Archív kategorií: Nezaradené

Top 2017: Obvoďák vás vylieči | Témy | .týždeň – iný pohľad na spoločnosť

https://www.tyzden.sk/temy/40561/obvodak-vas-vylieci/

Hľadá sa lekár. Všeobecný

.eva Čobejová .anton Vydra .témy

Vlastne ani nevieme, ako ich presne pomenovať – obvodný, praktický či všeobecný lekár či lekár prvého kontaktu? Je to ten človek, za ktorým ideme, keď sme chorí, potrebujeme potvrdenie, kúpeľnú liečbu, sociálnu pomôcku. Týchto lekárov máme akútny nedostatok a navyše ich status prudko poklesol.

samozrejme, ani film, ani televízny seriál nemajú zásadný vplyv na to, ako v krajine funguje zdravotníctvo. Ale môžu veľa vystihnúť v umeleckej skratke. V druhej polovici sedemdesiatych rokov bola dusná normalizačná atmosféra, ľudia sa utiekali do azylu svojich domovov a tam pozerali Dietlove seriály, najmä ten jeden – Nemocnica na okraji mesta. V oficiálnej spoločnosti nebolo veľa atraktívnych vzorov, a tak sa hrdinom stal Dr. Sova alias charizmatický Ladislav Chudík. Milovníci seriálu pochopili, že tí skutoční lekári sú v nemocniciach, operujú, diagnostikujú a zachraňujú životy. Len tí, čo v nemocnici neuspejú, skončia na obvode. Často to boli protekčne vyštudovaní medici bez schopností, alkoholici alebo čudáci. Jedného z týchto podivínov očarujúco zahral Rudolf Hrušínsky v Menzlovom filme Vesničko má středisková, doktor, ktorý sa rád kochal.

„Všeobecný lekár začal strácať svoje prirodzené postavenie na prelome 60. a 70. rokov,“ hovorí Monika Palúšková, ktorá vedie Spoločnosť všeobecných lekárov Slovenska a zároveň je hlavnou odborníčkou ministerstva zdravotníctva pre všeobecné lekárstvo. „Kedysi boli u nás takzvaní rodinní lekári, v niektorých krajinách pôsobia dodnes. U nás táto tradícia vymizla. V šesťdesiatych rokoch bolo bežné, že lekári, ktorí neboli politicky prijateľní, išli robiť na takzvaný obvod, často na dedinu. Všeobecný lekár sa začal  vnímať ako lekár druhej kategórie. V 70. rokoch sa posilňovali nemocnice, okresné ústavy národného zdravia. Špecialisti fungovali ako súčasť nemocníc a najprestížnejšie bolo naozaj byť primárom.“ Ale ani zmena politického systému po roku 1989 nepriniesla veľký prelom. Tradícia rodinných lekárov sa neobnovila. Situáciu ešte skomplikovalo to, že sa začali privatizovať ambulancie všeobecných lekárov. „Často sa nechtiac ocitli v role malých podnikateľov,“ hovorí doktorka Palúšková. 

vypísať lístok

Systém zotrvačne fungoval, len z času na čas sa objavili správy, ako niekde v odľahlej obci nemôžu zohnať lekára alebo ako na malomeste ordinuje osemdesiatnička, lebo ju nemá kto nahradiť. Doktorka Palúšková tvrdí, že ak by sa nič v systéme nezmenilo, v roku 2020 by na Slovensku primárna starostlivosť skolabovala. Dnes je na Slovensku 2 200 všeobecných lekárov a ich priemerný vek je okolo 55 rokov. Starší lekári nie sú v odľahlých obciach. V Bratislavskom kraji je priemerný vek 59,6 roka, u pediatrov je to ešte viac.

Niektorí všeobecní lekári majú dnes aj 3 000 pacientov. To znamená, že denne im sedí v ambulancii tridsať pacientov aj viac. Čo sa potom deje? Robia len najnutnejšie veci. Niet času na dlhší rozhovor s pacientom, hoci všeobecný lekár by sa mal zaujímať nielen o fyzický, psychický, ale aj o sociálny stav pacienta. Niet času ani na dôkladnejšie vyšetrenie – jednoduchšie je napísať výmenný lístok k špecialistovi. Všeobecný lekár sa tak zbaví zodpovednosti a ušetrí čas. Pacienti sa nesťažujú, sú zvyknutí, hoci to pre nich často znamená cestovanie do mesta, absenciu v práci a dlhé hodiny čakania u špecialistu. Nie je to výhodné ani pre poisťovne, pretože výkon u špecialistu je drahší ako u všeobecného lekára. 

Lekár predávajúci ambulanciu berie „karty pacientov“ ako svoj majetok. Je to v poriadku?

Doktorka Palúšková odhaduje, že až 80 percent pacientov by pritom mohol vyriešiť všeobecný lekár. „To je reálne číslo. O väčšiu časť pacientov sa všeobecný lekár postará sám, časť pripraví na odborné vyšetrenia,“ tvrdí energicky. Výsledkom by mohol byť aj fakt, že špecialisti by neboli takí preťažení a pacienti by nemuseli na ich vyšetrenie dlho čakať. Sú však aj iné názory, Katarína Gazdíková z Katedry všeobecného lekárstva Slovenskej zdravotníckej univerzity nie je až taká optimistická, odhaduje to na 50-60 percent, ale aj to by bola pozitívna zmena oproti dnešku.

Čo sa  teda musí stať, aby status všeobecného lekára vzrástol, aby mal menej pacientov, viac času, kompetencií aj vážnosti? Je to niekoľko vecí naraz, a niektoré sa už dejú.

viac mladých

Keď mladý človek skončí šesťročné štúdium medicíny, nevie vlastne nič a musí sa začať nanovo vzdelávať v nejakej špecializácii. Musí sa zamestnať v nemocnici a popri práci študovať ďalej, zvyčajne päť rokov. Až po zložení špecializačnej skúšky je z neho naozajstný lekár. Keď sa však po škole zamestná v nemocnici, aby tu absolvoval povinné „kolečko“ po oddeleniach, konečnú špecializáciu mu často vyberie nemocnica, a to podľa toho, aký špecialista jej práve chýba. Nemocnica nemá motiváciu platiť tri roky doktora, ktorý potom od nej odíde do súkromnej ambulancie. Ale tento problém nemá iba Slovensko, riešili ho už v mnohých štátoch (aj v Česku) a vyriešili – takzvaným rezidentským programom, ktorý platí štát. Štát tak môže motivovať lekárov, aby si vybrali špecializácie, ktoré v zdravotníctve chýbajú. Štát platí za jeho vzdelávanie nemocnici. Lekár sa potom musí zaviazať, že niekoľko rokov bude vykonávať prax v odbore, ktorého sa rezidentský program týkal. 

LO takýto program pre všeobecných lekárov bol u nás pokus v deväťdesiatych rokoch, ale trval iba dva roky. Až v roku 2013 ministerstvo pod vedením Zuzany Zvolenskej predstavilo nový rezidentský program. Peniaze na rozbeh sa našli v eurofondoch, potom v štátnom rozpočte. Minister Drucker program prevzal a vláda si dala podporu programu aj do svojho programového vyhlásenia.

Rozbehlo sa to v roku 2014. Pribudlo aj to, že medici-piataci musia týždeň praxovať v ambulancii všeobecného lekára. „Sú prekvapení, čo všetko sa v ambulancii deje,“ tvrdí doktorka Palúšková a dodáva, že medzi lekármi do 40 rokov je teraz záujem o rezidentský program. „Chcú byť všeobecnými lekármi, čo tu posledných 20 rokov nebolo a štát by sa mal postarať, aby to tak trvalo zostalo.“ 

„Dnes sa nezvádza boj len o to, aby sme mali v sieti viac všeobecných lekárov, ale aj o to, aby mali viac kompetencií.“

Špecializačný program pre všeobecných lekárov trvá tri roky. Na Slovenskej zdravotníckej univerzite ho má na starosti doktorka Katarína Gazdíková a aj ona potvrdzuje záujem absolventov medicíny o špecializáciu všeobecné lekárstvo. Teraz má škola v rezidentskom programe 111 študentov a na výberové konanie sa jej prihlásilo ďalších 54 záujemcov. Táto špecializácia má aj jednu výhodu – lekár ju získa za tri roky, kým ostatné špecializácie trvajú dlhšie. „Európska únia stanovuje pre túto špecializáciu minimum tri roky, ale ja si myslím, že by toto štúdium malo byť dlhšie. Rezidenti strávia v ambulancii všeobecného lekára pol roka, myslím si, že by tam mali byť dlhšie, lebo keď lekár urobí špecializačnú skúšku, ostane v ambulancii sám. Nemá sa už s kým poradiť,“ tvrdí doktorka Gazdíková a dodáva, že táto profesia je komplikovaná, lebo lekár musí vedieť o každom odbore niečo a musí vedieť posúdiť, či situáciu zvládne sám. Napriek tomu to podľa nej stále nie je spoločensky oceňované povolanie. „Sme pritom plnohodnotní špecialisti ako iní lekári.“

viac kompetencií

Dnes sa nezvádza boj len o to, aby sme mali v sieti viac všeobecných lekárov, ale aj o to, aby mali viac kompetencií, teda mohli riešiť niektoré diagnózy či vyšetrenia sami a neposielali pacienta hneď k špecialistovi. „To, čo potrebujeme najviac, je dostať reálnu medicínu späť do ambulancie všeobecného lekára. Chce to pacient, chce to aj systém, pretože všeobecný lekár je pre pacienta najdostupnejší a pre štát najlacnejší. Všeobecný lekár je platený kapitačnou platbou podľa veku pacienta a nezávisle od toho, či pacient príde do ambulancie tridsaťkrát za mesiac, alebo nepríde vôbec. Špecialisti sú platení podľa výkonu a ich práca je tak drahšia,“ vysvetľuje doktorka Palúšková. Od roku 2014 pribúdajú všeobecným lekárom nové kompetencie a dnes už môžu robiť predoperačné vyšetrenia, vyšetrenia ciev a skrytého krvácania v stolici, môžu riešiť vysoký tlak či cholesterol, hovorí sa o nových kompetenciách v diabetológii. Pripravuje sa zmena v predpisovaní liekov. 

