najstaršia dcéra Gabriela.

[ Radi čítate o rodine, vzťahoch či zdraví? Kliknutím si aktivujte týždenný newsletter Jany Shemesh s výberom najlepších článkov. ]

Aj so súrodencami si všimli, že mama bývala melancholická, takmer o nič sa nezaujímala, veľa času trávila na internete a pozeraním televízie. Hoci sa im zdalo, že by to mohla byť reakcia na otcovu smrť a na samotu na novom mieste, pripadalo im, že to už trvá dlho.

„Báli sme sa o ňu. Nepáčilo sa nám, že sa zmenila, ani to, že sa o tom s nami odmietala baviť a ešte nás vždy vysmiala, keď sme jej hovorili o svojich obavách,“ spomína si najmladšia dcéra Zuzana.

Trvalo to asi rok a potom prišlo k náhlej zmene.

Ako vymenená

„Mama zrazu doslova žiarila. Bývala dobre naladená, pozývala nás na obedy, vyvárala nám naše obľúbené jedlá z detstva, zdalo sa, že už sa aj zabývala. Hocikedy sa nám ozvala z nejakého iného mesta, že len tak nasadla ráno do vlaku a zašla na výlet,“ opisuje maminu premenu prostredný syn Marek.

Súrodencom odľahlo. Hoci im otec chýbal, pri mame mali opäť pocit, že sú jedna rodina, že sa až tak veľa nezmenilo. Všetci traja hovoria, že mama bola vždy tou, ktorá držala všetkých pokope, ktorá vytvárala domov, a to napriek tomu, že si v dospelosti uvedomili, že s otcom nebola šťastná.

„Veľa sme sa o tom medzi sebou rozprávali,“ hovorí Gabriela. „Nevyrastali sme v rodine, kde by nedajbože bolo násilie, alkoholizmus či nejaké zanedbávanie. Skôr naopak. Ale medzi rodičmi to nebolo dobré. Nebola tam vrúcnosť, obaja boli príliš praktickí a nezdalo sa mi, že o seba až tak stoja.“

Gabriela si dlho myslela, že to tak bolo preto, lebo obaja rodičia vstupovali do manželstva už ako rozvedení a to ho mohlo poznačiť. Aj Zuzana a Marek opisujú manželstvo svojich rodičov ako solídne a skôr „z rozumu“ ako z nejakej veľkej zamilovanosti. Súrodenci sa zhodujú aj na tom, že ich rodičia si na seba jednoducho zvykli, naučili sa spolu žiť.

Tak dlho im to podľa nich vydržalo aj preto, že sa netlačili do modelu, že musia byť stále spolu. „Mama bola učiteľka, a tak nás cez prázdniny brávala k svojej dávnej priateľke Helene na Moravu. Helena bola, ako sa tomu vtedy hovorilo, stará dievka a bývala na statku, ktorý jej rodine vrátili po revolúcii v reštitúciách. Niekedy sme tam boli aj mesiac a milovali sme to tam. Otec tam za nami ani raz neprišiel, ani si veľmi nepamätám, že by aspoň zavolal,“ hovorí Marek.

Keď dospeli, k Helene už nechodili. Nechodila k nej už ani mama, ani o nej veľmi nehovorila. „Pravdupovediac, mne aj celkom vyšumela z hlavy,“ vraví Gabriela, ktorá Helenu nenavštevovala tak často ako jej o sedem a deväť rokov mladší súrodenci.

Helena sa však do ich životov vrátila, a to v podobe, ktorú vôbec nečakali.

Keď si súrodenci neskôr dávali dohromady všetky signály a drobnosti, ktoré prehliadali alebo im prikladali celkom iný význam, spomenuli si, že asi dva roky po otcovej smrti – v maminom šťastnom období, ako tomu hovoria – zmizli z vitríny v obývačke jeho fotografie.

„Upozornila ma na to Zuza, ona je taká detailistka, ja som si to ani nevšimla, rozličných rodinných fotografií tam mama mala neúrekom,“ hovorí Gabriela.

Sme spolu a už dlho

Mamy sa na to aj opýtala, ale ona to zahovorila s tým, že ‚čo bolo, to bolo‘ a že má niekedy pocit, že otec ju prenasleduje pohľadom.

„Pripadalo mi to čudné, ale nechcela som sa s ňou hádať. Povedala som si – jej byt, jej vitrína, jej rozhodnutie, napokon, nikde nie je napísané, že musí mať otcovu fotku vystavenú ako nejakú relikviu.“

Marek zase postrehol inú vec, ktorú zvestoval sestrám. Zdalo sa mu, že keď sa rozprávali o otcovi, mama čoraz častejšie hovorila, že to nebolo celkom tak, ako si to pamätajú, že si otca príliš idealizujú a že veľa vecí nemôžu chápať, lebo boli ešte deťmi, keď sa stali.

