Často sa hovorí, že vojnu nikto nevyhrá, len niektorí stratia menej ako ostatní. Ruská vojna proti Ukrajine nebude výnimkou. Jednu jasne porazenú stranu už vidíme – je ňou planéta.

Vlády to nevyriešia

Vojna sa stala medzinárodnou prioritou politikov i verejnosti a to je správne. Agresia ruského prezidenta Vladimira Putina proti Ukrajine totiž ohrozuje základný pilier medzinárodného poriadku, konkrétne zákaz násilnej zmeny hraníc. Vojna však spustila aj celosvetový boj o dodávky energie. Ide o reakciu na sankcie namierené proti ruskému vývozu energií a aj o možnosť, že Rusko dodávky preruší samo. Mnohé krajiny zistili, že najjednoduchšou a najrýchlejšou cestou je zabezpečiť si fosílne palivá, ktoré však majú za následok ďalšie emisie skleníkových plynov.

Ale boj proti klimatickej zmene sme prehrali ešte pred tým, ako Putin začal svoju vojnu. Bolo ťažké vyvolať pocit naliehavosti, keď sa o probléme, ktorý sa všeobecne považuje za skutočný (popieranie klimatickej vedy sa vytráca), väčšinou hovorí ako o niečom, s čím sa možno v budúcnosti vyrovnať. Rekordne vysoké teploty v Európe a inde, suchá, lesné požiare, silnejšie búrky a zvýšená migrácia môžu toto vnímanie zmeniť, no zatiaľ sa to nedeje.

Navyše žiadna vláda tento problém sama nevyrieši. V mnohých krajinách teda existuje pocit, že nie je dôležité robiť správne veci, pretože ostatní budú pokračovať v nesprávnych veciach, a z toho dôvodu budú trpieť všetci.

Intenzívny odpor

Potom je tu súvisiaca otázka, ktorú najčastejšie počuť v rozvojovom svete: „Prečo by sme mali robiť správnu vec, keď sme problém nespôsobili my?“ Chudobné krajiny odmietajú ako dvojitý meter požiadavku bohatých krajín, ktoré sa industrializovali v čase, keď na klímu nemuseli brať veľký ohľad, a sú zodpovedné za oveľa vyššie historické emisie uhlíka, aby sa rozvíjali spôsobom, ktorý im odopiera prístup k najlacnejšej forme energie. K problému prispieva aj to, že viaceré krajiny (najmä Brazília) nerobia, čo môžu, aby zabránili ničeniu dažďových pralesov, ktoré prirodzene pohlcujú uhlík.

A keď už hovoríme o dvojitom štandarde, medzinárodné úsilie o spomalenie zmeny klímy brzdí odpor k väčšej závislosti od jadrovej energie, aj keď tá do atmosféry neuvoľňuje žiadny oxid uhličitý. Od katastrofy v japonskej Fukušime v roku 2011 sa prevádzka existujúcich jadrových reaktorov, ako aj výstavba nových, bezpečnejších elektrární stala predmetom tvrdého politického boja.

Snahy o spomalenie zmeny klímy stále vytvárajú predstavu, že musia ísť na úkor zamestnanosti a hospodárskeho rastu. To je čoraz menej pravdivé: zmena klímy sa ukazuje ako nákladná, zatiaľ čo zavádzanie alternatív k fosílnym palivám môže časom vytvoriť pracovné miesta a znížiť náklady na energiu. Odpor proti tejto ceste je však intenzívny, najmä v oblastiach, ktoré dlho záviseli od produkcie fosílnych palív.

Bude horšie

Zo všetkých týchto dôvodov sa v rámci medzinárodného úsilia o spomalenie tempa globálneho otepľovania dosiahlo len málo. Svetoví lídri sa opäť zídu v novembri v Egypte na najbližšej konferencii OSN o zmene klímy (COP27), ale nie je dôvod očakávať, že tento samit dosiahne oveľa viac ako 26 samitov, ktoré mu predchádzali.

Spojené štáty, ktoré sú tradične lídrom medzinárodného úsilia o kontrolu klimatickej zmeny, sú čoraz viac odsúvané na vedľajšiu koľaj. Predchádzajúci prezident Donald Trump stiahol USA z parížskej klimatickej dohody z roku 2015 a jeho nástupca Joe Biden je čoraz bezmocnejší v tom, čo môže urobiť, pretože kongres (predovšetkým jeho republikánski členovia) nebude dotovať rozvoj alternatívnych zdrojov energie a Najvyšší súd prudko obmedzil právomoc federálnej vlády regulovať emisie CO2. Problémom je aj minimálna politická podpora pre zdaňovanie emisií či uzatváranie obchodných dohôd, ktoré by odrádzali od spotreby uhlia alebo ropy zavedením ciel na produkty, ktoré ich intenzívne využívajú.

Výsledkom je, že povrchová teplota Zeme je odhadom o 1,1ºC vyššia, než bola predindustriálna úroveň, a bude sa ďalej zvyšovať v dôsledku predchádzajúcej činnosti, a to aj keby svet prestal vypúšťať skleníkové plyny už dnes, čo sa, samozrejme, nestane. Naopak, naša súčasná trajektória vedie k oveľa teplejšej klíme, čo ovplyvňuje ľadovce, dažďové pralesy i tundru. Pokiaľ ide o klímu, sme v začarovanom kruhu, kde zlé vedie k ešte horšiemu.

Technologická nádej

Existuje dôvod na optimizmus? Existuje, ale z väčšej časti nie je výsledkom úsilia vlád. Je nepravdepodobné, že politickí lídri začnú konať v rozsahu zodpovedajúcom danému problému, kým nebude príliš neskoro.

Jednou z oblastí potenciálneho pokroku by mohli byť spoločnosti, ktoré dostávajú finančné stimuly na základe toho, že zavádzajú produkty vedúce k efektívnejšiemu využitiu paliva. Národné a miestne vlády môžu pomôcť firmám tak, že príjmu predpisy, ktoré podporujú investície do inovácií.

Druhou oblasťou pozitívnej zmeny je adaptácia. Vlády môžu vybudovať infraštruktúru na pomoc pri zvládaní dôsledkov zmeny klímy, ako sú napríklad záplavy, a finančné inštitúcie môžu využívať pôžičky a poistky na to, aby odradili ľudí od stavby domov v oblastiach ohrozených záplavami alebo požiarmi.

Najväčšiu nádej, že predbehneme klimatickú zmenu, môžu priniesť technológie, predovšetkým tie, ktoré nám umožňujú zastaviť alebo dokonca zvrátiť zmenu klímy, či už tým, že odstraňujú určité množstvo atmosférického uhlíka, alebo umiestňujú do atmosféry reflexné častice, aby sa znížilo množstvo slnečného svetla, ktoré dopadá na Zem. Rozvoj takýchto technológií musí byť prioritou.

Takéto úsilie sme už videli pri boji s covidom. Zatiaľ čo celosvetový počet úmrtí sa pohybuje niekde medzi 15 až 18 miliónmi, to, čo nás zachránilo pred ešte väčšou katastrofou, bolo spojenie vládnych inštitúcií a súkromných firiem, ktoré v rekordnom čase úspešne spolupracovali na vývoji novej generácie vysokoúčinných vakcín. Aj pri zmene klímy sa budeme musieť viac spoliehať na fyziku ako na politológiu, aby nás zachránila pred nami samými.