Budova v Bátorových Kosihách nie je krásna, ale obyvatelia v nej nájdu fungujúcu ordináciu. V budúcnosti však už svojho lekára nebude mať každá dedina. Takú hustú sieť všeobecných lekárov už zrejme nikdy nebudeme mať, nie je to ani ekonomické.

BORIS NÉMETHBudova v Bátorových Kosihách nie je krásna, ale obyvatelia v nej nájdu fungujúcu ordináciu. V budúcnosti však už svojho lekára nebude mať každá dedina. Takú hustú sieť všeobecných lekárov už zrejme nikdy nebudeme mať, nie je to ani ekonomické.

Nové kompetencie však nie všetci lekári oceňujú a nemusia ich ani prijať. Keď majú napríklad 3 000 kapitovaných pacientov, dostanú dosť peňazí od poisťovne, a preto nestoja o ďalšiu prácu. Chýba im aj čas, potrebné vybavenie a neláka  ich vždy ani slabšia finančná motivácia. Napríklad pri predoperačných vyšetreniach, ktoré už môžu robiť, sa boja prebrať zodpovednosť pri komplikovaných pacientoch. Zavádzanie zmien naráža v ambulanciách aj na to, že tam často pracujú ľudia, ktorí majú do dôchodku pár rokov. Nechce sa im investovať do nových zariadení alebo chodiť na školenia. „Väčšina kolegov od päťdesiat vyššie už napríklad predoperačné vyšetrenia nechce robiť, a nemusia ich robiť. Ale trpezlivo im vysvetľujeme, že sa toho nemusia báť, že tam nie je veľký rozdiel oproti tomu, čo už robia. No je pravda, že na niektoré vyšetrenia treba nové prístroje a nie je ani jasné, či lekár bude zvládať takéto vyšetrenia, keď má napríklad 3 000 kapitovaných pacientov. Rozšírenejšie to bude až vtedy, keď sa doplní sieť o nových všeobecných lekárov, vďaka tomu bude mať lekár viac času na pacienta. A samozrejme, bude ochotný sa aj po skončení špecializácie ďalej vzdelávať,“ hovorí doktorka Gazdíková.

ako získať ambulanciu

Po absolvovaní rezidentského programu a zložení špecializačnej skúšky čaká mladého lekára ešte jedna ťažká skúška – získanie ambulancie. A nie je to vôbec ľahká či lacná záležitosť. „Je to u nás bežná prax, že keď všeobecný lekár odchádza do dôchodku, snaží sa svoju ambulanciu predať,“ hovorí Jana Ježíková, špičková expertka, ktorá v súčasnosti vedie zdravotnícky odbor Bratislavskej župy. „Bolo by to v poriadku, keby sa predávalo len zariadenie, prístroje, ale do ceny vstupuje aj počet ,kariet pacientov´. Predávajúci lekári ich berú ako svoj majetok. A tie sumy za ambulancie sú potom vysoké. Mladí lekári, ak nemajú dostatok voľných prostriedkov, sú nútení vziať si úver. Ale je správne, aby si mladý lekár bral hypotéku na ambulanciu v situácii, keď je záujem štátu pritiahnuť lekárov k tomuto typu špecializácie?“

„Chýba im aj čas, potrebné vybavenie a neláka  ich vždy ani slabšia finančná motivácia.“

Podľa Jany Ježíkovej je dnes pre mladého lekára problém začať na zelenej lúke, teda bez ambulancie: „Kým si nájde dostatok kapitovaných pacientov, môže mať prvé mesiace aj roky problém vôbec prežiť, a to najmä v menej osídlených oblastiach. Zdravotné poisťovne tento problém zatiaľ neriešia. Mohli by pritom motivovať lekárov zvýšenou kapitáciou, aby si zriaďovali ambulancie aj v obciach, kde nie je dosť obyvateľov.“ Oceňuje však, že samosprávy dnes urobia všetko možné, len aby dostali lekára do obce. Platia mu nájomné, telefóny, ponúkajú byt, dokonca zaplatia aj sestru. „Celý rezidentský program a rozširovanie kompetencií všeobecných lekárov sa môže minúť účinkom, ak si nezačneme uvedomovať a riešiť aj tento problém.“ Za jeho riešenie Jana Ježíková nepovažuje ponúkanie zvýhodnených bankových úverov mladým lekárom. 

Doktorka Palúšková realisticky konštatuje, že už sa nevráti situácia, keď v každej malej obci bol všeobecný lekár. „Nebude to tak, pretože jednoducho v malej obci lekár ako drobný podnikateľ neprežije a zdravotné poisťovne napriek opakovaným žiadostiam už roky odmietajú ponúknuť mechanizmy, aby tento trend zvrátili.“ Pre lekárov často nie je ani atraktívne žiť na vidieku, ale nemajú problém zriadiť si ambulanciu v obci s dostatkom pacientov. Napokon, aj doktorka Palúšková dochádza do ambulancie v Bátorových Kosihách z Nových Zámkov. 

Napokon, je jedno, kde lekár býva, dôležité je, aby sme v ambulancii našli lekára empatického, schopného, slušne zaplateného a s takými kompetenciami, ktoré nás zbavia nutnosti ísť s každou drobnosťou k špecialistom. Trošku sme sa za posledné tri roky k tejto vízii priblížili

Lekárka v kraji líšok

.anton Vydra .témy

Sme na mieste. Na domoch hľadáme nejakú tabuľku, aby sme vedeli, kde presne sídlia miestni lekári. Pani s nákupom nás nasmeruje napravo, za križovatkou. Budova je však naľavo a pred križovatkou. Bez tabuľky.

v Bátorových Kosihách ani náhodou neskapal pes. Tých je tu celkom dosť, voľne sa túlajú ulicami a občas vedia narobiť starosti podobne ako líšky, ktorých po okolí žije neúrekom.

Dnes v tejto obci žije niečo vyše tritisíc obyvateľov, väčšina maďarskej národnosti. Komunisti krátko po prevrate 1948 premenovali dedinu na Vojnice, no obec sa v roku 1993 vrátila k pôvodnému názvu. Komunisti tu takisto vybudovali jedno z najväčších a najúspešnejších JRD v Československu. Dnes tu vidieť len zdevastované družstevné budovy. Najväčším zamestnávateľom je výrobňa papierových vrecúšok. V obci vidno vkusne, niekedy priam nadštandardne zariadené vily, no takisto chudobné domy s typickými gánkami. 

chorí aj nebožtíci

Budova, kde sídli miestna ambulancia, nevyzerá vábne. Časť oplotenia okolo budovy chýba, za tým, čo ostal, vytŕča palina. V Bátorových Kosihách pôsobí Monika Palušková, ktorá stojí na čele Spoločnosti všeobecných lekárov Slovenska a je zároveň hlavnou odborníčkou Ministerstva zdravotníctva. Ako sa do tohto izolovaného kúska sveta dostala? „Je to už sedemnásť rokov,“ začne, „predtým som pracovala v nemocnici v Nových Zámkoch, no práca tam bola veľmi jednotvárna. Potrebovala som zmenu. V Kosihách práve hľadali lekára, pretože ten, ktorý tu bol, musel zo zdravotných dôvodov odísť. Bol tu ešte jeden lekár, ktorý denne vyšetroval sto pacientov, a pri takom počte sa už nedá robiť medicína. Nikto iný sem nechcel ísť.“ 

„Budova, kde sídli miestna ambulancia, nevyzerá vábne. Časť oplotenia okolo budovy chýba, za tým, čo ostal, vytŕča palina“

Keď sa sem doktorka Palúšková prišla prvý raz pozrieť, čakal ju bezútešný pohľad. V ambulancii nebol nábytok, počítače, stoličky ani stôl. Nebola tu posteľ, na ktorej by sa dali ošetriť chorí. Na parapetnej doske bol len telefón, ktorého slúchadlo držala zúfalá zdravotná sestra a postojačky vybavovala telefonáty. Pod oknom ležali na zemi nahádzané zdravotné karty: chorých aj nebožtíkov. Chýbala čakáreň aj lavičky, pacienti posedávali na schodoch. „Stála som tam ako obarená. No keď som videla tých pacientov, ktorí nevedeli, čo majú robiť, povedala som si, že aspoň na chvíľu tu ostanem. A je z toho sedemnásť rokov.“

špecialisti na JRD

Najbližšie mestá, Nové Zámky alebo južnejšie Komárno, sú odtiaľ vzdialené asi tridsať kilometrov. Autobusy odtiaľto premávajú iba štyrikrát za deň. Choroby a úrazy sem však chodia rovnako často ako všade inde.V minulosti mala pani Palušková ordinačné hodiny až do večerných hodín, pretože čakala na príchod posledného autobusu, ktorým sa vracali ľudia z práce, aby im aspoň vypísala lieky. Lenže v tom čase už bola tunajšia lekáreň zatvorená. A tak poobedné ordinačné hodiny zrušila. Poobede navštevuje ležiacich pacientov alebo vybavuje byrokratické povinnosti, ktorými sú všeobecní lekári zavalení. 

