Archív kategorií: Nezaradené
Strach, vyhrážky a chaos. Ako vyzerá rozvrat ministerstva kultúry zvnútra — Denník N
„Raz som prišla ráno do práce a kolegyňa mi hovorí: ‚Vieš, že máme v parlamente zákon?‘ Ostala som v šoku. Nezachytili sme ani len chodbový šum, že sa niečo robí. To znamená jedinú vec – že nič z toho, čo sa ocitne v parlamente za ministerstvo kultúry, sa v skutočnosti na ministerstve nerobí,“ hovorí jedna z úradníčok, s ktorými sme hovorili.
Platí to v podstate o všetkých zásadných legislatívnych zmenách, ktorými oblasť kultúry tento rok prešla: od zmien vo Fonde na podporu umenia, v Audiovizuálnom fonde, v zákone o múzeách a galériách aj vo verejnoprávnom médiu. „Keď sa zákon o RTVS dostal do parlamentu, tiež sa to kolegyne, pod ktoré agenda patrí, dozvedeli ráno pri káve. Je to absurdné,“ hovorí dlhoročná zamestnankyňa v štátnej správe. V oboch prípadoch sa podľa nej núka tá istá otázka: kto tie zákony písal, ak nie my?
„Nech prišiel v minulosti ktokoľvek s akýmkoľvek nápadom, aj čisto politickým, najprv nás oslovili a vypýtali si podklady, analýzy, stanovisko. A my sme im ho, samozrejme, pripravili a snažili sa aj vysvetliť celý kontext a dôsledky. Niektoré bitky sme prehrali, niektoré vyhrali, ale bola to diskusia. Dnes nič také neexistuje,“ dodáva.
…
Porady užšieho tímu vedúcich zamestnancov napokon „zdegradovali“ na ponosovanie na súčasnú podobu kultúry a odpor voči všetkému cudziemu, nielen LGBTI ľuďom či migrantom. „Jediný Švolík (generálny riaditeľ sekcie umenia, médií a autorského práva) obhajoval slobodu umenia, to by som chcel vyzdvihnúť. Ja som bol ticho, nezapájal som sa a myslel som si svoje. Inak to bolo nechutné. Celé to bolo o tom, aké je súčasné umenie a kultúra zvrátené a treba ho zrušiť. Dve tretiny každej porady. My verzus oni. Slovensko pod útlakom cudzích kultúr, za totality bolo lepšie a tak ďalej.“
Samotný spôsob komunikácie Lukáša Machalu, ktorú opisujú bývalí či stále aktuálni zamestnanci a zamestnankyne ministerstva, budí pozornosť. „Cukor a bič je jeho tradičná pracovná metóda, v jednej vete sa vám aj hrozí vyhadzovom, aj vám poďakuje za prácu,“ vraví bývalý zamestnanec. Každé stretnutie vraj sprevádzalo zastrašovanie a vyhrážanie.
Na fungovanie ministerstva s viac ako dvesto zamestnancami to podľa neho nemá pozitívny vplyv, skôr naopak. „Všetci sú vyplašení, aj jeho vlastní ľudia, s ktorými si tyká. Nikto nevie, čo vlastne chce, lebo to, čo povie v jeden deň, sa na druhý deň môže úplne otočiť. Poveruje ľudí úlohami na základe nepravdivých informácií a robí úplne skratové emocionálne rozhodnutia. Totálny chaos,” hovorí bývalý zamestnanec o Machalovi.
V tomto kontexte vidí aj odvolávania vo vnútri ministerstva a v kultúrnych inštitúciách. „Je zjavné, že je oddaný kmeňovému zmýšľaniu. Koná spôsobom, že jeho kmeň je pod útokom cudzieho kmeňa a on musí nastoliť spravodlivosť. A ak niekto jeho kmeňu robí zle, napríklad v podobe protestov či kritiky, tak aj on musí urobiť zle – napríklad odvolávaním,“ hovorí bývalý úradník.
Vojna gangov sa prelieva do Kodane. Dánski zločinci si najímajú mladých Švédov na „špinavú robotu“ — Denník N
Násilie gangov sa často dáva do súvislosti s migráciou do Škandinávie, pričom Dánsko a Švédsko zvolili odlišné prístupy. Dánsko pred troma rokmi prijalo zákon, ktorý umožňuje posielať žiadateľov o azyl do krajín mimo Európy, kým sa ich žiadosti spracujú. Zákon má odradiť žiadateľov o azyl, aby si za cieľovú krajinu zvolili práve Dánsko.
Sprísnili sa aj podmienky na získanie trvalého pobytu a občianstva. Uchádzači v Dánsku musia napríklad absolvovať prísne jazykové testy. Vláda takisto prijala opatrenia na znižovanie koncentrácie imigrantov v určitých mestských oblastiach, napríklad cez povinnú materskú školu pre deti, aby sa naučili dánčinu a boli integrované do spoločnosti.
V súvislosti s gangmi Kodaň zaviedla prísnejšie tresty vrátane dlhších trestov a využívania preventívnej väzby. Polícia získala väčšie právomoci na vykonávanie razií a zhabanie majetku členov gangov. V určitých oblastiach, ktoré sú označené ako centrá gangov, zaviedla dánska vláda takzvané zóny s dvojitým trestom, kde za trestné činy spáchané v týchto oblastiach hrozí dvojnásobný trest.
PaperMaker – Online papercraft unfolder
Nový volebný systém by pomohol najmä Smeru (prepočty) – SME
Dočítate sa:
- ako by sa zmenili výsledky, keby Slovensko bolo rozdelené na osem volebných obvodov,
- ako by voľby dopadli v zmiešanom volebnom systéme podobnom tomu, o akom hovorí Hlas,
- v akom systéme by Smer mohol získať jednofarebnú ústavnú väčšinu.
China responsible for 95% of new coal power construction in 2023, report says – Carbon Brief
Čína postavila výnimočnú solárnu elektráreň. Dokáže vyrábať elektrinu v noci
Smer nie je žiadnou (modernou) sociálnou demokraciou
Uhlerová, ktorá je vo funkcii od roku 2022, má veľmi jasno v tom, že Smer nie je žiadnou (modernou) sociálnou demokraciou, a vie celkom presne definovať, kde sa Ficova strana rozchádza s hodnotami skutočného odborového hnutia. „V ich rétorike viete nájsť hľadanie nepriateľov spoločnosti, aj v menšinách, či už etnických, národnostných, alebo sexuálnych. Viete tam nájsť delenie spoločnosti, ktorá sa delí na ‚normálnych‘ a ‚nenormálnych‘, hovorí odborárka a upozorňuje na to, že takéto reči môžu vyvolávať dojem, že niektoré skupiny si nezaslúžia disponovať rovnakými právami ako ‚normálna‘ časť spoločnosti.
Odborárska predáčka sa jasne vymedzuje aj voči tým návrhom členov vládnej koalície, ktoré vedú k ožobračovaniu najchudobnejších, a okrem toho, že majú populistický náter, vôbec neriešia problém dlhodobo nezamestnaných a len nepatrne prispejú k úsporám verejných financií. Reč je o nápade ministra sociálnych vecí a rodiny Erika Tomáša z Hlasu skrátiť alebo rovno odobrať dávku v hmotnej núdzi nezamestnanému, ktorý odmietne pracovnú ponuku.
Súčasná vládna koalícia sa veľmi rada prihovára „ľuďom práce“ a jej predstavitelia sa tvária, ako veľmi im rozumejú a bojujú za nich. Z rozhovoru s Monikou Uhlerovou ale kričí, že to tak nie je a že to ani nemôže tak byť, kým tá istá vládna koalícia útočí na menšiny a kým sa bývalý blízky partner KOZ Smer už úplne odtrhol od moderného a slušného sociálnodemokratického mainstreamu.
ChatGPT is soft bullshitter | Ethics and Information Technology
tecture of these models reveals this: they are designed to
come up with a likely continuation of a string of text. It’s
reasonable to assume that one way of being a likely continu-
ation of a text is by being true; if humans are roughly more
accurate than chance, true sentences will be more likely
than false ones. This might make the chatbot more accu-
rate than chance, but it does not give the chatbot any inten-
tion to convey truths. This is similar to standard cases of
human bullshitters, who don’t care whether their utterances
are true; good bullshit often contains some degree of truth,
that’s part of what makes it convincing. A bullshitter can be
more accurate than chance while still being indifferent to
the truth of their utterances.
ent to whether its utterances are true. It does not and cannot
care about the truth of its output.
