Šéfoval ultras, bil sa, hajloval. Zmenilo ho aj to, keď robil ochranku Čaputovej
Michal ČervenýMichal Červený
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Volajú ma Rarach a toto je môj príbeh.
[ Všetko, čo potrebujete vedieť zo športu za uplynulý týždeň. Objednajte si Športový newsfilter každý pondelok na e-mail kliknutím sem. ]
Hanbím sa. Napríklad za to, že sme spievali piesne ako Na nábreží Tupý leží, alebo za to, čo som spravil pri návšteve Osvienčimu, alebo že som sa učiteľke vysmieval, že je Židovka. Hanbím sa, hovorím o tom, bičujem sa tým, hnusoba sa vyplavuje von. Potrebujem to vygrcať.
Pritom keby dnes vraždu Daniela Tupého niekto čo i len zľahčoval, tak ho upozorním, že to nie je správne. Vtedy to však bola zábava. Ak by som teraz išiel na futbal a fanúšikovia začnú robiť opičie zvuky na černocha, odídem. Predtým som bol jedným z nich.
Utekám zo Slovenska. Dôvod, prečo to robím, som ja. Sčasti ja môžem za to, že je to tu také zlé, aké je. To ja som doma rozprával rôzne sračky. Veď som si voľakedy užíval scénu, ako hrdina filmu Kult hákového kríža dupol na hlavu černochovi. Keď som si ho nedávno pozrel, reval som. A strašne som sa hanbil, keď mi prebehlo hlavou, čomu som veril, keď som mal 16.
Práve preto chcem o tom rozprávať. Chcem byť výstrahou pre ďalších 16-ročných chlapcov, ktorí boli v situácii ako ja, keď sa hľadali.
Matej „Rarach“ Jurášek (1994)
Študoval na Pedagogickej a sociálnej akadémii, v tom istom čase však viedol chuligánsku skupinu, s ktorou sa zúčastňoval na dohodnutých fyzických stretoch s konkurenčnými skupinami. Chránil mnohé známe osobnosti vrátane prezidentskej kandidátky Zuzana Čaputovej či kapely Depeche Mode, sprevádzal umelcov z celého sveta a pracoval aj na najväčších slovenských hudobných festivaloch. Počas pandémie pomáhal mestu Bratislava s chodom karanténneho zariadenia pre ľudí bez domova a dnes pracuje na komunikačnom oddelení.
V akom prostredí ste vyrastali?
Narodil som sa v Martine, ale vyrastal som na neďalekej dedine. Odtiaľ sme sa potom presťahovali do Turčianskych Teplíc. Vyrastal som v dobrej rodine. Rodičia sa mali radi a mňa s bratom vychovávali s láskou. Nemal som pocit, že by mi v detstve čokoľvek chýbalo.
Zaužívaným pohľadom je to, že väčšinou sa futbalovými chuligánmi stanú ľudia, ktorým v detstve chýbala pozornosť alebo vyrastali v zlých sociálnych podmienkach.
Ja ani ostatní chalani z partie sme však do tohto nezapadali. Áno, boli tam aj takí alebo nebola to vyslovene podmienka. V mojom prípade išlo skôr o to, že som chcel niekam patriť. Hľadal som si svoje miesto, kam by som sa zaradil, aby som mohol byť súčasťou niečoho. Takže keby prišlo niečo iné vtedy, zaradil by som sa tam.
Už od škôlky som chcel byť stredobodom pozornosti a práve táto skupina mi dala možnosť prezentovať sa. Už od základnej školy som sa snažil robiť veci, ktoré sa primárne sústredili na mňa, napríklad som hrával v divadle.
Keď som nastupoval na strednú školu, chcel som niečo zmeniť. Myslel som si, že mám vodcovskú povahu a chcel som, aby vynikla. Potom som začal chodiť do fitnescentra, aby som sa prirodzene cítil lepšie, no skôr mi to pomohlo dostať sa na nesprávnu stranu.
Viackrát som zachytil, že na futbal sa chodia pobiť aj právnici či lekári.
