Izraelská povolebná noc a ráno priniesli viacero zvláštnych aj signifikantných momentov, ale vypichla by som dva.
Prvým by boli oslavy vo volebnom štábe strany Náboženský sionizmus, kde muži aj chlapci s kipami na hlavách freneticky poskakovali a objímali sa, lebo táto časť politického spektra nikdy v histórii štátu Izrael nedosiahla taký dobrý výsledok. Voličky, fanúšičky a aktivistky strany sa mohli tešiť v miestnosti vyhradenej pre ženy.
Druhým bol rozhovor s poslancom víťaznej strany Likud Mikim Zoharom, ktorý povedal, že ak jeho stranícky predseda Benjamin Netanjahu zostaví koalíciu pravicových a ultrapravicových síl (čo bol v stredu ráno najpravdepodobnejší scenár, a to aritmeticky aj ideologicky) prvým zákonom v knesete bude to, aby poslanci a poslankyne mohli vetovať rozhodnutia Najvyššieho súdu.
Oba tieto obrazy sú znepokojivé, lebo ukazujú, kam Izrael môže smerovať. Ešte väčšmi k šovinizmu, náboženskému fanatizmu, k útokom na menšiny. A aj k obmedzovaniu súdnej moci, opúšťaniu modelu pák a bŕzd a k hlbokej politizácii takých citlivých vecí, akými sú ľudské práva, výstavba na okupovaných územiach, povinná vojenská služba pre pobožných Židov či osud afrických utečencov alebo napríklad detí zahraničných robotníčok a robotníkov narodených v Izraeli.
Kam sme sa to dostali
To, že Izrael sa posúva doprava, je signifikantné už niekoľko rokov. Rovnako platí, že ide o posun k čoraz vulgárnejšej, nielenže antiliberálnej, ale v niektorých prípadoch rovno antidemokratickej ultrapravici.
Aj preto treba povedať, že hoci najviac hlasov získal Netanjahuov Likud, skutočným víťazom volieb sú ľudia z Náboženského sionizmu (po sčítaní takmer 71 percent hlasov boli na treťom mieste), čo je koalícia viacerých strán, ktoré sa predbiehajú v tom, kto bude viac radikálny, antiarabský, homofóbny či šovinistický.
Ak som tento text začala s dvomi obrazmi, pridám aj tretí. O pár dní bude výročie atentátu na premiéra Jicchaka Rabina. Teraz je veľmi pravdepodobné, že ministrom – a to dokonca vnútornej bezpečnosti – v Netanjahuovej vláde sa stane Itamar Ben Gvir, v mladosti pouličný grázel, ktorý krátko pred Rabinovou vraždou odtrhol z premiérovho cadillacu logo výrobcu a vyhrážal sa, že dole nešlo len to, ale dole pôjde aj Rabin.
Presne tento Ben Gvir len nedávno zo svojej obývačky odstránil fotografiu Rabinovho vraha Jigala Amira. Nedá sa predpokladať, že ju spálil alebo roztrhal, len ju dal niekam, kde nebude toľko na očiach. Presne takto ľudia ako on fungujú – a nielen v Izraeli, veď sa pozrime na Taliansko. Navonok sa zbavia problematických symbolov a hneď sa z nich stanú relevantní hráči, takpovediac „dobrí fašisti“.
Znaky toho, že Izrael sa pomaly transformoval na neliberálnu demokraciu, taktiež pozorujeme už roky a tieto voľby to potvrdili.
Dôvodov je viac – sú lokálne aj globálne. Faktorom je aj to, že Netanjahu pre svoje osobné potreby zlegitimizoval radikálnu pravicu, jej metódy aj slovník. Ale aj to, že „anti Bibi“ blok sa vyšťavil vo vnútorných sporoch a nemá takých disciplinovaných voličov.
Ak vládu naozaj zostaví Netanjahu a zoberie do nej tri nábožensko-nacionalistické zoskupenia, hrozí, že na dnešnú – ani zďaleka nie perfektnú – demokraciu budú Izraelčania a Izraelčanky ešte s nostalgiou spomínať.