Ak potrebujeme nejakú hrádzu, tak najmä proti nenávistným politikom — Denník N
Ak potrebujeme nejakú hrádzu, tak najmä proti nenávistným politikom
Robertovi Ficovi a spol. pripomeňme október 2010. Po tom, ako vtedajšia premiérka Iveta Radičová dostala poštou výhražné listy spolu s nábojnicou, sprísnili sa bezpečnostné opatrenia na jej ochranu. Vyhrážky boli natoľko vážne, že na istý čas musela mať ochranku aj jej dcéra. Fico vtedy z opozície posmešne a cynicky vyhlásil, že „na Slovensku akurát tak môžu do vás kopnúť na ihrisku, keď hráte futbal, to je tak všetko“. Bezpečnostné opatrenia nazval „cirkus Humberto“ a situáciu označil za „trápne a smiešne fabulácie“. Pritom on sám opakovane žiadal o predĺženie ochrany pre seba.
Takže ako, pán premiér? Hrali ste futbal a na ihrisku do vás niekto kopol? A čo tie dnešné bezpečnostné opatrenia? Už nie sú cirkus Humberto? Už nejde o trápne a smiešne fabulácie?
Ani uprostred dnešnej reality Robert Fico nie je schopný ani sa len ospravedlniť za vtedajšie cynické slová. Je však schopný rovnako ako predtým pokračovať v boľševickej politike triedneho nepriateľa, šíriť strach, lži a nenávisť, útočiť, kresliť pomyselné terče na čelá kritikov a nepohodlných novinárov. A bude ešte horšie. Ak potrebujeme nejakú hrádzu, tak proti takýmto nenávistným politikom.
Nedávno hovoril Robert Kaliňák o akomsi zmierení. Zároveň útočil a šíril nenávisť voči kritikom vládnej moci, čím len dokázal, že tie reči o zmierení sú cynické a falošné. Pretože ako sme už napísali, skutočné zmierenie sa začína zmenou jazyka.
Hovoril aj o akomsi dvojakom kilometri druhých, no sám opakovane predvádza svoj dvojaký kilometer. Jeho predstava zmierenia bola asi taká, že my máme čušať a zmieriť sa s tým, že oni budú naďalej útočiť a šíriť nenávisť.
Je rozhorčený zo slova „debili“, no nevšimli sme si, že by bol rozhorčený, keď Fico hovoril o novinároch ako o špinavých protislovenských prostitútkach alebo keď Blaha opakovane hecoval dav k vulgárnosti na adresu prezidentky Zuzany Čaputovej. A nie je rozhorčený ani z dnešných Ficových nenávistných rečí, ani zo slov ako rakovina, mor a podobne.
Debatuje v spriaznenom dezinformačnom médiu a prezrádza, že na vyšetrovanie akýchsi vlastizrád budú „vyvíjať tlak“. „Musíme novým vyšetrovateľom dať ten obrázok a oni sa ho musia naučiť,“ ubezpečil Kaliňák. Už sa ani nezdráha naznačovať mocenské a politické tlaky na políciu a jej ovplyvňovanie. Vie, že v politike pomsty dnes už môže čokoľvek. No už samotné debatovanie predstaviteľov vládnej moci v dezinformačných médiách posúva Slovensko na perifériu civilizovaného sveta.
Nech si už Kaliňák predstavoval zmierenie akokoľvek, Fico ho teraz z Devína poslal s tým zmierením do hája. Zneužitím osláv sv. Cyrila a Metoda na šírenie nenávistnej propagandy len ukázal, že po návrate je rovnaký ako predtým. Proste hulvát. Ani po takej vážnej udalosti nie je schopný sebareflexie. Nie je schopný ani ochotný korigovať svoj slovník a svoje vystupovanie. No áno, ak niekto neustále chrlí nenávisť a útočí, musí byť vnútorne veľmi rozorvaný a nešťastný človek.
Po ovládnutí štátu a podmanení jeho zložiek a inštitúcií sa možno dočkáme aj normalizačnej revízie niektorých hesiel v slovníkoch. Napríklad hesla „liberalizmus“ v Krátkom slovníku slovenského jazyka. Ten vysvetľuje liberalizmus ako zhovievavosť, zmierlivosť či toleranciu voči iným názorom. Tiež ako sústavu politických a ekonomických názorov hlásajúcich slobodu jednotlivca a súkromného podnikania s právnymi zárukami. Slovo liberálny podľa uvedeného slovníka znamená „znášanlivý, zhovievavý, tolerantný k iným názorom“.
Ak je teda tolerantnosť a znášanlivosť rakovinou či morom spoločnosti, potom premiér a spol. podlo deformujú daný termín a jeho význam. Spoliehajú sa na to, že ich publikum tomu nerozumie a zožerie im každú sprostosť. A ono im to naozaj žerie všetko.
Atentát je odsúdeniahodný čin. To však neznamená, že teraz máme mlčať ani že grobianske správanie premiéra nemôže podliehať kritike.
Mimochodom, slovo debil sa síce stalo hanlivým označením, no pôvodne bolo medicínskym termínom označujúcim najľahšiu formu duševnej zaostalosti. Tento termín sa používal v psychiatrii zhruba do 90. rokov minulého storočia. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb ide o miernu duševnú zaostalosť (Retardatio mentalis levis), ktorá môže byť aj bez poruchy správania alebo len s minimálnou poruchou. Zjednodušene tu teda ide o nižšiu úroveň intelektu. Takýto človek je schopný postarať sa o seba a bežne komunikovať. Preto ho na prvý pohľad sotva možno rozpoznať, potrebné je sledovať jeho správanie a spôsob uvažovania a komunikácie.
Okrem toho je slovo debil podľa Veľkého slovníka cudzích slov slangovým výrazom pre hlupáka. Nuž teda môžeme hovoriť, že nám vládnu hlupáci? Bude to takto prijateľnejšie? Ale zas nebude to až príliš zhovievavé?
Čo nám zostane z odkazu Cyrila a Metoda, keď ho očistíme od nánosu nacionalizmu — Denník N
Zábava ešte len vygraduje (píše Arpád Soltész) – Komentáre SME
Ani konšpiračné teórie z opačného brehu, ktoré masovo konzumujú a šíria niekdajší horliví bojovníci proti takzvaným dezolátom, nie sú duchaplnejšie. Myslieť si, že je možné zinscenovať atentát na premiéra slepými nábojmi, je rovnako hlúpe, ako veriť príbehom o svetovom židovskom sprisahaní, a to z rovnakých dôvodov.
Spolupracovať a mlčať by museli veľké počty ľudí. A to by teda bolo po prvý raz v dejinách ľudstva, že by zostalo tajomstvom čokoľvek, o čom vedeli viacerí než dvaja ľudia.
Juraj Cintula na Roberta Fica vystrelil. Vedel, čo robí, a to na úrovni, ktorú neodpozeráte z youtubu. Bezpochyby musel intenzívne trénovať. My síce nevieme kde a s kým, ale vyšetrovatelia určite áno, čiže aj Matúš Šutaj Eštok, Robert Kaliňák a azda aj Robert Fico.
Dokonca aj my vieme, že Juraj Cintula mával nadštandardné vzťahy so Slovenskými brancami. Tým sa pohyboval aj medzi Nočnými vlkmi, u ktorých mali branci zázemie, teda medzi notoricky známymi prokremeľskými násilníkmi, ktorí sú, zhodou okolností, kamaráti Roberta Kaliňáka. Záhadou zostáva už iba otázka, kde sa tak asi mohol atentátnik zradikalizovať.
Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/23352074/zabava-este-len-vygraduje-pise-arpad-soltesz.html
A bear attack in Slovakia reveals what the far right really wants – POLITICO
evFireTracker
Databáza požiarov elektromobilov
Naša stránka poskytuje komplexné informácie, ktoré búrajú mýty a posilňujú dôveru v bezpečnosť elektromobility.
Tvoríme celosvetovú databázu požiarov elektrických vozidiel, pričom poskytujeme čo najpresnejšie dáta a štatistiky o príčinách požiarov, vrátane sledovania jednotlivých incidentov a zvolávacích akcií výrobcov.
ZKH píše: Šikana Bombica nie je iný názor – Komentáre SME
Tak sme sa tento týždeň dozvedeli niekoľko pomerne absurdných vecí – najprv Ľuboš Blaha nazval na mítingu Daniela Bombica alternatívnym novinárom a hrdinom, ktorého treba chrániť. Potom sme si vypočuli, že máme strach z existencie iného názoru a vypnutie youtube kanálu Bombica je korporátny fašizmus zahraničných oligarchov.
Minister obrany Robert Kaliňák správne pripomenul, že v streame s Danielom Bombicom bol hneď niekoľkokrát. No už mylne na tlačovej konferencii tvrdil, že extrémista mal vulgárne a neonacistické prejavy niekedy dávno v minulosti. Akoby nás chcel presvedčiť, že išlo o dávnu mladícku nerozvážnosť a dnes je z neho uvedomelý slušný muž. Ale tomu nemôže uveriť nikto, ani minister Kaliňák.
