Čo by mali rodičia robiť inak?

S radami veľmi nepochodím. Keď poviem, že by deti mali doma pomáhať, tak mi na sociálnej sieti píšu, že som komunistka a také veci sa dnes už nerobia, lebo majú upratovačku, umývačku riadu. V rodinách, kde sú rodičia aspoň trochu reálni, máme systém, že napíšu domáce práce na lístoček a každý piatok si každý člen vyžrebuje rovnaký počet lístočkov a robí to týždeň. Na konci týždňa môže dostať vreckové. Keby deti mali pravidelné vreckové, za ktoré si môžu kúpiť aj hlúposť, možno by si ju ani nekúpili alebo si kúpenú vec budú vážiť. Ale rodičia im všetko kúpia, a tak si deti bežné veci nevážia.

Deti skúšali, kde je hranica, čo môžu a čo nie. Veľa detí malo úzkosť a depresiu, lebo stratili kamarátov. Veľmi sa rozmohlo online šikanovanie. V tretej vlne sa posilnila agresivita, šikanovanie, závislosti. Deti úplne zleniveli.

Ako sa to prejavuje?

Neboli motivované učiť sa. Prestali chodiť na krúžky, mali veľa voľného času, všetko bolo na webe, žili na mobiloch a počítačoch. A nie všetky deti počítače mali. Mala som učiteľku, ktorá mohla učiť len večer, lebo cez deň nemala signál. Rodičia sa sťažovali, zlostili, že musia sedieť s deťmi a majú zabitý celý deň. Boli aj rodiny, kde mali len jeden počítač a matka musela byť pripojená a pracovať z domu. A tri či štyri deti mali jeden počítač, na ktorom sa mali učiť. Bolo to nemožné pre všetkých. Rástla agresivita, násilie a v rodinách bolo veľa nepokoja. Veľa rodín sa rozpadlo. Mnoho rodičov prišlo o prácu, zomrelo veľa starých rodičov, ale aj mladých ľudí. Bolo to zlé obdobie.

Teraz sme v ktorej fáze?

Teraz je štvrtá. Veľmi veľa detí prichádza s tým, že chcú individuálny študijný program, nechcú chodiť do školy. Zvykli si byť doma, je to pohodlnejšie, raz za čas idú na preskúšanie, kde dostanú jednoduché otázky. Nemusia sa učiť toľko ako v škole, vstanú na poslednú chvíľu, môžu počas výučby jesť, lebo na chvíľu vypnú kameru, alebo sa hrať na tablete a tváriť sa, že študujú.

Nezvládajú návrat do školy?

Nie. Najmä ak ide o autistické deti, deti s Aspergerovým syndrómom, ale aj o tie, u ktorých sa v škole vyskytlo online šikanovanie. Aj tie chcú zostať doma. Prestali chodiť na krúžky, vysoké percento detí nemá žiadne záľuby, nikam nechodí. Na krúžky chodia na prvom stupni, keď ich ešte rodičia donútia, ale potom málokto. Deti sú doma samy, u mnohých sa rozvíjajú závislosti.

Aký veľký problém sú závislosti?

Veľa detí sa poškodzuje, je to ako epidémia. Púšťajú si to cez internet a jeden pred druhým sa vystatujú. Keď chce niekto zapadnúť, robí somariny, aby ho prijali do skupiny. Na jar bola veľká súťaž o to, ktoré dieťa zje viac liekov. Zomrelo nám dievča, druhé skočilo pod vlak, viacero detí bolo na ARO v kritickom stave. Len pre hlúposť – kto viac znesie, kto viac skombinuje a kto čo vydrží. Skúšajú kombinovať lieky, extrakty z liekov. Marihuana je dnes už smiešna vec. Deti z prvého stupňa nad tým kývnu rukou. Mnohé používali aj nikotínové vrecúška, ktoré mohli mať pod rúškom a nebolo to vidieť. Keď prišla učiteľka, prehltli to. Nik ani nevedel, že niečo také majú, len zrazu boli zmenené, vydráždené a správali sa inak. Bolo toho veľa a boli to malé deti.

