Všetky príspevky miro

Na juhu nemigrujú len utečenci, ale aj fámy

Z poľa vyšli mokrí, bez vody a bez jedla. Na juhu nemigrujú len utečenci, ale aj fámy

Dva dni sme mapovali obce na juhu Slovenska.

Muž zo Sýrie máva rukami a snaží sa nám vysvetliť, ako prekročil maďarsko-slovenskú hranicu. Napodobňuje pri tom pohyby plávania.
Chce nám takto povedať, že s necelou dvadsiatkou ďalších mužov prešli rieku Ipeľ, ktorá na 140 kilometroch tvorí hranicu s Maďarskom. Hladina je teraz taká nízka, že nie je problém cez ňu na mnohých miestach jednoducho prejsť.
Nohavice aj topánky má muž mokré a zablatené. Po prechode cez rieku museli ešte prejsť trávou a poľnou cestou.
„Príde polícia?“ zaujíma sa lámanou angličtinou. „A čo urobia?“ dodáva. Keď sa dozvie, že políciu už zavolal starosta obce Malá Čalomija, spokojne ukáže palec hore.
Pýta sa, či nemáme vodu alebo jedlo a posunkami ukazuje, že sú po ceste hladní a v tridsaťstupňovom teple smädní. Po anglicky však vedia málo, pomáhame si preto prekladačmi do arabčiny v mobilných telefónoch.
„U nás je vojna a naspäť ísť nechceme,“ ukazuje ďalší muž preloženú vetu na displeji. Vymenúva, že sa na Slovensko dostali cez Turecko, Bulharsko, Srbsko a Maďarsko. Chcú ísť do Nemecka – za rodinami alebo známymi.

Skupina sa uloží v tieni pod čerešňami popri ceste ešte pred tabuľou označujúcou začiatok obce. Pokojne tu čakajú na príchod policajtov, ktorí ich odvezú na povinnú registráciu.
Na juhu Slovenska obyvatelia zažívajú situáciu, aká tu ešte nebola. Počas utečeneckej krízy v rokoch 2015 a 2016 cez Slovensko migračné trasy neviedli. Teraz tu však pravidelne vídajú skupiny ľudí, ktoré nelegálne prekračujú hranice.
Hoci nám miestni vravia, že podobne ako v prípade skupiny oddychujúcej pod čerešňami problémy s cudzincami sami nezažili, väčšina vyjadruje obavy.
Nie sú takí ako my, nerozumieme ich jazyku, kultúre a náboženstvu a bojíme sa, keď chodia v skupinách – zaznieva často. Nestačia im ani uistenia polície a úradov, že cudzinci kriminalitu so sebou nepriniesli.
Mnohí nie sú imúnni ani voči rečiam o „sorosovcoch“, ktorí chcú naviezť do Európy čo najviac migrantov a medzi nimi môžu byť aj teroristi. Mesiac pred voľbami sa na šírení strachu priživuje aj Smer, Republika či ĽSNS.
K pokoju miestnych neprispieva ani to, že sa medzi nimi šíria aj informácie, ktoré sa buď nepotvrdili, alebo sa odohrali inak, ako o nich počuli.
„Zvrchu nám povedia, že nie sú konflikty a netreba sa báť. Nadarmo to však poviem občanovi, keď on si myslí svoje,“ vraví Ján Šimko, starosta obce Malá Čalomija na juhu.
„Občania ma bombardujú: robte niečo, prečo ich sem pustíte,“ posťažuje sa starosta, ktorý tento týždeň na tlačovke Hlasu, za ktorý spolu so Smerom aj kandidoval, kritizoval nečinnosť vlády.

Ako to Veľkom Krtíši štát nezvládol

Kým skupina v tieni stromov pri Malej Čalomiji vyzerá policajtov, stovky ľudí čakajú na registráciu a preverenie políciou vo Veľkom Krtíši vzdialenom 25 kilometrov. Do výrobnej haly bývalej píly tu od konca augusta privážali utečencov zachytených v okolí.
Pôvodne pritom mali na tomto mieste stráviť len niekoľko hodín, nanajvýš deň – kým ich polícia preverí, zaregistruje a prevezie na oddelenia cudzineckej polície, kde im vystaví potvrdenie. Ministerstvo vnútra si na to priestory haly prenajalo od súkromnej firmy PRP.
Hala je na periférii Veľkého Krtíša, kilometer vzdialená od najbližších bytoviek. Vedie k nej cesta obklopená len stromami a kríkmi, kde popoludní stretnete nanajvýš psičkárov na prechádzke so psami.
O problém si však štát koledoval od začiatku. Primátor Veľkého Krtíša Dalibor Surkoš (kandidoval za strany Smer, Sme rodina a Aliancia) vraví, že síce o možnosti využitia haly neoficiálne s úradmi hovorili, ale neskôr už oficiálnu informáciu o zriaďovaní takého miesta ani nedostal. Dohoda medzi ministerstvom a firmou napokon podľa neho vznikla bez toho, „aby sa radili s mestom“.
„Pred samotným výberom priestoru prebehla prvotná komunikácia medzi Krajským riaditeľstvom PZ v Banskej Bystrici a mestom,“ reaguje teraz ministerstvo vnútra. „Avšak z dôvodu náhleho nárastu počtu zadržaných osôb s neoprávneným pobytom na území SR musel byť proces aktivácie záchytného miesta zrýchlený,“ dodáva tlačový odbor rezortu.

Netrvalo však dlho a pribudol aj ďalší problém. Oddelenia cudzineckej polície v kraji prestali stíhať vybavovať dokumenty pre prichádzajúcich cudzincov. Počet ľudí teda vo veľkokrtíšskej hale rýchlo rástol, no odchádzajúcich ľudí ubúdalo len pomaly.
Až sa uplynulý víkend stalo, že ich tu v jednej chvíli bolo viac ako sedemsto. Na vybavenie dokumentov v provizórnom tábore preto ľudia namiesto niekoľkých hodín čakali aj dva či tri dni.
Výrobná hala však nebola pripravená na prespávanie nielen mužov, ale ani žien a detí, ktorých tu bolo tiež niekoľko desiatok. Ženám a deťom narýchlo zohnali ležadlá, muži sa však museli uspokojiť s dekou, spacákom alebo aj s obyčajnou podlahou.
Sprchy v areáli nie sú a pre stovky ľudí tu bolo v utorok pristavených dvadsať prenosných toaliet. K päťsto utečencom, ktorí tu v tom čase boli, podvečer prišiel aj ďalší autobus v sprievode polície.
Nepripravenosť štátu napriek narastajúcemu počtu ľudí prechádzajúcich cez hranice počas celého leta využil pred voľbami predovšetkým šéf Smeru. Pri kritike vlády a polície mu pritom neprekážalo, že polícia nestíhala potvrdenia pre utečencov zo Sýrie vystavovať pre zmenu v zákone, ktorú v roku 2018 presadil Fico so svojím ministrom vnútra Robertom Kaliňákom.
Tam, kde sa v nedeľu ešte dostal šéf Smeru a odkiaľ si nastrihal verejne prezentované videá, sa dnes už verejnosť nedostane. Miesto si teda obzeráme len z diaľky spoza pletiva. Polícia už ďalej nikoho nepúšťa s odôvodnením, že aj takto chcú zabezpečiť v areáli pokoj.
Do haly vidíme prichádzať zdravotnú službu aj donáškové autá, ktoré policajtom aj cudzincom privážajú pizzu alebo pečivo. Pracovníci tiež prišli vyčistiť toalety.

Problémy s nimi nie sú, ale čo ak…

„Bojíme sa, čo bude, ak ich pustia,“ vraví nám obyvateľka Veľkého Krtíša Gréta Lackovská, ktorá býva v bytovkách kilometer vzdialených od areálu so stovkami cudzincov.
Cudzinci pritom už teraz halu opúšťajú v autobusoch, keď ich odvážajú na oddelenia cudzineckej polície, aby im vybavili potrebné papiere. Niektorí po preverení políciou chodia z areálu von na nákup do blízkych obchodov.
„Prekvapilo ma, keď som ich videla s taškami z Kauflandu,“ vraví Lackovská. „Viete, je to iné, nové, sú to iné tváre a máme obavy.“
Sama Lackovská, podobne ako ďalší Veľkokrtíšania, vraví, že problém s cudzincami doteraz nezažila. Z čoho konkrétne má teda strach? „Ťažko povedať. Možno začnú útočiť, budú hladní,“ hovorí nám.
„Prečo by nám mali niečo spraviť a robiť si tak problémy, keď chcú zo Slovenska odísť?“ zapojí sa do debaty tínedžerka v skupine žien, s ktorou sa neskôr zhovárame obďaleč. Od starších žien dostane odpoveď, že vo svojom veku ešte nezažila to, čo oni. Aj že dôvod na ublíženie sa vždy nájde.
Starostovia a obyvatelia južných obcí nám opisujú niekoľko udalostí, ktoré miestnych rozrušili. Napríklad rozložený oheň neďaleko Obecného úradu v Malej Čalomiji, keď sa chceli cudzinci zohriať. Či prechody skupín desiatok ľudí cez obec Koláre nadránom ešte za tmy.
Niektorým ľuďom prekáža aj oblečenie, ktoré si po prebrodení rieky cudzinci zobliekajú a nechávajú ho po ceste. Aj polícia však opakovane tvrdí, že vážnejšie incidenty ani trestné činy nikto nehlási.
„Prišli nám priamo do obce, posadili sme ich pred obecný úrad alebo pred náš dom,“ hovorí aj starostka obce Koláre Renáta Kerestešová. V polovici augusta sa tu utečencov naraz pozbieralo 150 a trvalo celý deň, kým ich zaneprázdnená polícia v malých vozidlách po 15 miest poodvážala.
Kerestešová vraví, že okrem oberania ovocia z konárov trčiacich ponad ploty s nimi problémy nemali. Skôr sa posťažovala, že trvalo dlhšie, kým polícia situáciu vyriešila. Starosta Šimko nám hovorí, že by tiež privítal viac hliadok aj s vojakmi v teréne.
Medzi ľuďmi, a to aj naprieč obcami, sa však šíria aj príbehy, ktoré pôsobia oveľa vážnejšie aj nebezpečnejšie. Po ich bližšom preverovaní sa však viaceré ukazujú minimálne ako skreslené.

Výstrel nebol výstrelom

Na veľkokrtíšskom sídlisku sa napríklad dozvedáme, že v bývalej priemyselnej hale s migrantmi už vraj boli nepokoje. „Že vraj tam bol výstrel, dozvedela som sa na facebooku,“ vraví Lackovská.
Tieto informácie sa dostali aj k obyvateľom ďalších okolitých obcí. Na sociálnych sieťach ich šíril aj poslanecký asistent šéfa Hlasu Petra Pellegriniho a kandidát strany zo 148. miesta z Veľkého Krtíša Martin Čapliar.
„Nedošlo k žiadnej vzbure a žiadnemu fyzickému napadnutiu,“ vysvetľuje policajný viceprezident Damián Imre. Napätejšia situácia vznikla vtedy, keď po časť ľudí do areálu vo Veľkom Krtíši prišiel autobus.
„Keď tam máte veľa ľudí, každý chce byť prvý a vojsť do autobusu. Došlo ku komunikačnému nedorozumeniu, ktoré sa však podarilo urovnať. Bol tam len zvýšený hlas a ľudia zozadu kričali, že chcú ísť do autobusu. Nič iné sa tam neodohralo,“ vraví.
Ani „varovný výstrel“ nebol napokon žiadnym výstrelom, vraví Imre. Keď sa okolo dvoch policajtov vytvorila skupina cudzincov, jeden z policajtov použil kynologický bičík. Ten len imituje zvuk výstrelu zo zbrane, aby si naň pri tréningu psy zvykli.
„Policajt použil bičík, aby si zaistil rešpekt v skupinke migrantov, ktorí sa k nemu natlačili, lebo chceli počuť, čo hovorí. Nič iné sa tam neudialo,“ dodáva Imre.
Nepotvrdila sa úplne ani príhoda verejne prezentovaná starostom Šimkom z Malej Čalomije, podľa ktorej migranti ich obyvateľke preskočili plot a obrali jej jablká a hrušky.
V okolí obce videli skupinku utečencov naposledy v stredu. Poprosíme starostu, aby nám ukázal dvor ženy, ktorej utečenci obrali stromy.
Staršia pani s chorým manželom, o ktorého sa stará, nám rozpovedala celú príhodu trochu inak. Utečenci do dvora nevošli. Vzadu za dvorom má ešte samostatnú malú záhradu oddelenú plotom od domu aj dvora, ktorej bránička bola otvorená. Cudzinci si tam pozbierali hrušky a jablká zo zeme, ale ovocie zo stromov nevzali, vraví. Rodine s deťmi ešte sama pribalila vodu a piškóty, dodáva.
Našli sme aj muža z príhod, ktoré šíria aj dezinformačné weby ako príklad nežiaduceho správania cudzincov – keď sa v obci Koláre jednému z obyvateľov v bazéne okúpali migranti. Potvrdil nám, že sa v bazéne umyli dvaja mladíci. Plot však nepreskakovali, bazén má za dvorom na lúke na spoločných pozemkoch.
Doma vtedy síce nebol, no upozornili ho na to robotníci. Vraví, že mu to neprekáža a že keby bol v ich situácii, spraví to isté.
Na jeho terase si mladíci nechali nabíjačky, ktoré si tam nechali a on im ich neskôr odniesol.
Spomenuté príhody nehovoria o tom, že sa inde nič podobné určite nemohlo stať. Ukazujú skôr, že v situácii, keď majú ľudia obavy, vznikajú aj dezinterpretácie niektorých udalostí.