Postupne prišli na to, že tému otec netreba otvárať, lebo inak dobre naladenú a vždy prívetivú mamu to evidentne znervózňovalo.

Pri jednom nedeľnom obede sa ich mama opýtala, či si pamätajú Helenu. Povedala im, že je s ňou zase v kontakte, že už ju bola navštíviť a Helena sa chystá navštíviť ju a rada by videla aj ich. Súrodenci súhlasili, hlavne Zuzana a Marek mali na ňu pekné spomienky.

Návšteva sa vydarila, pospomínali na spoločné prázdniny, osamelá Helena, ktorá už nemala žiadnych blízkych príbuzných, pookriala a zdržala sa na pár dní. Potom chodievala za mamou pomerne často, chodili spolu na výlety, aj do zahraničia.

„To sme sa veľmi tešili, náš otec bol domased, mama vždy chcela cestovať a Helena na rozdiel od nej vedela dobre po anglicky aj nemecky a bola scestovaná. Tak sme si boli istí, že sa jej nič nestane, že v pohode zvládne odbavenie na letisku a podobne,“ hovorí Zuzana.

Postupne sa veci vyvinuli tak, že Helena bývala u mamy čoraz častejšie a čoraz dlhšie.

„My sme aj boli radi, že mama má spoločnosť, len môj najmenší syn sa raz tak detsky roztomilo pri spoločnom obede opýtal, či teta Helena už zostane u babky navždy, a dodal, že jemu to teda neprekáža, len sa musí naučiť po slovensky, lebo on jej vždy nerozumie. Všetci sme sa tomu veľmi smiali,“ spomína si Marek.

Vtedy ich mama už vo vážnejšom tóne položila otázku, či by to bol taký problém. Nikto to však príliš neregistroval, zahovorilo sa to.

O pár mesiacov neskôr deťom oznámila, že Helena sa k nej prisťahuje natrvalo. Zdalo sa im to zvláštne a vyžiadali si s mamou stretnutie. Tam im povedala, že Helena k nej príde ako jej partnerka a že ony sú vlastne svojím spôsobom spolu už roky.

Gabriela hovorí, že keď to počula, najprv si myslela, že nerozumela. „Zarazilo ma slovo ‚partnerka‘ a potom veta, že sú spolu. Spolu ako čo? Čo sa to robí? Kto je vlastne naša mama?“ opisuje svoj zmätok.

Podobne na tom boli aj súrodenci. Marek napríklad priznáva, že prvé, čo mu napadlo, bolo, čo povie doma manželke a ako to vysvetlí svojim deťom. Zuzana zase spomína, že sa hystericky rozosmiala.

„Ja neviem, či to bol šok alebo sa mi to zdalo také absurdné. Ale videla som, že mamy sa to tak trochu dotklo, a potom mi to aj bolo ľúto.“

Spätne všetci traja hovoria, že sa za svoje vtedajšie reakcie hanbia, a mame to aj neskôr povedali. Ona im však odpovedala, že zareagovali „absolútne normálne“.

Narodili sme sa do zlej doby

Gabriela ľutuje, že mama už nemôže rozpovedať, ako to s Helenou bolo, pretože v januári zomrela. Ona a jej brat a sestra vedia len to, s čím sa im mama a Helena zdôverili.

Spoznali sa ešte ako dievčatá na svadbe Heleninho brata, ktorý si zobral maminu sesternicu. To mohli mať okolo 15-16 rokov. Začali si dopisovať, písali si o knihách, o filmoch, o škole, ale aj o tom, ako Helenu pobozkal spolužiak a ako sa jej to vôbec nezdalo príjemné.

Opäť sa stretli, keď mali okolo dvadsať, na pohrebe. Obe mali priateľov, Helena bola dokonca už aj zasnúbená.

„Mama nám hovorila, že do Heleny sa vtedy zahľadela, ale nerozumela tomu. Helena bola už v tomto veku krásna a výnimočne kultivovaná žena, mnohé ženy o nej hovorili, že je krásavica, a mama si myslela, že ju jednoducho obdivuje a že je to rovnaké, ako keď sa jej páčili herečky v časopisoch. Nevedela však na ňu zabudnúť a postupne jej dochádzalo, že toto bude čosi viac.

Do toho jej Helena napísala list, ktorý mal mame mnohé objasniť, ale nikdy sa nám celkom nezverila s jeho obsahom. Helena krátko po napísaní listu zrušila zásnuby a prakticky odvtedy ju všetci mali zaradenú ako starú dievku,“ vraví Gabriela.

