Všetky príspevky miro

If We Were Roma, We Would Not Come Back from Britain – European Press Prize

https://www.europeanpressprize.com/article/roma-not-come-back-britain-2/

He admits there are racists in England as well – Brexit is a good example. However, the level of racism he came across in Slovakia shocked him. “We were in a restaurant in Slovakia. Me and my colleague were served by the waitress. Right next to us sat a group of Roma people and the waitress just shouted at them to get their food from the counter. When they left she started spraying the place with an air freshener. And then she threw the glasses they drank from into the bin,” says Penfold. He has a whole collection of such stories that make us look away in shame.

Gov. Pritzker Commencement Address: Kindness is intelligence


How do you spot an idiot? Look for the person who is cruel. The kindest person in the room is often the smartest.” — Gov Pritzker


the best way to spot an idiot look for the person who is cruel
let me explain
when we see someone who doesn't look like us or sound like us or act like us or Love Like Us or Live Like Us the
first thought that crosses almost everyone's brain is rooted in either fear or judgment or both
that's evolution
we survived as a species by being suspicious of things that we aren't familiar with
in order to be kind we have to shut down that animal Instinct and force our brain to travel a different pathway 
empathy and compassion are evolved states of being they require the mental capacity
to step past our most Primal urges this may be a surprising assessment
because somewhere along the way in the last few years our society has come to believe
that weaponized cruelty is part of some well-thought-out master plan
cruelty is seen by some as an adroit cudgel to gain power empathy and
kindness are considered weak
many important people look at the vulnerable only as rungs on a ladder to the top
I'm here to tell you that when someone's path through this world is marked 
with acts of Cruelty they have failed the first test of an advanced Society
they never forced their animal brain to evolve past its first instinct 
they never forged new mental Pathways to overcome their own instinctual fears
and so their thinking and problem solving will lack the imagination and creativity
that the kindest people have in spades over my many years in politics and
business I have found one thing to be universally true
the kindest person in the room is often the smartest

Boli prezidentské voľby pomstou za November 89? A zaveje z Hradu Normalizácia? Pýta sa sociológ Vašečka – Ráno Nahlas

https://pca.st/c06qbi31

V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, ktorá nemá ani základný konsenzus kam patrí a kde sú ľudia ochotní vymeniť svoje slobody a práva za materiálne istoty a pocit bezpečia, hovorí sociológ Michal Vašečka. Ich výsledok je podľa neho rámcovaný aj pomstou za transformáciu Slovenska po Novembri 89 a legitimáciou hesla: „účel svätí prostriedky.“

„Toto je väčšinové Slovensko, Slovensko, ktoré nie je prozápadné, pro-európske a ktoré nemá ani len základný konsenzus o svojej histórií, hodnotách na ktorých stojí no a teraz konečne prišlo k tomu, že ľudia dostávajú zo seba svoje skutočné názory a tak sa teraz vyjavila autentická tvár Slovenska,“ hovorí na margo prezidentských volieb a ich výsledku v dnešnom podcaste Ráno Nahlas sociológ Michal Vašečka.

Slovensko má novú hlavu štátu. Po voľbách plných hádzania špiny, šírenia strachu, extrémnej polarizácie a dokonca i otvorených lží sa novým prezidentom stal bývalý a aj súčasný Ficov súputnik Peter Pellegrini. Voľby, ktoré sa napokon stali aj akýmsi referendom o vláde – ale i o geopolitickom smerovaní Slovenska, tak s výsledkom 1,4 milióna verzus 1,25 milióna hlasov, krajinu dokonale rozhádali, no vo výsledku výrazne potvrdili aktuálnu vládnu politiku pevnej ruky a rozdeľovania spoločnosti.

„Máme takú historickú skúsenosť, že nám všetko prejde a dnes zbierame plody toho, že nič skutočne nevydiskutujeme, nemáme celonárodný konsenzus o základných veciach a jednoducho dejinami plávame. Teraz sa tu tiež časť spoločnosti rozhodla, že budeme ďalej plávať dejinami, budeme sa snažiť byť zadobre so všetkými a byť na všetkých milí. Platí však, že keď sa snažíte byť zadobre úplne so všetkými, tak v skutočnosti nie ste zadobre s nikým a pre nikoho nie ste dôveryhodný partner. A presne toto sa o chvíľu stane aj Slovensku,“ hovorí sociológ Michal Vašečka.

Bude nový prezident garantom sľubovaného pokoja a mieru alebo sa stane prevodníkom vládnej politiky a tlampačom Úradu vlády? Ako výsledky týchto volieb zmenia našu politickú scénu a povedú k rýchlejšej a brutálnejšej snahe vládnej garnitúry uchopiť moc nad spoločnosťou?

„V prezidentských voľbách sa ukázala autentická tvár Slovenska. Tvár krajiny, kde sú ľudia pripravení a ochotní vymeniť svoje slobody a ľudské práva za lepšie materiálne istoty a pocit bezpečia. No a až teraz, ak budeme schopní sa pozrieť do zrkadla, môžeme po všetkých tých rokoch konečne začať poctivo budovať konsenzus o tom, kam smerujeme a kde vlastne chceme patriť. Teraz prišiel čas aby sme s ľuďmi hovorili o tom, čo vlastne znamená európska identita a príslušnosť k Európe,“ tvrdí Vašečka.

Podľa neho voľby boli i referendom o vláde, ktorá tak dostala od občanov silný mandát vo svojej politike upevňovania moci a polarizácie spoločnosti. Preto bude vo svojich predstavách o vláde tvrdej ruky už oveľa ambicióznejšia i odvážnejšia v prekračovaní mysliteľných hraníc.

„Čokoľvek urobíte, je to vlastne jedno pretože vždy sa ráta iba výsledok a výsledok je, že si vyhral. To, ako si k tomu prišiel, to si história pamätať nebude. To je jedným z hlavných odkazov prezidentských volieb. Ak sa ale – podľa neho, bude i naďalej takto neférovo a bez pravidiel robiť politika, tak to Slovensko vytlačí na perifériu civilizovaného sveta a tak sa k nám bude svet potom aj správať,“ dodáva Vašečka.

A aké zrkadlo nám tieto voľby nastavili, čo povedali o slovenskej spoločnosti 35 rokov po Nežnej revolúcií a kto sú a čo chcú tí, ktorí v nich vyhrali?

„Ten výsledok rámcuje vymedzenie sa a pomsta. Pomsta za doterajších 35 rokov ponovembrovej transformácie, ktorá v prípade Slovenska naozaj nebola zvlášť vydareným príbehom,“ tvrdí sociológ.

S istou dávkou nadsádzky by sa teda podľa Vašečku výsledok prezidentských volieb dal interpretovať aj ako kontrarevolúciou tých, ktorí sa stali obeťami ponovembrovej transformácie a ďalších skupín, ktorým sa nenaplnili ich sny a predstavy o mieste v sociálnej štruktúre spoločnosti. Navyše, táto masa nespokojencov túžiacich po pomste a odvete je dlhodobo a masívne priživovaná takzvanými travičmi studní kam sociológ zaradil napríklad Vladimíra Mečiara, ale najmä Roberta Fica.

Prezidentské voľby a prezident Pellegrini. Témy pre sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Mladí proti antikapitalizmu a strašidlu komunizmu? – Komentáre SME

https://komentare.sme.sk/c/23297453/mladi-proti-antikapitalizmu-a-strasidlu-komunizmu.html
holandského politológa Casa Muddeho, čo si o tejto téme myslí, začal tento popredný odborník na krajnú pravicu svoju odpoveď slovami: „V prvom rade si nemyslím, že fašizmus narastá“. Argumentoval pritom tým, že súčasná radikálna pravica, ktorej podpora vo svete rastie, je od fašizmu kvalitatívne odlišný fenomén.

Nárast toho, čo sme na pravom aj ľavom okraji politického spektra mohli v minulých rokoch sledovať, tak nebol extrémizmus, ale radikalizmus. Na rozdiel od extrémizmu neodmieta základné demokratické črty, je však kritický k iným hodnotovým alebo praktickým aspektom súčasných liberálnych demokracií, ktoré kritizuje z rôznych viac či menej demokratických pozícií.

A ako sa v tejto kritike líši radikálna ľavica od radikálnej pravice? To napríklad vo svojej štúdii s názvom Čo zostalo na radikálnej ľavici? Európska radikálna ľavica po roku 1989: Úpadok a mutácia vysvetľujú spomínaný Cas Mudde spolu so svojím britským kolegom Lukom Marchom, ktorý sa ako jeden z mála politológov priamo venuje výskumu krajnej ľavice. Kým pre radikálnu pravicu je charakteristická kritika liberálnych aspektov moderných demokracií, akými sú napríklad pluralita či ochrana menšín, v prípade radikálnej ľavice je to, naopak, kritika socioekonomickej štruktúry súčasného kapitalizmu.
Čo na to demokratická teória

Odpoveď na otázku vzájomného vzťahu demokracie a kapitalizmu poskytne rýchly exkurz do demokratickej teórie.

Jeden z jej priekopníkov a najvýznamnejších predstaviteľov zároveň, americký politológ Robert Dahl vo svojej knihe O demokracii, ktorá vyšla aj v českom preklade, označil vzájomný vzťah moderných demokracií a kapitalizmu za antagonistickú symbiózu a prirovnal ho k búrlivému talianskemu manželstvu.

Podľa Dahla, ktorý bol počas svojho života profesorom na Yalovej univerzite, je kapitalizmus na jednej strane pre demokraciu prospešný, pretože produkuje hospodársky rast a materiálny dostatok, ktoré prispievajú nielen k zvýšeniu životnej úrovne obyvateľstva, ale aj k jeho následnej občianskej emancipácii. Tým kapitalizmus pozitívne vplýva na rozvoj, upevňovanie a podporu demokracie.

Túto skutočnosť potvrdzujú nielen príklady viacerých pôvodne nedemokratických krajín, v ktorých zavedenie trhového hospodárstva pomohlo naštartovať demokratizačné procesy, akými boli v minulosti napríklad Južná Kórea či Taiwan, ale aj fakt, že z dlhodobého hľadiska sa demokracia etablovala len v krajinách s prevažujúcim trhovým hospodárstvom.

Kapitalizmus má však z pohľadu demokracie podľa Dahla okrem tejto tváre aj druhú, menej vľúdnu. Odkryje sa v momente, keď sa jeho pozitívny vplyv na rozvoj demokracie končí a jeho pôsobenie, naopak, bráni jej ďalšiemu rozvoju a prehlbovaniu.

Táto janusovská povaha kapitalizmu vo vzťahu k demokracii súvisí s jeho prirodzenou tendenciou produkovať ekonomické nerovnosti, ktoré zas vytvárajú nerovnosti politické, teda priamy protiklad k idei politickej rovnosti ako jednému zo základných demokratických predpokladov.

V praxi sa táto nerovnosť prejavuje napríklad existenciou rôznych finančných záujmových skupín tvorených bohatými a vplyvnými ľuďmi, ktorí majú nepomerne väčší vplyv na politické rozhodovanie ako bežný občan. Či už sú to vplyvní lokálni podnikatelia na komunálnej úrovni, oligarchovia a majitelia finančných skupín na národnej úrovni, alebo vlastníci nadnárodných korporácií na medzinárodnej úrovni, moc, vplyv a záujmy všetkých týchto aktérov dostávajú bežného občana často len do pozície akéhosi štatistu. Jeho váhu hlasu svojho času takmer chirurgicky presne zadefinoval Jaroslav Haščák, považovaný za jeden zo symbolov všetkého, čo je na kapitalizme na Slovensku zlé, svojím povestným výrokom „Volič je úplné hovno“.
Nedokonalosť demokracie

Táto nepríjemná, ale zato úprimná pravda, samozrejme, neznamená, že by sme dnes nežili v demokracii. Znamená skôr to, že demokracie, v ktorých žijeme, nie sú a zo svojej povahy ani nikdy nemôžu byť dokonalé.

Ako totiž argumentuje Charles Taylor, jeden z najvýznamnejších žijúcich politických filozofov súčasnosti v knihe Degenerácie demokracie, ktorú pred dvoma rokmi vydalo vydavateľstvo Harvardovej univerzity, demokracia je v prvom rade procesom, cestou k nikdy nedosiahnuteľnému ideálu.

Odpoveďou na nedostatky a problémy moderných demokracií však nemá byť menej, ale viac demokracie, teda nie jej okliešťovanie, ale, naopak, jej prehlbovanie. Práve to však príliš rozbujnený a neregulovaný kapitalizmus sťažuje. Ako v tejto súvislosti dodáva jeden zo spoluautorov spomínanej knihy, americký sociológ Craig Calhoun, ktorý v minulosti pôsobil ako riaditeľ prestížnej Londýnskej školy ekonómie a politických vied, na to, aby sa demokracia mohla rozvíjať, treba kapitalizmus krotiť prostredníctvom rôznych kompromisov, ktoré s ním musí demokracia uzatvárať. Je to tak práve preto, že vzťah demokracie a kapitalizmu v skutočnosti vôbec nie je harmonický, ako sa poniektorí snažia prezentovať, ale, naopak, ambivalentný, komplikovaný, plný vzájomných konfliktov, rozporov a nikdy sa nekončiaceho napätia.
Obchádza Európu strašidlo komunizmu?

Aj preto názory odmietajúce akúkoľvek kritiku kapitalizmu ako nebezpečný komunisticko-totalitárny exces nie sú príliš hodnotným príspevkom do verejnej diskusie, ale skôr tým, čo francúzsky filozof Jacques Derrida nazval strašidlógiou.

V rámci nej sa hrozba komunizmu pochovaná v roku 1989 vracia z politického záhrobia vo forme akéhosi prízraku, ktorý sa namiesto Medzinárodného festivalu duchov a strašidiel udomácnilo v rámci politickej diskusie, a to do takej miery, že ide o etablovanú súčasť zľudoveného politického folklóru.

Skutočnosť je však taká, že kritika negatívnych následkov kapitalizmu na demokraciu môže, a v mnohých prípadoch aj je, nielen úplne legitímnou, ale aj potrebnou a zdravou súčasťou verejnej diskusie v demokratických spoločnostiach. To by si mali mnohí vrátane Mladých proti fašizmu uvedomiť, pretože ako svojho času vyhlásil nemecko-židovský filozof Max Horkheimer: „Kto nie je ochotný hovoriť o kapitalizme, mal by mlčať aj o fašizme.“

Blog N: Ruská ruleta s ruským plynom

https://dennikn.sk/blog/3911076/ruska-ruleta-s-ruskym-plynom/

Teraz v marci, sa odohral útok Putinových rakiet na podzemné zásobníky plynu vo Ľvovskej oblasti na západe Ukrajiny, blízko hraníc s Poľskom. Pri tomto útoku dokonca ruská raketa preletela takmer 40 sekúnd aj cez vzdušný priestor Poľska.

Význam ukrajinských zásobníkov

Tamojšia sústava podzemných zásobníkov, ktorú tvoria podobne ako u nás, staré vyťažené ložiská plynu, sú so svojou kapacitou takmer 30 mld. kubických metrov najväčšie v Európe. Pre porovnanie, sústava zásobníkov na západnom Slovensku, má uskladňovaciu kapacitu zhruba 3,5 mld. kubíkov.

Ukrajinské zásobníky boli vybudované postupne ešte za čias Sovietskeho zväzu, spolu s výstavbou gigantickej sústavy tranzitných plynovodov, cez ktoré prúdil od 70. rokov sibírsky plyn do Európy. Ako je to bežné u zásobníkov plynu, v lete sa do nich sibírsky plyn z tranzitnej sústavy zatláčal a v zimnom špičkovom mrazivom období slúžili na „doplňovanie“ plynu v nej, aby sa udržali zmluvne dohodnuté objemy pre európskych odberateľov. V posledných rokoch, po výraznom znížení tranzitu ruského Gazpromu cez Ukrajinu, zásobníky slúžili hlavne pre domáci ukrajinský trh. Ale súčasne v nich začali skladovať na zimu svoj plyn aj viacerí európski obchodníci. Hlavne tí, čo pôsobia na okolitých trhoch, vrátane Slovenska. A plyn do nich, ako aj potom spätne k zákazníkom v Európe, prúdil v nemalom objeme práve cez slovenský plynovodný systém.

Marcový raketový útok na zásobník bol precedensom. Dovtedy totiž Putin túto citlivú plynárenskú infraštruktúru, vrátane tranzitných potrubí a kompresorov, vynechával. Zasiahnuté boli len lokálne, zväčša mestské plynárenské distribučné siete. Najväčší incident na tranzitnom plynovode sa dovtedy udial ešte v lete 2022. V dôsledku postupu a okupácie ruskou armádou, bol zastavený tranzitný tok cez Sochranivku – jeden z dvoch tranzitných pohraničných bodov na rusko-ukrajinskej hranici. V prevádzke tak ostal len jeden – kapacitne však vôbec najväčší, v ruskej Sudži na hranici s ukrajinskou Sumskou oblasťou.

Prečo Ukrajinci nechcú predlžovať dohodu o tranzite

Ale odvtedy, napriek všetkým útokom Rusov na kritickú ukrajinskú energetickú infraštruktúru, tranzit plynu cez Ukrajinu smerom na Moldavsko a Slovensko pokračoval prakticky bez vážnejších problémov s priemerným denným objemom okolo 40 mil. metrov kubických. Podľa odhadu za celý minulý rok 2023 Gazprom  – tranzitom cez Ukrajinu, predal do Európy plyn za zhruba šesť miliárd dolárov.

Hlavnými odberateľmi tohto plynu, prepraveného cez Ukrajinu, sú okrem Moldavska (presnejšie jeho separatistickej zóny Prednestrovsko), obchodné plynárenské firmy zo Slovenska (hlavne štátne SPP), rakúsky OMV a zopár talianskych firiem. Avšak s ruským plynom sa pomerne čulo obchoduje v rakúskom obchodnom spotovom bode v Baumgartene, hneď pri hranici so Slovenskom. Tento plyn potom končí aj v Česku, Maďarsku a v niektorých ďalších krajinách EÚ.

