BRATISLAVA. „Neviem, ako by som to vnímala dnes, keby stále žil, ale strašne ma dostalo, ako sa tí páni poslanci k tomu vyjadrujú. A vôbec, prečo by mala existovať nejaká premlčacia lehota? Ja s tým žijem každý deň,“ hovorí Jana Geralská.
Je jednou z devätnástich obetí sexuálneho násilia, s ktorými sa tento týždeň rozprával Denník SME. Viac ako polovicu z nich zneužili ešte ako malé deti.
Rozhodli sa prehovoriť po tom, ako poslanci vládnej koalície minulý týždeň schválili novelu Trestného zákona, ktorou znížili premlčacie lehoty na trestné činy znásilnenia a sexuálneho násilia.
Dotkol sa ich najmä výrok poslanca Richarda Glücka, podľa ktorého si to snáď žena všimne, keď bola znásilnená. „Predstavte si, že nevšimne,“ reagovala Alexandra Staňová a cez slzy sa pousmiala.
Príbehy, ktoré denník SME zozbieral, ukazujú, že skrátenie premlčacej lehoty znásilnenia nebude motivovať k skoršiemu ohláseniu na polícii.
Niektoré z obetí doteraz nedokážu otvorene rozprávať o tom, čo sa im stalo, nevie o tom ich rodina ani najbližšie okolie.
Preto sú niektoré z devätnástich príbehov anonymizované, redakcia mená obetí pozná. Sú medzi nimi učiteľka, farárka, manažérka, cyklokuriérka či poslankyne. Na znak toho, že sú skutočné, každá z nich odtlačila svoju dlaň v oranžovej farbe, ktorá dopĺňa ich príbeh. Oranžová je symbolom boja boja proti násiliu páchaného na ženách a deťoch.
Mnohým z nich desať rokov nestačilo ani na to, aby si uvedomili, že boli v detstve sexuálne zneužité. Majú pocit, že im poslanci prijatou novelou napľuli do tváre a dali najavo, že si za to môžu samy. Pýtajú sa, či chcú pomôcť páchateľom.
„Povedala som si, že to môžem uzatvoriť aspoň takto, keď to už poslanci uzatvorili za mňa trestnoprávne,“ napísala Michaela. Ak poslanci novelu nepozmenia alebo nezasiahne Ústavný súd, bude to, čo sa jej stalo, navždy premlčané.
Skrátenie času na podanie trestného oznámenia je však pre obete už len posledným polenom, ktoré im poslanci v boji za spravodlivosť hádžu pod nohy. Tie, ktoré sa totiž aj odhodlali na políciu ísť, odhovorili policajti ešte skôr, ako by nejaké vyšetrovanie začali.
Jana Geralská, manažérka predajne
Jana Geralská. (zdroj: SME – Marko Erd)
Stalo sa to na bezpečnom mieste, bol to môj gynekológ, ktorého mi odporučil blízky priateľ. Mal výbornú reputáciu, chodili k nemu celebrity.
Chodila som k nemu na pravidelné prehliadky a dôverovala som mu. Raz mi po vyšetrení povedal, že mám zrejme rakovinu, ale aplikáciou určitého lieku by sa to dalo zvrátiť. Hovoril mi, že je potrebná čo najskoršia aplikácia a môžeme sa stretnúť ešte v ten deň večer na Kramároch.
Vybrala som v lekárni ten „liek“ a prišla za ním. Až neskôr som zistila, že to bol obyčajný lubrikant. Ľahla som si na posteľ, on si ho zobral a začal ma dráždiť rukou. Trvalo to dosť dlho, ale v tom momente som si to nechala, myslela som si, že je to bežný postup.
Keď skončil, zdvihol sa ku mne so slovami: „No dobre a je to.“ Rýchlo som sa obliekla a išli sme do vedľajšej miestnosti, kde sa ubezpečoval, že „to nebolo až také hrozné“. Navrhol mi, že by sme to mali o týždeň zopakovať.
Aj na margo toho výroku poslanca, tak ja som fakt v tej chvíli nevedela, že som bola zneužitá. Uvedomila som si to až po telefonáte s mojím priateľom, ktorý mi ho odporučil. Až on mi povedal, že to nie je normálne a že ma ten gynekológ zneužil.
Nechcela som to ďalej riešiť. Jediné, čo som chcela vedieť, či mám naozaj rakovinu. Na to som potrebovala celú kartu a keď som si po ňu k tomu doktorovi išla, tak sestrička bola strašne prekvapená, že prečo odchádzam. On mi ešte niekoľko dní po tom vypisoval správy, musela som si ho zablokovať.
Išla som k inej lekárke. Keď ma vyšetrila, povedala mi, že to bola úplná hlúposť a že som zdravá. Ten môj kamarát si myslel, že určite sú aj iné ženy, ktorým to spravil. Jednu sme našli, ale nechcela o tom hovoriť. Ten lekár asi tri roky na to zomrel. Nie som na to hrdá, ale keď som sa tú správu dozvedela, uľavilo sa mi.