V akom veku?

Už aj na prvom stupni základnej školy. Vymieňali si medzi sebou informáciu, ako sa s vrecúškami vedia sústrediť a ako im to pomáha. A neboli to cigarety, ktoré rodičia vidia. Ale máme napríklad skupinu detí s ADHD, ktoré môžu reagovať aj paradoxne, teda výsledok takýchto látok môže byť úplne iný, sú podráždené, nervózne. Vedľajším účinkom je aj tachykardia, teda zrýchlená činnosť srdca, potenie, začervenanie a nervozita. V literatúre sa opisuje aj smrť, ale takéto dieťa sme, chvalabohu, nemali.

Klasické formy návykových látok ako alkohol, cigarety či marihuana idú do úzadia a častejšie sú lieky či iné formy?

Na východe bola na začiatku pandémie herba. Ide o trávy postriekané chemickými látkami. Keď to skonzumovali, ich správanie bolo úplne mimo racionálnej kontroly. Našťastie sa to veľmi nerozšírilo. Zato bolo veľmi veľa samovražedných pokusov aj dokonaných samovrážd. Mali sme tri alebo štyri po sebe. Boli to malé deti. Štrnásť či pätnásť rokov, to je veľmi málo na to, aby už nechceli žiť. Máme veľa detí, ktoré prídu, lebo chcú zomrieť, zabiť sa, nechcú tu byť a nie je im dobre. Možno je to aj preto, že dnes rodičia riešia všetko za deti. Deti potom nevedia riešiť bežné konflikty, nevedia zniesť, že im niečo nevyjde, lebo sú nastavené, že keď niečo chcú, musí to byť. Ak sa niečo nepodarí, nevidia iné riešenie, len sa zabiť alebo si ublížiť. Nevedia, ako to zvládnuť, nevedia riešiť bežné problémy a konflikty. Všetko, čo nie je hneď a teraz, je tragédia.

Aké skupiny detí sa pokúšajú o samovraždu?

Ide to naprieč spoločnosťou. Mám veľa detí z dobrých rodín – majú všetko a hľadajú iné zážitky, ktoré sa za peniaze kúpiť nedajú. Preto experimentujú, poškodzujú sa a pri intoxikácii to výrazne preženú, až sa to môže skončiť sebazabitím. Alebo jazdia na kolobežke či bicykli tak nebezpečne, aby im hrozilo zranenie či smrť. Vedia, že sa to tak môže skončiť, a aj tak idú do toho. Chcú mať iný zážitok. Za peniaze už majú všetko, lebo rodičia im všetko kúpia.

Stretli ste sa so stereotypmi už v detstve?

Áno, určite boli na dennom poriadku. Už počas základnej školy si pamätám, že keď som jazdil autobusom, vždy som mal vedľa seba prázdne miesto. Ľudia radšej stáli. Človek to nejako vytesní. Je to smutné, ale, bohužiaľ, to prestanete vnímať a naučíte sa s tým žiť. Tieto veci sa dejú dodnes, i keď určite menej ako vtedy. Nedeje sa to len v malých mestách, deje sa to aj tu v Prahe.

Ako na homosexuálne partnerstvá reaguje rómska komunita? 

Myslím si, že reaguje veľmi zle. Homosexualita je v rómskej komunite veľké tabu. Keď sa v rodine objavia nejaké prípady, tak je ojedinelé, že sa k tomu príbuzní postavia pozitívne. Rómovia sú často veriaci a odvolávajú sa na Boha, ktorý to podľa nich zakazuje.

S Matějom (partnerom Matějom Pardusom, pozn.) sme sa s tým stretli, keď sme zverejnili fotky zo svadby, ktorá prebehla v televízii. Videli sme, že 90 percent negatívnych reakcií prišlo práve z rómskej komunity. Myslím si, že je to veľký problém, o ktorom sa nehovorí. Potom to deti v sebe potláčajú a podľa mňa to často potláčajú aj celý život. V rómskej komunite je to naozaj ťažká téma.