Áno a veľmi rád som s tým operoval, keď mi rodičia a aj moje okolie vyčítalo, čo robím. Nebolo to tak, že by rodičov nezaujímalo, čo robím, no nevedeli to úplne presne. Nevedeli, že sa napríklad chodíme biť na lúku alebo že chodíme na futbal len preto, aby sme po sebe niečo hodili. Samozrejme, všimli si trestné oznámenia alebo videli fotku, ako bez trička hecujem dav na tribúne. Vždy som im povedal: „Pozrite, napríklad tu vedľa mňa tiež bez trička stojí lekár alebo na lúke vedľa mňa sa bije advokát.“ Teda ľudia v živote úspešní a toto majú len ako nejakú záľubu. Nás mladých posmeľovalo, že predsa sme v dobrej partii. Samozrejme, bolo tam aj pár ľudí z okraja spoločnosti. My sme začali skupinu pretvárať z roviny ultras na rovinu čisto chuligánsku, kde opilci nemali priestor. My sme sa ich chceli zbaviť preto, aby sme mohli robiť svoje veci v skupine – fandiť a biť sa.
Ultras iba fandia?
Podľa klasifikácie, ktorá je z Nemecka, existujú tri kategórie fanúšikov: A, B a C. Kategória A sú fanúšikovia, ktorí prídu na futbal a fandia. V žiadnom prípade sa do žiadnej bitky nezapoja, je ich väčšina.
Do kategórie B spadajú ultras, ktorí by boli ochotní zapojiť sa do nejakého konfliktu. Napríklad ak by sa fanúšikovia súperiaceho tímu pokúšali ukradnúť vlajku, možno by sa postavili a bojovali by o ňu.
Kategória C už súboje vyslovene vyhľadáva, jej členovia idú na štadión so zámerom ukradnúť vlajku, niečo rozbiť alebo hľadať súperových fanúšikov v meste alebo okolo štadióna. Spočiatku som chcel byť v kategórii B, teda fandiť klubu, byť niečoho súčasťou. Videl som nejaké filmy z Británie s touto tematikou, pre mňa to bolo o kamarátstve a bratstve. Bolo tam aj nejaké násilie, keď bolo potrebné, ale to hlavné bola súdržnosť. Veľmi rýchlo som sa však presunul do kategórie C.
Ako ste sa dostali od fandenia k bitkám?
Prirodzene, ako som spomínal, už počas prvého ročníka na strednej škole som začal cvičiť. Vtedy som sa len rozkukával, čo by som mohol robiť, nemalo to nič spoločné s násilím. Začal som robiť zmiešané bojové umenia MMA s kamarátmi, taká dedinská zábava. Po prvom ročníku na škole som sa stále hľadal. Na začiatku druhého ročníka som stretol dievča, ktoré ma zavolalo na hokej do Martina. Potešil som sa, pretože som predtým na štadióne nikdy nebol. Iba s otcom, keď som bol malý, a to sme boli typická kategória A, že sme si iba sadli a pozerali sa.
Teraz som mal 16 rokov a išli sme rovno do kotla, lebo tam mala kamarátov. Ja som tam chcel ísť tiež, lebo som vedel, že tam chcem patriť. Páčilo sa mi, že všetci boli rovnako oblečení a mali vyholené hlavy, čo som vtedy mal už aj ja. Hneď ma medzi seba prijali.
Postupne som si začal vytvárať vlastnú fanúšikovskú mini skupinku vo svojej dedinke a v Martine som rýchlo zapadol do mladej skupiny, ktorá sa formovala ako chuligánska, volali sme sa Dement Boys. Tam som aj stretol človeka, ktorý bol dlhé roky mojím najlepším kamarátom.
Postupne som prenikol hlboko do skupiny aj vďaka tomu, že som zabávač. Začali sme čoraz viac chodiť na domáce zápasy a potom aj na výjazdy, kde sa diali v úvodzovkách tie najlepšie veci. Všetci sme boli namotivovaní z filmov ako Hooligans, dokonca sme odtiaľ prebrali slang. Chceli sme byť ako oni. Už po prvých mesiacoch som mal možnosť zapojiť sa do prvej narýchlo dohodnutej bitky s druhou konkurenčnou skupinou.