Neviem, ako by som to vnímala dnes, keby stále žil, ale strašne ma dostalo, ako sa tí páni poslanci k tomu vyjadrujú.
A vôbec, prečo by mala existovať nejaká premlčacia lehota? Ja s tým žijem každý deň. Veľakrát sa mi stane, že keď sa ma môj súčasný partner, ktorého ľúbim, nejakým spôsobom dotkne, musím mu povedať, aby prestal, pretože mi to pripomenie hnusný dotyk toho gynekológa.
Alexandra Staňová, učiteľka v škôlke
Do nejakého času som fungovala úplne normálne, netušila som, že sa mi v detstve niečo také stalo.
Dlho som nevedela, že sestrám sa to dialo tiež. Pamätám si, že jedna z nich ušla z domu, už keď mala štrnásť rokov.
Spomienky sa začali vybavovať, až keď som bola dospelá, bývala som u rodičov môjho manžela. Jeho otec mi veľmi pripomínal môjho biologického otca. Manžel chodil na dlhé cesty preč a so svokrom som sa len hádala.
Zrazu som si spomenula na večery s otcom alkoholikom, s ktorým sme bývali do mojich šiestich rokov. Ako prvé sa mi vybavilo, ako si ku mne ľahol a začal sa so mnou rozprávať, čo bežne nerobil, pretože k nám nemal vzťah. Začal sa ma dotýkať na intímnych miestach, dával mi ruky na svoje intímne miesta.
Nevedela som, prečo som mala z detstva zafixovanú takú striebornú fľašu sódovky, až neskôr mi došlo, že bola v špajzi, kde ma otec obchytkával.
Keď som mala pätnásť rokov, tak si otec zlomil nohu. Už sme spolu nebývali, mama mi prikázala, aby som mu nosila nákupy. Mala som tesne po operácii slepého čreva, keď som tam prišla, chcel vidieť tú jazvu. Kľakol si ku mne a stále mi dával nižšie nohavice, až mi ich stiahol. Bola som v takom šoku, že som bežala až na autobusovú zastávku, kde som dve hodiny čakala na spoj.
Párkrát som sa o tom rozprávala so sestrou, ktorá odišla, opísala mi veľmi podobné zážitky. Hovorila mi, že ju otec viackrát zbil a keď bola v nemocnici, mama klamala, že spadla. Mama mňa a sestru, s ktorou sme sa tomu ako jediné postavili, ešte obviňovala.
Keď som videla to video, kde jeden z poslancov povedal, „že tak asi o tom vie a všimne si to, keď bola znásilnená“, veľmi sa ma to dotklo. Bola by som rada, keby mu niekto povedal, „nie, predstavte si, že nevšimne“. Naozaj človek niekedy nevie ani po desiatich rokoch, že sa niečo také stalo, kým nepríde nejaký spínač.
Ingrid Kosová, poslankyňa
Ingrid Kosová. (zdroj: SME – Marko Erd)
Žiaľ, mám niekoľko skúseností so sexuálnym násilím, vypichnem dve.
Tá prvá sa odohrala, keď som mala päť rokov. Ako deti sme sa hrávali tak, že sme prebehovali z jedného vchodu do druhého, dolu v pivnici často pracoval starší muž. Niekoľkokrát nás naháňal, ale raz ma chytil. Zavliekol ma do pivnice, kde ma začal vyzliekať a bozkávať po celom tele, dokonca mi strčil jazyk do úst.
Nechápala som, čo sa mi vlastne stalo, len mi to bolo veľmi nepríjemné. Utekala som domov za mamou a povedala som jej, že ma pobozkal. Matka mi na to povedala, že veď sa nič také strašné nestalo.
Odkaz mojej matky bol, že keď vám muž urobí niečo nepríjemné, tak to vlastne nie je problém. Aj keď za to matku neviním, bol to najhorší odkaz, ktorý som si mohla do života odniesť. Zažila som potom v živote mnoho situácií , keď sa ku mne muži zachovali tak, že mi to nebolo príjemné, ale ja som ich napriek tomu nechala.
Tú druhú skúsenosť vypichnem preto, že sa to stalo v partnerskom vzťahu. Napriek tomu, že som o milostný akt nemala záujem a prosila som ho, aby k nemu nedošlo, fyzicky ma premohol a znásilnil ma.
Netušila som, že môže dôjsť k znásilneniu aj v partnerskom vzťahu, nikto mi doma ani v škole nevysvetlil, že je potrebný súhlas ženy. Aj preto si myslím, že je nesmierne dôležitá sexuálna výchova v školách.
Mnohé dievčatá z vylúčených komunít alebo prehnane náboženského prostredia sú vychovávané v domnienke, že je v poriadku, ak idú za svoje hranice, aby boli dobrými ženami.
Michaela, farárka
Prvýkrát som o tom niekomu povedala, keď som mala dvadsaťjeden rokov. Stalo sa mi to, keď som mala päť. Zneužil ma môj vlastný brat, ktorý bol odo mňa výrazne starší.
Dôvod, prečo o tom hovorím, je, že to nie je vždy tak, ako povedal pán poslanec, že si to človek všimne. Trvalo mi roky, kým som si uvedomila, aké veľmi zlé bolo, čo mi brat spravil.