V Bátorových Kosihách sa podarila unikátna vec. Pacienti potrebujú často aj vyšetrenie u špecialistov, ale nie je ľahké posielať ich spojmi do najbližších nemocníc. Preto sa pani Paluškovej podarilo presvedčiť niekoľkých špecialistov, aby dochádzali oni za pacientmi. V bývalej budove JRD Vojnice zriadili ambulanciu, kde sa strieda imunológ, diabetológ, neurológ a rehabilitačný lekár.

Okrem toho si doktorka Palušková vybavila ambulanciu prístrojmi, ktoré neraz nenájdete ani v mestách: CRP, EKG, prístroj na meranie členkovo-ramenného indexu. V Bátorových Kosihách sa pomaličky zdravotná starostlivosť integruje. „Nastal čas,“ hovorí lekárka, „rozhodli sme sa opustiť tieto nedôstojné družstevnícke objekty a postaviť si novú budovu, nie síce nemocnicu, ale zdravotnícke centrum. A budeme tam všetci spolu: všeobecní lekári, špecialisti, lekáreň.“

Doktorka Monika Palušková ordinuje v Bátorových Kosihách, no okrem toho je aj hlavnou odborníčkou Ministerstva zdravotníctva pre všeobecné lekárstvo. Chce do ambulancií všeobecných lekárov vrátiť reálnu medicínu.

Boris NémethDoktorka Monika Palušková ordinuje v Bátorových Kosihách, no okrem toho je aj hlavnou odborníčkou Ministerstva zdravotníctva pre všeobecné lekárstvo. Chce do ambulancií všeobecných lekárov vrátiť reálnu medicínu.

ja len…

Dedinský lekár funguje trochu inak. Aj obyvatelia vidieka síce majú internet a vyhľadajú si na ňom svojich dvadsať diagnóz, ale za lekárom často prídu iba preto, aby ich všetky poprel. A preventívne prehliadky sú tu vnímané často ako zbytočnosť. Keď sa doktorka Palušková rozhodla volať si na preventívky svojich pacientov, narazila na odpor. Predsa sa cítia zdraví, prečo by mali chodiť k lekárovi? Ľudia sú tu navyknutí ísť k lekárovi len vtedy, keď už čosi nie je v poriadku. Alebo si prídu len po podpis na potvrdenie do práce. Týchto pacientov volá doktorka Palušková ‚jalenkovia‘: lebo  ja len pečiatku, ja len podpis, ja len potvrdenie.

„Stretnete sa tu s prípadmi, ktoré sa len tak nevidia.“

„Stalo sa, že k nám prišiel na bicykli chlap, ktorý sa postavil do dverí s tým, že ho už druhý deň bolí chrbát. Nech mu dáme len nejakú injekciu proti bolesti. Spozornela som: ak si už prišiel až sem, tak si si nevedel dať rady doma. Pozvala som ho dnu, ale ani za svet nechcel vstúpiť. Naveľa, naveľa vošiel, a len neochotne si vyzliekol košeľu, aby sme mu spravili EKG,“ rozpráva pani Palušková. O chvíľu skolaboval. Oživili ho, zavolali vrtuľník, no vo fujavici ho nemohli vyslať. Poslali teda sanitku, v nej dostal muž druhý infarkt. Nakoniec sa ho podarilo len tak-tak zachrániť. Preventívne prehliadky odvtedy tento muž neodmieta. Infarkty, poruchy srdcového rytmu, rakovina hrubého čreva, úrazy cirkulárkou, zlomeniny po pádoch z rebríkov a striech, popáleniny, pohryznutia túlavými psami a besnými líškami – to sú najčastejšie prípady, s ktorými sa stretáva miestny lekár. Psy a líšky si vyžiadali zapojiť do lekárskej starostlivosti dokonca aj veterinára.

„Stretnete sa tu s prípadmi, ktoré sa len tak nevidia. Ako ten chlapík, ktorého bohvieaké šialenstvo priviedlo na nápad zapáliť staré pneumatiky u seba na dvore. A keď zafúkal vietor, tak ho pokryli lietajúce kusy horiacej gumy. Nielenže mu spôsobili rozsiahle popáleniny, ony sa mu doslova prilepili na telo. Ten pohľad by ste nechceli zažiť.“

Keď odchádzame z Bátorových Kosíh, v spätnom zrkadle sa ešte raz dívame na tiahlu dedinu akoby vystrihnutú z filmu Vesničko má středisková. Tých podobností je tu viac než dosť.

Záujem o pacienta nezahráte

.marína Gálisová .témy

MUDr. Karol Mika nedávno oslávil 90 rokov a stále pracuje naplno. Vo svojej ambulancii praktického lekára pre dospelých vyšetruje ľudí, ktorí majú možno polovicu z jeho veku – a polovicu z jeho energie. Hovorí, že ak lekárovi na pacientoch záleží, tí sa mu odmenia dôverou.

MUDr. Karol Mika pracuje ako všeobecný lekár v Banskej Bystrici.

Marína GálisováMUDr. Karol Mika pracuje ako všeobecný lekár v Banskej Bystrici.

pán doktor, vy dlhé roky pôsobíte ako všeobecný lekár. Ako vnímate postavenie všeobecného lekára?

Zmenilo sa úžasne, samozrejme. Mnohé veci sa zmenili k lepšiemu, mnohé veci stagnujú a mnohé veci by sa dali vylepšiť. Stále je dôležité najmä to, aké má lekár vedomosti. A vedomosti závisia od toho, či lekár študuje, alebo neštuduje. Neprestajne totiž pribúdajú nové informácie v medicíne a nie je to jedno, čo sme vedeli doteraz a čo sa dozvedáme nové. Všetko sa zistiť nedá, pretože informácií je toľko, že keby sme čítali všetku medicínsku novotu, ktorá sa každodenne vyskytne, tak by nám na to dvadsaťštyri hodín nestačilo. Keby sme čítali len rešerše a súhrny celého výskumu, aj tak by nám pracovný čas osem hodín nestačil na denný prísun nových poznatkov v medicíne. Musíme však predsa len to hlavné vyhmatnúť a snažiť sa držať krok s medicínou.

ako sa vám pracovalo v minulosti a ako dnes?

Ja som v minulosti mal obvod, v ktorom mi stále pridávali pacientov, až napokon sa zistilo, že mám najväčší obvod v Československej republike. Dohromady to bolo, myslím, okolo 16 800 ľudí. Na jedného lekára! Myslím, že to už nemajú ani v Ugande. Ale namiesto toho, aby mi poďakovali, že to robím, tak ma každý mesiac volali na komisiu, že mám najvyššie náklady na liečivá. Darmo som im opakoval, pozrite si, koľko mám pacientov, koľko ich mám na lekársku hodinu! Odpovedali: „Nás to nezaujíma, súdruhovia na ministerstve vedia, prečo vydali takúto vyhlášku, nemáš to v súlade s vyhláškou a prekračuješ limit.“

nepočítali to na pacienta?

Vôbec to nepočítali na lekársku hodinu, na ktorú som mal mať troch, štyroch pacientov. Ja som mal pacientov šestnásť a robil som do večera. Ich to nezaujímalo. Napokon ma to už dojalo, tak som povedal: „Závidím každému lekárovi, aj tomu, ktorý je v tom podľa vás prekliatom kapitalizme, ktorý nemusí pozerať na pacienta cez tie vaše prekliate peniaze.“ No a od tých čias ma tá sedemčlenná komisia prestala volať. Lebo to bolo rúhavé ešte aj počúvať, nie ešte aby hlásili vyššie, čo som im povedal.

„Mnohé veci sa zmenili k lepšiemu, mnohé veci stagnujú a mnohé veci by sa dali vylepšiť.“

a aké je pre všeobecného lekára dnes?

Dnes je slobodná voľba lekára, to je do určitej miery výhoda, že predsa len  pacient má možnosť si vybrať. Lekár síce nemusí prijať každého, lebo tiež niektorý pacient má vyššie požiadavky ako povinnosti a jedna z tých povinností je poslúchať lekára pri liečbe a nerobiť si podľa svojho, lebo lekár nemôže pomôcť pacientovi, keď pacient nespolupracuje. To sa nedá.

privítali by ste väčšie právomoci pre všeobecného lekára? Napríklad, čo sa týka povinnosti posielať pacientov k špecialistom?

Závisí to od toho, čo sa rozumie pod väčšími právomocami. Tak ako niektorí väčšie právomoci chápu, to by sme sa vrátili o sto rokov dozadu. Dnes už totiž medicínskych polyhistorov niet, niet lekárov, ktorí by mali celú medicínu v malíčku. To sa jednoducho nedá do nášho mozgového „počítača“ zmestiť. A preto sme odkázaní na špecializáciu. Ale stále tu musí byť niekto, kto pacienta zhodnocuje, napríklad my všeobecní lekári, a všeobecný lekár musí vidieť pacienta celého. Ale že by sme my robili napríklad diabetológiu, to by sme pomaly prišli k tomu, že máme aj slepé črevá vyberať na ambulancii. To by nešlo o zvýšenie právomocí, ale o fušovanie do vecí, v ktorých ja nebudem nikdy kompetentný, pretože som to nerobil, aj keď som slepé črevá vyberal a na chirurgii som tiež bol, tým si každý lekár musí prejsť. Lenže človek v tom musí mať rutinu a prax. Takže tie zvýšené kompetencie by pre lekára znamenali zvýšenú prácu, aj neúmerne. A tiež to, že by v odboroch, ktoré neovláda až tak,  odborníka nezastúpil. Aj v diabetológii sú stále nové veci, nové lieky, my sme s nimi síce oboznámení, ale nemáme v tom prax. Aby som ja svojich 40 pacientov s diabetom neposielal ďalej, tak by som im možno aj ublížil.

takže podľa vás je systém v zásade v poriadku?

