Utópiou za mier, znie motto v erbe Marinaledy,
malého andalúzskeho mestečka známeho špecifickým zriadením – komunizmom.
No nie je komunizmus ako komunizmus.
“Nikdy sme o režime, ktorý u vás panoval, nerozmýšľali ako o socializme či komunizme. Bol to predsa štátny kapitalizmus,” hovorí nám Juan Manuel Sanchéz Gordillo s miernym dešpektom.
Je starostom španielskej Marinaledy – kontroverzne vnímanej obce s tromi tisícmi obyvateľov, známej tým, že si uprostred kapitalizmu ide vlastnou cestou.
Dlhá sivá brada, hipsterský modrý sveter, hnedé menčestráky. Gordillo ani trochu nevyzerá ako typický úradník. Na čele Marinaledy je už 37 rokov. V čase, keď začal na juhu Španielska budovať svoju malú utópiu, delila Európu Železná opona.
Pýtame sa ho, či mal nejaké kontakty s bývalým socialistickým blokom. Áno, mal. Dokonca vo vtedajšom Československu navštívil aj nejaké družstvo. Kde to bolo, si už nespomína. A viac ho to k nám už nelákalo. Napriek tomu, alebo možno práve vďaka tomu, sa nazýva komunistom.
Marinaleda leží v Andalúzii – uprostred najhorúcejšej časti Pyrenejského polostrova, v časti, ktorú miestni nazývajú panvica Španielska. Je obklopená nekonečnými hájmi olivovníkov, uprostred ktorých sú len kde-tu roztrúsené dediny a mestečká.
Na prvý pohľad sa nelíši od okolitých dedín: biele fasády, ulice lemované pomarančovníkmi. V niečom je však iná. A nie je to len vysokou koncentráciou portrétov Che Guevaru na meter štvorcový. Výnimočnou ju robí jej minulosť.
“Aby sme porozumeli jej príbehu, musíme sa vrátiť celé stovky rokov dozadu. Do čias Katolíckych kráľov, ktorí ovládli Andalúziu ako poslednú baštu moslimov na polostrove,” vysvetľuje nám náš sprievodca Luis Miguel Casal Abad. Katolícki králi, ktorí vznikli spojením rodov z Barcelony a Madridu, úspešne dovŕšili Reconquistu a zjednotili Španielsko.
Verní ich veličenstiev vtedy vedno s cirkvou získali obrovské plochy pôdy – latifundiá, ktoré im zostali prakticky dodnes. Ľudia žijúci na týchto územiach však žili v nevýslovnej biede. Uprostred jedného z nich ležala aj Marinaleda, ešte v 70. rokoch minulého storočia dosahovala nezamestnanosť v obci až 60 percent.
“Boli to farmári bez pôdy, ktorí pracovali ako občasní nádenníci na neveľmi využívanej pôde tamojšieho vojvodu z Infantada – jednej z najvplyvnejších šľachtických rodín v krajine dodnes,” vysvetľuje Luis Miguel.
Aj u nás vládla ešte v roku 1918 obrovská koncentrácia majetkov, ale problém sa riešil inak. Vo vtedy ešte značne poľnohospodársky orientovanej krajine boli dediny preplnené ľuďmi bez stálej práce a príjmov, čo vyvolávalo sociálne pnutia.
Jedným z prvých krokov preto bola pozemková reforma, ktorú Milan Hodža nazval druhým “založením republiky”, podľa Masaryka zas pomohla predísť sociálnym výbuchom ľudí, ktorí trpeli hladom a biedou.
To sa v Andalúzii nestalo. Koncentrácia vlastníctva pôdy je tam dodnes enormná.
Podľa štúdie UNESCO katedry pre udržateľnosť na Universidad Politécnica de Catalunya z roku 2010 sa dokonca ešte zvyšuje. Kým v polovici minulého storočia vlastnili dve percentá ľudí 40 percent územia Andalúzie, v roku 2010 to bola až polovica. Až na výnimky – a najznámejšou a zrejme aj najkontroverznejšiou z nich je práve Marinaleda.
Desaťročia iného prístupu
Parkujeme pri múre plnom grafiti, hneď vedľa mestského úradu. Štetcom maľovaná raketa “Pershing II” odkazuje na protesty proti rozmiestňovaniu amerických nukleárnych zbraní v Európe zo začiatku 80. rokov. Nachádzame tu kosák a kladivo, či heslá ako “Mier, chlieb a práca”.
Na stene tribúny miestneho štadiónu sa črtá dvojposchodová podobizeň Che Guevaru, prechádzame námestím Salvadora Allendeho, niekdajšieho čílskeho ľavičiara. Akoby na nás dýchol komunizmus. No zdanie tak trochu klame.
Nejde o žiadne kvázisocialistické väzenie typu nášho niekdajšieho autoritárskeho režimu, mnohé nápisy sú preškrtané či popísané kontra grafitmi a nezdá sa, že by to “režimu” vadilo. Niektoré protinápisy sú totiž evidentne staršieho dáta.