Bola som jedno z tých detí, ktoré vyrastalo v ultrakresťanskom prostredí a veľmi dlho som nevedela ani to, ako sa volajú časti tela, ktoré sa na sex používajú.
Nevedela som to vysvetliť ani mojim rodičom. Doteraz nechápu, že dieťa, ktoré má päť rokov, si neuvedomuje, čo sa s ním deje.
Asi tuší, čo by sa nemalo diať s jeho telom, ale moja obranná reakcia bola taká, že som to úplne vytesnila. Ako inak mala moja myseľ zareagovať na niečo také príšerné? Trvalo mi dlhé roky, kým som bola ochotná si na to vôbec spomenúť. Ešte stále som nenabrala odvahu to do detailov povedať mojej psychologičke.
Nie som v kontakte už s nikým z mojej rodiny, pretože sa rozhodli, že mi nechcú veriť. A to bol aj dôvod, prečo som nikdy nezvažovala ísť na políciu. Keď mi moja vlastná mama nebola ochotná veriť, tak ako by som mala dôverovať nejakej anonymnej inštitúcii, že s tým niečo bude robiť?
Verím, že by som sa raz dostala do bodu, keď by som sa odhodlala to ísť riešiť na políciu, ale ešte v ňom nie som a zároveň asi už ani nikdy nebudem môcť byť, keď tie premlčacie lehoty začnú platiť.
Simona Ufrlová, čašníčka
Simona Ufrlová. (zdroj: SME – Marko Erd)
Ten vzťah trval asi rok a pol, bývali sme spolu. Znásilňoval ma pravidelne celý ten čas, niekedy aj šesťkrát denne. Niekedy hneď ráno, niekedy uprostred noci.
Radšej som hľadala dôvody, prečo sa s ním pohádať, aby sme nemuseli mať sex. Potom išiel pozerať porno a dal mi pocítiť, že nie som dobrá partnerka. Čiže nakoniec k sexu aj tak prišlo, pretože som sa cítila previnilo a chcela som sa mu ospravedlniť. Keď sa začal covid, tak sa to ešte zhoršilo, pretože sme boli nonstop doma.
Stále som si nahovárala, že je moja vina, že sa mi to nepáči a že nie som dostatočne dobrá žena na to, aby som to zniesla. Nikomu som to nepovedala. Na polícii som to nenahlásila, pretože partner vás predsa nemôže znásilniť, že?
Jedného dňa som sa proste zbalila a odišla. Vedela som, že keď to neurobím teraz, tak už nikdy.
Keby som to náhodou chcela nejako riešiť, tak už po tom nemôžem, pretože momentálne mám dvadsaťštyri rokov a stále nemám na to, aby som stála pred súdom. V mojom prípade to navyše bol partner a už ubehli štyri roky, čiže žiadne dôkazy by som nemala.
Poslanci namiesto toho, aby nejakým spôsobom ženám pomohli, im totálne napľuli do tváre. Ja mám pocit, akoby sme sa vrátili dvadsať rokov dozadu, keď žena nemôže nič robiť.
Jeden pán sa tam vyjadril, že žena si asi všimne, keď ju znásilnili, no všimne, kričala som a plakala som, ale bola som tak psychicky zmanipulovaná, že som myslela, že je to normálne.
Kristína Boženíková, recepčná
Prvýkrát som sa stretla so sexuálnym obťažovaním, keď som mala jedenásť rokov. Bol to ujo mojej najlepšej kamarátky, ktorý mal v tom čase 29 rokov.
Každý víkend sme chodievali k jej babke, takže som s ním bola pomerne často. Po nejakom čase mi začal vypisovať na facebooku, ako ma ľúbi a že sa mu páčim, čomu som samozrejme ako dieťa nerozumela.
Na Silvestra si ma zavolal do jeho izby, chcel sa porozprávať. Sadla som si na posteľ vedľa neho a on sa ma začal dotýkať na stehnách, potom ma chytil za hlavu a položil na posteľ. V tom momente som sa veľmi zľakla, ostala som akoby paralyzovaná. Bol to prvý panický záchvat v mojom živote.
Ešte v ten istý večer napísal na facebooku, že „tak ti teda ďakujem za pekný večer“, vedela som, že narážal na mňa.
Neskôr, v trinástich, som mala prvého frajera, ktorý bol odo mňa o tri roky starší, začal mať sexuálne návrhy. Hovorila som mu, že sa na to ešte necítim, no on nebral nie ako odpoveď. Až nakoniec na mňa tak zatlačil, že som súhlasila.
No keď na to prišlo, tak som to nechcela, on to však aj tak spravil. Boli sme sami doma, hovorila som mu, nech prestane, odtláčala som ho zo seba, ale nedokázala som tomu zabrániť.
Potom som s ním ostala ešte asi tri mesiace. V hĺbke duše som síce cítila, že to nie je dobré, ale môj mozog si to ako keby odmietal pripustiť.
