<b>Snaha ľudí pomáhať ochabuje.</b>
Od napadnutia Ukrajiny Ruskom prešlo iba niekoľko dní a už k našim východným susedom vyrazil prvý konvoj dodávok priamej humanitárnej pomoci z Prešova.
Od konca februára bolo takýchto konvojov smerujúcich do Užhorodu i ďalších miest viac ako desať. Za touto pomocou stojí občianske združenie Podaj ďalej z Prešova.
Aktivity „Podajka“, ktoré vedie Viera Potášová, sú dlhodobo v Prešove dobre známe. Vďaka spojeniu s Vladimírom Benčom sa okamžite po začiatku vojny rozšírili aj o pomoc Ukrajine.
Informácia o tom, že v Prešove existuje taká agilná organizácia, sa šírila rýchlosťou blesku. Nielen my sme písali o jej výjazdoch za našu východnú hranicu.
Tieto aktivity si všimli aj zahraniční reportéri. Po jednej rozhlasovej reportáži vysielanej za veľkou mlákou sa k prešovským a ukrajinským dobrovoľníkom v Podaj ďalej pridali aj Američania.
Kým v niektorých prípadoch prvotné nadšenie opadlo, Podaj ďalej ide ďalej. Stále jazdí s humanitárnou pomocou na Ukrajinu.
Stále zbiera veci od darcov, čo, mimochodom, robilo aj predtým – aj dnes má aktívnu nielen ukrajinskú, ale aj prešovskú „vetvu“ pomoci.
Ako sa situácia zmenila za niekoľko mesiacov, o tom sme sa zhovárali s dobrovoľníkom z Podaj ďalej <b>VLADIMÍROM BENČOM.</b>
Ako to zvládate? Máte ešte silu to robiť?
– Mám. Ešte ma dokonca Putin viac vytáča. Mal som aj ponuky, či to nechceme robiť vo väčšom. Ukazuje sa však, že kým sa neutvorí humanitárny koridor pre humanitárnu pomoc, tak je to katastrofa. Treba sa opýtať ľudí, či to ešte chcú voziť.
Koľko Prešovčanov ešte nosí do „Podajka“ veci? Neopadol už záujem?
– Opadol. Ľudia už nám skoro nič nenosia. Pomoc zháňame rôznymi inými spôsobmi.
Teda, že sa vozia z iných krajín, z iných miest?
– Presne tak. Niečo máme od zahraničných partnerov, ktorí nechcú ísť cez hranicu. Čiže nám vozia veci len do Prešova a my ich potom vozíme ďalej. Potom máme firmy, ktoré nás podporili. Napríklad jedna firma z Martina nám dala šesťsto varičov. Iní nám darovali potraviny, ďalší zdravotnícky materiál. Sú to rôzne firmy, naši známi a podobne.
Je humanitárna pomoc ešte stále potrebná v takom rozsahu?
– Dopyt je neskutočný. A stále rastie. Na jednej strane sa zjemnil tlak na strednú Ukrajinu, ale stále je mnoho tých, ktorí pomoc potrebujú. Dokonca aj to, že sa vracajú Ukrajinci zo Slovenska a z Česka domov, prehlbuje humanitárnu katastrofu. Stále totiž majú veľké množstvo vnútorných presídlencov, plus sa vracajú ďalší, ktorí si myslia, že situácia je už dobrá, ale ona sa tým paradoxne zhoršuje.
Na strednú Ukrajinu sa vracajú len z Európy, alebo len zo Zakarpatia?
– Aj. Niektorí sa z Európy vracajú späť. Posledný týždeň je to už na hraniciach obojsmerné. Jedni sa vracajú, ďalší utekajú. Hlavne z východných častí. A, žiaľ, Rusi tam dobývajú ďalšie územia.
Ako dlho potrvá potreba tejto pomoci? Čo očakávate?
– Bude to niekoľko mesiacov, možno aj rokov. Podľa toho, aké scenáre sa naplnia. Mnohí analytici hovoria, že ten konflikt bude dlhodobý.
Podaj ďalej bolo jedno z prvých slovenských združení, ak nie prvé, ktoré začalo voziť humanitárnu pomoc priamo na Ukrajinu…
– …a vyzerá, že budeme aj jedno z posledných. (úsmev)
Práve na to sa chceme opýtať. Je veľa takýchto organizácií na pomoc Ukrajine?
– Čoraz menej. Napríklad Kto pomôže Ukrajine, čo je veľká sieť mimovládnych organizácií, čo sa dali dokopy, zavrela niektoré svoje humanitárne sklady. Jednak nemali pomoc a ani dobrovoľníkov. My sme jedni z posledných. Ešte sa drží Spišská katolícka charita, ale už som čítal rozhovor s pánom Antonom Fričom, kde hovorí, že to ešte potiahnu možno dva mesiace a končia.
Štát v tomto nezlyháva? Prípadne samosprávy?
– Záujem samospráv tiež opadol. Robili zbierky, napríklad aj pre nás. Mali sme dohodu s regionálnym Združením miest a obcí Slovenska, tak nám niektoré samosprávy niečo pozbierali. Ale už napríklad poslednýkrát sa hanbil starosta, nechcem menovať obec, ktorý nám najprv doniesol veci hasičským autom a o dva mesiace prišiel už len s osobným, s niekoľkými sieťkami potravín a zdravotníckych materiálov.
Dobrovoľníkov máte dostatok?