Ako verejne činná novinárka znesiem veľa. Aj sa k mnohým veciam vôbec nevyjadrujem. A ani k Danielovi Bombicovi som veľmi dlho nič nepísala ani nehovorila. Rozhodla som sa totiž proti jeho konaniu brániť trestnoprávne a podala som naňho dve trestné oznámenia. Obe zatiaľ úspešné – je obvinený za zverejňovanie mojich osobných údajov aj za ohováranie.
Dovoľte mi teda pre Roberta Kaliňáka, ale aj pre ostatných krátko zhrnúť moju vlastnú skúsenosť s týmto nebezpečným a nenávistným človekom.
Rozpoviem vám dnes príbeh. Podrobnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože cítim, že nám pri téme nenávistných komentárov a vyhrážania sa chýba širší kontext. Obzvlášť preto, že hneď po atentáte na premiéra Fica polícia na pokyn ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka začala stíhať ľudí za komentáre schvaľovania atentátu a jedného muža, ktorý vykrikoval pred nemocnicou. Neuveriteľne rýchlo ho odsúdili v superrýchlom konaní na tri mesiace (!) väzenia. Výrokmi dnešnej koalície: to sa odrazu tak boja existencie iného názoru? Asi táto argumentácia úplne nesedí, však? Pretože nenávisť, vyhrážky a hejt, to nie je názor.
Súbežne s hlásaním absolútnej slobody slova obhajujú trestne stíhaného extrémistu. Ruka v ruke s tým chcú chrániť politici sami seba a zákonom si schváliť právo na odpoveď, keď médiá napíšu niečo, s čím nesúhlasia. Aké sú teda mantinely absolútnej slobody slova a pre koho teda platí? Bombic sa môže vyhrážať fyzickým násilím štátnym úradníčkam a je hrdina, no noviny nemôžu písať kritické články o kauzách a problémoch štátu, lebo šíria nenávisť? Ako dlho sa dá ešte žiť v tejto kognitívnej disonancii?
Ako sa to celé začalo v decembri 2021
Poďme na začiatok tohto príbehu. V decembri 2021 ma šokovali čudné nenávistné emaily, ktoré mi začali chodiť. Anonymovia mi začali písať, že som neplodná štetka a rôzne iné nevyberané veci. S ničím podobným som sa predtým nestretla a jeden z anonymov mi poslal aj pôvodcu tejto informácie – vtedy ešte málo známy Daniel Bombic nahral video a uverejnil ho na portáli Vimo, vlastnenom prívržencami strany Republika Kulturblogom. Vo videu mimoriadne nevyberaným, agresívnym a vulgárnym spôsobom Daniel Bombic rozprával, že som liberálka, ktorá bola na troch interrupciách a preto je teraz neplodná. Vraj môj manžel je homosexuál a ja som štetka, a preto nám manželstvo funguje. A potom ešte opakoval obligátne taľafatky o tom, že ma platí Soros, Amerika a rôzne iné štandardné bláboly. Level tohto hejtu bol pre mňa nový, človeka s pseudonymom Danny Kollár som v živote nezaregistrovala a netušila som o jeho existencii, a tak som poslala video právnikovi. Rozhodli sme sa podať na súd predbežné opatrenie na stiahnutie videa a podali sme aj trestné oznámenie za ohováranie.
Keď už sme ho písali, zhrnuli sme to policajtom rovno celé. Dovoľte mi krátky súhrn. Počas pandémie, keď boli reštaurácie z rozhodnutia vlády zatvorené, bola v Trnave prevádzka burgrárne, ktorá všetky nariadenia ignorovala. Dve hygieničky dostali za úlohu skontrolovať túto nemilú situáciu. Zatiaľ čo ich majiteľ streamoval na svojich sociálnych sieťach, Daniel Bombic nelenil, zverejnil fotky oboch, ich adresu aj email. Jeden rovno aj sám poslal, jeho znenie pripájam:

Druhej hygieničke nezostal tiež nič dlžný – na ďalší deň zverejnil jej adresu, telefónne číslo, fotku domu a k celému postu dopísal, že jej druhé zamestnanie okrem hygieničky je prostitúcia.
V decembri 2021 zverejnil aj číslo lekára Sabaku a tvrdil, že v skutočnosti infektológ na oddelení, kde pracuje, zabíja ľudí kyslíkom. Petrovi Sabakovi potom aj počas náročných covidových služieb vyvolávali a písali jeho poblúznení fanúšikovia a nadávali mu do vrahov.
A ak je toto ministrovi Kaliňákovi málo, možno bude ako bývalý šéf rezortu vnútra citlivejšie vnímať zverejnenie údajov o policajtoch, ktorí počas výkonu služby zasahovali v obchode. Aj z nich Bombic urobil terče.

Žiadna mladícka minulosť, ale dennodenná šikana
Ale poďme aj do nedávnej minulosti. December 2023. Študent práva Marek Janiga sa slušne ozval a podpísal list dekanovi Burdovi. Od Bombica si vyslúžil rovno vyhrážku smrťou.

V roku 2022 si v instastorkách vyspevoval Rež a rúbaj do krve. Alebo si spomeňme, ako pred rokom a pol hovoril o dnes už nebohom profesorovi Krčmérym. Nazval ho „Tá odporná hnusná upotená tlstá škaredá sviňa Krčméry.“ A v deň, keď zomrel, napísal: „Smaž sa, kolaborant covidovej genocídy národa, spoluvykonávateľ Kalergiho plánu, chápadlo Rockefellera a Sorosa.“
Sudkyňa to nazvala jasne – hate speech
Do trestného oznámenia sme pridali ešte jeho odkazovanie na nacistickú ideológiu a že toho nebolo málo. Polícia neskôr zaistila aj Bombicove hajlovačky a vykrikovanie nemeckých nacistických hesiel.
Ťažko uveriť slovám ministra Kaliňáka, že sú to nejaké dávne výroky – o popieraní holokaustu a rečiach o nahradení bielej rasy a ochrane bielych detí rozpráva Bombic dodnes takmer na dennej báze. Absolútne najčerstvejší post je rovno Adolf Hitler, ktorého zdieľal tento víkend.

No vráťme sa k mojim trestným oznámeniam a predbežnému opatreniu. Súd v Kežmarku bol pomerne rýchly. Sudkyňa sa na prípad pozrela a veľmi rýchlo rozhodla o stiahnutí videa. V odôvodnení napísala, že nie som povinná ani ako verejne činná osoba znášať takto závažný zásah do mojej cti, že Daniel Bombic je preukázateľne „prívržencom extrémistických skupín a šíri konšpiračné teórie“ a že takéto konanie je nebezpečné. Preskočme ešte pasáž, že páni z Kulturblogu sa proti rozhodnutiu odvolali a od prešovského súdu žiadali prístup do celej mojej zdravotnej karty. Aj odvolanie sme vyhrali. Súd teda dvakrát skonštatoval, že nenávisť Daniela Bombica nie je názor, ako si to mýli minister Kaliňák aj mnohí koaliční politici. V rozhodnutí súdu ho nazvali hate speech.
Minister Kaliňák zároveň chystá nové zmeny pre menej pohodlných hejterov. Zaviesť chce pokuty za hrubé slová, pritom sám obhajuje jedného z najvulgárnejších ľudí vo verejnom priestore. Za všetko už dva známe príklady.


Polícia vás pred takýmto levelom nenávisti neochráni
Nekonečný príbeh sa začal až na polícii. Trestné oznámenie dostal na stôl policajt D. Poviem to mierne: známky sympatií javil skôr k páchateľovi. Po podaní nášho rozsiahleho trestného oznámenia mi poslal niekoľko otázok. Sústredil sa len na dve veci: či mi bola spôsobená nejaká ujma a či ma buď vyhodili z práce, alebo sa so mnou rozviedol môj muž. V opačnom prípade sa vyšetrovateľovi zdalo, že k žiadnej ujme ani škode neprišlo, takže je všetko v poriadku.
Vyšetrovateľovi sme postupne dopĺňali všetky vyhrážky, ktoré boli s týmito postmi Bombica spojené. Keď zistil, že jeho video museli stiahnuť, sa jeho útoky začali stupňovať. Vyvrcholilo to tým, že z rozhodnutia súdu mu páni napojení na stranu Republika posunuli moje osobné údaje a on ich zverejnil. S celou mojou adresou. Aj to sme dodali vyšetrovateľovi, ktorý nič z tohto nepovažoval za podstatné. Zverejnenie adresy posunul na vedľajší okrsok, aby s tým nemal žiadnu prácu. To našťastie dostal na stôl normálny policajt a za niekoľko týždňov bol v tomto prípade Daniel Bombic obvinený a jeden z jeho zatykačov sa týka práve aj zverejnenia mojej adresy.