Vláda prišla s opatreniami

Počty nelegálnych prekročení slovenských hraníc sú v teplom počasí na vrchole. Polícia predpokladá, že s prichádzajúcimi chladnejšími mesiacmi počet utečencov prechádzajúcich Slovenskom klesne.
Zlepšovať sa podľa ministerstva vnútra začína aj situácia v kritizovanej hale vo Veľkom Krtíši, kde ľudia ostávali v zlých podmienkach.
Cudzincov budú prevážať aj na vzdialenejšie oddelenia cudzineckej polície, aby ich stihli za kratší čas vybaviť viacerých. Na pracoviskách aj pri presunoch a v hliadkach bude policajtom pomáhať päťsto vojakov.
Stravu už v hale zabezpečuje Červený kríž.

Čítajte viac: https://domov.sme.sk/c/23213561/migracna-kriza-utecenci-velky-krtis-reportaz.html

Slovenský Rus, ktorý podporuje Ukrajinu, strávil leto v Rusku a na okupovaných územiach. Toto sú jeho zážitky

https://dennikn.sk/3551550/slovensky-rus-ktory-podporuje-ukrajinu-stravil-leto-v-rusku-a-na-okupovanych-uzemiach-toto-su-jeho-zazitky/?ref=mwat

Strávil som v Jaroslavli asi tri týždne. Prespával som v byte kamaráta, ktorý ešte pred vojnou odišiel vzhľadom na politiku do Ameriky a tam si požiadal o azyl. Obvolal som svojich známych, niektorí priviedli ešte svojich známych, celkovo som sa rozprával s desiatkami ľudí. Presvedčil som sa, že podobne ako na Slovensku aj u nás mnohí ľudia žijú v názorových bublinách.

Keď niekto vojnu odmietal, tak si myslel, že rovnako ju musia odmietať aj všetci normálni ľudia. O tých druhých hovoril, že sú to „putinisti“, „rašisti“ (slovná hračka kombinujúca slová Rus a rasista) a „zetnici“ (podľa symbolu invázie, písmena Z). Ľudia podporujúci vojnu si zase mysleli, že rovnako ako oni musí zmýšľať každý, kto nie je zradca alebo egoista. Len sa mi potvrdilo, že nie je potrebné denacifikovať Ukrajinu, ale Rusko.

Čím prívrženci vojny Putinovu agresiu obhajovali?

Podobnými frázami, aké môžete počuť aj od slovenských priaznivcov Putina: Krym je ruský, Kyjiv je ruský, Ukrajinci by sami chceli byť Rusko, keby ich Západ nezmanipuloval, a kde som vraj bol osem rokov, keď Ukrajinci zabíjali ľudí na Donbase. A opakovane zaznievalo, že keby Putin neurobil svoju špeciálnu vojenskú operáciu, tak by na Ukrajine už boli Poliaci. Toto mi napríklad hovorila moja dlhoročná susedka.

Zase Poliaci? Tí Poliaci nejako rezonujú. 

Vyzerá to tak, že kremeľská propaganda si v poslednej dobe berie Poľsko do úst už skoro tak často ako Ameriku.

obrázok.png

Cestovali sme cez tie „oslobodené územia“ na juhu Ukrajiny a bolo to depresívne. V autobuse sedeli samí dovolenkári, obyvatelia Doneckej oblasti, ktorí si šli oddýchnuť na Krym. Prechádzali sme okolo Mariupola, Melitopola, všade checkpointy, tanky, vojaci. A títo ľudia to brali akoby nič. S batožinou a malými deťmi cestovali na prázdniny.

Vybrané kapitoly z homofóbie

zverejnene na http://www.subjektivne.sk/2010/06/11/vybrane-kapitoly-z-homofobie/

Vybrané kapitoly z homofóbie

O odvahe a mužnosti samurajov pochybuje málokto, no ich niekdajšie homosexuálne chúťky už také známe nie sú.

Nedávno sa v Bratislave odohral prvý slovenský Dúhový pride – pochod za ľudské práva neheterosexuálnych ľudí. Reakcie spoločnosti na túto udalosť boli rôznorodé [1], no dostatočne ma motivovali k tomu, aby som sa pozrel na tému homosexuality bližšie a trošku inak.

Homosexualita je (spravidla trvalá) pohlavná náklonnosť jedinca k osobám toho istého pohlavia. Je sprevádzaná rovnakými citovými a partnerskými vzťahmi ako pri heterosexualite. V lekárskom (psychiatrickom) a sexuologickom význame sa pod pojmom homosexualita rozumie prevažujúca alebo výhradná erotická citlivosť (reaktivita) voči osobám (jedincom) rovnakého pohlavia. V roku 1992 bola homosexualita vylúčená zo zoznamu chorôb Svetovej zdravotníckej organizácie (MKCH 10), ale už dávno predtým (MKCH 8) bola v tomto zozname uvedená medzi chorobnými prejavmi, u ktorých je sporné, či nimi vôbec sú. [2]

Zženštilí chlapi a história

Vďaka zabehanému stereotypu, vykresľujúcemu gayov ako silne zženštilé povahy, ma potulky po článkoch ohľadom homosexuality a homofóbie zaskočili. V starovekom Grécku fungovali v 4. storočí pred naším letopočtom v Tébach jednotky zostavené z homosexuálnych mužských dvojíc, tzv. sväté pluky z Téb. [3]. Podľa Plutarchovho životopisu Pelopidasa [4] boli tieto jednotky v boji veľmi silné aj z toho dôvodu, že kým bežným vojakom šlo v boji o svoj život, týmto šlo aj o život svojho partnera a bojovali dvakrát tak vášnivo.

Podobné názory mali aj na opačnom konci sveta – vo feudálnom Japonsku. Mladí učenci, ktorí sa chceli stať váženými samurajmi, museli rátať s možnosťou, že ich učiteľ príjme len za podmienky, že sa mu telesne i duševne odovzdajú. Tento vzťah bol spečatený “dohodou bratstva” [5], kde si žiak s učiteľom sľúbili vernosť, ktorá sa nevzťahovala na vzťahy so ženami. Dohoda skončila, až keď žiak prekročil vek dospelosti. [6]

Výchova detí v lesbických rodinách

V súčasnosti sa okrem iného kritizuje snaha homosexuálnych partnerov o výchovu detí (resp. adopciu). No podľa 25 rokov trvajúcej štúdie [7] doktorky Nanette Gartrell sú na tom deti vyrastajúce v lesbických partnerstvách z hľadiska psychologických problémov o niečo lepšie ako zvyšok (americkej) spoločnosti. Štúdia sleduje 78 lesbických párov, ktoré mali deti vďaka darcom spermií. Ich deti boli pravidelne kontrolované pomocou dotazníkov a rozhovorov. Výsledky boli porovnané so štandardom americkej spoločnosti a deti z homosexuálnych partnerstiev v nich vyšli omnoho lepšie vo viacerých oblastiach (od lepšieho vzdelania až po menšiu kriminalitu). Kým táto štúdia mohla byť skreslená mnohými okolnosťami (tehotenstvo je naozaj plánované, do úvahy bolo brané aj vyhodnotenie dieťaťa rozhovorom s matkou, publikácia bola financovaná pro-homosexuálnymi spoločnosťami…), mohla by odštartovať viacero podobných výskumov, ktoré by pomohli tieto výsledky overiť.

Latentná homosexualita

Latentná homosexualita je nevedomá alebo nejasná erotická náklonnosť k príslušníkom rovnakého pohlavia. Môže znamenať skrytú tendenciu k homosexuálnym sklonom, ktorá je potlačovaná a nebola rozpoznaná okolím. [8]

V roku 1996 sa uskutočnil výskum [9], ktorého cieľom bolo overenie vzťahu medzi homofóbiou a homosexuálnym vzrušením. Vzorka 35 homofóbnych a 29 nehomofóbnych mužov bola vystavená erotickým materiálom s heterosexuálnou a homosexuálnou tématikou. Metódou penilnej pletysmografie bolo merané ich vzrušenie na tieto podnety. Tá spočíva v meraní prietoku krvi v penise. Kým obe skupiny reagovali na heterosexuálny materiál približne rovnako, pri homosexuálnom nastala veľká zmena. Na mužské homosexuálne video reagovalo nejakou mierou erekcie 24% nehomofóbnych mužov, kým u homofóbov ich bolo 54%. Keď mali muži na konci testu sami ohodnotiť svoje vzrušenie, homofóbi znatelne podcenili svoju reakciu na videá s čisto mužskou erotikou.

Záver

Aj pri téme homosexuality a homofóbie by malo platiť pravidlo “dvakrát meraj a raz rež”. Dnešní homofóbi môžu byť len radi (alebo latentne neštastní?), že sa nenarodili v dobe a na mieste, kde sa homosexualita miesila s národnou hrdosťou. Postavenie homosexuálov v rodinnom živote je téma, ktorá si tiež vyžaduje menej dogmatický prístup. Podľa niektorých študií [10] by mohla byť dokonca aj evolučne výhodná. Nakoniec strach a nenávisť často vychádza priamo z nevedomosti, tak prečo sa nepozrieť na tému homosexuality kritickejším okom?

  1. http://www.aktuality.sk/clanok/162441/pochod-homosexualov-je-neziaduci-element-osobne-ich-pridem-oplut-uviedol-jan-slota/
  2. http://sk.wikipedia.org/wiki/Homosexualita
  3. http://en.wikipedia.org/wiki/Sacred_Band_of_Thebes
  4. http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Plutarch/Lives/Pelopidas*.html
  5. Leupp, Gary P. (1999). Male Colors: The Construction of Homosexuality in Tokugawa Japan. University of California Press. pp. 53–54. ISBN 0520209095.
  6. http://en.wikipedia.org/wiki/Homosexuality_in_japan
  7. http://pediatrics.aappublications.org/cgi/reprint/peds.2009-3153v1?maxtoshow=&hits=10&RESULTFORMAT=&fulltext=Gartrell&searchid=1&FIRSTINDEX=0&sortspec=relevance&resourcetype=HWCIT
  8. http://cs.wikipedia.org/wiki/Latentn%C3%AD_homosexualita
  9. https://www.psychologytoday.com/files/u47/Henry_et_al.pdf
  10. http://www.osel.cz/index.php?clanek=4867
dakujem id ruzbach za jazykovu korekturu

Jordan Peterson

https://kyberia.sk/id/9084572/
su omnoho relevantnejsi ludia, ktori sa mozu vyjadrovat k danej nez on
neprekaza ti ten jeho prehnane teatralny sposob argumentacie?
za mna je to cheap, manipulativne, a daleko od faktov. sice sa na zaciatku zdrzi, nekole to oci, a potom zacne emocionalnu tiradu. a to nehovorim o jeho samostatnych vlogooch na jeho ytb

ale to moze byt len vec estetiky. u mna skoncil postupne tym, ked odkryl svoj sarlatansky pristup ku vsetkemu mimo standartnej psychologie

len namatkovo…

debata so Zizekom:
– aby ukazal zla marxizmu, tak si do debaty precital Communist Manifesto ako reprezentativnu publikaciu (lol, ten bol napisany na politicku objednavku)
– nevedel vymenovat ani jedneho „post-moderneho neomarxistu“, ked ho Zizek vyzval (lebo neexistuju)
– prirovnava sucasnu zapadnu lavicu k fasizmu a nacizmu 30. rokov. ze uz zasli pridaleko. srsly, v Kanade uz postavili koncentracne tabory pre praviciarov (jk)

jeho kniha 12 rules …:
– je plna tychto lenivych catchy preskokov z jednej temy do druhej, borrowing of ideas. akurat to funguje len povrchne
– najznamejsia je lobster analogia, ktora je zakladom argumentacie v jeho boji za tradicne hierarchie (nielen ze je biologicky nepresny, analogia je totalne vedla, ale aj ignoruje antropologiu/sociologiu, ktora je plna prikladov o tom, ze je to aj inak)

gender issues:
– gender pay gap – ukazuje, ze sa vobec nevyzna ani v zakladnej terminologii a co vobec konstituuje gender pay gap a ake su jeho priciny
– najradsej by nastolil enforced monogamy. pre kazdeho mladeho incela jedna zena. lebo zeny si ich nevazia a oni potom chudaci koncia ako nestabilni psychopati

bill C-16:
– jeho neuroticka obsesia s tym, ako tento zakon bude sluzit na potlacanie free speech a ako budu nevinni ludia perzekuovani lavicovymi ideologmi len za to, ze nesuhlasia s ich ideologiou. btw, tym zakonom sa len pridal vyraz gender identity do zoznamu identit ktore nesmies diskriminovat/byt hateful, … popri etnicite, nabozenstvu, veku, etc. v podstate same batshit craziness ako u nas s Istanbulskym dohovorom
– ked mal zo svojej neurozy namale, klamal pri tom, ako hovoril, ze nema problem oslovovat svojich studentov ich preferovanymi zamenami. v inom videu sa zas jasne vyjadril, ze to robit nebude (sorry, toto sa mi nechce dokazovat, ani linkovat. napozeral som sa ho vela)

tychto par prikladov je v uplnom protiklade s jeho neumernym dorazom na to, aby ludia hovorili presne. mozno je v reci presnejsi nez bezny obcan, akurat ked uz do debaty vtahuje svoje akademicke schopnosti, tak vobec nezodpovedaju obrazu, ktory o sebe siri

A Divorce Attorney’s Thoughts On Love and Marriage-James Sexton

Rozpráva príbehy a jeho názory o tom ako sa (bohatí) ľudia rozvádzajú. Občas zaujímavé, občas machovské, ale vcelku realistické.