Kde to bolo?
Na štadióne v Banskej Bystrici, bili sme sa s hokejovými fanúšikmi, aj keď malé mestá majú rovnaké skupiny na hokeji aj futbale. Bratislava to má rozdelené, tam sa to na hokeji úplne nedá robiť. Sú tam kamerové systémy, SBS. V Bratislave som bol na hokeji asi iba raz, a to bola KHL. To však malo úplne inú úroveň. Tu na štadiónoch môžete robiť v podstate čokoľvek. Neviem však, ako je to posledných päť rokov, no na futbale je to otvorenejšie oproti hokeju. Relatívne najčastejšie sme sa stretávali v súbojoch s našimi najväčšími rivalmi – Banskou Bystricou a so Žilinou.
Ako tá bitka dopadla a aké ste počas a po nej mali pocity?
Bitku sme, myslím, vyhrali. Zbehlo sa to veľmi rýchlo, v podstate sa mi nič nestalo a dokonca si myslím, že som v nej nerozdal ani jeden poriadny úder. Mal som strach. Spomínam si, že som sa klepal, bola to pre mňa nová situácia. Predtým som vždy z boja ušiel, tu sa to nedalo. Keď som na konci zistil, že sa mi vlastne nič nestalo, chcel som to skúsiť opäť. Strach sa menil na adrenalín.
Bitky boli dohodnuté?
Niekedy sme sa dohodli, inokedy sme sa navzájom našli. Vedeli sme sa dohodnúť na veku, počte aj mieste a čase. Väčšinou sa vyberajú miesta niekde na pol ceste. Na Slovensku som nezažil bitku so zbraňami, čo však už neplatilo v Maďarsku, Poľsku, Taliansku a Srbsku.
Existujú pravidlá na to, čo sa deje počas bitky? Napríklad keď už niekto leží na zemi krvavý, tak sa bitka končí?
Záleží, ako bezproblémový bol dohovor. Mám skúsenosť z Banskej Bystrice, bola to moja druhá dohodnutá bitka 13 na 13 chalanov do 21 rokov, no oklamali nás, prišlo ich viac. Vtedy napríklad neplatilo, že máš dosť a skončíme, nemal to kto zastaviť. Keď potom bola možnosť, Bystricu sme ničili. Lebo nás podrazili, chceli sme im to oplatiť.
Bitka s Baníkom Ostrava však bola iná, boli sme tam my s družobným Slovanom proti Baníku a Havířovu, prišli aj Poliaci a bola to veľmi tvrdá bitka. Skončila sa však remízou, navzájom sme sa rešpektovali. Tak som to aj doma vysvetľoval, keď som prišiel zbitý. Že som sa bil s doktormi a právnikmi a nakoniec sme si podali ruky, takže to malo úroveň.
Zostava na bitku s Havířovom. Foto – archív M. J.
Bil som sa naposledy na základnej škole ako šiestak, odvtedy som sa 20 rokov nebil ani som nepocítil chuť. Môžete mi skúsiť vysvetliť, čo vás vlastne viedlo k tomu, aby ste si dohodli, že sa s niekým pobijete?
Ja som sa na základnej škole bál brániť sa. Keď som sa dostal do tejto partie, uvedomil som si, že mám silu, a keď niekoho udriem, spadne na zem. Začalo mi imponovať, že sa ma ľudia báli. Dávalo mi to pocit moci a obdivu skupiny, aj keď som sa pred bitkou vždy bál. Teraz to už vnímam inak. Naďalej robím bojové športy, ale do takýchto bitiek by som sa už nezapojil.
Bolo by pre vás v tom čase atraktívne, ak by ste, povedzme, vyhrali bitku, o ktorej by nikto nevedel?
Áno, pretože to nebolo iba o skupine, ale aj o budovaní kultu samého seba. Takže by to bol dobrý príbeh aj pre ostatných členov skupiny. Ak sa chcete v takejto skupine presadiť, musíte byť osobnosť.
