Teraz sme sa už chceli nadýchnuť a vrátiť sa k spisom a veciam, ktoré nás čakali a zrazu sa stalo toto. Je to ďalšia extrémna skúsenosť, nedá sa to naučiť. Myslím si, že treba byť pripravený, že psychologické aspekty môžu niekde vyplávať. Nemyslím si, že by sme mali posttraumatickú stresovú poruchu, ale fleše niekde určite budú.

Hoci nie ste právnik, je veľká otázka, či sa tam páchajú vojnové zločiny. Javí sa, že áno. Aj vám?

Myslím, že sa to javí správne. Nie som vôbec kompetentný robiť závery, ale to, čo človek videl, poukazuje na útoky na civilné obyvateľstvo.

Je jasné, že vo vojnovom konflikte asi musí byť situácia, že civilista nemôže byť ochránený za akýchkoľvek okolností a v každej situácii. Ale používať napríklad znásilnenie, teda útok na absolútnu dôstojnosť človeka, možno aj ako súčasť vojnovej mašinérie a psychológie, je obludné.

Videli sme prípady, keď bola prítomnosť ruskej armády v dome označená. Bola tam nastriekaná sprejom na stenu jednotka, v ktorej tí ľudia pôsobili. Akože bez rešpektu.

Nie v zmysle utajiť svoju identitu, ale napísať, áno, my sme tadeto prechádzali, pochádzame odtiaľ a odtiaľ a patríme do tej a tej jednotky. A teraz si berieme všetko, čo tu vidíme. Nemôžem sa ubrániť tomu, že je to súčasť procesu a vojnový nástroj.