Ich mama sa vydala, veľmi krátko nato sa rozviedla, lebo manžel bol pijan a násilník, a potom si zobrala ich otca. S Helenou si stále písali, občas sa navštevovali.

„Mama spomínala, že vedeli, že sú si súdené, ale ich vzťah nebol možný. Vraj bola taká doba, Helena bola silne veriaca a v náklonnosti k mame videla ťažký hriech, no nemala silu ho ukončiť, hoci sa za to, ako nám sama povedala, veľmi modlila,“ spomína si Zuzana.

Ich nenaplnený a komplikovaný vzťah trval vlastne celý ich dospelý život. Súrodenci pochopili, že ich otec o ňom vedel, dohoda vraj bola taká, že rodičia si v zásade žili vlastné životy s podmienkou, že budú diskrétni a nikdy to nepovedie k rozvodu manželstva alebo k situácii, ktorá by ublížila deťom alebo by rodinu „dostala do rečí“.

Marek hovorí, že celá táto zvláštna dohoda, o ktorej nemali tušenia, automaticky znevýhodňovala mamu. „To, že ľudia mávali mimomanželské pomery, asi nebolo nič výnimočné a mlčalo sa o tom alebo sa to prehliadalo. Ak však mala vydatá žena a matka vzťah s inou ženou, tak neviem, ako by to vtedy prešlo. A vlastne ani neviem, ako by sa na to nazeralo aj dnes.“

Súrodenci priznávajú, že pre nich nebolo ľahké akceptovať, že im rodičia klamali o povahe svojho vzťahu, aj keď chápu, že ich chceli uchrániť a vytvoriť im pekný domov.

V polotieni

Keď sa Helena prisťahovala k mame, nebolo to hneď ideálne. „Samozrejme, že to nebolo ľahké ani pre nás, ani pre ne. Báli sme sa aj reakcií okolia, nebudem klamať. Mamu však na novom mieste takmer nikto nepoznal a my sme to ani veľmi neavizovali, lebo sme nevedeli, ako na to ľudia budú reagovať. Ja som nevedela, čo by na to povedali moje najlepšie priateľky, a, pravdupovediac, bála som sa, že by to nebolo niečo, čo by som chcela počuť,“ vraví Gabriela.

Mama a Helena im povedali, aby sa tým netrápili a zvážili si, čo povedať, ak by sa niekto opýtal. Gabrielu mrzí, že to napokon dopadlo tak, že jej mama s partnerkou žili až do konca v „polotieni“. Napriek tomu si myslí, že boli šťastné.

Trvalo to však príliš krátko. Pred dvomi rokmi Helena zomrela po krátkej chorobe. „Mama o nej hovorila na pohrebe vo veľmi úzkom kruhu ako o svojej partnerke. Myslím, že až tam sme všetci pochopili, aký hlboký a ozajstný bol ich vzťah. Asi nebude prekvapením, že po Heleninom odchode už len chradla, a hoci sme ju sebecky chceli pri sebe čo najdlhšie, nevedeli sme jej z toho žiaľu pomôcť. V januári zomrela v spánku,“ spomína Marek.

On a jeho sestry sú radi, že mama aspoň na sklonku života mohla žiť – ako to sama definovala – „v pravde“. „Brala to ako dar, veď koľko ľudí sa nikdy neodváži prejaviť svoje skutočné city, sú večne odmietaní alebo im nepraje ich okolie.“

Ako som odhalil Putinovo tajné dopingové impérium (ukážka z knihy Rodčenkovova aféra) – Denník N

https://dennikn.sk/2440131/ako-som-odhalil-putinovo-tajne-dopingove-imperium-ukazka-z-knihy-rodcenkovova-afera/?ref=tit

Ako som odhalil Putinovo tajné dopingové impérium (ukážka z knihy Rodčenkovova aféra)

Grigorij Rodčenkov s manželkou Veronikou. Kolín, 2008. Foto z knihyGrigorij Rodčenkov s manželkou Veronikou. Kolín, 2008. Foto z knihy

V roku 2015 došlo v Rusku k odhaleniu dôkladne premysleného a štátom sponzorovaného dopingového programu na olympiáde v Soči pod dohľadom bývalého riaditeľa Ruskej dopingovej agentúry. Grigorij Rodčenkov stál pri vývoji a distribúcii zakázaných látok na zvýšenie výkonnosti, z ktorých ťažili tisíce ruských športových hviezd. V knižnej edícii Denníka N práve vychádza kniha Rodčenkovova aféra v preklade Samuela Mareca. Ide o neuveriteľné rozprávanie, ktoré odhaľuje masívne zmanipulovaný systém, pokrytectvo a morálne dilemy.