Pozvanie na „predvolebný míting“ na škole dostal aj radikálny supermacista a židovský rasista Itamar Ben-Gvir, ktorý prudko rastie v prieskumoch, a je veľmi reálne, že ak by napokon vládu zostavoval Netanjahu a jeho pravicový Likud, stane sa tento v mladosti výtržník a dnes advokát radikálnych osadníkov ministrom izraelskej vlády. A to dokonca ministrom s významným portfóliom.

Hoci telavivské predmestie Ramat Gan nie je skutočne pre Ben-Gvira žičlivým prostredím, na školskom mítingu sa objavila síce nie až taká početná, ale mimoriadne hlučná skupina študentov školy, ktorá vykrikovala rasistické heslá ako „upáľte Arabov v ich dedinách“ a podobne. To bolo šokujúce aj pre izraelských analytikov, ktorí už roky upozorňujú na pravicovú radikalizáciu izraelskej mládeže.

Ben-Gvir síce na mítingu s mládežníkmi tvrdil, že nemôžu volať po vyhnaní Arabov z Izraela, ale za to viackrát zopakoval, že je za to, aby deportovali „nelojálnych“ občanov. To je niečo také, ako keď slovenskí fašisti nehovoria priamo o Rómoch či „Cigánoch“, ale o „neprispôsobivých“.

Ben-Gvir, ktorý je ideologickým nasledovníkom pre rasizmus a terorizmus v Izraeli, Kanade aj USA zakázanej strany Kach, dostal pozvanie na míting preto, lebo škola rešpektuje slobodu prejavu. Tá by však nemala stáť nad ochranou menšín a demokracie.

To, že sa Ben-Gvirovi podarilo „prepašovať“ do tejto školy a ešte sa tým ako veľkým úspechom chválil na sociálnych sieťach, je len pokračovaním procesu prerastania kedysi úplne neprijateľných myšlienok a persón do politického a spoločenského mainstreamu.

Sekularisti združení v o. z. ETHOS boli najviac zvedaví, akým podnetom táto návšteva bola na míňanie peňazí daňových poplatníkov a ich prípadného prevodu do vreciek verných služobníkov cirkvi.

Ako je známe, plánovaný rozpočet návštevy trvajúcej necelé štyri dni (12.9.-15.9. 2021) bol pôvodne 5,4 mil. € a nakoniec sa vyšplhal do výšky 7,6 mil. € – napriek tomu, že záujem a počet účastníkov troch verejných akcií s pápežom bol oveľa menší, ako sa pôvodne predpokladalo.

Celkom pikošky:

Pozoruhodnejšie je šafárenie Prešovského VÚC, ktoré v rámci dotácie 10 000 € na „Propagáciu pastoračnej návštevy“ vyfaktúrovalo mimo iné 30 000 kusov šálov v hodnote 50 400 €.
..
VÚC v Košiciach sa plesol po našom vačku za prenájom mobilných tribún v cene 83 000 €, či dopravu pútnikov za 119 000 €.
..
Na účely „Návštevy Svätého Otca“ si Košická arcidiecéza prenajala priestory za 182 537 €, vrátane 6 000 € ktoré zaplatila za prenájom miestnosti patriacej Rádu saleziánov, akoby saleziáni neboli s návštevou pápeža nadšení a do svojich priestorov ho pustili len za peniaze.
..
Trávnatú plochu ihrísk pre 15000 osôb si prenajali na 8 dní za 48 000 €.
..
38 400 € kvetinová výzdoba, 106 353,60 € stany v areáli podujatia,
..
„A ktovie, koľko zaujímavých faktov by sa podarilo zhromaždiť, keby sa Ministerstvo financií správalo podľa zákona a aspoň čiastočne by poskytlo údaje a nezamietlo žiadosť o. z. ETHOS ako celok. Nuž, iste pápeža si treba uctiť, prišiel na pozvanie prezidentky. Avšak sotva možno pokladať za správne, ak sa na akcie katolíckej cirkvi skladajú všetci daňoví poplatníci a cirkev na tom ešte zarába. Najmä ak zvážime, že pápež o svojej návšteve vyslovene povedal, že ide o pastoračnú návštevu“, dodáva predseda sekularistov.