Bol by. Ale tie kompetencie by sme mali mať lepšie napríklad v preskripcii, predpisovaní liekov. Bolo by potrebné zrušiť preskripčné obmedzenia. Neviem, či niekde na svete je to ešte stanovené tak ako u nás na Slovensku. Je to až primitivizmus, lebo lekár, ktorý má diplom a ktorý je schopný pracovať, robiť tú medicínu, prečo zrazu pri drobnostiach musí posielať pacienta za kolegom? Máme istý liek, nebudem ho menovať, aby sme nerobili reklamu, ktorý pôsobí veľmi dobre pri pečeňových ochoreniach. Je to vlastne jediný, ináč rastlinný liek. A my všeobecní lekári ho nemôžeme predpísať pacientovi s chorou pečeňou.

ako potom postupujete?

Musíme kvôli predpísaniu toho lieku žiadať o potvrdenie gastroenterológa alebo internistu. A internista sa zase vyhovára, že ho poisťovňa obmedzuje, že na to nemôže dávať potvrdenia, tak som nútený pacientovi povedať: „Kúpte si ten liek, vykašleme sa na to, napíšeme, že hradí pacient, predsa váš život je viac ako táto byrokratická šikanácia.“ Keďže je to vec poisťovne, nemá mi kto čo vyčítať. A ja môžem pokojne spávať, že som ponúkol pacientovi všetko, čo potrebuje. Lebo tento liek napríklad zamedzuje stvrdnutiu pečene, aj pri tom obyčajnom stučnení pečene, čo mnohí ľudia majú, pôsobí priaznivo. A my sme držaní takýmto nezmyselným predpisom. Tá posadnutosť byrokraciou, to zostalo ešte zo socializmu. A viete, keď sa hlúposť zacvičí, ťažko sa odučí.

pán doktor, skúsme sa pozrieť pre zmenu na pacientov. Máte pocit, že dnešní pacienti sú voči lekárom nedôverčiví?

Mám ten pocit, ale nedôvera má svoju príčinu. Poviem príklad. Krátko po páde komunizmu ma požiadal predseda lekárskej spoločnosti, aby som na jednej celoštátnej konferencii, ktorá bola v Banskej Bystrici, povedal kolegom niečo o tom, ako v nových podmienkach máme fungovať. Tak ja som dal prednáške názov Úspešný lekár, taký ťahák, no a bola plná sála. Hovoril som okrem iného, že potrebujeme byť voči pacientom empatickí. Kolegovia, zamyslime sa, ako by nám to padlo, keby sme prišli k lekárovi a on by namiesto na nás pozeral do počítača a na nás ani len okom nemihol a potom nám dal liek, hoci ani poriadne nevedel, kto to pri ňom sedí. Po skončení sa dohrnulo za mnou ku pódiu viac kolegýň aj kolegov a každý jeden mi povedal – však si to s tým počítačom myslel mňa? A ja na to, ak to ty robíš, tak som myslel teba, ak to nerobíš, tak nie.

„Keď pacient lekárovi dôveruje, je to úžasná vec, až taká, že mu zaberá aj takzvané placebo.“

prednáška teda zabrala?

Tak  nejako. Ale takýchto chýb robíme my lekári viac. Viete, naše neverbálne prejavy, mimika, pohľad, pohyby, tie sú také zrozumiteľné pre pacienta, že pacient vie, či oňho máme, alebo nemáme záujem. To sa ani nedá zahrať. A keby sme to aj zahrať skúsili, asi by to bola úžasná drina. A keď pacient vie, že lekár oňho nestojí, že naňho kašle, tak potom zase pacient kašle na to, čo mu lekár povie a predpíše. A ten liek, ktorý je šitý na jeho chorobu, ani nevezme.

kľúčová je teda dôvera pacienta voči lekárovi?

Jednoznačne. Viete, keď pacient lekárovi dôveruje, je to úžasná vec, až taká, že mu zaberá aj takzvané placebo. Mal som jedného pacienta, ktorý trpel migrenóznymi bolesťami hlavy a mal k tomu aj zažívacie ťažkosti. Zlé trávenie a zlé vylučovanie enzýmov. Tak som mu predpísal enzýmy a aj niečo proti bolestiam hlavy. A pacient prišiel onedlho za mnou: „Pán doktor, vy ste úžasný, ja som tú tabletku ešte len do úst vzal, a už mi prešla tá bolesť hlavy!“ Hneď som vedel, že toto ten liek nemohol spraviť, pretože keď je ešte len v ústach, tak nie je v krvi. Navyše potom pacient povedal: „Pán doktor, z tých dvoch liekov, čo ste mi predpísali, som v lekárni dostal iba jeden.“ Pýtam sa, ktorý liek teda užil. „No tento.“ A bol to enzým, ktorý dostal na zlé trávenie. Nuž, ale jemu tá tabletka na trávenie zabrala na hlavu. Jasný príklad placebo efektu, pretože to na hlavu nemá čo zaberať.  Bola to vyslovene otázka viery toho pacienta. Áno, také stavy ako migréna sa dajú riešiť aj autosugesciou. Žiaľ, s placebo efektom nemožno počítať ako s liečebným postupom, lebo u niekoho sa vyskytne, u iného nie. Ale tým chcem povedať toľko, že keď vám pacient dôveruje, tak mu aj liek proti žalúdočným a črevným ťažkostiam zaberie na migrénu.

takže to, že pacienti dnes nedôverujú lekárom, je aj chyba lekárov?

Veľmi často je to tak.

príkladom takej nedôvery voči medicíne sú napríklad rodičia, ktorí nechcú dať deti očkovať…

Je to paradox, pritom milióny ľudí sa zachránilo práve vďaka očkovaniu. Mimochodom, za celej svojej dlhej praxe som ani nemal nejakú vážnu príhodu u pacienta, ktorá by súvisela s očkovaním. A to sme kedysi očkovali kiahne živou vakcínou. Lenže keby bol človek pravé kiahne dostal, tak na ne bola úmrtnosť niekedy taká, že z troch chorých zomreli dvaja. A ten tretí, ktorý prežil, neraz oslepol. Napríklad Ľudmila Podjavorinská prekonala kiahne ako dieťa a jedno oko mala slepé, to sa o nej väčšinou nevie.

„Na internete aj profesionál nájde nezmyselné informácie, ale aspoň vie, že sú nezmyselné. Laik to nemá ako odfiltrovať.“

a čo iné choroby, ktoré dnes už vďaka očkovaniu prakticky vymizli?

Ja som zažil, ešte za mojich detských čias, že keď prebehla epidémia diftérie, čiže záškrtu, tak z triedy ostala polovica žiakov. A teraz niekto príde a povie, že na očkovanie ľudia zomierajú! To nie je pravda, história to stokrát dokázala, stačí poznať fakty. Ja naozaj nevyzdvihujem štatistiku nadovšetko, ale tu nám štatistika jednoznačne svedčí, že očkovanie zachraňuje životy. Tam nemáme čo špekulovať a nemáme čo objavovať Ameriku. Alebo tetanus. To je nesmierne ťažká smrť, pri plnom vedomí človek zomrie na dýchacie kŕče. Keby niekto videl, ako ťažko takí ľudia zomierajú, tak povie, radšej milión „zbytočne“ zaočkovaných, než jedna takáto smrť.

čo si teda myslíte o rodičoch, ktorí nechcú dať očkovať vlastné deti?

Ja si neviem predstaviť tú matku, ktorá sa podpísala detskému lekárovi, že si nedá očkovať deti. A žeby nedajbože jedno z tých detí zomrelo na tú chorobu! Ja si neviem predstaviť, čo by tá matka robila, keby zistila, že ho vlastne takto zabila. Dnes sa mi našťastie aj dospelí ľudia chodia dať zaočkovať proti osýpkam a povedia, že keď bolo očkovanie, kedysi práve nebol v škole.

je málo lekárov, ktorí sú proti očkovaniu, ale nájdu sa. Čo súdite o nich?

Tam by som pri všetkej úcte ku kolegom dal preskúšať ich medicínske vedomosti. Lebo keď lekár z imunológie nevie ani toľko, že vakcína zachraňuje životy, tak čo vlastne vie? Čo chce v tejto profesii?

pacienti dnes majú možnosť pátrať na internete. Ako na nich toto množstvo informácií pôsobí?

Viete, na internete sa dozviete toľko nezmyslov, že až. Keď som hľadal pramene pri mojej práci, tak som si povedal, idem to hľadať. Po prvé, človek sa tam stratí. Žiada jedno, dostane päťdesiat odpovedí. Čítal som si článok k odbornej téme, ktorú som potreboval, a zrazu si hovorím, veď toto je nezmysel, ako to môže niekto napísať? Viete, na internete aj profesionál nájde nezmyselné informácie, ale aspoň vie, že sú nezmyselné. Laik to nemá ako odfiltrovať.

MUDr. Karol Mika

Narodil sa v roku 1927 v Starých Horách, vyštudoval medicínu v Bratislave a stále pracuje ako všeobecný lekár v Banskej Bystrici. Venuje sa skúmaniu rastlinných účinných látok, o liečivých rastlinách vydal niekoľko kníh. Fytoterapiu aj prednášal. Ako veriaci človek však nemohol počas normalizácie vyučovať. Venoval sa aj literárnej činnosti, písal poviedky, rozhlasové hry a básne.

