Ľud, ktorý napísal štyri milióny udaní – Komentáre SME

https://komentare.sme.sk/c/22937570/lud-ktory-napisal-styri-miliony-udani.html?ref=msmw-vojna

Irina Genová je učiteľka angličtiny na športovej škole v Penze, polmiliónovom meste päťstopäťdesiat kilometrov od Moskvy. Vlastne, bola učiteľkou…

Žiaci z ôsmej bé sa dožadovali vysvetlenia, prečo zrazu nemôžu na súťaže do Európy, konkrétne do Českej republiky. Ukrajina ich nezaujíma, nikomu nič neurobili, tak prečo by ich mali nejakí európski politici trestať?

Článok pokračuje pod video reklamou

„Kým sa Rusko nenaučí správať civilizovane, bude to pokračovať,“ odpovedala im angličtinárka. Keď na ňu neveriacky pozerali, pripomenula im, že ich krajina práve bombarduje ukrajinské mestá a že ruská armáda chcela zvrhnúť prezidenta suverénneho susedného štátu.

„My predsa tieto podrobnosti nepoznáme,“ ohradili sa žiaci. Učiteľka sa rozvášni a chrlí ďalšie informácie. O okupovanom Kryme aj proruskými separatistami zostrelenom malajzijskom boeingu.

Žiaci krútia hlavami. Vraj o tom nikdy nepočuli. Irina Genová si povzdychne a z tónu jej hlasu je zrejmé, že ju trochu naštvali. Okríkne ich, aby sa nesmiali, čím nahnevá ona ich. V tej chvíli netuší, s kým má do činenia.

Deti, ktoré sú od rána do večera na počítači a vedia si nájsť hocičo, nie sú schopné pochopiť, kde žijú? Veď už majú pätnásť! Poučila ich: „V Rusku je totalita, viete?“

O totalitnom režime vraj tiež netušili. Nechápali, prečo im ich obľúbená učiteľka tvrdí, že v Rusku je každý iný ako oficiálny názor považovaný za trestný čin a stíhaný. Deti a ich rodičia žiadne „iné“ názory nemajú, tak čoho sa báť?

Nakoniec im Irina trochu ľahkovážne oznámila, že aj jej za túto „prednášku“ hrozí pätnásť rokov v trestaneckej kolónii. „Sme Severná Kórea. Sme krajina – vyvrheľ,“ uzavrie diskusiu.

Návrat stalinských čias

Deti si učiteľku nahrali na mobilný telefón. Síce nevedia, že ich krajina napadla Ukrajinu, ale moderné technológie nepriateľského Západu ovládajú dokonale. Nahrávku odniesli rovno na políciu.

Ďalší deň prišli po Irinu tajní z FSB. Pri výsluchu uznala, že urazila ruskú armádu. Hrozí jej pokuta a desať rokov väzenia.

Irina Genová nie je jedinou obeťou novej vlny udavačstva. Ľudia chodia na políciu s fotografiami ukrajinskej zástavy na okne susedov alebo s oznámením, že v trolejbuse nejaká pani žiadala odstrániť z vozidla Z, symbolizujúce ruské ťaženie na Ukrajine.

Prvé udanie súvisiace s vojnou na Ukrajine v Rusku zdokumentovali 19. marca. Vtedy neznámy udavač oznámil, že na ulici Nižného Novgorodu stojí Marija Petrovská s obrázkom muža v obleku držiaceho v zavinovačke raketu a nad ním nápis „Roď si sám“.

Od 21. marca žiadali obyvateľov rôznych ruských oblastí – začalo sa to v Kaliningrade, čoskoro sa pripojila Moskva, Altaj, Samarská či Saratovská oblasť – aby informovali úrady o falošných správach a ich šíriteľoch.

V ruskej severokaukazskej Adygejskej republike sa iniciátormi udavačského kanála na sociálnych sieťach stali samotní občania. A hneď zverejňovali celé mená, niekedy aj fotografie tých, čo šíria nepekné správy o ruskej armáde.

Podľa šéfky právneho oddelenia projektu na ochranu ľudských práv OVD-Info Alexandry Bajevovej nie je udávanie v Rusku nič nové. „Aj predtým sme vo veľkom videli takéto správanie. Čo je teraz odlišné, je rétorika, ktorá vracia Rusko do 20. či 30. rokov minulého storočia.“

Vtedy aj teraz ľudia neinformujú políciu o krádežiach a vraždách alebo že sused mláti ženu. Ale o politickom pochybení suseda. A to je veľký rozdiel. „Vidíme, že represívne praktiky tvoria nielen štátne orgány. Na tomto procese sa zúčastňujú aj obyčajní ruskí občania,“ konštatuje Bajevová.