Zdroj: Vyúčtovanie návštevy pápeža pri výročí jeho príchodu na Slovensko

Šéfredaktor Štandardu Jaroslav Daniška označil niektorých známych novinárov a analytikov, ktorí komentovali na facebooku ohlásené investície v Štandarde, za „konšpirátorov“ či „progresívne srdiečko“ s tým, že „najväčšia advokátska kancelária na svete“ bude „konať a žiadať náhradu škody“.

V pondelok online projekt Jaroslava Danišku a Petra Núñeza prostredníctvom tlačovej správy oznámil, že mení dizajn, sťahuje sa do nových priestorov, nastupuje k ním Štefan Chrappa a okrem iného aj to, že švajčiarska investičná spoločnosť Saidler, ktorá vstúpila do vydavateľstva v minulom roku, znovu investovala do denníka a to „jednomiestnu miliónovú sumu v eurách“ a že ďalšiu „vysokú dvojmiestnu miliónovú investíciu v eurách dáva Saidler & Co. do výhľadu pre prípadné akvizície a expanziu VYDAVATEĽSTVA ŠTANDARD, a. s. na ďalšie trhy.“

Jednomiestna a dvojmiestna miliónová suma

Viacerí ľudia z médií upozornili, že suma je na slovenské pomery naozaj vysoká: „Kto si nevie predstaviť, aká bizarná je sedemmiestna (!) investícia s prísľubom ďalšej osemmiestnej (!!!) do konzervatívneho webíku, tak celý rozbeh Denníka N prvé tri roky až do momentu sebestačnosti stál 600 tisíc eur. Za mňa ak teraz aspoň prestanú písať, že chudáci konzervatívci tu živoria na pokraji spoločnosti popri liberálnom mainstreame, tak najlepšia správa roka!,“ napísal zakladateľ Denníka N Tomáš Bella.

„Denník Štandard aktuálne dostáva miliónové investície z relatívne neznámej švajčiarskej investičnej spoločnosti Saidler & Co. (vedie ju Martin Saidler, syn slovenskej emigrantky. Na Twitteri firma propaguje akurát tak seba a kryptomeny. Žiadne seriózne noviny o spoločnosti nepíšu.). Milióny sú pritom v slovenskom mediálnom biznise obrovské peniaze: Nko začalo s jedným, TREND bol predaný myslím za tri. Niekto by sa mal podľa mňa dobre pozrieť na to, či to náhodou nie sú ruské, alebo iné divné peniaze,“ upozornil bývalý redaktor Trendu a dnes analytik VUB Michal Lehuta.

„Najmenej milión pre portál s mizernou kvalitou obsahu by bol pochopiteľný pri veľmi čítanom bulvári. Ale také čísla Štandard nemá. Ani brand nemá. Toto smrdí Ruskom. Ešte možno Vatikánom, ale ten má kamošov vo vláde, nepotrebuje obskúrny plátok. Podľa mňa si investor vyberal a zistil, že Rostas je za zenitom, tak skúsil niečo podobné, len novšie,“ napísal bývalý zástupca šéfredaktora Trendu Ján Záborský.

„Partnerstvo kresťanov, neonacistov, rostasovcov, inessákov a Pištu Vandala registrované pod značkou Denník Štandard získalo skrz bieleho koňa s menom Saidler & Co. milión eur. Deo gratias,“ napísal analytik Libor Melioris z prezidentskej kancelárie. Redaktor Aktualít Peter Hanák komentoval investíciu takto: „Konšpirátori dostali miliónovú injekciu – tak si dajte pozor, aby neoklamali aj vás. Teraz na to budú mať zdroje. Odkiaľ – a teda kto nás chce systematicky klamať a je ochotný do toho investovať milióny –, to je tá správna otázka.“

Online projekt Štandard začal vychádzať v októbri 2020. Aktuálne ho vydáva Vydavateľstvo Štandard, a. s., jeho väčšinovým majiteľom je filmový a televízny producent a režisér Peter Núñez, ktorý Daniškovi pomohol pri ceste na televízne obrazovky RTVS pri štarte ideovo podobnej diskusnej relácie Do kríža. Menšinové podiely vlastní Saidler & Co. a Peter Peťovský.