„V tejto bitke zapadol súperovi jazyk, museli sme ho oživovať, bolo to veľmi nepríjemné,“ spomína Jurášek. Foto – archív M. J.
Verejnosť vidí hlavne vaše správanie na štadióne. Predvádzanie nacistickej symboliky, či už priamo, alebo nenápadne, napríklad, že sa začne skandovať v 88. minúte alebo pokrikovanie na černochov z druhého tímu. Robili ste to aj vy?
Áno, robil som to aj ja, pretože to robili všetci. Zvláštne však bolo, že na černochov sa pokrikovalo, aj keď hrali za nás. Na štadión som prvýkrát prišiel ako fanúšik typu B s tým, že som chcel hájiť farby tímu. Chalani však nosili tričká napríklad s maltézskym krížom alebo inou pronacistickou značkou.
Keď mal Hitler narodeniny, spievali sa nejaké jeho piesne alebo sa vykrikovalo Hitler Jugend. Pamätám si, že počas jedného z mojich prvých zápasov sa začalo vykrikovať práve Hitler Jugend. Ja som kričal Hitler Jünge, lebo som nevedel, čo kričia, no vedľa mňa stál zhruba o 10 rokov starší skin, ktorý ma opravil, že to má byť Hitler Jugend.
Za seba teda hovorím, že z mojej strany to rozhodne bola iba póza. Myslím si, že sa tam nachádzalo iba zopár presvedčených nacistov a ostatní chalani sa pri nich iba zviezli. A ak ste chceli byť na čele skupiny – čo som chcel byť -, museli ste sa tomu poddať. Nič iné som si vtedy ani nevedel predstaviť. Hlavne to však bolo vnímané ako zábava.
Lebo to v spoločnosti nebolo akceptované a vy ste rebelovali?
Áno a navyše vás zakryje, keď to vykrikujete medzi ďalšími 150 ľuďmi. Zaujímavé na tom bolo, že nikto nás za to nikdy nevyšetroval, aj keď existovalo množstvo fotiek a videí, na ktorých hajlujeme, sami sme ich dávali na internet.
V jednom momente sme si však uvedomili, že nám táto póza viac škodí ako pomáha, a tak sme veľmi tvrdo zakročili proti chalanom z okraja spoločnosti. V skupine sa napríklad zakázal alkohol, aby sme zbytočne nepútali pozornosť polície. Zároveň platí, že keď sme boli zavretí niekde sami na chate, kde nás nikto nevidel, tak sme tieto veci robili aj tak. Myslím hajlovanie či hitlerovské fúziky.
Zaujímali ste sa vtedy aj o konšpirácie?
Áno, ale vtedy som ich tak nevnímal. Volil som ĽSNS, v tom čase zhorela Krásna Hôrka, doma som agitoval, akí sú Rómovia zlí. Plus vo mne žila skúsenosť, ako ma raz zbili Rómovia. Marian Kotleba vtedy robil rôzne videá a podkladal ich aj nejakými dôkazmi, takže som to nevnímal ako konšpirácie. Poňal som to zle a skupina to ešte umocnila.
Čo vám na to hovorili rodičia?
Nikdy som nevnímal, že by som pochádzal zo zlého prostredia. Keď sa však teraz rozprávam s otcom, vidím, že rozmýšľa ako ja v roku 2012. Rómovia, LGBTI+, migranti. Neviem, či mal také názory už predtým alebo ich zobral odo mňa. Doma sa nemôžeme rozprávať o Ukrajine, o Rusku, o právach ľudí, lebo má na to iný názor a bojím sa, že je to kvôli mne. Možno je to naopak a on tieto názory posúval mne. Neviem, snažím sa rozpamätať, kde sa vo mne vzal ten hnev.
Možno keby mi to niekto vysvetlil, vnímal by som to inak. Mám ročného syna a snažím sa mu ukazovať správne veci. Nechcem, aby ma videl správať sa násilne alebo aby ma videl rozčúleného, ako som videl ja svojho otca. Keď sa napríklad stane niečo zlé, vždy za to môžu všetci ostatní, len nie on, kde sa podľa mňa zakoreňuje nenávisť voči menšinám.