Ako je aj širšej verejnosti známe, tranzitný kontrakt medzi ukrajinským Naftogazom a Gazpromom, ktorý po veľmi zložitých a zdĺhavých rokovaniach bol nakoniec podpísaný na sklonku roka 2019, končí 31.decembra tohto roka. Na jeho základe za tranzit platia Rusi a tí svoj plyn podobne, ako tomu bolo od sovietskych čias, predávajú európskym zákazníkom až na území EÚ. Aj tento moment určite prispel k tomu, že Putin doteraz ukrajinské tranzitné plynovody ušetril. Lebo pre Gazprom už teraz ostáva v prevádzke len jeden ďalší tranzitný koridor: Turkish Stream cez Čierne more a ďalej cez Balkán opäť smerom na rakúsky Baumgarten, cez ktorý prepravuje len o pár milión kubíkov plynu denne viac, ako cez Ukrajinu.

Ukrajinci opakovane oznámili, že nový priamy tranzitný kontrakt s Rusmi po roku 2024 z viacerých príčin neuzatvoria. Jednou z hlavných je tá, že Rusi a Kremeľ avizujú, že budú pri jeho podpise požadovať, aby sa výmenou za nový tranzitný kontakt Ukrajinci vzdali všetkých svojich nárokov z arbitráží, ktoré vedú proti Rusku a Gazpromu. V nich požadujú odškodné za plynárenské aktíva, ktoré Rusi získali alebo poškodili anexiou Krymu a okupáciou východného Donbasu. Ukrajinci ruskú požiadavku striktne odmietajú nielen preto, že už prvé arbitráže v hodnote niekoľkých miliárd dolárov vyhrali. Ale hlavne preto, že ak by sa týchto plynárenských nárokov zriekli, mohla by to Moskva následne označiť a zneužiť ako medzinárodno-právny precedens, týkajúci sa všeobecne aj anexie Krymu a ukrajinských nárokov na odškodnenie za všetky škody, spôsobených ruskou vojenskou agresiou a okupáciou od roku 2014.

Riziká Ficovej predstavy

Premiér Fico na svojom prvom rokovaní so svojim ukrajinským kolegom Šmyhalom v Užhorode prišiel s návrhom, že tranzit ruského plynu cez Ukrajinu by mohol pokračovať aj budúci rok. Avšak to by museli európski obchodníci nakupovať plyn od Gazpromu nie u seba doma, ako doteraz, ale už na rusko-ukrajinskej hranici. To by znamenalo, že by namiesto Gazpromu museli uzavrieť s ukrajinským plynovodným operátorom priamo zmluvy aj o tranzite tohto plynu až po hranicu so Slovenskom.

Ponechajme teraz bokom veľký balík veľmi konkrétnych a zložitých obchodno-technických záležitostí, ktoré by bolo nutné vyriešiť ešte pred podpisom týchto zmlúv. Pričom už v lete by malo byť jasné, ako a kadiaľ a za akých podmienok plyn od 1.januára 2025 uprostred zimy bude prúdiť, pretože inak hrozí obrovská neistota.

Absolútne kľúčovým momentom celej Ficovej predstavy a schémy je primárne to, že riziko prepravy plynu cez Ukrajinu namiesto Gazpromu preberú na seba jeho európski zákazníci, vrátane štátneho SPP, spolu s Ukrajincami.

A aké sú to konkrétne a veľké riziká nám ukázal práve útok Putinových rakiet na podzemné ukrajinské zásobníky teraz v marci!

Jednoducho ani Európania, ani Ukrajinci, nemajú žiadne páky a garancie, že sa takýto útok nezopakuje uprostred zimy, alebo kedykoľvek po 1.januári 2025 na tranzitnom plynovode, keď už Gazprom nebude niesť za tranzit žiadnu zodpovednosť. Za podmienok, aké sú teraz na Ukrajine, žiadna poisťovňa tieto riziká ani nepoistí. Gazprom svoj plyn Európanom predá na hranici s Ukrajinou a keď následne o neho prídu kvôli ruskému útoku na plynovod, tak sa ho to týkať nebude. Plus takýto útok môže ochromiť prepravu plynu cez Ukrajinu na dlhé obdobie, čo zvlášť v zimnom vykurovacom období, by drasticky zasiahlo dostatok plynu na Slovensku – ak by neexistovala plne funkčná, technicky aj obchodne, iná alternatíva. Plynová kríza z januára 2009, keď vtedy Gazprom náhle a bez varovania prerušil na zhruba dva týždne dodávky cez Ukrajinu, je toho jasným dôkazom.

Keďže k prerušeniu tranzitu cez Ukrajinu mohlo v dôsledku bojov po 24.februári 2022 prísť aj doteraz kedykoľvek (viz. Sochranivka), po mojom nástupe na ministerstvo hospodárstva a po menovaní profesionálneho manažmentu SPP, bolo absolútnou prioritou zabezpečenie alternatívnych dodávok plynu pre prípad, žeby sa prítok plynu z Ruska cez Ukrajinu kedykoľvek zastavil. Manažment SPP to vyriešil zmluvným portfóliom dodávok od celej rady najdôležitejších dodávateľov plynu na európskom trhu. Problém je, že toto portfólio má z rôznych príčin svoju platnosť  zatiaľ prevažne len do polovice roka 2025.

Jeho ďalšie, objemové aj časové rozširovanie, ako aj plánovaný nákup dlhodobých kapacít na niektorom z vhodných LNG terminálov, ako to robia všetci hlavní obchodníci v celej Európe a aj v našom regióne, sa už nestihlo dotiahnuť do konca kvôli voľbám a radikálnej výmene vedenia SPP po nich.

To, ako a či budú plynulé a dostatočné dodávky plynu štátnym SPP pre slovenský trh zabezpečené tento rok, a hlavne po 1.januári 2025, nesie už plnú zodpovednosť Ficova vláda a Ministerstvo hospodárstva, spolu s novým vedením SPP. Čas však rýchlo beží a leto, počas ktorého bude nutné opäť doplniť v prvom rade zásobníky u nás doma, prebehne veľmi rýchlo.

Raketový útok na ukrajinský podzemný zásobník plynu je jasným signálom, že ďalšie spoliehanie sa na dodávky ruského plynu tranzitom cez Ukrajinu, je doslova hrou na „ruskú ruletu“. So všetkými následkami pre Slovensko, jeho ekonomiku a občanov.

Ako to bolo so začiatkom vojny na Ukrajine

https://kyberia.sk/id/9137662/

1991
– Ukrajina vyhlašuje nezávislý stát. OSN i Rusko uznávají jeho autoritu a vytyčené hranice.
1991-2000
– Několik zemí bývalého východního bloku vstupuje do NATO ve světle Ruské invaze do Abcházie a dvou invazí do Čečenska.
1994
– Budapešťské memorandum. Ukrajina se zavazuje zlikvidovat svůj jaderný arsenál výměnou za záruky, že Rusko i Západ budou bránit ukrajinskou suverenitu a integritu.
1999
– Rusko podepisuje Chartu evropské bezpečnosti a stvrzuje tím právo všech států svobodně se rozhodovat o vlastní bezpečnosti a bezpečnostních aliancích.
2000
– Putin diskutuje možnost Ruska také vstoupit do NATO.
– Putin sjednocuje některou legislativu s EU v přípravě na potenciální budoucí společný trh.
2001
– Ukrajina předává Rusku poslední jaderné hlavice, které má Rusko podle dohody zničit.
2002
– Putin prohlašuje, že Ukrajina má právo vstoupit do NATO a že nevidí důvod, proč by to mělo poškodit vzájemné vztahy s Ruskem.
2003
– Rusko zpochybňuje nárok Ukrajiny na ostrůvek Tuzla v Kerčském průlivu a následně začíná stavět umělou hráz směrem k ostrovu, aby ho prohlásilo za své pevninské území. Cíl operace je nárokovat si kontrolu nad Kerčským průlivem, který doposud kontroluje Ukrajina.
2005
– Juščenko vítězí v prezidentských volbách a slibuje přiblížit Ukrajinu k EU a NATO.
– Putin označuje kolaps Sovětského svazu ze největší tragédii v ruské historii.
2008
– Ukrajina dokončuje odzbrojení, ke kterému se zavázala v Budapešťském memorandu.
– Duben. Ukrajina a Gruzie poprvé vyjadřují přání vstoupit do NATO, Západ je odmítá, aby si neznepřátelil Rusko.
– Putin poprvé prohlašuje, že Ukrajina „ani není stát“, ale pouze „dárek od Ruska“.
– Srpen. Rusko napadá Gruzii, oficiálně na „ochranu ruskojazyčné menšiny“.
2010
– Ukrajinské prezidentské volby vyhrává Janukovyč poté, co slibuje, že připojí Ukrajinu k EU.
2013
– Listopad. Na Ukrajině vypuknou protesty poté, co Janukovyč odmítne asociační dohodu s EU a namísto toho začne oživovat úzké vztahy s Ruskem.
– Prosinec. Janukovyč nařídí potlačit protesty silou, policisté zastřelí desítky demonstrantů.
2014
– Únor. Janukovyč souhlasí s předčasnými volbami a vzápětí prchá do Ruska.
– Ukrajinský parlament jednomyslně odvolává Janukovyče z funkce prezidenta. Putin to označuje za státní převrat.
– Březen. Ruští specnaz (zelení mužíčci) vstupují na Krym a provádění ozbrojený převrat.
– Rusko schvaluje vyslání armády na Krym.
– Okupační správa vyhlašuje narychlo referendum o připojení. Rusko obratem připojuje Krym k federaci.
– Rusko obsazuje ukrajinské základny a zajímá vojáky.
– Některé země NATO v reakci začínají asistovat Ukrajině ve výcviku další armády.
– Rusko shromažďuje armádu na hranicích s Donbasem.
– Duben. Rusko vysílá na Donbas agenty z GRU, kteří začínají organizovat „separatistické“ milice.
– Donbas, nyní pod kontrolou GRU, ohlašuje nezávislost na Ukrajině a vznik lidových republik.
– Separatisté útočí na ukrajinskou armádu a dobývají Slavjansk a Kramatorsk.
– Ukrajina oznamuje začátek „protiteroristické operace“.
– Květen. V Oděse se střetávají proruští a proukrajinští chuligáni. Proruská skupina zastřelí člověka z druhého tábora, načež vypuknou další přestřelky a proruský tábor se před rozlíceným davem zabarikáduje v Domě odborů, hází ze střechy zápalné lahve do davu na chodníku a opět do lidí střílí. Dav hází na oplátku zápalné lahve do budovy. Ve vzniklém požáru budovy zahynou čtyři desítky lidí. Ruská propaganda využívá událost k vytvoření narativu o „upalování ruskojazyčných lidí zaživa ukrajinskými nacisty“.
– V Berďansku vzniká prapor AZOV – soukromá armáda tvořená fotbalovými chuligány a placená a vyzbrojená oligarchy na obranu před ruskými milicemi.
– Červenec. Ruské milice sestřelí civilní letoun letu MH-17 v domnění, že jde o vojenský dopravní letoun.
– Srpen. Po sérii porážek separatistů přesouvá Rusko na Ukrajinu svou armádu pod záminkou „humanitárního konvoje“.
– Rusko už nemůže popírat přítomnost ruských vojsk, tvrdí proto, že jsou to vojáci „na dovolené“.
– Separatisté s podporou ruské armády obklíčí ukrajinskou armádu u Ilovajsku. Při následném ostřelování a přepadu dohodnutého evakuačního koridoru zmasakrují proruské síly okolo tisícovky vojáků.
– Září. První Minské dohody. Separatisté je okamžitě, a od té doby neustále, porušují.
– Listopad. NATO oficiálně potvrzuje, že na Ukrajině působí ruská armáda.
– Azov, teď už bojem prověřená jednotka, je reorganizován na pluk a je převeden pod Národní gardu jako její jednotka speciálního určení. Azov musí opustit lidé s „problematickým pozadím“. Stává se z něj armádní elita.
2015
– Druhé Minské dohody. Rusko je opět okamžitě porušuje.
– Válka pozvolna přechází do zamrzlého konfliktu s občasnými boji.
– Rusko produkuje desítky narativů propagandy o historickém nároku, nacistech a údajné genocidě ruskojazyčné populace.
– OBSE popírá ruská tvrzení o údajné genocidě. Později obvinění odmítne i Mezinárodní soud v Haagu.
2018
– Rusko staví Krymský most a využívá ho k přesunu dalších vojsk na Krym. Z Krymu se stává jedna velká vojenská základna ruské armády.
– Rusko pálí na trojici ukrajinských lodí proplouvající skrze Kerčský průliv. Lodě ukořisťuje a námořníky zajímá.
2019
– Prezident Zelenský je zvolen do funkce. Slibuje ukončit válku na Donbasu a je ochotný dělat ústupky.
– Rusko začíná rusifikovat Donbas. Okolo 600 000 obyvatel regionu získá ruské doklady. Nová vláda to vnímá jako krok k budoucí anexi oblasti Ruskem.
2021
– Rusko přijímá novou vojenskou doktrínu, která mu nově umožňuje operovat na cizím území v zájmu národní bezpečnosti.
– Zelenský v obavě před invazí apeluje na západní lídry, aby přijali Ukrajinu do NATO.
– Putin označuje potenciální členství Ukrajiny v NATO za ohrožení národní bezpečnosti.
– Rusko skutečně začíná shromažďovat značné síly podél ukrajinských hranic.
– Červenec. Putin vydává svou esej „O historické jednotě Rusů a Ukrajinců“. Timothy Snyder ji označuje za projev imperialismu Putinova Ruska.
– Prosinec. USA publikují detailní ruské invazní plány, Rusko plány popírá.
2022
– Rusko přesouvá k hranicím další síly na údajné „cvičení“.
– Turecko zakazuje šesti ruským vyloďovacím lodím proplout Bosporem. Jejich cílem bylo naložit jednotky a techniku na základně Tartus v Sýrii.
– Ukrajina zatýká desítky úředníků a vojáků, které naverbovala ruská FSB k provedení převratu v ukrajinských příhraničních regionech.
– Únor. Putin v projevu popírá legitimitu státu Ukrajina. Poprvé prohlašuje, že Ukrajinu ovládají neonacisti.
– Putin požaduje, aby NATO ukončilo spolupráci se všemi státy, které do aliance vstoupily po roce 1997.
– Milice na Donbase náhle rozpoutávají nové boje. Zelenský apeluje na armádu, aby se nenechala provokovat.
– Putin oznamuje, že Rusko uzná nezávislost „LLR“ a „DLR“ a vyšle „mírotvůrce“ na Donbas.
– Putin označuje potenciální členství Ukrajiny v NATO za existenční hrozbu pro Rusko.
– Lídři separatistických republik oficiálně žádají Rusko o ochranu před ukrajinskou armádou.
24. února 2022 vtrhnou ruská vojska na Ukrajinu.

zdroj: https://www.facebook.com/dnesnaukrajine.cz

Help!—AI Is Stealing My Readers – by Ted Gioia

https://www.honest-broker.com/p/helpai-is-stealing-my-readers

A few days ago, a friend sent me a photo of a new jazz book.

What made this especially interesting is that the author’s last name is Gioia.

What an odd coincidence. Gioia is an uncommon name. If there were another jazz writer who shared my name, I’d know about it.

The book is attributed to two authors—Frank Gioia & Ted Alkyer. As it turns out, Alkyer is also a last name familiar to jazz insiders. Frank Alkyer is editor and publisher of the leading jazz magazine Downbeat.

Another coincidence!

So I reached out to Frank, and asked him if he knew about this book. He was as shocked as me. Alkyer is also an uncommon name.

Neither of us had anything to do with this book. And we don’t know jazz writers with these names—so similar to our own.

You don’t need to be as smart as an Einstein chatbot to figure out what’s happening here. As I told Frank, I’d wager that:

  1. The book is written by AI.

  2. The people behind it attribute the book to two authors based on us, switching our first names so that no direct impersonation can be proven—ensuring that the book always comes up in the results when somebody does a search for either of us.

  3. Needless to say, these two authors do not exist.

  4. The intent is to fool readers and divert them from anything we've written to some crappy AI book.

Both Frank and I filed complaints with Amazon—and the book is no longer listed there. But it’s still available from other retailers. An audiobook has also been released.

SME – 19 svedectiev o sexuálnom násilí: Namiesto pomoci nám poslanci napľuli do tváre

Ženy, ktoré našli odvahu prehovoriť. (Zdroj: SME – Marko Erd)

BRATISLAVA. „Neviem, ako by som to vnímala dnes, keby stále žil, ale strašne ma dostalo, ako sa tí páni poslanci k tomu vyjadrujú. A vôbec, prečo by mala existovať nejaká premlčacia lehota? Ja s tým žijem každý deň,“ hovorí Jana Geralská.

Je jednou z devätnástich obetí sexuálneho násilia, s ktorými sa tento týždeň rozprával Denník SME. Viac ako polovicu z nich zneužili ešte ako malé deti.

Rozhodli sa prehovoriť po tom, ako poslanci vládnej koalície minulý týždeň schválili novelu Trestného zákona, ktorou znížili premlčacie lehoty na trestné činy znásilnenia a sexuálneho násilia.

Dotkol sa ich najmä výrok poslanca Richarda Glücka, podľa ktorého si to snáď žena všimne, keď bola znásilnená. „Predstavte si, že nevšimne,“ reagovala Alexandra Staňová a cez slzy sa pousmiala.

Príbehy, ktoré denník SME zozbieral, ukazujú, že skrátenie premlčacej lehoty znásilnenia nebude motivovať k skoršiemu ohláseniu na polícii.

Niektoré z obetí doteraz nedokážu otvorene rozprávať o tom, čo sa im stalo, nevie o tom ich rodina ani najbližšie okolie.

Preto sú niektoré z devätnástich príbehov anonymizované, redakcia mená obetí pozná. Sú medzi nimi učiteľka, farárka, manažérka, cyklokuriérka či poslankyne. Na znak toho, že sú skutočné, každá z nich odtlačila svoju dlaň v oranžovej farbe, ktorá dopĺňa ich príbeh. Oranžová je symbolom boja boja proti násiliu páchaného na ženách a deťoch.

Mnohým z nich desať rokov nestačilo ani na to, aby si uvedomili, že boli v detstve sexuálne zneužité. Majú pocit, že im poslanci prijatou novelou napľuli do tváre a dali najavo, že si za to môžu samy. Pýtajú sa, či chcú pomôcť páchateľom.

„Povedala som si, že to môžem uzatvoriť aspoň takto, keď to už poslanci uzatvorili za mňa trestnoprávne,“ napísala Michaela. Ak poslanci novelu nepozmenia alebo nezasiahne Ústavný súd, bude to, čo sa jej stalo, navždy premlčané.