Neskôr som si uvedomila, že ma celé tie mesiace znásilňoval. Keď som si to pripustila, tak som ďalšie dva roky nedovolila nikomu sa ma dotknúť, ani vlastný otec ma nemohol objať.
Stretla som sa ešte s viacerými skúsenosťami, ktoré boli proti mojej vôli. Z depresie som už vyliečená, ale trauma mi ostala. Momentálne som v bezpečnom vzťahu, ale viem, že už nikdy nebudem vedieť fungovať tak, ako by som chcela.
Tie vyjadrenia politikov na túto tému sú pre mňa traumatizujúce a mám z toho pocit, akoby to každý vyčítal obetiam, že si za to môžu samy.
Neviem, ako sa volá ten pán, čo povedal, že asi sme si to všimli, keď sme boli znásilnené. Áno, všimli sme si, ale súčasťou traumy je, že si to nesmierne dlhý čas nechceme pripustiť.
Kristína Luptáková, cyklokuriérka
Kristína Luptaková. (zdroj: SME – Marko Erd)
Mala som asi devätnásť rokov, študovala som na vysokej. S kamoškami sme sa jeden večer išli zabávať do Mlynskej doliny, boli sme v podniku Alibaba. Popíjali sme a tancovali.
Jedna z nich zrazu zmizla, nevedela som ju nájsť. Vyšla som pred podnik a začala som kričať jej meno. Dvaja chalani, čo stáli obďaleč, na mňa začali kričať, že: „Hľadáš kamošku? Tu je, poď sem.“
Keď som prišla za nimi, zaútočili na mňa. Jeden ma skopol na zem, druhý ma držal a znásilnili ma. Hneď ako ma pustili, bežala som naspäť za kamoškami, tá ktorú som hľadala, tam samozrejme bola, odskočila si len na toaletu. Zavolala som políciu a záchranku. Skontrolovali ma, mala som iba nejaké modriny.
Policajti ma zobrali na stanicu, kde ma vyšetrovateľ začal odhovárať od podania trestného oznámenia. Spochybňoval, že sa mi to vôbec stalo, lebo som pila. Hovoril mi, že ak klamem, tak budem mať z toho problémy. Argumentoval, že je ten proces zdĺhavý, že budem musieť ísť na gynekológiu a keď to všetko absolvujem, tak je dosť možné, že tých páchateľov aj tak nenájdu.
Neviem, aká by som bola, ak by mi polícia vtedy pomohla alebo by som si našla inú pomoc, no po tejto udalosti sa mi zmenil život. Nemala som sa viac rada, nevyhľadávala som žiadne hlbšie vzťahy a dodnes mám problém s intimitou.
Aj s rodičmi sa mi pokazil vzťah, prestala som chodiť domov, nevedela som sa im pozrieť do očí. Prvýkrát som to niekomu povedala až po trinástich rokoch. Nikdy som nevyhľadala žiadnu pomoc, riešim to až teraz.
Poslanci si nevedia predstaviť, ako sa človek po tom cíti. Pripadá mi, že iba pomáhajú páchateľom a policajtom, aby sa nemuseli tými spismi s odstupom času zaoberať.
Chcela by som iným ľuďom odkázať, nech to riešia a minimálne nech vyhľadajú pomoc terapeuta. Lebo keď to nikomu nepovedia, tak sa ľahšie predstiera, že sa to nestalo, ale ono sa to stalo a už sa to nikdy neodstane.
Viktória Habrovičová, koordinátorka montáží
Obeťou sexuálneho zneužívania som sa stala v detstve, keď som mala dvanásť rokov. Sexuálne ma zneužíval môj starý otec a taktiež ujo, trvalo to takmer štyri roky. Nerozumela som tomu, čo sa dialo.
Na políciu mi v vtedy nenapadlo ísť, myslela som si, že je to normálne, že si možno len niečo zle vysvetľujem alebo že som dokonca sama príčinou toho všetkého.
Keď som to v tom čase povedala niekomu rovnako starému ako ja, čiže tiež dieťaťu, neverili mi a smiali sa mi. Bála som sa to riešiť, navyše mi násilníci vraveli, že mi aj tak nikto nebude veriť.
Potom, čo sa to skončilo, tak som to niekoľko rokov držala v sebe, vedeli to len moje najbližšie priateľky. Odstupom času som sa pohrávala s myšlienkou, že to poviem doma, no vedela som si živo predstaviť reakciu, najmä otcovu, ktorý chodil ako kamionista na dlhé cesty preč z domu.
Keby sa to dozvedel, skončilo by sa to katastrofálne, keďže išlo o jeho otca, verila som, že by mu fyzicky ublížil, možno by ho aj zabil.
Až po dvanástich rokoch som sa začala vyrovnávať s tým, čo sa stalo, a naberať odvahu otvorene o tom hovoriť. Dnes mám tridsať rokov, až teraz mám ako-tak usporiadané myšlienky v hlave.