Na kritické statusy a komentáre reaguje dnes Daniška komentárom s názvom Konšpirátorom sa treba postaviť, v ktorom Hanáka, Meliorisa Lehutu, Záborského a ďalších označil za konšpirátorov, ďalších za „progresívne srdiečko“. Píše, že na peniazoch spoločnosti Saidler & Co. ani Núñeza nie je nič divné ani pochybné: „Sú poctivo zarobené, zdanené a investované s jasným podnikateľským zámerom. A ani cent nie je z nejakého pochybného zdroja. Zároveň oznámil, že „verejne známym osobám, ktoré poškodzujú ich povesť, sa ozvú ich právnici.“

Ďalšie jeho slová vyznievajú ako zastrašovanie kritikov: „Americká právnická firma Baker McKenzie, čo je najväčšia advokátska kancelária na svete, ktorá zastupuje aj americkú pobočku spoločnosti Saidler & Co., bude na základe ich podania konať a žiadať náhradu škody. Keďže v niektorých prípadoch ide o osoby, ktoré pracujú pre významné štátne, bankové a mediálne inštitúcie, právnici budú kontaktovať aj Kanceláriu prezidenta SR či vedenie Všeobecnej úverovej banky, respektíve vydavateľa Aktualít, s otázkou na správanie ich zamestnancov, ktorí konšpirujú a klamú o Saidler & Co. a Štandarde. Ak sa preukáže, že zamestnanci konali s vedomím svojich zamestnávateľov, budú úhradu škody žiadať aj od nich.“

….

danny kollar bombic

Mám tomu rozumieť tak, že jeho rozhodnutie vpadnúť na Ukrajinu bolo emocionálne? 

Určite. Musíte pochopiť, že on neplánoval žiadnu veľkú vojnu. To, čo sa stalo a čo sa deje, ho prekvapilo tak ako milióny iných ľudí. On len eskaloval, lebo potreboval zvyšovať napätie z vnútropolitických dôvodov. Jemu primárne nešlo o NATO, Ukrajinu, zahraničnú politiku. On čelí problémom doma. Klesal mu rating, popularita aj legitimita. V momente, ak nie je na stole nejaká zahraničnopolitická téma, stráca popularitu.

Pretože odhliadnuc od sporu s NATO či USA, sa v Rusku nič skvelé už dávno neodohralo a volič vlastne nevie, prečo by mal večne podporovať Putina. V Rusku upadá ekonomika, je tam korupcia, sociálna nespravodlivosť a ľudia už majú dosť tých rečí o konzervatívnych tradíciách. Ľudia chcú zmenu. Putin smeruje k voľbám 2024, a ako vieme, nemal v nich už kandidovať, ale zmenil ústavu. To ho oslabilo a on to vie. Preto vyťahuje zahraničnopolitickú agendu, lebo hneď ako sa objaví nepriateľ, sa občania zomknú pod ruskou zástavou, zabudnú na domáce problémy a vidia Putina ako silného lídra, ktorý ich ochráni pred nebezpečenstvom zvonku. Keď sa Putin rozhodol ísť s touto agendou a eskaláciou, tak si to potom začal racionalizovať aj pre pred verejnosťou.

znacky, turistika, mapy

Climate warning in 1912

Často sa hovorí, že vojnu nikto nevyhrá, len niektorí stratia menej ako ostatní. Ruská vojna proti Ukrajine nebude výnimkou. Jednu jasne porazenú stranu už vidíme – je ňou planéta.