Skrátenie času na podanie trestného oznámenia je však pre obete už len posledným polenom, ktoré im poslanci v boji za spravodlivosť hádžu pod nohy. Tie, ktoré sa totiž aj odhodlali na políciu ísť, odhovorili policajti ešte skôr, ako by nejaké vyšetrovanie začali.

Jana Geralská, manažérka predajne

Stalo sa to na bezpečnom mieste, bol to môj gynekológ, ktorého mi odporučil blízky priateľ. Mal výbornú reputáciu, chodili k nemu celebrity.

Chodila som k nemu na pravidelné prehliadky a dôverovala som mu. Raz mi po vyšetrení povedal, že mám zrejme rakovinu, ale aplikáciou určitého lieku by sa to dalo zvrátiť. Hovoril mi, že je potrebná čo najskoršia aplikácia a môžeme sa stretnúť ešte v ten deň večer na Kramároch.

Vybrala som v lekárni ten „liek“ a prišla za ním. Až neskôr som zistila, že to bol obyčajný lubrikant. Ľahla som si na posteľ, on si ho zobral a začal ma dráždiť rukou. Trvalo to dosť dlho, ale v tom momente som si to nechala, myslela som si, že je to bežný postup.

Keď skončil, zdvihol sa ku mne so slovami: „No dobre a je to.“ Rýchlo som sa obliekla a išli sme do vedľajšej miestnosti, kde sa ubezpečoval, že „to nebolo až také hrozné“. Navrhol mi, že by sme to mali o týždeň zopakovať.

Aj na margo toho výroku poslanca, tak ja som fakt v tej chvíli nevedela, že som bola zneužitá. Uvedomila som si to až po telefonáte s mojím priateľom, ktorý mi ho odporučil. Až on mi povedal, že to nie je normálne a že ma ten gynekológ zneužil.

Nechcela som to ďalej riešiť. Jediné, čo som chcela vedieť, či mám naozaj rakovinu. Na to som potrebovala celú kartu a keď som si po ňu k tomu doktorovi išla, tak sestrička bola strašne prekvapená, že prečo odchádzam. On mi ešte niekoľko dní po tom vypisoval správy, musela som si ho zablokovať.

Išla som k inej lekárke. Keď ma vyšetrila, povedala mi, že to bola úplná hlúposť a že som zdravá. Ten môj kamarát si myslel, že určite sú aj iné ženy, ktorým to spravil. Jednu sme našli, ale nechcela o tom hovoriť. Ten lekár asi tri roky na to zomrel. Nie som na to hrdá, ale keď som sa tú správu dozvedela, uľavilo sa mi.

Neviem, ako by som to vnímala dnes, keby stále žil, ale strašne ma dostalo, ako sa tí páni poslanci k tomu vyjadrujú.

A vôbec, prečo by mala existovať nejaká premlčacia lehota? Ja s tým žijem každý deň. Veľakrát sa mi stane, že keď sa ma môj súčasný partner, ktorého ľúbim, nejakým spôsobom dotkne, musím mu povedať, aby prestal, pretože mi to pripomenie hnusný dotyk toho gynekológa.

Alexandra Staňová, učiteľka v škôlke

Do nejakého času som fungovala úplne normálne, netušila som, že sa mi v detstve niečo také stalo.

Dlho som nevedela, že sestrám sa to dialo tiež. Pamätám si, že jedna z nich ušla z domu, už keď mala štrnásť rokov.

Spomienky sa začali vybavovať, až keď som bola dospelá, bývala som u rodičov môjho manžela. Jeho otec mi veľmi pripomínal môjho biologického otca. Manžel chodil na dlhé cesty preč a so svokrom som sa len hádala.

Zrazu som si spomenula na večery s otcom alkoholikom, s ktorým sme bývali do mojich šiestich rokov. Ako prvé sa mi vybavilo, ako si ku mne ľahol a začal sa so mnou rozprávať, čo bežne nerobil, pretože k nám nemal vzťah. Začal sa ma dotýkať na intímnych miestach, dával mi ruky na svoje intímne miesta.

Nevedela som, prečo som mala z detstva zafixovanú takú striebornú fľašu sódovky, až neskôr mi došlo, že bola v špajzi, kde ma otec obchytkával.

Keď som mala pätnásť rokov, tak si otec zlomil nohu. Už sme spolu nebývali, mama mi prikázala, aby som mu nosila nákupy. Mala som tesne po operácii slepého čreva, keď som tam prišla, chcel vidieť tú jazvu. Kľakol si ku mne a stále mi dával nižšie nohavice, až mi ich stiahol. Bola som v takom šoku, že som bežala až na autobusovú zastávku, kde som dve hodiny čakala na spoj.

Párkrát som sa o tom rozprávala so sestrou, ktorá odišla, opísala mi veľmi podobné zážitky. Hovorila mi, že ju otec viackrát zbil a keď bola v nemocnici, mama klamala, že spadla. Mama mňa a sestru, s ktorou sme sa tomu ako jediné postavili, ešte obviňovala.

Keď som videla to video, kde jeden z poslancov povedal, „že tak asi o tom vie a všimne si to, keď bola znásilnená“, veľmi sa ma to dotklo. Bola by som rada, keby mu niekto povedal, „nie, predstavte si, že nevšimne“. Naozaj človek niekedy nevie ani po desiatich rokoch, že sa niečo také stalo, kým nepríde nejaký spínač.

Ingrid Kosová, poslankyňa

Žiaľ, mám niekoľko skúseností so sexuálnym násilím, vypichnem dve.

Tá prvá sa odohrala, keď som mala päť rokov. Ako deti sme sa hrávali tak, že sme prebehovali z jedného vchodu do druhého, dolu v pivnici často pracoval starší muž. Niekoľkokrát nás naháňal, ale raz ma chytil. Zavliekol ma do pivnice, kde ma začal vyzliekať a bozkávať po celom tele, dokonca mi strčil jazyk do úst.

Nechápala som, čo sa mi vlastne stalo, len mi to bolo veľmi nepríjemné. Utekala som domov za mamou a povedala som jej, že ma pobozkal. Matka mi na to povedala, že veď sa nič také strašné nestalo.

Odkaz mojej matky bol, že keď vám muž urobí niečo nepríjemné, tak to vlastne nie je problém. Aj keď za to matku neviním, bol to najhorší odkaz, ktorý som si mohla do života odniesť. Zažila som potom v živote mnoho situácií , keď sa ku mne muži zachovali tak, že mi to nebolo príjemné, ale ja som ich napriek tomu nechala.

Tú druhú skúsenosť vypichnem preto, že sa to stalo v partnerskom vzťahu. Napriek tomu, že som o milostný akt nemala záujem a prosila som ho, aby k nemu nedošlo, fyzicky ma premohol a znásilnil ma.

Netušila som, že môže dôjsť k znásilneniu aj v partnerskom vzťahu, nikto mi doma ani v škole nevysvetlil, že je potrebný súhlas ženy. Aj preto si myslím, že je nesmierne dôležitá sexuálna výchova v školách.

Mnohé dievčatá z vylúčených komunít alebo prehnane náboženského prostredia sú vychovávané v domnienke, že je v poriadku, ak idú za svoje hranice, aby boli dobrými ženami.

Michaela, farárka

Prvýkrát som o tom niekomu povedala, keď som mala dvadsaťjeden rokov. Stalo sa mi to, keď som mala päť. Zneužil ma môj vlastný brat, ktorý bol odo mňa výrazne starší.

Dôvod, prečo o tom hovorím, je, že to nie je vždy tak, ako povedal pán poslanec, že si to človek všimne. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, aké veľmi zlé bolo, čo mi brat spravil.

Bola som jedno z tých detí, ktoré vyrastalo v ultrakresťanskom prostredí a veľmi dlho som nevedela ani to, ako sa volajú časti tela, ktoré sa na sex používajú.

Nevedela som to vysvetliť ani mojim rodičom. Doteraz nechápu, že dieťa, ktoré má päť rokov, si neuvedomuje, čo sa s ním deje.

Asi tuší, čo by sa nemalo diať s jeho telom, ale moja obranná reakcia bola taká, že som to úplne vytesnila. Ako inak mala moja myseľ zareagovať na niečo také príšerné? Trvalo mi dlhé roky, kým som bola ochotná si na to vôbec spomenúť. Ešte stále som nenabrala odvahu to do detailov povedať mojej psychologičke.

Nie som v kontakte už s nikým z mojej rodiny, pretože sa rozhodli, že mi nechcú veriť. A to bol aj dôvod, prečo som nikdy nezvažovala ísť na políciu. Keď mi moja vlastná mama nebola ochotná veriť, tak ako by som mala dôverovať nejakej anonymnej inštitúcii, že s tým niečo bude robiť?

Verím, že by som sa raz dostala do bodu, keď by som sa odhodlala to ísť riešiť na políciu, ale ešte v ňom nie som a zároveň asi už ani nikdy nebudem môcť byť, keď tie premlčacie lehoty začnú platiť.

Simona Ufrlová, čašníčka

Ten vzťah trval asi rok a pol, bývali sme spolu. Znásilňoval ma pravidelne celý ten čas, niekedy aj šesťkrát denne. Niekedy hneď ráno, niekedy uprostred noci.

Radšej som hľadala dôvody, prečo sa s ním pohádať, aby sme nemuseli mať sex. Potom išiel pozerať porno a dal mi pocítiť, že nie som dobrá partnerka. Čiže nakoniec k sexu aj tak prišlo, pretože som sa cítila previnilo a chcela som sa mu ospravedlniť. Keď sa začal covid, tak sa to ešte zhoršilo, pretože sme boli nonstop doma.

Stále som si nahovárala, že je moja vina, že sa mi to nepáči a že nie som dostatočne dobrá žena na to, aby som to zniesla. Nikomu som to nepovedala. Na polícii som to nenahlásila, pretože partner vás predsa nemôže znásilniť, že?

Jedného dňa som sa proste zbalila a odišla. Vedela som, že keď to neurobím teraz, tak už nikdy.

Keby som to náhodou chcela nejako riešiť, tak už po tom nemôžem, pretože momentálne mám dvadsaťštyri rokov a stále nemám na to, aby som stála pred súdom. V mojom prípade to navyše bol partner a už ubehli štyri roky, čiže žiadne dôkazy by som nemala.

Poslanci namiesto toho, aby nejakým spôsobom ženám pomohli, im totálne napľuli do tváre. Ja mám pocit, akoby sme sa vrátili dvadsať rokov dozadu, keď žena nemôže nič robiť.

Jeden pán sa tam vyjadril, že žena si asi všimne, keď ju znásilnili, no všimne, kričala som a plakala som, ale bola som tak psychicky zmanipulovaná, že som myslela, že je to normálne.

Kristína Boženíková, recepčná

Prvýkrát som sa stretla so sexuálnym obťažovaním, keď som mala jedenásť rokov. Bol to ujo mojej najlepšej kamarátky, ktorý mal v tom čase 29 rokov.

Každý víkend sme chodievali k jej babke, takže som s ním bola pomerne často. Po nejakom čase mi začal vypisovať na facebooku, ako ma ľúbi a že sa mu páčim, čomu som samozrejme ako dieťa nerozumela.

Na Silvestra si ma zavolal do jeho izby, chcel sa porozprávať. Sadla som si na posteľ vedľa neho a on sa ma začal dotýkať na stehnách, potom ma chytil za hlavu a položil na posteľ. V tom momente som sa veľmi zľakla, ostala som akoby paralyzovaná. Bol to prvý panický záchvat v mojom živote.

Ešte v ten istý večer napísal na facebooku, že „tak ti teda ďakujem za pekný večer“, vedela som, že narážal na mňa.

Neskôr, v trinástich, som mala prvého frajera, ktorý bol odo mňa o tri roky starší, začal mať sexuálne návrhy. Hovorila som mu, že sa na to ešte necítim, no on nebral nie ako odpoveď. Až nakoniec na mňa tak zatlačil, že som súhlasila.

No keď na to prišlo, tak som to nechcela, on to však aj tak spravil. Boli sme sami doma, hovorila som mu, nech prestane, odtláčala som ho zo seba, ale nedokázala som tomu zabrániť.

Potom som s ním ostala ešte asi tri mesiace. V hĺbke duše som síce cítila, že to nie je dobré, ale môj mozog si to ako keby odmietal pripustiť.

Neskôr som si uvedomila, že ma celé tie mesiace znásilňoval. Keď som si to pripustila, tak som ďalšie dva roky nedovolila nikomu sa ma dotknúť, ani vlastný otec ma nemohol objať.

Stretla som sa ešte s viacerými skúsenosťami, ktoré boli proti mojej vôli. Z depresie som už vyliečená, ale trauma mi ostala. Momentálne som v bezpečnom vzťahu, ale viem, že už nikdy nebudem vedieť fungovať tak, ako by som chcela.

Tie vyjadrenia politikov na túto tému sú pre mňa traumatizujúce a mám z toho pocit, akoby to každý vyčítal obetiam, že si za to môžu samy.

Neviem, ako sa volá ten pán, čo povedal, že asi sme si to všimli, keď sme boli znásilnené. Áno, všimli sme si, ale súčasťou traumy je, že si to nesmierne dlhý čas nechceme pripustiť.

Kristína Luptáková, cyklokuriérka

Mala som asi devätnásť rokov, študovala som na vysokej. S kamoškami sme sa jeden večer išli zabávať do Mlynskej doliny, boli sme v podniku Alibaba. Popíjali sme a tancovali.

Jedna z nich zrazu zmizla, nevedela som ju nájsť. Vyšla som pred podnik a začala som kričať jej meno. Dvaja chalani, čo stáli obďaleč, na mňa začali kričať, že: „Hľadáš kamošku? Tu je, poď sem.“

Keď som prišla za nimi, zaútočili na mňa. Jeden ma skopol na zem, druhý ma držal a znásilnili ma. Hneď ako ma pustili, bežala som naspäť za kamoškami, tá ktorú som hľadala, tam samozrejme bola, odskočila si len na toaletu. Zavolala som políciu a záchranku. Skontrolovali ma, mala som iba nejaké modriny.

Policajti ma zobrali na stanicu, kde ma vyšetrovateľ začal odhovárať od podania trestného oznámenia. Spochybňoval, že sa mi to vôbec stalo, lebo som pila. Hovoril mi, že ak klamem, tak budem mať z toho problémy. Argumentoval, že je ten proces zdĺhavý, že budem musieť ísť na gynekológiu a keď to všetko absolvujem, tak je dosť možné, že tých páchateľov aj tak nenájdu.

Neviem, aká by som bola, ak by mi polícia vtedy pomohla alebo by som si našla inú pomoc, no po tejto udalosti sa mi zmenil život. Nemala som sa viac rada, nevyhľadávala som žiadne hlbšie vzťahy a dodnes mám problém s intimitou.

Aj s rodičmi sa mi pokazil vzťah, prestala som chodiť domov, nevedela som sa im pozrieť do očí. Prvýkrát som to niekomu povedala až po trinástich rokoch. Nikdy som nevyhľadala žiadnu pomoc, riešim to až teraz.

Poslanci si nevedia predstaviť, ako sa človek po tom cíti. Pripadá mi, že iba pomáhajú páchateľom a policajtom, aby sa nemuseli tými spismi s odstupom času zaoberať.

Chcela by som iným ľuďom odkázať, nech to riešia a minimálne nech vyhľadajú pomoc terapeuta. Lebo keď to nikomu nepovedia, tak sa ľahšie predstiera, že sa to nestalo, ale ono sa to stalo a už sa to nikdy neodstane.

Viktória Habrovičová, koordinátorka montáží

Obeťou sexuálneho zneužívania som sa stala v detstve, keď som mala dvanásť rokov. Sexuálne ma zneužíval môj starý otec a taktiež ujo, trvalo to takmer štyri roky. Nerozumela som tomu, čo sa dialo.

Na políciu mi v vtedy nenapadlo ísť, myslela som si, že je to normálne, že si možno len niečo zle vysvetľujem alebo že som dokonca sama príčinou toho všetkého.

Keď som to v tom čase povedala niekomu rovnako starému ako ja, čiže tiež dieťaťu, neverili mi a smiali sa mi. Bála som sa to riešiť, navyše mi násilníci vraveli, že mi aj tak nikto nebude veriť.

Potom, čo sa to skončilo, tak som to niekoľko rokov držala v sebe, vedeli to len moje najbližšie priateľky. Odstupom času som sa pohrávala s myšlienkou, že to poviem doma, no vedela som si živo predstaviť reakciu, najmä otcovu, ktorý chodil ako kamionista na dlhé cesty preč z domu.

Keby sa to dozvedel, skončilo by sa to katastrofálne, keďže išlo o jeho otca, verila som, že by mu fyzicky ublížil, možno by ho aj zabil.

Až po dvanástich rokoch som sa začala vyrovnávať s tým, čo sa stalo, a naberať odvahu otvorene o tom hovoriť. Dnes mám tridsať rokov, až teraz mám ako-tak usporiadané myšlienky v hlave.

Prijatú novelu vnímam ako veľké narušenie bezpečia, je to poburujúce. Odkedy sa to celé skončilo, prešlo už šestnásť rokov. Aj preto mi pripadá hranica premlčania dvadsať rokov krátka. Je šialenstvo túto hranicu ešte znižovať. Sú štáty, ktoré majú premlčacie lehoty omnoho dlhšie, než sú u nás, a pokiaľ viem, niektoré štáty dokonca nemajú žiadne premlčacie lehoty.

Romana Chrzová, pôrodná asistentka

Keď som mala štyri až šesť rokov, chodievala k nám na návštevy mamina sestra so svojimi deťmi. Jeden z jej synov, môj nevlastný bratranec, ma počas týchto návštev zneužíval. Bol o jedenásť rokov starší.

Doteraz sa pozastavujem nad tým, že v dome bolo vždy veľa dospelých ľudí, keď sa to dialo. On sa rád hral s deťmi, a tak mu dospelí dôverovali.

Začínalo sa to formou hry, pamätám si, že si ma dával sadnúť na kolená, kde ma začal obchytkávať.

Jediný raz sa stalo, že nás v obývačke prekvapila jeho dospelá sestra. Pamätám si tú vetu, „Čo tu, preboha, robíte?“ No on jej to aj tak potom nejako vysvetlil.

Skončilo sa to vtedy, keď chcel, aby som sa ja dotýkala jeho penisu, čo som aj ako dieťa odmietla. Odvtedy sa ma už nikdy nedotkol.