Violent Crime Has Dropped In Border States With Legal Cannabis: Study

https://www.forbes.com/sites/janetwburns/2018/01/16/violent-crime-has-fallen-in-border-states-with-legal-cannabis-study/#7273ca9559eb

Po legalizácii marihuany v amerických štátoch susediacich s Mexikom v nich klesli krádeže o 19%, vraždy o 10% a vraždy spojené s drogami o 41%.
A new study suggests that legalized cannabis may be reducing violence in states that border Mexico, where U.S.-bound drug traffic has caused countless deaths and raised trillions for cartels.

Custom ROM on Samsung Galaxy S5 Mini

Samsung Galaxy S5 mini SM-G800F is 4×1,4GHz 1,5gb 16gb 8mpx 4,5″ A4

I don’t like that official Android is bugging me with its pre-installed apps which can’t be removed, and also official Android 4 which is upgradable to Android 5.1.1 is not enough, I wanted to try Android 8.

Which Custom-ROM I got: ROM 8.0 – [ROM][G800F/M/Y][8.0.0_r32][ALPHA][UNOFFICIAL] AospExtended ROM V5.0 [29-11-2017] By spookcity138
8.x Oreo ROM Kernel: Linux 3.4.x Based On: AOSP Last Updated 2017-11-29
https://forum.xda-developers.com/galaxy-s5-mini/development/rom-aospextended-rom-v5-0-t3696001/

How well did it install:
To my 99% happines, and I believe I can get it to 100% and won’t return to original Samsung Android.

Failing:
– video – after recording video app crashes, and does not store video.
– photos – camera is sometimes frozen when started
– playing video .avi file – player closes right away
– maps.me does not draw map at all, it is all black

I think it may be something with video codecs, or camera app? I can replace those.

Works well:
– all hardware items – wifi, mobile internet, fingerprint (does not unlock very well for me), adaptive light, internal and SD storage
– calls, loudspeaker, sms
– gapps (play shop, installing apps, gmail, calendar)
– photos, copying to PC
– alarm clock
– GPS, navigation (OsmAnd)
– browser (stock via), youtube videos
– WhatsApp, Facebook Messenger, Skype calls,
– Notifications while phone is not waken up, slack, trello

I can’t find:
– how to remove google bar from bottom part of screen (but I will find out)
– how to view my contacts from SIM card, I see only google contacts; I could import them via some random „SIM contacts“ app.

Not tested yet:
– car bt handsfree calls
– taking pictures with gps marks

Some feature description: https://www.getdroidtips.com/lineage-os-15-galaxy-s5-mini/

Steps performed:
I found that all installation (and unblocking, flashing) how-to’s are too complicated, long, too full of words and all referencing to each other to do ‚some part of process‘, so I want to sum up what I did, and how I did it:
– Odin3 v3.12.3 (google, download, install on windows machine)
– SAMSUNG_USB_Driver_for_Mobile_Phones_1.5.27.0 (google, download, had troubles, not working on Win 7 or Win 10, had to go by ideas in https://forums.androidcentral.com/samsung-galaxy-s4-rooting-roms-hacks/311704-18-07-2013-latest-samsung-usb-driver-mobile-phones-1-5-27-0-drivers-win-8-7-xp.html )
– phone into upload mode by ‚volume down + power + menu‘ buttons, plug in with usb cable, Odin should show ‚device added‘
– https://twrp.me/samsung/samsunggalaxys5miniexynos.html and installing twrp-3.2.1-0-kminilte.img.tar via Odin’s ‚BL‘ or ‚AP‘ button (I did both)
– phone into TWRP mode with ‚volume up + power + menu‘
– wipe (factory reset)
– while in TWRP when connecting with USB cable it has MPT showing android disks, copy all images I want to install from PC to internal memory (that is custom-rom and gapps package)
– beforehand I broke my kernel, so I replaced it by
= run TWRP (see above)
=  samsung_sm-g800f_kminiltexx_mmb29k.g800fxxu1cql_boot_recovery.zip (google, download)
= unzip and copy with usb cable to device
= TWRP use button install image ‚boot‘ and select boot; ‚recovery‘ and select recovery; reboot
= now my TWRP is gone
= again Odin, AP upload of TWRP
– TWRP, install, select image AospExtended-v5.0-kminilte-20171129-1357-ALPHA.zip Odin
– reboot (later I found that this was mistake), done, magic! I can see AEX logo, new system is starting, works!
– TWRP, open_gapps-arm-8.0-micro-20180128.zip

Issue with google services – „Google Play services has stopped“. All the time. Probably because I rebooted and did not install gapps right away as it was suggested. So here we go again according official how-to:
1) Factory Reset (or manually wipe (format) Data partition – Internal Storage wipe is NOT necessary)
2) Manually wipe (format) your System partition
3) Flash your ROM
4) Flash GApps package
5) Wipe the Dalvik & cache
6) Reboot
(according https://github.com/opengapps/opengapps/wiki/FAQ ‚Clean‘ install)

And now it works – Android 8.0.0;AospExtended-v5.0-ALPHA;Kernel 3.4.113+

 

 

=== Changed image on 2018-02-14 ===
Unofficial LineageOS ROMs for the Samsung Galaxy S5 Mini (G800F) https://aykevl.nl/android
2017-10-22 02:33 LineageOS 14.1 => https://aykevl.nl/android/roms/lineage-14.1-20171022-UNOFFICIAL-kminilte.zip

1) copied zip on phone
2) downloaded correct gaps package for 7.1 android (pico)
3) went according install instructions:
3.1) Reboot into recovery mode (Press Volume-Up + Home + Power button)
3.2) Wipe Dalvik Cache, Cache, System and Data (inside Wipe -> Advanced Wipe).
3.3) Install the zip-package
3.4) Install the GApps zip-package
4) reboot, works! First boot takes longer.

Tested OK:
– calls, loudspeaker
– sms
– photos, with gps marks, videos, replaying, copying to PC
– alarm clock
– gapps
– google play shop, installing app
– maps.me, navigation
– google calendar
– chrome, youtube videos
– whats.app, skype calls, notifications while phone is not waken up, trello

Not tested:
– car bt handsfree calls
– mail
– slack
– messenger with sending photos
– mobile data
– bluetooth

Compared to previous image:
– gps, camera, recording video works well
– battery lasts more
– no errors

Cesty a komunikacia s uradnikmi

https://kyberia.sk/id/8448002/

odporucam pripomienkovac na komunikaciu z uradnikmi.

stavebne konanie mozes sledovat tu http://konania.sk/ ale nefunguje to na 100 percent(je to v procese)
EIA konanie mozes sledovat tu https://eia.cyklokoalicia.sk
infoziadosti vies podavat cez www.chcemvediet.sk
tu je mapa ciest a kto ich ma na starosti https://ismcs.cdb.sk/portal/mapviewer/?viewid=CestnaSiet&extent=209944,5339888,210960,5340308 do leta by to malo byt naplnene udajmi ale uvidime ako si urady plnia povinnosti

Vydrica 2018 tazba

https://kyberia.sk/id/8448044/

zeby prva blokada tazby na uzemi hlavneho mesta? Naimpregnoval som si boty..
https://www.bratislavskenoviny.sk/zivot-v-meste/48136-foto-bratislavcania-sa-buria-proti-masivnej-tazbe-dreva-v-rekreacnych-lesoch

e: dnes sa Lesy SR rozhodli, ze tazit pri Vydrici v roku 2018 nebudu. Este vcera vydali tlacovu spravu ze budu. Magic.

Special credits to:
* Ludom, ktori tam nabehli a zmazali lesnicke znacenie na stinanie stromov (vydeli sme tam vsetky formy – niektore prestriekali sprejom, boli tam rozne farby. Niektore zmazali, zoskrabali, prekryli blatom ci snehom, naozaj vsetych amaterske techniky sabotaze 😀
* LZ VLK za sudne tahanice a vsetky tie pravne veci a podporu.
* Vsetkym co chodili na rokovania s Lesmi, tlacili, pisali, riesili
* Komunalnym papalasom ze ukazali ze vedia stat na strane ludi.

Mame rok, mali by sme ho vyuzit. A na Lesy SR treba tlacit stale, lebo podobne hrubo to riesia na mnoho miestach v nasom meste.

