Nálada v Európskej únii mi začína pripomínať obdobie tesne pred rozpadom Československa.
Verejnú debatu vtedy úplne ovládlo vzájomné obviňovanie, ktoré natoľko
otrávilo oba národy, že rozpad federácie, o ktorom sa však verejne
takmer nehovorilo, vyzeral nakoniec ako jediné úľavné riešenie.
Dodnes si nie som istý, či vtedajší politici vyvolávali zášť v oboch
národoch preto, aby rozpad docielili, alebo boli vývojom (ktorý sa
spätne javí ako nevyhnutný) zaskočení.
Dnes tiež neviem, či politici v strednej Európe (ktorí v tejto paralele
hrajú úlohu vtedajších Slovákov) hovoria o Európskej únii s takou
nenávisťou preto, že chcú docieliť odchod nášho regiónu z nej, alebo len
nechápu dynamiku vývoja, ktorý vinou ich slov a činov k tomuto odchodu
speje.
V posledných týždňoch si nemôžem spomenúť ani na jeden výrok významného
politika (s výnimkou slovenského prezidenta Andreja Kisku), ktorý by o
Únii povedal niečo pozitívne.
Ministri poľskej vlády pripomínajú Nemecku Hitlera a jeho vraždenie
Poliakov, maďarský premiér Viktor Orbán obviňuje Západ a Nemecko zvlášť z
„morálneho imperializmu“, českí a slovenskí politici hovoria, že Západ
zlyhal, má si riešiť problém s utečencami sám a nás do toho neťahať.
A všetci chrlia oheň a síru na politickú korektnosť pokryteckého Západu,
kým oni vraj o ňom konečne hovoria otvorene tvrdú pravdu.
Dobre, prečo však potom otvorene nepovedia aj ďalšiu tvrdú pravdu: že s
takým Západom nechcú mať nič spoločné a mali by sme z Únie vystúpiť?
Je to totiž jediný logický záver, ktorý možno z rétoriky politikov v strednej Európe vyvodiť.
Nie je práve ich neochota povedať tento názor prejavom tej zatracovanej
„politickej korektnosti“, ktorej cieľom je podľa nich „tajiť pravdu“?
Taja nám oni svoj skutočný zámer, alebo – ešte horšie – sú len hlúpi?
Aj v tomto je situácia veľmi podobná tej, ktorá predchádzala rozpadu
Československa. Slovenskí politici obviňovali Prahu zo všetkého možného,
ale o odchode z federácie hovoriť nechceli, až to boli nakoniec Česi,
ktorí z ich rétoriky vyvodili logický záver.
Jedným z prvých bol Ludvík Vaculík, spisovateľ s veľkým citom pre jazyk,
ktorý hneď pochopil, k čomu slová Slovákov vedú, a napísal im: „Domeček
mějte si svůj.“ Václav Klaus a iní prišli až neskôr.
Aj dnes je to tak, že o odchode štátov strednej Európy z Únie ako
logickom dôsledku vývoja vzájomných vzťahov začínajú otvorene písať
novinári práve na Západe (napríklad v nemeckom týždenníku Der Spiegel).
Politici si potom tento názor osvoja o niečo neskôr.
Vôbec by som sa politikom na Západe nečudoval, keby sa svojich voličov
začali pýtať, či si želajú zostať so strednou Európou (a určite i
východnou) v jednej Únii. A vôbec by som sa nečudoval, keby bola ich
odpoveď negatívna.
Čudujem sa vlastne len národom v strednej Európe, že si pokrytectvo či
hlúposť svojich politikov, ktorí ich vedú k odchodu z Únie bez toho, aby
sa k tomuto cieľu otvorene hlásili, nechajú páčiť.
No je tiež možné, že sa čudujem zbytočne, pretože atmosféra zášti a
obviňovania im vyhovuje, tak ako Čechom a Slovákom možno vyhovovala oná
vzrušujúca predohra vedúca k rozchodu.
kyberia/id/8075591/