Vyčítala som si roky, že som ho mala stopnúť hneď na začiatku. Cítila som sa špinavá sama pred sebou aj pred druhými. V podstate som sa do neho detským spôsobom asi aj zaľúbila. Mrzelo ma, keď potom zostal chladný.

Keď som mala asi pätnásť, tak som sa prvýkrát dostala k alkoholu a pripitá som to povedala kamarátkam, dozvedela sa to aj mama. Nechcela som to riešiť a bolo to už dávno, tak sme to nechali tak.

Po tom, čo som odišla na vysokú školu, uvedomila som si, že by som sa raz nedokázala pozrieť do očí vlastným deťom, ak by som túto vec nedoriešila. Bála som sa, že by mohol ublížiť aj iným deťom, a rozhodla som sa, že ho s tým konfrontujem.

Keď som sa s ním pred dvoma rokmi stretla, snažil sa ma presvedčiť, že som si to vymyslela. Pýtala som sa ho, či sú aj ďalšie deti, ktorým ubližuje, nepoprel to. Stretla som sa potom aj s jeho sestrou, ktorá bola jedinou svedkyňou, povedala, že si na nič také nespomína.

Napriek tomu som sa rozhodla podať trestné oznámenie. Dostala ho vyšetrovateľka, ktorá ho najprv zamietla. Odôvodnila to tým, že je to už premlčané. Bola to však hlúposť, pretože tá lehota uplynie až v roku 2025. Po sťažnosti začala trestné stíhanie, ktoré nakoniec ukončili.

Keby sa napríklad moja sesternica nakoniec rozhodla prehovoriť, tak po roku 2025 to už bude irelevantné. Pokiaľ viem, tak v niektorých krajinách sú tieto skutky nepremlčateľné, a myslím si, že tak je to správne.

Petra Dzvoníková, blogerka

Stalo sa to, keď som mala sedemnásť. Sexuálne ma zneužil môj v tom čase kamarát z partie. Aj to bol jeden z faktorov, prečo som mala problém to pomenovať, pretože väčšinou sa stretávame s tým, že znásilnenie sa deje v tmavej uličke neznámym páchateľom a mne sa to stalo s človekom, ktorému som dôverovala.

Keď som si po rokoch uvedomila závažnosť toho, čo sa stalo, považovala som za prvoradé si to vyriešiť v sebe a absolútne som si nevedela predstaviť to riešiť s políciou. Najmä, keď viem, ako to vo väčšine prípadov dopadá, a mám vedomosť o tom, aká je definícia znásilnenia na Slovensku.

Najviac ma pri diskusii v parlamente vyviedli z miery tie argumenty poslancov. Čo sa týka skrátenia lehoty premlčania znásilnenia, nevidím v tom nič, čo by malo pomáhať obetiam. Nerozumiem významu skracovania tejto lehoty, keď jediní, komu to pomôže, sú páchatelia.

Radka Drinková, copywriterka

Stalo sa to, keď som mala šestnásť rokov, na oslave kamaráta v jednom bare. Videla som

tam moju kamarátku, ako sa bozkáva s chalanom, ktorý sa mi páčil. Sklamalo ma to a odsadla som si od tej oslavy trochu bokom. Pri bare sa mi prihovoril jeden chalan, ktorý bol o trochu starší.

Spočiatku som bola dosť odmietavá, no zarozprávali sme sa.

Tým, že tam bol hluk, navrhol mi, či nejdeme von. V tej chvíli mi to nepripadalo ako niečo zlé. Kúsok od toho baru bola Hypernova a hneď za ňou čerpacia stanica, možno päťsto metrov. Išli sme na tú stanicu, pretože si chcel kúpiť cigarety.

Ako sme kráčali poza Hypernovu, chytil ma, hodil do kríkov a znásilnil.

Viem, že ma niekoľkokrát udrel, kričal, že mám byť ticho, lebo ma zabije. Snažila som sa brániť, ale márne. Bola som v šoku a pamätám si pocity, akoby sa na chvíľu zastavil čas a akoby som v tej chvíli umrela. Keď vyvrcholil, odsotila som ho a utiekla. Bežala som do mesta, kde som v tú noc prespala u sestry.

Neskôr som tajne vyhľadala psychológa. Rodine som to povedala až po dvoch rokoch, neprijali to najlepšie. Odvtedy už nie sme v kontakte. Mala som psychické problémy, ktoré vyústili až do toho, že som sa niekoľkokrát pokúsila vziať si život.

Teraz je to šestnásť rokov, odkedy sa to stalo, a ja by som bola možno až dnes schopná to ísť ohlásiť na políciu, preto si myslím, že desať rokov je strašne málo. Nielen na to, aby sa tá žena prinavrátila do života, ale aj na to, aby nabrala odvahu to nejako riešiť.

Adriana

Dialo sa to niekoľko rokov, bola som vtedy ešte dieťa. Začalo sa to, keď som mala nejakých deväť rokov. Mama mala najlepšiu kamarátku, ktorá mala asi štrnásťročného syna. Chodievali sme k nim každý víkend. Vždy sa mama s tou kamarátkou rozprávali v obývačke a mňa poslali s ním do izby sa hrať.

Najprv ma začal obchytkávať a postupne naberal odvahu.

Neskôr ma chytal aj pod oblečením, na intímnych miestach. Trvalo to niekoľko rokov a ja som si ako dieťa neuvedomovala presne, čo sa deje. Začala som to vnímať, až keď som bola staršia. Povedala som to mame, ale ona mi neverila.

Nejaký čas sme tam nechodili, no potom sme začali znova. On už vedel, že mu nič nehrozí, pretože mi to aj tak nikto neuverí. Začal sa ma ešte viac dotýkať, až som to po nejakom čase povedala mame zase. Prestali sme tam chodiť, ale mama mi to vyčítala, že si vymýšľam a mám to z časopisov.

Poslednýkrát sa to stalo, keď som mala trinásť. Niečo nám priniesol a ja som pre to išla ku vchodu. Myslela som si, že je to bezpečné a že mi nič nespraví, ale stalo sa. Odvtedy som ho nevidela. Vinila som z toho primárne seba. Keď ma v devätnástich rokoch niekto obťažoval na ulici, nevedela som tomu čeliť rovnako, ako keď som bola dieťa.

Keď sa poslanci čudujú, prečo desať rokov nestačí na nahlásenie znásilnenia, tak by som im povedala, že to nie je ako krádež telefónu, ktorú ide človek hneď nahlásiť. Toto je niečo, do čoho musíte ísť so svojou dušou, ktorá je zranená, rozprávať o svojich intímnych veciach ľuďom, ktorí vám pravdepodobne neuveria.

Takže hej, podľa mňa je potrebných dvadsať rokov, lebo koľkokrát sa nazbierajú dôkazy, ďalšie obete alebo človek do toho skrátka dozreje. Nech si poslanci uvedomia, že sa to môže týkať aj ich blízkych a nie len náhodných ľudí alebo náhodných žien, ktoré sú „vyzývavé“.

Beáta Jurík, poslankyňa

Keď som ako študentka žila vo Francúzsku, bývalý priateľ má po ukončení vzťahu znásilnil. Bola to z jeho strany pomsta, spôsob, ako mi dokázať, že on je niekto a ja nič. Navyše sa mi potom vyhrážal, že ak to komukoľvek poviem, uvidím.

Podobnú skúsenosť som mala ešte trikrát. Vždy zo strany muža, ktorého som poznala. Na polícii som to neohlásila, nechcela som podstúpiť celý ten proces a opäť to prežívať.

Debata v parlamente sa ma hlboko dotkla, aj preto som sa rozhodla vo faktickej poznámke reagovať na slová poslancov Glücka a Gašpara a ako preživšia sexuálne násilie byť hlasom jednej z tých žien, ktorým sa táto vláda mimoriadne cynicky vysmiala do tváre.

Do poslednej chvíle som váhala, pretože som sa s niečím takým intímnym nechcela zveriť verejne a už vôbec nie v toxickom prostredí parlamentu. Ale potom som si povedala, že musím. Ja sa predsa nemám za čo hanbiť.

Odvtedy to pokračuje a je mi z toho ťažko. Vládni predstavitelia hovoria ženám, čo majú robiť, ako sa zachovať, čo cítiť. Vraj ich treba motivovať. Namiesto toho by radšej mali priznať a opraviť chybu a tiež prihovoriť sa mužom, nech nás rešpektujú a prestanú páchať násilie.

Monika

Začalo sa to, keď som mala šestnásť rokov, bol to môj prvý priateľ. Bola som do neho nesmierne zaľúbená, spočiatku bol ku mne úplne úžasný. Našim sa to nepáčilo, aj ma pred ním vystríhali, ale ja som ich nepočúvala. Keď si to teraz spätne premietam, hovorím si, aká som bola hlúpa, ale vtedy bol pre mňa stredom vesmíru.

Prekážali mu moji kamaráti a dosť sme sa preto hádali. Raz sme sa tak pohádali, že ma udrel. Zostala som z toho dosť mimo, on sa mi začal ospravedlňovať, kľačal predo mnou.

Povedala som mu, nech ide preč, vtedy ma začal bozkávať. Bolo mi to v tej situácii veľmi nepríjemné, chcela som byť sama. Prosila som ho, aby odišiel, ale on ma zvalil na posteľ a zakryl mi ústa. Povedal mi, že čím viac sa budem brániť, tým dlhšie to bude trvať. Znásilnil ma.

Odvtedy to robil vždy, keď sme sa pohádali. Keď mal pocit, že je v nejakej nevýhode, čo sa týka tej hádky, tak prešiel do fyzického útoku a spôsob udobrenia bol preňho sex. Bez ohľadu na to, či som súhlasila, alebo nie.

Bola som s ním ešte ďalšie dva roky. Už keď to trvalo tak dlho, ani mi nenapadlo sa brániť. Nemala som nikoho takého, komu by som povedala. Vytváral vo mne pocit, že to je moja vina.

Rozišli sme sa až, keď bol raz toho svedkom môj starý otec. Myslela som si, že nikto nie je doma a kričala som. Starý otec ma počul, prišiel a vyhodil ho. On sa asi zľakol, že ho niekto videl, ale starý otec sa k tomu nikdy nevracal.

Dal mi pokoj, až keď si našiel inú frajerku a presťahovala som sa do Bratislavy, až tam sa začali prejavovať psychické dosahy toho, čo som si stalo. Spočiatku som to bagatelizovala a hovorila som si, že veď sme boli vo vzťahu. Až moja terapeutka to pomenovala ako znásilnenie.

Janka

Prvýkrát sa to stalo, keď som mala šesť rokov. Ako dieťa som nevedela, čo sa deje. Môj mozog to definoval ako niečo, čo nie je bežné, ale rokmi sa to snažil vytesniť. Keď som bola staršia, uvedomila som si, čo sa vlastne stalo. Žiaľ sa mi takéto veci diali opakovane.

Odmalička som si prešla šikanovaním v škole, násilím od otca. Mamy som sa neskôr pýtala, prečo ma nikdy nebránila?

Chcela som jej vykričať, čo všetko sa mi stalo a že v dôsledku toho sa mužom nedokážem postaviť na odpor. Nevedela to ani ona. Nemal ma to kto naučiť.

Keď som mala devätnásť, prišiel môj prvý vzťah. V jeden večer sme s vtedajším priateľom išli na lúku a pozorovali hviezdy. Ako sme ležali na deke, začal ma nepríjemne obchytkávať a začal zo mňa trhať oblečenie. Chcelo sa mi plakať. Zamrzla som, nevedela som sa pohnúť a netušila som čo sa so mnou deje.

Musela som vyzerať tak zničene, až s tým prestal, lebo mu podľa jeho slov bolo zo mňa zle. Triasla som sa a napínalo ma na vracanie. Keď som prišla domov, cítila som sa otrasne. Cítila som jeho ruky všade na svojom tele. Po rozchode bol agresívny a prenasledoval ma.

Potom som spoznala dobrého priateľa, rozumeli sme si, trávili sme spolu čas, chodili na výlety. Prešlo pár mesiacov a išla som k nemu na návštevu, v tom ma začal obchytkávať na gauči. Zahriakla som ho, aby to nerobil. Jeho reakcia? Pripadalo mu to smiešne a vraj čo som čakala, keď idem k mužovi domov? Odvtedy som viac nemala vzťah, nedokážem to.

Začala som mať psychické problémy. Vytrpela som si dosť nepochopenia za to, čo sa mi stalo, a keď som prehovorila, dostavil sa výsmech, nikto ma nepodporil. Ako človek môže nahlásiť také činy, keď nemá doma podporu a pozerá sa na to, ako má aj jeho vlastná matka strach ozvať sa? Ak politici nedokážu brániť ženy v krajine v ktorej žijú, mali by okamžite odísť z funkcie.

Ráchel Novotná

Bol to jeden z prvých vážnejších vzťahov, ktoré som mala. Začal sa, keď som mala približne pätnásť. Mala som vždy veľkú tendenciu obetovať sa pre dobro ostatných, čo si on všimol a začal využívať.

Začalo sa to menšími vecami, keď ma prosil, aby som mu pomohla s domácimi úlohami, neskôr som zaňho písala testy. „Ak to nespravíš, tak mi ukazuješ, že ma neľúbiš a že nie som tvoja priorita,“ hovoril mi.

Ku koncu nášho vzťahu to začal využívať na sex. Keď sa jedného dňa vrátil zvonku, zavolal ma k sebe na izbu. Keď som prišla, niekoľkokrát som mu povedala, že nemám o sex záujem. Znova argumentoval, že ho neľúbim, že s ním nechcem byť a záleží mi na iných ľuďoch viac.

Tieto poznámky trvali až do momentu, kým som prestala namietať. Ostala som ležať na mieste a cítila som sa ako handra. Neuvedomila som si, že by sa to mohlo považovať za znásilnenie až do momentu, kým som sa o tom neporozprávala s mojím terapeutom. Vtedy som si uvedomila, že to asi nie je úplne v poriadku.

Terapeut mi povedal, že to musí nahlásiť na polícii, ale ja som ho prehovorila, nech to nerobí.

Som v terapii už päť rokov a neviem, kedy sa dostanem do bodu, že si budem vedieť povedať, že za to nemôžem. Stále si nie som istá, ako by som to klasifikovala, a to je aj ten dôvod, prečo ma tá novela tak veľmi hnevá. Ani teraz by som to na polícii neohlásila, pretože, keď som si pozerala zákon, bolo by veľmi náročné to dokázať.

Nemám dôveru v ten proces a nechcela som nikdy do toho ísť, ale teraz mám v neho dôveru ešte menej. Študujem v zahraničí a vždy som sa plánovala vrátiť na Slovensko. Myslím si, že jediný spôsob, ako sa dá zlepšovať dianie v krajine, je ten, že tam ten človek je, ale teraz už neviem, či sa niekedy vrátim, pretože nechcem mať deti v krajine, ktorá je takáto.

Okrem toho, že sa zákon týka iba žien a neexistuje tam žiadny súhlas, je tam veľa vecí, ktoré sú zlé a skrátenie lehoty premlčania je ďalší krok opačným smerom.

Alli

Sexuálne ma zneužil spolužiak, keď sme mali pätnásť rokov. Nepýtal si môj súhlas.

Odvtedy ubehlo už šesť rokov. Zopár priateľov to vedelo, ale oznámiť to na polícii nebola moja priorita, lebo v tom období bolo mojou prioritou prežiť.

Občas mi to napadne, ale nevidím v tom zmysel, pretože si myslím, že by s tým polícia nič nespravila. Samotná existencia každý deň s danou osobou bola dostatočne retraumatizujúca a oznamovanie by mi len pridalo zbytočný stres navyše, pravdepodobne bez výsledku.

Snažím sa tie vyjadrenia poslancov príliš nesledovať, ale nedá sa to, keďže je to všade. Stačí sa porozprávať s odborníkmi a zistili by, že skracovať priestor na ohlásenie znásilnenia je úplná blbosť.

Človek by sa mal vtedy zamerať na seba a na to, aby nejakým spôsobom prežil, a nie na to, že mu tiká čas na podanie oznámenia.

Lukrécia

Bola som znásilnená kamarátom, u ktorého som prespávala. Obaja sme boli triezvi, poznáme sa už veľa rokov. Z ničoho nič krátko po ľahnutí do postele stiahol spodný diel pyžama a vnikol do mňa.

Zo strachu som zmrzla, aj keď som veľmi hlasná a výrazná osoba. V tomto momente som len čakala, kým sa to skončí.

Keď som ho po niekoľkých dňoch konfrontovala s tým, že takto nevyzerá konsenzuálny akt, vysmial ma, že keby som to nechcela, tak sa ozvem. Presne pre to som to nikdy nenahlásila na polícii. Vysmiali by ma a nič by sa nezmenilo.

Nemám dôveru v inštitúcie a s dnešnou politickou posádkou je to ešte horšie.

Michaela

Mala som trinásť rokov, keď som bola viackrát zneužitá. Ten muž mal o jedenásť rokov viac. Boli sme z rovnakej partie a mali sme niečo ako „vzťah“.

Všetci ľudia z partie to videli, ale nikto sa ma na to neopýtal, či je to v poriadku.

Z dnešného pohľadu viem, akým spôsobom so mnou manipuloval, viem, aké sú mechanizmy obete, keď sa nemôže brániť. Vtedy mi však hovoril, že to nikomu nemôžem povedať, a ja som to ani nikomu nepovedala.

Keď to ukončil, veľmi sa mi uľavilo. Roky potom som si myslela, že je všetko v poriadku, no až na mojich neskorších vzťahoch sa ukázalo, že nie úplne.

Každý deň to mám niekde vzadu v hlave, nikdy to úplne neodíde, aj keď si myslím, že to už mám celkom urovnané.

S tou novelou Trestného zákona je to už v podstate premlčané. Preto, keď som videla, že hľadáte niekoho, kto by vám porozprával o svojej skúsenosti, povedala som si, že to môžem uzatvoriť aspoň takto – keď to už poslanci uzatvorili za mňa trestnoprávne.

Mrzí ma, že žijeme v takom svete, kde páchatelia môžu naozaj všetko a obete majú zviazané ruky.

Muži, ktorí milujú malých chlapcov

https://dennikn.sk/3826445/muzi-ktori-miluju-malych-chlapcov/?ref=tit

Odsudzujem hanebné skrátenie premlčacej lehoty znásilnenia o polovicu. Zo zľahčovania poslanca Richarda Glücka (Smer-SSD) sa mi dvíha žalúdok. Trvalo mi dvadsaťpäť rokov, kým som dokázal iba napísať, čo som prežíval a čo sa dialo v bratislavskej triede, uznávanej škole a v našich letných matematických táboroch.