A tak sme pokračovali v ságe s prvým vyšetrovateľom pánom D. Nekomunikoval, neodpovedal. Podávali sme sťažnosti, nič. Popritom, hoci mal priamy kontakt na môjho advokáta, obchádzal ho a posielal mi poštu priamo na adresu, na ktorej vedel, že nebývam. Na obálke zároveň preškrtol štandardných 18 dní na prevzatie zásielky, a namiesto toho rukou dopísal tri dni. Toto sa zopakovalo dvakrát, nevedno prečo.
Po roku od podania trestného oznámenia prišiel výsledok šetrenia pána D. Advokát mi ju poslal s komentárom „Toto je bizár. Podáme sťažnosť.“ Vyšetrovateľ totiž nevidel dôvod na začatie trestného stíhania voči Danielovi Bombicovi a bizarné bolo práve jeho odôvodnenie. Pán D. sa odvolával podobne ako dnes vládni politici na slobodu prejavu zakotvenú v Ústave. Zároveň vyslovil názor, že treba rozlišovať, či šlo o tvrdenie faktu, alebo vyjadrenie názoru. A podľa vyšetrovateľa Daniel Bombic vyslovil názor, že som bola na troch potratoch. A keďže som známa, musím rátať s tým, že ľudia ako ja pútajú záujem verejnosti aj o súkromných veciach. Navyše, moja reputácia ohrozená podľa vyšetrovateľa nebola, pretože z práce ma nevyhodili a muž sa so mnou nerozviedol.
Perla prišla až na záver jeho rozhodnutia, kde pri internetovom nenávistnom trestnom čine argumentoval vyšetrovateľ rozhodnutím z roku 1982. Podľa neho musí páchateľ aj vedieť, že hovorí klamstvo, a vyzerá, že Daniel Bombic naozaj verí, že na troch potratoch som bola a že som neplodná. A teda to šíri vlastne, chudák, neúmyselne a nevedome. Toto všetko odobril aj prokurátor.
Tak sme sa tento týždeň dozvedeli niekoľko pomerne absurdných vecí – najprv Ľuboš Blaha nazval na mítingu Daniela Bombica alternatívnym novinárom a hrdinom, ktorého treba chrániť. Potom sme si vypočuli, že máme strach z existencie iného názoru a vypnutie youtube kanálu Bombica je korporátny fašizmus zahraničných oligarchov.
Minister obrany Robert Kaliňák správne pripomenul, že v streame s Danielom Bombicom bol hneď niekoľkokrát. No už mylne na tlačovej konferencii tvrdil, že extrémista mal vulgárne a neonacistické prejavy niekedy dávno v minulosti. Akoby nás chcel presvedčiť, že išlo o dávnu mladícku nerozvážnosť a dnes je z neho uvedomelý slušný muž. Ale tomu nemôže uveriť nikto, ani minister Kaliňák.
Ako verejne činná novinárka znesiem veľa. Aj sa k mnohým veciam vôbec nevyjadrujem. A ani k Danielovi Bombicovi som veľmi dlho nič nepísala ani nehovorila. Rozhodla som sa totiž proti jeho konaniu brániť trestnoprávne a podala som naňho dve trestné oznámenia. Obe zatiaľ úspešné – je obvinený za zverejňovanie mojich osobných údajov aj za ohováranie.
Dovoľte mi teda pre Roberta Kaliňáka, ale aj pre ostatných krátko zhrnúť moju vlastnú skúsenosť s týmto nebezpečným a nenávistným človekom.
Rozpoviem vám dnes príbeh. Podrobnejšie ako kedykoľvek predtým, pretože cítim, že nám pri téme nenávistných komentárov a vyhrážania sa chýba širší kontext. Obzvlášť preto, že hneď po atentáte na premiéra Fica polícia na pokyn ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka začala stíhať ľudí za komentáre schvaľovania atentátu a jedného muža, ktorý vykrikoval pred nemocnicou. Neuveriteľne rýchlo ho odsúdili v superrýchlom konaní na tri mesiace (!) väzenia. Výrokmi dnešnej koalície: to sa odrazu tak boja existencie iného názoru? Asi táto argumentácia úplne nesedí, však? Pretože nenávisť, vyhrážky a hejt, to nie je názor.
Súbežne s hlásaním absolútnej slobody slova obhajujú trestne stíhaného extrémistu. Ruka v ruke s tým chcú chrániť politici sami seba a zákonom si schváliť právo na odpoveď, keď médiá napíšu niečo, s čím nesúhlasia. Aké sú teda mantinely absolútnej slobody slova a pre koho teda platí? Bombic sa môže vyhrážať fyzickým násilím štátnym úradníčkam a je hrdina, no noviny nemôžu písať kritické články o kauzách a problémoch štátu, lebo šíria nenávisť? Ako dlho sa dá ešte žiť v tejto kognitívnej disonancii?
Ako sa to celé začalo v decembri 2021
Poďme na začiatok tohto príbehu. V decembri 2021 ma šokovali čudné nenávistné emaily, ktoré mi začali chodiť. Anonymovia mi začali písať, že som neplodná štetka a rôzne iné nevyberané veci. S ničím podobným som sa predtým nestretla a jeden z anonymov mi poslal aj pôvodcu tejto informácie – vtedy ešte málo známy Daniel Bombic nahral video a uverejnil ho na portáli Vimo, vlastnenom prívržencami strany Republika Kulturblogom. Vo videu mimoriadne nevyberaným, agresívnym a vulgárnym spôsobom Daniel Bombic rozprával, že som liberálka, ktorá bola na troch interrupciách a preto je teraz neplodná. Vraj môj manžel je homosexuál a ja som štetka, a preto nám manželstvo funguje. A potom ešte opakoval obligátne taľafatky o tom, že ma platí Soros, Amerika a rôzne iné štandardné bláboly. Level tohto hejtu bol pre mňa nový, človeka s pseudonymom Danny Kollár som v živote nezaregistrovala a netušila som o jeho existencii, a tak som poslala video právnikovi. Rozhodli sme sa podať na súd predbežné opatrenie na stiahnutie videa a podali sme aj trestné oznámenie za ohováranie.
Keď už sme ho písali, zhrnuli sme to policajtom rovno celé. Dovoľte mi krátky súhrn. Počas pandémie, keď boli reštaurácie z rozhodnutia vlády zatvorené, bola v Trnave prevádzka burgrárne, ktorá všetky nariadenia ignorovala. Dve hygieničky dostali za úlohu skontrolovať túto nemilú situáciu. Zatiaľ čo ich majiteľ streamoval na svojich sociálnych sieťach, Daniel Bombic nelenil, zverejnil fotky oboch, ich adresu aj email. Jeden rovno aj sám poslal, jeho znenie pripájam:

Druhej hygieničke nezostal tiež nič dlžný – na ďalší deň zverejnil jej adresu, telefónne číslo, fotku domu a k celému postu dopísal, že jej druhé zamestnanie okrem hygieničky je prostitúcia.
V decembri 2021 zverejnil aj číslo lekára Sabaku a tvrdil, že v skutočnosti infektológ na oddelení, kde pracuje, zabíja ľudí kyslíkom. Petrovi Sabakovi potom aj počas náročných covidových služieb vyvolávali a písali jeho poblúznení fanúšikovia a nadávali mu do vrahov.
A ak je toto ministrovi Kaliňákovi málo, možno bude ako bývalý šéf rezortu vnútra citlivejšie vnímať zverejnenie údajov o policajtoch, ktorí počas výkonu služby zasahovali v obchode. Aj z nich Bombic urobil terče.

Žiadna mladícka minulosť, ale dennodenná šikana
Ale poďme aj do nedávnej minulosti. December 2023. Študent práva Marek Janiga sa slušne ozval a podpísal list dekanovi Burdovi. Od Bombica si vyslúžil rovno vyhrážku smrťou.

V roku 2022 si v instastorkách vyspevoval Rež a rúbaj do krve. Alebo si spomeňme, ako pred rokom a pol hovoril o dnes už nebohom profesorovi Krčmérym. Nazval ho „Tá odporná hnusná upotená tlstá škaredá sviňa Krčméry.“ A v deň, keď zomrel, napísal: „Smaž sa, kolaborant covidovej genocídy národa, spoluvykonávateľ Kalergiho plánu, chápadlo Rockefellera a Sorosa.“
Sudkyňa to nazvala jasne – hate speech
Do trestného oznámenia sme pridali ešte jeho odkazovanie na nacistickú ideológiu a že toho nebolo málo. Polícia neskôr zaistila aj Bombicove hajlovačky a vykrikovanie nemeckých nacistických hesiel.
Ťažko uveriť slovám ministra Kaliňáka, že sú to nejaké dávne výroky – o popieraní holokaustu a rečiach o nahradení bielej rasy a ochrane bielych detí rozpráva Bombic dodnes takmer na dennej báze. Absolútne najčerstvejší post je rovno Adolf Hitler, ktorého zdieľal tento víkend.