Prijatú novelu vnímam ako veľké narušenie bezpečia, je to poburujúce. Odkedy sa to celé skončilo, prešlo už šestnásť rokov. Aj preto mi pripadá hranica premlčania dvadsať rokov krátka. Je šialenstvo túto hranicu ešte znižovať. Sú štáty, ktoré majú premlčacie lehoty omnoho dlhšie, než sú u nás, a pokiaľ viem, niektoré štáty dokonca nemajú žiadne premlčacie lehoty.
Romana Chrzová, pôrodná asistentka
Keď som mala štyri až šesť rokov, chodievala k nám na návštevy mamina sestra so svojimi deťmi. Jeden z jej synov, môj nevlastný bratranec, ma počas týchto návštev zneužíval. Bol o jedenásť rokov starší.
Doteraz sa pozastavujem nad tým, že v dome bolo vždy veľa dospelých ľudí, keď sa to dialo. On sa rád hral s deťmi, a tak mu dospelí dôverovali.
Začínalo sa to formou hry, pamätám si, že si ma dával sadnúť na kolená, kde ma začal obchytkávať.
Jediný raz sa stalo, že nás v obývačke prekvapila jeho dospelá sestra. Pamätám si tú vetu, „Čo tu, preboha, robíte?“ No on jej to aj tak potom nejako vysvetlil.
Skončilo sa to vtedy, keď chcel, aby som sa ja dotýkala jeho penisu, čo som aj ako dieťa odmietla. Odvtedy sa ma už nikdy nedotkol.
Vyčítala som si roky, že som ho mala stopnúť hneď na začiatku. Cítila som sa špinavá sama pred sebou aj pred druhými. V podstate som sa do neho detským spôsobom asi aj zaľúbila. Mrzelo ma, keď potom zostal chladný.
Keď som mala asi pätnásť, tak som sa prvýkrát dostala k alkoholu a pripitá som to povedala kamarátkam, dozvedela sa to aj mama. Nechcela som to riešiť a bolo to už dávno, tak sme to nechali tak.
Po tom, čo som odišla na vysokú školu, uvedomila som si, že by som sa raz nedokázala pozrieť do očí vlastným deťom, ak by som túto vec nedoriešila. Bála som sa, že by mohol ublížiť aj iným deťom, a rozhodla som sa, že ho s tým konfrontujem.
Keď som sa s ním pred dvoma rokmi stretla, snažil sa ma presvedčiť, že som si to vymyslela. Pýtala som sa ho, či sú aj ďalšie deti, ktorým ubližuje, nepoprel to. Stretla som sa potom aj s jeho sestrou, ktorá bola jedinou svedkyňou, povedala, že si na nič také nespomína.
Napriek tomu som sa rozhodla podať trestné oznámenie. Dostala ho vyšetrovateľka, ktorá ho najprv zamietla. Odôvodnila to tým, že je to už premlčané. Bola to však hlúposť, pretože tá lehota uplynie až v roku 2025. Po sťažnosti začala trestné stíhanie, ktoré nakoniec ukončili.
Keby sa napríklad moja sesternica nakoniec rozhodla prehovoriť, tak po roku 2025 to už bude irelevantné. Pokiaľ viem, tak v niektorých krajinách sú tieto skutky nepremlčateľné, a myslím si, že tak je to správne.
Petra Dzvoníková, blogerka
Petra Dzvoníková. (zdroj: SME – Marko Erd)
Stalo sa to, keď som mala sedemnásť. Sexuálne ma zneužil môj v tom čase kamarát z partie. Aj to bol jeden z faktorov, prečo som mala problém to pomenovať, pretože väčšinou sa stretávame s tým, že znásilnenie sa deje v tmavej uličke neznámym páchateľom a mne sa to stalo s človekom, ktorému som dôverovala.
Keď som si po rokoch uvedomila závažnosť toho, čo sa stalo, považovala som za prvoradé si to vyriešiť v sebe a absolútne som si nevedela predstaviť to riešiť s políciou. Najmä, keď viem, ako to vo väčšine prípadov dopadá, a mám vedomosť o tom, aká je definícia znásilnenia na Slovensku.
Najviac ma pri diskusii v parlamente vyviedli z miery tie argumenty poslancov. Čo sa týka skrátenia lehoty premlčania znásilnenia, nevidím v tom nič, čo by malo pomáhať obetiam. Nerozumiem významu skracovania tejto lehoty, keď jediní, komu to pomôže, sú páchatelia.
Radka Drinková, copywriterka
Stalo sa to, keď som mala šestnásť rokov, na oslave kamaráta v jednom bare. Videla som
tam moju kamarátku, ako sa bozkáva s chalanom, ktorý sa mi páčil. Sklamalo ma to a odsadla som si od tej oslavy trochu bokom. Pri bare sa mi prihovoril jeden chalan, ktorý bol o trochu starší.
Spočiatku som bola dosť odmietavá, no zarozprávali sme sa.
Tým, že tam bol hluk, navrhol mi, či nejdeme von. V tej chvíli mi to nepripadalo ako niečo zlé. Kúsok od toho baru bola Hypernova a hneď za ňou čerpacia stanica, možno päťsto metrov. Išli sme na tú stanicu, pretože si chcel kúpiť cigarety.
