Skutočná pravda o štátnej podpore pre Rómov, ktorú vám virálne články zatajujú! – Denník N

https://dennikn.sk/1437406/skutocna-pravda-o-statnej-podpore-pre-romov-ktoru-vam-viralne-clanky-zatajuju/

V máloktorej oblasti existuje taký výrazný rozkol medzi ľudovým vnímaním a realitou, ako je to v prístupe štátu k marginalizovaným komunitám, čo sú väčšinou Rómovia v osadách.

Porovnal som to, čo ľudia bežne čítajú v najvirálnejších článkoch o Rómoch, s tým, čo o podpore pre marginalizované rómske komunity píšu v novej analýze štátni analytici z Útvaru hodnoty za peniaze. Objavil som dva paralelné svety.

V jednom svete sa Rómom rozdávajú byty, lieky, alebo dokonca drevené brikety zadarmo, Rómovia dostavajú špeciálne a veľmi štedré sociálne dávky a jediné, čo sa im uprostred štátom sponzorovaného rozmaznávania a opatery oplatí robiť, je plodiť deti. Je to svet internetu, virálnych článkov, facebookových obrázkov a hoaxov.

V druhom, reálnom svete sa nedeje nič z toho. Naopak, štát na zdravotnú starostlivosť na Rómov v osadách míňa relatívne málo peňazí oproti zvyšku populácie, nezvyčajne často ich označuje za mentálne postihnutých a segreguje do špeciálnych škôl. V tomto svete má Slovensko jeden z najmenej štedrých sociálnych systémov v EÚ a žiadne dávky sa neprideľujú na základe etnicity. Je to svet, v ktorom žijeme.

Pozrime sa podrobnejšie na kontrast medzi internetovým vnímaním a realitou:

Internetové vnímanie štátnej podpory pre Rómov

Vo februári tohto roka sa veľmi dobre darilo článku „Rómovia na Luníku IX zrejme dostanú zadarmo byty za 2,5 milióna eur. Ako náhradu za tie, ktoré sami zničili“. Takto podaná správa je zjavne komerčne zaujímavá: 12. februára sa objavila na portáli mysmezeny.sk, o deň neskôr na webe baby-rady.sk, o dva dni neskôr to isté odpublikoval web onlineslecna.sk a potom to ešte 27. februára zrecyklovali na babky-rady.sk.

Dokopy tento článok, publikovaný na štyroch miestach, získal vyše 44-tisíc facebookových interakcií (lajky + komentáre + zdieľania). Na porovnanie: virálne najúspešnejší článok z Denníka N za posledný rok mal vyše 23-tisíc interakcií (o odstúpení Mistríka vo voľbách).

V skutočnosti nejde o žiadne byty zadarmo, ale o prestupné bývanie, ktoré, samozrejme, nie je určené len pre Rómov. Ide o systém, v ktorom sa klienti sťahujú najprv do nižšieho štandardu, kde musia prejsť určitým tréningom, platiť načas nájom a až potom sa môžu sťahovať do nových bytov bežného štandardu.

Teda žiadne rozdávanie bytov, ale práveže systematickejší prístup k nájomnému bývaniu.

Portál My sme ženy prevzal tento článok z Refreshera, ktorý ho prevzal z webu dnes24.sk. Tieto weby článok spracovali korektnejšie, bez slov „zadarmo“ a „náhrada“ v nadpise a s použitím iných fotiek. Pravdepodobne aj preto sa ich články virálne nešírili.

V tomto prípade teda nie sú na vine žiadne typické dezinformačné weby alebo ruská propaganda, iba pseudožurnalistika a hon za klikmi.

Jeden z historicky najpopulárnejších hoaxov na slovenskom Facebooku bol ten o liekoch pre Rómov zadarmo. Vyskakoval opakovane a dokopy nazbieral vyše 60-tisíc zdieľaní.

Nedávno bol na webe magazin1.sk, ktorý je prepojený s kotlebovcami, publikovaný článok o briketách a dreve pre Rómov zadarmo. Písal o tom Vlado Šnídl v Denníku N a táto dezinformácia sa zaradila medzi najúspešnejšie za posledný rok (vyše 33-tisíc interakcií na Facebooku).