Cheating and arguing are just symptoms, problem is these small disconnections.

I don't think it is realistic to have forced-monogamy in this world.

Nejaké stats dáva:
– 56% of marriages end up in divorce
lets say 20% more stay together for kids/money, without divorce
So marriage fails in 76% time … so why people still like it?

– 84% of people who get divorced are remarried within 5 years

A hovorí že málokto má šťastie na to že má šťastné manželstvo. I know thousand couples and I know one couple that are happy together.

Android Samsung A3

Update worked.
SM-A300FU = a3ulte
E3004: This package is for device: gprimeltexx,fortunafz,grandprimelte,grandprimeltexx; this device is . 

I had to update TWRP, twrp 3.0.2-1-ashyx => 3.3.1-1.ashyx
open gapps micro did not fit … had to install pico.

Prigozin rusko ukrajina


Na to, abych Prigožinovi fandila, jsem ho asi poslouchala i četla moc dlouho. Přečetla jsem snad všechny jeho posty na Telegramu od roku 2019. Je to netvor. Nikdy mě nikdo tak nekonsternoval jako on, a to jsem sledovala ty různé netflixové rozhovory se sériovými vrahy.

Zaprvé je to bezostyšný lhář. Léta se soudil se všemi, co tvrdili, že má cokoliv společného s nějakou Wagnerovou skupinou. A byl by se s nimi klidně soudil stále a výborně se tím bavil, kdyby od něj po začátku války nedaly západní advokátní kanceláře ruce pryč. Zadruhé je to učebnicový psychopat a sadista s totální absencí jakékoliv, byť třeba i zvrácené morálky. On sice řekne, jak to s Ukrajinou je. Ale to neznamená, že by chtěl přestat. Vy tam vidíte tuhle logickou spojnici: OK, takže válku nevyprovokovali Ukrajinci, to znamená, že je asi nespravedlivá. Nespravedlivou válku bychom neměli vést.

Prigožin tam ale tuhle logickou spojnici nemá. On ty dvě věci v hlavě nepropojí, není to pro něj automatické. Jeho vnímání spravedlnosti asi nejlíp vystihuje výrok, že až si s Ukrajinci dobře zabojují, pak ti, kdo přežijí, si opráší kolena a půjdou spolu „prcat do vedlejší vesnice“. Jeho baví násilí čistě pro násilí. Nemůžu fandit někomu, kdo chce být „nejlepší v pekle“. Zatřetí, tohle není moc racionální krok, takže ani na nějakou racionalitu nelze v jeho případě spoléhat. Začtvrté, je to všestranně schopný organizátor. Jeho armáda toho za poslední rok na Ukrajině dobyla víc než ruská armáda. Myslím, že by proces spíš zefektivnil. Zapáté, cosplay Kateřiny Veliké mě pořád děsí míň než stát řízený někým, kdo v životě akceptoval jediný řád, a to řád znásilňovačů z věznice. Ano, ten skutečně dodržoval do puntíku. Pro znásilňované vězně zorganizoval vlastní jednotku, protože podle úchylné morálky ruských věznic se jich ostatní vězni (kteří je znásilňují) nesmějí dotýkat a brát si po nich věci. A když bývalý spoluvězeň vzpomínal, jak Žeňa kouřil péra celému jejich bloku, nenásledovalo žádné řvaní a kladivo, ale tiché sklapnutí podpatků. Dneska se k němu přidávají hlavně vězni z jednotky Storm, vrazi, lupiči a znásilňovači.

Jestli to nějak oslabí ruskou armádu na Ukrajině, fajn, to je příjemný vedlejší účinek, ale celkově, poté, co jsem Prigovi věnovala půl roku života a opravdu mě bavilo překládat všechny ty jeho frky, si teda nepřeju, aby vládnul čemukoliv. A je naprosto děsivé, že země v nespravedlivé a destruktivní válce vyprodukuje namísto mírového hnutí tohle. Totální lidskou patologii.

Začala sa výstavba cyklotrasy Partizánska – Cesta mládeže

https://malacky.sk/zacala-sa-vystavba-cyklotrasy-partizanska-cesta-mladeze/

Cyklotrasa Partizánska – Cesta mládeže je už v realizácii. Stavebné mechanizmy už pracujú na Ceste mládeže, od pondelka 12. júna sa začnú práce na Partizánskej a o pár dní sa začne pracovať aj na Mierovom námestí, kde vznikne napojenie na aktuálne budovanú cyklotrasu Družstevná – Radlinského.

Cyklotrasa v celkovej dĺžke 2 768 metrov bude samostatne obojstranne vedená a bude prechádzať zastavaným územím.  Spojí ulice Partizánska, Ľuda Zúbka, Námestie SNP, Mierové námestie, Veľkomoravskú a Cestu mládeže.  Na niektorých miestach sa zrekonštruujú aj časti priľahlých ulíc a chodníkov. Pribudne aj nová zeleň v podobe 130 stromov.  

Stavebné práce budú sprevádzať dočasné dopravné obmedzenia, preto prosíme verejnosť o ich rešpektovanie. Všetkým účastníkom cestnej premávky ďakujeme za trpezlivosť.

Izrael: Krajina, ktorej líder sa pre strach o seba vzdáva jej najväčšieho bohatstva

https://dennikn.sk/3411134/izrael-krajina-ktorej-lider-sa-pre-strach-o-seba-vzdava-jej-najvacsieho-bohatstva/?rtm_click=c3e34a59&rtm_source=follow_authors&rtm_medium=email&rtm_campaign=mnt-email.author.article.new-07.06.2023-9&rtm_content=188284 

Koncept prvého a druhého Izraela poukazuje na jednu z deliacich línií izraelskej židovskej populácie. Veľmi zjednodušujúco, ale na potreby tohto textu postačujúco sa dá povedať, že prvý Izrael je liberálny, sekulárny, svoju vzdelanosť odvádza od osvietenstva a v zásade má vyšší životný štandard. Platí však pomerne vysoké dane, počíta sa s jeho solidaritou, posiela svojich synov a dcéry do armády a zostáva do stredného veku v záložnej službe.

Druhý Izrael je pobožný, chudobnejší, menej tolerantný, viac uzavretý, s mentalitou geta a strachu zo všetkého nežidovského, sekulárneho a liberálneho. K svojim politickým zástupcom je lojálny, vidí v nich záruku, že sa nič nezmení a že bude o neho postarané. Pobožné politické strany túto lojalitu odplácajú tak, že sa naozaj bijú za agendu svojich ľudí, hoci to aj štát stojí obrovské peniaze.

Sex v trojici je častá fantázia, no nie je pre každého. Traja ľudia opisujú svoje – Žena SME

https://zena.sme.sk/c/23178557/sex-v-trojici-je-casta-fantazia-no-nie-je-pre-kazdeho-traja-ludia-opisuju-svoje-skusenosti.html?ref=njct

Valéria o sebe tvrdí, že v sexualite je veľmi otvorená a rada skúša nové veci. Považuje sa za polyamorickú osobu, čo znamená, že nemá problém viesť viaceré rovnocenné romantické vzťahy naraz.

Zo zvedavosti už vyskúšala aj sex v trojici. Bolo to v čase, keď bola single, neskôr aj vtedy, keď mala priateľa.

„Moja prvá skúsenosť sa udiala, keď som cestovala v zahraničí. Oslovila ma jedna žena cez sociálnu sieť, lebo videla môj profil na Tinderi, a napísala mi, že by sa s priateľom so mnou radi stretli na drinku. Stretnutie potom viedlo k intímnostiam v trojici, nakoniec to však nedopadlo úplne dobre. Mala som pocit, akoby to robila len pre to, že to chce on, a zdalo sa mi, že ani nemali vykomunikované pravidlá, takže sa pri tom celom nakoniec pohádali,“ opisuje Valéria (26). Nie je to jej skutočné meno, redakcii o svojej skúsenosti vyrozprávala pod podmienkou anonymity.

Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dotyčná žena Valérii povedala, že to bola pre dvojicu jedna z prvých takýchto skúseností a zrejme ešte potrebuje čas na to, aby ju spracovala.

Sex v trojici je podľa prieskumov jednou z najbežnejších erotických fantázií. Mnohí sa k nej nikdy neodhodlajú a túto predstavu ponechajú len v imaginatívnej rovine.

Iní ju zase vnímajú ako formu experimentovania a niektorí aj ako prostriedok záchrany – pred monotónnosťou či úpadkom sexuálneho života a dokonca vzťahu.

Vpustiť si do intímnej sféry, ktorá v drvivej väčšine zostáva uzavretá pre dvoch ľudí, niekoho ďalšieho, však niekedy chce odvahu. Psychologička Denisa Derevjaniková, ktorá v rámci svojho doktorandského štúdia skúmala pohnútky ľudí, ktorí vstupovali do polyamorických a nemonogamných vzťahov, hovorí, že niektorí z takýchto rozhodnutí môžu profitovať, iným môže ublížiť. Rovnako to platí aj o sexe v trojici.

„Niekedy sa stáva, že ľudia majú veľké očakávania a tie sa napokon nenaplnia. Je mnoho vecí, o ktorých ľudia pred vstúpením do otvorených vzťahov nerátali – rôzne ataky na sebaúctu, zvládanie žiarlivosti, boj so sociálnou stigmou, prípadne sa vynoria úplne nové typy problémov,“ vraví.

Ľudia podľa nej naozaj veria, že ak sa sexuálne otvoria ďalším ľuďom, môže to ich partnerstvám pomôcť.

„Pravdou je, že niektorým ľuďom to vzťahy naozaj zachráni. Týka sa to najmä partnerských vzťahov, v ktorých sú pre túto cestu obaja vnútorne rozhodnutí a nejde o kompromis, ako napríklad vyhovenie partnerovi či podvolenie sa zo strachu, aby oňho osoba neprišla,“ vysvetľuje.

Ak majú takíto ľudia vybudovanú aj vysokú mieru vzťahovej intimity a vedia o veciach otvorene komunikovať, sú podľa psychologičky na dobrej ceste k tomu, aby im otvorenie vzťahu prispelo k vzťahovej aj individuálnej spokojnosti.

Nie je to ako v pornofilmoch

Tridsaťsedemročný Matúš získal prvé skúsenosti s nemonogamným sexom asi pred desiatimi rokmi. Aj on hovorí, že je človek s otvorenou mysľou, hoci k tomuto nastaveniu sa musel dopracovať kladením si správnych otázok – kto vlastne nastavil pravidlá povinnej monogamie?

„Veľmi by som chcel mať krásny monogamný vzťah, ale zároveň som otvorený tomu, aby ľudia mohli skúšať, čo chcú, bez toho, aby ich za to niekto odsudzoval. Hlavne, keď vidím, ako žijú v partnerstvách, no zároveň pokukujú aj po iných a boja sa o tom hovoriť,“ hovorí Matúš. O svojej skúsenosti porozprával pod podmienkou, že redakcia nezverejní jeho priezvisko, keďže by mu to mohlo uškodiť v pracovnej sfére.

Matúš sa aj so svojou bývalou partnerkou zhováral o tom, že by do sexuálneho života prizvali niekoho tretieho, keďže obaja rátali s tým, že skôr či neskôr sa do niekoho zahľadia.

„Povedali sme si, že si my sami nájdeme k sebe niekoho spoločného – či už muža, alebo ženu, ale aby sme s tým obaja súhlasili,“ opisuje.

Hľadať niekoho „do trojky“ však pre nich nebolo také ľahké. Nevyužívali žiadnu aplikáciu, priateľov sa báli osloviť, keďže nevedeli, ako zareagujú. Ich vzťah sa napokon skončil rozchodom skôr, než svoje plány stihli zrealizovať.

Matúš však sex v trojici zažil viackrát mimo vzťahov. Prvú skúsenosť mal s dobrým kamarátom, ktorý hľadal niekoho so svojou partnerkou. „Debatovali sme o všetkom možnom a prišiel za mnou s touto ponukou. Bola to výzva, keďže sme sa poznali spoločensky, ale nie intímne, no vraveli sme si, že sme dostatočne zrelí na to, aby nás prípadný neúspech kamarátsky nevzdialil. Od návrhu k realizácii to aj tak trvalo asi polroka,“ spomína. Pri prvej skúsenosti sa jeho kamarát iba díval.

„Povedal mi, aby som prišiel, ale že on bude iba pozorovateľ. Potom mám pokojne odísť a oni budú pokračovať. A tak aj bolo. Bolo to veľmi zaujímavé, tajomné, pre mňa nové. Bol som veľmi nervózny, no navodili príjemnú atmosféru a ďalšie razy už sme sa zapojili všetci naraz.“

Keď neskôr hovoril o tejto skúsenosti s inými ľuďmi, mnohí mužskí kamaráti reagovali, že asi musí byť gej, keď mal sex v trojici aj s mužom. „Narážky boli rôzne. Ale nechápem, prečo by to mal byť problém a čo má byť, že som nahý v prítomnosti iného muža.“

Od začiatku vraj preňho išlo najmä o nové, vzrušujúce a nepoznané zážitky. Zažil však aj prípady, ktoré dopadli menej pozitívne. Raz mal sex s dvomi ženami, ktoré v tomto smere nemali veľa skúseností a málo spolu interagovali.