No vráťme sa k mojim trestným oznámeniam a predbežnému opatreniu. Súd v Kežmarku bol pomerne rýchly. Sudkyňa sa na prípad pozrela a veľmi rýchlo rozhodla o stiahnutí videa. V odôvodnení napísala, že nie som povinná ani ako verejne činná osoba znášať takto závažný zásah do mojej cti, že Daniel Bombic je preukázateľne „prívržencom extrémistických skupín a šíri konšpiračné teórie“ a že takéto konanie je nebezpečné. Preskočme ešte pasáž, že páni z Kulturblogu sa proti rozhodnutiu odvolali a od prešovského súdu žiadali prístup do celej mojej zdravotnej karty. Aj odvolanie sme vyhrali. Súd teda dvakrát skonštatoval, že nenávisť Daniela Bombica nie je názor, ako si to mýli minister Kaliňák aj mnohí koaliční politici. V rozhodnutí súdu ho nazvali hate speech.
Minister Kaliňák zároveň chystá nové zmeny pre menej pohodlných hejterov. Zaviesť chce pokuty za hrubé slová, pritom sám obhajuje jedného z najvulgárnejších ľudí vo verejnom priestore. Za všetko už dva známe príklady.


Polícia vás pred takýmto levelom nenávisti neochráni
Nekonečný príbeh sa začal až na polícii. Trestné oznámenie dostal na stôl policajt D. Poviem to mierne: známky sympatií javil skôr k páchateľovi. Po podaní nášho rozsiahleho trestného oznámenia mi poslal niekoľko otázok. Sústredil sa len na dve veci: či mi bola spôsobená nejaká ujma a či ma buď vyhodili z práce, alebo sa so mnou rozviedol môj muž. V opačnom prípade sa vyšetrovateľovi zdalo, že k žiadnej ujme ani škode neprišlo, takže je všetko v poriadku.
Vyšetrovateľovi sme postupne dopĺňali všetky vyhrážky, ktoré boli s týmito postmi Bombica spojené. Keď zistil, že jeho video museli stiahnuť, sa jeho útoky začali stupňovať. Vyvrcholilo to tým, že z rozhodnutia súdu mu páni napojení na stranu Republika posunuli moje osobné údaje a on ich zverejnil. S celou mojou adresou. Aj to sme dodali vyšetrovateľovi, ktorý nič z tohto nepovažoval za podstatné. Zverejnenie adresy posunul na vedľajší okrsok, aby s tým nemal žiadnu prácu. To našťastie dostal na stôl normálny policajt a za niekoľko týždňov bol v tomto prípade Daniel Bombic obvinený a jeden z jeho zatykačov sa týka práve aj zverejnenia mojej adresy.
A tak sme pokračovali v ságe s prvým vyšetrovateľom pánom D. Nekomunikoval, neodpovedal. Podávali sme sťažnosti, nič. Popritom, hoci mal priamy kontakt na môjho advokáta, obchádzal ho a posielal mi poštu priamo na adresu, na ktorej vedel, že nebývam. Na obálke zároveň preškrtol štandardných 18 dní na prevzatie zásielky, a namiesto toho rukou dopísal tri dni. Toto sa zopakovalo dvakrát, nevedno prečo.
Po roku od podania trestného oznámenia prišiel výsledok šetrenia pána D. Advokát mi ju poslal s komentárom „Toto je bizár. Podáme sťažnosť.“ Vyšetrovateľ totiž nevidel dôvod na začatie trestného stíhania voči Danielovi Bombicovi a bizarné bolo práve jeho odôvodnenie. Pán D. sa odvolával podobne ako dnes vládni politici na slobodu prejavu zakotvenú v Ústave. Zároveň vyslovil názor, že treba rozlišovať, či šlo o tvrdenie faktu, alebo vyjadrenie názoru. A podľa vyšetrovateľa Daniel Bombic vyslovil názor, že som bola na troch potratoch. A keďže som známa, musím rátať s tým, že ľudia ako ja pútajú záujem verejnosti aj o súkromných veciach. Navyše, moja reputácia ohrozená podľa vyšetrovateľa nebola, pretože z práce ma nevyhodili a muž sa so mnou nerozviedol.
Perla prišla až na záver jeho rozhodnutia, kde pri internetovom nenávistnom trestnom čine argumentoval vyšetrovateľ rozhodnutím z roku 1982. Podľa neho musí páchateľ aj vedieť, že hovorí klamstvo, a vyzerá, že Daniel Bombic naozaj verí, že na troch potratoch som bola a že som neplodná. A teda to šíri vlastne, chudák, neúmyselne a nevedome. Toto všetko odobril aj prokurátor.
Nenávisť a vyhrážky nie sú iný názor
Ak ste sa dočítali až sem, ďakujem vám. Chápem, že to nie je záživné čítanie, ale je dôležité. Kým sme totiž my bojovali s políciou a zjavne bizarnými argumentmi vyšetrovateľa a prokurátora, Danielovi Bombicovi stúpal počet sledovateľov. A ak sme začínali na trinástich tisícoch, dnes ich má na telegrame 60-tisíc a na jeho streamoch sa pravidelne striedali vládni politici: premiér Robert Fico, Ľuboš Blaha, Tibor Gašpar, Robert a Erik Kaliňákovci, Ján Mažgút, Andrej Danko, poslanec Rudolf Huliak či dokonca minister vnútra Matúš Šutaj Eštok.
Títo všetci s ním streamovali po tom, čo naňho NAKA vydala niekoľko zatykačov a bolo jasné, že nejde o žiadneho bezproblémového občana. To všetko počas toho, ako porušoval pravidlá Youtube, ktorý to až po urgenciách skutočne preveril a došiel na to, čo sme vedeli už dávno. Že nenávisť, vyhrážanie sa a popieranie holokaustu nie sú názor.

Trvalo nám rok aj pol dostať do ruky obvinenie Daniela Bombica, už po druhom mojom trestnom oznámení. Podali sme totiž žiadosť podľa slávneho paragrafu 363, ktorým preskúmali zákonnosť postupu. Je to zázrak, ale až ten naozaj zafungoval. Dňa 6. marca 2023 nám vyhovela na pokyn Maroša Žilinku krajská prokurátorka a nariadila Daniela Bombica obviniť. Vysvetlila pánovi D., že stačí, že ma takéto ohováranie ohrozí a nemusí byť spôsobená ujma. A že som určite povinná znášať verejnú kritiku, ale toto nie je kritika. Sú to obyčajné nenávistné lži. Denník SME za právnikov zaplatil veľmi veľa peňazí. Brániť sa totiž proti takémuto levelu nenávisti vôbec nie je na Slovensku lacná záležitosť, a ešte stále sme len na začiatku. Krátka citácia prokurátorky:

Roky klame, že som neplodná. Čakáme pritom dieťa
Najironickejšia časť tohto celého je, že mi za pravdu dal nielen súd. Bombic však tretí rok šíri takmer na dennej báze, že som neplodná. Autorka tohto newslettera je so svojím manželom Michalom Kovačičom šťastne tehotná a v očakávaní. Toľko k zaručeným pravdám, ktoré šíri tento človek.
A opäť sa útoky Daniela Bombica po celý ten čas len stupňovali – spomínal ma v každom treťom príspevku, v takmer každom svojom videu. Stále opakoval rovnaké veci, niekedy ešte pridal iné vymyslené klamstvá. Medzitým mi chodili od neho aj jeho fanúšikov ďalšie a ďalšie vyhrážky obesením, Norimbergom 2.0, ublížením celej mojej rodine.


Vyvrcholilo to zverejnením môjho telefónneho čísla. Sem-tam zverejnil aj moju fotku, ktorú mu poslali fanúšikovia, ako niekde sedím v podniku. Zrejme aby ma zastrašil. Začal mi písať esemesky, ozval sa mi cez whatsapp, až kým som ho nezablokovala. Toto všetko považuje minister obrany Kaliňák za „iný názor“.

Keby toto všetko nestačilo, presuňme sa do súčasnosti. Rok 2024. Daniel Bombic ma spomína aj v tieto dni. Odkedy môj manžel rieši spor o hodnoty a slobodu v televízii Markíza, roztočila sa ďalšia jeho špirála nenávisti na moju osobu. Denne mi venoval niekoľko príspevkov, kde navrhoval, aby sme sa živili prostitúciou, aby som založila Only fans. Publikoval našu fotomontáž a označil to za desionizáciu a debuzerantizáciu médií.
Expresne rýchlo za niekoľko dní odsúdili muža, ktorý v excitovanom stave pred nemocnicou želal smrť Robertovi Ficovi. V superrýchlom konaní dostal tri mesiace natvrdo. Takéto reči sú neprijateľné a sú mi odporné.