To najlepšie z našej rubriky Šport a pohyb vám už neujde. Jedným kliknutím si aktivujte newsletter s piatimi športovými článkami týždňa z Denníka N.

Úryvok z knihy Rodčenkovova aféra, ktorú vydáva Denník N

Mojou domovinou je Rusko, ocitol som sa však v nedobrovoľnom exile. Žijem s ochrankou na príslovečnom „bližšie nešpecifikovanom mieste“ a zakaždým, keď svoj malý byt opustím, sprevádza ma jeden, niekedy dvaja ozbrojení strážcovia. Niekedy nosím nepriestrelnú vestu.

Prevažnú časť mladosti som sa venoval pretekárskemu behu; keď sa teraz chcem prebehnúť alebo čo i len prejsť, musím počkať, kým ma niekto zoberie von – presne tak, ako to robieval môj pes, keď som ešte žil v Moskve.

Obával som sa o život, a tak som z Ruska v novembri 2015 utiekol.

Na akademickej úrovni som sa venoval chémii, konkrétne inštrumentálnej analýze, analytickej chémii a chemickej kinetike. Zároveň som bol zapojený do najúspešnejšie organizovaného dopingu v dejinách športu. Bol som riaditeľom ruskej inštitúcie paradoxne nazvanej Moskovské antidopingové centrum a mal som sa starať o to, aby stovkám ruských súťažiacich, ktorí sa zúčastňovali na medzinárodných podujatiach, v telesných tekutinách počas tréningového procesu ani súťažných vystúpení nikdy nenašli zakázané látky. Patrili medzi ne napríklad anabolické steroidy alebo syntetický testosterón.

Keď sme boli na vrchole moci, zdalo sa, že nič nie je nemožné. „Špinavé“ vzorky moču, doslova presiaknuté zakázanými látkami, prešli mojím laboratóriom a boli čisté. Počas viac ako desiatich rokov a piatich olympiád nemal ani jediný pretekár pod mojím vedením pozitívny súťažný test na zakázané látky.

George Orwell písal o doublethinku, teda o stave, v ktorom „vieme a zároveň nevieme, keď si uvedomujeme, ako presne vyzerá pravda, ale zároveň hovoríme starostlivo vykonštruované klamstvá”. Stelesnením tohto orwellovského doublethinku som ja sám: sovietskemu a ruskému športu som bol oddaný, dnes ma však vo vlastnej krajine považujú za zradcu. Som jedným z dôvodov, prečo Rusko v rokoch 2004 až 2014 získalo na olympiádach také množstvo medailí, zároveň som však zapríčinil vylúčenie krajiny z olympijského hnutia.

Myslím, že som konal poctivo. Súčasne som však viac ako desať rokov vedome zavádzal čelných predstaviteľov svetového antidopingového hnutia a robil som to pre väčšiu slávu ruských športovcov, ako aj preto, aby som uspokojil športových byrokratov, ktorých jediným cieľom bolo pokračovanie ruských športových úspechov. Sám pred sebou som si svoje konanie ospravedlňoval tým, že v Sovietskom zväze a neskôr v Rusku vlastne nikdy žiadne poriadne dopingové kontroly neexistovali, a tak som vlastne len kráčal ďalej po starostlivo vyšliapanej ceste. Zároveň som opovrhoval predstaviteľmi svetového antidopingového hnutia, ktorí chrlili vznešené slová o čistom športe, popritom si však – opäť ako u Orwella – opakovane nevšímali to, čo mali priamo pod nosom. Bral som to tak, že boj proti dopingu v športe vlastne nikdy nemysleli vážne. Fanúšikovia platili za sledovanie elitných športovcov naživo a v televízii obrovské sumy peňazí a nič nenasvedčovalo tomu, že by so športom bolo niečo v neporiadku. Tak prečo by som sa mal ja alebo oni zaťažovať jeho nápravou?

Som oddaný manžel a otec, ale svoju ženu a deti som už štyri roky nevidel.

Moje meno sa objavuje vo svetových médiách, ale ja sám som ako duch.

Poznáte to príslovie o džbáne a vode? Dlho som s džbánom po vodu chodil. A potom som ho rozbil.

Rozhodne som však nepracoval osamote – ruskú dopingovú sieť som vlastne viedol pod prísnym dohľadom tajnej polície FSB, bývalej KGB. Ministerstvo športu sledovalo každý môj krok. A okrem toho sa to všetko dialo aj pod starostlivým dozorom samotného športom posadnutého fanúšika džuda, teda prezidenta Vladimira Putina.