„Nie je to ako v pornofilmoch, že sa všetci naraz zabávajú. Chýbala tam komunikácia a ich vzájomná spolupráca, iba čakali, čo sa bude diať, takže tento zážitok by som si nezopakoval. V každom prípade vždy hovorím, že keď s niekým začínate, či už je to vzťah alebo kamarátstvo s výhodami, najdôležitejšia je komunikácia – povedať si, čo komu vyhovuje a čo nie. Hlavne sa nehanbiť,“ odporúča.

Matúš tvrdí, že mu veľmi záleží na dôvere a na tom, aby si s ľuďmi sadol aj po ľudskej stránke. „Ak som sa s osobou predtým nepoznal, vždy som sa snažil aspoň o jedno čisto komunikačné stretnutie, kde sme sa spoznali ako ľudia a spoločne rozobrali nielen túto tému. Treba si budovať dôveru. Nešiel by som do toho, ak by to mali byť dvaja úplne cudzí ľudia a rovno by sme sa mali stretnúť niekde na byte. To by som, obzvlášť ženám, neodporúčal.“

Raz takto navrhol sex v trojici svojej kamarátke s výhodami, ktorá bola pozitívne naladená voči novej skúsenosti. Zavolal svojho kamaráta a najprv sa všetci porozprávali. „Chceli sme zistiť, či si sedíme a zároveň aby aj ona pochopila, že nie sme žiadni hulváti a násilníci a ak by jej čokoľvek nevyhovovalo, prípadne sa na to necítila, okamžite by sme to stopli. Súhlas je pre mňa z pozície muža voči žene kľúčový, nechcem robiť nič, čo by ďalšie osoby nechceli,“ zdôrazňuje Matúš.

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/23178557/sex-v-trojici-je-casta-fantazia-no-nie-je-pre-kazdeho-traja-ludia-opisuju-svoje-skusenosti.html?ref=njct

Žiarlivosť treba vykomunikovať

Dvadsaťosemročná Barbora hovorí, že sex v trojici má rada a vyskúšala si ho niekoľkokrát, keď bola vo vzťahoch. „Na začiatku som do toho išla veľmi opatrne, lebo som sa musela sledovať, ako veľmi žiarlim,“ hovorí o situáciách, keď videla svoju partnerku s iným mužom. Obe sú bisexuálne.

„Musela som byť istá, že lásku cíti len vo vzťahu ku mne a s tým druhým človekom je to len fyzické,“ vysvetľuje Barbora. Redakciu požiadala o nezverejnenie priezviska, keďže pracuje ako psychologička a pred klientelou si chce chrániť súkromie.

„Všetci tí muži boli naši kamaráti, nikto cudzí. V zásade išlo najskôr o spontánny nápad alebo sa to vyvinulo niekde pri pive a podobne. Vopred sme síce nemali určené pravidlá, čo bol asi trochu risk, ale počas toho a aj následne sme sa rozprávali, najmä keď som prvýkrát žiarlila. Nakoniec však všetko dobre dopadlo,“ opisuje.

Barbora vraví, že sexuálne experimentovanie v trojici bolo najmä pocitové a spontánne. „Hlavne sme sa snažili vzájomne a aj s daným kamarátom dohodnúť, či máme chuť do toho v ten večer ísť, alebo nie. Aby sa nestalo, že jedna z nás ho pozve a druhá nebude chcieť,“ spomína.

Jej partnerku bavilo najmä to, keď videla Barboru s niekým iným a to sa postupne naučila aj Barbora.

„Je to potom neuveriteľná sloboda – aj vo vzťahu samom osebe, ale tiež vo vzťahu k sebe a k svojmu telu. Naposledy som sa cítila ako najviac sexi bohyňa a ešte dlho som z toho čerpala energiu. Je to pre mňa oslava tela, ľudskej prirodzenosti a lásky.”

Pomohlo jej to tiež uvedomiť si, kde je deliaca čiara medzi tým, keď naozaj niekoho miluje a je pre ňu ten človek dôležitý, a keď je iba pobláznená chémiou.

Prečo to ľudí láka?

Za túžbou okúsiť sex za hranicami monogamného vzťahu stojí potreba sexuálneho dobrodružstva, naplnenia skrytých potrieb či túžba po sebaskúmaní.

„Takáto túžba sa môže týkať napríklad ľudí, ktorí dlhodobo fungujú v partnerskom vzťahu. V mnohých monogamných partnerstvách totiž môže dôjsť k ústupu vášne po tom, ako sa medzi partnermi vytvorí emocionálna väzba sprevádzaná pocitom bezpečia,“ vysvetľuje psychologička Derevjaniková.

Len čo po zhruba dvoch rokoch vzťahu odznie pocit vášnivej lásky, u ľudí sa začína vynárať túžba po jej opätovnom naplnení.

„Ľudia si takýmto spôsobom môžu uspokojovať rôzne potreby, akými sú napríklad prežitie sexuálnych scenárov, ktoré si neskúsili v monogamnom vzťahu, naplnenie túžby po sexuálnej rôznorodosti či naplnenie bisexuálnych fantázií.

Prípadne pre niektorých jedincov ide aj o uspokojenie ,narcistickejších‘ potrieb – napríklad ak muž v jednom čase uspokojí viacero sexuálnych partneriek, môže to priaznivo pôsobiť na jeho sebavedomie.“

Túžba po skupinovom sexe je však pomerne rozšírený fenomén aj u single osôb. Podľa psychologičky sa najmä ľudia v mladom veku nechcú tak skoro viazať. Do dlhodobých partnerských vzťahov chcú vstúpiť až vo vyššom veku. Navyše formovať podobné fantázie môžu napríklad aj pornografia, sociálne siete či tlaky okolia.

„V porne je široká škála videí, v ktorých sa skupinový sex odohráva. Je preto dôležité, v akom štádiu vývinu má človek k pornografii prístup, aké konkrétne obsahy v nej vyhľadáva a koľko času pri nej trávi. Vzniká totiž potenciálne riziko, že sa človek naučí chápať sex len ako prostriedok na uspokojenie biologicky podmienenej sexuálnej túžby, pričom mu nepridá ďalší význam – ako napríklad, že si v ňom ľudia prejavujú aj lásku a prehlbuje sa ním vzťahová intimita,” upozorňuje psychologička.

Ľudia s takto vyformovanou sexualitou podľa jej slov môžu následne vnímať svojich sexuálnych partnerov len ako objekty pre uspokojenie sexuálnej túžby, čím ich môžu aj traumatizovať.

Nebude to fungovať, ak to chce len jeden

Valéria hovorí, že skúsenosť so sexom v trojici má aj s jednou zo svojich kamarátok. „To, čo máme medzi sebou, sa ťažko opisuje. S niekým to skrátka ,klikne‘. Nemáme potrebu to nejako často opakovať, ale keď sa to stane, tak si to užijeme. Raz sme boli s jej partnerom, raz s mojím,“ hovorí.

Priateľstvo im tieto skúsenosti vraj nijako nepokazili. Iba raz sa stala situácia, keď sex v trojici nebol podľa slov Valérie úplne vyvážený a jedna z nich sa cítila byť vynechaná. „Ale nepohádali sme sa, normálne sme si to vykomunikovali.“

Nastavenie pravidiel a komunikácie je podľa nej dôležité.

„V minulosti som mala aj partnera, s ktorým sme mali sex v trojici a raz dokonca aj vo štvorici. Jeden z týchto zážitkov je aj môj zatiaľ najobľúbenejší – keď som takto mala dvoch sexuálnych partnerov naraz. Mali sme veľmi otvorený vzťah a dohodli sme sa, že si môžeme robiť s kým chceme a čo chceme, ak dodržíme určité pravidlá,“ vraví.

Pravidlom číslo jeden bolo vždy sa chrániť pred sexuálne prenosnými chorobami a otehotnením, druhým bolo komunikovať o týchto zážitkoch, ak sa mali udiať alebo sa udiali.

„Vždy je dôležité si na úvod určiť pravidlá, hlavne ak ide o dvoch ľudí, ktorí sú spolu vo vzťahu. A povedala by som, aby takéto experimentovanie s nemonogamiou skúšali ľudia len vtedy, keď sa na to cítia obaja. Nebude to fungovať, ak to chce iba jeden a ten druhý to preňho urobí pod istým tlakom,“ tvrdí Valéria.

Viackrát sa vraj stretla s tým, že ľudia síce mali otvorený vzťah, no zároveň nemali nastavené pravidlá a jedna alebo druhá strana bola zranená. „Treba si skúsiť prejsť aspoň teoreticky, ako by to asi mohlo prebiehať a v čom sa kto cíti komfortne, lebo keď už sa to deje, niektoré veci sa komunikujú ťažšie. No, samozrejme, je v poriadku komunikovať aj počas,“ odporúča.

Ona sama sa vraj tiež stretla so žiarlivosťou. „Všetci žiarlia. Aj polyamorní ľudia. Žiarlivosť je normálna, záleží na tom, ako sa k nej postavíme. Do takýchto skúseností treba ísť s veľmi otvorenou mysľou a zahodiť svoje ego,“ myslí si.

Ľuďom, ktorí zvažujú sex v trojici, by odporúčala, aby s treťou osobou komunikovali s rešpektom. A nemusia ju vyhľadávať len na zoznamovacích aplikáciách. „Je v poriadku skúsiť aj pracovníčku v sexbiznise, dokonca mi to pripadá ako najlepšie riešenie. K takej osobe nemá nikto z páru citový vzťah a ani ona k nim. Táto možnosť nie je žiadna hanba,“ vraví mladá žena.

S partnerom či partnerkou je to lepšie

„Zahraničné prieskumy poukazujú na to, že v posledných dvoch desaťročiach stúpol nárast prívržencov nemonogamných vzťahov založených na súhlase, teda takých, ktoré sú otvorené, polyamorné alebo ide o výmenu partnerov,“ hovorí Derevjaniková.

Americká štúdia z minulého roka uverejnená v časopise Archives of Sexual Behavior napríklad prišla so zistením, že účastníci a účastníčky mali vo všeobecnosti pozitívne zážitky so sexom v trojici. Štúdia skúmala skúsenosti so sexom v trojici, v ktorých boli pohlavia zmiešané, a zahŕňala viac mužských respondentov.

Tí účastníci, ktorí zažili „trojku“ so svojou romantickou partnerkou alebo partnerom, mali väčšiu túžbu si ju zopakovať, než ľudia, ktorí sa jej nezúčastnili so svojou „polovičkou“.

Podľa vedeckého tímu môže byť dôvodom to, že páry, ktoré sú spolu, vedia lepšie komunikovať a lepšie sa poznajú, a taktiež môžu vďaka spoločnému zážitku okúsiť silnejšie pripútanie a vzrušenie, ktoré bude spoločné.

Podľa Derevjanikovej sa však takéto experimentovanie nezaobíde bez pravidiel, hoci sa rôznia od vzťahu k vzťahu.

„Kým niektorí vstupujú do otvorenia vzťahu viac voľnejšie a nechávajú sa unášať situačným kontextom, iní sa majú potrebu na všetkom do detailu dohodnúť. Neexistujú uniformné pravidlá pre otváranie vzťahov. Možno dobrou radou je, aby sa ľudia – ak sa rozhodnú otvoriť vzťahy – snažili vnímať jeden druhého a nesnažili sa vzájomne si ubližovať. Aby to bolo v prospech oboch partnerov, teda aby v tom nikto netrpel,“ odporúča.

Matúš priznáva, že aj on je sám preto, lebo si hľadá takú partnerku, pre ktorú by sexuálne otvorenejší vzťah nebol totálne tabu a zakázaná zóna. Nechcel by ju totiž do ničoho nútiť. „Veľmi by som chcel žiť v monogamnom vzťahu a verím, že sa to podarí, no viem, že hľadám osobu, ktorá bude mať otvorenú myseľ a bude prinajmenšom otvorená diskusii a potenciálne aj nejakej realizácii,“ vraví.

Myslí si, že takáto konštelácia je lepšia voľba než nevera – človek si nemusí zničiť vzťah, ale zároveň môže naplniť svoju túžbu aj po zážitku s niekým iným.

Derevjaniková hovorí, že sexuálna nemonogamia môže byť prínosná najmä pre tých, ktorí ju chcú vyskúšať z vnútornej motivácie.

„Angažovanie sa v otvorených vzťahoch totiž láka aj isté percento osôb, ktoré majú vnútorný strach z pripútania. Takíto ľudia nie sú schopní skutočného splynutia s inou osobou. Otvorené vzťahy im potom slúžia len ako prostriedok na chvíľkové zastretie ich pocitov vnútornej osamelosti. Ich vnútorné zranenia však neliečia,“ upozorňuje odborníčka.

Neliečená vnútorná osamelosť môže mať podľa nej dokonca až deštrukčný vplyv na vnútorné prežívanie. „Zahraničné výskumy hovoria o tom, že sú to práve jedinci, ktorí mali v detstve vybudovanú bezpečnú vzťahovú väzbu, ktorí vedia z otvorených vzťahov benefitovať.“

Dôležité je teda ujasniť si dôvody otvorenia partnerského vzťahu. „Zvyčajne sa potom ľahšie pracuje s tým, ako by polyamoria alebo sexuálne otvorený vzťah mali fungovať – a či vôbec, a k čomu by mali vo vzťahu slúžiť,“ uzatvára.