Lenže my nevieme dva a pol roka riešiť nebezpečného extrémistu, ktorého sledujú desaťtisíce ľudí a podnecuje nenávisť od rána do večera. Zdá sa vám to disproporčné? Aj mne. Zdá sa vám, že vláda by sa namiesto komentárov, ktoré dokopy nikto nevidí, mohla sústrediť na extrémistov s veľkým dosahom? Aj mne. A zdá sa vám, že nenávisť Daniela Bombica viacerým členom vlády doteraz evidentne vyhovovala a používali ju? Aj mne.
Som za to, aby sme diskutovali o nenávisti na internete. Hovorím o tom už niekoľko rokov. Zákony máme, len sme si neujasnili, že čo vlastne ideme trestať. Zároveň s tým si koaliční politici vyberajú, kto šíriť nenávisť môže a kto nie. Rozhoduje o tom minister.
Zo dňa na deň fanúšikom Smeru
Možno by bolo v tomto kontexte dobré vysvetliť aj prazvláštne salto mortale Daniela Bombica. Nie je to totiž tak dávno, čo podporoval pravicových extrémistov z Republiky. Zo dňa na deň na svojich kanáloch začal nekriticky chváliť stranu Smer. Z nevysvetliteľných dôvodov im začal fandiť, hoci ich predtým okydával na dennej báze. Zdieľa všetok ich obsah, streamuje ich tlačovky a hostí viacerých ich predstaviteľov.
Mala som raz snahu o diskusiu, kde som chcela vysvetliť dnes koaličným politikom, v čom je Bombic nebezpečný a aké názory šíri. Po prvom streame som zavolala Robertovi Kaliňákovi. Túto informáciu by som nikdy nezverejnila, pretože náš telefonát bol off record, ale urobil to za nás jeho synovec Erik Kaliňák v jednom rozhovore pre dezinfoscénu. Už vtedy som ministra upozorňovala, o akého človeka ide. Nebola som naivná, bolo mi jasné, že vie presne, o koho ide. Aj v telefonáte som mu teda povedala, že mám podozrenie, že Smer Bombica financuje. Dokázať to neviem, je to len moja domnienka.
Nedá sa v jednej situácii hlásať absolútnu slobodu slova a pol roka nato na tlačovke s vážnou tvárou hovoriť o nenávisti na internete a zákonoch po atentáte na premiéra. Nedá sa pol roka dozadu používať nenávisť vo svoj prospech a po atentáte zistiť, aké je to nebezpečné. A nedá sa trestať nejakého pomäteného človeka vykrikujúceho pred nemocnicou v expresnom konaní a zároveň sa na tlačovkách opakovane zastávať obvineného vulgárneho extrémistu a neonacistu, ktorý si z nenávisti spravil biznisplán. Jedine, žeby ten plán bol váš spoločný.
Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/23342156/zkh-pise-sikana-bombica-nie-je-iny-nazor.html
EPPO upozornila eurokomisiu na obavy pri ÚŠP – Správy RTVS
Predsedníčka Európskej prokuratúry (EPPO) Laura Kövesiová adresovala v pondelok (18. 12.) Európskej komisii list pre vážne riziko porušenia zásad právneho štátu na Slovensku.
Upozorňuje na zmeny v trestnom práve a ochrane oznamovateľov aj rušenie špeciálnej prokuratúry. Podľa EPPO plánované kroky vlády SR predstavujú „amnestiu“ v značnom počte aktívnych vyšetrovaní podvodov poškodzujúcich finančné záujmy EÚ.
EPPO upozornila, že zmeny by vážne ovplyvnili schopnosť Európskej prokuratúry efektívne vyšetrovať a stíhať trestné činy spadajúce do jej pôsobnosti. Úroveň ochrany finančných záujmov EÚ v Slovenskej republike by sa prudko znížila.
Pri možnom porušení zásad právneho štátu spomína smernicu o všeobecnom režime podmienenosti. Jeho cieľom je chrániť rozpočet Európskej únie. Poznamenala, že rýchlosť, s akou slovenská vláda mieni pristúpiť k zmenám, vyvoláva vážne pochybnosti o dodržiavaní povinnosti lojálnej spolupráce.
Bombic Kollar dezinfo
Smerácka galérka v zostave Kaliňák, Para a Gašpar st. len potvrdila tunelové videnie sveta SMEROM – SSD. – Ivan Mlynár – (blog.sme.sk)
Dnes sa pripravte na brodenie sa nepohodlím, pretože som zmobilizoval všetky svoje zvyšky trpezlivosti a pozrel
som si tlačovku Roberta Kaliňáka a jeho komparzu, ktorý pôsobil, že došiel na komparz seriálu – Čo dokáže ulica, chýbal tam už len fanúšik bieloskvúcich úsmevov a moderných účesov Matúš Šutaj Eštók, ale ešte to asi nesplynulo. Proste politická dekadencia a úpadok, alebo inak fujtajbl v oblekoch.
Vedel som , že tak ako u Popolušky vyvolali depresie hrach a šošovica, u mňa tento istý pocit vyvolá tlačovka smerákov o zmierení, pretože v Smere je medzera medzi pravdou a lžou užšia ako panenská štrbina.
Ak sa niekto nádejal, že sa v Smere po atentáte na Fica a jeho následnom stretnutí s Bohom niečo zmení, tak buď sa títo dvaja vôbec nestretli, alebo ho Fico nepočúval . Jednoducho sme si robili ilúzie o tom, že sa dnes na obed všetci zmierime, zatiaľ čo ešte ráno sme sa k sebe chovali ako hovädá a večer sa z nás stanú indiáni, čo súznia nielen s prírodou, ale aj s názorovou opozíciou.
Tlačovka pozostávala z troch bodov
– Robert Kaliňák sa držal obvyklého scenára, ktorý mohol predpokladať aj slepý analfabet, začal zľahka líčením, že za vlád Smeru vždy bola aj tráva zelenšia, obloha modrejšia, chlieb lacnejší , mäso mäsovitejšie, potom prešiel k niečomu ťažšiemu, a popísal nám s hlavou plnou desivých predstáv, ako by nám mohli trhať nielen nechty na rukách a nohách, ale aj slezinu, ak by vyhlásili mimoriadny stav, ale oni to národu doráňanému ešte od Igora Matoviča neurobia. Právnici síce tvrdia, že podmienky na vyhlásenie mimoriadneho stavu splnené neboli , ale táto kategória smeráckych politikov predsa nebude kapitulovať pred odbornými názormi. Nezabudol sa pochváliť cudzími výsledkami ohľadne vstupu Slovenska NATO a už som len čakal, že nám oznámi, akej farby je záchodová misa na Súmračnej. Nikoho to nezaujíma, ale macrovať sa s tým dá.
– v druhej časti v malom edukačnom okienku múdro poučil médiá ako majú písať a ich neobjektívne a jednostranné informovanie verejnosti označil za jednu z príčin atentátu na Roberta Fica.
– keďže ani toto na novinársku obec veľmi nezabralo, vytiahol eso z rukáva, skutočný tromf. Našiel skutočného páchateľa atentátu, ak sa práve nadychujete k tvrdeniu, že je to Progresívne Slovensko a hlavne jeho predseda Michal Šimečka máte prirodzene pravdu. Ak by Michal Šimečka ako záporná postava v tomto príbehu chýbal, bolo by to ako keby z obrazu Mony Lisy chýbal kúsok, trebárs oko, alebo Dávidovi od Michelangela pindík. Progresívne Slovensko má 20% a teda je vinný. Týmto tvrdením tento politický fastfood vymazal z politického slovníka slovko zmierenie. Tvrdil, že Michal Šimečka zradikalizoval vraha výrokom – brzdite pán Fico, inak narazíte a to nielen do semaforu. No skôr naučíte smeráka mávať ušami a jesť párok nosom, ako hovoriť pravdu. Výrok Michala Šimečku odznel 18.1.2024 nasledovne – brzdite pán Fico, ste opitý mocou, brzdite, inak narazíte. Kaliňák však zabudol povedať akých súvislostí sa tento výrok týkal – týkal sa možnosti, že Slovensko príde o eurofondy prijatím promafiánskeho balíka zákonov. Novinári mali iste o zábavu postarané, keď sa pokúšal nájsť bez úspechu takýto druhý „radikalizujúci výrok“. Vinný je Šimečka, ktorého meno sa na tlačovke opakovalo zhruba rovnako často, ako greendeal a migranti pred parlamentnými voľbami, sčasti médiá a hotovo. Ende, šlus. Robert Kaliňák sa pochválil, že aj oni v čase covidu organizovali demonštrácie, pamätáme sa. V čase keď na Slovensku denne na covid zomieralo viac ako sto ľudí, keď nemocnice nemali kde skladovať mŕtvoly, aj vďaka Kaliňákovi niektoré ulice a námestia vyzerali ako trhovisko v Dillí. Pamätáme si aj Blahovo , Ficovo a Harabinovo – rúška dole. Ale o tom niekedy nabudúce.