– Zatiaľ áno. Máme veľa ukrajinských študentov, toto nás drží. Máme aj ľudí, čo chcú s nami jazdiť na Ukrajinu.
Medzi nimi už nevidieť miestnych politikov.
– Tí sa vytratili. Oni by možno aj radi išli, ale mali sme trochu nezhody, lebo mnohí sa chválili tým, čo nebolo ich. Sme maximálne apolitickí a blížia sa voľby, tak jednoducho sme si povedali, že budeme na politikov trochu tvrdší. Nechceme, aby s nami chodili a fotili sa rôzni politici, aby to nemohli zneužiť v nadchádzajúcich komunálnych voľbách.
Verejná mienka sa ešte neotočila, ale už cítiť, akoby z hľadiska politického marketingu nebolo v móde pomáhať Ukrajine. Pociťujete to tiež takto?
– Áno, je to vidieť. Je otázka, či je to ovplyvnené ruskou propagandou, ale kopa ľudí na sociálnych sieťach začína na Ukrajincov nadávať. Samozrejme, všade sú aj dobrí ľudia, aj zlí ľudia. Ľudia, ktorí zneužívajú systém. Tomu sa nedá vyhnúť, ale my každý deň vidíme príbehy, ktoré sú neskutočné, srdcervúce.
Vy ste vlastne dvojsmerní. Pomoc ide smerom na Ukrajinu, ale aj priamo Ukrajincom, ktorí sú v Prešove a okolí. Ako funguje táto pomoc?
– Pomohli sme viac ako 3 800 Ukrajincom.
Evidujete si to?
– Áno, každú jednu pomoc. Práve preto, aby sa pomoc nezneužívala a aby sme boli transparentní aj voči našim darcom. Evidujeme preto každú pomoc, ktorú dávame. Čiže Ukrajinec musí prísť sám, musí byť registrovaný na cudzineckej polícii a my mu dávame balíky, teda skôr tašky pomoci. Podľa toho, čo potrebuje, podľa jeho situácie. Niektorí bývajú u dobrých ľudí, ktorí im pomáhajú. Takže si prídu povedzme len po hygienické potreby. Ale mali sme aj prípady, keď prišli chudáci. Rodina, ktorú ubytoval Slovák, ktorému platia 500 eur nájom a za to im dal holobyt. Čiže sme im dávali matrace a ďalšie veci – odviezli sme skoro pol dodávky – aby vôbec mohli začať v Prešove fungovať. Je to teda prípad od prípadu, každého riešime individuálne.
Dokopy koľko ton pomoci ste odviezli na Ukrajinu?
– Takej pomoci, ktorú vozíme priamo my dodávkami, bolo viac ako 90 ton, čo sú podľa mňa neskutočné čísla. Okrem toho išli kamióny, ktoré sme pomohli sprocesovať. Takisto si k nám chodia po veci naši partneri Ukrajinci, napríklad z Ivano-Frankovska, ktorí prídu s dodávkou, naložíme ich a už si ju sami odvezú.
Kam šlo tých 90 ton?
– Sú to organizácie, ktorým pomáhame od začiatku, ale pribudli k nim aj nové. Napríklad teraz sme viezli pomoc divadelníkom z Donecka, ktorým rozbombardovali divadlo a prichýlili ich v Užhorode. Oni niečo potrebujú, zvyšok pôjde ďalej do Donecka ich ľuďom. Máme teda viacerých partnerov a tá pomoc ide všade. Nedávno išla do Charkova, predtým do Kyjeva.
Čo by vám pomohlo? Keby ľudia nosili viac vecí? Alebo treba viac dobrovoľníkov, peňazí, inštitucionálnej podpory?
– V prvom rade by nám pomohlo, keby začala fungovať hranica. Aby sme tu nestáli dlhé hodiny.
To sa asi z Prešova veľmi ovplyvniť nedá.
– Vieme to ovplyvniť. Už sme žiadali premiéra, ministerstvo vnútra, colnú správu, dokonca sme mali stretnutie, aby sa urobil humanitárny koridor. Organizácie, ktoré vozia takúto pomoc, by sa zaregistrovali a mali by prednosť. Kamióny, ktoré sú na hranici, sú komerčné. Vozia rôzne veci. Netvrdím, že to netreba, jasné, ekonomika musí fungovať, ale humanitárna pomoc by mala mať vytvorené adekvátne podmienky. Ako v Poľsku.
Poliaci to majú?
– Majú. Nevidel som to naživo, ale viacerí mi hovorili, že to majú a funguje to. Zaregistrujú sa, elektronicky podajú dokumenty a na hranici s Ukrajinou sú raz-dva vybavovaní.
Čo je najviac potrebné?
– Každú pomoc privítame. Keby sa ľudia zmobilizovali, tak im budeme vďační. Chápeme, že ani na Slovensku nie je dobrá situácia. Stále sú potrebné medicínske veci, potraviny. Teraz opäť vznikla potreba obuvi. Šaty a obuv sme obmedzili, ale teraz si to niektorí želajú. Potom sú to špecifické veci, ktoré chcú určité zložky. Napríklad stále chcú spacáky. Máme špeciálnych partnerov, ktorí v Zakarpatskej Ukrajine pripravujú ďalšie miesta pre presídlencov. Tým sme viezli postele, matrace a podobné veci. Každý partner pošle vyšpecifikované veci, ktoré potrebuje, a my sa snažíme to doviezť.