Vlády to nevyriešia

Vojna sa stala medzinárodnou prioritou politikov i verejnosti a to je správne. Agresia ruského prezidenta Vladimira Putina proti Ukrajine totiž ohrozuje základný pilier medzinárodného poriadku, konkrétne zákaz násilnej zmeny hraníc. Vojna však spustila aj celosvetový boj o dodávky energie. Ide o reakciu na sankcie namierené proti ruskému vývozu energií a aj o možnosť, že Rusko dodávky preruší samo. Mnohé krajiny zistili, že najjednoduchšou a najrýchlejšou cestou je zabezpečiť si fosílne palivá, ktoré však majú za následok ďalšie emisie skleníkových plynov.

Ale boj proti klimatickej zmene sme prehrali ešte pred tým, ako Putin začal svoju vojnu. Bolo ťažké vyvolať pocit naliehavosti, keď sa o probléme, ktorý sa všeobecne považuje za skutočný (popieranie klimatickej vedy sa vytráca), väčšinou hovorí ako o niečom, s čím sa možno v budúcnosti vyrovnať. Rekordne vysoké teploty v Európe a inde, suchá, lesné požiare, silnejšie búrky a zvýšená migrácia môžu toto vnímanie zmeniť, no zatiaľ sa to nedeje.

Navyše žiadna vláda tento problém sama nevyrieši. V mnohých krajinách teda existuje pocit, že nie je dôležité robiť správne veci, pretože ostatní budú pokračovať v nesprávnych veciach, a z toho dôvodu budú trpieť všetci.

Intenzívny odpor

Potom je tu súvisiaca otázka, ktorú najčastejšie počuť v rozvojovom svete: „Prečo by sme mali robiť správnu vec, keď sme problém nespôsobili my?“ Chudobné krajiny odmietajú ako dvojitý meter požiadavku bohatých krajín, ktoré sa industrializovali v čase, keď na klímu nemuseli brať veľký ohľad, a sú zodpovedné za oveľa vyššie historické emisie uhlíka, aby sa rozvíjali spôsobom, ktorý im odopiera prístup k najlacnejšej forme energie. K problému prispieva aj to, že viaceré krajiny (najmä Brazília) nerobia, čo môžu, aby zabránili ničeniu dažďových pralesov, ktoré prirodzene pohlcujú uhlík.

A keď už hovoríme o dvojitom štandarde, medzinárodné úsilie o spomalenie zmeny klímy brzdí odpor k väčšej závislosti od jadrovej energie, aj keď tá do atmosféry neuvoľňuje žiadny oxid uhličitý. Od katastrofy v japonskej Fukušime v roku 2011 sa prevádzka existujúcich jadrových reaktorov, ako aj výstavba nových, bezpečnejších elektrární stala predmetom tvrdého politického boja.

Snahy o spomalenie zmeny klímy stále vytvárajú predstavu, že musia ísť na úkor zamestnanosti a hospodárskeho rastu. To je čoraz menej pravdivé: zmena klímy sa ukazuje ako nákladná, zatiaľ čo zavádzanie alternatív k fosílnym palivám môže časom vytvoriť pracovné miesta a znížiť náklady na energiu. Odpor proti tejto ceste je však intenzívny, najmä v oblastiach, ktoré dlho záviseli od produkcie fosílnych palív.

Bude horšie

Zo všetkých týchto dôvodov sa v rámci medzinárodného úsilia o spomalenie tempa globálneho otepľovania dosiahlo len málo. Svetoví lídri sa opäť zídu v novembri v Egypte na najbližšej konferencii OSN o zmene klímy (COP27), ale nie je dôvod očakávať, že tento samit dosiahne oveľa viac ako 26 samitov, ktoré mu predchádzali.