Prečo o tom teraz hovoríte verejne?
Mám pocit, že mám dlh voči spoločnosti, voči sebe a aj voči môjmu synovi, budem mu vštepovať ideológiu, že sme všetci rovnakí bez ohľadu na etnickú príslušnosť alebo farbu pleti. Momentálne sme s rodičmi v názorových protipóloch. Obaja sú voličmi Smeru, aj keď mamina by možno už prešla k Hlasu. Za tie roky, čo som robil tieto veci, sa veľmi veľa zmenilo. Rozhodne som sa zmenil aj ja.
Foto N – Tomáš Benedikovič
Ako sa začal váš prerod?
Začal sa, keď som bol stále aktívny medzi chuligánmi, mal som vážnejšiu známosť, ale mal som veľmi veľa práce v skupine s dohadzovaním ľudí na stráženie, SBS a vyhadzovačov po celom Slovensku. Nechcel som tieto veci pustiť, ale pomaly som si uvedomoval, že som chcel byť viac doma a mať viac času na vzťah. Robil som aj predavača v Orange a jedného dňa sa otvorili dvere a v nich stáli muži z kriminálky. Trestných oznámení bolo toľko, že som ich hneď spoznal. Bolo to však už také nepríjemné a časté, že som s tým musel začať niečo robiť.
Začal som si uvedomovať, že polícia je problém a že mi to môže do budúcna uškodiť, lebo môjmu podnikaniu sa vtedy začalo dariť. Robil som osobnú ochranku pre ľudí ako Andrea Boccelli, Sting, strážil som aj Depeche Mode. Moja veľká výhoda bola, že som vedel po anglicky, mal som pod sebou množstvo ľudí, vedel som komunikovať, bol som dobrým spoločníkom pre klientov, takže som bol v tomto svete veľmi cenený. Začalo sa to kryštalizovať tak, že by som mohol pracovať aj pre niekoho zaujímavého.
Robili by ste ochranu napríklad aj pre festival Pohoda?
Robil som ju a dokonca, aj keď som bol medzi ultras.
Ako ste to vnímali?
Bolo to o peniazoch, bolo mi jedno, kto ma platil. Chodil som na všetky podobné akcie. Síce som nikdy nikomu z tých ľudí neublížil, ale nenávidel som ich, pretože som si myslel, že fetujú. My sme boli tvrdo proti drogám. Takisto mi prekážalo, že počúvali divnú hudbu, divne sa obliekali, boli tam všetky rasy a národy a všetci sa tam ľúbili navzájom. To nebolo vôbec pre mňa. Chodil som pracovať na všetky tieto festivaly, ešte v roku 2017 som robil na Pohode SBS.
Prekážali vám drogy. Aký bol však v komunite pohľad napríklad na anabolické steroidy?
Dobrá otázka. Aj v téme drog, aj v téme steroidov sme boli všetci veľmi povrchní. Keď sme prišli prvýkrát do Poľska navštíviť spriatelenú skupinu, zistili sme, že vlastne celá poľská scéna fajčí trávu, prípadne rovno fúka pred dohodnutými stretmi rôzne tvrdé drogy. Naša predstava o živote bez drog sa rozplynula, no kontakty s týmito skupinami sme naďalej udržiavali. Obdivovali sme ich totiž za ich tvrdosť a fyzický zjav, ktorí si udržiavali práve užívaním anabolických steroidov. U nás v skupine sa drogy nikdy nerozšírili. Boli nejaké drobné pokusy od pár chalanov, ale tých sme od skupiny rýchlo odstrihli.
Akú pozíciu ste zastávali?
Počas Pohody som mal na starosti väčšie sektory alebo pódium. Vďaka angličtine mi dávali na starosť klientov alebo miesta, kde bolo potrebné viac premýšľať.
A nemali by ste ani problém strážiť černocha či Žida?
