Deťom sa nechce rozprávať o škole? Namiesto výsluchu skúste toto – Denník N

https://dennikn.sk/572693/detom-sa-nechce-rozpravat-o-skole-miesto-vysluchu-skuste-toto/
dieta,rodic,vztah,rozpravanie,skola

Aj my sme kedysi boli malí a v škole sme „nerobili nič, nič zaujímavé sa nám nestalo, nič nové sme nepreberali“. Ako rodičia však chceme vedieť, čo naše deti cez deň zažili. Kým skúsite starú známu a obohranú otázku, prečítajte si lepší spôsob, ako na to.

Píše Sara Ackerman, text uverejňujeme so súhlasom Washington Post

Nedávny začiatok školského roka so sebou prináša mnohé veci. Vôňu čerstvo orezaných ceruziek, vŕzganie prezuviek na práve navoskovanom linoleu a tiež záplavu vágnych odpovedí na otázku: „Čo ste dnes robili v škole?“

Už po mnoho generácií je najčastejšou odpoveďou „Nič“, v tesnom závese je „Neviem“ a jeho bratranec „Nepamätám si“.

Keď moja dcéra začala chodiť do škôlky, prahla som po tom, zistiť, čo robila celé doobedie. Nedostala som z nej však nič. Niektorí experti odporúčajú nechať dieťaťu trocha času a priestoru na uvoľnenie tlaku, kým sa ich začneme vypytovať. Skúsila som to, ale nepomohlo. Iní mi radili, aby som kládla trochu konkrétnejšie otázky, ale ešte stále otvorené. Internet priam prekypuje alternatívami na otázku: „Čo si dnes zažila?“ Keď som sa však dcéry spýtala, čo ju rozosmialo alebo čo sa hrali na dvore, stretla som sa iba s podráždenými povzdychmi a dôraznou odpoveďou: „Prestaň sa ma na to stále vypytovať!“

Keď sa začal tento školský rok, skúsila som nový prístup a pri večeri som sa dcéry opýtala: „Chceš počuť, čo som dnes zažila?” Od toho dňa už ani raz nepovedala „nie“. Tak jej rozprávam o poradách, o kopírovaní, o pokazenej tlačiarni a o tom, ako som stratila a našla kľúče. Rozprávam jej o hrách, čo sa deti hrajú na ihrisku, o učive, ktoré som dnes so žiakmi preberala, i koľko detí som poslala k školskej zdravotnej sestre. Začínam rannou dochádzkou a končím posledným zvonením. Som učiteľka, v podstate na jej škole, hoci jej trieda je v inom areáli.

A potom, akoby bola na rade v nejakej hre, mi dcéra začne rozprávať o tom, čo sama zažila. Povie mi, akú knihu im čítali v knižnici, že sa sama prezula z gumákov do tenisiek a prečo mali skrátenú prestávku. Dozviem sa, kto na nich dnes dozeral v triede a vedľa koho sedela na obede. Spieva mi Itsy Bitsy Spider, pričom prstami chodí po neviditeľnom prúde vody nad hlavou. Nakloní sa ku mne a šepká mi: „Kreslila si dnes do piesku písmená? Ja áno!“

Hoci môj svet – ako svet učiteľky – je mojej dcére bližší, myslím si, že hlavným dôvodom jej záujmu je odhalenie záhady, čo robím, keď s ňou nie som. Je jedno, či ste vývojár softvéru, pokladník, bloger, lekár, šofér autobusu alebo proste rodič v domácnosti. Nie je to o povahe zamestnania. Je to o výmene zážitkov, o tom, čo nás rozosmialo či nudilo, o chybách, čo sme urobili, čo je pre nás náročné a akých zaujímavých ľudí sme stretli. Keď to všetko predostriem svojej dcére, aj ona sa chce podeliť o to isté so mnou.

Práca je obvykle to posledné, o čom sa chcem doma rozprávať. Často si myslím, že výklad na tému „čo som dnes zažila“ by na smrť unudil každého vrátane mňa samej. Moja dcéra je možno rovnako znudená pri pomyslení na rozprávanie o vystrihovaní, lepení, o skladaní kociek a kreslení. Ale ja sa v jej všedných zážitkoch vyžívam, rovnako ako ona v mojich.

Dnes pri večeri, keď dcéra nie úplne zručne narábala s príborom, začala som rozprávať o plánoch na zajtra, keď ma vtom prerušila: „Mami? A nepovieš mi, čo si dnes robila?“