Ako sme kráčali poza Hypernovu, chytil ma, hodil do kríkov a znásilnil.
Viem, že ma niekoľkokrát udrel, kričal, že mám byť ticho, lebo ma zabije. Snažila som sa brániť, ale márne. Bola som v šoku a pamätám si pocity, akoby sa na chvíľu zastavil čas a akoby som v tej chvíli umrela. Keď vyvrcholil, odsotila som ho a utiekla. Bežala som do mesta, kde som v tú noc prespala u sestry.
Neskôr som tajne vyhľadala psychológa. Rodine som to povedala až po dvoch rokoch, neprijali to najlepšie. Odvtedy už nie sme v kontakte. Mala som psychické problémy, ktoré vyústili až do toho, že som sa niekoľkokrát pokúsila vziať si život.
Teraz je to šestnásť rokov, odkedy sa to stalo, a ja by som bola možno až dnes schopná to ísť ohlásiť na políciu, preto si myslím, že desať rokov je strašne málo. Nielen na to, aby sa tá žena prinavrátila do života, ale aj na to, aby nabrala odvahu to nejako riešiť.
Adriana
Dialo sa to niekoľko rokov, bola som vtedy ešte dieťa. Začalo sa to, keď som mala nejakých deväť rokov. Mama mala najlepšiu kamarátku, ktorá mala asi štrnásťročného syna. Chodievali sme k nim každý víkend. Vždy sa mama s tou kamarátkou rozprávali v obývačke a mňa poslali s ním do izby sa hrať.
Najprv ma začal obchytkávať a postupne naberal odvahu.
Neskôr ma chytal aj pod oblečením, na intímnych miestach. Trvalo to niekoľko rokov a ja som si ako dieťa neuvedomovala presne, čo sa deje. Začala som to vnímať, až keď som bola staršia. Povedala som to mame, ale ona mi neverila.
Nejaký čas sme tam nechodili, no potom sme začali znova. On už vedel, že mu nič nehrozí, pretože mi to aj tak nikto neuverí. Začal sa ma ešte viac dotýkať, až som to po nejakom čase povedala mame zase. Prestali sme tam chodiť, ale mama mi to vyčítala, že si vymýšľam a mám to z časopisov.
Poslednýkrát sa to stalo, keď som mala trinásť. Niečo nám priniesol a ja som pre to išla ku vchodu. Myslela som si, že je to bezpečné a že mi nič nespraví, ale stalo sa. Odvtedy som ho nevidela. Vinila som z toho primárne seba. Keď ma v devätnástich rokoch niekto obťažoval na ulici, nevedela som tomu čeliť rovnako, ako keď som bola dieťa.
Keď sa poslanci čudujú, prečo desať rokov nestačí na nahlásenie znásilnenia, tak by som im povedala, že to nie je ako krádež telefónu, ktorú ide človek hneď nahlásiť. Toto je niečo, do čoho musíte ísť so svojou dušou, ktorá je zranená, rozprávať o svojich intímnych veciach ľuďom, ktorí vám pravdepodobne neuveria.
Takže hej, podľa mňa je potrebných dvadsať rokov, lebo koľkokrát sa nazbierajú dôkazy, ďalšie obete alebo človek do toho skrátka dozreje. Nech si poslanci uvedomia, že sa to môže týkať aj ich blízkych a nie len náhodných ľudí alebo náhodných žien, ktoré sú „vyzývavé“.
Beáta Jurík, poslankyňa
Beáta Jurík. (zdroj: SME – Marko Erd)
Keď som ako študentka žila vo Francúzsku, bývalý priateľ má po ukončení vzťahu znásilnil. Bola to z jeho strany pomsta, spôsob, ako mi dokázať, že on je niekto a ja nič. Navyše sa mi potom vyhrážal, že ak to komukoľvek poviem, uvidím.
Podobnú skúsenosť som mala ešte trikrát. Vždy zo strany muža, ktorého som poznala. Na polícii som to neohlásila, nechcela som podstúpiť celý ten proces a opäť to prežívať.
Debata v parlamente sa ma hlboko dotkla, aj preto som sa rozhodla vo faktickej poznámke reagovať na slová poslancov Glücka a Gašpara a ako preživšia sexuálne násilie byť hlasom jednej z tých žien, ktorým sa táto vláda mimoriadne cynicky vysmiala do tváre.
Do poslednej chvíle som váhala, pretože som sa s niečím takým intímnym nechcela zveriť verejne a už vôbec nie v toxickom prostredí parlamentu. Ale potom som si povedala, že musím. Ja sa predsa nemám za čo hanbiť.
Odvtedy to pokračuje a je mi z toho ťažko. Vládni predstavitelia hovoria ženám, čo majú robiť, ako sa zachovať, čo cítiť. Vraj ich treba motivovať. Namiesto toho by radšej mali priznať a opraviť chybu a tiež prihovoriť sa mužom, nech nás rešpektujú a prestanú páchať násilie.