Rozhodne nie, prácu ochrankára som nikdy nemiešal so svojimi politickými názormi a presvedčením. Snažil som sa byť profesionál a tu na nič iné ani nebol priestor. Naopak, mnohé známe osobnosti, ktoré som sprevádzal, neboli belosi, rovnako tak členovia ich tímov, s ktorými som spolupracoval. Nikdy to však nehralo úlohu a dokonca sme si s mnohými vymenili kontakty a užívali si spoločne strávený čas. Keď nad tým uvažujem, len krútim nad sebou hlavou, nedávalo to zmysel.
Ak by ste boli osobne presvedčený, že napríklad ukrajinská alebo LGBTI+ vlajka tam nemá čo robiť, pustili by ste ju na podujatie?
Ak by to moji nadriadení schválili, tak áno, bol som iba vykonávateľ. Ak som teda dostal pokyn, že nemôžem nikomu vziať dúhovú vlajku, tak som to posunul aj ľuďom pod sebou. Samozrejme, nemohol som však zaručiť, že to nikto neurobí. Napríklad keď som bol na svojom prvom Uprisingu a nemal som inštrukcie, že nemám zúčastneným brať drogy, tak som im bral a vysypal trávu. Mal som 16 rokov a bol som veľmi pomýlený.
Vráťme sa späť k vášmu prerodu.
Nebolo to z politického presvedčenia, skôr som chcel začať žiť bezpečnejší život a uvedomil som si, že už pre mňa nie je bezpečné robiť všetky tieto bitky. Zároveň som si musel nechať SBS, ktorá ma živila. Zvolal som chalanov, bolo ich asi 50, a oznámil som im, že musím skončiť, lebo mi hrozí väzenie. Nebola to úplne pravda, ale zachoval som si pred nimi tvár. Zároveň som to stále vedel koordinovať z pozadia, hlavne SBS. Potom sme si s kamarátom otvorili v Martine náš vysnívaný MMA klub. Následne ma však nechala priateľka, s ktorou som to myslel vážne. Už mi to nedávalo zmysel, nevedel som, či mám zostať v Martine, pretože ani s chalanmi to už nebolo ako predtým.
A prišla ponuka z Bratislavy.
Jeden klub mi ponúkol, že si doň môžem priviesť svoju partiu, ponúkli mi aj ubytovanie. Hneď na druhý deň som sa pobalil a prišiel do Mlynskej doliny. Stále som to však mal v sebe. Pracoval som v tej istej SBS. Lenže v Bratislave ma to začalo pomaly meniť. Tu sú úplne iní ľudia a riešia sa tu úplne iné témy.
A potom ste stretli Zuzanu Čaputovú.
Pár týždňov pred prezidentskými voľbami 2019 som dostal ponuku strážiť kandidátku na prezidentku, bol som s ňou asi šesť týždňov každý deň. Nešiel som do toho s úplne pravicovým postojom, už som bol na nejakej cestičke, ale ešte to ani zďaleka nebolo to, čo teraz. Bol to klient a vy sa nemôžete rozprávať s klientom, iba ak on začne. A ona sa rada rozprávala.
Boli sme spolu 18 hodín denne a moje názory sa menili s každým rozhovorom so Zuzanou. Každé slovo, ktoré povedala, ma formovalo a upokojovalo. Veľa sa ma pýtala, mal som v podstate vzťah s jej rodinou. Začal som sa sám seba pýtať, prečo mi rozumejú. Veď sa majú na mňa hnevať, ja som predsa iný ako oni. Začal som mať ľudí okolo nej veľmi rád. Bol som vytrhnutý z nenávisti, v ktorej som žil.
Aj v Bratislave som naďalej boxoval a žil v násilnom prostredí. Často som bol v konfliktných situáciách. Po skúsenosti s pani prezidentkou som si však uvedomil, že už toto ďalej nemôžem robiť. Vždy som chcel robiť osobnú ochranku klientom, ale potom som si uvedomil, že už nikdy nebudem mať klienta ako Zuzana. Začal som sa viac stretávať s ľuďmi z PS/Spolu, ktorých som spoznal. Ešte pol roka som robil SBS, mojím posledným festivalom bol symbolicky Uprising. Prebiehalo vo mne veľmi veľa zmien, napríklad som prestal fajčiť.
Foto N – Tomáš Benedikovič
A do vášho života prišla v Bratislave aj ďalšia žena.