Nové dejiny Marinaledy sa začali písať v roku 1979. Vtedy sa len tridsaťročný Gordillo, povolaním učiteľ dejepisu, postavil na čelo komunity a začal presadzovať zmenu prístupu. Odvtedy vyhral všetky voľby za sebou.
“Najdôležitejšie bolo získať pôdu, to bol prvý predpoklad rozvoja komunity,” vysvetľuje nám starosta vo svojej kancelárii, kde mu po ľavici visí portrét Che Guevaru – podobne ako asi desať ďalších umeleckých variácií na kubánskeho revolucionára vo foyer mestského úradu.
Ale ako tú pôdu získať? Dedina sa rozhodla pre pokojnú okupáciu priľahlého územia, ktoré vlastnila, ale nevyužívala miestna aristokracia.
Ráno sa dedinčania zobrali, prešli viac než desať kilometrov, obsadili územie, strávili tam deň, aby ich večer vykázala polícia. A tak putovali ďalších desať kilometrov späť domov. V jednom roku tam šli každý deň okrem nedele. Aj počas pekelného andalúzskeho leta.
„Boli chvíle, keď držalo hladovku 700 ľudí naraz. Celé dva týždne,” ilustruje ich odhodlanie sprievodca Luis Miguel. Ich boj o pôdu trval napokon dvanásť rokov. V roku 1991 vláde a šľachte zrejme povolili nervy a pôdu dedinčanom darovali.
Juan Manuel Sanchéz Gordillo, starosta Marinaledy-
Juan Manuel Sanchéz Gordillo, starosta Marinaledy- (zdroj: Peter Ivanič)
Kľúčom je spolupráca
Keď si zadáte Marinaledu do Googlu, vyhodí vám články o tom, že dedina má nulovú, respektíve veľmi nízku nezamestnanosť. A to uprostred regiónu, kde je podľa Eurostatu bez práce takmer každý tretí človek.
Ďalej sa dočítate, že každý Marinaledčan zarába rovnako – všetci vidia na výplatnej páske rovných 1200 eur. Ľudia dostávajú domy zadarmo. Mesačne za bývanie zaplatia len 15 eur. Rovnakých 15 eur ich vyjde škôlka. No realita je iná – niečo je pravda, niečo je pravda len sčasti, iné vôbec.
Kľúčom k porozumeniu toho, ako to v Marinalede funguje, je tamojšia kooperatíva a už spomínaná história mestečka. Kooperatíva je miestne poľnohospodárske družstvo, okolo ktorého sa všetko točí. Je to symbol, ktorý ovplyvňuje ducha tamojšej komunity, je súčasťou identity Marineladčanov, ktorí si svoju dnešnú existenciu vybudovali v súboji s mocou.
Symbolika marinaledskej kooperatívy vďaka tomu prerástla jej skutočnú veľkosť – prácu na poli dáva len zhruba 200 ľuďom a niekoľko desiatok ďalších pracuje v družstevnej fabrike, kde konzervujú zeleninu. Jej ekonomický výtlak tak zďaleka nie je taký veľký, ako je symbolika za ňou.
Okrem kooperatívy, ktorá tak vlastne tvorí podporný pilier sociálnej politiky, je v obci aj súkromný biznis, vysvetľuje starosta. A mnohí tiež pracujú mimo mesta. Ľudia tu pracujú rôzne, stretávame kamionistu, predavačku v súkromnom obchode, úradníka miestnej pobočky vidieckej banky, lekárnikov.
Nulová nezamestnanosť?
Sedíme v miestnej reštaurácii La Bodega. Mladá čašníčka, ktorá nás obsluhuje, sa ochotne o kooperative rozrozpráva. No svoje meno prezradiť nechce, mohla by “z toho mať konzekvencie”. Je zo susednej dediny a do Marinaledy dochádza pracovať.
Kooperativa je fajn, dáva prácu ľuďom, ale je tu jedno ale: tvrdí, že ak sa niekto miestnemu starostovi nepáči, prácu v kooperative jednoducho nedostane.
José Saavedra, asi šesťdesiatročný kamionista, ktorého sme zastihli v spoločnosti dvoch dôchodcov pri venčení psov, to označuje za nezmysel. Zvyšní dvaja penzisti mu pritakávajú.
Pri jej veľkosti kooperativa nedokáže zabezpečiť prácu pre všetkých, ktorí ju potrebujú, prípadne sa práca delí medzi viacerých. A stáva sa, že na niekoho jednoducho nevyjde. O tom, kto prácu dostane, však podľa Saavedru rozhodujú ľudia verejne na základe určitých kritérií. Starosta sám takú moc nemá. V dedine totiž funguje istá forma priamej demokracie.
Mimochodom, verejne sa tu riešia aj niektoré delikty, ku ktorým v meste dôjde. Prinajmenšom v teoretickej rovine. Mesto totiž po úmrtí posledného policajta zrušilo mestskú políciu, čím ušetrí 380-tisíc eur ročne.
