Predstavte si napríklad situáciu, že idete v autobuse hromadnej dopravy, v ktorom sa okrem vás vezie skupina Rómov. Pokiaľ medzi nich nepatríte, vôbec nerozumiete, prečo títo ľudia hovoria tak nahlas. Etnickí Slováci sú zvyčajne tichí, nesprávajú sa na verejnosti tak hlučne ako Rómovia. V tom autobuse vy ako cestujúca počujete len ich krik. Dokonca sa vám zdá, že sa spolu ani nerozprávajú, že len čosi pokrikujú a hučia po sebe. Rozoznávate slová „more“ a „čhaje“, ale nerozumiete, o čo ide, neviete, čo to znamená. Nerozumiete tomu, že Rómovia len radi pútajú pozornosť – štýlom obliekania, prízvukom, rečou, hudbou, vždy sú radi centrom pozornosti. Neuvedomujú si, že na druhých ľudí, vlastne na väčšinu spoločnosti, to pôsobí primitívne.

Navyše väčšinová spoločnosť, aj tá slovenská, často nazerá na situácie a ľudí, ktorých nepozná, so strachom. S obavami z toho, čo sa deje. Paradoxne Rómovia sú tým hlučnejší, čím hlučnejšia ich skupina je. Prekrikujú sa, aby ich bolo v tom všeobecnom hluku lepšie počuť. Znie to možno smiešne, ale v podstate „zvyšujú hlasitosť“ a robia to emotívne a temperamentne. Nie je za tým nič zlé, len sa proste prekrikujú navzájom. Prejavujú  emócie, ktoré niekto môže považovať za stereotypné. No stereotypy sú všade, v každej komunite a societe. Nedá sa im vždy vyhnúť alebo sa ich zbaviť len tak. No pre vás ako človeka z inej kultúry toto stretnutie v autobuse môže byť kultúrny šok.