Áno, moja dnes už manželka, ktorej som povedal o všetkom z mojej minulosti. Prijala to a ja som sa začal aj popri nej postupne pretvárať. Skončil som so strážením a veľmi som chcel robiť športového komentátora. Nakoniec som však dostal ponuku ohľadom bezpečnosti veľkých podujatí. Spočiatku som to nechcel, ale nakoniec som sa nechal prehovoriť. Práve v tejto firme mali jasne vyhranené postoje, už nebol žiadny priestor na antisemitizmus. Sám na sebe som postrehol, že som sa začal napríklad aj inak obliekať, začal som sa učiť jazyk, viac som čítal knihy, lebo som chcel byť ako oni. Mal som pocit, že rastiem.
Lenže potom sa začala pandémia a ja som prišiel o prácu. Prišiel za mnou šéf s ponukou, že primátor Matúš Vallo chce robiť karanténne zariadenie pre ľudí bez domova na Zlatých pieskoch a hľadajú niekoho, kto sa vyzná v krízovom manažmente. Stretol som veľmi veľa skvelých ľudí, manažoval som dobrovoľníkov. Toto som robil zhruba rok. Okrem tohto som rozbehol aj druhé karanténne zariadenie na Hradskej, ktoré doteraz funguje. Veľmi ma to zmenilo, už to pre mňa neboli iba ľudia bez domova, ale ľudia ako my.
V oboch prípadoch vás extrémne formovala skupina, v ktorej ste sa nachádzali. Myslíte si, že ak by prišla tretia skupina, presvedčila by vás zas o inej pravde?
Často sa pýtam aj sám seba, čomu som ešte ochotný veriť alebo čomu ešte verím. Teraz mám úplne jasne nastavené hodnoty a názory, o ktorých si myslím, že sú správne. Neviem si predstaviť, aká tretia skupina by ešte musela prísť. Prešiel som si dvoma skupinami, vďaka ktorým mám pokrytú mapu správania. Už viem, aké nebezpečné je pracovať s hoaxami, aké nebezpečné je zle sa správať k inakosti. Ak by prišla skupina, ako bola napríklad moja stará, tak by som do nej nevošiel, pretože do nej nechcem patriť.
Ak by ste prišli do skupiny, ktorá je niekde v strede? Napríklad progresívni veriaci, ktorí by tvrdili, že homosexuálom stačia registrované partnerstvá?
S týmto by som nesúhlasil, lebo v tom mám jasno. Na mojom prerode sa podpísalo aj to, že som začal veľa cestovať. Moja manželka ma vzala na viacero výletov po Európe. Po tom, ako sa nám narodil syn, sme chceli cestovať ešte viac. Už vtedy som si uvedomoval, že tento svet je tu pre všetkých bez ohľadu na rasu, farbu pokožky, orientáciu alebo vierovyznanie. Všetci sme tu spolu a nie som hoden toho, aby som niekomu niečo upieral.
Začiatkom roka sa sťahujete na Madeiru. Prečo?
Keď som cestoval, uvedomil som si, že keď vyjdem do zahraničia, tak tam témy ako Ukrajina, očkovanie, adopcie, potraty či sobáše ľudí rovnakého pohlavia majú dávno vyriešené a riešia dôležité aktuálne témy, ako napríklad klimatická kríza. Keď sa začala vojna na Ukrajine, veľmi sme sa zľakli a začali sme s manželkou riešiť zahraničie.
Prispelo k tomu aj niečo iné?
S manželkou si vždy na sviatky kupujeme letenky, v roku 2021 sme rodičom z oboch strán kúpili letenky do Lisabonu. Vtedy bola situácia všelijaká hlavne pre ľudí, ktorí sa nedali očkovať. My sme chceli docieliť, aby videli svet a strávili čas s vnukom, ale hlavne to, aby sa moji rodičia dali zaočkovať. Nakoniec sa nedali, lebo sa postupne situácia zmenila, ale na začiatku tvrdili, že radšej nepôjdu. Veľmi sme sa pohádali a pre mňa to bol spúšťač toho, že som si uvedomil, že tu už nechcem byť. Nakoniec sa ale zmenili pravidlá, do toho Lisabonu sme ich zobrali.