Spojené štáty, ktoré sú tradične lídrom medzinárodného úsilia o kontrolu klimatickej zmeny, sú čoraz viac odsúvané na vedľajšiu koľaj. Predchádzajúci prezident Donald Trump stiahol USA z parížskej klimatickej dohody z roku 2015 a jeho nástupca Joe Biden je čoraz bezmocnejší v tom, čo môže urobiť, pretože kongres (predovšetkým jeho republikánski členovia) nebude dotovať rozvoj alternatívnych zdrojov energie a Najvyšší súd prudko obmedzil právomoc federálnej vlády regulovať emisie CO2. Problémom je aj minimálna politická podpora pre zdaňovanie emisií či uzatváranie obchodných dohôd, ktoré by odrádzali od spotreby uhlia alebo ropy zavedením ciel na produkty, ktoré ich intenzívne využívajú.

Výsledkom je, že povrchová teplota Zeme je odhadom o 1,1ºC vyššia, než bola predindustriálna úroveň, a bude sa ďalej zvyšovať v dôsledku predchádzajúcej činnosti, a to aj keby svet prestal vypúšťať skleníkové plyny už dnes, čo sa, samozrejme, nestane. Naopak, naša súčasná trajektória vedie k oveľa teplejšej klíme, čo ovplyvňuje ľadovce, dažďové pralesy i tundru. Pokiaľ ide o klímu, sme v začarovanom kruhu, kde zlé vedie k ešte horšiemu.

Technologická nádej

Existuje dôvod na optimizmus? Existuje, ale z väčšej časti nie je výsledkom úsilia vlád. Je nepravdepodobné, že politickí lídri začnú konať v rozsahu zodpovedajúcom danému problému, kým nebude príliš neskoro.

Jednou z oblastí potenciálneho pokroku by mohli byť spoločnosti, ktoré dostávajú finančné stimuly na základe toho, že zavádzajú produkty vedúce k efektívnejšiemu využitiu paliva. Národné a miestne vlády môžu pomôcť firmám tak, že príjmu predpisy, ktoré podporujú investície do inovácií.

Druhou oblasťou pozitívnej zmeny je adaptácia. Vlády môžu vybudovať infraštruktúru na pomoc pri zvládaní dôsledkov zmeny klímy, ako sú napríklad záplavy, a finančné inštitúcie môžu využívať pôžičky a poistky na to, aby odradili ľudí od stavby domov v oblastiach ohrozených záplavami alebo požiarmi.

Najväčšiu nádej, že predbehneme klimatickú zmenu, môžu priniesť technológie, predovšetkým tie, ktoré nám umožňujú zastaviť alebo dokonca zvrátiť zmenu klímy, či už tým, že odstraňujú určité množstvo atmosférického uhlíka, alebo umiestňujú do atmosféry reflexné častice, aby sa znížilo množstvo slnečného svetla, ktoré dopadá na Zem. Rozvoj takýchto technológií musí byť prioritou.

Takéto úsilie sme už videli pri boji s covidom. Zatiaľ čo celosvetový počet úmrtí sa pohybuje niekde medzi 15 až 18 miliónmi, to, čo nás zachránilo pred ešte väčšou katastrofou, bolo spojenie vládnych inštitúcií a súkromných firiem, ktoré v rekordnom čase úspešne spolupracovali na vývoji novej generácie vysokoúčinných vakcín. Aj pri zmene klímy sa budeme musieť viac spoliehať na fyziku ako na politológiu, aby nás zachránila pred nami samými.

Aktion T4 (German, pronounced [akˈtsi̯oːn teː fiːɐ]) was a campaign of mass murder by involuntary euthanasia in Nazi Germany.[b] The term was first used in post-war trials against doctors who had been involved in the killings.[4] The name T4 is an abbreviation of Tiergartenstraße 4, a street address of the Chancellery department set up in early 1940, in the Berlin borough of Tiergarten, which recruited and paid personnel associated with Aktion T4.[5][c] Certain German physicians were authorised to select patients „deemed incurably sick, after most critical medical examination“ and then administer to them a „mercy death“ (Gnadentod).[7] In October 1939, Adolf Hitler signed a „euthanasia note“, backdated to 1 September 1939, which authorised his physician Karl Brandt and Reichsleiter Philipp Bouhler to begin the killing.