No asi nebudem veľmi originálny, ak napíšem, že keď si vzal slovo intelektuálne podvýživený Tibor Gašpar a hovoril o Čurillovcoch, prial som si aby v miestnosti vypli prúd. Za širší komentár nám krčmové bľaboty tohto človeka nestoja.
Aby sme si vedeli predstaviť, ako proklate nízko bola položená latka objektivity čo sa týka radikalizácie spoločnosti na tejto tlačovke, na záver uvediem niekoľko výrokov samotného Roberta Fica.
– nerobili nič, ležali tam ako lenivé vši ( o ministroch úradníckej vlády )
– keby som teraz pána Juricu chytil,, tak ho zaškrtím
– ak stretnem Hegera,, tento rožok mu vopchám do huby
– facka mokrou rukou nie je urážka, ale vodoliečba
– rež a rúbaj do krve, po Šimečkovej kotrbe ( toto je fašistická, ľudácka pieseň, odporúčam si ju vypočuť celú a pozrieť si aj video. Naspievala ju aj slovenská skinheadská a neofašistická hudobná skupina s veľavravným názvom – Krátky proces).
– slovenskí potkani v EÚ
– špinavé slovenské prostitútky
– ja si len vravím, kde sa tá nenávisť v tých prasatách, potkanoch a protislovenských prostitútkach vzala
– novinári s cieľom získať fotografiu predsedu vlády SR,, sa plazia v mokrej tráve ako slizké hady
– a tam je minimálne desať nadržaných prokurátorov, ktorí sa budú chcieť na mne vyonanovať
O týchto výrokoch Roberta Fica nám Robert Kaliňák nič nepovedal. Na ich pochopenie nikto nepotrebuje tri vysoké školy, ani doktorát zo slovenčiny. Len teraz sa akosi nehodí o nich hovoriť. Nám čo sme sa narodili hneď potom, ako sa z mamutov urobila ropa, to pripomína časy socializmu. O Černobile sme sa domákli až keď nám v záhrade začalo fosforeskovať ovocie a keď hral emigrant Lendl vo finále Wimbledone, v televízii pustili bratov Pospíšilovcov, ako práve získavajú v bicyklebale svoj sedemnásty titul majstrov sveta.
Tento článok nie je o celonárodnom zmierení, ani o harmonickom vzťahu medzi koaličnými a opozičnými politikmi, pretože zmierenie si obe strany predstavujú inak, je o tunelovom videní sveta strany SMER-SSD, ktoré zaručene vedie politikov tejto strany k úspechu, ale slovenskú spoločnosť do priepasti, z ktorej sa nedostane desiatky rokov.
Je slovenčina najťažší jazyk na svete?
Je slovenčina najťažší jazyk na svete?
Po internete „plachtí“ list s názvom 10 najťažších jazykov na svete, v ktorom sa tvrdí, že najťažším jazykom je práve náš jazyk. V posledných dvoch dňoch prišlo do Jazykovedného ústavu niekoľko desiatok listov s otázkou, či je to pravda a či má s tým Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV niečo spoločné.
Ako môžeme mať s tým niečo spoločné, keď je list plný trápnych jazykových chýb? Pisateľ, ktorý sa podpísal ako prof. Doc. Vladimír Trnka, nevie, že my jazykovedci sa píše s tvrdým y, nie s mäkkým i (mi), že v slovenčine sa nepíše tým, ale tím, že máme byť hrdí na to (nie nato), že spisovne je fínčina, kórejčina, aramejčina (nie fínština, kórejština, aramejčtina), že gramatika je taká (nie tak) komplikovaná. Nikto z jazykovedcov by to takto nenapísal, nehovoriac o čiarkach, ktoré sú pre pisateľa španielskou dedinou. Nie je to teda jazykovedec. Ale kto to je? Nevieme to, ale o ňom vypovedá sama forma i obsah listu. Obsahovo je to úplný bluf, či ako by povedal Vajanský, blúznica, kým naši mladí by to mohli nazvať totálnou haluzou. Nie je totiž pravda, že slovenčina je najťažším jazykom na svete a že by sa na tom mali dokonca dohodnúť nejakí vedci z Paríža alebo že by to mal už osem rokov skúmať nejaký „Ústav jazykovedcov“ v Berlíne. Pravda je taká, že slovenčina patrí skôr medzi najľahšie slovanské jazyky. V lingvistickej typológii sa hodnotí ako pomerne jednoduchý a pravidelný jazyk.
Ak si spomenieme na to, aké množstvo nepravidelných slovies je v románskych a germánskych jazykoch (francúzština, nemčina a i.), zistíme, že slovenčina ich má len poskromne (napr. typ jesť, jedia). Slovenčina nemá ani také množstvo časov ako napr. južnoslovanské jazyky, gréčtina či klasická latinčina. Má menej skloňovacích vzorov ako napr. čeština. V 1. osobe prítomného času má na rozdiel od staršieho stavu zovšeobecnenú slovesnú koncovku –m (napr. oproti češtine, kde je –u, -i aj -m: vedu, píši, volám). Pomerne jednoduchý je aj náš fonologický systém.
Čo sa týka pána Trnku, ktorý uvádza súpis („rubriku“) najľahších a najťažších jazykov, dá sa o tom povedať len to, že sú tu len „nacápané“ jazyky bez ladu a skladu, jazyky, o ktorých počul alebo ich nejakým spôsobom pozná. Keby bolo jeho poznanie jazykov sveta na vyššej úrovni, určite by pri ľahkých nezabudol na indonézštinu a pri „ťažkých“ zasa na baskičtinu, predindoeurópsky jazyk, ktorý sa nevedel naučiť ani jeden z najväčších polyglotov všetkých čias Wilhelm von Humboldt, a nemohol by vynechať ani írčinu, gruzínčinu, príp. severoamerické indiánske či eskimácke jazyky. Ale aj tak: uvedené jazyky sú zložité len z nášho pohľadu. Je známe, že deti sa naučia všetky jazyky sveta za približne rovnaký čas, čiže všetky sú rovnako ťažké či ľahké.
Dalo by sa súhlasiť s tým, že komplikovanými jazykmi z hľadiska zvládnutia pre cudzincov sú čínština, japončina, kórejčina a arabčina, ku ktorým pristupujú aj špecifické písma. Ale prečo sa sem dostala aj fínčina a maďarčina, vôbec nie je jasné. Pripomína to skôr žart, ktorý možno nájsť v nemeckom variante na internete: V Európe existujú dva extrémne ťažké jazyky: maďarčina a portugalčina. A maďarčina je dokonca taká ťažká, že ju neovládajú ani Portugalci. Perzštinu zasa možno považovať za ťažkú len v dôsledku množstva cudzích (arabských) slov, ale to isté platí aj o turečtine.
Azda netreba vyvracať všetko, čo pisateľ v tomto texte uviedol, pekná je však cifra, že slovenčina má 465 výnimiek, a zaujímavý je aj údaj, že cudzincovi trvá dvanásť rokov, kým si osvojí slovenčinu. Čo je to „mobilita slov a slovných spojení?“ Že by sme mali sedem pádov naozaj len my? Grafémy y a i takisto nie sú našou výnimočnosťou, tie má aj ruština, čeština a poľština. Skloňovanie podstatných a prídavných mien je známe zo všetkých slovanských jazykov s výnimkou bulharčiny a macedónčiny. Rody poznáme z viacerých európskych jazykov, stačí si len na ne spomenúť. Prečo by malo byť spodobovanie iba výsadou slovenčiny? Že by slovenčina bola jediným jazykom s dvojhláskami? Má ich napr. taliančina a rumunčina.
Čitatelia, ktorí sa chcú dozvedieť objektívne fakty o type slovenského jazyka, by mali skôr siahnuť po štúdiách Ľudovíta Nováka, Jozefa Ružičku a Viktora Krupu, ktoré sa nachádzajú v zborníkoch Studia Academica Slovaca, príp. aj po staršom úvode K. Horálka Úvod do studia slovanských jazyků a po novších Jazykoch sveta (Bratislava, Veda 2005) a Písmach sveta (2000) Viktora Krupu a Jozefa Genzora. Ak si chcú prečítať o mýtoch, ktoré vznikajú okolo nášho jazyka i jazykov iných, môžeme odkázať na príslušnú kapitolu v knihe Mýty naše slovenské autorov Viktora Krupu a Slavomíra Ondrejoviča (Bratislava, Academic Press 2005), elektronicky tu.
Slavomír Ondrejovič
riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV
27. november 2007
Nejdůležitější česká mise v novodobých dějinách • RESPEKT
V jednu chvíli vytáhl jeden z Kopečného kamarádů telefon a ukázal na něm čerstvý článek ruské agentury RIA Novosti řízené z Kremlu. Nemusel ho překládat, všichni u stolu rozuměli rusky, takže si společně četli, že v Česku přichází nová vláda Petra Fialy, která bude určitě „vyzbrojovat ukrajinské nacisty“, a ti pak budou českými zbraněmi páchat zločiny na rusky smýšlejícím obyvatelstvu Ukrajiny. Text obsahoval konkrétní výčet zbraní, které chce Praha Kyjevu dodat, od vozidel bojové pěchoty přes houfnice až po salvové raketomety.