Čítajte viac: https://zena.sme.sk/c/23178557/sex-v-trojici-je-casta-fantazia-no-nie-je-pre-kazdeho-traja-ludia-opisuju-svoje-skusenosti.html?ref=njct

Taliansko – liderka opozicie Schlein – zelena, lgbti

V úplne prvom diele tohto seriálu som v tejto rubrike písala o budúcej talianskej premiérke Giorgii Meloniovej. Prešlo pár mesiacov a na talianskej politickej scéne sa zjavila ďalšia neprehliadnuteľná žena, ktorá je politicky aj v iných ohľadoch pravým opakom Meloniovej.

Volá sa Elly Schlein a zvolili ju za šéfku najväčšej talianskej opozičnej strany, ľavicovej Demokratickej strany (PD).

Po tom, čo sa Meloni stala prvou premiérkou v histórii Talianska, prišlo k ďalšej historickej chvíli – Schlein je historicky prvou predsedníčkou PD. Zároveň Taliansko ešte nikdy nebolo v situácii, aby najsilnejšiu koaličnú a najsilnejšiu opozičnú stranu viedli ženy.

V médiách sa už špekuluje, čo to spôsobí, a to aj preto, že Meloni aj Schlein sa považujú za političky výrazne vychýlené od politického stredu. Meloni doprava, Schlein doľava.

Veľmi odlišné sú aj ich osobné príbehy.

Kým Meloni vyrastala v proletárskej štvrti Ríma v jednorodičovskej domácnosti s mamou, ktorá sa musela poriadne obracať, aby vyžili, Schlein je dcérou talianskej univerzitnej profesorky a amerického univerzitného profesora a vnučkou socialistického politika a významnej postavy talianskeho súdnictva v 70. rokoch minulého storočia Agostina Vivianiho.

Narodila sa vo švajčiarskom Lugane, vyrastala v akademickom prostredí, jej rodičia patrili k dobre zabezpečenej strednej vrstve so silným sociálnym kapitálom.

Meloni ho získala celkom inak – začínala v tínedžerských rokoch v pouličných partiách blízkych neonacistickým skupinám, až skončila v strane inšpirovanej Benitom Mussolinim, od ktorého sa nevie doposiaľ dištancovať, hoci je aj šikovná v tom, ako proeurópsky sa tvári.

Ale poďme k Schleinovej. Vyštudovala právo, potom odišla do USA a pracovala v dvoch prezidentských kampaniach Baracka Obamu.

Vrátila sa do Talianska, zapojila sa do politiky v PD, bola aj europoslankyňou.

Jej víťazstvo v straníckych voľbách šokovalo aj mnohých členov PD, lebo Schlein sa im zdá príliš radikálna.

37-ročná žena zmiešaného pôvodu patriaca k LGBTI+ komunite, presadzujúca progresívne zelené témy či sociálnu politiku je totiž ťažko „stráviteľná“ v mačistickom prostredí talianskej politickej elity, kde si aj premiérka radšej necháva hovoriť premiér, len aby pôsobila ako autorita.

Schlein o Meloniovej nedávno povedala: „Načo nám je predsedníčka vlády, ktorá nebojuje za ženy.“

Meloni sa očividne vyhýba feministickým či menšinovým témam. Jej strana Bratia Talianska sa vo viacerých regiónoch podpísala pod sťaženie prístupu k interrupciám a podporuje „tradičný“ model rodín.

Sledovať vzťah medzi Meloniovou a Schleinovou bude zaujímavé, hoci obe sa nateraz vyhýbajú priamej konfrontácii aj silným slovám, ktoré inak bez problémov používajú.

Dá sa však predpokladať, že k zrážkam medzi nimi musí prísť. Sú napokon líderkami koalície a opozície a svet vidia úplne inak. 

Pod slnkom Jany Shemesh: Patriarchát udržujú aj ženy, ktorým sa páčia staré časy

https://dennikn.sk/3382840/pod-slnkom-jany-shemesh-patriarchat-udrzuju-aj-zeny-ktorym-sa-pacia-stare-casy/

Francúzska herečka Adèle Haenel oznámila, že sa vzdáva filmovej kariéry. Má iba 34 rokov, je jedným z najvýraznejších talentov svojej generácie, na konte má dvoch Cézarov a ďalšie ocenenia.

Haenel svoje rozhodnutie odôvodnila tým, že francúzsky filmový priemysel chráni sexuálnych agresorov.

Pred tromi rokmi prehovorila o tom, ako ju vo veku 12 rokov, keď začínala ako detská herečka, obťažoval režisér Christophe Ruggia. Ten to poprel, hoci sa priznal k náklonnosti a k obdivu k tínedžerke, ktorú vnímal ako svoju múzu.

Vôbec mu neprekážalo, že on mal vtedy 37 rokov, čo ani zďaleka nebola jediná asymetria v ich „vzťahu“. Aj vo filmovom štábe si všimli, že medzi herečkou a režisérom sa odohráva niečo „nezdravé“, nik jej však nepomohol, ani režiséra nekonfrontoval.

Presne to je to, o čom herečka hovorí, keď opisuje, ako filmový priemysel zo strachu, z nekritického obdivu či z falošnej solidarity kryje ľudí vo vedúcich pozíciách.

Parížska prokuratúra Ruggiu už obvinila zo sexuálneho násilia voči maloletej.

Ako to vysvetlila. Haenel svoje rozhodnutie oznámila v otvorenom liste. Spomína v ňom napríklad Gerarda Depardieua, ktorého zo znásilnenia či zo sexuálneho útoku obvinilo 13 žien a stále dostáva úlohy, ale aj šéfa Národného centra kinematografie Dominiquae Boutonnata, ktorého znovu zvolili do funkcie, hoci čelí obvineniam, že sexuálne napadol svojho krstného syna.

Paradoxne, centrum pod jeho vedením spustilo kampaň proti sexizmu vo filmovom priemysle. Boutannat má podporu ministerstva kultúry aj filmárskej obce, ktoré šibrinkujú termínmi ako prezumpcia neviny či vetami typu, že je to jeho súkromný život.

Frustrácia talentovanej herečky, ktorá už pred dvomi rokmi s niekoľkými ďalšími kolegami, s výkrikmi “bravo, pedofil!” opustila vyhlasovanie víťazov Cézarov, keď cenu za réžiu dostal Roman Polanski (v 70. rokoch ho v USA odsúdili za znásilnenie 13-ročnej dievčiny, ale ešte pred rozhodnutím o výške trestu ušiel do Európy), je pochopiteľná.

Naozaj to vyzerá tak, že francúzsky filmový priemysel, ale nielen ten (platí to napríklad pre literatúru), stojí na strane predátorov, nevidí nič choré na nerovných „vzťahoch“ medzi mladučkými ľuďmi a oveľa skúsenejšími, mocnými, oslavovanými umelcami, ktorí sú uctievaní pre svoj talent, čo z nich robí nedotknuteľné osoby, a opakovane traumatizuje obete sexuálneho násilia. Tie nikto nepočúva, a ak tak so zhadzujúcim prístupom a otázkami, kde boli doteraz a prečo dosť nekričali.

Haenel oznámila odchod z filmového priemyslu krátko pred festivalom v Cannes, kde sa po nechutnom súdnom spore s bývalou manželkou Amber Heardovou triumfálne vrátil Johnny Depp a kde je stále hlavnou hviezdou herečka Catherine Deneuve známa tým, že hnutie MeToo označila za hnutie proti mužom a vysmiala sa ženám, ktoré prehovorili o obťažovaní a útokoch.

Objavili sa aj názory, že tohtoročný festival v Cannes je víťazstvom nad puritánmi a progresívcami, ktorí sú precitlivení na sociálnu spravodlivosť a chceli by cenzurovať a zakazovať veľkých umelcov a umelkyne.

Zosmiešňujú aj Haenelovú a jej prepiatosť. Možno nateraz vyhrali. Debatu o tom, či sa dá oddeliť umelec a jeho dielo, to však nezastaví, rovnako ako história nezabudne na tých, čo sa vykašľali na obete.

STRATCOM na socialnych sietach

https://kyberia.sk/id/9064225

ale kedze sa ma to viaceri pytali, dam tu list ktory som zhruba olajkoval mojej mame.
https://www.facebook.com/projektn.sk
https://www.facebook.com/sme.sk
https://www.facebook.com/Aktuality.sk
https://www.facebook.com/peter.tkacenko
https://www.facebook.com/monika.todova
https://www.facebook.com/jan.krempasky.37
https://www.facebook.com/milan.m.simecka
https://www.facebook.com/erik.tabery
https://www.facebook.com/vladimir.snidl
https://www.facebook.com/vladimir.simicek.5
https://www.facebook.com/matus.kostolny.7
https://www.facebook.com/jemine
https://www.facebook.com/smatana
https://www.facebook.com/JaroNadPublic
https://www.facebook.com/arpad.soltesz
https://www.facebook.com/hoaxPZ/
https://www.facebook.com/nikita.slovak
https://www.facebook.com/jakub.goda.9
https://www.facebook.com/konstantin.cikovsky
https://www.facebook.com/miklos.ivan
https://www.facebook.com/profile.php?id=100085872740676
https://www.facebook.com/ekonomialudskourecou

kazdy si samozrejme moze spravit svoj. Ide skor o moralny aspekt ludi a institucii, prozapadne a kriticke myslenie.

Ahojte, pride mi to celkom fajn napad zozdielat si taketo zoznamy. Kedze sa v tomto type komunikacie tiez pohybujem, nizsie som vypisal zoznamy ludi, ktorych sa oplati sledovat z hladiska nejakych sucasnych STRATCOM tem, kritickeho myslenia, atd. Za jednotlive platformy sa ti ludia mozu opakovat

Budem tiez rad ked doplnite vlastne a dalsie – budem doplnat

Ludia
https://www.facebook.com/vladimir.snidl – novinár denníka N venujúci sa hoaxom
https://www.facebook.com/patrik.kimijan.7 – VIA IURIS
https://www.facebook.com/jakub.goda.9 – prezidentská kancelária, stratcom a hoaxy
https://www.facebook.com/tomas.krissak.5 – verejné aktivity, stratcom a hoaxy
https://www.facebook.com/bbalogova – šéfredaktorka SME
https://www.facebook.com/matus.kostolny.7 – šéfredaktor N
https://www.facebook.com/robert.ondrejcsak – veľvyslanec v Británii, stratcom
https://www.facebook.com/mdubeci – exPS, šéf Tabačky
https://www.facebook.com/daniel.milo – stratcom MV SR
https://www.facebook.com/sergio.cobblestone – Mier pre Ukrajinu
https://www.facebook.com/matus.ritomsky – publicista
https://www.facebook.com/minarmikulas – český publicista
https://www.facebook.com/peter.tkacenko – komentátor SME
https://www.facebook.com/monika.todova – novinárka N
https://www.facebook.com/arpad.soltesz – komentátor JoJ
https://www.facebook.com/Jakub.Filo – novinár SME
https://www.facebook.com/mikulas.sliacky – bývalý novinár, už na dôchodku
https://www.facebook.com/jemine – novinár N
https://www.facebook.com/zuzana.petkova.9 – Nadácia Zastavme Korupciu
https://www.facebook.com/struharik – novinár N
https://www.facebook.com/pavol.hardos – publicista

média
https://www.facebook.com/projektn.sk
https://www.facebook.com/sme.sk
https://www.facebook.com/Aktuality.sk

Stranky
https://www.facebook.com/hoaxPZ/ – policia debunkuje hoaxy
https://www.facebook.com/mladiprotifasizmu – OZ Mladí
https://www.facebook.com/CheckbotSK/ – projekt proti hoaxom
https://www.facebook.com/dezinformacie/ – projekt proti hoaxom, stratcom

instagram – treba brat ze uplne ine prostredie a iny typ komunikacie, zaroven som sa pokusil vybrat tych, ktori su relevantni pre vyssie spomenuty problem – v roznych inych oblastiach je vela profilov, ktore siria pozitivne videnie sveta
https://www.instagram.com/dejepisinak/
https://www.instagram.com/krotimehoaxy/
https://www.instagram.com/kellolaura/
https://www.instagram.com/kritickemyslenie/
https://www.instagram.com/todovamonika/
https://www.instagram.com/petrludwig/
https://www.instagram.com/lukasonde/
https://www.instagram.com/zuzanahanzelova/
https://www.instagram.com/jakub.filo/
https://www.instagram.com/mia.jourecq/
https://www.instagram.com/europa.sk/
https://www.instagram.com/gabrielakajtarova/
https://www.instagram.com/zmudri_g/
https://www.instagram.com/mladiprotifasizmu/

twitter – opat uplne ine informacne prostredie, vela veci a tem sa riesi cez glosovanie
https://twitter.com/zuska_kepplova – komentatorka SME
https://twitter.com/PeterTkacenko – komentator SME
https://twitter.com/simonabubanova – politicka marketerka
https://twitter.com/HlavacovaSim – politologicka aktivistka
https://twitter.com/SamoMarec – publicista
https://twitter.com/kolkava – politolog publicista
https://twitter.com/Ondrejcsak
https://twitter.com/DanielMiloSK
https://twitter.com/Jakub_Filo

Marie Oláhová: Nemohla som to nechať tak – Rozhovory – Žurnál – Pravda

https://zurnal.pravda.sk/rozhovory/clanok/542688-marie-olahova-nemohla-som-to-nechat-tak/

Marie Oláhová: Nemohla som to nechať tak

1

Marie Oláhová sa nikdy nedokázala zmieriť s nespravodlivosťou. Jej osobný príbeh je plný dramatických zvratov, ale aj odhodlanosti a vôle postaviť sa zoči-voči problémom a zložitým situáciám a bojovať s najhoršími dôsledkami sociálneho vylúčenia a segregácie. A uspieť. V minulosti žeriavnička v Podpolianskych strojárňach, dnes predovšetkým známa folkloristka, sociálna a komunitná pracovníčka a feministka, ktorú mnohí poznajú najmä pod menom Maryša.

