Návšteva jeho rómskej rodiny bola pre neho dôležitá ešte kvôli jednej veci. Chcel im povedať, aby nemali výčitky za to, že sa ho vzdali. V skutočnosti im bol vďačný.

„Ak by som nebol adoptovaný, zrejme by som mal rovnaký život ako mojich 17 súrodencov. To znamená: žiadne vzdelanie, žiadna práca, žiadne peniaze, nedostatok vody a elektriny, veľa detí, byť diskriminovaný majoritou a nikdy sa nedostať mimo hraníc Slovenska. Znie to prehnane, ale úprimne, toto je pravda. Aj keď veľa ľudí na Slovensku si to nechce priznať. Takýto by bol môj život.“

Alexander sa k rodine neskôr vrátil ešte dvakrát. Začal sa aj učiť po slovensky, aby sa s nimi mohol lepšie porozprávať a hlbšie ich spoznať.

Alexander okrem psychológie a manažmentu vyštudoval odbor etnické a menšinové štúdiá na univerzite v Budapešti. Semester študoval aj v Bratislave na Univerzite Komenského. Práve tam stretol Sáru, svoju budúcu nevestu. Vo Švédsku pracoval v utečeneckom tábore a pomáhal opusteným deťom, ktoré sa do tábora dostali bez sprievodu rodičov. Neskôr odcestoval do Nepálu, kde pomáhal ľuďom ako dobrovoľník.

„Skúsenosti s mojou biologickou rodinou aj s utečencami a z Nepálu ma veľmi ovplyvnili. Videl som, ako vyzerá skutočná chudoba,“ hovorí Alexander.