Keď som si v novinách prečítal správu o tom, že matematikár Milan M. znova zneužíval chlapcov, vedel som, že ma čaká ďalšia bezsenná noc. Hlboko vo mne sa opäť otvorila čierna priepasť, v ktorej sa zážitky s týmto mužom premietajú ako v perverznej platónskej jaskyni. Ani po toľkých rokoch sa to nedá zastaviť. Zízal som do tmy okolo seba i v sebe a myslel som na tých dvanásť- a trinásťročných chalanov. Bolo mi ich sakramentsky ľúto. Viem si predstaviť, ako sa cítia a čo ich asi čaká. Len vďaka viacerým náhodám som neskončil ako oni.

Mal som jedenásť. Milan M. bol tri roky mojím triednym profesorom a patril som medzi chlapcov, ktorých miloval. A aby to malo pôdorys gréckej tragédie, jeho mladšia dcéra bola moja spolužiačka, tá staršia o ročník vyššie. Konštelácia ako od Božského Markíza.

Nebolo to prvý raz, čo šiel Milan M. za pedofíliu do väzenia. Sedel trikrát, aj v rokoch 2007 a 2014 stál znova pred súdom za zločiny sexuálnych deliktov, ktoré páchal na maloletých, autor hravých matematických učebníc a zbierok roztomilých príkladov, ktoré si dodnes môžete kúpiť na webe. Vinu nakoniec priznal vo všetkých bodoch obžaloby. Súd mu už niekoľkokrát uložil ochranné sexuologické liečenie ambulantnou formou, ale nepomohlo. Toto je láska na celý život.

Aj mňa raz preňho vyšetrovala polícia, na jar 1989. Dvojica policajtov vtedy chcela jeho prvý škandalózny prípad z pionierskeho tábora vyšetriť a zároveň ututlať, pretože sexuálne zločiny predsa v reálnom socializme neexistovali. Mňa z nepochopiteľných dôvodov nútili, aby som im na lístky písal a potom nahlas vyslovoval, ako nazývam to, čo mám medzi nohami, a neuspokojili sa, kým som nepoužil najvulgárnejší výraz.

V lavici si toho Milan M. ku mne i k niekoľkým iným dovoľoval veľa, ale predsa len sa pred toľkými očami musel krotiť. Na doučovanie algebry, ktorá mi vôbec nešla, ma lákal k sebe domov. Raz sľuboval hory-doly, inokedy hrozil vyhodením z ročníka, potom prosil a žobronil. Napokon som šiel. Ten byt vidím pred očami, akoby som v ňom naposledy sedel na gauči včera. Našťastie sa nečakane dostavila jeho vtedajšia manželka.

Zriedkavo som v živote stretol človeka, ktorý by sa ku mne správal tak milo. V takom veku vám nedôjde, že za dobrú domácu úlohu sa chlapci nehladkajú po stehnách, neobchytkávajú v rozkroku a nebozkávajú na líca a pery. Jeho gestá a pohyby som vôbec nechápal, iba som sa ich veľmi bál. Ale skúste v jedenástich namietať profesorovi, ktorého ako autoritu vedy uznáva polovica Európy. Teraz už viem, že tomu psychológovia hovoria zmrznutie, a mňa naozaj akoby oblieval ľad, keď som si naňho čo len pomyslel. No vtedy som nič netušil, mal som iba hrozný strach.

Dnes máte problém vyhnúť sa tvrdému pornu na každej druhej webstránke, ale ja som do trinástich ani raz nevidel nahé ženské prsia, nehovoriac dačo iné. Teraz sa podľa štatistík začína s pravidelným sexom pred pätnástym rokom života. My sme zväčša začínali podstatne neskôr, samozrejme, kto ako. Zatiaľ čo moji spolužiaci už randili, ja som mal zo sexu dlho panickú hrôzu. Vždy znova sa mi pred očami zjavovala jeho tvár a bolo mi na šabľu.

Moja generácia nezažila sexuálnu výchovu, aspoň nie určenú dospelým. Mňa ešte učili, že onánia škodí zdraviu a ľudské telá v učebnici biológie kreslili bez pohlavných orgánov. Vtedy ešte neboli ideálom partnerského života a kariéry zlatokopky visiace na peňaženkách a penisoch svojich hlavohrudí. A v butikoch pre tínedžerky sa nepredávali handry ako stvorené pre platené sexuálne služby.

So spolužiakmi, ktorých Milan M. miloval tiež, sme si hovorili, že je to úchyl, ale nerozumeli sme, čo to slovo vlastne znamená. A on robil všetko preto, aby sa dostal blízko k malým chlapcom. Organizoval prázdninové tábory pre talentované deti aj školy v prírode na odľahlých miestach, presadil elitnú matematickú triedu a prvé osemročné gymnázium v ČSSR, doučoval deskriptívu po škole aj súkromne, pričom všade muselo byť do počtu aj zopár dievčat, aby to nebolo nápadné.

Keď už neskôr neučil, na love sa zameriaval na nákupné centrá. Vyberal si najmä chudobných mladíkov, ktorým za návštevy vo svojom byte aj platil. Chlapcov posadil do auta, odviezol k sebe, púšťal im porno a miloval. Zo spisu som sa neskôr dozvedel neuveriteľne cynickú obhajobu, že „išlo väčšinou len o obchytkávanie či masírovanie.“ „Len“!

Z pôvodnej hrozby sedem až dvanásť rokov mu súd zmiernil trest na trojročnú podmienku so skúšobnou lehotou. Príbuzní obetí skonštatovali, že je to smutné. Súhlasím, veľmi. Po ďalšom súde mu zas k rýchlej slobode pomohla amnestia prezidenta Ivana Gašparoviča.

Pán Milan M. patrí do sorty múdrych a talentovaných pedofilov s túžbou po večnej mladosti, ktorých by ste si na prvý pohľad obľúbili ako kultivovaných a slušných starších pánov.

Hans Christian Andersen nesmierne rád čítal nahlas deťom.

Lewis Caroll najradšej kreslil obrázky nahých dievčatiek alebo ich polonahé fotografoval a jeho Alicu psychoanalytici vykladajú ako spletitú penetráciu s maloletou a iniciačný vstup do zakázaného sveta za zrkadlom.

Jaroslav Foglar združoval skautov a písal prvotriedne chlapčenské príbehy, v ktorých vládne kult tela a protogejské priateľstvá – priznával, že nikdy nechcel dospieť, osudovo fixovaný na matku, a o tom, či v pražskom oddiele Dvojka páchal aj zločiny, sa dodnes vedú spory.

Michael Jackson si v poslednej životnej fáze myslel, že je čarodejník z krajiny Oz a vo svojom Neverlande splní deťom najtajnejšie sny. Obvinenia zo zneužívania adolescentov vyústili do viacerých súdnych procesov proti spevákovi a prípad posmrtne spracoval aj dokumentárny film.

Dvetisíc prípadov sexuálneho obťažovania zo strany vedúcich doviedlo v USA vyše storočie fungujúcu skautskú organizáciu k bankrotu. V podstate o nič nejde, všetci sa predsa máme radi a sme najlepší kamaráti, že?

V Slnečnej zátoke, v stanoch, na doučovaní geometrie. Len občas, prosím, malá pusa za odmenu, iba jeden dotyk, aha, tuto si vezmi jednu tabletku, ľahni si a potom si daj, prosím, ústa sem…

Spätne som rád, že sa mi v podstate nič nestalo, na rozdiel od desiatok chlapcov, ktorí mali s Milanom M. smolu na menej náhodných záchran. Dnes mám tri deti a žijem v šťastnom manželstve.

Ale keď počujem smiech poslanca Glücka a jeho reči o tom, že „žena asi o tom vie, asi si všimne, keď ju niekto znásilní“, a keď počas bezsenných nocí spomínam na svojho matematikára a myslím na jeho obete, uvedomujem si, že u nás k zásadnému posunu v sexuálnej výchove a v chápaní osudov preživších stále nedošlo.

Komunisti si privlastňovali ľudské telo a jeho pohlavný život a dnes sa o to isté pokúšajú poslanci oligarchických strán a tiež náboženskí fundamentalisti, podľa ktorých sú neraz geji rovnako nebezpeční ako pedofili a často tie slová používajú ako synonymá – naposledy takto zákerne zavádzal Ján Čarnogurský, keď na mítingu na podporu ministerky kultúry (!) tvrdil, že skratka LGBTI+ zahŕňa aj pederastov.

Naši kresťanistickí politici ženám radia, koľko by mali mať detí, a povzbudzujú ich, aby rodili viac, školskú výchovu k bezpečnému sexu považujú za hriešnu a zbytočnú a kondómy za diablov vynález na vraždenie detí – najlepšia antikoncepcia je podľa nich sexuálna abstinencia až do svadby.

Nejeden minister zdravotníctva (!) u nás už ženám zakazoval uhrádzanie antikoncepčných tabletiek a vytvoril ekonomickú bariéru reprodukčnému zdraviu.

Ešte aj najobyčajnejšiemu z Obyčajných ľudí bolo pred časom „na vracanie“ z toho, že sa slovenská lesba pomilovala so svojou priateľkou a stručne o tom napísala na blogu. Čo ak nebodaj dokonca dosiahla orgazmus? Také dačo slovenská žena vlastne ani nesmie, jej úlohou je akurát rodiť a poskytovať pôžitok dokonalým slovenským mužom, ktorí majú najdlhšie penisy v Európe a v posteli to vedia tak dobre ako nijaký iný národ.

Keď už do mainstreamu prenikli Muži, ktorí nenávidia ženy, Larssonov triler, ktorý vypovedá aj o sexuálnom násilí v dnešnej spoločnosti, ako aj po celosvetovom hnutí #MeToo a po globálnej pandémii, ktorá priniesla smutný nárast domáceho násilia (67 percent prípadov sa nenahlási…), stálo by za to hovoriť o sexe ako v roku 2024 a nie 1970.

Počet obetí znásilnenia u nás mierne rastie. Iba jedenásť percent slovenských žien, ktoré zažili sexuálne násilie, sa obráti na políciu – dôvera v spravodlivosť tu patrí k najnižším v Európe.

Zato podľa Jána Richtera zo Smeru-SSD „brožúry a manuály“ pomôžu ženám „viac ako hystéria a klamstvá opozície“.

Toho Richtera, ktorý nevidel „skutočnosti ani podmienky, ktoré by odôvodňovali odňatie akreditácie“ galantskému resocializačnému zariadeniu Čistý deň, kde riaditeľ Tománek obhajoval „sex na rozlúčku“ – a teraz túži po novom podniku pre dospelých. S deťmi sa to prevalilo, nepomohli ani „hodiny PR manažmentu“ od Erika Tomáša, vtedy poradcu premiéra, dnes už ministra.

Zmena Trestného zákona ubližuje a zraňuje. Je to aj nebezpečný signál agresorom. Premlčacie lehoty sú také dlhé preto, aby obete nestratili nádej, že sa zločiny predátorov raz vyšetria, že sa prelomí hrobové ticho, aké obklopovalo aj našu triedu, školu, letné tábory.

Ročne sa obeťami pedofilov v SR stane asi štyristo detí, ale to sú oficiálne čísla, na verejnosť sa podľa odhadov dostáva zlomok prípadov. Svet je plný mužov, ktorí milujú malých chlapcov.

Sociálne siete, web a hospodárska kríza páchateľom poskytujú úplne nové príležitosti. Ak o obetiach viete alebo ste jednou z nich, nemlčte. Možno pomôžete, aby z tých zmätených a zúfalých mladíkov raz vyrástli zdraví dospelí.

Huberman lab na temu Oral health

pocuval som Huberman lab na temu Oral health
bol som vcera u zubara, tak vysoka motivacia spisat si to
https://open.spotify.com/episode/1a8838wqGqztgm8nclNF6Y
malo to dve hodiny, tak nejake tldl

Mechanizmus tvorby kazu
– streptokok mutans je hlavny hajzlik. Dari sa mu ak je v ustach kysle prostredie. zivi sa cukrami, jednoduchymi aj zlozitymi. Sliny posobia antibakterialne. Cize ked su v hube zbytky potravy a kyslo, dochadza k demineralizacii zubu, kaz postupuje najprv cez sklovinu. Ak sa nezastavi, ide dalej do dalsej vrstvy, co sa vola dentin. Ak je ustna dutina cista, nekysla, a posobia sliny, zapina sa remineralizacia. Remineralizacia vie zvratit zubny kaz. Ale nie, ak postupi do dentinu.

Dalej odporucania, ktore zazneli

Co som uz vedel:
– cistit zuby rano a vecer. flosovat. Menej ako dvakrat denne sa vobec nedporuca. ale ked mas fakt zly den alebo si len proste bezdovodne lenivy a chces si vybrat, tak doraz na vecer. Lebo rano sa nastartuje tvorba slin, a nieco dokaze vykryt. Ale ked ides spat s bordelom v chrape, tak double whammy. Pravdepobne mas kysle prostredie. Tvorba slin je v noci obmedzena. Volas si zubarovi o termin. Drill, fill, bill.
– makka kefka, jemne pohyby. Nedrhnut, rozdzubes sklovinu. Ano, treba narusit povlak, ale na to dobre sluzia makke kefky. Otazka znie, preco vyrobcovia vyrabaju akekolvek ine.

Co som tak trochu tusil, alebo vedel ale neprislo mi zasadne, alebo proste flakal
– dychanie nosom. Vraj dost zasadny faktor. Pri otvorenych ustach je vysusuje ustna dutina, vyschnu sliny, nema kto dezinfikovat. Ofc, je tazko si len tak povedat, budem dychat nosom. Su lieky, ktore maju za nasledok dychanie ustami. Hlavne tie, co zvysuju produkciu epinephrinu a norepinephrinu. Pikeri maju zle zuby, oi preto, lebo dychaju furt ustami.
– neni dobre zrat furt pocas celeho dna. Toto uz asi neprekvapi po tom, co som pisal vyssie. Proste chces pocas dna, aby si mal dobre prostredie co najdlhsie, a aby mohli sliny makat. Preto je dobre si aspon vyplachnut usta po jedle. Padli alternativy ako voda so sodou, alebo solny roztok, nasyteny. Vyplachnut, vyplut. Neprehltat
– alkohol. alkohol zabija v ustach mikrofloru ci bakterie (alebo oboje, nepamat si), ktore nechces. Cize ziadne vypalovanie cerva, vypalovanie cerva je mytus.

Co je pre mne nove
– xylitol. akoze nie ze by som nikdy nepocul to slovo, ofc. je to nizkokaloricke sladidlo. tie bakterie mutans po nom idu ako po kokaine, chuti im. Chuti im viac ako ine cukry, vratane klasickeho. Cize aj ked maju na vyber, zeru xylitol. Navyse, vraj tie bakterie tym padom zabija (uz si nepamatam presne vysvetlenie). Znelo mi to ako prilis dobre aby to bola pravda. Vraj po jedle ak sa neda vyplach alebo cistenie zubov, tak aspon xylitol. Niekto skusenosti?
– cistenie dasien – o cisteni dasien som uz cital, v zmysle ze namoc si prsty do nieco, co si myslis ze ti pomoze – olej, sol – a prejdi si po dasnach. Podla Hubermana vraj normalne kefkou, jemne. Prekrvi dasna, pomoze mineralom dostat sa tam kam maju. Zaradil som do cistiacej rutin
– mouthwash je in general zlo. Hlavne tie, co su zalozene na alkohole. Docasny efekt lepsieho dychu, ale dlhodobo narusenie rovnovahy. Domaca alternativa, voda so solou, nasyteny roztok, vyplut.

Co som myslel ze je inak
– kruzive pohyby. Vraj vsetci odporucaju kruzive pohyby kefkou. Ja neviem, u nas mozno kedysi davno, ale mal som niekolko zubariek a hygienikov a vsetci, ze stieraj, stieraj sajrajt zo zubov smerom od dasien na jazyk, rovnym pohybom, a na spodnych smerom hore, na vrchych naopak. Lebo vraj zuby maju na sklovine mikrodrazky a ked kruzis tak to dodrbes. Tak neviem, Huberman ze kruzive pohyby

zaznelo este ofc kopu inych veci
navsteva zubara odporuca dvakrat do roka
cistenie jazyka tiez asi ok, ale neznelo to akoze je o tom extra presvedceny
intermittent fasting moze byt dobra taktika na zvysenie doby, ked mas nekysle prostredie

Lektorka z reedukačných centier: Ak dievčatá znášali sexistické poznámky vychovávateľa, – SME

https://domov.sme.sk/c/23273300/lektorka-z-reedukacnych-centier-ak-dievcata-znasali-sexisticke-poznamky-vychovavatela-ziskali-vyhody.html?ref=njct

Čo by podľa vás naozaj pomohlo?

Koncepčne sa zamyslieť a jasne stanoviť, že reedukácia detí nemôže byť založená na väzenských princípoch. Nevyhnutné je posilniť personálne kapacity a rozviazať ruky tým zariadeniam, ktoré naozaj chcú pracovať koncepčne a otvorene. Je totiž pravda, že centrá, ktoré chcú pracovať inak, majú legislatívou zviazané ruky a nemajú žiadnu podporu.

Kým napríklad učitelia a učiteľky majú metodické centrá, na ktoré sa môžu obrátiť, ak majú ťažkosti, zamestnanci reedukačných centier takéto možnosti nemajú. Máloktoré centrum má možnosť supervízie alebo podpory pre personál a to si dovolím povedať, že majú jednu z najnáročnejších prác.

Nie je problém ešte aj na hlbšej úrovni? Teda na tom, ako sa deti do reedukačných centier dostávajú a ako sa na tieto deti dívame?

Samozrejme, to je veľká časť problému. Veľmi by pomohlo, ak by sme sa na deti nedívali ako na vyvrheľov a neprispôsobivých tínedžerov, ktorí museli niečo zlé spraviť a nikto ich nechce. Mali by sme pracovať s myšlienkou, že deti nemôžu za to, v akom prostredí sa narodili, a že nezvládnuteľné veci nezažívajú na základe vlastného rozhodnutia. Predtým, ako niečo „zlé“ spravili, boli totiž aj ony obeťami.

Prečo to dosiaľ nikto takto nevidel? Ide predsa o deti.