Domáci poriadok nevestinca z roku 1880 – Mišo Šesták (blog.sme.sk)

https://misosestak.blog.sme.sk/c/463999/domaci-poriadok-nevestinca-z-roku-1880.html?ref=viacbloger

Domáci poriadok: Správanie majiteľa nevestinca

1. Majiteľ nevestinca musí prijatú prostitútku behom 24 hodín prihlásiť a odovzdať jej preukaz s prihláškou na policajný kapitanát.
2. Majiteľ nevestinca nemôže do domu prijať viac ako štyri prostitútky. Má zaistiť a poskytnúť im poctivý, zdravý byt a osobitnú miestnosť na odpočívanie.
3. Zárobky v dome môžu dostať len prostitútky prihlásené na policajnom kapitanáte, iným ženám nemôže poskytnúť ubytovanie.
4. Majiteľ nevestinca nemôže prinútiť prostitútku proti jej vôli pre službu nápadne škaredým, krpatým alebo opitým. Prostitútky pred nimi musí chrániť.
5. Povinný je v dome udržiavať ticho, aby nevyrušovali susedov hlasnou hudbou a zábavou.
6. Majiteľ musí zamedziť pobytu podozrivých osôb v nevestinci.
7. Okná z nevestinca smerom do ulice musia mať záclony. Prostitútky sa nemôžu ukazovať v oknách, priestupky bude trestať policajný úrad.
ilustračný obrázokilustračný obrázok
8. Majiteľ nevestinca prísne dbá, aby nevestinec nenavštevovali mladíci a študenti. Keď sa sem dostavia, musí ich vykázať.
9. Čeľadníčky v dome nemôžu zarábať svojim telom.
10. Majiteľ nevestinca nemôže zadržiavať nehnuteľnosti prostitútky, najviac 10 forintov dlžoby.
11. Majiteľ nevestinca musí pod ťarchou potrestania povoliť odchod prostitútky z nevestinca a to ohlásiť policajnému úradu.
12. Majiteľ musí pre prostitútky zaistiť ubytovanie, stravovanie, kúrenie, svietenie, lekárske prehliadky, pranie bielizne – za to môže mesačne prijať najviac 40 forintov.
13. Zárobky dostávajú prostitútky každý týždeň.
14. V prípade, že príjem prostitútky nedosiahne výšku nákladov za jej poskytnuté služby, nemôže od nich pýtať peniaze navyše.
15. Majiteľ nevestinca je povinný každú stredu a sobotu zaistiť lekársku prehliadku prostitútok. Za každú lekársku prehliadky platí lekárovi 50 kr.
16. Počas menštruácie a deň potom nesmie prostitútka vykonávať činnosť a musí jej umožniť okúpanie.
17. Pre návštevníkov musí byť na každej izbe glycerín, čistý olej, mydlo, vlažná a teplá voda.
18. Majiteľ nevestinca je povinný mať v dome niekoľko umývadiel, vaní a sprchy. Sediace vane používať každý deň, vaňu aspoň dvakrát mesačne.
19. Pri chorobe prostitútky musí mať pre ňu majiteľ osobitnú miestnosť.
20. Majiteľ nevestinca musí evidovať zárobky prostitútok a pri príchode prostitútky zaplatiť 1 forint u policajného kapitána
21. Porušenie hociktorého domáceho poriadku nevestinca bude majiteľ potrestaný finančnou pokutou od 5 do 50 forintov. Pri opakovaní priestupku dvojnásobnú finančnú pokutu, prípadne stratu možnosti podnikania.
V Lučenci, 5. mája 1880.

Bude zdravotníctvo iba pre bohatých? | Názory | .týždeň – iný pohľad na spoločnosť

https://www.tyzden.sk/nazory/44676/bude-zdravotnictvo-iba-pre-bohatych/

Bude zdravotníctvo iba pre bohatých?
.marcel Klimek .názory .autor je makroekonóm a podpredseda Dozornej rady Všeobecnej zdravotnej poisťovne.

V tieni Ficovej hrozby, že dá hlasovať o dôvere vláde, sa minulý týždeň udialo aj čosi iné: zásadná zmena systému zdravotného poistenia zo solidárneho na komerčný americký model.

z medzinárodných porovnaní je pritom známe, že komerčný model je oproti solidárnemu neefektívny – prosperujú z neho iba vybrané skupiny poskytovateľov, kým pacienti na ňom strácajú: solventnejší drahšou starostlivosťou, chudobnejší dokonca nedostupnosťou zdravotníctva ako takého. Výsledkom amerického komerčného modelu je pri násobne vyšších platbách nižší vek dožitia a vyššia odvrátiteľná úmrtnosť ako tam, kde funguje solidárny model. Aké sú „piliere” zmeny?

Znížia sa platby štátu za jeho poistencov: Ústava SR sa v článku 40 hlási k solidárnemu systému, teda každému občanovi na základe zdravotného poistenia priznáva právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. A aká je realita? Štát dlhodobo platí za svojich poistencov menej, ako platia pracujúci občania (4,4 percenta oproti 14 percentám). Tento fakt – spolu s neschopnými manažmentmi – vedie k opakovaným dlhom systému. Dnešné časy hospodárskeho rastu by boli dobrou príležitosťou dofinancovať tento deficit zvýšením platieb štátu aspoň na tretinu platieb pracujúcich (4,7 percenta). Štát však postupuje presne naopak a svoje financovanie znižuje o 16 percent (zo 4,4 na 3,7 percenta), teda o takmer štvrť miliardy eur! Samozrejme, pracujúcim poistencom štát nepriznáva možnosť znížiť svoje odvody o 16 percent, takže títo poistenci budú mať horšiu a drahšiu zdravotnú starostlivosť. Vláda tak odmietla plniť svoju ústavnú a zákonnú povinnosť riadiť a financovať zdravotníctvo tak, aby občanom naplnila ich ústavné právo. Prirodzene, štvrť miliardy eur bude v systéme chýbať a podľa vládnej koalície má byť nahradená dvoma zdrojmi. Prvým bude už známe zrušenie odvodovej odpočítateľnej položky, na ktoré doplatia najslabší nízkopríjmoví pracujúci. Druhým zdrojom bude zmena solidárneho zdravotníctva na komerčné, čo znamená masívne zavedenie poplatkov, ktoré je zároveň druhým pilierom zmeny systému.

Náhrada platieb štátu novými platbami od občanov: Bez akejkoľvek verejnej diskusie sa zavádza zásadná legislatívna zmena, ktorá otvára bránu k spoplatneniu takmer tretiny ambulantnej starostlivosti. Pre predstavu: 30 percent ambulantnej starostlivosti znamená vo finančnom vyjadrení približne 500 miliónov eur. Samozrejme, nebude to hneď a nebude sa to týkať každého. Mnohí si to však nebudú môcť dovoliť.

Už dnes sú súkromné platby v zdravotníctve v SR o pätinu vyššie, ako je priemer EÚ. Odborníci pritom poukazujú na to, že poplatky síce znižujú počet návštev u lekára i spotrebu liekov, čo sa javí na prvý pohľad ako pozitívum. Ale toto znižovanie návštev či spotreby liekov po zavedení poplatkov sa nedeje preto, že by daný pacient nepotreboval lekára či liek, ale v rozhodujúcej miere je dôvodom finančná situácia klienta. Neznížia sa tak návštevy u lekára, ktoré by boli zbytočné, ale najmä tie návštevy ľudí, ktorí si to finančne nemôžu dovoliť. Niekedy tak chudobnejší človek zruší zbytočnú návštevu lekára, ale inokedy aj návštevu nevyhnutnú. A to je principiálny problém. Takáto nedostupnosť zdravotnej starostlivosti totiž priamo zvyšuje tzv. odvrátiteľnú úmrtnosť (úmrtnosť, ktorej sa dá predísť poskytnutím primeranej starostlivosti včas), ktorá je už dnes na Slovensku oproti priemeru EÚ dvojnásobná.

Kto sú teda víťazi a porazení tejto „Druckerovej deformy“? Porazení sú jasní: solventnejší občania na ňu doplatia vyššími poplatkami a drahšou zdravotnou starostlivosťou. Chudobnejší doplatia ešte viac. Pre nich bude zdravotníctvo ťažšie dostupné, keďže si ho nebudú môcť dovoliť. A porazeným je, samozrejme, aj ústavné právo občanov.

A kto sú víťazi? Peniaze, ktoré štát „ušetrí” na tom, že odvedie nižšie odvody do poisťovní za svojich poistencov, občanom ako kompenzáciu nerozdá. Použije ich na rôzne verejné obstarávania, napríklad na obrnené transportéry za 1,2 miliardy. Takže z takéhoto presunu zdrojov zo zdravotníctva budú benefitovať víťazi štátnych obstarávaní. Druhou skupinou víťazov bude z dlhodobého hľadiska vybraná skupina poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Stačí sa pozrieť, kam vedie americký komerčný model: poplatky z dlhodobého hľadiska vedú k predraženej starostlivosti a vysokým ziskom „zorientovaných“ poskytovateľov.

Ako tento scenár odvrátiť a priniesť do slovenského zdravotníctva rozum? Treba prijať ústavný zákon, ktorý jasne ustanoví sadzbu odvodov za poistencov štátu bez toho, aby štát mohol kedykoľvek svojvoľne znižovať a destabilizovať týmto spôsobom zdravotníctvo. Následne musíme zrušiť uvedené nezmyselné poplatky. A vrátiť sa k budovaniu ústavného systému a riešeniu skutočných problémov nášho zdravotníctva: znížiť nadmerné výdavky na lieky, zreálniť ceny predražených výkonov, rozšíriť kompetencie všeobecných lekárov, zvýšiť platy sestier, zaviesť DRG či komplexne obnoviť  nemocnice.

Peter Rúfus › Šesť mesiacov s fitness náramkom

http://peterrufus.com/sest-mesiacov-s-fitness-naramkom/

Zaujímavé čítanie:
Nie je recenziou na žiaden konkrétny výrobok. Ide o komplexné zhrnutie postrehov a zmien v mojom správaní po vyše polročnom nosení fitness náramku. Nepomôžem ti teda v tom, ktorý zo širokého spektra výrobkov si vybrať. Dozvieš sa ale, čo približne môžeš očakávať, ak ho vydržíš nosiť šesť mesiacov bez prestávky. Chcel som totiž zistiť, ako tento novodobý fenomén skutočne vplýva na pohyb, spánok a celkovú aktivitu človeka.

DSL.sk – Vesmír má svoj prirodzený GPS. NASA sa úspešne pomocou neho prvýkrát navigovala

http://www.dsl.sk/article.php?article=20657

Vesmír má svoj prirodzený GPS. NASA sa úspešne pomocou neho prvýkrát navigovala.

