Účastníčka nehody vlakov: Náraz bol silný a hlučný. Niektorí kričali, že ich niečo bolí – SME | MY Turiec

https://myturiec.sme.sk/c/22930802/ucastnicka-nehody-vlakov-naraz-bol-silny-a-hlucny-niektori-kricali-ze-ich-nieco-boli.html

VRÚTKY. Devätnásťročná Lucia Pokrievková cestovala v piatok zo Žiliny do Vrútok osobným vlakom, keď z ničoho nič vlak za tunelmi zastal.

Článok pokračuje pod video reklamou

„Chvíľu sme čakali, netrvalo dlho, prišla vlakvedúca a vysvetlila nám, že stojíme kvôli poruche mašiny. Ubezpečila nás, že rušňovodiči sa to snažia opraviť. Neskôr prišla znova a povedala, že musíme počkať na druhý rušeň, ktorý nás má prísť z Vrútok odtiahnuť,“ opisuje Lucia chvíle pred nehodou.

Ľudia boli zranení, no paniku nerobili

Pokračuje, že ďalej stáli asi polhodinu na mieste. Okolo pol siedmej prišiel prudký a silný náraz, keď do vlaku, v ktorom Lucia sedela, narazil rušeň.
„Nikto to samozrejme nečakal, na to sa ani nedalo nijak pripraviť. Ľudí povyhadzovalo zo sedadiel do uličiek alebo do sedačiek vedľa nich, jedna pani prerazila hlavou plastovú časť sedačky pred ňou a mala zranený nos. Ja som sa pozbierala zo zeme, zdvihla som si telefón, ktorý mi vyrazilo z ruky a išla som hneď pomáhať ostatným,“ hovorí.

Spolucestujúci sa najviac sťažovali na poudierané hrudníky, bruchá a dorezané nohy.

„Nič také hrozné sa vo vnútri vlaku nedialo, dokonca som bola prekvapená, že nikto z cestujúcich nemal žiadny hysterický šok. Nikto nerobil paniku, iba jedna pani bola trochu vystrašená, ale v podstate bol pokoj a ticho. Myslím si, že tomu pomohol aj fakt, že sme tam boli hneď dvaja zdravotníci a situácia sa hneď začala riešiť,“ opisuje atmosféru vo vlaku Lucia.

Spolu s druhým zdravotníkom, mladým mužom, chodili po vlaku a pýtali sa ľudí, či sú v poriadku.

„Pasažierom s udretým hrudníkom a bruchom sme nemali veľmi ako pomôcť, keďže nevidíme, čo majú vo vnútri. Ale chodili sme ich kontrolovať, či sa im stav nezhoršuje a pýtali sme sa, ako sa cítia, keby mali náhodou nejaké vnútorné krvácanie,“ hovorí.

Cestujúci, ktorí mali vonkajšie zranenia a krvácali, si navzájom podávali vreckovky a skoro každý, kto mal reznú ranu, si ju sám prikryl vreckovkou. Aj tých chodili mladí zdravotníci kontrolovať.

„Nevedela som prísť na to, na čom sa porezali, lebo okná neboli rozbité. Ale myslím si, že to bolo o kovové pánty, v ktorých boli zasadené smetné koše pod stolíkmi. Tie pri náraze povyrážalo a železo zostalo odokryté. Jedna pani si porezala nohy aj o železo pod sedačkami oproti nej,“ opisuje.
Prioritou bol rušňovodič

Podľa Lucie Pokrievkovej nastal medzi pasažiermi len prvotný šok z hlučného nárazu, keď niektorí kričali, že ich niečo bolí. Po chvíli začali telefonovať domov, ostatní len ticho sedeli a čakali. Na palube osobného vlaku bolo aj asi dvojročné dieťa.

„Ten chalan zdravotník zostal pri jednej pani, ja som šla ďalej až som vyšla von za rušňovodičmi z nášho vlaku. Tí medzitým vystúpili, jednému sa nič nestalo, ale druhý mal vykĺbené rameno. Potom sme sa už spoločne išli pozrieť za rušňovodičmi z rušňa. Tiež tam boli dvaja, jeden mladší a druhý starší,“ Lucia pokračuje, že starší rušňovodič bol pre nich prioritou.