Áno, pre nás všetkých by to mali byť deti. Ale pre niekoho sú to len špinaví Cigáni, grázli či fetáčky. V tomto je diskriminácia neúprosná aj pri deťoch.

Ochraňovať či zoceliť? Správy o psychických problémoch detí sa už nedajú nevšimnúť

https://dennikn.sk/3781626/ochranovat-ci-zocelit-spravy-o-psychickych-problemoch-deti-sa-uz-nedaju-nevsimnut/

Spomínané zistenie sa opiera o výskumy, ktoré stáli pri počiatkoch vedeckého záujmu o psychickú odolnosť.

Jednou z pionierok disciplíny bola americká psychologička Emmy Wernerová, ktorá na konci 50. rokov minulého storočia skúmala, ako ovplyvňujú odlišné štartovné podmienky šancu detí na úspešný život.

Testovacou vzorkou bola celá detská populácia narodená v roku 1955 na havajskom ostrove Kauai. Tretina zo siedmich stoviek detí pochádzala z rodín so sťaženými podmienkami: vyrastali v chudobe, často len s jedným rodičom, ktorý bol neraz závislý od alkoholu alebo trpel psychickým ochorením.

Výskumníčka predpokladala, že deti z týchto rodín budú mať v škole problémy s učením a v dospelosti so zákonom, ťažko si nájdu dobrú prácu, horšie budú nadväzovať vzťahy a sťažený štart negatívne ovplyvní aj ich fyzické zdravie.

So skupinou sociálnych pracovníkov deti v pravidelných intervaloch sledovala od narodenia štyridsať rokov. Bola prekvapená, keď zistila, že z asi tretiny zo zhruba dvoch stoviek detí z nestabilných rodín sa stali schopní, zodpovední a starajúci sa dospelí, ktorí mali pevné vzťahy, dobrú prácu a neporušovali zákon.

Čo spôsobilo, že niektoré deti uspeli nad očakávania?

U odolných jedincov Wernerová vystopovala niekoľko spoločných rysov.

Ukázalo sa, že niektoré predpoklady odolnosti sú vrodené: úspešné deti boli od malička komunikatívne, spoločenské a skôr pokojné. Oproti deťom, ktoré zaznamenali neskôr v živote problémy, boli často vo vývoji popredu.

U odolných detí sa v školskom veku prejavil talent na určitú zručnosť, ktorý im dával pocit hrdosti, mali aj pocit, že majú kontrolu nad svojím životom a dokážu zvládnuť problémy. Stanovovali si realistické ciele a pomáhali ľuďom v okolí, čím získali pocit užitočnosti.

Výskum však zistil aj vonkajšie faktory, ktoré hrali zásadnú úlohu.

Odolné deti sa mohli vždy oprieť aspoň o jedného dospelého, ktorý bol pre nich pilierom stability, a keď to nebol rodič, mohol to byť starý otec, starší súrodenec alebo strýko. Zároveň mali v okolí niekoho, kto fungoval ako ich vzor, napríklad učiteľa, suseda alebo rodinného priateľa.

Tieto výskumy boli prelomové nielen vďaka impozantnému časovému rámcu, ale aj v tom, že ukázali, že psychická odolnosť nemusí byť nutne vrodená, ale ovplyvňujú ju aj vonkajšie faktory a dá sa počas života posilniť (ale aj oslabiť).

Zároveň ukázali, že reziliencia, zvlášť u detí, je z vedeckého hľadiska ťažko merateľná, pretože ju tvorí široká paleta faktorov a výsledok sa dozvieme až po mnohých rokoch.

Ľahkým cvičením si viete spriechodniť aj upchatý nos. Tréner radí, ako dýchaním zmierniť stres či kedy si prelepiť ústa páskou

https://dennikn.sk/3740205/lahkym-cvicenim-si-viete-spriechodnit-aj-upchaty-nos-trener-radi-ako-dychanim-zmiernit-stres-ci-kedy-si-prelepit-usta-paskou/?ref=tit1

Aké sú techniky, ktoré pomáhajú pri nádche?

Keď človek vydýchne, zapchá si nos a potom robí pohyby hlavou do strán, dopredu, dozadu a snaží sa čo najdlhšie vydržať bez dychu. Keď už nevládze, tak sa nadýchne pomaly cez nos. Zadržiavaním dychu vystavíme telo jemnému stresu, lebo je bez prístupu kyslíka. To znamená, že tak nevydrží večne. Po nadýchnutí sa nos trochu uvoľní.

Samozrejme, keď potom dýchame ďalej normálne, po chvíľke cítime, že nos sa znova upcháva. Vtedy treba túto techniku zopakovať. Z praktických skúseností viem, že to dokáže na istý čas pomôcť človeku mať nos aspoň trochu priechodný.

Partner sa chce rozísť, ale ja nechcem zostať sám. Mám o neho bojovať?

https://dennikn.sk/3724189/partner-sa-chce-rozist-ale-ja-nechcem-zostat-sam-mam-o-neho-bojovat/?ref=tit

Som štyridsaťročný muž, po 11 rokoch sa so mnou rozišiel partner. Sex nám nefungoval asi od začiatku, čo som si asi uvedomil až teraz. V priebehu rokov som nemal vždy záujem, až partner úplne stratil záujem, údajne ho to prestalo baviť dožadovať sa sexu. Ale aj príťažlivosť sa medzitým vytratila.

Nedávno si ešte pamätám partnerovo posledné tvrdenie, že iné veci sú o. k., len sex nefunguje. Návrhy ako „harmonogram“ sexu, aby sme si na seba opäť zvykli, alebo návšteva partnerskej poradne, ktorá je ešte aj drahá, odmietol. Ale ani som ho nenútil, nezarezervoval som žiadny termín. Myslel som, že mám ešte čas…

„Zrazu“ po rozchode mu údajne chýba aj láska či bozkávanie, pritom ja som mal dojem, že sa mi posledné roky vzďaľuje a emócie celkovo veľmi neprejavuje. Údajne sa rozchodom zaoberal dva roky, ale celkovo som mal z neho dojem, že je v pohode. Nerozprávali sme sa veľmi o tom.

Jedno z jeho „riešení“ mal byť otvorený vzťah, ktorý som najskôr odmietal, potom som ho aj začal prijímať, keďže každý z nás má zjavne iné sexuálne potreby. No už aj to zavrhol. Jediné „riešenie“ vidí v rozchode. Už sa mu nechce nič zachraňovať, ani s odborníkom, „hľadať novú iskru“. Chce sa „posunúť“. Počas vzťahu som ja cítil, že sa neposúvame, ale nevedel som, čo s tým, on tvrdil, že to je o. k.


Milý Peter,

podľa toho, čo píšete, sa zdá, že Váš partner jasne komunikuje prianie rozísť sa. Akoby to rozhodnutie dozrelo už dávnejšie, len to ešte nie je spečatené odsťahovaním a rozdelením majetku, oznámením spoločným známym.

Končiace dlhodobé vzťahy, ktoré len ochladli a kde ostal zachovaný rešpekt a náklonnosť bez vzájomnej nevraživosti, majú často nasledovnú dynamiku. Ten, kto opúšťa, nechce zbytočne ubližovať, a tak rozchod odkladá. Nechce druhého vyhnať zo spoločnej domácnosti, nechce byť k nemu tvrdý a necitlivý, často má aj pocity viny za ukončovanie vzťahu. O čo viac vidí druhého trápiť sa, o to menej jasne dáva najavo, že je vzťahu koniec. No ten, kto je opúšťaný, si to často vysvetľuje ako nádej, že je stále ešte šanca a snaží sa bojovať o vzťah. O čo viac bojuje, o to menej jednoznačný je ten prvý a vyčkáva, kým boj partner vzdá a zmieri sa s rozchodom.

Aj dvesto metrov na zastávku je priveľa. Ako strach o deti paralyzuje amerických rodičov

„Ja nikam nejdem,“ povedal smutne pri stole kamarát našich detí Dylan. „Otec ma nepustí.“

Sedeli sme tam po kine spolu s ďalšími kamarátmi a rozprávali sa o školských výletoch. Pretože sú výlety roztriedené podľa vzdialenosti, platí, že čím sú deti staršie, tým ďalej sa môžu vzdialiť od školy.

Takže na ten najväčší do historického floridského mesta St. Augustine sa spravidla vyráža v piatej triede, pretože je 500 kilometrov ďaleko a cesta tam trvá päť hodín. Z toho vyplýva, že na výlet sa ide cez noc.

Pre viaceré deti je to po prvý raz, čo strávia noc bez rodičov. Majú desať až jedenásť rokov. Časť detí však nejde vôbec, pretože ich rodičia nepustia. Ako Dylan.

Už som sa naučila v takých momentoch udržať sa a nehovoriť, ako to máme v Česku, že naše deti chodia do škôl v prírode od prvej triedy, prespávajú u kamarátov bežne a na letných táboroch v tomto veku trávia niekedy aj tri týždne nepretržite.

Som poučená minulými prípadmi, keď na mňa rodičia pri týchto slovách pozerali s obdivom, odsúdením aj pochybnosťami, pretože aký rodič môže vystavovať dieťa takému nebezpečiu, však? Len ten nezodpovedný.

James u nás už nikdy nespal

Prespávanie detí je pre Američanov veľká téma a jedna z tých, na ktoré sa pozerajú úplne inak než my.

Prvé dieťa, ktoré u nás kedy prespalo, bol syn rodiny z Rumunska, ktorého mama prežila v Európe podobné detstvo ako my. Andrew mal trinásť rokov, mal telefón a môj muž bol v tom čase v Prahe, takže ja som bola jedinou dospelou osobou v dome. To určite pomohlo.

Druhý raz to bol americký chlapec rodiny z New Yorku, ktorá sa na Floridu prisťahovala nedávno kvôli nižším daniam. Rodičia vtedy desaťročného Jamesa boli vystrašení, ale zároveň mu chceli umožniť zažiť samostatnosť.

Býva 300 metrov od nás. James to zvládol dobre, ale mama stála už o siedmej ráno pred naším domov, vraj či my dve nepôjdeme na fitness prechádzku. Bola to jediná fitness prechádzka, na ktorej sme my dve predtým aj potom spolu boli.

Keď u nás James chcel prespať po druhý raz, boli sme nadšení, že už to pre neho začína byť samozrejmosť, a ako rodina sme boli radi, že nás jeho rodičia napriek všetkým svojim obavám považujú za natoľko dôveryhodných, že nám dieťa zveria. Keď som sa zrazu o druhej v noci prebudila pre búchanie na dvere, najskôr som nechápala, čo sa deje.

Po schodoch schádzal bledý James s oblečením napchaným vo vreckách pyžama, obaja rodičia čakali v aute pred domom, v telefóne som našla niekoľko zmeškaných hovorov. Nedokázal zaspať a začal sa báť. Napísal mame a tá bola obratom pri ňom, ani ona sama nespala, pretože na neho stále myslela.

To bolo takmer pred dvoma rokmi, odvtedy u nás už James nikdy nespal.

Školský výlet do St. Augustine. Foto – Janet Fay

U ďalších detí je to úplne vylúčené. Ich rodičia sú schopní robiť krkolomné kúsky len preto, aby ich dieťa nespalo inde než oni.

Keď niekedy strážime Dylana, pretože jeho mama je na služobnej ceste a nemôže ho vyzdvihnúť zo školy, otec Leo, ktorý pracuje ako vodič autobusu na poobedné zmeny, poňho príde o jednej v noci priamo z práce a spiaceho si ho naloží do auta. Samozrejme, musím preto zostať hore aj ja, aby som ho pustila dovnútra.

Alebo keď je u nás večierok, zídu sa susedia a deti okolo polnoci zaspia v obývačke, náš sused Luis, ktorý býva o dva domy ďalej, radšej svojho syna prebudí a núti ho ísť peši tých zhruba sto metrov namiesto toho, aby ho na gauči prikryl dekou a nechal u nás prespať do rána.

Nechcem o tom ani premýšľať

Samozrejme, že sa ma najskôr dotýkalo, prečo mne alebo môjmu mužovi naši kamaráti tak strašne neveria. Skúsila som sa na to žien vo svojom najbližšom okolí raz spýtať, keď sme len s niekoľkými z nich sedeli v úzkom kruhu. „Čo si vážne myslíte, že by som vášmu dieťaťu niečo urobila? Alebo môj manžel?“ spýtala som sa na rovinu.

„Ja o tom nechcem ani premýšľať,“ vysvetlila mi kamarátka Karla. „Vôbec nechcem zvažovať, či ti verím, že by si ty alebo niekto v tvojej rodine neobťažovala moje dieťa. A už vôbec nechcem ani stotinou promile svoje dieťa dostať do situácie, keď by mu niečo hrozilo.“

Práve ku Karle a jej mužovi som raz dala prespať nášho syna, keď som musela odísť na reportáž do Orlanda, kde Donald Trump oznamoval, že bude po druhý raz kandidovať za prezidenta.

Jeho zhromaždenie bolo večer, a tak som si radšej namiesto nočného šoférovania zarezervovala hotel a poprosila Karlu, či by u nej vtedy sedemročný syn mohol prespať. Ani som netušila, ako z toho bola v šoku.

„Odkiaľ tento strach pochádza? Čo v Amerike znásilňujú deti viac než v Česku? Ako to, že my sa tak nebojíme?“ pokračovala som v rozhovore ďalej.

„Ty si nevidela programy na kanáli Právo a zločin, však? To by si vedela, že možné je úplne všetko. Ktokoľvek môže urobiť čokoľvek,“ pridala sa Nancy a ostatné pritakávali.

Pochopila som, že v tomto bude Amerika vždy neporovnateľná – vďaka jednému jazyku celý kontinent sleduje rovnaké programy a rovnaké správy. Zatiaľ čo my nevieme, aké zločiny sa stali napríklad v Taliansku alebo Nórsku, oni majú o všetkom celoamerický prehľad, a tak sa ich v predstavách dotýka aj kriminalita vzdialená stovky kilometrov.

Deje sa vlastne „okolo nich“.

Vždy vedieť, kde je núdzový východ

Karla sa nám v tej chvíli po prvý raz zverila, že bola ako dieťa zneužívaná. Príbuzným a v rodine.

„Preto dobre viem z vlastnej skúsenosti, že ľudia, na ktorých by si to nikdy nepovedala, dokážu deťom robiť hrozné veci. Nikdy nevystavím svoju dcéru možnosti, že by jej vôbec niekto mohol ublížiť. To sa radšej vrátim z párty skôr alebo ju vezmem so sebou, ale u iných spať nebude.“

Karla vtedy o zneužívaní nikomu nepovedala.

„Dnes je iná doba, deti vedia, že to nie je v poriadku, nedajú sa. Tak ako ja viem, že by tvoj muž mojim deťom neublížil, vieš hádam aj ty to isté o mojom, nie?“ namietala som.

„Nikdy to nevieš. Je toľko ľudí, čo zneužívajú deti, a nikto by ich z toho nepodozrieval. Časť mojej rodiny mi to nikdy neuverila.“

Dobre, povedala som si, to je Karlina osobná skúsenosť, u nej môžem ostražitosť chápať. Prišla z Nikaraguy, kde je vysoká kriminalita, ona aj jej rodina tým môžu byť ovplyvnené.

A tak som sa spýtala ďalších, napríklad Ernesta. Ten je bezpečnosťou úplne posadnutý. Vždy nosí batoh prvej pomoci, v ktorom má úplne všetko, čo môže potrebovať na prežitie – od noža cez lieky až po gumičky.

Keď vojde do akejkoľvek miestnosti, najskôr sa presvedčí, kde je núdzový východ. To isté naučil svoje deti a aj moje.

Keď sa nedávno oslavovali narodeniny nášho detského kamaráta v herni Chuck’n‘Cheese, stál pri deťoch a všetko neustále kontroloval. Pripadal mi trochu ako vyšinutý, to nemôže deti nechať sa normálne hrať?

„V jednej z týchto pobočiek sa vlani strieľalo. Tak to strážim,“ vysvetľoval mi a vzal si mojich synov na malú prednášku. Museli mu ukázať, kde je núdzový východ, a prinútil ich sľúbiť, že nikdy nepôjdu na pánsky záchod sami. „Vždy s bratom, jasné?“ prízvukoval im.

Ernesto Carranza. Foto – Jana Ciglerová/Deník N

Asi vás neprekvapí, že Ernesto má doma arzenál sedemdesiatich zbraní. Všetky ich má bezpečne uložené v trezore pod kódom, ktorý pozná len on a jeho žena. Čo sa stalo jemu? Pracuje ako dozorca v nápravnom zariadení.

„Každý pracovný deň trávim s ľuďmi, ktorí sa previnili proti zákonu. Vidím dennodenne, čoho sú ľudia schopní, koľko zla v sebe majú. Najhoršie veci. Nechceš to vedieť,“ povedal mi.

K jeho pohode nepomáha ani to, že je pôvodom z Hondurasu, krajiny s desiatou najvyššou kriminalitou na svete. Keď bol mladý, uniesli ho. Jeho otec pracoval ako vplyvný úradník a gangstri si jeho rodinu vytypovali ako tú, ktorá bude ochotná za syna zaplatiť výkupné.

„Konečne žijem v bezpečnej krajine,“ povedal mi Ernesto a ja som si znovu uvedomila, aké rozdielne majú ľudia skúsenosti. Čo by asi tak hovoril na Česko, keď si pripadá bezpečne aj v po zuby ozbrojených Spojených štátoch, kde svoje deti učí hľadať núdzový východ aj v herniach?

Ernesto vždy sprevádza deti do školy, nikdy ich nenechá chodiť po ulici osamote. Na školskom výlete cez noc žiadne z nich doteraz nebolo, najstarší syn má desať rokov.

Nepriestrelný batoh

Leo, otec Dylana, má zase ako vodič mestského autobusu od vedenia podniku nariadené nikdy sa nehádať s pasažiermi, aj keby mal stokrát pravdu, a keď v autobuse dôjde k útoku, nezasahovať, ale okamžite volať políciu. Keď niekto nemá peniaze na lístok, musí ho nechať ísť zadarmo, aby sa dotyčný nenahneval a neublížil mu.

„Za tie roky som videl takú ľudskú spodinu, že nemám najmenšie ilúzie o ľuďoch. Všade vidím potenciál toho, čo sa môže stať, pretože som videl, ako sa to stalo,“ povedal mi.