Monika
Začalo sa to, keď som mala šestnásť rokov, bol to môj prvý priateľ. Bola som do neho nesmierne zaľúbená, spočiatku bol ku mne úplne úžasný. Našim sa to nepáčilo, aj ma pred ním vystríhali, ale ja som ich nepočúvala. Keď si to teraz spätne premietam, hovorím si, aká som bola hlúpa, ale vtedy bol pre mňa stredom vesmíru.
Prekážali mu moji kamaráti a dosť sme sa preto hádali. Raz sme sa tak pohádali, že ma udrel. Zostala som z toho dosť mimo, on sa mi začal ospravedlňovať, kľačal predo mnou.
Povedala som mu, nech ide preč, vtedy ma začal bozkávať. Bolo mi to v tej situácii veľmi nepríjemné, chcela som byť sama. Prosila som ho, aby odišiel, ale on ma zvalil na posteľ a zakryl mi ústa. Povedal mi, že čím viac sa budem brániť, tým dlhšie to bude trvať. Znásilnil ma.
Odvtedy to robil vždy, keď sme sa pohádali. Keď mal pocit, že je v nejakej nevýhode, čo sa týka tej hádky, tak prešiel do fyzického útoku a spôsob udobrenia bol preňho sex. Bez ohľadu na to, či som súhlasila, alebo nie.
Bola som s ním ešte ďalšie dva roky. Už keď to trvalo tak dlho, ani mi nenapadlo sa brániť. Nemala som nikoho takého, komu by som povedala. Vytváral vo mne pocit, že to je moja vina.
Rozišli sme sa až, keď bol raz toho svedkom môj starý otec. Myslela som si, že nikto nie je doma a kričala som. Starý otec ma počul, prišiel a vyhodil ho. On sa asi zľakol, že ho niekto videl, ale starý otec sa k tomu nikdy nevracal.
Dal mi pokoj, až keď si našiel inú frajerku a presťahovala som sa do Bratislavy, až tam sa začali prejavovať psychické dosahy toho, čo som si stalo. Spočiatku som to bagatelizovala a hovorila som si, že veď sme boli vo vzťahu. Až moja terapeutka to pomenovala ako znásilnenie.
Janka
Prvýkrát sa to stalo, keď som mala šesť rokov. Ako dieťa som nevedela, čo sa deje. Môj mozog to definoval ako niečo, čo nie je bežné, ale rokmi sa to snažil vytesniť. Keď som bola staršia, uvedomila som si, čo sa vlastne stalo. Žiaľ sa mi takéto veci diali opakovane.
Odmalička som si prešla šikanovaním v škole, násilím od otca. Mamy som sa neskôr pýtala, prečo ma nikdy nebránila?
Chcela som jej vykričať, čo všetko sa mi stalo a že v dôsledku toho sa mužom nedokážem postaviť na odpor. Nevedela to ani ona. Nemal ma to kto naučiť.
Keď som mala devätnásť, prišiel môj prvý vzťah. V jeden večer sme s vtedajším priateľom išli na lúku a pozorovali hviezdy. Ako sme ležali na deke, začal ma nepríjemne obchytkávať a začal zo mňa trhať oblečenie. Chcelo sa mi plakať. Zamrzla som, nevedela som sa pohnúť a netušila som čo sa so mnou deje.
Musela som vyzerať tak zničene, až s tým prestal, lebo mu podľa jeho slov bolo zo mňa zle. Triasla som sa a napínalo ma na vracanie. Keď som prišla domov, cítila som sa otrasne. Cítila som jeho ruky všade na svojom tele. Po rozchode bol agresívny a prenasledoval ma.
Potom som spoznala dobrého priateľa, rozumeli sme si, trávili sme spolu čas, chodili na výlety. Prešlo pár mesiacov a išla som k nemu na návštevu, v tom ma začal obchytkávať na gauči. Zahriakla som ho, aby to nerobil. Jeho reakcia? Pripadalo mu to smiešne a vraj čo som čakala, keď idem k mužovi domov? Odvtedy som viac nemala vzťah, nedokážem to.
Začala som mať psychické problémy. Vytrpela som si dosť nepochopenia za to, čo sa mi stalo, a keď som prehovorila, dostavil sa výsmech, nikto ma nepodporil. Ako človek môže nahlásiť také činy, keď nemá doma podporu a pozerá sa na to, ako má aj jeho vlastná matka strach ozvať sa? Ak politici nedokážu brániť ženy v krajine v ktorej žijú, mali by okamžite odísť z funkcie.
Ráchel Novotná
Bol to jeden z prvých vážnejších vzťahov, ktoré som mala. Začal sa, keď som mala približne pätnásť. Mala som vždy veľkú tendenciu obetovať sa pre dobro ostatných, čo si on všimol a začal využívať.
Začalo sa to menšími vecami, keď ma prosil, aby som mu pomohla s domácimi úlohami, neskôr som zaňho písala testy. „Ak to nespravíš, tak mi ukazuješ, že ma neľúbiš a že nie som tvoja priorita,“ hovoril mi.
Ku koncu nášho vzťahu to začal využívať na sex. Keď sa jedného dňa vrátil zvonku, zavolal ma k sebe na izbu. Keď som prišla, niekoľkokrát som mu povedala, že nemám o sex záujem. Znova argumentoval, že ho neľúbim, že s ním nechcem byť a záleží mi na iných ľuďoch viac.