Jeho princípom je využiť elektromagnetické žiarenie pulzarov presne rovnakým spôsobom ako funguje ľuďmi navrhnutý navigačný systém GPS a jeho kópie. Na rozdiel od GPS môže takýto navigačný systém ale fungovať v celej slnečnej sústave a celom vesmíre.

Pod falošným menom som písal hoaxy pre Hlavné správy – Denník N

https://dennikn.sk/995647/pod-falosnym-menom-som-pisal-hoaxy-pre-hlavne-spravy/

Zistil som, ako fungujú, koľko platia a aké majú štandardy v najvplyvnejšom „alternatívnom“ webe na Slovensku. Nepoznajú ľudí, ktorí pre nich píšu, nerozlišujú zdroje, na ktoré sa odvolávajú a majú minimálne kritériá na texty, ktoré publikujú.

Veľmi som sa s tým nepáral. Založil som si falošný účet na gmaili s generickým menom Marek Bakeš a napísal som na hlavnespravy@hlavnespravy.sk, že som ich fanúšik a chcel by som pre nich písať. Neriešil som nič, žiadne CV, žiadne texty, ktorými by som sa mohol preukázať a dokonca ani žiadnu fotku na novom gmail účte. Veľké šance som tomu nedával, prišlo mi to príliš lacné. Vravel som si, do kelu, aký dobrý nápad a takto to flákaš.

Na druhý deň mi prišla odpoveď od šéfredaktora Hlavných správ Róberta Sopka, ktorý sa na nič nepýtal a rovno povedal, že mám skúsiť niečo napísať a uvidíme. Zbúchal som teda banálny komentár, v ktorom síce porovnávam neporovnateľné, ale tušil som, že sa mu bude páčiť: „Mainstreamové médiá pretláčali pochod študentov, ale o proteste proti Kiskovi ani ťuk“.

Nie celkom som čakal, že Sopko sám doplní fotky, odpublikuje to a obratom mi len pošle link na článok aj s pochvalou a preklepom v mojom novom mene: „zdravím vás pán bekeš. veľmi dobre ste to napísali. triezvo, objektívne. fakt ste ma milo prekvapili“.

koncentracny tabor,chorvatsko,Jasenovac,ustasovci

https://dennikn.sk/653927/jasenovac-miesto-kde-omdlievali-aj-fasisti-danteho-peklo-existovalo-vyber/

Jasenovac. Miesto, kde omdlievali aj fašisti. Danteho peklo existovalo
Ustašovci likvidovali Srbov, Židov a Rómov nepredstaviteľným spôsobom.

Poprava v Jasenovaci
Mladí chlapi v uniformách vyberajú z radu ďalšieho. Vystrašený pán vo veste a košeli je donútený kľaknúť si. Vzpiera sa. Niekoľkí uniformovaní sa postavia za neho, dvaja vedľa neho. Jeden drží zajatca za vlasy, druhý vezme pílku a priloží ju obeti na krk. Urobia si fotografiu na pamiatku a potom chlapíkovi odpília hlavu.

V tom istom čase pár desiatok metrov od nich berie uniformovaný mladík do rúk ďalšie bábätko a s poriadnym švihom ho hádže o murovanú stenu. Jeho kolegovia zatiaľ zabíjajú chorú babičku kladivom a sekerou.

Pri rieke si vyberajú malé deti ďalší kati, s rehotom ich hádžu do vody. A tam, kdesi medzi, je tehelňa s pecami. Uniformovaní do nich hádžu, koho si zmyslia, a upaľujú ich zaživa. Už ich nebaví vypichovať oči hákmi a sťahovať ľudí z kože. Škoda guliek a plynu, keď to ide aj lacnejšie.

Áno, je to drsné. Nie je to však opis z béčkovej hororovej beletrie, ale realita z koncentračného tábora Jasenovac v Chorvátsku. Uniformovaní vrahovia si vravia ustašovci a svoje činy obhajujú tým, že sú vlastenci a čistia krajinu v mene jej nezávislosti. Čo na tom, že Chorvátsko je nezávislé už od apríla 1941? Píše sa rok 1942, potom 1943, 1944, až sa začne rok 1945.

Hmla z krvi
Je druhá svetová vojna. Keďže tamojšie väznice pre nepriateľov štátu praskajú vo švíkoch, niečo vyše hodiny cesty od Záhrebu sa pre nich buduje koncentrák Jasenovac. Tábor, kde nakoniec z metód tamojších popráv omdlievali aj oveľa „skúsenejší“ fašisti.

Ukazujú to ich hlásenia do Berlína. Tábor, ktorému velil mladučký Dinko Sakić. Tábor, nazývaný aj Osvienčimom Balkánu. Tábor, o ktorom sa u nás takmer nevie.

Filmár Robert Kirchhoff, ktorý nakrútil dokument o rómskom holokauste s názvom Diera v hlave, kde účinkujú aj ľudia, čo prežili Jasenovac, priznáva, že keď začal študovať tento tábor, pohlo to s ním tak, že sa to podpísalo aj na jeho rodine.

„Mal som doslova nočné mory. To boli také strašné veci, že človeku sa až zastavuje rozum. Ak existuje najhlbšie Danteho peklo, tak bolo práve tam.“

Jedna z Rómok vo filme opisuje, čo zažila. „Ako som skončila v Jasenovaci? Najprv zabili moju babku samopalom. Videla som, ako sa na mňa pozerá. Myslela som si, že je živá. Zobrala som šaty a chcela som ju do nich zabaliť. Ťahali ju za nohy po ceste. Potom som počula, že deda, ktorý, chudák, nemohol chodiť, hodili do vody. Odniesla ho. Jedna Cigánka a plno ďalších, všetky zabité deti sa pozerali. Myslela som, že sú živé. Nevedela som, že keď človek zomrie, tak vidí.“

Peklo ju čakalo aj priamo v tábore. „Bolo tam toľko krvi, až sa z nej vytvorila hmla. Nebolo cez ňu vidieť. Prišiel ustašovec, v ruke držal nôž. Vraví mi, že ochutnaj malá, aká je ľudská krv slaná.“

Ideálne miesto
Prečo tábor vznikol práve v Jasenovaci? Ako uvádza oficiálna stránka dnešného pamätného miesta a múzea, ktoré vzniklo na mieste bývalého koncentráku, má výhodnú polohu pri železničnej trati, takže nebol problém s „dovozom“ obetí. V okolí rieky Sáva sú navyše rozsiahle močiare, ktoré bránili nepovolanému prístupu k táboru a znižovali aj šance na útek.

Na ten si preto trúflo málo ľudí, navyše tábor strážilo až 1500 ustašovcov a popravou sa trestala nielen odhalená príprava úteku. Každý, kto chcel utiecť, vedel, že ak sa o to pokúsi, ustašovci sa zabitím pomstia tým, čo ostali.

Ide tiež o oblasť, ktorá je často vystavená záplavám, čím ustašovci získali vynikajúce alibi – pracuje sa tam predsa na rekultivácii územia, aby sa dalo využiť na poľnohospodárske účely. Tak to aspoň uvádza periodikum s názvom Chorvátsky národ z roku 1941.

Nepriateľ je jasný – Srbi, Židia, Rómovia
Nepriateľmi chorvátskeho štátu vtedy boli najmä Srbi, Židia, Rómovia, ale aj protifašisticky naladení domáci. Smolu mali aj veriaci iných náboženstiev ako katolíckeho. Zväčša pravoslávni Srbi šaleli od strachu, režim ich nútil prejsť na katolícku vieru, prípadne rovno vraždil.

Mená Dinko Sakić aj Ante Pavelić si zapamätajte, sú kľúčové, jeden väčší grázel a sadista ako druhý.

Pavelić bol taký nadšený z Taliana Mussoliniho, až si s kamarátmi založil vlastnú fašistickú pospolitosť a nazval ju Ustaša, čo v tamojšom jazyku znamená povstalec. Mussolini, ktorý zase nemohol spávať pre existenciu Juhoslovanského kráľovstva, ho vybavil výzbrojou a financiami.

V roku 1934 to pre ustašovcov začalo vyzerať nádejne. Vo Francúzsku sa podaril atentát na juhoslovanského kráľa Alexandra. Ustašovci si na to najali bulharského teroristu. Pavelić za to v neprítomnosti oficiálne schytal trest smrti, Francúzi však páky na jeho dolapenie nemali.

Naopak, získal si obdiv ďalšieho psychopata – Hitlera. Mohol tak ďalej snívať o samostatnom Chorvátsku bez Srbov, Židov a Rómov.

V apríli 1941 sa druhá svetová vojna dovalila aj do Juhoslovanského kráľovstva. Armáda to vzdala už po pár dňoch, a tak pod taktovkou Talianska a Nemecka vznikol Nezávislý štát Chorvátsko. Ustašovci sa konečne dostali k moci.

Okamžite začali plniť svoj plán – definitívne vyriešiť srbskú otázku. Masovými popravami, vyháňaním za hranice, nútením prejsť na katolícku vieru, demoláciou náboženských pamiatok. Popolom ľahli stovky pravoslávnych kostolov.

Pavelić sa netajil tým, že jeho režim je katolícky. Koniec koncov, požehnal mu aj arcibiskup Záhrebu Alojzije Stepinac. Katolícka cirkev sa v názoroch na šialených ustašovcov rozdelila, mnoho kňazov ich však potichu aj nahlas podporovalo.

Rómovia smerujúci do JasenovacaRómovia smerujúci do Jasenovaca.
Ultrasadisti
Ako uvádza britský dokumentárny film Nazi Collaborators, ktorý pred rokmi odvysielala aj Česká televízia, Dinko Sakić, len 20-ročný mladík, sa do Jasenovaca sám hlásil ako strážnik.