Kapitalizmus naruby a mýty o Marinalede
Pri pokrývaní dopytu po práci slúži kooperatíve akýsi obrátený model kapitalizmu, vysvetľuje nám starosta. Jej cieľom nie je zisk, ale práca. Preto si vyberajú plodiny, ktoré sú jednak náročné na ľudskú prácu a zároveň sa ich vegetačné obdobia čo najlepšie (ne)prekrývajú.
Sú obdobia, kedy je práce málo – medzi poľnohospodárskymi kampaňami – ale to platí celoplošne, nielen v Marinalede.
Neplatí ani ďalší mýtus, ktorým je Marinaleda opradená – že každý zarába rovnako. Platí to len pre tých, ktorí pracujú v kooperatíve. Dostanú 46 eur za 6,5-hodinový pracovný deň.
Podľa kolektívnej dohody, ktorú uzavreli španielske poľnohospodárske odbory SOC (Sindicato de Obreros del Campo), je 46 eur v tomto odvetví minimálna denná mzda, avšak za dlhší pracovný deň. Na vrchole nasadenia dostávajú miestni 1200 eur mesačne.
A napokon, neplatí celkom ani to, že je v obci výrazne nižšia nezamestnanosť než inde. Hoci starosta tvrdí opak. “Nezamestnanosť je tu podobná ako v mestečkách v okolí,” oponuje mu José Saavedra. Keď je zber, tak ľudia pracujú, inak je práce menej. Ale v Marinalede to vyváži niečo iné. “Ostatné je o nás pravda, obec sa vďaka spôsobu rozhodovania, ktorý tu máme, veľmi zmenila,” hovorí Saavedra.
Ťažko sa nám to hodnotí, iné obce v okolí vyzerajú navonok podobne. Aj keď je fakt, že v mestečku majú viaceré ihriská, štadión, amfiteáter, bazén (ten je však v Španielsku pomerne bežnou súčasťou miest), veľmi dobre vybavenú knižnicu, ďalšie verejné priestory a predovšetkým veľmi dostupné bývanie. To posledné je obzvlášť podstatné.
Mesto z prebytočných príjmov družstva začalo s pomerne masívnou výstavbou družstevných domov. Zvonku sú typizované, zvnútra si ich podľa starostu môžu ľudia do istej miery meniť. Každý z nich má však výmeru do sto metrov štvorcových plus dvor.
Mesto poskytuje materiál a stavbárov na výstavbu, budúci obyvateľ sa musí podľa vlastných možností pridať – vôbec pritom nemusí ísť o člena kooperatívy. Následne platí mesačné nájomné 15 eur. Dnes plánujú výstavbu ďalších 300 nových mestských domov.
Na pripomienku, že obyvateľom to bývanie nikdy patriť nebude, starosta prikyvuje. “Môžu tam bývať dovtedy, kým sú obyvateľmi mesta, po nich domy ´zdedia´ ich deti. Ak by sa však chceli celkom odsťahovať, bývanie zostane komunite,” vysvetľuje Gordillo.
Výsledkom je nielen to, že sa obci úplne vyhla hypotekárna kríza, ale narozdiel od iných dedín sa jej podarilo zastaviť odchod ľudí – snáď až na časť vysokoškolsky vzdelaných.
„Moja dcéra študuje ekonómiu, čo by tu však robila? Banka tu potrebuje jedného ekonóma, možno niekto ďalší druhého. Po štúdiu na univerzite sa sem už nevráti,” hovorí Saavedra. S pracovnými príležitosťami pre vzdelaných ľudí to je však podobné aj v iných poľnohospodársky orientovaných dedinách.
Užitoční idioti
Pri diskusii o Marinalede sa človeku nevdojak objavuje pred očami myšlienka na užitočných idiotov, ktorými údajne Lenin nazval Západniarov, ktorí pri návšteve Sovietskeho zväzu odmietali vidieť nedostatky despotického režimu a krajinu a režim len chválili.
No Marinaleda sa tak nejaví. Nevládne v nej komunizmus, ako to zriadenie vnímame u nás. Miestni úrad neruší slobodné voľby a nemonopolizuje verejný život.
Súkromné iniciatívy neodmieta ako celok, do obce síce odmieta pustiť veľkých hráčov – no s tvrdením, že tým chce ochrániť miestnych malých podnikateľov. Využíva prvky priamej demokracie, čo úzko súvisí s jej svojskými dejinami, ktoré určujú jej charakter.
Mesto je skôr akoby ušité inak, než napríklad dnešné Slovensko, logika za fungovaním jeho spoločnosti je iná. Či je tá logika dobrá alebo zlá sa pritom rozhodujú len ľudia samotní. A práve to je na nej najzaujímavejšie.
article_photo
Projekt Svet inak je súčasťou kampane Vyber si, ktorú počas predsedníctva Slovenska v Rade EÚ realizuje Platforma MVRO. Aktivitu spolufinancuje SlovakAid a Európska komisia. Články reprezentujú výlučne názory ich autorov.
Čítajte viac: http://svet.sme.sk/c/20414239/komunizmus-uprostred-kapitalizmu-alebo-spanielska-cesta-do-utopie.html#ixzz4UaWeVwkX