Je taký posadnutý bezpečnostnými opatreniami, že synovi kúpil nepriestrelný batoh do školy a domov pohotovostnú trúbku. Na tú má zatrúbiť, ak by sa do ich domu niekto vlámal, zatiaľ čo jeho mama pracuje vo svojej kancelárii o poschodie vyššie.

Aj Leo má doma niekoľko zbraní, ktoré sú zamknuté v skrini. Chodí na strelnicu, navštevuje zbrojné akcie. Pochádza z Venezuely a vždy bude voliť tých, ktorí ochránia jeho právo na čo najsilnejšiu zbraň.

Ani Dylan nesmie do školy chodiť školským autobusom – otec ho vozí do školy, mama zo školy. „Zastávka je 200 metrov pred našou bránou, po celý ten čas chôdze by bol nechránený, to nemôžeme dopustiť,“ vysvetlil mi Leo.

Leonardo. Foto – Jana Ciglerová/Deník N

Takýchto príbehov by som mohla vyrozprávať viac, pretože každý okolo mňa nejaký taký má. Ani po nich nemusím nijako zvlášť pátrať, ďalší som si nedávno vypočula, keď som sa pri bežnej konverzácii spýtala Carlosa – otca spolužiaka môjho syna, prečo sa z Venezuely presťahoval do USA.

„Uniesli ma. Dvakrát. Keď sa to stalo po druhý raz, povedal som si dosť a vybavil si dokumenty. Mal som dve malé deti, nepripadalo do úvahy ďalej riskovať,“ povedal mi a opísal hierarchiu únosov.

„Ten prvý únos bol jednoduchý, pretože trval len hodinu, strčili ma do auta a odviezli k bankomatu. Ale pri tom druhom ma vyviezli za mesto, chceli od otca stotisíc dolárov, držali ma dva týždne. To bolo ťažké.“

Carlos mi to už po rokoch rozprával s úsmevom a ľahkosťou v hlase, ale obom nám bolo jasné, že taká skúsenosť je hlboko traumatizujúca a navždy poznamená to, ako človek vníma možné nebezpečie okolo seba.

V týchto chvíľach si uvedomujem, v akom luxuse bezpečia som celý život žila v Česku, hoci som si to neuvedomovala. Jasné, človek si doma pomaly ani nemôže oprieť bicykel o múr bez toho, aby mu ho niekto neukradol, ale nemusíme v sebe nosiť každodenný strach o život, ktorý deformuje naše vnímanie voľnosti.

Na výlet najali policajta

Prinútilo ma to však inak vnímať, prečo rodičia okolo mňa nepúšťajú svoje deti prespávať ku kamarátom tak jednoducho, ako sme zvyknutí my, a prečo ich automaticky nenechajú ísť na školské výlety 500 kilometrov ďaleko.

Skúsenosti, aké si z krajín svojho pôvodu priniesli, ich úplne odnaučili dôverovať čomukoľvek, čo si osobne nepreveria a pri čom sami priamo nie sú. Tí bohatší sa rovno vnímajú ako cieľ únosu a prispôsobujú tomu životy svojich rodín. Napríklad tým, že svoje deti nenechávajú nikdy osamote, a to ani po tom, čo sa presťahujú do USA.

„Veľmi sa o Fernanda bojím, ale viem, že ho musím nechať ísť. Moji rodičia ma ako dieťa nikam nepustili, pretože sa o mňa hrozne báli, a ja som vždy spolužiakom tie školské výlety závidela,“ povedala mi susedka Adriana z Kostariky, keď sme spolu o piatej ráno mávali našim synom v autobuse pred školou.

Zatiaľ čo ja som sa tešila, že mám jedno z troch detí preč z domu, ona by najradšej nasadla do auta a išla za autobusom. Ale ovládla sa.

Z triedy môjho syna do St. Augustine tento rok nešla asi tretina detí. Škola s tým už rátala, a tak spojila dve triedy dokopy, aby zaplnila autobus. Aby vôbec išli tí ostatní, prišlo vedenie školy so zlepšením: najali v cieľovom meste policajta, ktorý bude deti celú noc strážiť.

A to sa aj stalo. Tri noci sedel na chodbe a nespustil oči z ich dverí.

Pre niektorých rodičov však ani nočný policajt nestačil.

Pamätáte si, koľko stál chlieb pred revolúciou? Robilo sa na naň 9 minút, dnes 18. Pozrite si, koľko sme platili za potraviny pred 1989 a dnes – Spotrebiteľ – Užitočná pravda – Pravda

https://uzitocna.pravda.sk/spotrebitel/clanok/688319-pamatate-si-kolko-stal-chleba-pred-revoluciou-robilo-sa-na-neho-9-minut-dnes-18-pozrite-si-kolko-sme-platili-za-potraviny-pred-1/

Tovar Cena 1989 (Kčs) Odpracovaný čas 1989 Cena 2023 € Odpracovaný čas 2023
         
Chlieb tmavý (1 kg) 2,80 9 min. 2,28 18 min.
Bravčové karé (1 kg) 46,00 2 hod. 35 min. 6,75 52 min.
Kurča (1 kg) 30,00 1 hod. 41 min. 3,63 28 min.
Trvanlivá saláma (1 kg) 60,00 3 hod. 22 min. 12,11 1 hod. 33 min.
Polotučné mlieko (1 l) 2,00 7 min. 1,18 9 min.
Syr Eidamská tehla (1 kg) 23,00 1 hod. 17 min. 11,40 1 hod. 28 min.
Vajcia slepačie čerstvé (10 ks) 13,00 44 min. 3,02 23 min.
Čerstvé maslo (125 g) 5,00 17 min. 1,70 13 min.
Jablká (1 kg) 6,00 20 min. 1,36 10 min.
Zemiaky konzumné (1 kg) 1,60 5 min. 1,17 9 min.
Cukor kryštálový (1 kg) 7,30 25 min. 1,44 11 min.
Čokoláda mliečna (100 g) 11,00 37 min. 1,40 11 min.
Pánska košeľa 131 N/A 7 hod. 31,7 4 hod.
Dámska kožená obuv vychádzková N/A 15 hod. 56,3 7 hod.
Detská obuv vychádzková N/A 6 hod. 33,8 4 hod.
Kombinovaná chladnička s mrazničkou 5 780 40 dní 488 8 dní
Televízor (farebný v 1989, LCD 2022) 13 000 4 mes. 573 9 dní
Osobný automobil (Favorit 1989, Fabia 2022) 84 600 27 mes. 17 114 12,5 mes.
Benzín automobilový 95 oktánový (1 l) 9,00 30 min. 1,60 12 min.
Cena nehnuteľnosti za 1 m2 650 5 dní 2527 40,5 dní

Zdroj: Štatistický úrad SR, prepočty WOOD & Company

Ak by som bol developer, nikoho nezaujímam (rozhovor) – Index SME

https://index.sme.sk/c/23229420/rozhovor-peter-stecko-medusa.html

13. okt 2023 o 15:34  I 

Platený obsah

Štecko: Dvadsať rokov ma naháňajú, nikdy mi nič nenašli (rozhovor)

Šéf siete Medusa o podnikaní na Slovensku.

Štecko odmieta, že by za silnou pozíciou jeho skupiny bolo niečo iné ako podnikateľský talent. „Gastronómia je odvetvie, ktoré od začiatku trpí tým, že doňho vstupujú ľudia, ktorí ho nepoznajú a idealizujú si ho,“ vysvetľuje.

Zároveň odmieta tvrdenia, že je kontroverzný. „Moja rodina odvádza ročne do štátneho rozpočtu milióny eur. Máme preukázateľne desiatky tisíc spokojných zákazníkov mesačne,“ tvrdí v rozhovore pre INDEX.

Napriek tomu, že okolo vášho mena nebolo až tak veľa káuz, ste vnímaný kontroverzne. Čím si to vysvetľujete?

Neviem, pre koho som kontroverzný, možno pre médiá, lebo som sa bol udať na polícii, že ma vypaľovali. Možno pre konkurenciu, lebo sa nám darí.

Dvadsať rokov podnikáme medzi tisíckami reštaurácií, náš lojalitný klub má viac ako stotisíc členov. Nikdy sme neobchodovali so štátom a nikomu sme nič neostali dlžní. Áno, v reštauráciách sa vo všeobecnosti nezarábajú veľké peniaze, je to dané historicky ešte niekedy do deväťdesiatych rokov.

Odkedy sme ako rodina začali podnikať v gastre, sme spájaní s domnienkami a ohováraním. Celých čas musím vyvracať a odpovedať na množstvo špekulácií. Do dnešného dňa sa žiadna z nich nepotvrdila. Nikdy som nebol ani z ničoho obvinený.

Ak by som bol napríklad investičný bankár alebo developer, nikoho by som nezaujímal.

V gastre však väčšina našich konkurentov na tom nie je dobre, a tak naša pozícia bije do očí.

Do gastra idú ľudia, ktorí si ho idealizujú

Chcete naznačiť, že kým ste neprišli, nikto nevedel gastro robiť?

To som nepovedal, a nie je to ani pravda. Myslel som to tak, že sme to začali robiť postupne a keďže boli veľmi žičlivé roky, tak to narástlo do miery, ktorá tu predtým nebola. A tá miera nám umožnila kumulatívne narásť do finančne úspešnej spoločnosti.

Neznamená to, že máme všetky projekty rovnako úspešné. Tým, že v zásade nemáme žiadne podniky stratové a mnohé sú na tom veľmi dobre, tak výsledná finančná sila je ďaleko vyššia, ako majú skupiny, ktoré tu boli pred nami.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kráľ slovenského gastra? Okolo Petra Štecka lietajú milióny aj otázniky Čítajte 

Ale my sme to určite neodštartovali. Prvé ozajstné gastro priniesli do Bratislavy Red Monkey Group. Vtedy som sa na nich pozeral s obdivom. Oni však nepokračovali v raste, skôr utlmili svoju činnosť a vtedy začala stúpať hviezda Medusy.

Ktorý bod vo vašej podnikateľskej dráhe bol zlomový?

Bolo ich niekoľko. Napríklad v roku 2004 začala intenzívne „šliapať“ Medusa, hoci prvý rok bol rozpačitý. Podarilo sa nám spojiť denné gastro s večernou zábavou a ekonomicky sa ukázalo, že by to mohol byť dobrý biznis.

Následne prišli prvé roky úspešného rastu. Najmä v oblasti kantín. Pred dvadsiatimi rokmi vyzeralo závodné stravovanie katastrofálne.

Nadviazalo na to obdobie 2009 a 2010, kedy sa nám s manželkou podarilo otvoriť viacero úspešných konceptov. Pre nás finančná kríza nebola až taký problém. Firemné rozpočty sa síce osekali, bežní ľudia ale problémy až tak nepocítili.

Nemohlo byť vaše zlé meno ovplyvnené aj tým, že kým celá ekonomika padala a riešili sa prepúšťania, vy ste vo veľkom nakupovali? Hovorilo sa, že za reštauráciu Leblon v bratislavskej Eurovei ste zaplatili okolo milióna eur, prevzali ste aj štyri podniky od skupiny Flowers Restaurant.

Nerozumiem. Pred kým mám zlé meno? Moja rodina odvádza ročne do štátneho rozpočtu milióny eur. Máme preukázateľne desiatky tisíc spokojných zákazníkov mesačne. Neskrývame sa za žiadnu cyperskú schránku.

Nakupujeme vtedy, keď je to perspektívne. V tom čase sme dostali od banky na investície sedem miliónov eur. Ja som vzhľadom na to, že sme mali o štvoro dverí ďalej naše Primi, vedel, že tá kúpa je drahá, ale vráti sa nám.

Moje slová sa potvrdili. Najprv tam bolo Mercado, potom Wagamama a investícia sa nám už x-krát vrátila.

Čo sa týka skupiny Flowers Restaurant, to bolo zadarmo. Pôvodní majitelia sekali obrovské mesačné straty. My sme sa dohodli, že tento konglomerát reštaurácií preberieme.

Obchod bol výhodný pre oboch. Z našej strany išlo o investície v nižších státisícoch, čiže nič mimoriadne. Mnohé z vecí sme z trhu dokázali pozbierať lacno. Za tým nie je žiadna alchýmia.

Bolo gastro v takom stave, že podnikatelia nevedeli efektívne využívať to, čo ste následne dokázali vy?

Ak by som odpovedal na túto otázku úprimne a tak, ako si v skutočnosti myslím, asi by som si zväčšil množstvo nepriateľov. Poviem to radšej empaticky a ľudsky: gastronómia je odvetvie, ktoré od začiatku trpí tým, že doňho vstupujú ľudia, ktorí ho nepoznajú a idealizujú si ho.

Ako to myslíte?

Veľká časť majiteľov reštaurácií predtým nemala s gastronómiou žiadnu skúsenosť, prípadne pôsobia ako investori.

Samozrejme, reštaurácia sa dá prevádzkovať živnostenským spôsobom – v malom, postavenom na osobe majiteľa, ktorý robí takmer všetko. My sme prišli s modelom, ktorý je biznisovo-sofistikovane vystavaný.

Okrem toho hlavného, čo sú atraktívne gastronomické koncepty, máme silné analytické procesy a oddelenia. Sledujeme maržovosť, predajné trendy, máme nákupné oddelenie a silne funkčné CRM (riadenie vzťahov so zákazníkmi, pozn. red).

Sú to nudné témy, ale tvoria kostru nášho podnikania. Z jedného eura obratu vieme vyťažiť viac ako konkurencia. Ostatní nie sú zlí, ale my to robíme inak. Rozdiel v prístupe sa prejaví najmä počas krízy, respektíve v čase vysokej ponuky a malého dopytu.

Nebyť médií, idem to nahlásiť

V roku 2017 inšpektori finančnej správy zabavili pokladnice vo vašich prevádzkach. Bola to prvá negatívna kauza spojená s Medusou. Médiá sa rozchádzajú v tom, či sa kontrola skončila, alebo nie. Ako teda dopadla?

Najbizarnejšie na to je to, že ja neviem, ako to dopadlo. Prešlo šesť rokov a ja som nedostal ani jeden dokument, ktorý by hovoril o tom, v akom stave je tento prípad.

Písali sme niekoľko žiadostí o vrátenie pokladníc, hoci po šiestich rokoch je z nich iba šrot. Žiadostí boli zamietnuté. Nedostali sme žiadne vyrozumenie o tom, či tam je nejaký problém, alebo nie je.

Čo viem, je, že nám vyčítali nejaké drobnosti, za ktoré sme dostali pokutu. Ak by to bolo inak, tak po šiestich rokoch by sme mali nejakú informáciu, ktorú by sme rozporovali. Som presvedčený, že tam žiaden problém nebol.

Na to nadväzuje aj kauza s podnikateľom Michalom Suchobom. Aktuality.sk napísali, že ste z obáv o svoj biznis platili daniarom „výpalné“. Ako to vyzeralo, keď za vami prišli príslušníci z finančnej správy?

Ja som sa k tomu detailnejšie vyjadroval viackrát. Skúsim to zostručniť. To, akým spôsobom prišli kontrolovať pokladnice, nebola štandardná kontrola. Bola to kontrola, ktorou chceli demonštrovať silu a od toho sa odvíjali ďalšie kroky.

Treba zdôrazniť, že ja sám som prišiel vyšetrovateľom po rokoch oznámiť, čo sa stalo.

De facto som sa prišiel „nabonzovať“, že som platil výpalné, čo však právny poriadok vníma de iure ako úplatky.

Následne boli urobené kroky, ktoré potvrdili moje slová o vydieraní. A potvrdzujú to aj ďalší svedkovia. Aspoň to predpokladám, keďže ja obvinený nie som. Obvinenie mi odložili a keby som nehovoril pravdu, bol by som medzi obvinenými.

Opýtam sa inak. Keď za vami prvýkrát prišli pýtať úplatok, nechceli ste to nahlásiť? Aké ste vtedy mali myšlienkové pochody?

Ilustrujem to na príklade posledných mesiacov. Na jar bola medializovaná kauza o tom, že som platil „výpalné“. Mnohé médiá správu prekrútili a napísali viaceré nepravdy.

Na základe týchto článkov som prišiel o významnú posilu, ktorá nenastúpila do firmy, bol som vyhodený z dôležitého tendra, ktorý sme mali na 90 percent vyhrať a banka mi stopla súkromné financovanie.

To sa udialo pre bezvýznamné články, kde som bol obeťou. Teraz, v roku 2023. A predstavte si, ako by to vyzeralo v rokoch 2017 a 2018, keby ma tí colníci prepadávali každé tri mesiace.

Čo by sa podľa vás stalo?

V tom čase som mal na krku 13-miliónový dlh voči banke a bol som natesno s dodávateľmi. Komu som to mal nahlásiť? Tým istým, ktorí tam sedeli, aby sa to obratom dozvedeli?

Úprimne? Nebyť médií, tak to idem nahlásiť. Ale médiá veľmi bulvarizujú každú tému a vynášajú informácie, ktoré nie sú ucelené a uzavreté. Tá hrozba je oveľa väčšia ako podstata za tým.

Tak som to vyhodnotil a som presvedčený, že som spravil to jediné, čo sa dalo. Inak by som mal existenčné problémy. Keby mi v tom období banka vyhlásila predčasné splatenie úveru, tak sme skončili.

Za čo? Že mi tam párkrát prídu colníci a vyhrážajú sa? Oni si vždy niečo nájdu. Ja som bol pod takým strašným tlakom, že som to videl ako jedinú cestu. Ľahko sa teraz moralizuje.

Neuvažovali ste nad tým, že by ste to všetko medializovali? Ste známa postava slovenského biznisu.

Áno, aj nad tým som uvažoval. Aký by bol krok protistrany? Musel by som dokázať, že to tak nebolo. Ešte viac by sa zintenzívnil boj voči mne.

Ak to, čo hovoríte, platí, tak daniari sa mohli správať ako „páni tvorstva“ a nabiehať do ďalších firiem.

Mohli. Čo mám informácie, veľa firiem na Slovensku bolo finančnou správou vydieraných. Samozrejme, chodili tam, kde boli peniaze. Určite nechodili do dedinskej krčmy pre 500 eur.

Opakujem, ja nemám problém s kontrolami, tie máme na dennom poriadku. Problémom je mediálne škandalizovanie.

Ja neviem na 100 percent všetko garantovať. Ročne vydáme cez dva milióny bločkov. Aká je pravdepodobnosť, že čašník niečo nedá, alebo sa pokazí stroj? Sú to veci, ktoré prináša život a vy viete takúto vec zneužiť.

