Je to téma, o ktorej ľudia rozprávajú, ale nikto nič nepovie. Pritom mnohí z nich väčšinou nechápu, ako sa to udialo, čo sa zmenilo, či kedy presne sa to stalo.

Bol som ten, ktorý vstával podstatne skôr, ako ty. Vždy som si ustlal posteľ. Keď si sa zobudila a zbadala si ju, dalo ti to akýsi pocit, že veci sú v poriadku. Keď som prechádzal okolo teba v našej malej kuchynke, bolo priam nemožné sa ťa nedotknúť. Tak som ti zakaždým nežne položil ruku na chrbát, na rameno alebo som ťa rovno objal. Keď som jedol za stolom a ty si šla okolo, jemne si mi prehrabla vlasy. Ak sme sa ocitli na gauči, či sme spolu pozerali film alebo sa každý venoval niečomu inému, jeden z nás natiahol ruku, aby sa dotýkal toho druhého. Keď som prichádzal domov z práce a vítali ma zapálené sviečky, vedel som zase ja, že veci sú v poriadku. 

Rutina nastáva, keď sa jedného rána zobudíš a nájdeš rozhádzanú posteľ. Okamžite sa ti do hlavy zahryzne pocit  že niečo je inak. Ten pocit ťa najprv prenasleduje len minúty, no neskôr roky. Keď namiesto nežného pohladenia po chrbte som čakal, než sa odstúpiš. Možno som mal vtedy zlý deň, niečo ma nahnevalo, bol som zamyslený, alebo si ma rozčúlila jednou z tých drobností, ktoré robíš. Následne, keď si prechádzala okolo mňa, nechytila si ma za vlasy. A moja ruka na gauči na teba nedočiahla, lebo si si sadla ďalej, než obvykle. A doma ma už nečakali plamene sviečok – prečo by aj, keď teraz musíš stlať posteľ aj za mňa. 

Viacerí si predstavujú, že rutinou vo vzťahu niečo začína. Ja si myslím, že rutina sa objaví vtedy, keď niečo končí. Keď z nejakého dôvodu prestávajú byť dvaja ľudia k sebe nežní. Keď ich život požuje tak, že zabúdajú na svoj domáci mikrokozmos, ktorý ich drží mentálne pohromade. Keď si ako formu pomsty voči partnerovi zvolia zo všetkých možností tú najhoršiu – prestanú byť k sebe nežní. Prestanú sa vzájomne dotýkať. Prestanú si ovoniavať vlasy či obnosené mikiny. Nedajú si jedného dňa pusu pred odchodom do práce alebo pred spaním. Keď upracú len svoj bordel, lebo „tamto je bordel toho druhého“. Keď slová „ľúbim ťa“ vymiznú zo spoločného priestoru a nahradí ich: „Veď som jej to povedal. Keď sa na tom niečo zmení, dám jej vedieť.“

Rutina nie je náhla smrť. Nie je to udalosť, ktorá sa odrazu stane a je jednoduché ju riešiť. Je to smrť tisícimi ranami. Žiadna z nich nie je smrteľná, no vzťah pomaly vykrváca. A to jediné správne a zároveň najľahšie riešenie je zároveň to, čoho sa ľudia stránia najviac. Porozprávať sa. 

A mnoho z tých, ktorí na to napokon nájdu odvahu, namiesto hojenia rán vrazia do nich svojimi slovami nôž a začnú ním otáčať.

„Ty si vždy…“
„Nikdy neurobíš…“

Čo má ten druhý v takejto situácii robiť? Okamžite si spomenie na poslednú situáciu, kedy vždy a nikdy neplatilo a komunikácia o tom, čo nám prekáža, ani nestihla začať, kým sa zmenila na „kto má väčšiu pravdu“ a koho matka je horšia. 

Väčšina ľudí sa pri tomto vývoji stiahne do ulity a je odhodlaná z nej vyjsť len vtedy, ak druhá strana urobí viac. Oveľa viac, než vôbec robila doteraz (čo ich vlastne dostalo do tejto situácie). Aký milo pochabý je človek. Urazene očakáva 70%, zatiaľ čo sám je ochotný urobiť len 30%. Keby na druhej strane stál sadomasochista, ktorý sa rád týra, mohlo by to vyjsť. Takto však ostanú na bojisku v dvoch bunkroch dvaja ľudia, ktorí čakajú, že nepriateľ nepríde len s bielou zástavou, ale aj Marshallovým plánom. A my sme pripravení sa mu odvďačiť tak, že sa na tom zúčastníme. Nič viac. Lebo veď: „nech vie“. „Nech si uvedomí!“ 

Problémom je, že takto to vnímajú obaja. Jeden z nich nakoniec ponúkne tých svojich 30%, na čo dostane rovno do ksichtu, že nech ani len neuvažuje, že to stačí. A vojna má druhé, možno tretie dejstvo a o pár rokov sa čudujeme, čo na tom cudzincovi, vedľa ktorého sa zobúdzame, nás voľakedy tak lákalo.

„Ako sa je slon?“ znie tá správna otázka.
„Po kúskoch.“ To je jediná možná odpoveď.

V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že základom každého vzťahu (a nielen ľúbostného) je 60% dávať a 40% očakávať. Určite je to risk vlastnej dôstojnosti, ktorý prinesie aj mnoho výčitiek voči sebe samému, že ten druhý toho nerobí dosť. No zároveň je to jeden  zo štítov do krízy, kedy máme prirodzenú tendenciu tieto pomery otáčať.

Druhým štítom je komunikácia. Nie však v štýle „Ty si…“ alebo „Vadí mi na tebe…“. Dobrou pomôckou je nasledujúci vzorec:

Namiesto toho treba neutrálne povedať o jeho správaní a ako to na nás negatívne vplýva. Tým ho od problému odosobníme, namiesto stiahnutia sa získa priestor na odstup a pohľad na to, čo spôsobuje inej ľudskej bytosti. A ľudia sú väčšinou empatické bytosti, ktoré nechcú spôsobovať bolesť. Len nesmú byť zahnaní predtým do kúta.

Aj my sme do tej situácie občas spadli. Ale asi sme patrili k tým šťastným alebo u nás ten pomer jednoducho fungoval. Pre mňa bolo vyslovene až bolestné, ísť okolo teba a nedotknúť sa ťa. Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa na teba hneval, či ako veľmi som tým riskoval tvoj hnev. Musel som sa ťa dotknúť. Alebo ti dať bozk, hoci len na urazené líce či zamračené čelo. Stále som vedel, prečo si ma tak očarila, čo si na tebe vážim a že nejaká krátkodobá prehánka to nezmení, ani tomu neuberie na dôležitosti. Ak si sa chcela hnevať, bolo to tvoje rozhodnutie. Moje rozhodnutie bolo vedomie, že sme obaja až priveľmi nedokonalé tvory a je až zázrak, že spolu vôbec vydržíme. Preto som každú chvíľku, aj tú zlú, považoval za výhru, ktorú som si užíval. Nikdy som si nemyslel, že s niekým iným to bude lepšie. Tráva nie je zelenšia za plotom, ale tam, kde sa pravidelne polievať.