Sedem mesiacov pred začiatkom zimných olympijských hier, ktoré sa v roku 2014 konali v Soči, sa začali objavovať správy o tom, že ruskí športovci systematicky podvádzajú. Podrobnosti boli najprv nejasné a prvými whistleblowermi boli neúspešní ruskí športovci, ktorí sami kedysi dopovali. Museli prejsť ďalšie dva roky, kým na svetlo sveta vyšiel skutočný rozsah štátom sponzorovaného a systematického ruského dopingového programu – programu, ktorý celé desaťročia patril do samotnej DNA sovietskeho a potom aj ruského športu.

V dôsledku odhalení po olympiáde v Soči som sa ocitol vo veľmi nepríjemnej situácii. Svetová antidopingová agentúra (WADA) a Medzinárodný olympijský výbor (MOV) iniciovali hĺbkové prešetrenie ruskej športovej hierarchie. V správe nezávislej vyšetrovacej komisie sa moje meno v roku 2015 objavilo spolu na deväťdesiatich siedmich miestach – nikoho iného v tej správe nespomínali tak často ako mňa. Bol som podľa nej mozgom prekrývania pozitívnych dopingových testov. Preslávil som sa ako pomocník a podnecovateľ dopingových aktivít.

Na titulných stránkach novín sa tak zrazu ocitol obrovský dopingový škandál, ktorého dôsledkom bola obmedzená ruská účasť na olympijských hrách v Riu 2016, ako aj bolestivé vylúčenie z paralympiády v roku 2016 a Zimných olympijských hier v Pjongčangu 2018. Nešlo len o športový spor; bola to aj geopolitická udalosť. Rozčúlený prezident Putin sa dožadoval vyvodenia osobnej a absolútnej zodpovednosti zo strany tých, ktorí mali doping na svedomí. Moja tvár sa ocitla uprostred diania – od roku 2005 som bol predsa riaditeľom Moskovského antidopingového centra a viedol som aj neslávne skorumpované olympijské laboratórium počas Zimných olympijských hier Soči 2014.

Po tom, čo som bol nútený rezignovať z vedenia Moskovskeho antidopingového centra, ma priatelia varovali, že mi môže ísť o život. Rusku hrozilo vylúčenie z olympijského hnutia a Putinov režim sa tak snažil nájsť obetných baránkov a predstierať boj proti dopingu. Keď mi režisér Bryan Fogel z Los Angeles, s ktorým som neskôr spolupracoval na oscarovom dokumente Ikarus, ponúkol letenku do Spojených štátov, zobral som z kancelárie svoj laptop a hard disk, zbalil som si príručnú batožinu a utiekol.

Bolo to radikálne rozhodnutie. Opustil som Veroniku, s ktorou sme boli manželia tridsaťštyri rokov, ako aj dve dospelé deti Vasilija a Marinu. Sledkom, teda ruský vyšetrovací výbor, môj byt prevrátil hore nohami a vypočúval celú rodinu. Boli v bezpečí; o dopingovej sieti nič nevedeli a netušili, kam som ukrýval dokumenty.

Obával som sa však o svoj život, a keď v rozmedzí jedenástich dní za zvláštnych okolností zomreli dvaja moji niekdajší kolegovia – bývalý riaditeľ Ruskej antidopingovej agentúry ­RUSADA Viačeslav Sinev a jeho nástupca doktor Nikita Kamajev –, zdalo sa, že tieto obavy sú oprávnené. Vedeli totiž viac ako dosť o tom, ako presne falšovali športovci počas dopingových kontrol vzorky tým, že namiesto nich odovzdávali roztopený moč z mrazničiek. S Nikitom som sa priatelil od detstva; bol to zdravý športový nadšenec, ktorý pravidelne cvičil. Ako päťdesiatdvaročný údajne zomrel na infarkt a po formálnej pitve ho rýchlo pochovali. Ani na jednom pohrebe sa nezúčastnil žiadny zástupca ruského ministerstva športu či Ruského olympijského výboru.

Počas piatich rokov v exile sa mi niekoľkokrát vyhrážali smrťou – a boli to dôveryhodné vyhrážky. Putin povedal, že som americký tajný agent a patrím za mreže. Vydali na mňa zatykač a jeden z Putinových spojencov – bývalý šéf Ruského olympijského výboru Leonid Ťagačov – vyhlásil, že „Rodčenkova by mali za klamstvo zastreliť tak, ako to robil Stalin“. Moji právnici sa dozvedeli, že sa nachádzam v prvej päťke celosvetového zoznamu kremeľských cieľov.