Vtedy nemohol tušiť, že sa stane jedným z najväčších sadistov a vrahov svetovej histórie. Zaľúbil sa však do nevlastnej sestry vrchného veliteľa ustašovských koncentrákov Vjekoslava Luburića.

Ako píše Mario Kevo z Chorvátskeho historického ústavu, Luburić sa bol osobne inšpirovať, ako majú správne tábory vyzerať, v Sachsenhausene. Strávil tam desať dní.

A do kohože sa to Sakić zamiloval? Do sadistickej dozorkyne v Jasenovaci. Keď si ju vzal za ženu, všimol si ho aj jeho švagor – Luburić. Mal tak len 24 rokov, keď dostal post svojho života – stal sa veliteľom tábora Jasenovac.

V dnešnom múzeu nájdete vystavené aj nástroje, ktorými sa tam vraždilo. Nielen kladivá, sekery a háky, ale aj špeciálny nôž, ktorému sa v hantírke hovorilo „podrezávač Srbov“. Konštruovaný tak, že čepeľ bola špeciálnym náramkom pripevnená o zápästie a dlaň tak, aby sa dali ľahko podrezávať hrdlá.

Presláveným sadistom sa tam stal františkánsky mních Miroslav Filipović, ktorého vyrazili z rádu v roku 1942. Mal záľubu v zabíjaní krompáčom a v mimoriadne krutom mučení.

Petar Brzica, tiež študent u františkánskych rehoľníkov, za ním nezaostával, vyžíval sa najmä v používaní vyššie spomenutého špeciálneho noža na hrdlá.

Čierny oblek, čierny fúrik
Väzni pracovali v katastrofálnych podmienkach 12 hodín denne, zomierali aj na vyčerpanie a hlad. V lepších časoch mali zemiakovú polievku a fazuľu, v horších len listy kapusty.

O kilogram chleba sa delili dvanásti. Keďže šlo o záplavovú oblasť, okrem krýs ich trápili komáre a nedostatočná hygiena. Šírili sa hnačky a dyzentéria.

Režim v Jasenovaci bol taký neuveriteľný, že začal prekážať nielen nacistom, ale aj Chorvátom. Informácie sa napriek utajovaniu dostávali na verejnosť. Prišiel preto pokyn nafotografovať propagandistické zábery, kde väzni vykonávajú akože „prospešné práce“ pre štát.

Ustašovci verejne priznávali len to, že tábor slúži na vzdelávacie a pracovné účely nebezpečných osôb.

V skutočnosti v barakoch umierali deti na hnačky, týfus a hlad, ďalšie končili v rieke Sáva. V Kirchhoffovom dokumente rozpráva aj pamätníčka Smilja Tišma, ktorá sa do Jasenovaca dostala ako štvorročná.

„Jeden muž v čiernom obleku išiel každé ráno cez obrovskú halu, v ktorej sme spávali my, deti. Každé ráno pred sebou tlačil vozík. Keď si všimol, že nejaké dieťa je mŕtve, chytil ho za nohu alebo ruku, a hodil ho na fúrik. Každé ráno som pozerala na toho čierneho človeka v čiernom obleku a s čiernym vozíkom.“

Keď ustašovci konečne pochopili, že vojna sa môže skončiť aj inak, ako plánovali, lebo Titove partizánske jednotky sa pomaly spájali s Červenou armádou, Sakić dostal jasný rozkaz – zlikvidovať väzňov a zničiť všetky dôkazy o tábore. Ako prví na to doplatili starí a chorí, ktorých telá skončili v Sáve.

Tabuľka počtu identifikovaných obetí v Jasenovaci – deti, muži a ženy. Zdroj – www.jusp-jasenovac.hrTabuľka počtu identifikovaných obetí – deti, muži a ženy. Zdroj – www.jusp-jasenovac.hr
Stotisíc mŕtvych, grázli utiekli
Tábor bol oslobodený v apríli 1945. Napriek rozsiahlemu vyšetrovaniu sa nikdy nezistilo, koľko obetí má na svedomí. Nedá sa to, miesto činu poznačili spojenecké nálety aj samotní ustašovci, ktorí sa snažili zlikvidovať čo najviac dôkazov. Rôzne zdroje preto udávajú rôzne čísla. Väčšina sa zhoduje, že tam zomrelo približne 100-tisíc ľudí.

Rôzne komisie sa dlho snažili čo najviac zmapovať obete. Nakoniec sa ich k marcu 2013 podarilo identifikovať viac ako 83-tisíc, z nich takmer 48-tisíc Srbov, viac ako 16-tisíc Rómov a viac ako 13-tisíc Židov. Slovákov bolo identifikovaných 106.

Príslušné záznamy ukazujú meno a priezvisko obete, meno otca, miesto narodenia, dátum narodenia, etnickú príslušnosť, spôsob popravy, meno kata, vek a miesto úmrtia.

Keď nezávislé Chorvátsko padlo, tí naivnejší zrejme čakali, že vinníci dostanú tresty. V skutočnosti tisícky ustašovcov utiekli a snažili sa dostať najmä do Argentíny. Tamojší prezident Juan Perón totiž k podobným psychopatom hýril obdivom.

Urobili tak aj Pavelić a Sakić, utiecť sa podarilo aj hrdlorezovi Brzicovi. Sadista z tábora Miroslav Filipović také šťastie nemal, v roku 1946 ho po odsúdení obesili. Chorváti pred súd postavili aj arcibiskupa Stepinaca.

O tom rôzne zdroje tvrdia, že neskôr na hrôzy ustašovcov upozorňoval, verejne však proti nim nevystúpil. Dostal šestnásť rokov, odsedel si päť. Pápež Ján Pavol II. ho vyhlásil za mučeníka a blahoslaveného.

Katolícka cirkev mala po vojne pošramotené meno nielen u nás, kde zlyhal prezident a kňaz v jednej osobe. Britský dokument uvádza, že USA po vojne vypustili dovtedy tajnú správu o tom, že Vatikán zadržiaval asi 200 miliónov švajčiarskych frankov, ktoré ustašovci ukradli Srbom a Židom.

Dolapenie po viac ako 50 rokoch
Exšéf ustašovcov Pavelić sa v roku 1958 zrazu objavil v televízii, kde obhajoval svoju minulosť. Rok predtým na neho spáchali neúspešný atentát, a tak z Argentíny utiekol do Španielska. Zomrel v roku 1959.

Sakić mal väčšie šťastie. Keby v roku 1995 nepodľahol túžbe po sláve a nepustil k sebe novinárov, príslušné orgány by ho zrejme nikdy neobjavili a dožil by v pokoji.

V interview, ako inak, tvrdil, že v Jasenovaci nik nikomu neubližoval. Na kamere však vidieť, ako veľmi ho otázky o tábore zaskočili. Habkal aj pri banálnej otázke, či tam vôbec pracoval. Snažil sa síce usmievať, príliš mu to však nešlo.

Keď reláciu so Sakićom videl jeden z lovcov nacistov zo Strediska centra Simona Wiesenthala, okamžite za ním vyštartoval. O chvíľu sa vrah konečne ocitol vo väzbe a v roku 1998 sa po viac ako 50 rokoch odišiel zodpovedať za svoje činy do Chorvátska.

Svedčilo proti nemu 30 svedkov, medzi nimi aj tí, čo prežili jeho velenie v Jasenovaci. Sakić, už starý pánko v okuliaroch, sa pri príchode na pojednávania aj počas ich výpovedí smial. Vinu popieral.

Dostal 20 rokov, obete sa museli v hrobe obrátiť. Zomrel v roku 2008, pochovali ho v ustašovskej uniforme. Katolícky kňaz nad jeho hrobom povedal, že na meno Sakić by mal byť hrdý každý skutočný Chorvát.

Jeho podarená manželka, ktorá o všetkých zločinoch ako dozorkyňa vedela, odsúdená nebola, po troch mesiacoch ju obvinenia zbavili pre nedostatok dôkazov.

V júli 2011 na ňu Srbsko vydalo medzinárodný zatykač pre mučenie väzňov a účasť na ich likvidácii. V apríli 1945 vraj prikázala popraviť všetky ešte žijúce ženy a deti v tábore.

Chorvátske médiá reagovali, že zomrela ešte vo februári 2011. Srbské médiá oponovali, podľa nich v tom čase už opäť žila v Argentíne.

Na mieste tábora dnes nájdete pamätník s názvom Kvet srbského architekta a filozofa Bogdana Bogdanovića. Ako hovorí dokumentarista Robert Kirchhoff, ide o pamäť obnaženú metaforou.

V roku 2016 toto bývalé peklo navštívilo takmer 13-tisíc návštevníkov. U nás o ňom vlastne ani nevieme.

Enviro stratégia 2030

Celkom dobrý je prvý draft envirostratégie.. posúďte sami:

Vnorený obrázok 1

Envirostratégia 2030 nastavuje systémové riešenia pre najväčšie environmentálne výzvy Slovenska ako kvalita ovzdušia, odpady a lesy. Pripravovali sme ju spolu so 160 odborníkmi z ministerstviev, tretieho sektora, akadémie, ale aj vašich podnetov.

Materiál sa momentálne nachádza v procese Strategického hodnotenia a po zapracovaní pripomienok bude predložený do medzirezortného pripomienkového konania.
Prvý draft si môžete prečítať tu http://www.minzp.sk/iep/strategicke-materialy/envirostrategia-2030/
Sauce: https://www.facebook.com/iep.mzp/