Môj prvý udavač

Prvý človek, ktorý ma v Rusku udal, bol obyčajný Čečen. Býval na Mičurinovej ulici v štvrti Kalinina, len pár krokov od domu, ktorý sme si s priateľkami v roku 1999 za rusko-čečenskej vojny zaobstarali ako útulok pre vojnové siroty. Zdalo sa mi, že to nikomu nemôže prekážať. Lenže udavačstvo nemá logiku.

Najčastejšie je výsledkom zmesi negatívnych emócií, pomsty, komplexov, závisti a snahy zapáčiť sa vrchnosti. Hoci sú to postupy pre Kaukazanov netypické, snaživec sa našiel. Udal ma ruskej správe mesta – vraj pripravujeme siroty, čo sme našli v pivniciach a rozbombardovaných domoch, na adopciu do Izraela. Mali sme na tom kráľovsky zbohatnúť.

Z obvinenia sme sa dokázali vykrútiť. Pár stoviek dolárov presvedčilo ruských vojenských veliteľov, že kauza nestojí za ich pozornosť. Sláva ruskej korupcii!

Nechcem povedať, že udavačstvo je nejaká sovietska, respektíve ruská špecialita. Udal ma aj spolužiak na českej vysokej škole. No udávanie v ruskej podobe je takmer vedecká disciplína s obrovskou tradíciou. A častejšie ako inde je v Rusku vedené pudom sebazáchovy.

Existuje jedna poviedka. Vyšla v roku 1982 na prahu glasnosti a perestrojky. Volá sa Zóna. Zápisky dozorcu. Napísal ju Sergej Dovlatov a je v nej citát, ktorý umožní porozumieť Rusku: „Nekonečne preklíname súdruha Stalina a je jasné, že odôvodnene. Ale aj tak by som sa chcel opýtať – kto napísal tie štyri milióny udaní?“

Dovlatov aj my dnes vieme, že to boli obyčajní sovietski občania. Bdelí a zodpovední. Rovnako oddaní ideálom sovietskej ríše ako dnes milióny Rusov, ktorí píšu udania na učiteľky a farárov, keď vyslovia zakázané slovo vojna.

Čosi choré je v ruskom národe, ale v záujme spravodlivosti treba priznať, že nie je jediný, ktorý trpí nejakou úchylkou.

Aj ruské vládne denníky, dokonca s trochou hrdosti medzi riadkami, dnes píšu, že „donos“, teda udávanie, sa stalo súčasťou ruskej existencie, kariéry, niekedy aj jedinou cestou prežitia.

Dlhá udavačská tradícia

Vraj bolo rozšírené už v starej Rusi. A regulované zákonom. V prvom zborníku zákonov Kyjevskej Rusi, áno, tej, o ktorej teraz Vladimir Putin tvrdí, že je základom ruskej štátnosti a s Ukrajinou a Ukrajincami nemá nič spoločné, sa objavila pokuta za „lživé udanie“.

V 14. storočí využíval donášačstvo obyvateľstva pri správe územia vnuk Alexandra Nevského Ivan Kalita, o ktorom sa píše ako o „zberateľovi zemí ruských“. A ktorého spolu s Petrom I. považuje prezident Putin za svoj vzor.

Udavačstvo ako prejav lojality, udavačstvo ako občianska povinnosť, udavačstvo ako odpustky, udavačstvo z presvedčenia. Vrchol dosiahlo v čase boľševického teroru. Vtedy sa vžil nový termín pre donášanie – „signaliť“ – dávať signál.

Genialita vtedajšieho systému spočívala v tom, že ľudia začali donášať nielen na susedov, známych, ale aj blízkych a nakoniec najbližších. Zo strachu. Kto nedonášal, bol ohrozený. Mohli ho obviniť ako spoluvinníka vlastizrady, záškodníctva, špionáže, podrývania socialistického zriadenia.

Ľudí však nabádali, aby hlásili aj menšie prehrešky: opilstvo, smilstvo, skrátka všetko, čo by mohla moc využiť na zastrašovanie ľudu. Až sa z udávania stal hrdinský čin.

Najžiarivejším príkladom adorácie udavača je príbeh aj u nás známeho Pavlika Morozova. V roku 1932 v dedine Gerasimovka v Toboľskej gubernii niekto zavraždil bratov Pavlika a Fiodora Morozovocov.

Sovietska tlač na popud tajných služieb vyrobila z obyčajného kriminálneho prípadu legendu o chlapcovi – pionierovi, ktorý udal svoju rodinu ako kulakov, lebo pochopil, že ideály komunizmu sú dôležitejšie ako vlastní rodičia. A tak ho títo zločinní vykorisťovatelia zabili. Z udavača bol národný hrdina, aj keď všetko bolo zrejme úplne inak.

Dôsledky legendy sú však katastrofálne. Možno i Pavlik sa stal príkladom pre deti, ktoré so záznamom učiteľky Iriny Genovej bežali na políciu.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/22937570/lud-ktory-napisal-styri-miliony-udani.html?ref=msmw-vojna