Peter Vittek, Eva Riečanská
17.02.2020 09:03

Marie Oláhová Foto: Jaromír Salaj

Marie Oláhová

Na tomto mieste sa bežne zobrazuje platená reklama, vďaka ktorej môžete čítať obsah zadarmo.

Podporíte nás pridaním Pravda.sk medzi výnimky (whitelist).

Dlhodobo pracujete s deťmi v súbore Rómka, ktorý v Detve pôsobí už viac ako 30 rokov. Čo vás do súboru priviedlo?

V roku 1987, keď súbor vznikol, som o rómskom folklóre nevedela takmer nič. Hlavne preto, že som vyrastala medzi Nerómami v Česku. Ale vždy sa mi veľmi páčil a občas som si nejakú folklórnu hudbu púšťala z cédečiek. Raz sme videli súbor na jarmoku a mojim dcéram, ktoré mali vtedy štyri a päť rokov, sa veľmi zapáčil. Zobrala som ich na konkurz a prijali ich. Asi po pol roku sa ukázalo, že súbor potrebuje dospelú osobu, ktorá bude za deti zodpovedať na cestách. Juraj Berky a Ľubo Olah, ktorí súbor zakladali, ešte neboli plnoletí a prehovárali ma, aby som im pomohla. Vraj nebudem musieť nič robiť. Keďže som s dcérami aj tak chodievala na skúšky, ponuku som prijala. Nechcela som, aby sa súbor rozpadol.

Vravíte, že ste o folklóre nevedeli takmer nič. No ocitli ste sa vo folklórnom súbore, ktorému sa pod vaším vedením začalo dariť. Kto pripravoval program a ako sa vyvíjal váš vzťah k folklóru?

Keď som začínala, Rómky v Detve spievali prevažne slovenské piesne. Začala som zháňať materiál. Musela som načrieť veľmi hlboko a chodiť za starými ľuďmi, ktorí si ešte pamätali tie rómske. Predspievavali mi ich a ja som ich zaznamenávala. Veľmi veľa piesní poznala moja svokra. Chcela som ich zaradiť do programu. Snažila som sa rozlišovať, ktoré sú autentické a ktoré moderné. Mládež dávala prednosť tým moderným. Boli rezké a viac sa im páčili. Ale ja som vedela, že keď vytiahneme staré klenoty a poriadne ich vyčistíme, náš program bude hodnotnejší. Nakoniec som mladých interpretov presvedčila a prišli úspechy. Vystupovali sme s piesňami, ktoré už dávno nik nepočul. Pripomenuli sme ich Rómom a tí boli nadšení. A získali sme uznanie aj od Nerómov a folkloristov. Okrem spevu a tanca sme do programu zaradili aj prvky muzikálu a hovorené slovo. Upravili sme si rozprávky Zlý kováč od Daniely Šilanovej a Slniečko od Eleny Lackovej. A aby aj nerómske obecenstvo pochopilo, o čom spievame, prispôsobovali sme choreografiu textom.

zväčšiť V roku 2018 prevzala Marie Oláhová Cenu... Foto: Jaromír Salaj

V roku 2018 prevzala Marie Oláhová Cenu primátora mesta Detvy pre folklórny súbor Rómka za dlhoročné účinkovanie na podujatiach mesta, uchovávanie a šírenie rómskeho folklóru, reprezentáciu mesta Detva na Slovensku i v zahraničí.

S kým ste konzultovali svoje nálezy?

Zoznámila som sa časom s etnologičkou Janou Belišovou, ktorá zbierala materiál po celom Slovensku. Stala som sa súčasťou jej tímu, čo pre mňa bola veľká pocta. Pomohla mi aj ďalšia úžasná osoba, folkloristka Milka Sekerešová z Detvy. Keď som potrebovala poradiť, nikdy ma neodmietla. Ochotne odpovedala na všetky moje laické otázky o choreografii či oblečení. Pátrala som aj sama. Vybrala som sa do Ostrej Lúky, kde bol okresný archív. Hľadala som piesne z doby, keď sa do Detvy prisťahovali Rómovia. Chcela som vedieť, kde bývali a čo si obliekali. Dozvedela som sa, že robievali na poliach a pomáhali pri žatvách. Niekedy ich vyplácali v „naturáliách“. Dostali košeľu, sukňu, kabát alebo šatku a tie kombinovali s oblečením, ktoré mali doma. Dievčatá zo súboru vtedy videli film Cigáni idú do neba a chceli sa obliekať podľa neho. Ale ja som vždy hovorila, že keď vystupujeme ako detviansky súbor, mali by sme sa držať našej histórie. Inšpirovala som sa starými fotografiami a začala som ich obliekať inak. Každá mala inú sukňu, iné tričko, inú blúzku a niektoré aj sako a klobúk na hlave.

Ako sa z folkloristky a vedúcej súboru stane aj sociálna pracovníčka a komunitná organizátorka?

Začnem trochu zoširoka. Pred rokom 1989 bola väčšina detvianskych Rómov zamestnaná v Podpolianskych strojárňach. Po roku 1989 však začali strojárne prepúšťať. A ako prvých prepustili práve Rómov. Takmer všetci boli zrazu nezamestnaní. Bola to úplne nová skúsenosť, na ktorú nikto nebol pripravený, lebo Rómovia v Detve boli vždy pracovití. Mnohí nemali z čoho platiť nájomné. V tom čase nikto poriadne nevedel, aké majú nezamestnaní možnosti. Kým sa potrebné informácie rozšírili, prešlo aj pol roka. Ale za ten polrok vznikli dlžoby. A otázka, čo s nimi. Situácia sa ešte zhoršila, keď ku dlhu začali pribúdať vysoké penále. Keď sa ľudia neskôr zaevidovali na úradoch a dostávali aspoň nejaké dávky, nedokázali už dlhy splácať. Postupne sa začal meniť aj spôsob ich života. Predtým viedli úplne pokojný a bezproblémový život. Nikto neriešil žiadny „rómsky problém“. Nová situácia však prispela k tomu, že sa pohľad na Rómov začal meniť.

Ako?

V tom období dal jeden z kandidátov na primátora voličom sľub, že všetkých zadlžených Rómov premiestni na okraj mesta. A keď sa stal primátorom mesta, svoj sľub splnil a vzniklo dosť veľké geto. Tvorili ho tri paneláky, ktorým sme hovorili „Skleníky“. Boli to budovy bývalých ubytovní na Štúrovej ulici, kde predtým žili Arabi a Vietnamci, ktorí sa chodili zaúčať do strojární. Len veľmi málo rodín zostalo vo svojich pôvodných bytoch. Bola to strašná katastrofa. Nové bývanie bolo stiesnené. Jedna kuchyňa, jedna izbička. Ľudia dovtedy žili úplne inak a v omnoho väčších bytoch. V gete začali vznikať vážne problémy. A bývali tam takmer všetky deti zo súboru. A práve cez prácu v súbore som sa dostávala k informáciám o problémoch na Štúrovej. Nezaoberali sme sa už len spevom, tancom či rómskym folklórom. Začali sme sa venovať problémom celých rodín. Skočila som do toho. Vôbec som nevedela, do čoho som sa pustila, ale nemohla som to nechať tak.

Čo ste urobili?

Kládla som si otázku, prečo ľudia bývajú v takýchto podmienkach a ako im pomôcť. V „Skleníkoch“ bol okrem iného jeden z najvyšších nájmov v Detve. V celom dome bolo 38 bytov a len jeden alebo dva elektromery a vodomery. Vznikol problém, ako platiť účty za elektrinu a vodu. Jednej rodine poslali faktúru za elektrinu na 25-tisíc korún, inej na 8-tisíc. Nikto nevedel dokázať, že nespotreboval elektrinu za 25-tisíc. Začali sme s problémami bojovať. Vtedy som vôbec netušila, že som vlastne robila sociálnu prácu. Študovať som ju začala neskôr, až keď vznikla katedra rómskej kultúry v Nitre. A tak trochu ma k tomu donútili deti zo súboru.

Ako sa situácia v „Skleníkoch“ vyvíjala?

V roku 2000 sme si založili združenie Klub Spolu. Všetky deti zo súboru bývali s rodinami v gete. Situácia na mieste bola zlá. Na malej ploche tam žilo veľa ľudí, ktorí mali veľké problémy. Finančné aj psychické. Často sa hádali. V niektorých prípadoch bývali až ôsmi v jednom malom byte. Ulicou okolo „Skleníkov“ vtedy neprechádzali žiadni Nerómovia, aj keď to tadiaľ mali bližšie do mesta alebo k hotelu, do ktorého chodievali na obedy. Chceli sme sa venovať folklóru, ale bolo treba zaoberať sa aj prostredím, v ktorom deti žijú. Povedala som si: „Poďme do ohňa.“ Našli sme si priestor v jednom z troch spomínaných domov. Dostali sme dva byty, ktoré sme si postupne zrekonštruovali. Spočiatku sme sa nevenovali ani folklóru, ani sociálnej práci, ale začali sme upratovať. Najprv len ja a môj muž. Ťahali sme to takto asi tri týždne. Keď niekto vyhodil von oknom tašku so smetím, išla som a zodvihla som ju. Ale pri tom som tak nadávala a kričala, že to všetci počuli. A kričala som aj meno toho, kto tašku vyhodil. Možno si vtedy vstúpili do svedomia.

Ako sa to prejavilo?

Jednu sobotu si vykračujem do centra a všetci Rómovia boli vonku. Hrabali, zametali a pili spoločnú kávu. Opravili dolámané lavičky. Urobili pieskovisko pre deti. Nevedela som, či má prísť niekto z nejakého úradu… Povedali mi, že nemienia počúvať, ako kričím. A tak sme začali robiť dobrovoľné brigády aj dvakrát do týždňa. Priestor okolo panelákov a cestičky v okolí boli zrazu čisté. Všimli si to aj na úrade práce. Povedali, že nám môžu pomôcť. Zaregistrovali sme sa a zamestnali šesť žien. V panelákoch sa odvtedy umývali chodby, vonku sa zbierali smeti, kosilo sa a natieralo. Keď to videli ostatní Rómovia, začali sa zapájať ako dobrovoľníci. Z niektorých sa neskôr tiež stali zamestnanci. Postupne som získala dôveru. Keď išli niekam na pivo, hovorili, že to na „Skleníkoch“ dobre vyzerá. Niekedy tam bolo čistejšie ako na sídlisku, na ktorom bývajú Nerómovia. Povzbudilo ich to. A ľudia z mesta znova začali chodiť okolo „Skleníkov“. Bolo to naše víťazstvo.

Ale nezaspali ste na vavrínoch…

Bol to len začiatok. Chceli sme, aby sa poriadok udržiaval. Preto sme vytvorili neformálnu domovú správu. Už vtedy som viac pracovala so ženami ako s mužmi. Zvolala som ich do klubu. Povedala som im, že vytvoríme neformálnu skupinu, ktorá bude vyjednávať s mestským úradom a chodiť na zastupiteľstvo. Začali sme bojovať za zníženie nehorázne vysokých nájmov, ktoré nezodpovedali kvalite bývania. Všetci ľudia v „Skleníkoch“ boli v hmotnej núdzi. Mesto im malo prideľovať byty na sídlisku v meste, pretože tam boli lacnejšie nájmy. Vznikli spory o tom, ktoré byty sú sociálne. Chceli sme, aby mesto byty kategorizovalo. Začala som ženy zo „Skleníkov“ pripravovať na rokovanie so zastupiteľstvom. Mesiac sme sa „trénovali“, kým sme sa vybrali na úrad. Spôsobili sme tam veľký šok. Ženy sa vedeli vyjadriť a rozumeli problematike. Mesto nás začalo brať ako partnerov a zástupca primátora začal chodiť do nášho centra. Stretávali sme sa a hľadali riešenia. Trvalo to štyri roky.

K čomu ste dospeli?

Tvrdili sme, že v tomto prostredí sa situácia v rodinách nezlepší, ale, naopak, zhorší. V meste tikala časovaná bomba. Pýtali sme sa, či s tým samospráva niečo urobí. Dokonca sme na mesto podali žalobu. Nakoniec sme však dostali lepší nápad: pozvali sme do Detvy Kláru Orgovánovú, ktorá bola vtedy splnomocnenkyňa vlády. Vysvetlili sme jej, aká je na „Skleníkoch“ situácia. Povedala nám, že mesto môže získať prostriedky na rekonštrukciu niekoľkých domov. Kúsok od „Skleníkov“ stáli ďalšie nevyužívané ubytovne pre Vietnamcov. Mesto ich zrekonštruovalo a presťahovali nás. „Skleníky“ dali zbúrať a pozemok predali hypermarketu.

Aké boli nové domovy?

Výborné bolo, že v domoch po rekonštrukcii neboli len jednoizbové, ale aj dvoj- a trojizbové byty. A hlavne mal každý svoj vlastný vodomer a elektromer. S nájomným sme stále neboli spokojní, postupne sa však upravovalo. A mohli sme si konečne sami kontrolovať, koľko zaplatíme za vodu a elektrinu. Znova sme vybrali domovníkov. Nevyzerá to tam zle, ale domy sú stále preplnené. Nič nie je jednoduché a ideálne. Naše plány nevyšli na sto percent. Podarilo sa nám však zlepšiť situáciu v mnohých rodinách. Videli, že aj keď sa nepodarí vyriešiť všetky problémy, niečo predsa len urobiť môžeme. Dnes tu nikto žiadne dlhy na nájomnom nemá a ak by náhodou vznikli, vieme mu pomôcť a zaručiť sa za neho. Sú tu však aj rodiny, ktoré sa snažíme aktivizovať už piatykrát. Robíme to preto, že majú deti. A tieto deti nebudú chcieť žiť rovnako ako ich rodičia.