Tieto poznámky trvali až do momentu, kým som prestala namietať. Ostala som ležať na mieste a cítila som sa ako handra. Neuvedomila som si, že by sa to mohlo považovať za znásilnenie až do momentu, kým som sa o tom neporozprávala s mojím terapeutom. Vtedy som si uvedomila, že to asi nie je úplne v poriadku.
Terapeut mi povedal, že to musí nahlásiť na polícii, ale ja som ho prehovorila, nech to nerobí.
Som v terapii už päť rokov a neviem, kedy sa dostanem do bodu, že si budem vedieť povedať, že za to nemôžem. Stále si nie som istá, ako by som to klasifikovala, a to je aj ten dôvod, prečo ma tá novela tak veľmi hnevá. Ani teraz by som to na polícii neohlásila, pretože, keď som si pozerala zákon, bolo by veľmi náročné to dokázať.
Nemám dôveru v ten proces a nechcela som nikdy do toho ísť, ale teraz mám v neho dôveru ešte menej. Študujem v zahraničí a vždy som sa plánovala vrátiť na Slovensko. Myslím si, že jediný spôsob, ako sa dá zlepšovať dianie v krajine, je ten, že tam ten človek je, ale teraz už neviem, či sa niekedy vrátim, pretože nechcem mať deti v krajine, ktorá je takáto.
Okrem toho, že sa zákon týka iba žien a neexistuje tam žiadny súhlas, je tam veľa vecí, ktoré sú zlé a skrátenie lehoty premlčania je ďalší krok opačným smerom.
Alli
Sexuálne ma zneužil spolužiak, keď sme mali pätnásť rokov. Nepýtal si môj súhlas.
Odvtedy ubehlo už šesť rokov. Zopár priateľov to vedelo, ale oznámiť to na polícii nebola moja priorita, lebo v tom období bolo mojou prioritou prežiť.
Občas mi to napadne, ale nevidím v tom zmysel, pretože si myslím, že by s tým polícia nič nespravila. Samotná existencia každý deň s danou osobou bola dostatočne retraumatizujúca a oznamovanie by mi len pridalo zbytočný stres navyše, pravdepodobne bez výsledku.
Snažím sa tie vyjadrenia poslancov príliš nesledovať, ale nedá sa to, keďže je to všade. Stačí sa porozprávať s odborníkmi a zistili by, že skracovať priestor na ohlásenie znásilnenia je úplná blbosť.
Človek by sa mal vtedy zamerať na seba a na to, aby nejakým spôsobom prežil, a nie na to, že mu tiká čas na podanie oznámenia.
Lukrécia
Bola som znásilnená kamarátom, u ktorého som prespávala. Obaja sme boli triezvi, poznáme sa už veľa rokov. Z ničoho nič krátko po ľahnutí do postele stiahol spodný diel pyžama a vnikol do mňa.
Zo strachu som zmrzla, aj keď som veľmi hlasná a výrazná osoba. V tomto momente som len čakala, kým sa to skončí.
Keď som ho po niekoľkých dňoch konfrontovala s tým, že takto nevyzerá konsenzuálny akt, vysmial ma, že keby som to nechcela, tak sa ozvem. Presne pre to som to nikdy nenahlásila na polícii. Vysmiali by ma a nič by sa nezmenilo.
Nemám dôveru v inštitúcie a s dnešnou politickou posádkou je to ešte horšie.
Michaela
Mala som trinásť rokov, keď som bola viackrát zneužitá. Ten muž mal o jedenásť rokov viac. Boli sme z rovnakej partie a mali sme niečo ako „vzťah“.
Všetci ľudia z partie to videli, ale nikto sa ma na to neopýtal, či je to v poriadku.
Z dnešného pohľadu viem, akým spôsobom so mnou manipuloval, viem, aké sú mechanizmy obete, keď sa nemôže brániť. Vtedy mi však hovoril, že to nikomu nemôžem povedať, a ja som to ani nikomu nepovedala.
Keď to ukončil, veľmi sa mi uľavilo. Roky potom som si myslela, že je všetko v poriadku, no až na mojich neskorších vzťahoch sa ukázalo, že nie úplne.
Každý deň to mám niekde vzadu v hlave, nikdy to úplne neodíde, aj keď si myslím, že to už mám celkom urovnané.
S tou novelou Trestného zákona je to už v podstate premlčané. Preto, keď som videla, že hľadáte niekoho, kto by vám porozprával o svojej skúsenosti, povedala som si, že to môžem uzatvoriť aspoň takto – keď to už poslanci uzatvorili za mňa trestnoprávne.
Mrzí ma, že žijeme v takom svete, kde páchatelia môžu naozaj všetko a obete majú zviazané ruky.
Školský výlet do St. Augustine. Foto – Janet Fay 
Ernesto Carranza. Foto – Jana Ciglerová/Deník N 
Leonardo. Foto – Jana Ciglerová/Deník N 