Keď píšem tieto riadky, moje meno je v Rusku aj naďalej tabu. Koncom roku 2019 sa krajina dokonca pokúsila zhodiť svoj ostatný dopingový škandál práve na mňa; v rámci tohto pokusu vtedy nešikovne sfalšovala správy a emaily, ktorým nedokázal veriť nikto na svete – dokonca ani samotní čelní predstavitelia ruského športu. Ich činy majú ešte väčšiu výpovednú hodnotu ako ich slová. Ruská vlajka na olympiáde opäť nezaveje, tentoraz v Tokiu, pretože ich opäť prichytili pri podvádzaní: pokúsili sa totiž sfalšovať výsledky dopingových testov za posledné štyri roky.

Som sám. Veľmi zriedka sa mi podarí manželke a deťom poslať odkaz, príležitostí je čoraz menej. Azda sa Veronika jedného dňa bude môcť pridať ku mne a budeme žiť spolu v Spojených štátoch, momentálne však je táto možnosť veľmi ďaleko.

Ľudia sa ma pýtajú, či ľutujem svoje rozhodnutie odísť z Ruska. Neľutujem. Som mimoriadne súťaživý, a keď mi išlo o život, rozhodol som sa proti svojim nepriateľom bojovať. Zohrávam aktívnu úlohu pri odhaľovaní pokračujúceho ruského dopingového škandálu a budem to robiť aj naďalej. V roku 2018 prijala americká snemovňa reprezentantov takzvaný Rodčenkovov antidopingový zákon, ktorý potrestá podvodníkov na medzinárodných športových podujatiach po celom svete a ich obetiam poskytne kompenzáciu. WADA ide ruským podvodom v športe po krku a ja verím, že jej dokážem pomôcť.

Uvedomujem si, že žijem vo svete jasných rozporov: tým, ktorých som kedysi zosmiešňoval a kritizoval, dnes pomáham vo vyšetrovaní. Pomáham pri odhaľovaní svojich niekdajších kolegov v Rusku.

Áno, džbán sa rozbil a ja sa ho teraz snažím zlepiť. Nechcem sa vyviniť z toho, čoho som sa dopustil. V minulosti som robil to, čo som robiť musel; teraz robím to, čo som sa robiť rozhodol. Je to zásadný rozdiel.

Útek z Ruska bol traumatický, stál však za to a utiekol by som opäť. V decembri 2019 som bol poctený tým, že ma denník Financial Times označil za jedného z päťdesiatich ľudí, ktorí formovali posledné desaťročie. Pri tejto príležitosti ma nazval mozgom obrovského štátom sponzorovaného ruského dopingového programu, z ktorého sa neskôr stal whistleblower. Ocitol som sa v spoločnosti celosvetových superhviezd ako Taylor Swift, Mark Zuckerberg a Elon Musk a okrem mňa sa na zozname nachádzal už len jeden Rus – Vladimir Putin.

Hoci pod ochranou žijem už päť rokov, rozhodol som sa ponechať si svoju identitu. Aj naďalej budem Grigorij Rodčenkov a budem hovoriť to, čo si myslím.

V dokonalom svete by som sa venoval výučbe chémie na niektorej americkej vysokej škole a opäť žil s rodinou. Ako autor alebo spoluautor som sa podieľal na takmer stovke článkov publikovaných v odborných časopisoch a veľmi rád by som sa k svojmu fachu opäť vrátil. Keď píšem tieto riadky, tieto ciele sa zdajú byť nedosiahnuteľné – kto by však bol povedal, že sa dožijem pádu Berlínskeho múru alebo že prestane existovať kedysi všemocný Sovietsky zväz? K radikálnym zmenám dochádza, keď ich najmenej čakáme.

Hľadím do budúcnosti. A toto je môj príbeh.

Na strednej škole som mal ambíciu dostať sa na prestížnu Moskovskú štátnu univerzitu. Na prijímacích skúškach som exceloval: z matematiky, fyziky a chémie som dostal hodnotenie výborný a na jeseň 1977 ma prijali na katedru chémie. Moskovská štátna univerzita bola najťažšia vysoká škola v celom Sovietskom zväze a laboratórne cvičenia trvali až do noci; pred tým, ako nás pustili domov, sme totiž najprv museli vyčistiť všetky laboratórne nástroje. Poriadny atletický tréning neprichádzal počas akademického roka do úvahy, ale univerzitný športový klub mal letný tréningový tábor v Estónsku, kde sme jedli zdravú stravu, dýchali čistý vzduch a pracovali na zlepšení výkonnosti.

Počas druhého ročníka sme organizovali atletické preteky za účasti troch družstiev: okrem nás súťažili ešte tímy z Humboldtovej univerzity v Berlíne a Univerzity Komenského v Bratislave. Pri pohľade na nemeckých a československých pretekárov som si išiel oči vyočiť a nemohol som si nevšimnúť, aké majú silné nohy. Dokonca aj ženy mali hrubé lýtka a stehná. Vyhral som preteky na 1 500 metrov a po nich sme sa rozprávali na internáte. Zahraniční študenti nám na predaj ponúkli bežecké topánky Adidas, ktoré sa v Sovietskom zväze nedali zohnať. Nechceli však za ne „mäkké“ ruble, ktoré za hranicami Sovietskeho zväzu nemali žiadnu hodnotu. Chceli zakázané látky. Anabolické steroidy.