„Zasmál jsem se tomu, protože jsem věděl, že to tak není,“ vzpomíná Kopečný, muž, který měl na ministerstvu obrany roky na starosti průmyslovou spolupráci, jejíž součástí byly i časté cesty na Ukrajinu, komunikace se zbrojaři a zbrojní zakázky. V dalších minutách trojice spekulovala, co Rusové textem sledují, skutečný důvod však nebylo možné od podskalského stolu zjistit. „Přišlo mi ale, že by bylo skvělé, kdyby to, co se píše v tom článku, byla skutečně pravda. Ukrajina totiž byla ve velkém ohrožení,“ popisuje Kopečný první záblesk inspirace, jakou si ruští autoři textu jistě nepředstavovali.
dankov trest
Tri a pol mesiaca po zrážke vozidla podpredsedu Národnej rady a predsedu SNS Andreja Danka so semaforom na križovatke v Dúbravke sa verejnosť konečne dozvedela, ako bol za to potrestaný. Pokutou okolo tisíc eur a dvojročným zákazom šoférovať.
Kolegyňa Mária Benedikovičová vo februári objavila podobný prípad, aký sa stal Dankovi. Šofér na ceste do Svitu vrazil do dopravnej značky a zdemoloval ju. V superrýchlom konaní, dva dni od zrážky, dostal štvormesačnú podmienku s 18-mesačnou skúšobnou lehotou a dvaapolročný zákaz šoférovania. Na mieste nehody mu policajti namerali dve a pol promile alkoholu.
Čudný nacionalizmus vládnej koalície
„Nacionalizmus je detinský. Sú to osýpky ľudstva,“ povedal Albert Einstein. Jedného dňa sa ľudstvo možno vylieči, ale Slovensko zatiaľ prežíva len ďalšiu recidívu. A vírus nacionalizmu dokonca mutuje.
Slovo „protislovenský“ sa stalo bežnou výbavou koaličných politikov, ale používajú ho inak než v minulosti. Nepriateľmi Slovákov už nie sú miešanci či prišelci, narážka na etnický pôvod zmizla – nepriateľmi Slovákov sú Slováci, ktorí sú proti vláde. Je to zdanlivo malá zmena v rétorike, ale len zdanlivo.
Príbeh slovenského nacionalizmu je relatívne krátky. Ten z 19. storočia mal ešte pozitívnu ideu národnej identity opretej o kultúru – ľudovú aj modernú. Ten z 20. storočia už bol celkom iný, a hoci mal rôzne podoby, jeden jeho rys bol nemenný: vždy bol protidemokratický. Na rozdiel napríklad od pobaltských krajín, kde nacionalizmus zohrával dôležitú úlohu začiatkom 90. rokov pri vzbure proti ruskej nadvláde a budovaní demokracie.
A zároveň bol ten slovenský vždy paranoidný, založený na konšpiračných teóriách. Smrtiacu silu ukázal počas druhej svetovej vojny, keď slovenský prezident Jozef Tiso kázal o tom, že sa treba zbaviť „židovského živlu“, a za nepriateľov národa považoval aj Čechov.
Počas komunizmu bol nacionalizmus oficiálne zakázaný, preto sa za nepriateľov režimu v 50. rokoch označovali „buržoázni nacionalisti“, ale potom sa s plnou silou vrátil po roku 1989. Úhlavnými nepriateľmi sa stali Maďari a Česi, po rozdelení Československa zasa „federalisti“, teda Slováci, ktorí nesúhlasili so vznikom samostatného Slovenska, a maďarská menšina.
Vtedy bol živený neistotou mnohých, ktorí po roku 1989 stratili pôdu pod nohami, báli sa budúcnosti a posledná istota, ku ktorej sa mohli upnúť, bola ich slovenskosť. Boli to škaredé roky: z komunistov sa stali národniari, vynorili sa ľudáci, zapaľovali sa vatry, hľadal sa stred Európy, štátu sa zmocnili barbari zahalení do slovenskej vlajky.
Po porážke Vladimíra Mečiara sa zdalo, že nacionalizmus sa vyparil, ale on len zaliezol do diery. Po švrťstoročí z nej vyšiel zmutovaný do novej podoby, no rovnako paranoidný a protidemokratický.
Na rozdiel od všetkých predošlých mu však chýba vonkajší nepriateľ a s ním aj vízia víťazstva. Počas druhej svetovej vojny sa slovenskí nacionalisti zbavili židov tým, že ich poslali na smrť do Osvienčimu, a Čechov tým, že ich deportovali na západ, po vojne vyhnali Nemcov a čiastočne Maďarov, po roku 1989 sa definitívne zbavili Čechov rozdelením federácie. Všetky tieto masové vraždy a čistky mohli oslavovať ako víťazstvo Slovákov nad ich nepriateľmi.
Lenže akú víziu víťazstva nad protislovenským živlom môžu ponúknuť dnes? Deportácia je nemožná, lebo nepriateľov je príliš veľa a ešte sú aj etnicky rovnakí, majú len iný názor. Hovoria tým istým jazykom, ale používajú ho inak.
Čo to vlastne je?
Je to vôbec nacionalizmus? Pripomína to skôr tribalizmus založený na kmeňovej identite, ktorá nemá vonkajšie znaky národnej identity, ako je jazyk či etnický pôvod. Robert Fico túto kmeňovú identitu cieľavedome buduje na takých znakoch, ako je surovosť, chlapáctvo a živočíšne barbarstvo, teda na oslave násilia.
V jadre je to odpor k modernite, k celému súboru hodnôt súčasnej európskej civilizácie od empatie voči slabším až po úctu k prírode. Z tohto odporu pramení aj obdiv k Rusku, k ríši posadnutej násilím.
Je v podstate jedno, či to nazveme nacionalizmom alebo nejako inak, ide o to, že ak by táto kmeňová identita reprezentovaná Ficom mala Slovensko ovládnuť nadlho, štát takýto návrat k barbarstvu nemôže prežiť. Bude musieť vystúpiť z Európskej únie, ktorá by nás, mimochodom, pri súčasnom stave politiky za člena pred 20 rokmi celkom iste neprijala aj preto, lebo nacionalizmus považuje za spúšťač druhej svetovej vojny. V prípade vystúpenia z EÚ sa Slovenska zmocnia podstatne silnejší barbari.
Myslím si, že sa to nestane, lebo slovenská spoločnosť sa – bez ohľadu na jej vnútorné spory – vyvíja k modernite ako celok rýchlejšie, než sa to pri pohľade na vládnu koalíciu javí.
Súčasná vláda však možno nechtiac odhalila, že slovenský nacionalizmus stál na kmeňovej identite vždy. Je totiž rovnako paranoidný a protidemokratický ako všetky predošlé, jeho predstavitelia sú rovnako suroví a vulgárni ako všetci ich predchodcovia, je to stále ten istý primitívny jazyk nenávisti.
Rozdiel je v tom, že tento nacionalizmus sa už nemôže zakrývať etnickým hávom, lebo početný zástup jeho odporcov sú nespochybniteľní Slováci. Niežeby na tom záležalo, ale ak by sme mali nájsť pojem, do ktorého sa vojde nacionalizmus aj kmeňová identita, násilie aj odpor k modernite, surovosť aj nenávisť, tak potom môžeme rovno hovoriť o fašizme.
Reedukačné centrum alebo dom hrôzy? Sklo na podrezanie, lieky od skladníčky, šúľanie tabaku namiesto školy
Reedukačné centrum, ľudovo nazývané polepšovňa, je určené pre problémové deti. Majú poruchy správania, niektorých chytia pri krádežiach alebo inej trestnej činnosti, pijú či užívajú drogy. Tu by ich mali prevychovať a pomôcť im začleniť sa do normálneho života.
Neraz prichádzajú v ťažkých stavoch s veľkými traumami v zložitom období dospievania. Na rodičov, ktorí by im mohli pomôcť dostať sa z toho, sa väčšinou spoliehať nemôžu. Buď ich nikdy nevideli, sú alkoholici, narkomani, tyrani, alebo o svoje deti nejavia záujem. Ak im ubližujú ešte aj dospelí v centre, ich problémový stav sa prehlbuje.
Zariadenie v Bystričanoch je pre chlapcov vo veku 15 až 18 rokov. Momentálne je ich tam dvanásť.
Bývalá vychovávateľka Juríková svoje svedectvo začína rozprávaním, ako pohŕdavo tam pristupovali k chovancom rómskeho pôvodu: ide o reči typu, že môžu byť radi, že „nespia pod kartónom“. Jeden z kolegov pred ňou hovoril aj o „čiernych hubách“.