Deti sa často stávajú obeťami nepriaznivých okolností a dôsledky si so sebou môžu niesť celý život. Ako ste sa dokázali vysporiadať s týmto problémom?

Keď sme otvorili klub uprostred „Skleníkov“, nepáčilo sa nám, že sa maličké deti celý deň bezcieľne potulujú po sídlisku. Ničili našu prácu. Sem-tam urobili dieru do steny, sekali do lavičky, do piesku nanosili skaly alebo blato, nalievali doň vodu alebo rozhadzovali papiere po ulici. Hľadali si nejakú zábavu, aby sa nenudili. Rovnako ako akékoľvek iné deti. Bolo ich celkom dosť. Začali sme si uvedomovať, že ak má byť naša práca úspešná, potrebujeme škôlku. No keď sme hovorili s rodičmi o tom, že deti by mali byť v škôlke, vždy si našli tisíc dôvodov, pre ktoré tam dieťa ísť nemôže. A aj keď do škôlky išlo, vydržalo v nej dva dni. A narazili sme aj na ďalší problém. Keď mali deti nastúpiť do základnej školy, prechádzali u detskej psychologičky psychotestmi. Mnohé automaticky zaradila do špeciálnej základnej školy. Boli to hlavne deti, ktoré nechodili do materskej školy. Naozaj ich bolo ťažšie zaradiť do veľkej skupiny nerómskych detí. Museli sme to napraviť.

Ako sa vám to podarilo?

Išla som do Banskej Bystrice za Jolanou Nátherovou, ktorá ako jedna z prvých žien prevádzkovala neformálnu materskú školu. Mala za sebou veľa úspechov a rovnako ako my pracovala v paneláku v lokalite, do ktorej ľudí vysťahovali z mesta. Bola som u nej párkrát na návšteve ako pozorovateľka. Dostala som veľa rád. A začala som pripravovať vlastný pracovný tím pre materskú školu. Niektoré dievčatá, s ktorými som kedysi pracovala v súbore, medzitým dospeli a vyštudovali stredné školy. Všetky si v priebehu roka urobili kurz na prácu s deťmi v predškolskom veku. Zamestnala som ich a otvorili sme neformálnu materskú školu v Detve. Zo začiatku bol záujem veľký, až sme z toho mali obavy. Ale nechcela som, aby si v mestskej škôlke mysleli, že ich chceme nahradiť. My deťom nevieme dať toľko ako kvalifikované učiteľky. A mestská škôlka poskytuje viac možností, od lepšieho prostredia až po väčší výber hračiek.

Čo bolo cieľom neformálnej škôlky?

Naším cieľom bola len základná výchova. Preto som deti zo Štúrovej musela začať deliť. Nebolo to ľahké. Rodičia si mysleli, že mám jedných rada a druhých nie. Asi mesiac som hľadala spôsob, ako im to vysvetliť. Nechcela som prijať deti, ktoré boli z bezproblémových rodín a mohli nastúpiť do „normálnej“ mestskej škôlky. No keď sme triedu otvorili, prišli len tri deti. Boli sme z toho chvíľu nešťastné. Ale povedala som si, že keď to majú byť tri deti, budú to tri deti. Vzali sme ich von a hrali sme sa. Urobili sme si karneval a večer s ich rodičmi opekačku. Mali sme gitaru, hrali sme, spievali a spomínali. Zrazu sa veľmi chceli pridať aj ďalší.

Ako ste na to zeragovali?

Povedala som, že opekačka je len pre deti, ktoré ku nám chodia do škôlky, a ich rodičov. Naše deti potom každý deň rozprávali tým ostatným kde boli a čo robili. A tie sa potom chceli pridať. Donútili svojich rodičov, aby ich ráno priviedli. Nakoniec sme v škôlke mali až 25 detí. Ale nedržali sme ich u seba celý školský rok. Keď sme videli, že dieťa pozná základné farby, vie, kde býva a koľko má rokov, teda veci, ktoré by v danom veku malo vedieť, presunuli sme ho do mestskej škôlky. U nás prebiehala len príprava na vstup do kolektívu. Postupne sme deti presúvali a presúvali, až prišiel čas, keď sme nemali koho presunúť. To bolo úplne fantastické. A neskôr už deti nastupovali do mestských škôlok automaticky. Dnes už neformálnu škôlku nepotrebujeme. Len ak by sa znova niečo stalo.

Pomohlo to deťom aj pri vstupe do základnej školy? Prestali ich automaticky zaraďovať do špeciálnych základných škôl? Alebo sa aspoň ich počet znížil?

Áno a veľmi výrazne. Úplne sme sa s tým však nevysporiadali. Stále tu máme rodičov, ktorí chodili do špeciálnej základnej školy a tvrdia, že je tam ich deťom dobre. Aj im tam vraj bolo dobre. Nemusia si nosiť domov tašky a učebnice a úlohy si robia v škole. Pre niektorých rodičov je to jednoduchšie. Ich počet sa však znížil až o toľko, že sme si znepriatelili riaditeľku špeciálnej školy. V každej škole bojujú o deti. Ide im o peniaze. Financovanie, žiaľ, závisí od počtu detí. Veľmi sme sa pohádali. Museli sme tlačiť aj na detskú psychologičku. Viem, že nerómske deti za ňou, na rozdiel od rómskych, automaticky neposielajú. Stále sme diskutovali, ktoré deti naozaj musia ísť do špeciálnej základnej školy a ktoré nie. Navyše som naučila rodičov, že ak od nej dostanú hodnotenie, nemusia ho rešpektovať. Začali protestovať a podávali sťažnosti. Požadovali sme nové psychotesty s nezávislým odborníkom. Dokonca som zavolala školskú inšpekciu. Nakoniec s tým prestali. A v špeciálnej základnej škole je dnes veľmi málo rómskych detí.

Vaše aktivity siahajú aj za hranice Detvy. Pracujete s rómskymi ženami a založili ste Úniu rómskych materských centier. Kedy ste s tým začali?

Pred desiatimi rokmi. Prvé stretnutie sa uskutočnilo v Poltári. Nič som o meste nevedela. Povedala som si, že sa tam pôjdem pozrieť. Budú tam Rómovia, zapálim si a uvidím. Stretla som tri ženy na rohu ulice. Chceli prejsť cez cestu. Zakričala som, nech ma počkajú. Spýtala som sa, či ich môžem pozvať na kávu. Vonku bola zima a ja som sa s nimi chcela porozprávať. Okúňali sa. Povedala som, že im tú kávu zaplatím. Nakoniec súhlasili. Sadli sme si a začala som im vysvetľovať svoj plán: „Ak chcete sedieť doma, variť, prať a žehliť, sedieť na obrubníku pred domom a závidieť všetkým okolo vás a šomrať, nemusíte sa zapojiť. Ak ale chcete niečo so sebou urobiť, teraz máte možnosť. Nie s inými, ale len so sebou.“ Hovorili, že ma poznajú a že vedia, čo robím a ako je Rómom v Detve dobre. Vravím im, že sa môžu pridať. Nechala som ich, nech si to rozmyslia. O týždeň som sa vrátila a na stretnutí bolo pätnásť žien. Začala som im vysvetľovať, že mojím hlavným cieľom je zlepšenie kvality života rómskych žien. Ak to bude potrebné, môžeme pomáhať v komunite, ale prioritou bude rozvoj rómskej ženy.

A malo to úspech…

Podobne som oslovovala aj ženy z iných miest. Dnes pracujeme v 10 lokalitách. Niekde už si aktivity organizujú samy a nás len pozývajú. To bolo mojím cieľom. Teší ma, že mnohé ženy mohli po prvý raz relaxovať. Uvoľnili sa z domácnosti. Niekedy sme spolu len zašli na pivo a lepšie sa spoznávali. Často sme zisťovali, že máme podobné problémy. Keď sme sa o nich otvorene porozprávali, veľmi sa nám uľavilo. Neskôr začali túžiť po tom, aby sme rozličné aktivity organizovali pravidelne a často. Ani sme nevedeli, ako ubehlo osem rokov. A celá skupina je stále pokope a ďalej rastie. Najdôležitejšie je, aby spolu ľudia komunikovali a pomáhali si. Ak by sme spolu nekomunikovali, nevznikne medzi nami dôvera alebo dokonca priateľstvo. A to platí aj pre moje nerómske priateľky. Pocit, že vás niekto podporuje, nenahradí žiadny jednorazový dar, nech by bol akokoľvek veľký.

Ale pripravovali ste aj iné aktivity, napríklad športové akcie.

Na deň Rómov a Rómok sme si zorganizovali futbalový turnaj. Ženy z materských centier si kúpili dresy a tenisky a hrali futbal na námestí v strede mesta. V Detve, v Žiari aj v Poltári. Chceli sme ukázať, že dokážeme robiť aj niečo iné ako spievať a tancovať, čo údajne máme v krvi. Inokedy sme zas zbierali odpadky. Pri Poltári je jedna krásna čistinka. Dohodli sme sa s horármi, že ju upraceme. Prišli ženy zo všetkých lokalít. Muži nám zatiaľ varili guláš. Urobili sme si veľký transparent a prešli s ním cez celé mesto. Pískali sme na píšťalkách a skandovali, že ideme čistiť čistinku. Potom sme sa vrátili do mesta a dali si z guláša. Pridali sa k nám aj ďalší ľudia, medzi nimi aj Nerómovia. Večer sme si zaspievali a rozišli sme sa domov. Aj tak vyzeral náš Deň Rómov.

Prečo ste si zo športov vybrali práve futbal?

Chceli sme sa prihlásiť k rodovej rovnosti. Pre mnohých mužov je futbal veľmi dôležitý. Aj my sme chceli ukázať, že máme rady futbal. Dokonca by sme ho mohli aj hrávať. A aj preto od roku 2009 nehovoríme o Dni Rómov, ale o Dni Rómov a Rómok.

Hovoríte, že keď sa podarí zlepšiť život ženy, podarí sa zlepšiť život celej rodiny.Aktivity žien sú teda nesmierne dôležité…

…a vždy boli. Len to všelikto nechcel priznať.

Prečo?

Ego chlapa, nie? Ja vždy vravím, že sme feministky. Feministky, ktoré chcú byť považované za rovnocenných ľudí, a nie za bytosti, ktoré majú slúžiť mužovi a rodine.

Teraz ste vyslovili niečo, čo o sebe hocikto nepovie. Mnohé ženy o sebe nikdy nepovedia, že sú feministky, i keď chcú byť rovnocennými ľuďmi. A medzi Rómkami a Rómami to asi nie je celkom bežné.

Bol to šok. Keď som povedala, že som feministka, chlapi začali nadávať. Nevedeli sa s tým zmieriť. A moja práca so ženami sa začínala tak, že som k nim zašla na návštevu a dala si s ich mužmi kávu. Nepresviedčala som ich. Chcela som, aby sme sa stali priateľmi. Všetkých som pozývala na naše akcie. Neviem, ako sa to deje, ale väčšinou si dokážem ľudí získať. Ukázalo sa, že viacerí svojim ženám doma hovorili: „Tá Maryša, to je žena! Rozumná, chytrá, vie, čo chce, a vie ľuďom pomôcť.“ Vraj som fantastická žena. Povedala som si, že to využijem. Išla som za tými mužmi a povedala im: „Nechcete byť hrdí na svoje ženy? Môj muž na mňa hrdý je. A my si veríme. Prečo by sme spolu žili, keby som sa nemohla pohnúť z domu a nemala mužovu dôveru a on moju?“ Keď je žena z domu, akoby to automaticky znamenalo, že chce mužovi robiť zle a podvádzať ho.

Ako si to vysvetľujete?

V našej komunite je to bežná predstava. Vždy som hovorila, že keď niekomu budem chcieť urobiť zle, tak to urobím a nemusím ani nikam cestovať. Ak muži nebudú svojim ženám veriť, zostanú doma. Ale ak chcú, aby sa o nich hovorilo podobne ako o mne, nemôžu im brániť, aby cestovali a stretávali sa s inými ľuďmi. Vždy som im hovorila: „Musíte sa rozhodnúť spoločne. Ste rodina a ja som neprišla, aby som ju rozbila. A ak sa chceš presvedčiť, že nerobíme nič zlé, môžeš sa stať naším členom. Pridaj sa k nám. Deti a muži pre nás nie sú prekážkou. Naopak. Vy ste naša opora. A ak nás nebudete podporovať, nemá význam nič robiť.“ A to sa im páčilo.

A chodili? Zapojili sa?

Áno. Napríklad v Poltári. Keď robíme akciu, varia nám guláš a pripravujú priestory. Stretnú sa ľudia z okolitých miest. Rozprávame sa a spomíname na všetko, čo sme spolu urobili. Voláme celé rodiny. Deti aj babičky. Všetkých. Páči sa mi, že sme si vytvorili priateľské vzťahy. Naše stretnutia nie sú vôbec formálne.

Stretli ste sa s tým, že sa niektoré ženy chceli zapojiť, ale nemohli, pretože s tým muži nesúhlasili?