Grigorij Rodčenkov v tréningovom tábore v Estónsku v roku 1980. Foto z knihy

Ako študent magisterského štúdia chémie som vedel, čo steroidy sú, ale naučili ma, že ich mám považovať za stimulanty, ktoré užívajú americkí pretekári s cieľom získať neférovú výhodu nad našimi „čistými“ sovietskymi pretekármi a pretekárkami. Pamätám si článok v mojich obľúbených novinách Sovietskij Sport, ktorý vysvetľoval, že americkí pretekári doping užívajú bežne: tréningové plány na získanie svalovej hmoty striedajú s amfetamínmi a všetko to ešte umocňujú systematickým užívaním anabolických steroidov. Naši návštevníci však prichádzali zo „spriatelených“ socialistických krajín, nie z dekadentného kapitalistického sveta.

Bežci sa špecificky dožadovali päťdesiatmiligramových ampuliek testosterónového propionátu a tabletiek s obsahom piatich miligramov metandienonu; tie sa dali kúpiť v takmer každej moskovskej lekárni a spôsobovali nárast svalovej hmoty aj sily. Nikdy som o nich nepočul a naši návštevníci si zo mňa uťahovali – hovorili, že som „dopingový panic“, a trpezlivo mi vysvetľovali, že testosterón a metandienon chcú získať, aby ho potom doma mohli predávať svojim amatérskym bežeckým kolegom. Oni sami uprednostňovali vpichovanie anabolického steroidu Retabolil, ktorý sa vyrábal v jednomililitrových ampulkách. Tieto obsahovali 50 miligramov aktívnej látky nandrolón dekanoát. Retabolil si koncom jesene vlastnoručne vpichovali pred začiatkom každého tréningu, a keď prišlo obdobie dôležitých bežeckých mítingov, nahradili ho iným steroidom, ideálne per­orálnym turinabolom, ktorý bol známy pod prezývkou „modré tabletky“ a pomáhal pri uvoľňovaní svalov pred pretekmi. Turinabol sa nakupoval v Nemeckej demokratickej republike a mne sa otvoril celkom nový svet – svet, do ktorého som vedel rýchlo preniknúť, pretože naša chemická fakulta mala k dispozícii jednu z najlepších vedeckých knižníc v celom Sovietskom zväze.

Legendárne balenie Turinabolu. Foto z knihy

Náhoda chcela, že v tom istom roku som sa dozvedel o ozajstnom dopingovom škandále, ktorý sa vymykal z rámca hlúpych náznakov sovietskej tlače o amerických atlétoch a bol len jednou z mnohých podôb ideologickej vojny. Atletické majstrovstvá Európy sa v roku 1978 konali v Prahe, teda v socialistickom Československu, a tak boli v sovietskej televízii vysielané naživo – to bol mimoriadne zriedkavý jav. O niekoľko mesiacov neskôr prišli piati diskári, kladivári a päťbojári z komunistického bloku – Sovieti a Bulhari – v dôsledku pozitívnych testov na nandrolón o medaily, ktoré na šampionáte vybojovali.

Samozrejme, táto správa v Sovietskom zväze ani v Bulharsku nikdy neprenikla na verejnosť a nestalo sa to ani v iných krajinách za takzvanou železnou oponou. Dozvedel som sa o tom iba vďaka tomu, že na univerzite som bol členom anglického čitateľského krúžku pre pokročilých, v ktorom sme čítali romány priateľa proletariátu Jacka Londona a Rannú hviezdu, teda noviny britskej komunistickej strany. Na ich poslednej strane sa vždy nachádzal športový sumár a práve v ňom som si všimol krátku zmienku o diskvalifikácii.

Neskôr vyšlo najavo, že riaditeľ pomerne sofistikovaného pražského dopingového laboratória doktor Bedřich Chundela pracoval pod dohľadom tajnej polície – v komunistických krajinách to nebolo nič výnimočné – a rozhodol sa, že počas šampionátu pozitívne výsledky neoznámi. Členovia Lekárskej komisie Európskej amatérskej atletickej federácie síce Chundelovo laboratórium pravidelne navštevovali, väčšinou však išlo o doktorov medicíny; chýbala im teda kvalifikácia na interpretáciu výsledkov imunotestov, plynovej chromatografie a hmotnostnej spektrometrie.