Ako tam bolo?
Počas štyroch dní som mal možnosť rozprávať sa s mojimi rodičmi a zároveň aj s domácimi. Zistil som, že mám oveľa bližšie k cudzím ľuďom na zastávke ako k vlastným rodičom. Vtedy sa práve začala vojna na Ukrajine a domáci viac rozumeli tomu, čo sa tam deje, naopak, môj otec tvrdil, že to nie je pravda. Práve vtedy som si uvedomil, že chcem viac žiť v zahraničí. Na prelome augusta a septembra sme boli na Madeire a rozhodli sme sa, že po komunálnych voľbách, na ktorých som sa podieľal, odídeme zo Slovenska a ostaneme tam. Práve preto, že mi to tu nie je blízke a že chcem ísť niekam, kde mi budú ľudia názorovo bližší. Chceme ísť tam, kde bude prívetivejšie prostredie pre nás a nášho syna.
V statuse na Facebooku ste napísali, že po prerode sa vám uľavilo. Vedeli by ste to bližšie vysvetliť?
Neustále som bol nahnevaný na všetko. Vidím to teraz na svojom otcovi, ako je permanentne nahnevaný na všetko. Čokoľvek sa stane, vždy je to chyba niekoho iného. Takí sú aj niektorí moji kamaráti, ktorých stále mám. Ak sa niečo pokazí, teraz sa snažím nájsť chybu v sebe. Hnev voči všetkému ma hlavne v každodenných situáciách veľmi zväzoval. Brzdilo ma to v práci aj v súkromí. Teraz cítim, že ma nelimituje nič.
Mohlo vás zmeniť aj to, že ste všetky veci z vašej minulosti povedali manželke? Predsa je niečo iné uvedomiť si to, ako to niekomu nahlas povedať.
Môže byť, nikdy som však nad tým takto nepremýšľal. Jej reakcia mi však veľmi pomohla, pretože ma prijala. Zrazu som nemusel prejavovať svoju silu a nemusel som v nej vzbudzovať strach, aby ma rešpektovala. Nielen ona, ale aj celé moje okolie ma zdravo rešpektuje. Možno preto, že mu niečo prinášam. Nemusím si to vynahrádzať vzbudzovaním strachu.
Ten rozdiel môže tkvieť aj v tom, že vo svojej starej skupine ste mali pocit, že si rešpekt musíte vybudovať strachom. Teraz vás ľudia rešpektujú pre to, aký ste. Vnímate to takto?
Presne takto to je. Toto všetko o mne vie aj Matúš Vallo. Musel som mu to povedať, lebo nikdy neviete, kedy to na vás niekto vytiahne. A prijal to, všetci ma takto akceptovali a začlenili ma do svojej spoločnosti, ktorej som sa stal pevnou súčasťou.
Aký je teraz váš pohľad na mužnosť?
Predtým som si myslel, že napríklad keď prídem do autobusu a sadnem si naširoko, dokazujem tým, že som veľký chlap. V poslednom čase sa mi začínajú do života vracať ľudia z minulosti. Vedia, že som teraz už iný. Vedia, že vystupujem proti nim. No a niektorí sa mi vyhrážajú, iní sa mi smejú, že som chudák a že mám strach. Nemám potrebu dokazovať im opak. Mne je to úplne jedno. Len sa niekedy sám seba pýtam, či možno nemajú sčasti pravdu. Som však vyrovnaný s tým, že som naozaj zmäkol a nemám záujem o konflikt s nikým.
Možno by sa aj ostatní, ktorí sa hnevajú na veci a ľudí okolo seba, mali prijať, akí sú, prestať sa hnevať a nenávidieť. Pomohlo by to im a aj spoločnosti.
Na prepise rozhovoru sa podieľala Sara Hrabinská.
Foto N – Vladimír Šimíček 
Ukážka, ako novozélandský spravodajský web Stuff informoval o útoku v meste Christchurch v roku 2019. Zdroj – Wayback Machine / Internet Archive 