Stretli. Ale nesilíme to. Skúsili sme ich párkrát zapojiť, ale keď to nešlo, nechali sme to tak. Treba vždy myslieť na to, či by sme niekomu neuškodili. Nechceme vyvolávať hádky v rodinách. Ale keď v mieste ich bydliska robíme nejakú akciu, ideme poprosiť o pomoc aj ich mužov. Potrebuje to svoj čas.

A ako vaše aktivity vnímajú ostatní ľudia z komunity?

Spočiatku to nebolo také jednoduché. Keď som začala chodiť na vysokú školu do Nitry, v Detve z toho bola aféra. Vraj čo si to dovoľujem. A môj muž že je hlúpy. Problém bol v tom, že som dvakrát mesačne sama chodievala na prednášky. Vždy mu to niekde na pive opakovali. Niekedy prišiel domov a nahlas premýšľal o tom, čo mu ostatní hovorili. Ale vydiskutovali sme si to. Povedala som mu, že mám svoje predstavy o živote a nechcem sa ich vzdať. Bez neho by som to nezvládla. Bol tolerantný, čo u nás nie je zvykom. A pýšil sa tým, že má ženu, ktorá má nejaké ciele a nevzdáva sa. Dosť často som chodila na rôzne školenia. Bola som vďačná za každú pozvánku, pretože sme sa museli najprv veľa naučiť. Nikdy mi nerobil problémy.

Ani v minulosti, keď sa vám narodili deti?

Keď boli deti malé, vždy bol s nimi doma a podporoval ma. Môj muž je skvelý človek. Väčšinou je doma alebo v robote a stará sa o to, aby nám bolo dobre. On je žienka domáca a ja som stále niekde preč. Ale musím povedať, že si ma v Detve vážia aj preto, že rodina môjho muža mala vždy v Detve dobré meno. Vravím, že som sa narodila pod šťastnou hviezdou a vždy mám okolo seba tých správnych ľudí. A tí „nesprávni“ zakrátko zmenia svoj názor.

Vaše verejné pôsobenie je v mnohých kruhoch dobre známe, v roku 2018 ste dostali za prácu aj ocenenie od primátora Detvy. Začali ste pri folklóre, ktorý ste nikdy neopustili. Vlastne práve cezeň ste dostali k pomoci širšej komunite a práci na sebarozvoji rómskych žien. A ku komunálnej politike. Ako sa to udialo?

S Beátou Berkyovou sa nám podarilo dať dokopy 12 žien z našej Únie materských centier. Už sme s nimi pracovali, ale trocha sme ich museli presviedčať, aby vstúpili do politiky. Venovali sa úplne iným aktivitám. Pol roka sme ich pripravovali. Vzdelávali sme ich v oblasti komunálnej politiky. Hovorili sme im o právomociach a povinnostiach lokálnych zastupiteľov. Potom sme im dali priestor na to, aby sa samy rozhodli, či do toho idú. Zo začiatku sa všetky trocha báli. Tak sme im ponúkli podporu a dohodli stretnutia s ľuďmi. Nakoniec súhlasili a išli do volieb s veľkým odhodlaním a presvedčením. Povedali si, že chcú niečo meniť.

Pre nás to bolo nesmierne dôležité. A keďže sme ostatné ženy presviedčali, samy sme museli ísť príkladom. Takže som kandidovala aj ja a Beata. Za poslankyne v Poltári a Detve. To ich tiež povzbudilo. Nakoniec nekandidovali len dve z nich. V jednej lokalite to bolo kvôli mužom. Nevedeli sa zmieriť s kandidatúrou žien. Manžel tej druhej mal zdravotné problémy. Bola nám však nápomocná a bola celý čas s nami. Takže 10 žien kandidovalo v 10 samosprávach. Okrem Detvy a Poltára to bola Banská Štiavnica, Rovňany, Bystrička, Málinec… na ostatné si teraz narýchlo nespomeniem.

Ako vo voľbách uspeli?

Uspela naša kandidátka v Rovňanoch. Budeme však pracovať ďalej aj na našej vlastnej volebnej stratégii. Dve sme kandidovali ako nezávislé a ostatné ako kandidátky politických strán. Hovorili sme im, že môžu kandidovať aj ako nezávislé, ale to by museli zbierať podpisy. Niektoré z nich za politickú stranu kandidovať nechceli a boli presvedčené, že by vyzbierali dostatok podpisov. Ale po zvážení situácie sme si povedali, že to robíme po prvý raz a bolo by lepšie, aby sa pridali k nejakej skupine, od ktorej dostanú morálnu podporu a možno aj hlasy. Myslím si, že to nebolo zbytočné a ony sú víťazkami už len preto, že prejavili odvahu. A tie, čo neuspeli, budú pracovať aspoň v komisiách zastupiteľstiev. Na Slovensku sa ešte nikdy predtým toľko rómskych žien nerozhodlo kandidovať. Som na ne veľmi hrdá. Vyhrali boj samy so sebou.

Rozhovor vznikol v rámci projektu Od sociálnej marginalizácie k sociálnej oprávnenosti; Rómske ženy v boji proti chudobe a nerovnosti, ktorý podporila Nadácia Rosy Luxemburgovej.

grub2 – How do I boot my PC from GRUB? – Ask Ubuntu

https://askubuntu.com/questions/929833/how-do-i-boot-my-pc-from-grub

Ok, from grub type ls (hd0,1)/
you should see a file named vmlinuz or linux, and initrd.img

Type linux (hd0,1)/vmlinuz root=/dev/sda1 or linux (hd0,1)/linux root=/dev/sda1 depending on what you found with ls (hd0,1)/, then:

initrd (hd0,1)/initrd.img boot 

If you get initramfs rescue mode enter your password, then startx. You should now have a desktop.

Use gparted to check your file system, if it reports an error, then you need to boot from a LiveCD or other media to fix it …. DO NOT attempt to repair a mounted partition.

The following three commands fix many grub boot problems. They run quick so just do all three instead of trying to find which one you need.

sudo grub-install /dev/sda && sudo update-grub && sudo update-initramfs -u 

Reboot and see what you get.

Dilema volieb a ilúzia ideálu

https://dennikn.sk/3307095/dilema-volieb-a-iluzia-idealu/?ref=inc

Dnes už takmer neexistujú politici, ktorí by sa dokázali vyhnúť populistickým sľubom. Teda takým, ktoré prinesú voličské hlasy, ale sú viac či menej nesplniteľné. Aj preto delenie na ľavo-pravé politické spektrum prestáva byť platné, keďže politici nasľubujú niečo, čo je zmesou ľavicovej aj pravicovej agendy zároveň.

Napriek tomu je medzi populistami zásadný rozdiel. Jedni sľubujú nesplniteľné, ale ak uspejú, povaha režimu sa nezmení. Demokracia prežije voľby, hoci môže vyzerať dosť žalostne – tak ako tá, ktorú sme videli po roku 2020. Druhí používajú populistické sľuby, aby následne zmenili charakter štátu a podkopali demokraciu, ako sa to stalo v štátoch, ktoré nazývame iliberálne demokracie alebo priamo autoritárske režimy. Pre našu krehkú demokraciu je dnes najhoršie, ak sa všetci populisti hodia do jedného vreca. Výsledkom môže byť, že zvíťazia tí, ktorí chcú demokraciu ovládnuť.

Na Slovensku je v prvej skupine populistov napríklad Igor Matovič a v tej druhej, samozrejme, Robert Fico. Obaja sú populisti, sľubujú, čo nedokážu splniť, ale zároveň je medzi nimi obrovský rozdiel. Matovič rozdáva, na čo náš štát nemá, a nezmyselne zadlžuje spoločnosť. Rozdáva, čo mu nepatrí, len aby uspel vo voľbách. Ale Matovič, ktorého by Hogo Fogo z Limonádového Joea mohol výstižne nazvať „blázen, šílenec, anarchista“, zostane po voľbách rovnaký. Urobí to, čo by mu dovolili koaliční partneri, ale určite by nerozvrátil demokraticky režim. Naopak, Fico je dnes populista, ktorý v tomto momente hrá vabank, a ak by vyhral, hrozí, že urobí všetko pre to, aby si zabetónoval moc. Rovnako ako Orbán sa bude snažiť podriadiť si demokratické inštitúcie, ako aj médiá. Vyhrážanie sa vyšetrovateľom či snaha o spojenectvo s Ruskom sú predzvesťou toho, čo urobí, ak by vyhral voľby. Rozlišovať medzi populistami typu Matovič a Fico je o to dôležitejšie, pretože hoci rétorika je podobná, dôsledky budú diametrálne odlišné.

router network localhost + internet

if LAN ping works and WEB ping does not:

list routing:
route -n
Kernel IP routing table
Destination     Gateway         Genmask         Flags Metric Ref    Use Iface
0.0.0.0         192.168.1.1     0.0.0.0         UG    100    0        0 eth0
0.0.0.0         192.168.43.1    0.0.0.0         UG    600    0        0 wlan0
169.254.0.0     0.0.0.0         255.255.0.0     U     1000   0        0 eth0
192.168.1.0     0.0.0.0         255.255.255.0   U     100    0        0 eth0
192.168.43.0    0.0.0.0         255.255.255.0   U     600    0        0 wlan0

shows that eth0 has lower metrics 100 = better priority
set also prio of eth0 to 100, as there is 0.0.0.0 destination

sudo ifmetric wlan0 100
route -n
Kernel IP routing table
Destination     Gateway         Genmask         Flags Metric Ref    Use Iface
0.0.0.0         192.168.43.1    0.0.0.0         UG    100    0        0 wlan0
0.0.0.0         192.168.1.1     0.0.0.0         UG    100    0        0 eth0
169.254.0.0     0.0.0.0         255.255.0.0     U     1000   0        0 eth0
192.168.1.0     0.0.0.0         255.255.255.0   U     100    0        0 eth0
192.168.43.0    0.0.0.0         255.255.255.0   U     100    0        0 wlan0
192.168.43.0    0.0.0.0         255.255.255.0   U     600    0        0 wlan0

Voličom Smeru uleteli migy. Zoberú vám aj to posledné. Zatiaľ to zaberá (komentár) – Komentáre SME

https://komentare.sme.sk/c/23154644/zoberu-vam-aj-to-posledne-zatial-to-zabera-komentar.html?ref=lp_sme

Už sa z toho stala takmer tradícia. Predstaviteľ Smeru sa posadí v telke, aby rozprával, ako im každý bráni rozprávať a médiá ich strašne utláčajú. Potom obligátne povie, že si musí po pravdu ísť až k čínskym zdrojom, a pozve divákov k sledovaniu dezinfowebov.

Keďže na Slovensku už človek ani nemôže osláviť oslobodenie Bratislavy červenoarmejcami, Smer zvolal svojich podporovateľov pod Slavín položiť vence a pripomenúť si, že tu dnes už človek fakt ani nemôže položiť vence.

A keďže cenzúra je priam nepreniknuteľná, informovali o tom bohato na svojich kanáloch.

Rožky sú menšie, maslo drahšie, opozíciu chcú zavrieť a človek tu už ani nemôže položiť karafiát na hrob s tabuľkou v azbuke. Tento životný pocit zatiaľ Smeru pomáha ťahať prieskumy.

Šikovne prepojili vlastný beh pred spravodlivosťou s tvrdením, že ich chcú zavrieť, lebo hovoria nepohodlné pravdy. A zároveň klesajúcu životnú úroveň dávajú do súvislosti so škodami na identite.

Prepadnutie Ukrajiny totiž okrem rozpadu bezpečnosti v Európe prinieslo aj obnovenú tému ruského imperializmu. A kritici tvrdia, že nestačí pohoršovať sa nad spupnými rečami o tom, aké európske mesto si zaslúži jadrový útok a koľko miesta na mape môžu dostať Ukrajinci.

Hovoria, že máme hľadať stopy tohto myslenia, ktoré sa neobmedzuje na Putina a jeho suitu, ale vychádza z hlbšieho dejinno-kultúrneho podložia. Máme nanovo čítať ruskú klasiku, nanovo rozmýšľať nad tým, kde sa vzal kultúrny kód tohto nároku rozhodovať o iných národoch. Kde sa vzal nárek, že ponížená mocnosť má prirodzené právo žiadať svoj lebensraum.

Lenže ľahšie ako viesť takúto náročnú debatu je brzdiť ju. A natáčať na Slavíne videá o tom, že tu už človek ani nemôže vyšliapať k hrobom vojakov a uctiť si ich odkaz. Mrzieť sa, že nám uleteli migy a teraz na nich rajtujú skorumpovaní Ukrajinci. (Lebo v kombinácii s prepadnutými susedmi aj v Smere objavili čaro protikorupčného boja.)

Nad vyrabovaným spotrebným košom Smer presviedča voličov, že sa im siaha aj na to posledné, čo drží ich osobnosť pokope – na ich identitu. Že nebudú môcť sláviť to a hovoriť ono. Že sú ich spomienky prepisované a výrazy zakazované.

Toto sa Smer naučil od bojovníkov za „tradičné hodnoty“, ktorí tu dlhodobo pestovali pocit, že politici im zoberú Vianoce, muži budú rodiť deti a tie budú žrať cvrčky.

Krivda, morálna panika a interpretačná doložka sv. Jána boli vždy osvedčené nástroje kampane. Smer len natiahol ruku a vzal si plnou hrsťou. Dobrú chuť!

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/23154644/zoberu-vam-aj-to-posledne-zatial-to-zabera-komentar.html?ref=lp_sme