 

Porovnanie úspešnosti na Facebooku (počet lajkov + zdieľaní + komentárov) vyššie spomínaných článkov s najvirálnejším článkom z Denníka N za posledný rok (o odstúpení Mistríka) vyzerá takto:

Opakovane sa objavuje starý virálny obrázok o tom, že nezamestnaní Rómovia s deťmi majú vyššie príjmy ako pracujúca žena s deťmi. Tu treba pochváliť políciu, ktorá na to nedávno upozornila cez svoju facebookovú stránku Hoaxy a podvody – Polícia SR:

Okrem viacerých faktických nepresností toto porovnanie manipulatívne podsúva, že dávky sú určené špecificky pre Rómov, a zavádzajúco porovnáva rodinu s dvomi rodičmi s rodinou s jedným rodičom.

Korektnejšie porovnanie situácie nezamestnanej ženy s deťmi so zamestnanou ženou s deťmi pri čistej mzde 542 eur by vyzeralo takto:

Zdroj: Tomáš Hellebrandt

Ako predplatiteľský bonus získavate rýchly manuál na tvorbu úspešných hoaxov, ktorý, dúfam, nikdy nepoužijete:

„Rómovia“ + „dostávajú zadarmo“ + pridaj podľa fantázie

Teraz sa pozrime na to, ako to naozaj je so štátnou podporou pre Rómov.

Realita štátnej podpory (nielen) pre Rómov

Tomáš Hellebrandt, analytik s titulmi z London School of Economics a Oxfordu, ktorý pracuje v Útvare hodnoty za peniaze, niekoľko mesiacov študoval, ako to naozaj vyzerá s aktuálnou štátnou podporou pre chudobné a sociálne vylúčené komunity.

Spolu s kolegami zbierali dáta, rozprávali sa s ľuďmi, ktorí sa téme venujú, analyzovali, počítali a prišli, okrem iného, s týmto:

– Sociálnu pomoc máme relatívne malú, nie veľkú. Úroveň sociálnej pomoci u nás patrí medzi najnižšie v Európskej únii. Inými slovami, náš sociálny systém nielen z pohľadu absolútnych čísel, ale aj relatívne voči priemerným príjmom patrí medzi tie najmenej štedré v Európe.

Zdroj: Revízia výdavkov na skupiny ohrozené chudobou, ÚHP

– Dávky odrádzajú od práce len veľmi málo. Aj vďaka nízkej úrovni sociálnych dávok náš sociálny systém nie je nastavený tak, že by v nezvyklej miere demotivoval pracovať. Daň z participácie, teda zjednodušene, o koľko človek príde na dávkach, ak začne pracovať, je u nás pod priemerom EÚ aj V3.

– Rodiť deti pre peniaze sa neoplatí. Pomoc v hmotnej núdzi a podpora rodín s deťmi nie sú nastavené spôsobom, ktorý by chudobné rodiny s deťmi motivoval k pasivite. S väčším počtom detí síce rastie podpora pre tieto rodiny, ale je to relatívne málo, nedá sa z toho príliš vyskakovať a nie sú to peniaze, kvôli ktorým sa oplatí rodiť deti. Rodina s viacerými deťmi odkázaná na štát je chudobnejšia v prepočte na jedného člena rodiny ako rodina s jedným dieťaťom odkázaná na štát.

– Na zdravotníctvo pre ľudí v osadách dávame málo peňazí. Výdavky na zdravotnú starostlivosť medzi obyvateľmi rómskych osád sú podstatne nižšie ako v celkovej populácii. To naznačuje nižšie využívanie preventívnej zdravotnej starostlivosti a prekážky v dostupnosti zdravotnej starostlivosti. K tým patria priame platby pacientov, predovšetkým doplatky za lieky. Na rozdiel od väčšiny ostatných vyspelých krajín na Slovensku úplne chýbajú opatrenia na zmiernenie finančnej záťaže pre ľudí s nízkym príjmom.

– Sociálne bývanie je málo dostupné. Slovensko patrí medzi krajiny s horšou dostupnosťou bývania pre chudobných, ako je priemer EÚ aj okolitých krajín. Navyše, tento trend sa posledné roky zhoršuje.

V skratke, je to presne naopak, ako si mnohí ľudia myslia. Rómovia nedostávajú lieky zadarmo, na ich zdravotnú starostlivosť dávame relatívne málo peňazí oproti zvyšku populácie. Veľa detí pre nich nie je cestou z chudoby, ale dôsledkom chudoby. Rómov si nerozmaznávame, ale zanedbávame. Neušetrí nám to peniaze, ale naopak, môže nás to v budúcnosti veľa stáť.