Na kontroly som pripravený, pokiaľ budú férové

Mám známeho, ktorý je vaším stálym hosťom. Má vašu vernostnú kartu, robí vám slušné tržby. Stalo sa mu však, že dostal blok, ktorý nebol oficiálny. Náhoda?

Mohlo sa mu stať to, že dostal predbežný účet, kde bolo napísané, že nejde o fiškálny doklad a vzhľadom na to, že je členom MedusaCard, môže ho zaplatiť Medusa bodmi.

Mohol využiť niektorú zo zliav. Ak ju nevyužil, doklad sa automaticky fiškalizoval. Ak ten doklad ešte má, viem mu aj ukázať, kedy sa fiškalizoval. My sme túto vec zaviedli, pretože ľudia s MedusaCard si často neskoro uvedomili, že chceli využiť zľavu alebo platbu bodmi, bol im však už vystavený finálny blok.

Keďže sa to nedalo vrátiť, vznikali hádky s personálom. Avšak potom sme túto možnosť zrušili, keďže prinášala presne takéto zákaznícke otázky ohľadom bločkov.

Zažili ste od roku 2017 kontroly, pri ktorých vám zobrali pokladnice?

Nie, od toho obdobia až do tohto mesiaca sme mali asi milión kontrol všetkého druhu. Dva týždne dozadu však prišli do našich troch prevádzok kontroly, samozrejme, rovno s kameramanom súkromnej televízie.

Urobili jedenásť kontrolných nákupov v troch prevádzkach v troch rôznych dňoch. Všetky boli zaevidované na cloude finančnej správy. Potom sa nám prehrabovali v odpadkoch.

Našli tam nejaký doklad o mojej osobnej spotrebe – bol som tam na obede – a interné doklady určené pre donáškové služby. To sa im nepáčilo, a tak nám pokladnice na základe dôvodného podozrenia zobrali na preskúmanie.

Čiže ste zatiaľ nezaplatili žiadnu pokutu?

Nie. V tomto prípade odmietam zaplatiť akúkoľvek pokutu. Kontroly voči Meduse môžu pokračovať ďalej, ja som na to pripravený a pokiaľ budú férové a transparentné, neprekáža mi to.

Neobávate sa, že by niečo našli?

Nie, neobávam. Veci, ktoré nám vyčítajú, nemajú logiku. Niekde je bežné, že si majiteľ zoberie obed len tak. My ako pedanti máme všetko zaevidované. Robím to aj ja ako majiteľ, aby nám sedeli skladové zásoby. Takýto doklad sa nikdy nedostane k zákazníkovi.

Keď sa zmenila vládna garnitúra, mali ste pocit, že sa podniká lepšie? Boli ste predsa nahlásiť to vypaľovanie.

Zmenilo sa to, že som bol schopný nahlásiť veci, ktoré sa udiali. Ale či je to lepšie? Mám obavy o istom type revizionizmu. Zasa príde nová garnitúra, tá sa bude pozerať na to, čo robila garnitúra predtým.

Neviem, či sa to bude týkať mňa, keďže nemám pocit, že som súčasťou nejakej kauzy. Nemyslím si však, že je to dobre, a že to bude dobre.

Pre mňa je vzťah so štátom napätý a cítim sa 20 rokov naháňaný. Gastro ako celok a my ako predstaviteľ sektora, ktorý vyčnieva, sme neustále naháňaní za čokoľvek.

V roku 2021 Investigatívne centrum Jána Kuciaka informovalo, že Medusa sa spomínala v komunikácii Threema mafiána Mariana Kočnera s oligarchom Norbertom Bödörom. Kočner písal Bödörovi, že peniaze pôjdu na „očistenie“ aj Meduse. Spomínalo sa to v súvislosti s faktúrami pre firmu QBSW.

Ja si to vysvetľujem tak, že pán Kočner kompiloval nejaké dáta, ktoré nejakým spôsobom získal. Dával dokopy veci, ktoré chcel nejako použiť.

Realita je taká, že s Maťom Hrnkom (bývalý predseda predstavenstva spoločnosť QBSW, pozn. red.) som mal pracovný vzťah. Ja som od nich peniaze dostal. Riadne sme ich priznali, odviedli sme z nich DPH a zahrnuli do daňového priznania, a čo je najdôležitejšie, mali sme jednoznačné plnenie.

Už len úvaha o tom, že išlo o pranie peňazí, je mylná. Ja som s pánom Suchobom nemal žiadny obchodný vzťah od roku 2000. Vtedy odišiel zo Zoe, v ktorej mal nejaký podiel.

Nerobila vám firma pána Suchobu pokladničný systém?

Vidíte, to je ďalšia mediálna špekulácia. Neviem, kto ju priniesol na trh. Náš systém robila spoločnosť Asseco Central Europe. Je to robustný a certifikovaný systém, ktorý používajú stovky reštaurácií.

Toto je príklad špekulácie, ktoré mám na mysli. Keď si to takto prečítate, že pán Suchoba mohol, alebo dodával nejaký systém, ľahko sa dostanete k slovu kontroverzný.

Vlastnícke pomery sú rodinná záležitosť

Prečo už nie ste majiteľom vašej najväčšej slovenskej spoločnosti Medusa Restaurants?

Lebo s manželkou sme sa takto dohodli. Niektoré aktíva mám ja, niektoré aktíva má ona. Je to vyslovene naša rodinná vec. Tam nikto iný nikdy ani nebol.

Nepôsobí to trocha čudne, že ako najznámejší predstaviteľ firmy nemáte žiadne percentá vo firme, ktorá má na Slovensku najvyššie obraty?

Doma sme si to prerozdelili a dáva nám to logiku. Moja rodina bola v Meduse a v jej štruktúrach od začiatku. Nie sme firma, ktorá je verejná, nie sme ani na burze. Nevidíme dôvod na to, aby sme úplne odhaľovali detaily, prečo má moja manželka ako spoločníčka hlavnú spoločnosť a ja zas iné.

Čiže to podľa vás nie je podozrivé?

Podozrivé by to bolo, keby išlo o akciovú spoločnosť s akcionárom niekde z kokosového ostrova. My sme všade zapísaní ako fyzické osoby. Máme tri deti a tiež sa pozeráme na to, akým spôsobom nadobudnú oni majetok a máme tiež určité odporúčania, ako v týchto veciach postupovať. Je to čisto naša súkromná vec. Máme najväčšiu transparentnosť, akú môžeme mať.

Neobávate sa napríklad toho, že by vám pre nejakú kauzu siahli na majetok?

Absolútne to vylučujem. Úprimne si neviem predstaviť, na základe akého titulu by k tomu malo dôjsť. Nie som si toho vedomý. Napríklad k zlúčeniu firiem došlo v roku 2019, teda v čase, keď nebolo nič medializované. Vy to ani v časovej osi neviete spojiť.

Ale viem. K zániku firmy Medusa Group došlo už v čase, keď ste platili výpalné. Kontrola bola v roku 2017 a v ďalších rokoch ste už platili.

Tak to nie. Musím povedať ešte jednu vec. Ak by sa udiala teoretická skutočnosť, ktorá sa nestala, teda, ak by som bol braný ja za zodpovednosť za uplácanie, tak tento skutok nezakladá možnosť siahnuť mi na majetok. Hrozba takej veci nemá riešenie v tom, že ja nemám majetok.

Dostali sme niekoľko informácií o vašom biznise. Vždy to skončilo pri preverovaní tým, že je to neoveriteľné alebo špekulácia. Pri iných podnikateľoch sa s tým nestretávame. Máte nepriateľov tak veľa, vyrábate si ich?

Ak vylúčim zahraničné potravinové reťazce a McDonalds, ktoré však nemajú svoju tvár, sme najviac exponovaná gastro firma na trhu. Denne máme aj viac ako 20-tisíc zákazníkov. Každý deň 20-tisíc interakcií.

Stačí, že je nahnevaných len sto a začnú si na sociálnych sieťach vylievať svoju nespokojnosť. Ak si to vynásobíte dňami v mesiaci, dostanete armádu negatívnych emócií. Na rozdiel od nadnárodných reťazcov, tu je ale konkrétna tvár, do ktorej si môžu kopnúť.

Uvediem jeden príklad. Mali sme tu jedno hnutie, ktoré sa snažilo eliminovať chov klietkových vajec, s čím my navyše vôbec nemáme problém. Štrajkovali však pred Mintami, ktoré ponúkajú tie najdrahšie vajcia z voľného výbehu.

Áno, v kantínach vzhľadom na cenu voľný výbeh nemáme, ale tiež nekupujeme klietkový chov. Keď sme sa demonštrantov pýtali, prečo štrajkujú pred našimi prevádzkami, povedali, že sme najväčší a je nás vidieť, a tak to bude mať najväčší ohlas.

Ale nechcem, aby to pôsobilo tak, že fňukám. Ja som s tým OK. Snažím sa to len vysvetliť. Ľudsky ma to aj niekedy zamrzí, ale mám už hrošiu kožu. Ale je to jeden z dôvodov, prečo nemám chuť viac investovať na Slovensku.

Expanzia? Čakáme, ako dopadneme v Dubaji

Medusa mala obdobie, keď nebola veľmi aktívna. Pred pol rokom ste ohlásili expanziu. Tá zahŕňala aj otvorenie nového trhu v Dubaji. Ako ste s ním spokojní?

V Dubaji máme dva Minty. Jeden je v Dubaj Mall, druhý je v centre City Walk. Ešte sa k ich výkonnosti neviem relevantne vyjadriť.

Zatiaľ sme spokojní priemerne, lebo sme to otvorili mimo sezóny. Bol ramadán aj leto. Sezóna tu reálne začína od októbra. Na konci roka budeme múdrejší. Indície ukazujú, že by to mohlo byť OK a trhu veríme.

Momentálne máme v Dubaji rozostavané ďalšie tri reštaurácie. Jednu otvárame prvého novembra, ďalšiu na prelome januára a februára a tretiu na prelome marca a apríla.

Znamená to, že sa chcete koncentrovať viac na zahraničie ako na Slovensko?

Miera našej expanzie má určité hranice. Tie sú nielen finančné, ale aj ľudské. Úlohu v tom hrá miera podstupovania rizika a osobnej ambicióznosti.

Mňa osobne najviac baví prinášanie nových konceptov a ich budovanie. Bol by som nerád, keby to úplne skončilo. Myslím si, že keď sa prestaneme rozvíjať, bude to prvý deň nášho konca. Problém je, že Slovensko nevnímam ako krajinu, ktorá je vhodná na investície.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/23229420/rozhovor-peter-stecko-medusa.html

Prečo?

Stačil nám príklad s pandémiou. Videli sme, ako Dubaj zvládol covid, a ako sa v tom Európa potápala.

Vieme, že tá oblasť je na tom podnikateľsky dobre. Okrem toho, na rozdiel od EÚ majú pracovné právo nastavené veľmi propodnikateľsky. Napríklad Únia limituje príchod zamestnancov z tretích krajín. Takých, ktorých by sme potrebovali my.

Samozrejme, aj v Dubaji máme na začiatku ťažkú pozíciu, áčkové adresy sú nám neprístupné. Začali sme v céčkach a budeme radi, keď sa dostaneme do béčok. Pre nás je dobré, že vedia, že máme nejaké portfólio a aspoň sa s nami rozprávajú.

Mnoho ľudí si myslí, že Dubaj je daňový raj. Nie je to pravda. Platíme tam poplatky. Tie sú také vysoké, že za prvý rok sme za dve reštaurácie zaplatili toľko ako na Slovensku na daniach, a ešte niečo navyše.

Napriek tomu sa vám tam oplatí podnikať?

Nemusíme tam napríklad riešiť pre nás zásadné problémy ako na Slovensku. Keď sme hľadali ľudí do nových prevádzok, za tri hodiny nám prišlo 1700 životopisov a po troch hodinách sme museli inzerát stiahnuť.

Keď uverejníme inzerát, že hľadáme na Slovensku napríklad kuchára, nenapíše nám nikto. Frustrácia narástla do takého rozmeru, že sme si povedali, že musíme skúsiť niečo iné. Netvrdím, že Dubaj je vo všetkom lepší, ale je to niečo, čo môže poslúžiť ako dobrá skúsenosť. Verím, že z emirátov bude jeden z našich pilierov.

Ale vráťme sa ešte k Slovensko. Je tu situácia horšia?

Na rozdiel od reťazcov nepôsobíme v segmente, ktorý je zameraný na uspokojovanie základných potrieb. Ja nás radím skôr do segmentu zábavy, chceme prinášať emóciu. A to sa nedá veľmi robiť, keď je v spoločnosti depresia.

Ale aj keby sme od toho odhliadli, Slovensko ako krajina doplatila na vojnu na Ukrajine. Či už je to nárast cien potravín, energetická kríza, alebo pokles reálnych príjmov.

Slováci majú reálne menej peňazí a to sa na trhu začína prejavovať. Mám vážnu obavu, ako nastupujúca vláda zastaví pokles reálnych miezd a nastaví krajinu smerom k rastu.

Na Slovensku máte ešte nejaké plány?

Áno, máme niekoľko projektov. Nechcem byť konkrétny, keďže k ich realizácii dôjde až koncom roku 2024 alebo ešte neskôr. Väčšina plánov už nie je silno expanzívnych. Sú skôr zamerané na to, ako robiť veci lepšie.

Uvažujete aj o nových krajinách, kde by ste chceli pôsobiť?

Uvažujeme aj o nových krajinách, ale musíme počkať, ako dopadneme v Dubaji. To budeme vedieť vyhodnotiť v polovici budúceho roka.

Momentálne sa neplánujeme financovať z cudzích zdrojov. Ani investorských, ani bankových. Aj pandémia ukázala, že financovanie cez banky je obrovský risk. Ak by došla pandémia v roku 2015 – 2016, dnes sa tu už nerozprávame.

Do tejto situácie sa už nechcem dostať, a preto môžeme platiť len to, na čo máme. Budeme sledovať krajiny, kde už sme, teda Rakúsko a Česko. A budeme sledovať aj krajiny, kde je to udržateľné. Základným ukazovateľom je trh práce.

Ponuku na odkúpenie Medusy ste nedostali?

Ponuky boli, aj sú, ale ja sa ani nepúšťam do hlbších diskusií, lebo v súčasnosti nad tým neuvažujeme. Máme zdravú, ziskovú a konsolidovanú firmu, ktorú napriek všetkým negatívnym okolnostiam, čakajú pozitívne roky. A vzhľadom na môj vek otázka exitu ešte nie je na mieste. Možno v budúcnosti bude, ale to je za horizontom dnešného plánovania.

Ešte vás to baví?

Áno, bavia ma nové projekty a zlepšovanie. Veľmi ma baví pracovať s ľuďmi, ktorí sú u nás desať a viac rokov. Avšak rovnako sa musím každý deň dostať cez veci, ktoré život prináša a nebavia ma. Ale o tom je podnikanie, nie je to iba pozitívna prechádzka.

Peter Štecko (49)

  • Vyštudoval podnikový manažment na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Uspel so svojou módnou značkou Zoe, ktorú neskôr predal. Od roku 2003 začal podnikať v gastre, keď vybudoval sieť Medusa. Je ženatý, má tri deti.

Čítajte viac: https://index.sme.sk/c/23229420/rozhovor-peter-stecko-medusa.html

Hákové kríže na priechodoch, židovské hviezdy na budovách. Francúzi zaznamenali rekordný počet antisemitských prípadov

https://dennikn.sk/3667275/hakove-krize-na-priechodoch-zidovske-hviezdy-na-budovach-francuzi-zaznamenali-rekordny-pocet-antisemitskych-pripadov/?ref=mpm

Úrady začali vyšetrovať aj sériu židovských hviezd, ktoré sa objavili na fasádach budov v 10. parížskom obvode. Podľa denníka Le Monde v tejto súvislosti zatkli niekoľko Moldavcov, ktorí preto musia opustiť krajinu.

Podľa denníka je skupina podozrivá, že v priebehu desiatich dní namaľovala na rôznych miestach Paríža 250 židovských hviezd.
Francúzska spravodajská služba vysledovala telefónne hovory medzi dvoma dvojicami páchateľov z Moldavska, ktoré boli v kontakte s treťou osobou.

Skupina zároveň na sociálnych sieťach vo veľkom šírila fotografie a dezinformácie vo francúzštine, v ktorých obviňovali úrady, že nerobia nič na ochranu svojich obyvateľov, či dokonca naznačovali riziko občianskej vojny.
Viaceré fotografie šírené touto sieťou boli kompiláty, ktoré obsahovali značky francúzskych médií, aby zvýšili svoju vierohodnosť.
Podľa stanice Europe 1 akcie maľovania židovských hviezd sponzoroval Anatolij Prizenko, proruský podnikateľ z Moldavska, ktorý sa špecializuje na online marketing a momentálne sa nachádza v Rusku.
Kým jednu dvojicu policajti zadržali, druhej sa podľa denníka Le Monde podarilo utiecť.
Podľa vyšetrovateľov, na ktorých sa denník odvoláva, vykonávali tieto osoby podobné akcie aj v iných európskych krajinách. Tie však nesúviseli so situáciou na Blízkom východe, ale s inými spoločenskými témami.
Vyšetrovanie sa podľa rozhlasovej stanice Europe 1 momentálne sústreďuje na zahraničné zasahovanie priamo vedené Ruskom.
Operácia tejto skupiny na Facebooku a Twitteri sa podľa vyšetrovateľov odohrala prostredníctvom siete s názvom Doppelgänger (v preklade Dvojník), ktorú ešte v júni francúzske ministerstvo zahraničných vecí označilo za súčasť ruskej dezinformačnej operácie.
Nie je to prvýkrát, čo sa o niečo také snažili osoby napojené na Moskvu. Polícia napríklad počas demonštrácií proti dôchodkovej reforme identifikovala v dave ľudí naviazaných na Rusko.
V máji denník Le Monde a viaceré európske médiá odhalili, že ruskí agenti naverbovali prostredníctvom inzerátov na Facebooku cudzincov žijúcich vo Francúzsku alebo v Nemecku, aby organizovali falošné demonštrácie na podporu Ruska v kontexte vojny na Ukrajine.
Za účasť na týchto demonštráciách ľudia dostávali 100 eur za deň protestu, moldavská skupina za židovské hviezdy po parížskych budovách údajne dostávala okolo 50 eur na osobu.