časť z prednášky „Aká je – a aká by mala byť – rola vedy v modernej spoločnosti“ – R. Feynman, Taliansko, 1964.
…
Musím sa zveriť s niečím, za čo sa v dnešnom svete hanbím. Hneď ako opustíme pole prírodných vied zisťujeme čosi dosť zarmucujúce: prostredie, v ňom žijeme, je aktívne a hlboko nevedecké. Galileo by sa ma mohol spýtať: „Všimol som si, že Jupiter má tvar gule a okolo neho obiehajú mesiace, takže to nieje žiaden Boh na nebesiach. Povedzte mi, čo sa stalo so všetkými astrológmi keď sa to zistilo?“ A ja by som musel priznať: „Publikujú svoje výsledky v novinách, aspoň v Spojených štátoch áno, každý deň a v každých novinách.“
Ako to, že medzi nami ešte stále máme astrológov? Ja neviem, ale podľa mňa je to kopa nezmyslov. A takéto bláboly sú tu na dennom poriadku. Je ich okolo nás nekonečné množstvo, čo inými slovami znamená, že naše prostredie je aktívne a hlboko nevedecké. Ešte stále sa hovorí o telepatii aj keď záujem o ňu už pohasína. Liečitelov je ako maku. Z liečiteľstva sa stalo hotové náboženstvo. Máme zázrak v Lurdách, kde sa lieči o sto šesť.
Dobre, povedzme že astrológia je v poriadku. Povedzme že je skutočne lepšie ísť k zubárovi v deň, kedy Mars stojí pri Venuši v pravom uhle, ako v deň keď to tak nieje. Povedzme že sa v Lurdách môžete zázračne uzdraviť. Ale pokiaľ sú tieto veci pravdivé, mali by byť skúmané. Prečo? Aby sa dali využiť ešte lepšie. Pokiaľ zistíme že hviezdy naozaj ovplyvňujú náš život, potom by sme mohli skúmať tento efekt štatisticky, úplne objektívne a vedecky posúdiť všetky dôkazy a využiť tento jav ešte významnejšie. Pokiaľ v Lurdách dochádza k uzdraveniam chorých, natíska sa otázka, ako blízko k miestu zázraku stačí aby chorý stál. Nepomýlil sa niekto náhodou, keď tvrdia že tam vzadu to už nefunguje? Možno to tam naopak funguje tak dobre, že by sa pri tomto zázračnom mieste našlo miesto aj pre liečenie viac ľudí.
Vy sa tomu môžete smiať, ale pokiaľ naozaj veríte na tieto zázračné liečiteľské schopnosti, tak je vašou povinnosťou ich preskúmať, vylepšiť ich účinnosť a miesto podvodov zaviesť uspokojivú liečbu. Možno sa ukáže že po sto dotykoch to už nefunguje. Ale tiež je možné, že takéto skúmanie bude viesť k iným záverom – a síce že tie efekty nemajú vplyv na liečbu.
…
Ďalšou a poslednou témou o ktorej chcem hovoriť, je téma ktorú považujem za vôbec najzávažnjšiu. Je to téma týkajúca sa problému neistoty a pochybností. Vedec si nieje nikdy istý. Všetci si to uvedomujeme, vieme, že všetky naše tvrdenia sú tvrdenia priblližné a sme si nimi istý len do istej miery; keď niečo tvrdíme, nejde o to, či je to pravda alebo nie, ale s akou pravdepodobnosťou je naše tvrdenie pravdivé či nepravdivé.
Vo vede musíme odpovedať na každú otázku s istou mierou neurčitosti odpovedajúcej danej situácii. Ako potom rastie množstvo experimentálnych dôkazov, môže aj pravdepodobnosť, že je nejaká predstava správna rásť – alebo aj klesať. Ale nikdy sa nestane, že by sme si boli absolútne istí, či je to tak alebo onak. A dnes už tiež vieme, že práve toto je nesmierne dôležité ak sa má veda rozvíjať. Je nezbytne nutné, aby sme si ponechali priestor pre pochybnosti – inak sa nič nenaučíme a nepokročíme vpred. Ak si nesmieme klásť otázky, nepoučíme sa. A právo na otázku je právom na pochybovanie.
Ľudia túžia po istotách, ibaže táto istota proste neexistuje. Také tvrdenie ale ľudí desí: Ako sa dá žiť, bez toho aby človek vedel niečo s istotou? Tie obavy sú zbytočné. Človek si iba myslí, že vie. Väčšina našich rozhodnutí vychádza z neúplných znalostí a v skutočnosti nevieme, čo sa deje, aký zmysel má náš svet, nevieme proste o mnohých veciach. človek nemusí mať istotu, aby mohol kľudne žiť.
Úryvok z knihy „Richard P. Feynman – Radost z poznání“ (Aurora, 2003)