Čo s tým robiť: štát sa musí naučiť komunikovať

Mýtus o tom, že Rómovia majú na základe svojej etnicity špeciálne výhody alebo dávky, tu existuje dlhodobo. Z času na čas sa objavujú snahy na to reagovať; v minulosti to bola napríklad kampaň INESS-u, projekt argumentuj.sk alebo články v médiách. Sú to výborné aktivity, ale sú sporadické a pravdepodobne s limitovaným dosahom.

Táto téma je dobrým príkladom toho, ako roky staré mýty a legendy premiešané s dlhodobými predsudkami vytvárajú podhubie pre ešte extrémnejšie variácie hoaxov a dezinformácií, ktoré ďalej eskalujú hnev a pocit nespravodlivosti v ľuďoch.

Problém je  zacyklený a má tendenciu sa stupňovať: čím horší bude obraz majority o Rómoch, tým ťažšie bude pre politikov urobiť systematicky niečo preto, aby im pomohli. Čím dlhšie sa bude odkladať systematická pomoc pre Rómov, tým horšia bude ich reálna situácia. Čím horšia bude ich reálna situácia, tým lepšie podhubie pre vznik ďalších hoaxov, ktoré ešte viac zhoršia obraz o Rómoch.

Mnohé štáty nečakajú, kým ich občanov pohltia hoaxy, ale bojujú s nimi. Krajiny, ktoré sú v tomto najďalej (pobaltské štáty, škandinávske štáty alebo UK), zdôrazňujú, že štátne inštitúcie musia proaktívnejšie a cielenejšie komunikovať svoje dlhodobé posolstvá a zároveň byť schopné promptne reagovať na nové informačné hrozby.

Napríklad v Británii bola zriadená tzv. Rapid Response Unit, v ktorej majú na starosti monitorovanie a identifikovanie dezinformácií na internete a sociálnych sieťach a potom konzultujú prípadnú reakciu s ďalšími štátnymi inštitúciami.

Minulý rok sa začal virálne šíriť alarmujúci článok o tom, že Londýn prvýkrát predbehol New York v počte vrážd, ktorý bol postavený na selektívnej práci s dátami. V Rapid Response Unit to identifikovali, zanalyzovali, ako rýchlo sa to šíri, videli masívny dosah, paniku a rozhorčenie, ktoré to spôsobovalo. Začali teda aktívne vyvažovať diskusiu a produkovať obsah, ktorý upokojoval tých, ktorí uverili, že v Londýne sa rozmáha epidémia zločinu.

Vo svete sa v súčasnosti veľmi veľa hovorí o tom, že na zmenu informačného prostredia musí aj štát reagovať zmenou toho, ako komunikuje s ľuďmi. Nestačí sa už spoliehať len na tlačový odbor, klasické tlačové správy a ťažkopádny úradný jazyk.

Štát, ministerstvá a dôležité štátne inštitúcie musia byť významným komunikačným hráčom, mali by k tomu pristupovať ako firmy – v tejto jednej veci to prirovnanie sedí. Mali by mať premyslenú a dlhodobú stratégiu toho, čo chcú komunikovať a ako. Nestačí už len reagovať na novinárske otázky, treba tlačiť vlastnú agendu a vlastné ciele. Treba to robiť premyslene a proaktívne s využitím sociálnych sietí a moderných formátov.

Britská armáda má napríklad takzvanú 77. brigádu, v ktorej vojaci editujú videá, nahrávajú podcasty a vymýšľajú virálne posty na sociálne siete – pretože aj takto dnes vyzerá obrana krajiny.

V poslednom čase sa veľa hovorí o tom, že pri reagovaní na dezinformácie sa treba sústrediť ani nie tak na jednotlivé články, ale skôr na vyvracanie širších naratívov.

Špecializovaný odbor na strategickú komunikáciu má v súčasnosti iba ministerstvo zahraničných vecí, ostatné rezorty v tomto zaostávajú.

Ak je napríklad na Slovensku rozšírená predstava o štedrom sociálnom systéme, ktorý zvýhodňuje jednu skupinu obyvateľstva pred druhou na základe etnicity, tak je životným záujmom inštitúcie, ktorá za takýto systém zodpovedá, hľadať spôsoby, ako toto nedorozumenie aspoň do určitej miery vysvetliť a tlmiť jeho dôsledky.