Nanešťastie pre Sovietsky zväz a pretekárov, ktorých sa to týkalo, bol však členom Lekárskej komisie IAAF aj profesor chémie z Kolína doktor Manfred Donike. Len čo uvidel protokoly, všimol si pozitívne výsledky a urobil poplach. Organizátori aj tréneri ako vždy trvali na tom, že došlo ku kontaminácii vzoriek moču, avšak pretekári aj tak dostali poldruharočný dištanc – bol to veľmi pohodlný trest, po ktorom mohli pretekať na blížiacej sa moskovskej olympiáde v roku 1980.

Päťbojárka Nadežda Tkačenková prišla pri pražskom zásahu o zlatú medailu, počas osemnásťmesačnej diskvalifikácie sa však tvrdošijne zúčastňovala na „farmakologickom programe“, inými slovami, na systematickom podávaní dopingu v rámci prípravy na moskovskú olympiádu. Mimosúťažné dopingové kontroly v tom čase neexistovali: pretekári a pretekárky si mohli robiť, čo sa im zachcelo; stačil negatívny test počas súťaže.

No a „čistá“ Tkačenková potom na olympijských hrách v Moskve naozaj získala pamätnú zlatú medailu, pričom si vylepšila osobné rekordy vo všetkých piatich disciplínach – a to vo veku tridsaťdva rokov a v priebehu jediného dňa! Ráno hodila disk do vzdialenosti 16,84 metra a večer zabehla 800 metrov v čase 2:05:20. Jej svetový rekord platí ešte aj dnes, pretože na olympiáde v roku 1984 bol päťboj nahradený sedembojom.

Olympijské hry v Moskve v roku 1980 sa do sovietskych dejín zapísali zlatými písmenami – ľudia dokonca žartovali, že namiesto večného komunizmu nám bola dopriata veľkolepá prestávka v podobe olympiády. Mesto, dočista vydrhnuté pred príchodom zahraničných návštevníkov, bolo ľudoprázdne: všetkých, ktorí neboli do organizácie olympiády priamo zapojení, zbalili a poslali do pionierskych táborov, na dače a do vládnych sanatórií. Obchody boli plné spotrebného tovaru vrátane salámy, Fanty a cigariet Marlboro. Nebola to oslava komunizmu, ale bol to dobrý začiatok.

Po dvadsiatke som si začal všímať aj temnú stránku sovietskej športovej mašinérie. Ako pretekár a nádejný chemik som dôverne poznal steroidy, intravenózne injekcie aj stimulanty, ktoré používala konkurencia, a tak som sa postupne naučil vážiť si, aký je dopingový režim v športe sofistikovaný. Podobal sa príprave boršču: jednotlivé ingrediencie vedel dať dokopy každý, ale najlepšiu polievku aj tak navarili skúsení šéfkuchári.

Moskovské laboratórium v roku 1991. Zľava Sergej Bolotov, Viktor Uralec, ja, Vitalij Semionov a Thierry Boghosian z Kalifornskej uni­verzity v Los Angeles. Foto z knihy

Prišiel som na strašidelné veci. Lev Korobočkin – lekár, ktorý bol počas moskovskej olympiády zodpovedný za vývoj nových „farmakologických plánov” – len dva mesiace po skončení hier ako štyridsaťdeväťročný náhle skonal.

Na internete o jeho práci nič nenájdete: po jeho smrti z VNIIFK, teda Všezväzového vedeckého a výskumného inštitútu telesnej kultúry, zmizla celá jeho práca vrátane niekoľkých desaťročí lekárskych analýz a výskumných dát. Práve tento inštitút neskôr stál na počiatku mojej kariéry; pôsobil som na ňom ako začínajúci výskumník v laboratóriu na kontrolu dopingu.

Ľudia okolo mňa sa radujú, že život sa vracia do starých koľají, ja mám z toho len úzkosť – Denník N

https://dennikn.sk/2402009/ludia-okolo-mna-sa-raduju-ze-zivot-sa-vracia-do-starych-kolaji-ja-mam-z-toho-len-uzkost/

Sociálna úzkostná porucha sa raz za život objaví u jedného z ôsmich ľudí, veľmi často v puberte, celoživotne ňou trpí asi 2,3 percenta populácie, výskyt je mierne väčší medzi ženami ako mužmi. Nie je zriedkavé, že človek má okrem spomínanej aj ďalšiu úzkostnú poruchu.
Inak takmer nikam nechodí, rodina o jej probléme vie a rešpektuje to, jej priateľky sa naučili, že večer sa dá tráviť aj pozeraním filmu doma a že je v pohode, keď si Alena odíde zjesť svoju misku pukancov do polotmavej kuchyne.