„Ten mladý bol relatívne v poriadku, prechádzal sa po kabíne rušňa, mal síce rozbitú hlavu, ale reagoval. Starší pán bol na tom najhoršie zo všetkých, ktorých som videla, musela som sa mu prihovárať, aby sa prebral a keď sa pohol a niečo zamrmľal, kázala som mu ležať a nehýbať sa,“ pokračuje Lucia.

Pri zranenom rušňovodičovi zostal druhý mladý zdravotník, Lucia sa vrátila do vlaku a hľadala troch silnejších chlapov, aby išli naňho dávať pozor.

„Bez problémov sa našli traja chlapi, ktorí stáli pri dverách mašiny a dávali pozor, aby nevypadol z rušňa,“ vysvetľuje.

Medzitým sa zistilo, že z rušňa, ktorý do osobného vlaku narazil, niečo vyteká.

„Rýchlo sa zisťovalo, či je to voda alebo nafta, aby sme vedeli, čo ďalej, ale našťastie to bola voda. Potom už prišli záchranári, neviem ako dlho to trvalo, zdalo sa mi to ako polhodina alebo 45 minút, ale určite to bolo skôr,“ uvažuje Lucia.

Záchranári ihneď zamierili k zranenému rušňovodičovi. Rozdelili sa a jedna záchranárka išla s ňou do vlaku.

Dôležité bolo zachovať pokoj

„Hovorila som jej, kto má aké zranenie. Nakoniec som ešte dostala od záchranárov obväzový materiál a ošetrovala som cestujúcim rezné rany na nohách. Oni si potom pacientov triedili, dávali im reflexné pásky s číslami aj štítky, aby v tom bol väčší prehľad. Nás, čo sme mali len odreniny a nepotrebovali sme odvoz do nemocnice, posadili do autobusu, ktorý nás odviezol na vlakovú stanicu vo Vrútkach,“ vysvetľuje Lucia.

Keď sa na tento zážitok pozerá spätne, spomína si, že v tej chvíli jej vôbec nenapadlo ísť sa pozrieť do prednej kabíny osobného vlaku, či je tam lekárnička.

„Išlo len o to zachovať si chladnú hlavu a rýchlo riešiť, kto má aké zranenie, čo robiť ďalej a zachovať pokoj medzi cestujúcimi, kým prídu záchranári. Ten druhý zdravotník mal pri sebe dvoje rukavice a jedny mi dal. Vôbec neviem, kto to je, prvý raz som ho zbadala, keď som prechádzala vlak. Jedna pani volala doktora a on pri nej už čupel, napriek tomu, že sám mal ľahké zranenia. Mal trochu rozbitý nos a obočie,“ hovorí Lucia, ktorá tiež utrpela odreniny.

„Ja mám odreté a omodrinované pravé predlaktie, lebo som si ním zblokovala náraz do stolíku, aby mi netrafil brucho a celé rebrá. Na ľavej strane rebier mám trochu modrinu,“ hovorí.
Namiesto oslavy maturít zdravotnícka prax

Lucia Pokrievková akurát deň pred nehodou úspešne zmaturovala na Strednej zdravotníckej škole v Žiline.

„Mala som ísť na oslavu maturít, no namiesto toho som hneď po skúškach zažila život zdravotníka v praxi. Je to zaujímavé, ako človeku v takejto krízovej situácii vypne mozog, prestane vnímať samého seba a ide hneď pomáhať druhým. Ale bolo milé, keď som stála medzi zranenými, ako sa ma ľudia pýtali, či som v poriadku a či som sa dala skontrolovať. Zaujímali sa, aký som zdravotník a gratulovali mi k maturite,“ dodáva Lucia.

Sama si nevie predstaviť, ako situácia mohla skončiť, keby tam spolu s druhým zdravotníkom neboli.

„Bolo to naozaj šťastie v nešťastí, že pri takejto nehode nikto neprišiel o život. Nikto nevie, čo sa mohlo stať s tým rušňovodičom, možno by sa po chvíli prebral, dostal by šok a odišiel by. To sa často stáva pri nehodách, že ľuďom akoby prepne, nič necítia, hoci krvácajú, myslia si, že sú v poriadku a odídu. Ľahko však môžu vykrvácať,“ upozorňuje Lucia.

Nakoniec sa s niektorými spolucestujúcimi stretla ešte na úrazovke v nemocnici, kde sa aj sama bola dať vyšetriť.

„Neskôr, keď mi došlo, čo všetko sa vlastne stalo, bola som rada, že môžem ísť domov,“ uzatvára čerstvá zdravotníčka Lucia Pokrievková.